znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 62/2010-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., Ď., zastúpeného advokátom JUDr. V. K., M., vo veci namietaného porušenia   čl. 12   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na ochranu   majetku   podľa   čl. 20   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   ochranu majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom   pod   sp. zn.   10 C 34/2005   a   jeho   rozsudkom   z   11.   októbra   2006   a   postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 28/2007 a jeho rozsudkom zo 7. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2008 doručená sťažnosť J. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový protokol“),   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 34/2005 a jeho rozsudkom z 11. októbra 2006 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 28/2007 a jeho rozsudkom zo 7. novembra 2007 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Skutkový   stav,   v   ktorom   vidí   sťažovateľ   porušenie   svojich   práv,   je   v   sťažnosti opísaný od 21. februára 2005, keď podal okresnému súdu žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území Ď. Svoje vlastnícke právo opieral o titul dedenia po svojich právnych predchodcoch, ktorí vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam (resp. ešte k pôvodnej parcele, z ktorej boli neskôr vytvorené viaceré nové parcely) mali nadobudnúť na základe prídelovej listiny v roku 1957. Naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva odôvodňoval tým, že novovytvorené parcely z parcely pôvodne patriacej jeho právnym predchodcom boli bez jeho súhlasu a vedomia prevedené na tretie osoby, a to žalovaných v 1. a 3. rade, čím vzniklo k predmetným nehnuteľnostiam duplicitné   vlastnícke   právo,   a   to   jednak   v   prospech   sťažovateľa   a   jednak   v prospech žalovaných.

Okresný   súd   rozhodol   v   právnej   veci   sťažovateľa   po   vykonanom   dokazovaní rozsudkom sp. zn. 10 C 34/2005 z 11. októbra 2006 (ďalej aj „namietaný prvostupňový rozsudok“),   ktorým   jeho   žalobu   v   celom   rozsahu   zamietol.   V   odôvodnení   uvedeného rozsudku   okresný   súd   okrem   iného   konštatoval,   že   podľa   sťažovateľom   v   konaní predloženého   geometrického   plánu „obnovená   parcela   113/5   kat.   úz.   Ď.   tvorí   vyššie uvedené KN parcely, znázornené v predmetnom geometrickom pláne, ktoré sú vo vlastníctve žalovaných“.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že prvostupňový «Súd skúmal, či prídelová listina z apríla 1957 bola vydaná kompetentným orgánom vrátane toho, že táto prídelová listina obsahovala výrok o zrušení výmeru o vlastníctve pôdy zo dňa 03. 04. 1948 č. 6.004/1948 pre J. T. s manželkou. Prvostupňový súd dospel k záveru, že v zmysle Vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva   zo   dňa   05. 09. 1950   č. 507/1950   Ú. v. I.,   ktorou   sa   vydávajú   bližšie predpisy   o   prechode   pôsobnosti   Národného   pozemkového   fondu   na Ministerstvo pôdohospodárstva   a   národné   výbory   a   o   prechode   obdobnej   pôsobnosti   Povereníctva pôdohospodárstva   na   národné   výbory,   nemožno   vyvodiť   záver   o   tom,   že   rozhodovanie o odňatí prideleného majetku prešlo na krajské národné výbory ako aj okresné národné výbory. Preto pod dikciu ustanovenia § 2 ods. 3 citovanej Vyhlášky zaradil prvostupňový súd   rušenie   výmerov   o   vlastníctve   pôdy   pod   pojem   „vybavovanie   opatrení   potrebných na riadne   hospodárenie“.   Podľa   názoru   prvostupňového   súdu   ust.   § 3   ods. 3   Vyhl. č. 507/1950 Ú. v. I. a ust. § 23 Nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. treba vykladať tak, že na okresné národné výbory prešla právomoc vykonávania vyúčtovania s odchádzajúcimi prídelcami   a   dozor   nad   hospodárením   prídelcov   a   právo   vyjadriť   sa   k rozhodovaniu krajského národného výboru o odňatí prideleného majetku a nič viac. Z tohto dôvodu súd žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovaným v rade 2/ a 3/ priznal náhradu trov konania.».

Proti   namietanému   prvostupňovému   rozsudku   podal   sťažovateľ   11.   januára   2007 odvolanie, ktorým sa domáhal jeho zmeny navrhujúc, aby odvolací súd určil, že výlučným vlastníkom sporných parciel je on.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 28/2007 zo 7. novembra 2007 však namietaný prvostupňový   rozsudok   potvrdil.   Analyzujúc   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku odvolacieho   súdu   upriamuje   sťažovateľ   pozornosť   predovšetkým   na   tie   jeho   zistenia a závery, ktoré možno vyhodnotiť v prospech jeho argumentačného základu. V súvislosti s tým   napríklad   uviedol,   že „odvolací   súd   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   len z dôvodu, že poľnohospodárska pôda parc. 113/5 – roľa o výmere 6.600m2, bola zápisnične v marci 1957 odovzdaná do užívania JRD a zdalo sa súdu málo pravdepodobné, že by ten istý odbor ONV v Martine deklaroval 10. apríla 1957 nadobudnutie vlastníckeho práva mojimi právnymi predchodcami“.

Sťažovateľ na jednej strane pozitívne hodnotí to, že krajský súd „správne napravil nesprávne právne posúdenie prvostupňového súdu v tom, že určil, že okresný národný výbor bol kompetentným orgánom“ na zrušenie výmeru o vlastníctve pôdy vydaného vtedajším Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkových reforiem v Bratislave, no na druhej strane vytýka   krajskému   súdu,   že   v   rozpore   so   skutkovými   zisteniami   vychádzal   vo   svojom rozhodnutí   z   toho,   že   sťažovateľ   ako   žalobca   nepreukázal   existenciu   parcely   č. 113/5 „in natura“, a navyše tvrdil, že sťažovateľ nepredložil v konaní prídelovú listinu s okrúhlou pečiatkou príslušného okresného národného výboru. Sťažovateľ zastáva názor, že v súdnom konaní bola existencia označenej prídelovej parcely riadne preukázaná, a zároveň považuje za paradoxné a kladie otázku, „ako je možné, že ak je prídelová listina platná a je to skorší právny titul ako titul konfiškácie z r. 1959, od ktorého odvodzujú vlastnícke právo žalovaní, že vlastnícke právo k časti je zapísané na LV, čiže prídelová listina je vkladuschopnou listinou, a zvyšná časť sa zapísať nedá?“.

Namietané porušenie označeného článku ústavy, resp. jeho práv zaručených ústavou a dohovorom spočíva podľa sťažovateľa v tom, že:

-   Čl. 12   ods. 1   ústavy   zaručuje   jeho   rovné   postavenie   v   právach   (vrátane   práva vlastníckeho) s ostatnými ľuďmi, jemu však toto právo vzhľadom na namietané postupy a rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu nebolo priznané; na podporu tohto názoru predložil „fotokópie   výmerov   o   vlastníctve   pôdy   vydaných   v   prospech   tretích   osôb, a fotokópie prídelových listín v prospech iných ľudí, ktoré obsahujú výrok o zrušení výmeru o vlastníctve pôdy a títo ľudia sú vlastníkmi pridelených nehnuteľností aj podľa aktuálneho stavu katastra nehnuteľností...“.

-   V súvislosti   s   čl. 20   ods. 1   ústavy, „v   konaní   a   rozhodnutí   porušovateľov   je negovaný výrok o tom, že vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Toto moje tvrdenie preukazuje to, že Slovenská republika v zast. Slovenským pozemkovým   fondom   a   žalovaní   v   rade   2/   a   3/   odvodzujú   svoje   vlastnícke   právo od rozhodnutia o konfiškácii vydaného Okresným národným výborom Martin č. 3037/1959 (nachádzajúceho   sa   v   súdnom   spise   a   okrem   iného   potvrdzujúceho   fakt,   že   ONV   bol kompetentným orgánom na rozhodovanie o nehnuteľnostiach do výmery 50 ha), na základe ktorého   vydal   Ľudový   súd   v   Martine   uznesenie   Čd 506/1959   a   takto   došlo   k   zápisu vlastníckeho práva na Československý štát titulom konfiškácie“.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   pokiaľ   tento   článok   zaručuje   aj   dedenie,   pričom na základe   právoplatných   osvedčení   o   dedičstve   bolo   deklarované,   že   vlastnícke   právo k pridelenej nehnuteľnosti prešlo okamihom smrti poručiteľov na neho, sú tieto dedičské rozhodnutia   v   okolnostiach   daného   prípadu „len   formálnym   tvrdením   na   papieri   bez materiálneho obsahu“.

- Podľa čl. 1 dodatkového protokolu „konanie a rozhodnutie porušovateľov porušilo moje právo na ochranu majetku a moje právo na pokojné užívanie majetku ako fyzickej osoby – vlastníka“.

- Vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru okresný súd «porušil zásadu „iura novit curia“, ktorá je vyjadrená v ust. § 121 OSP v aktuálnom znení tým, že neaplikoval Nariadenie vlády č. 122/1951 Zb., ktoré bolo riadne publikované v zbierke zákonov».

Krajský   súd „rozhodol   v   rozpore   so   skutkovou   pravdou   preukázanou   dôkazmi o existencii pridelenej nehnuteľnosti“.

Vzhľadom   na   tieto   dôvody   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Okresného súdu v Martine sp. zn.: 10 C/34/2005 zo dňa 11. 10. 2006 a konaním Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn.: 7 Co/28/2007 a Rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 7 Co/28/2007 zo dňa 07. 11. 2007 bolo porušené ustanovenie čl. 12 ods. 1 Ústavy SR.

Konaním   Okresného   súdu   v   Martine   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.:   10 C/34/2005 a Rozsudkom   Okresného   súdu   v   Martine   sp. zn.:   10 C/34/2005   zo   dňa   11. 10. 2006 a konaním Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn.: 7 Co/28/2007 a Rozsudkom Krajského   súdu   v   Žiline   sp. zn.:   7 Co/28/2007   zo   dňa   07. 11. 2007   právo   sťažovateľa zakotvené v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, ako aj v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

Konaním   Okresného   súdu   v   Martine   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.:   10 C/34/2005 a Rozsudkom   Okresného   súdu   v   Martine   sp. zn.:   10 C/34/2005   zo   dňa   11. 10. 2006 a konaním Krajského súdu v Žiline vo veci vedenej pod sp. zn.: 7 Co/28/2007 a Rozsudkom Krajského   súdu   v   Žiline   sp. zn.:   7 Co/28/2007   zo   dňa   07. 11. 2007,   právo   sťažovateľa na spravodlivé prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

Ústavný súd SR zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 7 Co/28/2007 zo dňa   07. 11. 2007,   a   vec   vracia   Krajskému   súdu   v   Žiline,   aby   v   nej   znovu   konal a rozhodol.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 200.000,- Sk, ktoré sú Okresný súd v Martine a Krajský súd v Žiline povinní sťažovateľovi spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.

Porušovatelia   v   rade   1/   a   2/   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. V. K., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd podaním z 2. júna 2008, v úvode ktorého ozrejmil, čo bolo predmetom žaloby sťažovateľa, ktorou sa domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nachádzajúcim sa v katastrálnom území Ď., a podrobne opísal, na základe čoho dospel k záveru, že právni predchodcovia sťažovateľa   nemohli   vzhľadom   na   existujúce   vlastnícke   právo   pôvodných   prídelcov (manželov T.) platne nadobudnúť vlastnícke právo na základe prídelovej listiny vydanej Okresným národným výborom v M. k parcele č. 113/5 v katastrálnom území Ď., vytvorenej prídelovým plánom, a že preto ani dedením toto vlastníctvo nemohlo prejsť na sťažovateľa. Vyjadrenie   okresného   súdu   je   v   podstate   zhodné   s odôvodnením   namietaného prvostupňového rozsudku, ktorým bola žaloba sťažovateľa o určenie vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam zamietnutá.

K sťažnosti sa pred jej predbežným prerokovaním vyjadril aj krajský súd podaním doručeným ústavnému súdu 23. júna 2008, v relevantnej časti ktorého sa uvádza, že sa «... nemohol   stotožniť   s   tvrdením   navrhovateľa,   že   dôvodnosť   uplatneného   návrhu sťažovateľa   (navrhovateľa)   nebola   odvolacím   súdom   uznaná   (výlučne)   z   dôvodu nepreukázania   existencie   prídelovej   nehnuteľnosti.   Z   dôvodov   rozhodnutia   odvolacieho súdu   vyplýva,   že   k   zamietnutiu   návrhu   navrhovateľa   došlo   predovšetkým   preto,   že navrhovateľ v konaní na základe vlastníckej žaloby nemohol byť v spore úspešný (strana 8 rozsudku). Jedná sa o právne posúdenie veci spočívajúce v posúdení otázky, či sa môže účastník domáhať určenia vlastníckeho práva na súde, tzv. určovacou (vlastníckou) žalobou v prípade, ak tú istú vec nadobudol štát a prípadné nároky oprávnených osôb by sa mali riešiť   podľa   reštitučných   právnych   predpisov.   Pokiaľ   krajský   súd   hodnotil   výsledky dokazovania vykonané okresným súdom vo vzťahu k tvrdenej skutočnosti navrhovateľom, že vlastníctvo nadobudli jeho právni predchodcovia podľa nariadenia č. 104/45 Sb. n SNR, v znení   nariadenia   č. 64/46   Sb. n.   SNR   a   nariadenia   č. 104/46   Sb.   n.   SNR,   pre   ktoré (skutkové   zistenia)   krajský   súd   nepovažoval   návrh   za   dôvodný   (na   základe   výsledkov dokazovania) nespočíval „výlučne“ na zaujatí záveru, že navrhovateľ nevedel „in nátura“ preukázať   existenciu   prídelovej   parcely   113/5,   ale   v   komplexe   hodnotenia   výsledkov dokazovania,   tak ako   to   vyplýva   z dôvodov rozsudku   odvolacieho súdu   (strana 6 až   8 rozsudku). Dôkazy vykonané okresným a krajským súdom boli hodnotené odvolacím súdom tak   jednotlivo   (napríklad   aj   význam   neexistencie   razítka   na   pridelovej   listine   –   str. 7 rozsudku), ako aj vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi a skutkovými zisteniam, pre ktoré nepovažoval návrh navrhovateľa za dôvodný.».

Vzhľadom na tieto dôvody navrhol krajský súd sťažnosť ako nedôvodnú odmietnuť.

Právny zástupca sťažovateľa, ktorému ústavný súd zaslal vyjadrenia okresného súdu aj   krajského   súdu   na   zaujatie   stanoviska   k nim,   túto   možnosť   využil   a   reagoval   na   ne podaním doručeným ústavnému súdu 15. júla 2008.

K otázke právomoci odňať pridelený majetok a prideliť ho inej osobe, ktorá podľa vládneho   nariadenia   č. 122/1951   Sb.   o   ďalších   presunoch   pôsobnosti   a   o   iných zjednodušeniach   verejnej   správy,   príloha   D,   prešla   z   ústredného   orgánu   štátnej   správy v zmysle   § 23   ods. 2   nariadenia   Slovenskej   národnej   rady   č. 104/1945   Sb.   SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení neskorších predpisov na krajské národné   výbory,   vyúsťujúcej   do   záveru   okresného   súdu,   že „rozhodnutie   Okresného národného výboru v M., ktorý vydal prídelovú listinu pre právnych predchodcov žalobcu, v ktorej súčasne zrušil výmer o vlastníctve pôdy pre manželov T., bolo vydané Okresným národným výborom nad rámec jeho právomoci, a preto sa jedná o nulitný akt“, sa právny zástupca sťažovateľa vyjadril v tom zmysle, „že pôsobnosť odňať prídelcovi vec, ktorá nespochybniteľne prešla na Krajský národný výbor, mohla byť daná výlučne za splnenia zákonnej   podmienky   (conditio   sine   qua   non),   a   to,   že   prídelca   nehospodáril so starostlivosťou   riadneho   hospodára“. Zápisnice   doložené   do   súdneho   spisu   však splnenie   tejto   podmienky   podľa   názoru   právneho   zástupcu   v   okolnostiach   prípadu sťažovateľa vylučujú.

Čo sa týka stanoviska k vyjadreniu krajského súdu, právny zástupca sťažovateľa uviedol, že po podrobnom preštudovaní namietaného rozsudku z jeho odôvodnenia vyvodil záver,   že   rozsudok   prvostupňového   súdu   bol «potvrdený   z   dôvodu,   že   navrhovateľ jednoznačne nepreukázal, že prídelovej parcele č. 113/5 zodpovedá pozemnoknižná parcela 113/4,   zapísaná   v   pozemnoknižnej   vložke   č. 16,   kat.   úz.   Ď.   (str.   7   in   fine)   Zo   strany navrhovateľa   neboli   produkované   také   dôkazy,   ktoré   by   jednoznačne   preukazovali skutočnosť,   že   žalovaným   parceliam   uvedeným   v   žalobnom   návrhu   na   začatie   konania zodpovedá prídelová parcela 113/5, keďže „in natura“ navrhovateľ existenciu prídelovej parcely nevedel preukázať.».

Zároveň sa v stanovisku právneho zástupcu sťažovateľa zdôrazňuje, že krajský súd mal   k   dispozícii   prídelovú   listinu   opatrenú   pečiatkou,   a   preto   zistenie   krajského   súdu o neexistencii takéhoto dokladu nezodpovedá skutočnosti, a taktiež sa v ňom odmieta záver krajského súdu o možnosti uplatnenia nárokov sťažovateľa podľa reštitučných právnych predpisov.

III.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 55 zákona o ústavnom súde ústavný súd vychádza zo skutkových zistení urobených v predchádzajúcich, ak sa nerozhodne inak.

Predmetom posudzovanej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 34/2005 a jeho rozsudkom z 11. októbra 2006 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 28/2007 a jeho rozsudkom zo 7. novembra 2007 bol porušený čl. 12 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ani prehodnocovať jeho skutkové závery. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Relevantné znenie príslušných ustanovení ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu upravujúcich práva, ktorých porušení sťažovateľ namieta, je takéto:

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu (ochrana majetku) každá fyzická alebo právnická osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Okrem toho sťažovateľ namieta aj porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sú ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti a právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

1. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 10 C 34/2005 a   jeho rozsudkom   z 11.   októbra 2006, ústavný súd   vychádzal z princípu subsidiarity   zakotveného   v   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice právomoci   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom   súde   možno   domáhať   v   prípade,   ak   takúto   ochranu   nemôžu   poskytnúť všeobecné súdy.

Vo vzťahu k namietanému postupu a rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa sťažovateľ využil ústavnú a zákonnú možnosť a obrátil sa na krajský súd, ktorý na základe riadneho opravného prostriedku vo veci konal a rozhodol. Právo odvolacieho súdu   preskúmať   na   základe   podaného   odvolania   namietaný   prvostupňový   rozsudok a poskytnúť   tak   ochranu   sťažovateľovým   právam   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu bezprostredne   preskúmavať postup a na jeho základe vydané prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľovej veci.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   (obdobne   napr.   IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).

2. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie toho istého článku ústavy a tých   istých   práv   ako   vo   vzťahu   k   namietanému   postupu   a   rozsudku   okresného   súdu aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 28/2007 a jeho rozsudkom zo 7. novembra 2007.

Podstatou námietok sťažovateľa v tejto časti sťažnosti bolo tvrdenie o porušení jeho označených práv z dôvodu, že krajský súd ako súd odvolací „konal a rozhodol v rozpore so skutkovou pravdou preukázanou dôkazmi o existencii pridelenej nehnuteľnosti.“.

a) K preskúmaniu namietaného postupu krajského súdu v súvislosti s možným porušením princípov spravodlivého súdneho konania zaručených čl. 6 ods. 1 dohovoru

Z   obsahu   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľ   v   nej   v   podstate   namietal existenciu   extrémneho   rozporu   medzi   vykonanými   dôkazmi   a   z   nich   vyvodenými skutkovými zisteniami, ako aj zjavne neodôvodnené a arbitrárne závery, ku ktorým krajský súd v napadnutom rozhodnutí dospel. Aj keď ústavný súd niektoré výhrady sťažovateľa akceptuje,   napriek   tomu   dospel   k   názoru,   že   nestotožnenie   sa   s   niektorými   závermi krajského súdu nie je v okolnostiach daného prípadu dostatočným dôvodom na vyslovenie namietaného   porušenia   práv   sťažovateľa   a nadväzne   na   to   na   kasáciu   namietaného rozsudku.

V   namietanom   rozsudku   krajský   súd   uviedol   obsah   napadnutého   rozhodnutia okresného súdu, ako aj odvolacie argumenty sťažovateľa (ako žalobcu) a zosumarizoval vyjadrenia   žalovaných   obsiahnuté   v   ich   prednesoch   a   písomných   podaniach.   Napokon s použitím   príslušných   právnych   predpisov   odôvodnil   zistené skutočnosti   a po   pomerne rozsiahlom doplnení dokazovania vyslovil svoj právny názor.

Krajský   súd   si   predovšetkým   osvojil   zistenie   okresného   súdu,   podľa   ktorého prídelová listina z 10. apríla 1957 vydaná v prospech právnych predchodcov sťažovateľa „neobsahuje odtlačok orgánu, ktorý ho vydal (ONV)“. Aj keď v súvislosti s týmto zistením krajský súd uviedol, že „Uvedená skutočnosť sama osobe nemá na riešenie sporu podstatný význam“,   hodnotiac   dôkazy   v   súlade   s   § 132   Občianskeho   súdneho   poriadku   na   ňu prihliadol.

Z ústavným súdom vyžiadaného súvisiaceho spisu však vyplýva, že na jeho č. l. 70 sa nachádza fotokópia predmetnej prídelovej listiny zo Štátneho archívu v B... z 25. augusta 2005, potvrdená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a opatrená okrúhlou pečiatkou Okresného národného výboru v M. Takúto fotokópiu prídelovej listiny predložil sťažovateľ aj v prílohe sťažnosti ústavnému súdu. Uvedený záver krajského súdu (rovnako ako pred ním okresného súdu) je preto v zjavnom rozpore s obsahom spisu.

Krajský   súd   považoval   ďalej   za   dôvodné   odvolanie   sťažovateľa   proti prvostupňovému rozsudku v časti, v ktorej tvrdil, že vydanie prídelovej listiny Okresným národným výborom v M. 10. apríla 1957 bolo v jeho kompetencii a napravil tak v rámci odvolacieho konania pochybenie okresného súdu, ktorý kvalifikoval vydanie tejto listiny ako „nulitný akt“.

Krajský súd ďalej konštatoval, že prídelová parcela č. 113/5 v katastrálnom území Ď. bola užívaná od roku 1952, resp. 1953 do 10. apríla 1957 (do vydania prídelovej listiny) právnymi   predchodcami   sťažovateľa   bez   zlegalizovania   užívacieho   stavu.   V súvislosti s odovzdaním   spornej   parcely   do   užívania JRD   Ď. 23.   marca 1957 považoval   za málo pravdepodobné, «aby   v   období   toho   istého   roku,   ten   istý   odbor   ONV   v M.   deklaroval nadobudnutie vlastníckeho práva podľa nar. 104/45 Sb. n. SNR na základe prídelovej listiny zo   dňa   10. apríla 1957,   ako   spôsobu   nadobudnutia   vlastníckeho   práva.   Tomuto   záveru zodpovedá   tvrdenie   navrhovateľa   o tom,   že   prídelovej parc.   č. 113/5   zodpovedá   časť hospodárskeho dvora v užívaní JRD Ď., pričom na časti pozemnoknižnej parcele č. 113/4 zapísanej   v pozemnoknižnej   vložke   16   sú   postavené   hospodárske   budovy   slúžiace poľnohospodárskej výrobe a táto celá parcela sa nachádza v časti hospodárskeho dvora družstva. V tejto súvislosti je potrebné hodnotiť aj obsah spisov základného dedičského konania po neb. J. a J. H. Z obsahu zápisnice prejednania dedičstva po neb. J. H., ktorý zomrel   dňa   16. 5. 1987   (D 516/87)   vyplýva,   že   dedičia   (ktorým   bol   aj   navrhovateľ)   si dedičské právo ku pozemnoknižnej parcele č. 113/4, zapísanej v PKN vložke č. 16, kat. úz. Ď. neuplatnili napriek tomu, že dedičia si uplatnili dedičské právo k inej pozemnoknižnej parcele   zapísanej   v pozemnoknižnej   vložke   č. 16   (k   parc.   č. 230/17).   Obdobne   neboli uplatnené   dedičské   práva   k pozemnoknižnej   parcele   č. 113/4   ani   v dedičskom   konaní po neb.   J.   H.   Nadobudnutie   vlastníckeho   práva   navrhovateľom   ku   prídelovej   parcele č. 113/5 na základe dodatočného prejednania dedičstva po neb. J. a J. H. podľa § 175x ods. 1 O. s. p. vo vzťahu k súčasným vlastníckym vzťahom bez právneho významu, vzhľadom na právnu záväznosť dedičského rozhodnutia podľa § 159 ods. 2 O. s. p.

Na   základe   výsledkov   dokazovania   krajský   súd   ďalej   vyvodil,   že   navrhovateľ jednoznačne nepreukázal, že prídelovej parcele č. 113/5 zodpovedá pozemnoknižná parcela č. 113/4,   zapísaná   v pozemnoknižnej   vložke   č. 16,   kat.   úz.   Ď.   I keď   prídelová   parcela č. 113/5   je   vedená   vo   výkaze   plôch   predloženého   navrhovateľom   zo   štátneho   archívu, spoločná výmera (vedená v jednej kolónke) pozemnoknižnej parcele 113/4 (2290 m2 – nový majiteľ obec Ď.) spolu s výmerou prídelovej parcele č. 113/5 (6600 m2 – nový majiteľ J. T. s manželkou)   nezodpovedá   výmere   pôvodnej   pozemnoknižnej   parcele   113/4   –   roľa v intraviláne 7033 m2. Navrhovateľ odvodzoval svoje tvrdenia o identite prídelovej parcely 113/5   ku   pozemnoknižnej   parcele   č. 113/4   len   zo   šetrenia   pozemkového   úradu,   ktorý rozhodoval   o žiadostiach   navrhovateľa,   vo   veci   usporiadania   vlastníckych   a užívacích pomerov a najmä z geometrického plánu vypracovaného dňa 8. 11. 2004 V. P. Zo strany navrhovateľa   neboli   produkované   také   dôkazy,   ktoré   by   jednoznačne   preukazovali skutočnosť,   že   žalovaným   parceliam   uvedeným   v žalobnom   návrhu   na   začatie konania zodpovedá prídelová parcela 113/5, keďže „in natura“ navrhovateľ existenciu prídelovej parcely nevedel preukázať.».

Vzhľadom   na uvedené   krajský   súd uzavrel,   že   sťažovateľ „v   konaní   na   základe podaného návrhu podľa § 80 písm. c) O. s. p., t. j. na základe vlastníckej žaloby, nemohol byť v spore úspešný“.

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a   rozhodnutia   všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je   opravnou   inštanciou   vo   vzťahu   k   všeobecným   súdom.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Kritériom rozhodovania   ústavného   súdu   musí   byť   najmä   intenzita,   akou   malo   byť   zasiahnuté do ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý   zjavne   viedol   k obmedzeniu,   resp.   odopretiu   základných   práv   alebo   slobôd (m. m. I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 316/09, I. ÚS 57/09).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   náležite   zistený   skutkový   stav   veci   a   aké   skutkové   zistenia   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Podstatou   rozhodovania   o   sťažnostiach   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   posúdenie ústavnej   akceptovateľnosti   namietaného   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   prípadne   iného orgánu   verejnej   moci,   a   nie   posudzovanie   jeho   právnej   perfektnosti   a   jeho   prípadné „vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08).

Ústavný súd v uvedenej súvislosti ďalej poznamenáva, že na posúdenie skutočnosti, či nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území Ď. – parcely KN č. 113, 119/2, 120/2 zapísané na liste vlastníctva č. 423 pre katastrálne územie Ď. a parcela KN č. 119/4 zapísaná   na   liste   vlastníctva   č. 452   (pôvodne   išlo   o časť   parcely   č. 113/4   zapísanej v pozemnoknižnej   vložke   č. 16   pre   katastrálne   územie   Ď.),   určenia   vlastníckeho   práva, ku ktorým   sa   v   označenom   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   sťažovateľ   domáhal,   sú identické   s   časťou   pôvodnej   prídelovej   parcely   č. 113/5,   ktorá   bola   prídelovou   listinou Okresného   národného   výboru   v M.   z   10.   apríla   1957   pridelená   právnym   predchodcom sťažovateľa, je zásadne príslušný všeobecný súd. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva iný právny názor, ako prijal v tejto veci krajský súd, nemôže sama osebe viesť k záveru o jeho zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade   alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom, v tomto prípade krajským súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02). Podľa ústavného súdu   však   posúdenie   namietanej   skutočnosti   (identity   časti   pôvodnej   prídelovej   parcely č. 113/5   s   pozemnoknižnou   parcelou   č. 113/4)   krajským   súdom   takéto   nedostatky nevykazuje. Pokiaľ sa sťažovateľ s právnym názorom krajského súdu v otázke posúdenia uvedenej spornej skutočnosti nestotožňuje, ústavný súd napokon dodáva, že toto posúdenie je   otázkou   zákonnosti   a   jej   riešenie   samo   osebe   nemôže   viesť   k   záveru   o   porušení sťažovateľom v petite označených práv.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa zdôvodňujúcu porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti   na ďalšie konanie zistiť   a preskúmať spojitosť medzi   napadnutým   postupom   a   rozsudkom   krajského   súdu   a   namietaným   porušením označených práv.

Prisvedčujúc názoru krajského súdu, že «zo strany navrhovateľa neboli produkované také   dôkazy,   ktoré   by   jednoznačne   preukazovali   skutočnosť,   že   žalovaným   parceliam uvedeným   v   žalobnom   návrhu   na   začatie   konania   zodpovedá   parcela   113/5,   keďže „in natura“ navrhovateľ existenciu prídelovej parcely nevedel preukázať», nepovažoval už ústavný   súd   za   potrebné   zaoberať   sa   ďalšími   okolnosťami   daného   prípadu   a   závermi krajského   súdu,   najmä   skúmaním,   či   sťažovateľ   mal   možnosť   domáhať   sa   navrátenia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov.   Na   záveroch   krajského   súdu,   ktorý   napadnutým   rozsudkom   potvrdil prvostupňový   rozsudok   okresného   súdu   o   zamietnutí   žaloby   sťažovateľa   o   určenie vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnostiam,   by   z   vecného   hľadiska   vzhľadom   na   nezistenie možnosti stotožnenia sporných parciel s pôvodnou prídelovou parcelou ako ťažiskového dôvodu pre zamietnutie žaloby už nič nemenilo ani to, že ústavný súd akceptuje niektoré už spomínané výhrady sťažovateľa vo vzťahu k niektorým zisteniam a záverom vysloveným v odôvodnení namietaného rozsudku.

Ústavný súd preto nepovažuje odôvodnenie namietaného rozsudku krajského súdu ako   celok   za   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné,   resp.   neudržateľné   do   tej   miery,   aby   malo   za   následok   porušenie označeného ústavnoprocesného práva sťažovateľa. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ s rozhodnutím   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je absencia príčinnej súvislosti medzi označeným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej,   ako   aj   nezistenie   žiadnej   možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (m. m. II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

b) K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   čl. 20   ods. 1   ústavy   a   čl. 1   dodatkového protokolu   ústavný   súd   pripomína   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým patria aj základné práva vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl. 46   až   čl. 48 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom a rozsudkom krajského súdu a možným porušením práva sťažovateľa upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádzalo do úvahy zaoberať sa možným porušením základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

Aj túto časť sťažnosti ústavný súd preto odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

c) K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy

Ústavný   súd   už   vo   svojej   stabilnej   judikatúre   (napr.   I. ÚS 59/97,   IV. ÚS 87/07) zaujíma stanovisko, že zásady uvedené v čl. 12 ods. 1 ústavy v súhrne vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených práv človeka a majú univerzálny charakter. Preto ich treba vykladať a chápať výlučne ako ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom na tieto znaky nemôžu byť   zásadne   priamo   aplikovateľné   v   individuálnych   záležitostiach   bez   konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu štátneho orgánu na iné základné právo alebo slobodu   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (m. m.   I. ÚS 34/96,   II. ÚS 123/02, IV. ÚS 32/06).

Citované stanovisko je podľa názoru ústavného súdu v celom rozsahu uplatniteľné aj na   dôsledky   vzťahujúce   sa   na   sťažovateľa,   a   z   toho   dôvodu   vyhodnotil   napokon aj namietané porušenie uvedeného článku ústavy ako zjavne neopodstatnené.

Zohľadňujúc   všetky   uvedené   okolnosti   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   uplatnených v petite sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2010