znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 62/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť E. O., D., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/46/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. O. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra 2012 doručená sťažnosť E. O. (ďalej len „sťažovateľka), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/46/2009 (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza, že podala „dňa 18. 03. 2009 návrh na vydanie rozkazu na plnenie, návrh na vypratanie nehnuteľnosti. Žiadosťou zo dňa 27. 04. 2009 adresovanej zákonnej sudkyni a žiadosťou zo dňa 18. 05. 2009 adresovanej predsedníčke súdu sťažovateľ[a] žiadal[a] o zabezpečenie riadneho konania a rozhodnutia vo veci, nakoľko pri týchto nemôže vykonávať svoje vlastnícke právo teda užívať, resp. scudziť. Dňa 15. 06. 2009 bol vydaný rozkaz na plnenie, proti ktorému bol podaný dňa 30. 06. 2009 odpor. Tento bol uznesením súdu dňa 27. 08. 2009 odmietnutý, pričom dňa 09. 10. 2009   bolo   proti   nemu   podané   odvolanie   doplnené   dňa   11. 01. 2010.   Uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 31. 05. 2010 bolo uznesenie o odmietnutí odporu zo dňa 27. 08. 2009   zrušené   a   vec   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Dôvodom   bolo   v   podstate nepodpísanie samotného návrhu. Tento nedostatok bol následne odstránený...

U   sťažovateľ[ky] spôsobené   a   spôsobované   prieťahy   Okresným   súdom   Piešťany spôsobujú a znásobujú stav právnej neistoty, nechuť k zákonom a rezignáciu uplatňovať akokoľvek a kdekoľvek svoje práva, keďže návrh na vypratanie podaný na súd sa u [nej] spája zo zbytočnými výdavkami. U sťažovateľ[ky] teda oprávnene prieťahy spôsobované porušiteľom bez právoplatného ukončenia veci neustále vyvolávajú pocit nedomoženia sa elementárneho práva t. j. vlastniť, užívať a disponovať s majetkom.“.

Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že «Ďalšie nevyužitie všetkých iných právnych prostriedkov, ktoré zákon na ochranu je[j] základného práva alebo slobôd sťažovateľ[ke] účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnen[á] podľa osobitných predpisov, tak aby boli odstránené prieťahy v konaní (okrem žiadostí zo dňa 27. 04. 2009 a 18. 05. 2009), odôvodňujeme   jednak   tým,   že   uskutočnené   prieťahy   nemožno   konvalidovať   proforma vytýčeným pojednávaním po intervencii predsedu súdu a jednak rozsudkami Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   ktoré   dňa   22.   októbra   2012   nadobudli právoplatnosť. Ide o rozsudky ESĽP z 12. júna tohto roka v prípadoch Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike a Komanický (č. 6) proti Slovenskej republike.

ESĽP   v   rozsudkoch   z   12.   júna   uviedol,   že   prax   Ústavného   súdu   SR   bola   sčasti nekonzistentná,   keď   poukázal   na   to,   že   v   iných   podobných   prípadoch   Ústavný   súd   SR posúdil podanú ústavnú sťažnosť sťažovateľov aj napriek tomu,   že nesplnili podmienku podania sťažnosti na prieťahy predsedovi dotknutého súdu. Z uvedeného vyplýva, že pozícia sťažovateľov, pokiaľ ide o vyčerpanie prostriedkov nápravy na Ústavnom súde SR, závisela na množstve faktorov bez spoľahlivého návodu a predvídateľného výsledku, čo je pozícia, ktorá nemôže byť považovaná za zlučiteľnú s princípom právnej istoty.».

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľ[ky], na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR bolo postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/46/2009 porušené.

II. Okresnému   súdu   Piešťany   sa   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 7 C/46/2009 konal bez ďalších prieťahov.“

Ďalej sa sťažovateľka domáha, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € a úhradu trov konania.

II.

II.1   K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v namietanom konaní

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia návrhy, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V súvislosti s tým ústavný súd pripomína, že vyčerpanie opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľke na ochranu jej základných práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnená   podľa   osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou   konania   vo   veci   individuálnej   ochrany   základných   práv   a   slobôd   pred ústavným súdom.

Účinným   právnym   prostriedkom   nápravy   v súvislosti   s námietkou   zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní   je   podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04) podanie sťažnosti predsedovi okresného súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Zákon   o súdoch   v   § 64   ods. 1   ustanovuje,   že   „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak   orgán   poverený   vybavovaním   sťažnosti   zistí,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   prijme a zabezpečí   vykonanie   opatrení   na odstránenie   nedostatkov,   ak   je   to   potrebné,   vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil dovtedajší protiprávny stav   zapríčinený   neprerokovaním   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Ústavný   súd   preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označený právny prostriedok, ktorý   mal   k   dispozícii   podľa   zákona   o   súdoch,   alebo ak   preukáže,   že   túto   podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ako už bolo uvedené, sťažovateľka poukázala na to, že namietané konanie začalo 18. marca 2009, keď podala na okresnom súde „návrh na vydanie rozkazu na plnenie“, pričom „vo viac ako 3 a trištvrte ročnom konaní o vypratanie nehnuteľností nebolo dosiaľ vo veci právoplatne rozhodnuté“.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že   sťažovateľka   sťažnosť   na prieťahy   v namietanom konaní u predsedníčky okresného súdu neuplatnila, pretože podľa jej názoru „uskutočnené prieťahy nemožno konvalidovať proforma vytýčeným pojednávaním po intervencii predsedu súdu“.

V uvedenej   súvislosti   poukazuje   taktiež   na   dva   rozsudky   Európskeho   súdu   pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   z 12.   júna   2012   (Ištván,   Ištvánová   proti   Slovenskej republike a Komanický proti Slovenskej republike), keď v obidvoch veciach z rozsudkov ESĽP podľa   sťažovateľky   možno   vyvodiť   záver, že   ústavný súd „nesmie   podmieňovať prijatie tejto ústavnej sťažnosti predchádzajúcou sťažnosťou predsedovi dotknutého súdu“.

Ústavný súd konštatuje, že tieto argumenty nemôže akceptovať, pretože uvedené rozhodnutia ESĽP sa týkali konaní, ktorých dĺžka bola v prvom prípade takmer 6 a pol roka a v druhom   prípade   bola   viac ako   11   rokov,   na rozdiel   od   namietaného konania, ktoré od jeho začiatku až do podania sťažnosti ústavnému súdu trvá 3 a tri štvrte roka.

Ústavný   súd   vo   svojej   stabilizovanej   judikatúre   (napr.   IV. ÚS 26/2012, IV. ÚS 93/2012) na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej správy dotknutého súdu v zásade už netrvá v prípadoch, keď dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola už prima facie zjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožno podľa jeho názoru bez ďalšieho konštatovať.

Ústavný   súd   napokon   v uvedenej   súvislosti   poukazuje   na   to,   že   za   relevantný a účinný prostriedok nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch nemožno považovať sťažovateľkinu „žiadosť   o zabezpečenie   riadneho   konania   a rozhodnutia   vo   veci“ adresovanú predsedníčke okresného súdu, ktorá jej bola doručená 18. mája 2009, teda iba 2 mesiace po podaní návrhu na začatie namietaného konania.

Sťažovateľka bola v konaní pred okresným súdom kvalifikovane právne zastúpená, avšak sťažnosť na prieťahy podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej správy okresného súdu riadne neuplatnila. Vzhľadom na to, že ústavný súd z obsahu sťažnosti nezistil,   že by k nesplneniu podmienky   prípustnosti   sťažnosti   podľa   § 53   ods. 1   zákona o ústavnom   súde   došlo   zo   strany   sťažovateľky   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa, sťažnosť   v časti   týkajúcej   sa   porušenia   jej   základného práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II.2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   podľa čl. 20 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v namietanom konaní

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k namietanému porušeniu   základného práva   podľa   čl. 20 ods. 1 ústavy v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. m. m. I. ÚS 143/2010 a IV. ÚS 118/08) poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru, ku ktorým   patria   aj   označené   základné   práva,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z čl. 46   až čl. 48 ústavy,   resp.   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd.   Inak povedané,   o prípadnom   porušení   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   by   bolo možné   uvažovať zásadne   len vtedy,   ak by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd aplikujúc uvedený právny názor v danej veci konštatuje, že sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy je zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľka   v   tejto   veci za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2013