znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 62/08-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť P. B., nar. 13. marca 1967, t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. P. M., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Martin sp. zn. 3 T 69/2006 zo 6. marca 2007, ako aj postupom Okresného súdu Martin súvisiacim s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 9. mája 2007 a uznesením sp. zn. 3 T 69/2006 z 10. júla 2007 a tiež uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 2 Tos 50/2007-546 z 22. augusta 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. septembra 2007   doručená   sťažnosť   P.   B.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom JUDr. P. M., B., ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Martin   (ďalej   len   „okresný   súd“) súvisiacim s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 9. mája 2007 a jeho uznesením sp. zn. 3 T 69/2006 zo 17. júla 2007 (správne má byť 10. júla 2007 - 17. júla   2007   bolo   toto   uznesenie   vyhotovené,   pozn.)   a tiež   uznesením   Krajského   súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Tos 50/2007-546 z 22. augusta 2007. Podaním doručeným ústavnému súdu 3. októbra 2007 sťažovateľ doplnil a rozšíril svoju sťažnosť tak,   že   ňou   namieta   porušenie   označených   práv   aj   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 3 T 69/2006 zo 6. marca 2007.

Zo sťažnosti, jej doplnenia, priloženej dokumentácie a z dotknutého spisu okresného súdu vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné konanie pod sp. zn. 3 T 69/2006. Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu z 21. marca 2006 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pričom pri predbežnom prerokovaní obžaloby okresný súd 6. marca 2007 doplnil dôvody väzby aj o dôvod uvedený v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Prokurátorka Okresnej prokuratúry Martin (ďalej len „okresná prokuratúra“) podala 7. augusta 2006 na sťažovateľa obžalobu pre podozrenie zo spáchania trestnej činnosti voči svojej manželke (v súčasnosti už bývalej) L. F. (predtým B.), ktorej sa mal dopustiť troma skutkami, a to 1. augusta 2005, 11. februára 2006 a 19. marca 2006. Podľa bodu 1 obžaloby sa sťažovateľ mal dopustiť trestného činu obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 [zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“)],   trestného   činu   ublíženia   na zdraví   podľa   §   221   ods. 1   Trestného   zákona   a   trestného   činu   násilia   proti   skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1, 2 Trestného zákona, podľa bodov 2 a 3 obžaloby sa mal dopustiť pokračovacieho zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „nový Trestný zákon“), pokračovacieho prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 a 2 písm. a) nového Trestného zákona a podľa bodu 2 aj prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 a 2 písm. b) nového Trestného zákona. Na verejnom zasadnutí konanom 6. marca 2007 pri predbežnom prerokovaní obžaloby okresný súd sťažovateľa upozornil, že skutok uvedený   v bode 1 obžaloby, predtým kvalifikovaný ako trestný čin   ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona, bude okresný súd ďalej kvalifikovať ako trestný čin ublíženia   na   zdraví   podľa   §   221   ods.   1   a   3   Trestného   zákona,   a taktiež   upozornil sťažovateľa, že skutok uvedený v bode 2 obžaloby, ktorý prokuratúra kvalifikovala ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 a 2 písm. a) nového Trestného zákona, bude v ďalšom konaní okresný súd posudzovať ako pokus o zločin ublíženia na zdraví podľa § 14 ods. 1 k § 155 ods. 1 a 2 písm. b) nového Trestného zákona.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza, že „väzba je v mojom prípade, či už podľa § 71 ods. 1c ale najmä podľa § 71 ods. 1a zjavne nezákonná aj z dôvodu, že poškodená - bývalá manželka L. B., teraz F. nebola pri svojich výpovediach ako svedkyňa poškodená ani doteraz poučená podľa § 130 TP o práve odoprieť výpoveď a taktiež aj vykonané znalecké posudky sú v trestnom konaní ako dôkazy nepoužiteľné a nemôžu tvoriť podklady   pre   dôvody   väzby   nášho   klienta.   Mimo   týchto   dôkazov   neexistujú   žiadne skutočnosti,   ktoré   by   dávali   dostatočný   podklad   pre   domnienku,   že   budem   pokračovať v trestnej   činnosti,   resp.   dôvod   väzby   podľa   §   71a   TP.   Okresný   súd   aj   krajský   súd konštatovali potrebu opakovať tieto dôkazy, čo znamená prakticky opakovať celé prípravné konanie avšak bez toho aby podnikli konkrétne kroky proti mojej nezákonnej väzby.“.

Nezákonnosť svojej väzby namietal sťažovateľ v žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 9. mája 2007, o ktorej rozhodol okresný súd napadnutým uznesením z 10. júla 2007 tak, že ju zamietol. O sťažnosti sťažovateľa proti tomuto uzneseniu okresného súdu rozhodol krajský súd napadnutým uznesením z 22. augusta 2007 tak, že ju zamietol.

Sťažovateľ svojou sťažnosťou namieta postup okresného súdu pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 9. mája 2007, ktorý o nej nerozhodol urýchlene, čím mal porušiť jeho právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, keďže „celé rozhodovanie... trvalo až do doručenie mi rozhodnutia Krajského súdu trvalo viac ako 3 mesiace. Stalo sa to vinou okresného súdu...“.

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu okresného súdu z 10. júla 2007 a napadnutému uzneseniu krajského súdu z 22. augusta 2007 sťažovateľ okrem iného uvádza, že označené súdy sa opierajú «o nezákonné znalecké posudky, ktorých nezákonnosť sám ako okresný tak aj krajský súd aj v napadnutých uzneseniach konštatovali na základe mojich námietok, resp. námietok môjho obhajcu... Do očí bijúce je uznesenie Okresného súdu zo dňa 17. 7. 2007 v ktorého   odôvodnení   sa   uvádza,   že   moja   väzba   je   odôvodnená   výpoveďou   poškodenej a znaleckými posudkami pričom vzápätí uvádza, že táto výpoveď ako aj znalecké posudky sa budú   opakovať   a pochybenia   budú   napravené...   a   teda   vzhľadom   na   budúcu   výpoveď poškodenej je potrebné držať ma vo väzbe... vnímam to tak, že dôvodom mojej väzby je aj budúca podľa súdu vhodná resp. želaná výpoveď poškodenej a dovolím si povedať budúce znalecké posudky, o ktorých „nestranný a nezávislý súd vie, aké budú a preto je potrebné ma držať vo väzbe a ešte ju týmito skutočnosťami aj odôvodniť“?! Mne sa to zdá absurdné a jedná sa evidentne podľa môjho názoru o nerešpektovanie zásady prezumpcie neviny, neskúmanie konkrétnych skutočností pre existenciu väzobných dôvodov...».

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   3.   októbra   2007   sťažovateľ   rozšíril   svoju sťažnosť tak, že namieta aj uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 T 69/2006 zo 6. marca 2007, ktorým   okresný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   obžaloby   zamietol   jeho   žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, neprijal jeho písomný sľub ani návrh na nahradenie väzby dohľadom   probačného   a mediačného   úradníka   a   zmenil   dôvody   jeho   väzby   na   dôvody podľa § 71 písm. a) a c) Trestného poriadku.

Na   základe   dôvodov   uvedených   v sťažnosti   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd „... najmä   podľa...   bodu   III.   a tejto   sťažnosti   konštatoval,   že   Okresný   súd   v Martine včasným nekonaním o mojej žiadosti o prepustení z väzby zo dňa 9. 5. 2007 v konaní spis. zn.   3 T 69/2006   porušil   moje   právo   na rozhodovanie o väzbe bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru ďalej žiadam, aby Ústavný súd SR najmä podľa toho bodu III. c tejto sťažnosti konštatoval, že Okresný súd v Martine... svojim uznesením zo dňa 6. 3. 2007 v konaní spis. zn. 3 T 69/2006 tým, že nevrátil vec do prípravného konania, rozšíril dôvody mojej väzby podľa § 71 ods. 1a porušil moje práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR ako aj čl. 5 ods. 1, čl. 17 ods. 1, 2, 3 Dohovoru. taktiež   žiadam,   aby   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   najmä   podľa   bodu   III.   b   tejto sťažnosti vyslovil, že Okresný súd v Martine svojim uznesením zo dňa 17. 7. 2007 vo veci konania   spis.   zn.   3   T   69/2006   a Krajský   súd   v Žiline   svojim   uznesením   spis.   zn. 2 Tos/50/2007-546 svojim porušili moje základné práva podľa čl. 5 ods. 1, 4 a čl. 6 ods. 1, 2 Dohovoru   a článku   17   ods.   1,   2,   5   a   46   ods.   1   Ústavy   SR   v súvislosti   s väzbou a pokračujúcim obmedzením mojej osobnej slobody. Zároveň žiadam, aby Ústavný súd SR zrušil napadnuté uznesenia Okresného súdu v Martine a Krajského súdu v Žiline a zároveň nariadil Krajskému súdu v Žiline moje okamžité prepustenie z väzby. Uplatňujem priznanie zadosťučinenia v sume Sk 250 000 a náhradu trov právnej pomoci.“.

Ústavný súd si ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal od okresného súdu a krajského súdu vyjadrenia k sťažnosti sťažovateľa.

Vyjadrenie okresného súdu pozostávajúce z vyjadrenia podpredsedu okresného súdu a vyjadrenia   zákonného   sudcu   -   predsedu   príslušného   senátu   okresného   súdu,   bolo ústavnému súdu doručené 31. októbra 2007. Vo vyjadrení podpredsedu okresného súdu sa okrem iného uvádza:

«... Ústavná sťažnosť sa týka konania a postupu vo veci vedenej proti obž. P. B., trvale   bytom   H.,   t. č.   vo   výkone   väzby...   na   Okresnom   súde   v   Martine   pod   sp.   zn. 3 T/69/2006,   ktoré   sa   začalo   na   tunajšom   súde   dňa   07.   08.   2006   a   doposiaľ   nie   je právoplatne skončené.

Prílohu tohto vyjadrenia tvorí aj vyjadrenie zákonného sudcu vo veci vedenej na Okresnom súde v Martine pod sp. zn. 3 T/69/2006, ku ktorému sa Okresný súd v Martine v plnom   rozsahu   pripája,   stotožňuje   sa   s   jeho   obsahom   a   odkazuje   naň,   pre   jeho komplexnosť, náležité a presvedčivé odôvodnenie i s uvedením časovej chronológie úkonov i dôvodov tohto postupu, ktoré sú zásadne odlišné od tých, ktoré sú prezentované v ústavnej sťažnosti a sťažovateľom podávané jednostranne a účelovo. Je nepochybné, že v prípade akejkoľvek potreby Okresný súd v Martine ústavnému súdu poskytne kompletný spisový materiál   sp.   zn.   3   T/69/2006   (s   ohľadom   však   na   to,   že   ide   o   vec   väzobnú,   doposiaľ právoplatne nerozhodnutú), aby sa i sám mohol presvedčiť o konaní sťažovateľa, pokiaľ by ho nepresvedčilo toto vyjadrenie a vyjadrenie zákonného sudcu, po posúdení aj ďalších listinných dôkazov, ktoré môže mať ústavný súd k dispozícii, keď sťažovateľ v odôvodnení ústavnej   sťažnosti   neuvádza   fakty   a   argumenty   uvedené   vo   vyjadrení   zákonného   sudcu a vyplývajúce aj zo samotného spisového materiálu.

Súčasne   je   potrebné   poukázať   na   to,   že   Okresný   súd   v   Martine   v   predmetnej väzobnej trestnej veci konal a koná v rámci objektívnych a reálnych možností, ktoré má, a to   aj   z pohľadu   zákonného   sudcu   v   intenciách   procesného   postupu   daného   Trestným poriadkom a aj už vo vyjadrení zákonného sudcu citovaných nálezov ústavného súdu a procesných   „špekulácií“   a   účelových   konaní   sťažovateľa   pravdepodobne   s   cieľom minimálne predĺžiť konanie v trestne veci tak, aby dosiahol hornú hranicu celkovej doby trvania väzby v konaní pred súdom s následnou povinnosťou súdu ho z väzby prepustiť. Opätovne ako aj zákonný sudca v predmetnej trestnej veci i okresný súd poukazuje na opakované   držanie   hladovky,   nemožnosť   tak   vykonávania   procesných   úkonov   so sťažovateľom,   v dôsledku   jeho   konania   (i opakovaná   voľba   obhajcu,   resp.   jeho   zmena, naposledy dňa 23. 10. 2007, zatiaľ len faxovým podaním) opakované rušenia nariadených termínov hlavných pojednávaní a ich nové nariaďovanie.

Okresný súd v Martine postupom v trestnom konaní vedenom pod sp. zn. 3 T/69/2006 neporušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a navrhuje, aby sťažnosť P. B. zo dňa 27. 09. 2007, doručenú dňa 28. 09. 2007 vedenú na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 1631/07 odmietol, resp. neprijal.»

Vo vyjadrení zákonného sudcu sa uvádza:«K bodu III. písm. a) sťažnosti obv. P. B., ktorým namieta porušenie jeho práva na rozhodnutie   o väzbe   bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   5 ods.   4 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd uvádzam nasledovné:

Obvinený P. B. prostredníctvom svojho obhajcu podal žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu. Táto žiadosť bola Okresnému súdu v Martine doručená 9. 5. 2007. Vo svojom podaní   obvinený   požiadal,   aby   sa   o   jeho   žiadosti   rozhodlo   na   verejnom   zasadnutí. O predmetnej   žiadosti   obvineného   P.   B.   súd   chcel   rozhodnúť   na   hlavnom   pojednávaní vytýčenom   na   22.   5.   2007.   Na   žiadosť   obhajcu   obvineného,   bol   tento   termín   hlavné pojednávania zrušený a bol nariadený nový termín hlavného pojednávania na 7. 6. 2007, kedy súd chcel rozhodnúť o žiadosti obvineného na prepustenie z väzby na slobodu. Dňa 28. 5. 2007 bolo tunajšiemu súdu riaditeľom Ústavu na výkon väzby a ÚVTOS Ružomberok oznámené, že P. B. dňa 24. 5. 2007 odmietol prevziať raňajky a zahájil protestnú hladovku. Dňa 31. 5. 2007 bol obv. P. B. z dôvodu zhoršenia zdravotného stavu hospitalizovaný v Nemocnici   pre   obvinených   a   odsúdených   v   Trenčíne.   Z   tohto   dôvodu   i   vzhľadom   na správu plk. MUDr. L. G. z 1. 6. 2007 o nemožnosti eskorty obvineného na Okresný súd Martin bol súdom zrušený aj termín hlavného pojednávania nariadený na deň 7. 6. 2007. Okresnému súdu v Martine 7. 6. 2007 riaditeľ nemocnice pre obvinených a odsúdených v Trenčíne oznámil, že obv. P. B. 6. 6. 2007 zrušil hladovku. Dňa 14. 6. 2007 Okresný súd v Martine   zistil,   že   obv.   P.   B.   bol   12. 6.   2007   eskortovaný   naspäť   do   ÚVV   a   ÚVTOS Ružomberok, pričom zdravotný stav obvineného bol dobrý a umožňoval mu vypovedať na pojednávaní. Vzhľadom k tomu, že prísediaca senátu okresného súdu J. M. od 14. 6. 2007 do 25. 6. 2007 čerpala riadnu dovolenku a bola mimo územia SR ako i vzhľadom k tomu, že predseda senátu od 26. 6. 2007 až do 8. 7. 2007 čerpal riadnu dovolenku a bol mimo územia SR nebolo možné v tomto období rozhodnúť o žiadosti obv. P. B. z 9. 5. 2007. Predseda senátu stanovil najbližší možný termín verejné zasadnutia a to na 10. 7. 2007, kedy o žiadosti obv. P. B. bolo rozhodnuté na verejnom zasadnutí po vypočutí obvineného. Je   potrebné   konštatovať,   že   obv.   P.   B.   v   podaní   zo   17.   5.   2007   označené   ako „doplnenie žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo dňa 9. 5. 2007“ okresnému súdu doručené 18. 5. 2007, požiadal, aby sa o jeho žiadosti o prepustení z väzby na slobody rozhodlo na neverejnom zasadnutí. Okresný súd v Martine v období od 18. 5. 2007 do 14. 6. 2007   o   žiadosti   obvineného   nerozhodol   na   neverejnom   zasadnutí,   a   to   nie   z   dôvodu nečinnosti, ale z tohto dôvodu, že konal v dobrej viere a v intenciách nálezu Ústavného súdu SR III. ÚS 84/2006 zo dňa 17. 5. 2006, nálezu Ústavného súdu I. ÚS 352/2006 z 10. 1. 2007, článku 154c ods. 1 ústavy SR a článku 5 ods. 4 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže chcel obvineného osobne vypočuť k dôvodom a okolnostiam ďalšieho trvania väzby, čo však nebolo možné, keďže zdravotný stav obv. P. B. v tomto období   z dôvodu   držania   hladovky   neumožňoval   jeho   eskortovanie   na   Okresný   súd v Martine. V tejto súvislosti je nevyhnutné spomenúť, že po ukončení protestnej hladovky obv. P. B. podaním z 2. 7. 2007, súdu doručené 3. 7. 2007 opätovne požiadal, aby sa mohol zúčastniť verejného zasadnutia o väzbe, ktoré súd vytýčil na 10.   7.   2007.   Z písomného vyjadrenia obv. P. B. zo dňa 28. 7. 2007, ktorým uviedol, že trvá na svojej prítomnosti na akomkoľvek hlavnom pojednávaní vedenom na Okresnom súde v Martine pod sp. zn. 3 T 69/2006   nesporne   vyplýva,   že   žiadosť   obvineného,   aby   súd   rozhodol   o   žiadosti   o prepustenie z väzby na slobodu z 9. 5. 2007 na neverejnom zasadnutí bola len účelová. K bodu III. písm. b) ústavnej sťažnosť obv. P. B. z 27. 9. 2007, ktorým namietal, že okresný súd (a krajský súd) porušil jeho práva na zákonnosť väzby a prezumuje jeho vinu podľa článku 5 ods. 1, 4 a článku 6 ods. 1, 2 dohovoru a článku 17 ods. 1, 2, 5 Ústavy SR uvádzam nasledovné:

Na   obvineného   P.   B.   bola   Okresnému   súdu   v   Martine   podaná   dňa   7.   8.   2006 obžaloba prokurátorom Okresnej prokuratúry Martin pre podozrenie zo spáchania trestnej činnosti voči svojej (v súčasnosti už bývalej) manželke L. F. (predtým B.), ktorých sa mal dopustiť troma skutkami, a to zo dňa 1. 8. 2005, 11. 2. 2006 a 19. 3. 2006. Podľa obžaloby obv. P. B. sa mal v bode 1) obžaloby dopustiť trestného činu obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005, trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005, trestného činu násilia proti skupine obyvateľov a proti jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1, 2 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005, v bode 2) a 3) obžaloby pokračovacieho zločinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1. 2 písm. d) Tr. zák. účinného od 1. 1. 2006, pokračovacieho prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. účinného od 1. 1. 2006 a v bode 2) obžaloby prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. účinného   od   1.   1.   2006.   Na   verejnom   zasadnutí   konanom   6.   3.   2007   pri   predbežnom prejednaní   obžaloby   súd   obv.   P.   B.   upozornil,   že   skutok   v bode   1)   obžaloby,   predtým kvalifikovaný ako trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005, bude súd ďalej kvalifikovať ako trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221 ods. 1, 3 Tr. zák. účinného do 31. 12. 2005 a taktiež upozornil obvineného, že skutok v bode 2) obžaloby, ktorý prokuratúra kvalifikovala ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. bude v ďalšom konaní súd posudzovať ako pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa § 14 ods. 1, § 155 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. Uznesením Okresného súdu Martin sp. zn. 3 T 69/2006 zo 6. 3. 2007, súd u obv. P. B. zmenil dôvody väzby s tým, že u obvineného sú dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. a v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Je potrebné konštatovať, že výpoveď poškodenej L. F. (predtým B.) z prípravného konania nebola vykonaná v súlade so zákonom, nakoľko poškodená nebola vyšetrovateľom poučená v zmysle § 130 ods. 1, 2 Tr. por. Taktiež je možno súhlasiť, že znalecké posudky znalcov z odboru zdravotníctva a psychológie MUDr. I. M. a PhDr. G. H. z časti vychádzali z výpovede poškodenej z prípravného konania a preto nie je možné tieto dôkazy použiť pred súdom. Toto pochybenie orgánov činných v trestnom konaní je možné napraviť na hlavnom pojednávaní a to výpoveďou svedkyne poškodenej, pri ktorej budú prítomní obaja znalci a následne výsluchom vyššie uvedených znalcov. Dôvodnosť podozrenia, že obv. P. B. sa mal dopustiť vyššie uvedených skutkov voči svojej bývalej manželke, je podporená (bez ohľadu na   výpoveď   poškodenej   na   hlavnom   pojednávaní)   usvedčujúcimi   výpoveďami   ďalších svedkov a listinnými dôkazmi. Zo skutku v bode 1) obžaloby (skutok z 1. 8. 2005) je obv. P. B. nepriamo usvedčovaný výpoveďou svedka Ing. M. C. G. Zo spáchania skutku zo dňa 19. 3. 2006 (skutok v bode 3) obžaloby) je obv. usvedčovaný výpoveďou svedkyne E. T., ďalej výpoveďami svedkov príslušníkov polície OR PZ Martin M. C. a R. M., ale aj listinnými dôkazmi   lekárskym   potvrdením,   záznamom   o   ošetrení   pacienta   -   poškodenej,   ďalej zápisnicou   o trestnom   oznámení   poškodenej   zo   dňa   19.   3.   2006   ako   i   zápisnicou   o konfrontácii medzi obv. P. B. a svedkyňou L. B. zo dňa 19. 3. 2006, kedy poškodená bola poučená zákonným spôsobom, nevyužila svoje právo v zmysle § 130 ods. 1, 2 Tr. por. a vypovedala proti obv. P. B. Zo spáchania skutku zo dňa 11. 2. 2006 (skutok v bode 2) obžaloby) je obvinený usvedčovaný listinnými dôkazmi a to lekárskym potvrdením ako aj ambulantným záznamom zo dňa 11. 2. 2006 o ošetrení poškodenej, z ktorého vyplýva, že poškodená ako príčinu vzniku zranenia uviedla zbitie inou osobou.

Z   vyššie uvedených skutočností nie je možné súhlasiť s vyjadrením obv.   P.   B.   v ústavnej   sťažnosti,   v   ktorej   uviedol,   že   poškodená   obvineného   nikdy   vo   svojich   súdom použiteľným výpovediach neoznačila za páchateľa trestných činov, ktoré sa jemu kladú za vinu. Pokiaľ v ústavnej sťažnosti obv. P. B. napáda uznesenie Okresného súdu sp. zn. 3 T 69/2006 zo 17. 7. 2007, ide zrejme o pisársku chybu, pretože uznesenie súdu o zamietnutí žiadosti obv. P. B. z 9. 5. 2007 o prepustenie z väzby na slobodu bolo vyhlásené 10. 7. 2007, pričom samotné uznesenie okresného súdu bolo vyhotovené dňa 17. 7. 2007.

V písomnom vyhotovení uznesenia Okresného súdu sp. zn. 3 T 69/2006 zo dňa 10. 7. 2007 súd podrobne vysvetlil, prečo mal za to, že u obvineného P. B. sú naďalej dôvody väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. a v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., a preto v podrobnostiach odkazujem na odôvodnenie vyššie uvedeného súdneho rozhodnutia. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, mám za to, že súd v danej veci dôsledne postupoval v súlade so zákonom a svojim postupom vo veci vedenej na Okresnom súde v Martine pod sp. zn. 3 T 69/2006 neporušil žiadne právo obvineného P. B., ktoré mu priznáva tak Ústava SR ako i Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavnú sťažnosť obv. P. B. súd považuje za účelovú, ktorej zmyslom je predĺžiť konanie v trestnej veci obv. P. B. vedenej na Okresnom súde v Martine tak, aby obvinenému uplynula celková   doba   väzby   v konaní   pred   súdom,   a   z   tohto   dôvodu   by   súd   musel   obvineného prepustiť z väzby na slobodu. Tieto závery súdu vyplývajú z konania obvineného, ktorý už dvakrát držal v tejto veci hladovku, 4-krát si zvolil iného obhajcu a v dôsledku konania obvineného   musel súd   už viackrát   zrušiť   vytýčený termín   hlavného   pojednávania,   resp. odročiť hlavné pojednávanie na iný termín. Z týchto dôvodov navrhujem, aby Ústavný súd SR sťažnosť obv. P. B. z 27. 9. 2007 neprijal.»

Vyjadrenie   krajského   súdu   k sťažnosti   bolo   ústavnému   súdu   faxom   doručené 5. novembra 2007. Predseda krajského súdu sa v ňom odvoláva na vyjadrenie predsedníčky príslušného senátu krajského súdu, v ktorom sa uvádza:

„V súvislosti so sťažnosťou P. B., ktorou sťažovateľ namieta okrem iného porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd aj uznesením Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 2 Tos 50/2007 z 22. augusta 2007, vychádzala som zo zberného   spisu   Krajského   súdu   v   Žiline,   sp.   zn.   2 Tos 50/2007,   z   ktorého   som   zistila nasledovné skutočnosti:

Krajský súd v Žiline v trestnej veci obvineného P. B. uznesením sp. zn. 2 Tos 50/2007 zo dňa 22. 8. 2007 zamietol podľa § 193 ods. 1 Tr. por. jeho sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu v Martine, sp. zn. 3 T 69/2006 z 10. 7. 2007, ktorým bola okrem iného zamietnutá jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu.

Pokiaľ ide o dôvody ústavnej sťažnosti P. B., vychádzajúc zo spomínaného zberného spisu KS Žilina konštatujem, že tieto sú v podstate opakovaním dôvodov sťažnosti proti vyššie citovanému uzneseniu Okresného súdu v Martine, s ktorými sa Krajský súd v Žiline v sťažnostnom konaní vysporiadal a svoje úvahy rozviedol v uznesení sp. zn. 2 Tos 50/2007 z 22. augusta 2007.

Vzhľadom k vyššie uvedenému potom, odvolávajúc sa na dôvody vyššie citovaného rozhodnutia krajského súdu, považujem sťažnosť P. B. za nedôvodnú.“

Vyjadrenia   okresného   súdu   a krajského   súdu   zaslal   ústavný   súd   na   vedomie právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   a vyzval   ho   na   zaujatie   stanoviska.   Právny   zástupca sťažovateľa zaujal k uvedeným vyjadreniam stanovisko v podaniach doručených ústavnému súdu 22. novembra 2007, 10. decembra 2007 a 4. januára 2008.

V podaní   doručenom   ústavnému   súdu   22.   novembra   2007   právny   zástupca sťažovateľa okrem iného uviedol:

„... Realita je, že Okresný súd v Martine nebol schopný a dovolíme si tvrdiť ochotný rozhodnúť   o   žiadosti   nášho   klienta   o   prepustenie   z väzby   zo   dňa   9.   5.   2007   viac   ako 2 mesiace. Okresný súd v Martine sa začal vecou zaoberať až potom čo Krajský súd v Žiline vyhovel sťažnosti pre nečinnosť podľa § 55 ods. 3 TP a prikázal Okresnému súdu v Martine rozhodnúť v zákonnej lehote o predmetnej žiadosti a to buď na verejnom alebo neverejnom zasadnutí.

Predseda senátu účelovo uvádza, že o žiadosti nerozhodol preto, lebo chcel o väzbe nášho klienta rozhodnúť na verejnom zasadnutí. S týmto názorom predsedu senátu sa na základe   podanej   sťažnosti   pre nečinnosť   nestotožnil   ani Krajský súd v Žiline.   Poukázal pritom aj na skutočnosť, že P. B. podaním doručeným Okresnému súdu v Martine dňa 18. 5. 2007   výslovne   požiadal   aby   súd   o   jeho   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   rozhodol   na neverejnom zasadnutí. Ako dôvod neverejného zasadnutia uviedol jeho snahu pomôcť aj takýmto spôsobom súdu rozhodovať o jeho veci bez prieťahov. Za tým účelom sa náš klient vzdal dokonca ponuky inštitútov podľa trestného poriadku, ktoré nahradzujú väzbu. Čo sa týka hladovky nášho klienta začatej dňa 24. 5. 2007 - bol to zúfalý spôsob ako upozorniť Okresný súd resp. predsedu senátu na svoju vec.

P. B. je vzhľadom aj na v žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 9. 5. 2007 vrátane doplnenia zo dňa 10. 5. 2007 uvedené nálezy ÚS SR a rozhodnutia NS SR presvedčený o nezákonnosti   svojej   väzby   resp.   jej   trvania   a   s   týmto   jeho   názorom   sa   plne   v našej advokátskej kancelárii stotožňujeme.

Pravdou je, že náš klient dňa 3. 7. 2007 oznámil súdu, že sa chce zúčastniť verejného zasadnutia o väzbe, urobil však tak len z toho dôvodu, že bolo doručené predvolanie na toto verejné zasadnutie.   Stalo   sa   tak potom   ako   Krajský   súd   v Žiline   vyhovel   sťažnosti   pre nečinnosť...“

Vo   vzťahu   k časti   sťažnosti,   ktorou „namietame,   že   Okresný   súd   a   krajský   súd porušil   jeho   práva   na   zákonnosť   väzby   a prezumuje   jeho   vinu“, právny   zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku okrem iného uviedol:

„Nechápeme, čo tým myslel podpredseda Okresného súdu v Martine, keď uviedol, že náš klient neuvádza argumenty zákonného sudcu, dokonca v sťažnosti sa pokúša zaviesť Ústavný   súd,   že   P.   B.   prezentuje   svoj   prípad   jednostranne   a účelovo.   Tomuto   tvrdeniu nemôžme v žiadnom prípade dať za pravdu. Naša advokátska kancelária, pri koncipovaní predmetnej sťažnosti i návrhu na prepustenie z väzby, sa snažila objektívne prezentovať skutočnosti ohľadom prípadu nášho klienta, vychádzala pritom z reálne existujúcich faktov, ktoré   sme   uviedli   a   sú   v   súdnom   spise,   nezabúdajúc   pritom   na   uvedenú   konštantnú judikatúru Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR.

Dávame Ústavnému súdu do pozornosti najmä tieto skutočnosti: Náš klient sa mal daného konania dopustiť 3 skutkami - 3 body obžaloby, v krátkosti uvádzame o aké dôkazy okrem nezákonnej výpovede poškodenej konštatovanej samotným súdom a taktiež v konaní pred súdom nepoužiteľným znaleckými posudkami opiera Okresný súd ako aj Krajský súd väzby P. B.

a) skutok podľa I. bodu obžaloby je stoji na skutočnosti, že svedok G. mal viesť poškodenú na lekárske ošetrenie, a uviedla mu, že spadla. Keďže však lekár už neordinoval na dané ošetrenie nešla. Nič viac k veci neuviedol.

Tu by sme ešte radi dodali, že súd od mája 2007 nebol schopný na pojednávania predvolať svedka, ktorý ma video a fotodokumentáciu, zo svojej svadby, konanej 3 dní potom ako mal náš klient zlomiť ruku poškodenej. Na tejto fotodokumentácií poškodená so svojom rukou konzumuje jedlá, drží rôzne predmety. Obhajoba viackrát apelovala aby súd rešpektoval č. 6 ods. 3 písm. d Dohovoru a svedka predvolal, uviedli sme jeho adresu, telefón, mail, avšak súd to ignoruje.

b) skutok   podľa   bodu   II.   obžaloby   je   podľa   oboch   súdov   odôvodnený   tým,   že poškodená   pri   lekárskom   vyšetrení   pred   podaním   trestného   oznámenia   uviedla   zbitie neznámou osobou.

c) pre skutok podľa III. bodu obžaloby nášho klienta podľa súdu pre dôvody väzby má usvedčovať výpoveď policajtov ktorí videli ako poškodená sedí na sedadle spolujazdca nášho klienta, ktorí ju vezie ako domov. Poškodená sama vo svojej pre súdom nepoužiteľnej výpovedi uviedla, že predtým domov telefonovali obaja s naším klientom jej mame, že ju náš klient vezie domov a že sú doma za 10 minút. Klient pri zastavení hliadkou PZ nepáchal žiadnu trestnú činnosť, len viezol domov na aute svoju vtedy ešte manželku.

Je síce svedectvo svedkyne T. - matka poškodenej ktorá mala vidieť za tmy, z rohu domu ako údajne náš klient mal vtiahnuť jej dcéru do auta. Svedkyňa sa ešte vyjadrila, že má negatívny vzťah k nášmu klientovi a jej výpoveď bude spochybnená rekonštrukciou. Žiadne iné dôkazy o vine nášho klienta nebol súd resp. orgány činné v trestnom konaní   schopné   zaobstarať   počas   skoro   2   ročnej   väzby   klienta.   Navyše   ak   si   pozriem zamietnutia   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   z   roku   2006   súd   odôvodnení   uvádza,   že obžalovaný   resp.   obvinený   je   usvedčovaný   najmä   výpoveďou   poškodenej   a znaleckými posudkami,   dokonca   ako   sme   už   uviedli.   Okresný   súd   aj   v   odôvodnení   zamietnutia predmetnej žiadosti uvádza ako dôkaz výpoveď poškodenej, napriek tomu, že o nej vzápätí tvrdí, že sa bude opakovať.“

V podaní doručenom ústavnému súdu 10. decembra 2007 sťažovateľ doplnil svoje stanovisko s poukazom na uznesenie okresného súdu z 24. mája 2005, z ktorého podľa jeho tvrdenia vyplýva, že „súd opieral jeho väzbu o výpoveď poškodenej, ktorá bola po vyše roku trvania jeho, podľa nášho názoru nezákonnej väzby vyhlásená za pre účely súdneho konania nepoužiteľnú.

Sudca pre prípravné konania Okresného súdu v Martine v tomto uznesení, zo dňa 24. 5. 2006 v odôvodnení uvádza, citujeme:

Dôvodné podozrenie, že sa dopustil trestnej činnosti, z ktorej bol obvinený, vyplýva z dosiaľ vykonaných dôkazov a to predovšetkým z výpovede poškodenej B. - teraz F. (JUDr. F. je bývalý obhajca nášho klienta a poškodená s ním cca január 2006, pred podaním trestného oznámenia na svojho vtedy manžela nadviazala intímny pomer a momentálne sú manželia, text   v zátvorke   doplnený   právnym   zástupcom   sťažovateľa,   pozn.). Z   tejto výpovede vyplýva dôvodná obava, že ak by bol obvinený z väzby prepustený, pokračoval by v páchaní trestnej činnosti. Pokiaľ v priebehu trestného konania vyšetrovateľ pochybil pri vykonávaní   niektorých   úkonov,   tieto   chyby   boli   na   základe   pokynov   dozorujúcej prokurátorky odstránené a ani tieto pochybenia nemali vplyv na zákonnosť vykonaných dôkazov a na dôvodnosť vznesenia obvinenia a začatia trestného stíhaní

Tu   dodávame,   že   pri   vyhotovovaní   tohto   uznesenia   vychádzal   súd   z   domnienky zákonnosti   výpovede   poškodenej   a   taktiež,   že   P.   B.   bol   obvinený   na   základe   výpovede poškodenej. Sme si istý, že súd len umelo po tom ako bolo zistené, že sa pre súdom musí opakovať prakticky celé prípravného konania, hľadá ako by nášho klienta po skoro dlhej väzbe prepustiť nemusel a postavuje zákonnosť väzby na budúcich dôkazov, ktoré ale ako uvádza vykoná...“.

V podaní doručenom ústavnému súdu 4. januára 2008 právny zástupca sťažovateľa spochybňuje   dôveryhodnosť   vyjadrenia   podpredsedu   okresného   súdu   s poukazom   na skutočnosť, že krajský súd ho vylúčil „z konania z dôvodu jeho zaujatosti v konaní voči osobe P. B.“, a popisuje ďalší priebeh konania, z ktorého vyplýva, že „dňa 18. 10. 2007 náš klient znova podal žiadosť o prepustenie z väzby, doteraz (prakticky 2,5 mesiaca) o tejto žiadosti   nebolo   rozhodnuté   a   to   ani   Okresným   súdom   v   Martine“, v dôsledku   čoho sťažovateľ „plánuje počnúc dňom 3. 1. 2008 začať protestnú hladovku“.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z obsahu sťažnosti a predovšetkým návrhu rozhodnutia (petitu), ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný, vyplýva, že sťažovateľ namieta:

1. Porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru „včasným nekonaním“, t. j. postupom okresného súdu pri rozhodovaní o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 9. mája 2007 v konaní sp. zn. 3 T 69/2006;

2. Porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 ústavy (v petite je uvedené „čl.   17   ods.   1,   2,   3   Dohovoru“, hoci   z obsahu   sťažnosti   zjavne   vyplýva,   že sťažovateľ   mal   na   mysli   čl.   17   ods.   1,   2   a 3   ústavy,   a preto   ústavný   súd   vychádzajúc z materiálneho chápania ochrany ústavnosti túto formálnu chybu sťažovateľa pri svojom rozhodovaní   zohľadnil,   pozn.)   a čl.   46   ods.   1   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   5   ods.   1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 69/2006 zo 6. marca 2007;

3. Porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T   69/2006   zo   17.   júla   2007   a uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Tos   50/2007 z 22. augusta 2007.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať   len   v   prípadoch   ustanovených   zákonom.   Zadržaná   osoba   musí   byť   ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných   činoch   do   72   hodín   od   prevzatia   vypočuť   a   rozhodnúť   o   väzbe   alebo   o   jej prepustení na slobodu.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie osoby preto,   že sa   nepodrobila rozhodnutiu vydanému   súdom   podľa   zákona,   alebo   preto,   aby   sa   zaručilo   splnenie   povinnosti ustanovenej zákonom; c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;d) iné   pozbavenie   slobody   maloletého   na   základe   zákonného   rozhodnutia   na   účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán;e) zákonné   držanie   osôb,   aby   sa   zabránilo   šíreniu   nákazlivej   choroby,   alebo   duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;f) zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   slobody   osoby,   aby   sa   zabránilo   jej nepovolenému   vstupu   na   územie,   alebo   osoby,   proti   ktorej   prebieha   konanie o vyhostenie alebo vydanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme   mravnosti,   verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov   alebo,   v   rozsahu   považovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by, vzhľadom   na   osobitné   okolnosti,   verejnosť   konania   mohla   byť   na   ujmu   záujmom spoločnosti.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

1.   K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 3 T 69/2006 pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 9. mája 2007

Sťažovateľ   v súvislosti   s namietaním   postupu   okresného   súdu   v konaní   sp.   zn. 3 T 69/2006   pri   rozhodovaní   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu z 9. mája 2007 poukazuje predovšetkým na „včasné nekonanie“, resp. nečinnosť okresného súdu, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Zo   sťažnosti,   z   priloženej   dokumentácie   a súdneho   spisu   sp.   zn.   3   T   69/2006 v súvislosti s rozhodovaním okresného súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 9. mája 2007 ústavný súd zistil nasledovné:

- žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu bola okresnému súdu doručená

9. mája 2007 (jej súčasťou bola aj žiadosť, aby o nej okresný súd rozhodol na verejnom pojednávaní),

- 16. mája 2007 bol termín pojednávania nariadený na 22. máj 2007 zrušený na žiadosť právneho zástupcu sťažovateľa a nový termín bol nariadený na 7. jún 2007,

- podaním   doručeným   okresnému   súdu   18.   mája   2007   právny   zástupca   sťažovateľa požiadal,   aby okresný   súd rozhodol   o žiadosti   sťažovateľa   na neverejnom   zasadnutí, súčasne   navrhol   vykonanie   ďalších   dôkazov   a vylúčenie   prokurátorky   okresnej prokuratúry konajúcej vo veci, ktoré okresný súd v ten istý deň zaslal na vyjadrenie okresnej prokuratúre,

- 21. mája 2007 bola okresnému súdu doručená žiadosť právneho zástupcu sťažovateľa o určenie iného termínu pojednávania,

- 25. mája 2007 bolo okresnému súdu doručené podanie právneho zástupcu sťažovateľa, v ktorom   žiada   okamžité   prepustenie   sťažovateľa   z väzby   a oznamuje,   že   sťažovateľ začal   24.   mája   2007   protestnú   hladovku   [túto   skutočnosť   oznámil   okresnému   súdu

28. mája   2007   aj   Ústav   na   výkon   väzby   a   Ústav   na   výkon   trestu   odňatia   slobody Ružomberok (ďalej len „ústav“)],

- prípisom z 30. mája 2007 okresný súd požiadal ústav o informáciu, či sa bude môcť sťažovateľ zo zdravotných dôvodov zúčastniť pojednávania nariadeného na 7. jún 2007,

- ústav   okresnému   súdu   oznámil,   že   sťažovateľ   bol   31.   mája   2007   hospitalizovaný v Nemocnici pre obvinených a odsúdených v Trenčíne (ďalej len „nemocnica“),

- okresný súd požiadal nemocnicu o vyjadrenie, či sa sťažovateľ bude môcť zúčastniť pojednávania,

- nemocnica prípisom z 1. júna 2007 okresnému súdu oznámila, že sťažovateľ naďalej drží hladovku a „jeho účasť na tomto pojednávaní je nemožná“ (táto informácia bola potvrdená aj v telefonickom rozhovore konanom 4. júna 2007),

- 4. júna 2007 okresný súd zrušil nariadený termín pojednávania,

- právny   zástupca   sťažovateľa   doručil   5.   júna   2007   okresnému   súdu   sťažnosť   pre nečinnosť   podľa   §   55   ods.   3   a nasl.   Trestného   poriadku,   na   ktorú   zákonný   sudca odpovedal nasledujúci deň,

- právny zástupca sťažovateľa 6. júna 2007 faxom doručil okresnému súdu späťvzatie sťažnosti pre nečinnosť, čo okrem iného odôvodnil nasledovne „Po dodatočnej analýze postupu   OS   Martin   sme   dospeli   k záveru,   že   bez   osobného   vypočutia   žiadateľa (obžalovaného), by bolo rozhodnutie OS Martin v rozpore so zákonom“,

- 11. júna 2007 právny zástupca sťažovateľa doručil okresnému súdu podanie, v ktorom uviedol,   že „trváme,   aby   sa   žiadosti   o prepustenie   z väzby   rozhodlo   čím   skôr   na neverejnom zasadnutí“,

- okresný súd 14. júna 2007 zistil, že sťažovateľ bol 12. júna 2007 eskortovaný do ústavu a jeho zdravotný stav je dobrý,

- podľa zistenia predsedu senátu prísediaca je od 14. júna 2007 do 25. júna 2007 na dovolenke v zahraničí, pričom predseda senátu bude čerpať riadnu dovolenku v období od   26.   júna   2007   do   8.   júla   2007;   vzhľadom   na   uvedené   bol   nariadený   termín pojednávania na 10. júl 2007,

- 12. júna 2007 podal sťažovateľ krajskému súdu   sťažnosť podľa § 55 ods.   3 a nasl. Trestného poriadku v súvislosti s rozhodovaním o väzbe sťažovateľa, o ktorej krajský súd   rozhodol   uznesením   č.   k.   2   Ntro   1/2007-425   z 27.   júna   2007.   Krajský   súd   vo výrokovej časti tohto uznesenia konštatoval, že sťažnosť sťažovateľa je opodstatnená, a určil   okresnému   súdu   na rozhodnutie o žiadosti   sťažovateľa z 9.   mája 2007   lehotu 10 dní od doručenia tohto uznesenia. V odôvodnení uznesenia krajský súd uviedol, že na vzniknutých prieťahoch „sa značnou mierou podieľal i sám obžalovaný“,

- okresný   súd   na   verejnom   pojednávaní   10.   júla   2007   uznesením   zamietol   žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 9. mája 2007.

Podľa § 2 ods. 6 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne   a   urýchlene.   Požiadavka   urýchlenosti   rozhodnutia   o ďalšom   trvaní   väzby vyplýva aj z už citovaného čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktorého porušenie sťažovateľ namieta.

Ústavný súd vo svojej judikatúre týkajúcej sa požiadavky urýchlenosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby už viackrát konštatoval, že aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska   požiadaviek   neodkladnosti   alebo   urýchlenosti   posudzujú   podľa   všetkých okolností   prípadu,   spravidla   lehoty   rátané   na   mesiace   sú   príliš   dlhé   a   nevyhovujú požiadavke rýchlosti (obdobne napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03, III. ÚS 126/05). V konaní sp. zn. III. ÚS 126/05 ústavný súd uvedený právny názor ešte viac zvýraznil, keď uviedol, že   požiadavke   neodkladnosti,   resp.   urýchlenosti   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne.

V danom   prípade   odo   dňa   podania   žiadosti   o prepustenie   z väzby na slobodu   do rozhodnutia okresného súdu uplynuli 2 mesiace, čo by pri mechanickej aplikácii uvedenej judikatúry   ústavného   súdu   malo   viesť   k vysloveniu   porušenia   práva   sťažovateľa garantovaného čl. 5 ods. 4 dohovoru. Takýto záver môže ústavný súd urobiť ale len po dôkladnom   posúdení   konkrétnych   okolností   prípadu,   a to   aj   s ohľadom   na   ďalšie   práva sťažovateľa   vyplývajúce   z ústavy   a dohovoru,   ktoré   by   v súvislosti   s rozhodovaním o ďalšom trvaní väzby mohli byť porušené, a to najmä právo byť vypočutý, t. j. právo, aby okresný   súd   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   rozhodol   na   verejnom pojednávaní. Ide o právo, ktoré treba považovať za integrálnu súčasť práv vyplývajúcich z čl.   5   ods.   4   dohovoru,   čo   ústavný   súd   vo   svojej   stabilizovanej   judikatúre   sústavne pripomína.   V naznačených   súvislostiach   treba   brať   do   úvahy   tiež   základné   právo sťažovateľa na obhajobu prostredníctvom obhajcu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.

Väzba   je   zásadným   zaisťovacím   inštitútom   a   predstavuje   výrazný   zásah   do základného práva jednotlivca na osobnú slobodu. Neodmysliteľnou procesnou zárukou pri takomto zásahu musí byť právo dotknutej osoby „osobne sa vyjadriť“, teda byť vypočutá súdom   k   dôvodom   a   okolnostiam   ďalšieho   zotrvania   vo   väzbe   (III.   ÚS   84/06   tiež I. ÚS 352/06, IV. ÚS 290/07).

V konkrétnych okolnostiach prípadu aj vzhľadom na požiadavky ustanovené v § 72 ods.   2   Trestného   poriadku,   z ktorého okrem   iného vyplýva povinnosť   príslušného súdu rozhodnúť o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu po jeho vypočutí, t. j. na verejnom pojednávaní, ak obvinený v takejto žiadosti uvedie skutočnosti, na ktoré ho treba vypočuť, alebo ak v žiadosti o prepustenie z väzby výslovne požiada o výsluch a zároveň uvedie nové skutočnosti súdu skôr neznáme, ktoré sú významné na rozhodnutie, sa ústavný súd stotožnil s názorom predsedu príslušného senátu okresného súdu, že z obsahu žiadosti sťažovateľa z 9. mája 2007 vyplynuli také skutočnosti, že o nej bolo potrebné rozhodnúť na verejnom pojednávaní o to viac, že sťažovateľ o to výslovne v tejto žiadosti požiadal. Na tomto závere nemení podľa názoru ústavného súdu nič ani skutočnosť, že právny zástupca sťažovateľa   podaním   z 18.   mája   2007   žiadal,   aby   okresný   súd   o žiadosti   jeho   klienta rozhodol na neverejnom pojednávaní, berúc do úvahy, že následne právny zástupca na tom už netrval a v podaní zo 6. júna 2007 sa s týmto názorom predsedu senátu aj stotožnil, keď v ňom uviedol, že „bez osobného vypočutia žiadateľa (obžalovaného), by bolo rozhodnutie OS Martin v rozpore so zákonom“. Ďalšiu zmenu postoja právneho zástupcu sťažovateľa vyjadrenú v podaní doručenom okresnému súdu 11. júna 2007, v ktorom opätovne žiadal, aby   o žiadosti   sťažovateľa   rozhodol   okresný   súd   na   neverejnom   zasadnutí,   považoval ústavný súd v konkrétnych okolnostiach prípadu za účelovú.

Vzhľadom na uvedené, opierajúc sa o skutočnosť, že termín pojednávania nariadený na 22. máj 2007 okresný súd zrušil na základe žiadosti právneho zástupcu sťažovateľa, ako aj   skutočnosť,   že   sťažovateľ   následne   v období   minimálne   do   12.   júna   2007   držaním protestnej   hladovky   znemožnil,   aby   okresný   súd   rozhodol   o jeho   žiadosti   o prepustenie z väzby na slobodu na verejnom pojednávaní, ústavný súd konštatoval, že okresnému súdu nemožno pripísať na ťarchu to, že do skončenia hladovky sťažovateľa, t. j. do 12. júna 2007 nerozhodol   o jeho   žiadosti   z 9.   mája   2007,   pretože   z konkrétnych   okolností   prípadu vyplývalo, že o nej mohol rozhodnúť len po predchádzajúcom vypočutí sťažovateľa, t. j. na verejnom   pojednávaní.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   totiž   nemožno   úspešne   namietať porušenie   určitého   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   garantovaného   práva   alebo slobody takým postupom dotknutého všeobecného súdu, ktorý by mohol mať za následok porušenie iného ústavou, resp. medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody.

Z uvedeného   záveru   vyplýva,   že   k prípadnému   porušeniu   práva   sťažovateľa rozhodnúť   o ďalšom   trvaní   väzby   sťažovateľa   urýchlene   vyplývajúceho   z   čl.   5   ods.   4 dohovoru mohlo dôjsť len postupom okresného súdu v ďalšom období, t. j. od 12. júna 2007 do 10. júla 2007, keď o žiadosti sťažovateľa rozhodol.

V ďalšom   období   podľa   vyjadrenia   okresného   súdu   prekážky   urýchleného rozhodnutia o žiadosti sťažovateľa tvorili skutočnosti, že prísediaca a následne predseda senátu čerpali dovolenku. V dôsledku týchto skutočností došlo k nečinnosti okresného súdu v trvaní takmer jedného mesiaca.

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   obdobia   po   12.   júni   2007   vzal   do   úvahy,   že neprítomnosť prísediacej, resp. jej pobyt v zahraničí (do 25. júna 2007) vytvorila objektívnu prekážku   v konaní,   ktorej   operatívne   riešenie   v danom   čase   nebolo   možné.   Na   tomto základe   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   aj   keď   lehotu,   v ktorej   okresný   súd   napokon rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 9. mája 2007, nemožno považovať   za   primeranú,   je   v konkrétnych   okolnostiach   prípadu   podľa   jeho   názoru z ústavného hľadiska akceptovateľná.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98). Za iné dôvody zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   treba   nesporne   považovať   aj   konkrétne   okolnosti prípadu, predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní dotknutého   orgánu   verejnej   moci   a ich   ústavnoprávny   rozmer   vrátane   miery,   ktorou sťažovateľ priamo alebo nepriamo k pochybeniam či nedostatkom vytýkaným z jeho strany dotknutému   orgánu   verejnej   moci   svojím   konaním   prispel,   a ich   únosnosť   z hľadiska požiadaviek na ochranu práva, ktorého porušenie sa namieta.

Pri   rozhodovaní   o tejto   časti   sťažnosti   ústavný   vzal   do   úvahy   aj   už   spomínané uznesenie krajského súdu č. k. 2 Ntro 1/2007-425 z 27. júna 2007, ktorým sa zabezpečila náprava vo veci. V tejto súvislosti ústavný súd poukázal na svoje subsidiárne postavenie pri ochrane ústavnosti, v zmysle ktorého ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (III. ÚS 149/04).

Krajský súd vydal označené uznesenie na základe sťažnosti sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu v zmysle § 55 ods. 3 Trestného poriadku, podľa ktorého ak je dôvodný predpoklad, že došlo k prieťahom v príprave prejednania veci súdom, v určení termínu konania   a   rozhodnutia   alebo   k   prieťahom   vo   vyhotovovaní   súdneho   rozhodnutia, ktorákoľvek zo strán môže podať prostredníctvom tohto súdu sťažnosť pre nečinnosť na nadriadený   súd,   aby určil   primeranú lehotu   na uskutočnenie   namietaného úkonu;   ak sa nepostupuje podľa odseku 4, súd musí bez meškania túto sťažnosť pre nečinnosť zaslať spolu so spisom a svojím stanoviskom a so stanoviskom predsedu súdu nadriadenému súdu.

Podľa § 55 ods. 5 Trestného poriadku o sťažnosti pre nečinnosť uvedenej v odseku 3 musí rozhodnúť senát nadriadeného súdu do piatich pracovných dní od prevzatia veci. Aka) zo strany súdu nedošlo k prieťahom, sťažnosť pre nečinnosť sa zamietne,b) je   sťažnosť   pre   nečinnosť   opodstatnená,   nadriadený   súd   určí   primeranú   lehotu   na uskutočnenie namietaného úkonu.

V uvedenej súvislosti ústavný súd poukázal na svoj právny názor, podľa ktorého ak bola náprava vo veci sťažovateľa vykonaná v rámci všeobecného súdnictva, ústavný súd v zásade   nemôže   vysloviť   porušenie   označeného   základného   práva   sťažovateľa (I. ÚS 191/06), a konštatoval, že je aplikovateľný aj v tomto prípade, keďže krajský súd v rámci   svojej   právomoci   zabezpečil   nápravu   a uložil   okresnému   súdu   rozhodnúť v primeranej lehote, čo okresný súd akceptoval.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   po   zohľadnení   svojich   názorov   týkajúcich   sa opodstatnenosti   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa   a   opierajúc   sa   o svoje   subsidiárne postavenie pri ochrane ústavnosti tú časť sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho   práva   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní   sp.   zn. 3 T 69/2006   pri   rozhodovaní   o žiadosti   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu z 9. mája 2007, pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 69/2006 zo 6. marca 2007

Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné opätovne zdôrazniť svoje subsidiárne postavenie pri ochrane ústavnosti. Z už citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zo   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a účinných   prostriedkov   nápravy   pred iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

V danom   prípade   bol   sťažovateľ   oprávnený   podať   proti   napadnutému   uzneseniu okresného súdu sťažnosť, o ktorej bol v zmysle príslušných ustanovení Trestného poriadku oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodovať o ústavnosti uznesenia okresného súdu sp. zn. 3 T 69/2006 zo 6. marca 2007, a preto v tejto časti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že z jeho zistení vyplynulo, že sťažovateľ proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   podal   21.   marca   2007   sťažnosť,   o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tos 24/2007 z 11. apríla 2007 tak, že ju zamietol. Uvedené   uznesenie   krajského   súdu   ale   sťažovateľ   v konaní   pred   ústavným   súdom nenamieta.

3. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods.   1 ústavy   a práv podľa čl.   5 ods.   1 a 4 a čl.   6 ods.   1 a 2 dohovoru   uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 69/2006 z 10. júla 2007 a uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos 50/2007 z 22. augusta 2007

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ vo vzťahu k porušeniu svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 69/2006 z 10. júla 2007 a uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos 50/2007 z 22. augusta 2007, formuluje najmä nasledovné argumenty:a)výpoveď   poškodenej   L.   F.   (predtým   B.)   z prípravného   konania   je pre   rozhodovanie súdov nepoužiteľná, keďže nebola vykonaná v súlade so zákonom (zo sťažnosti i spisu vyplýva,   že   poškodená   nebola   pred   výpoveďou   poučená   podľa   §   130   ods.   1   a 2 Trestného poriadku),b)znalecké posudky znalcov z odboru zdravotníctva a psychológie sú tiež nepoužiteľné, pretože vychádzali z nepoužiteľnej výpovede poškodenej,c) „poškodená ma nikde vo svojich pre súdom použiteľných výpovediach neoznačila za páchateľa za vinu mne kladených trestných činov“,

d)vo   vzťahu   k námietkam   proti   výpovedi   poškodenej   a znaleckým   posudkom   ide o „zjavne   hrubé   procesné   chyby   tvoriace   základ   rozhodnutia   o väzbe“,   a preto neexistujú žiadne skutočnosti, „ktoré by odôvodňovali dôvodnosť resp. trvanie väzby či už podľa § 71 ods. 1a ale 1c TP“.

Pred preskúmaním opodstatnenosti argumentov uvádzaných sťažovateľom ústavný súd   poukázal   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

So   zreteľom   na   svoju   konštantnú   judikatúru   ústavný   súd   preskúmal   namietané uznesenia   okresného   súdu   a krajského   súdu   zohľadňujúc pritom   už citované   vyjadrenia okresného súdu a krajského súdu, ako aj stanoviská právneho zástupcu sťažovateľa k nim.

V odôvodnení označeného uznesenia okresného súdu, ktorým okresný súd zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, neprijal písomný sľub sťažovateľa, neprijal návrh na prevzatie záruky za ďalšie správanie na nahradenie väzby podaný I. H., neprijal návrh sťažovateľa na nahradenie väzby peňažnou zárukou a ani návrh sťažovateľa na   nahradenie   väzby   dohľadom   probačného   a mediačného   pracovníka,   sa   okrem   iného uvádza:

„Obvinený je v tomto štádiu konania usvedčovaný najmä výpoveďou poškodenej L. B., výpoveďami svedkov E. T., M. C., R. M., Ing. M. C. G. a ďalšími listinnými dôkazmi nachádzajúcimi   sa   v predmetnom   spisovom   materiály.   Pochybenia   orgánov   činných v trestnom konaní v prípravnom konaní spočívajúce v tom, že poškodená L. B. nebola pred svojim výsluchom poučená podľa ust. § 130 Tr. por. a taktiež na to, že znalecké posudky znalcov vychádzali z výpovede poškodenej učinenej pred vyšetrovateľom, je možné napraviť na hlavnom pojednávaní. Vina, či nevina obvineného však bude predmetom dokazovania na hlavnom pojednávaní.

U obvineného naďalej trvajú dôvody útekovej a preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), písm. c) Tr. por., pretože obvinenému hrozí vysoký trest, keďže je stíhaný pre pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa § 14 ods. 1, § 155 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. a keďže mal spáchať viac samostatných skutkov, súd mu v prípade preukázania viny bude ukladať úhrnný trest odňatia slobody nad hornú hranicu zvýšenej trestnej sadzby podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. U obžalovaného naďalej trvajú dôvody preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., pretože zo spisového materiálu vyplýva dôvodné podozrenie, že obvinený   sa   mal   opakovane   dlhší   čas   voči   bývalej   manželke   dopúšťať   násilného protiprávneho konania a tieto skutočnosti vo zvýšenej miere odôvodňujú obavu, že obvinený v prípade   jeho   prepustenia   z väzby   na   slobodu,   bude   pokračovať   v páchaní   trestnej činnosti.“

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza:„Napriek tomu, že v konaní nie je možné prihliadať na výpoveď poškodenej L. B. (t. č. F.) vzhľadom na absenciu poučenia poškodenej podľa § 130 ods. 1, 2 Tr. por. pred jej výpoveďou v prípravnom konaní, na dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestnej činnosti obžalovaným   minimálne   v dvoch   skutkoch   (skutok   v bode   2/   a 3/   obžaloby)   nasvedčujú ďalšie dôkazy nachádzajúce sa v spise. Zo spáchania skutku zo dňa 19. 3. 2006 (skutok v bode 3/ obžaloby) je obžalovaný usvedčovaný výpoveďou svedkyne E. T. a svedkov M. C. a R. M., ale aj listinnými dôkazmi - lekárskym potvrdením, záznamom o ošetrení pacienta - poškodenej. Rovnako na spáchanie skutku zo dňa 11. 2. 2006 nasvedčujú okrem výpovede poškodenej, na ktorú nie je možné prihliadnuť i listinné dôkazy - lekárske potvrdenie ako aj ambulantný záznam zo dňa 11. 2. 2006 o ošetrení poškodenej, z ktorého zároveň vyplýva, že poškodená ako príčinu vzniku zranení uviedla zbitie inou osobou.

Uvedené skutočnosti teda naďalej nasvedčujú tomu, že minimálne dva skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie boli spáchané, majú znaky trestných činov a sú dôvody na podozrenie, že tieto skutky spáchal obžalovaný, pričom zo spisu naďalej vyplýva i dôvodná obava, že obžalovaný v prípade jeho prepustenia na slobodu bude pokračovať v páchaní obdobnej trestnej činnosti, ako to bolo ustálené i v doterajšom konaní, a to vzhľadom na povahu a spôsob trestnej činnosti, zo spáchania ktorej je obžalovaný podozrivý, pričom obžalovaný sa mal násilného konania voči poškodenej dopúšťať opakovane ale aj vzhľadom na osobu obžalovaného, ktorý je v súčasnosti dôvodne podozrivý i zo spáchania majetkovej trestnej činnosti. Všetky uvedené skutočnosti vo svojom súhrne potom naďalej odôvodňujú záver   o existencii   dôvodov   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Tr.   por.   Rovnako   je u obžalovaného naďalej daný i dôvod väzby podľa § 71 ods.   1 písm.   a)   Tr.   por.,   keď obžalovaný je okrem zločinu podľa § 14 ods. 1 k § 155 ods. 1, 2 písm. b) Tr. zák., na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody na 5 až 12 rokov dôvodne podozrivý i zo spáchania zločinu podľa § 183 ods.   2 písm.   d) Tr. zák., na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s trestnou sadzbou 3 až 8 rokov, pričom u obžalovaného v prípade uznania viny prichádza   do   úvahy   i použitie   asperačnej   zásady   podľa   §   41   ods.   2   Tr.   zák.   Na   túto skutočnosť nemajú vplyv ani súčasné úvahy o potrebe zrušenia asperačnej zásady, keď táto je   stále   súčasťou   platného   Trestného   zákona,   ktorým   je   súd   pri   svojom   rozhodovaní viazaný.“

Vychádzajúc   z   citovaného   ústavný   súd   vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu okresného   súdu   konštatoval,   že   okresný   súd   neoprel   svoj   záver   o zamietnutí   žiadosti sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   o sťažovateľom   spochybňovanú   výpoveď poškodenej a spochybňované znalecké posudky, ale o ďalšie dôkazy, konkrétne o výpovede štyroch   svedkov   a o listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise.   Aj keď okresný súd tieto listinné dôkazy výslovne v odôvodnení napadnutého uznesenia neoznačil, zo spisu vyplýva, že   v čase   rozhodovania   reálne   existovali.   Konkrétne   išlo   o   lekárske   potvrdenie a ambulantný   záznam   o ošetrení   poškodenej   z 11.   februára   2006,   v ktorom   poškodená uviedla ako príčinu vzniku zranenia zbitie inou osobou, a zápisnicu o konfrontácii medzi sťažovateľom a poškodenou z 19. marca 2006, keď bola poškodená zákonným spôsobom poučená a vypovedala proti sťažovateľovi.

Z citovanej   časti   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   ktorým krajský   súd   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn. 3 T 69/2006   z 10.   júla   2007,   tiež   vyplýva,   že   krajský   súd   neoprel   svoje   rozhodnutie o sťažovateľom   spochybňované dôkazy,   ale o ďalšie   dôkazy,   ktoré   v texte   odôvodnenia výslovne   uviedol   a poukázal   na   ich   význam   z hľadiska   konečného   rozhodnutia,   a to   aj v širšom   kontexte.   Ústavný   súd   navyše   v okolnostiach   prípadu   najmä   vzhľadom   na sťažovateľom namietané porušenie čl. 6 ods. 2 dohovoru (prezumpcia neviny) považoval za potrebné   poukázať   so   svojím   súhlasným   stanoviskom   na   ďalšiu   časť   odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorej krajský súd uviedol, že „pri rozhodovaní o žiadosti   o prepustenie   z väzby   sa   nerozhoduje   v merite   veci,   t.   j.   o vine   či   nevine obžalovaného, ale sa zvažuje, či sú tu konkrétne okolnosti, ktoré odôvodňujú ponechanie obžalovaného   vo   väzbe   za   účelom   zabránenia   obžalovaného   vo   vyhýbaní   sa   trestnému stíhaniu alebo výkonu trestu, v marení trestného stíhania alebo v pokračovaní v trestnej činnosti,   pokiaľ   je   reálne   daná   obava   z takéhoto   konania   obžalovaného.   To,   či   sa obžalovaný skutkov skutočne dopustil ako aj ich prípadná právna kvalifikácia, teda otázka viny či neviny obžalovaného, bude predmetom ďalšieho dokazovania pre súdom“.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení okresného súdu a krajského súdu a dotknutej časti spisovej dokumentácie dospel k záveru, že tieto rozhodnutia sú z ústavného hľadiska   akceptovateľné   a udržateľné,   a preto   podľa   jeho   názoru   nimi   nemohlo   dôjsť k porušeniu sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy a označených práv podľa dohovoru. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   aj   tú   časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich práv uznesením okresného súdu sp. zn. 3 T 69/2006 z 10. júla 2007 a uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos 50/2007 z 22. augusta 2007.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2008