znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 62/2012-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. apríla 2012 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily Gajdošíkovej   a zo sudcov   Jána Lubyho a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti J. T., T., A. T., P., Š. T., P., J. M., B., a J. L., K., zastúpených advokátom   JUDr.   R.   C.,   T.,   ktorou   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 232/1998, za účasti Okresného súdu Trnava, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. T., A. T., Š. T., J. M. a J. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 232/1998 p o r u š e n é   b o l i.

2. J. T., A. T., Š. T., J. M. a J. L. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume každému po 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré im j e   Okresný súd Trnava p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť J. T., A. T., Š. T., J. M. a J. L. trovy konania v sume 462,38 € (slovom štyristošesťdesiatdva eur a tridsaťosem centov) na účet advokáta JUDr. R. C., T., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 9. decembra 2011 doručená sťažnosť J. T. T., A. T., P., Š. T., P., J. M., B., a J. L., K. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. R. C., T., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 232/1998.

Z   obsahu   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   navrhovateľka   K.   Š.   podala 17. novembra 1998 proti žalovanému P., š. p., B., okresnému súdu žalobu o určenie, že v nej   označené   nehnuteľnosti   patria   do   dedičstva   po   jej   právnych   predchodcoch.   Vec   je okresným súdom vedená pod sp. zn. 12 C 232/1998. Sťažovatelia vstúpili do konania na základe uznesenia okresného súdu z 5. februára 2003 na strane navrhovateľky.

Sťažovatelia   popisujú   doterajší   priebeh   namietaného konania a na   tomto   základe tvrdia: „...   konaním,   respektíve   nekonaním   Okresného   súdu   Trnava   došlo   k   porušeniu našich základných práv, a to najmä ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2...

Rovnako sa domnievame, že bolo porušené i naše právo garantované v čl. 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Samotná skutočnosť, že Okresný súd Trnava v predmetnom konaní previedol viacero dielčích úkonov a vydal jeden rozsudok (ktorý však bol v dôsledku odvolania navrhovateľky zrušený a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie) nič nemení na tom, že náš zámer - odstrániť rozsudkom stav právnej a faktickej neistoty, v ktorom sa ako účastníci konania   nachádzame   −   nebol   naplnený.   Pritom   niektoré   z   prevedených   úkonov   neboli vôbec efektívne, neviedli k naplneniu cieľu občianskeho súdneho konania, dôsledkom čoho je skutočnosť, že ani po vyše desiatich rokoch konania vec nie je právoplatne skončená.“

Podľa   sťažovateľov „Na   vzniku   prieťahov   sa   v   najvýznamnejšej   miere   podieľal okresný súd, ako to ostatne ÚS SR už skonštatoval vo svojich konaniach vedených pod sp. zn.   IV.   ÚS   120/09,   III.   ÚS   348/2009   poukazujúc   najmä   na   to,   že   OS   bol   bez ospravedlniteľného   dôvodu   nečinný   najmä   v   období   od   11.   6.   2003   do   14.   9.   2004 (15 mesiacov),   a   že   jeho   postup   v   namietanom   konaní   nesie   znaky   nesústredenosti a neefektívnej činnosti, ktorá v zmysle konštantnej judikatúry ÚS môže byť tiež príčinou zbytočných prieťahov v konaní.

V   spomínaných   rozhodnutiach   ÚS   týkajúcich   sa   predmetnej   veci   a   iných sťažovateľov,   ÚS   jednoznačne   skonštatoval,   že   z   ústavnoprávneho   hľadiska   je neakceptovateľné,   aby   účastník   musel   čakať   na   právoplatné   meritórne   rozhodnutie všeobecného súdu viac ako 8 rokov (m. m. IV. ÚS 160/03, IV. ÚS 19/04, IV. ÚS 261/07). My,   sťažovatelia,   sme   sa   sťažnosťou   na   prieťahy   v   predmetnej   veci   obrátili na predsedkyňu súdu svojim listom zo dňa 16. 9. 2011 a bolo nám oznámené, že zákonná sudkyňa v súčasnej dobe koná plynulo a bez prieťahov.

Odpoveď predsedkyni súdu uvedená v predmetnom liste nemôže nič zmeniť na veci, že k zbytočným prieťahom zo strany súdu v predmetnej veci došlo, a že naše ústavné právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov, ako i právo vyplývajúce z medzinárodného dohovoru na prejednanie našej záležitosti v primeranej lehote už porušené bolo...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo J. T., A. T., Š. T., J. M. a J. L. na prerokovanie ich veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   ich   právo   na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 232/1998 porušené bolo.

2. J. T., A. T., Š. T., J. M. a J. L. priznáva finančné zadosťučinenie a to každému v sume 2 000,- € (slovom dvetisíc €), ktoré finančné čiastky je im povinný Okresný súd Trnava zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Okresný   súd   Trnava   je   povinný   uhradiť   sťažovateľom   trovy   ich   právneho zastúpenia v celkovej výške 462,38 €, a to na účet právneho zástupcu sťažovateľov JUDr. R. C., č. ú...., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 62/2012-20 z 2. februára 2012 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľov   a   predsedníčku   okresného   súdu,   aby sa vyjadrili,   či   trvajú na   tom,   aby sa   vo   veci   konalo ústne   pojednávanie.   Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľov a predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľov a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka   okresného súdu   vo vyjadrení č.   1 Spr   717/2011   z 9.   januára 2012 uviedla chronologický prehľad úkonov okresného súdu a účastníkov konania a poukázala na právnu   zložitosť   prerokúvanej   veci,   opakované   zmeny   v   osobách   zákonných   sudcov v priebehu konania, ako aj na problémy s doručovaním písomností jednotlivým účastníkom konania, avšak nijaké meritórne stanovisko k sťažnosti nezaujala a ani nenamietala žiadnu zo skutočností uvedených v sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľov po predchádzajúcej výzve ústavného súdu v podaní z 8.   marca   2012   nevyužil   možnosť   zaujať   k   vyjadreniu   predsedníčky   okresného   súdu stanovisko.

Ústavný súd zo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti zistil, že na základe sťažností iných účastníkov namietaného konania v konaniach vedených pod sp. zn. IV. ÚS 120/09, III.   ÚS   348/09   a   IV.   ÚS   359/2011   už   posudzoval   postup   okresného   súdu   z   hľadiska existencie   zbytočných   prieťahov   v   období   do   septembra   2011.   Z   uvedeného   dôvodu považoval za základ pre rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľov svoje skutkové zistenia v označených konaniach, pričom zároveň z vyžiadaného spisu okresného súdu zistil, že v ďalšom období pojednávanie nariadené na 16. september 2011 okresný súd z dôvodu neúčasti   viacerých   navrhovateľov   odročil   na   16.   november   2011,   pričom   aj   toto pojednávanie   bolo   následne   odročené   na   neurčito   s   tým,   že   okresný   súd   poskytol účastníkom konania dvojmesačnú lehotu na doplnenie dôkazov. Dňa 18. januára 2012 bol spis   daný   na   lehotu   dvoch   mesiacov   z   dôvodu   vyhotovovania   geometrického   plánu. Z uvedeného   vyplýva,   že   ku   dňu   rozhodovania   ústavného   súdu   o   sťažnosti   nebolo namietané konanie ešte právoplatne skončené.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 232/1998. Sťažovatelia sa stali   účastníkmi   napadnutého   súdneho   konania   na   strane   navrhovateľov   na   základe uznesenia okresného súdu č. k. 12 C 232/98-103 z 5. februára 2003.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľov.

1.   Pokiaľ   ide   o   prvé   kritérium,   ktoré   ústavný   súd   zohľadňuje   pri   rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd vo vzťahu k posudzovanému súdnemu konaniu už v   náleze   sp.   zn.   IV.   ÚS   359/2011   z   19.   októbra   2011   konštatoval   skutkovú aj právnu zložitosť   konania   spočívajúcu   v   nutnosti   aplikácie   obyčajového   práva, zákona č. 141/1950   Zb.,   tzv.   Stredného   občianskeho   zákonníka,   ako   aj   Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 131/1982 Zb. Skutkovú zložitosť ústavný súd vyvodil jednak z okolnosti, že na majetok odporcu v 1. rade bol vyhlásený konkurz, čo viedlo k rozšíreniu okruhu   odporcov,   ako   aj   zo skutočnosti,   že   v konaní   vystupuje   okrem   sťažovateľov pomerne veľký počet ďalších účastníkov (celkovo 17), ktorým je potrebné doručovať všetky písomnosti týkajúce sa konania.

2.   Vo   vzťahu   k   správaniu   sťažovateľov   ako   účastníkov   konania   ústavný   súd konštatuje,   že   doterajšiu   dĺžku   konania čiastočne   ovplyvnilo   aj   správanie   sťažovateľov. Sťažovatelia do mája 2010 nemali kvalifikované právne zastúpenie, pričom do konania boli pribratí na základe návrhu právneho zástupcu navrhovateľov v 1. – 5. rade. Okresný súd s nimi písomne komunikoval, písomnosti im doručoval na adresy označené v návrhu na ich pribratie do konania. Napriek tomu im písomnosti v niektorých prípadoch nebolo možné na tieto   adresy   riadne   doručiť,   a   preto   musel   okresný   súd   doručenie   opakovať,   a   to   aj za asistencie príslušníkov Policajného zboru. Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že sťažovatelia   neposkytli   okresnému   súdu   potrebnú   súčinnosť,   čo   nepochybne ovplyvnilo plynulý priebeh namietaného konania.

3.   Pri   posudzovaní   postupu   okresného   súdu   v   namietanom   konaní   z   hľadiska zisťovania, či v ňom došlo k zbytočným prieťahom, ústavný súd poukázal na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré   nevedie   efektívne   k   odstráneniu   právnej   neistoty   (II.   ÚS   32/03,   IV.   ÚS   267/04, IV. ÚS 182/08). Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (m. m. II. ÚS 33/99).

Vychádzajúc zo svojich zistení v konaniach vedených pod sp. zn. IV. ÚS 120/09, sp. zn.   III. ÚS   348/2009   a sp.   zn.   IV.   ÚS   359/2011   ústavný   súd   konštatoval,   že v namietanom konaní došlo v období po vstupe sťažovateľov do konania (5. februára 2003) jednak   k neodôvodnenej   nečinnosti   okresného   súdu   [v   období   od   11.   júna   2003 do 14. septembra   2004   (15   mesiacov),   ako   aj   v   období   od   6.   septembra   2005 do 8. marca 2006   (6   mesiacov)],   ako   aj   nesústredenosti   a   neefektívnej   činnosti. V tejto súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   najmä   na   uznesenie   okresného   súdu č. k. 12 C 232/1998-264   z   29.   mája   2009,   ktoré   bolo   na   základe   odvolania podaného navrhovateľmi   v   1.   až   5.   rade   uznesením   Krajského   súdu   v Trnave č. k. 9 CoD 118/2009-321 z 30. marca 2010 zrušené z dôvodu, že okresný súd predčasne rozhodol o tom, že úkon navrhovateľov v 1. až 5. rade je v rozpore s vôľou navrhovateľov v 6. až 17. rade, keďže si pre takýto záver nezadovážil žiadne skutkové podklady. Takýmto konaním podľa názoru odvolacieho súdu okresný súd odňal týmto účastníkom možnosť konať, a preto bolo potrebné toto uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa   na   ďalšie   konanie.   Okresný   súd   po   vrátení   veci   na ďalšie   konanie   vykonával procesné úkony súvisiace so zrušením jeho uznesenia, pričom došlo k ďalšiemu predĺženiu konania   o   takmer   20   mesiacov.   Ústavný   súd   vzal   do   úvahy   tiež   doterajšiu   dĺžku namietaného konania a konštatoval, že z ústavnoprávneho hľadiska je neakceptovateľné, aby   sťažovatelia   museli   čakať   na   právoplatné meritórne   rozhodnutie   všeobecného   súdu viac ako 9 rokov od svojho vstupu do tohto konania (m. m. IV. ÚS 160/03, IV. ÚS 19/04, IV. ÚS 261/07).

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   nečinnosťou okresného súdu v namietanom konaní, ako aj jeho nesústredenou a neefektívnou činnosťou došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   už   v   náleze   č.   k.   IV.   ÚS   120/09-27 z 28. mája 2009 prikázal okresnému súdu, aby v namietanom konaní konal bez zbytočných prieťahov, nebolo potrebné tento príkaz v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy uložiť aj v tomto konaní.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Keďže ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Sťažovatelia   žiadali,   aby   im   bolo   priznané   primerané   finančné   zadosťučinenie v sume   každému   po   2   000   €.   Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   primeranom   finančnom zadosťučinení   vzal   do   úvahy   najmä   právnu   a   faktickú   zložitosť   namietaného   konania, obdobia neodôvodnenej nečinnosti a neefektívnej činnosti okresného súdu, ako aj celkovú dĺžku namietaného konania a na tomto základe dospel k záveru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume požadovanej sťažovateľmi bude primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľom,   ktoré   im   vznikli   v   súvislosti   s   ich   právnym zastupovaním advokátom (bod 4 výroku tohto nálezu). Sťažovatelia žiadali, aby im bola priznaná úhrada trov konania v sume 462,38 €. Keďže požadovaná úhrada trov konania neprekračovala sumu vypočítanú podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011), ústavný súd rozhodol o jej priznaní v sume požadovanej sťažovateľmi.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2012