znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 62/07-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2007 predbežne prerokoval sťažnosť K. K., B., MUDr. M. B., K., a JUDr. A. B., B., všetkých zastúpených advokátkou JUDr. K. O., M., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11 S 21/2006 z 28. augusta 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   K.   K.,   MUDr.   M.   B.   a   JUDr.   A.   B.   o d m i e t a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra 2006   doručená   sťažnosť   K.   K.,   B.,   MUDr. M.   B.,   K.,   a JUDr.   A.   B.,   B.   (ďalej   len „sťažovatelia“),   všetkých   zastúpených   advokátkou   JUDr. K.   O.,   M.,   ktorou   namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 S 21/2006 z 28. augusta 2006.

Zo sťažnosti a pripojenej dokumentácie vyplýva, že sťažovatelia podali Obvodnému pozemkovému úradu v Prievidzi (ďalej len „obvodný úrad“) 20. októbra 2004 návrh na navrátenie vlastníctva k pozemkom podľa zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých   opatreniach   na   usporiadanie   vlastníctva   k pozemkom   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z. z.“). Vec sťažovateľov je obvodným úradom vedená   pod   sp.   zn.   OPU-163/2006.   Návrh   neobsahoval   všetky   náležitosti   požadované zákonom, a preto ho sťažovatelia doplnili 22. marca 2003. Keďže obvodný úrad vo veci nekonal, sťažovatelia ho listom zo 16. mája 2005 upozornili na uplynutie lehôt a urgovali vydanie rozhodnutia. Následne listom z 30. augusta 2005 žiadali sťažovatelia informáciu o stave   konania,   na   ktorý   obvodný   úrad   nereagoval,   a preto   podali   podnet   Okresnej prokuratúre v Prievidzi (ďalej len „okresná prokuratúra“). Prokurátor okresnej prokuratúry vydal na základe podnetu sťažovateľov upozornenie, v ktorom obvodnému úradu uložil, aby v lehote   do   20   dní   rozhodol   v predmetnej   veci,   alebo   informoval   sťažovateľov o prekážkach, pre ktoré nemožno vo veci rozhodnúť. Na základe toho bolo sťažovateľom doručené 2. júna 2006 stanovisko Krajského pozemkového úradu v Trenčíne („ďalej len „KPÚ“), ktorým ako nadriadený orgán obvodného úradu povolil „predĺženie lehoty až do odpadnutia   prekážky   bližšie   neuvedenej“.   Obvodný   úrad   listom   z 27.   februára   2006 informoval sťažovateľov, že v súčasnosti nie je možné vo veci rozhodnúť, pretože k tým istým nehnuteľnostiam si uplatnilo reštitučný nárok Pozemkové spoločenstvo vlastníkov urbárskeho majetku v Hradišti (ďalej len „spoločenstvo“), a o návrhu sťažovateľov bude rozhodnuté   až   vtedy,   keď   splnomocnený   zástupca   tohto   spoločenstva   doplní   návrh o požadované náležitosti. Tento mal určenú lehotu na doplnenie návrhu do 30. júna 2006.

Na tomto skutkovom základe podali sťažovatelia 16. marca 2006 žalobu krajskému súdu proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorou sa domáhali, aby krajský súd uložil obvodnému úradu povinnosť konať a rozhodnúť v lehote do 20 dní vo veci vedenej pod sp. zn. OPU-163/2006 a nahradiť sťažovateľom trovy konania. Sťažovatelia odôvodnili svoju žalobu predovšetkým tým, že obvodný   úrad   spája   vydanie   rozhodnutia   s doložením   dokladov   osobou   (splnomocnený zástupca spoločenstva), „ktorú sťažovatelia na konanie nijako nesplnomocnili a ktorá nie je účastníkom konania“. Krajský súd žalobu sťažovateľov napadnutým uznesením zamietol.

Podľa názoru sťažovateľov krajský súd napadnutým uznesením porušil ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže nie je riadne odôvodnené a nevyvracia presvedčivo   argumenty sťažovateľov uvedené v žalobe. Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd vo veci ich žaloby vydal tento nález:

„1. Základné právo K. K., MUDr. M. B. a JUDr. A. B. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj ich právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11 S 21/2006 zo dňa 28. 8. 2006 porušené bolo.

2. Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11 S 21/2006 zo dňa 28. 8. 2006 a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trenčíne je povinný zaplatiť náhradu trov konania K. K., MUDr. M. B.   a JUDr.   A.   B.,   v sume   15   180   Sk   (slovom   pätnásťtisícstoosemdesiat   slovenských korún) na adresu ich právnej zástupkyne advokátky JUDr. K. O., M. do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   takéto   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neodôvodnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno   o zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom orgánu   štátu   nemohlo dôjsť   k porušeniu   základného   práva alebo slobody,   ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 84/03).

Sťažovatelia   sa   svojou   sťažnosťou   dožadujú,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že napadnutým   uznesením   krajského   súdu   bolo   porušené   ich   základné   právo   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a tiež právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní bolo predovšetkým zistiť, či sťažnosť   sťažovateľov   nie   je   zjavne   neopodstatnená.   Námietky   sťažovateľov   proti napadnutému uzneseniu krajského súdu boli založené najmä na nasledovnej argumentácii:«Podanou   žalobou si sťažovatelia uplatnili u porušovateľa svoje právo na súdnu ochranu podľa citovaných zákonných ustanovení. Predmetom súdnej ochrany boli v tomto prípade procesné práva sťažovateľov v správnom konaní, dané im v ustanovení § 3 ods. 3 v spojení s § 49 ods. 1 a 2 Správneho poriadku.

Sťažovatelia touto žalobou nenamietajú právny názor porušovateľa, že v správnom konaní nebol OPÚ bez vážneho dôvodu nečinný. Podľa ich názoru však patrí medzi ich ústavou a dohovorom garantované práva, aby súdne rozhodnutie bolo náležite zdôvodnené a nebolo arbitrárne.

Porušovateľ sa v napádanom rozhodnutí právnou argumentáciou sťažovateľov vôbec nezaoberal,   aj keď táto   je z hľadiska výsledku súdneho   konania rozhodujúca.   Podanou žalobou   sťažovatelia   namietali   zákonnosť   predĺženia   procesnej   lehoty   zo   strany   KPÚ a zákonnosť   postupu,   ktorým   OPÚ   spája   svoje   procesné   práva   a povinnosti   účastníkov jedného   správneho   konania   s procesnými   právami   a povinnosťami   účastníkov   iného správneho   konania.   Porušovateľ   sa   však   obmedzil   na   strohé   konštatovanie,   že   po „preskúmaní spisu nemožno objektívne skonštatovať, že OPÚ nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným právnym predpisom“. Porušovateľ preto uzatvára, že „OPÚ nie je nečinný, zabezpečuje nevyhnutné podklady pre rozhodnutie a preto súd návrh zamietol“, pričom však toto tvrdenie nijako nevysvetľuje a najmä úplne obchádza otázku, či je postup OPÚ v konaní vzhľadom na plynutie procesných lehôt v súlade so zákonom.

Rovnako   je   namieste   očakávať,   že   pokiaľ   súd   rozhoduje   o nečinnosti   správneho orgánu,   zhrnie   v rozhodnutí   postup   tohto   správneho   orgánu,   aby   demonštroval,   že k nečinnosti nedošlo a rovnako vyvráti právne argumenty žalobcov a zdôvodní, prečo ich považoval za nesprávne, v dôsledku čoho nemohlo byť žalobe vyhovené. Súd pritom dbá na to, aby rozhodnutie bolo presvedčivé (§ 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP).»

Z citovaného   ústavný   súd   ustálil,   že   podstatou   tvrdenia   sťažovateľov,   o ktoré opierajú   svoj   záver,   že   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   došlo   k   porušeniu   ich základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   je arbitrárnosť a nepresvedčivosť, resp. nedostatočná odôvodnenosť tohto uznesenia.

Ústavný súd si ešte pred predbežným prerokovaním vyžiadal vyjadrenie predsedu krajského súdu k sťažnosti sťažovateľov. Predseda krajského súdu v tomto vyjadrení po krátkom popise priebehu konania uviedol nasledovné:

„Krajský   súd   v Trenčíne   v danom   prípade   postupoval   zákonne   a uznesenie o zamietnutí   návrhu   na   konanie   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy   dostatočne zdôvodnil s prihliadnutím na špecifiká konania podľa štvrtej hlavy piatej časti O. s. p. a aj súdnu   prax   v obdobných   veciach.   Konanie   proti   nečinnosti   sa   končí   uznesením   bez pojednávania a v zmysle § 246c a § 167 ods. 2 O. s. p. na uznesenie sa len primerane použijú   ustanovenia   o rozsudku.   Sťažovatelia   použili   extenzívny   výklad   ustanovení vzťahujúcich   sa   na   rozsudok,   ktoré   len   primerane   možno   použiť   na   uznesenie.   Podľa uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Sž   120/03,   správny   súd   na základe návrhu, ktorým sa navrhovateľ domáhal preskúmania nečinnosti orgánu verejnej správy,   preskúmava zákonnosť postupu správneho orgánu,   t.   j.   skúma, či jeho činnosť, ktorou realizuje svoju právomoc vymedzenú osobitnými zákonmi, je alebo nie je v súlade s týmito zákonmi. Pri preskúmavaní zákonnosti činnosti správneho orgánu súd skúma, či správny orgán vykonal zákonom predpísané úkony, alebo ich opomenul, resp. odmietol vykonať, príp. či nevykonal chybný úkon. V danom prípade správny orgán postupoval podľa zákona č. 503/2003 Z. z., teda vykonával len zákonom predpísané úkony, zabezpečoval podklady   a vzhľadom   na   rozsiahlu   a právne   náročnú   vec   (problematika   urbárskeho majetku, uplatnenie nároku aj ďalšími osobami) nemohol objektívne rozhodnúť v lehotách v zmysle správneho poriadku.

S poukazom   na   hore   uvedené   mám   za   to,   že   sťažnosť   nie   je   dôvodná   a preto navrhujem, aby ju Ústavný súd Slovenskej republiky neprijal.“

Ústavný súd zaslal vyjadrenie predsedu krajského súdu sťažovateľom na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska. Sťažovatelia v podaní doručenom ústavnému súdu 5. apríla 2007 vyslovili nesúhlas s argumentáciou predsedu krajského súdu a žiadali, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   v súvislosti   s   argumentáciou   sťažovateľov   obsiahnutou   v sťažnosti považoval za potrebné poukázať na podstatu a účel konania proti nečinnosti orgánu verejnej moci podľa štvrtej hlavy piatej časti OSP.

Podľa § 250t ods. 1 OSP fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Podľa § 250t ods. 2 OSP orgán verejnej správy, proti ktorému návrh smeruje, je povinný bezodkladne po doručení návrhu predložiť súdu vyjadrenie k návrhu a príslušný spis. K rozhodnutiu o návrhu si súd môže vyžiadať stanovisko nadriadeného správneho orgánu.

Podľa § 250t ods. 3 súd o návrhu rozhodne bez pojednávania uznesením. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a primeranú lehotu, nie však dlhšiu ako tri mesiace, v ktorej je orgán verejnej správy povinný rozhodnúť. Súd môže na návrh orgánu verejnej správy túto lehotu predĺžiť. Nedôvodný alebo neprípustný návrh súd zamietne.

Podľa   §   250t   ods.   7   na   konanie   podľa   tejto   hlavy   sa   použijú   ustanovenia   prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak.

Podstatu a účel konania proti nečinnosti orgánu verejnej moci podľa štvrtej hlavy piatej časti OSP možno podľa názoru ústavného súdu vyvodiť predovšetkým z ustanovenia §   250t   ods.   1   OSP   prvej   vety   a spočíva   v možnosti   účastníkov   konania   pred   orgánom verejnej správy domáhať sa prostredníctvom žaloby odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy (žalovaného), ktorý vo veci nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným   právnym   predpisom,   pričom   týmto   odstránením   nečinnosti   orgánu   verejnej správy sa vytvoria predpoklady aj na odstránenie právnej neistoty účastníkov tohto konania, ktorej dlhodobé a neprimerané pretrvávanie spravidla naznačuje, že dochádza k porušeniu ich   základného práva podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Úloha súdu v tomto konaní spočíva v povinnosti preskúmať na základe žaloby, či je dotknutý orgán verejnej správy (žalovaný) v napadnutom konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne relevantného a akceptovateľného dôvodu a na tomto základe rozhodnúť; buď tak, že dotknutému orgánu verejnej správy uznesením uloží, aby v primeranej lehote vo veci rozhodol, alebo ak dospeje k záveru, že žaloba je nedôvodná alebo neprípustná, žalobu uznesením odmietne.

V napadnutom   uznesení   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   o zamietnutí   žaloby sťažovateľov odôvodnil nasledovne:

„Krajský súd postupom   podľa   §   250t   O.   s.   p.   preskúmal návrh   proti nečinnosti odporcu   a dospel   k záveru,   že   návrh   nie   je   dôvodný.   Po   preskúmaní   obsahu administratívneho spisu nemožno objektívne konštatovať, že odporca nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným právnym predpisom. Navrhovatelia v zmysle § 5 ods. 1 zákona sú povinní preukázať skutočnosti podľa § 3 zákona, na nich je dôkazné bremeno. Návrh navrhovateľov doručený odporcovi dňa 20. 10. 2004, rozhodne nespĺňal náležitosti v zmysle § 5 ods. 1 zákona a nie je zatiaľ preukázané tvrdenie navrhovateľov o unesení dôkazného bremena. V danom prípade ide o urbársky majetok, na ktorý si uplatnili nárok aj iné   subjekty   a z toho   dôvodu   je   postup   odporcu   správny   z hľadiska   zásad   správneho konania. Odporca nie je nečinný, zabezpečuje nevyhnutné podklady pre rozhodnutie a preto súd návrh navrhovateľov zamietol.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   si   krajský   súd   zákonu   zodpovedajúcim   spôsobom splnil úlohu vyplývajúcu mu z ustanovení štvrtej hlavy priatej časti OSP, keďže preskúmal na   základe   žaloby   sťažovateľov,   či   je   žalovaný   orgán   verejnej   správy   -   obvodný   úrad v predmetnom   konaní   skutočne   nečinný,   resp.   či   nekoná   bez   vážneho,   t.   j.   právne relevantného   a akceptovateľného   dôvodu   a na   základe   toho   napadnutým   uznesením rozhodol. Ústavný súd v súvislosti s uvedeným pripomenul, že sťažovatelia nenamietali vo svojej sťažnosti postup krajského súdu, ktorý smeroval k vydaniu napadnutého uznesenia.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   argumentujú   okrem   iného   aj   právnym   názorom ústavného súdu   vyslovenom   v konaní sp.   zn.   III.   ÚS   209/04,   podľa   ktorého   „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“.

Ústavný súd zotrváva na citovanom právnom názore a konštatuje, že aj v danom prípade je plnohodnotne uplatniteľný. Ústavný súd je ale na rozdiel od sťažovateľov toho názoru,   že   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   spĺňa   požiadavky vyplývajúce z citovaného právneho názoru.

Kľúčovou, a teda právne aj skutkovo relevantnou otázkou v predmetnom konaní, na ktorú bol krajský súd povinný jasne a presvedčivo zodpovedať, bola otázka, či je obvodný úrad   v tomto   konaní   skutočne   nečinný,   resp.   či   nekoná   bez   vážneho,   t.   j.   právne relevantného   a akceptovateľného   dôvodu.   Ako   vyplýva   z citovanej   časti   napadnutého uznesenia   krajského   súdu,   na   túto   otázku   odpovedal   síce   stručne,   ale   podľa   názoru ústavného   súdu   jasne   a zrozumiteľne.   Krajský   súd   uviedol,   že   obvodný   úrad   nie   je v predmetnom   konaní   nečinný,   ale   zabezpečuje   podklady   nevyhnutné   pre   rozhodnutie s odkazom   na skutočnosť,   že zatiaľ nebolo preukázané, že sťažovatelia uniesli dôkazné bremeno a na predmetné nehnuteľnosti si uplatnili nároky aj iné subjekty (spoločenstvo). Zároveň vyhodnotil postup obvodného úradu za správny s odkazom na zásady správneho konania,   t.   j.   základné   pravidlá   správneho   konania   vymedzené   najmä   v   §   3   zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.

Ústavný   súd   v súvislosti   s uvedeným   považoval   za   potrebné   pripomenúť,   že sťažovatelia   sami   v sťažnosti   uviedli,   že „touto   sťažnosťou   nenamietajú   právny   názor porušovateľa, že v správnom konaní nebol OPÚ bez vážneho dôvodu nečinný“, a zároveň zdôrazniť, že zdôvodnenie tohto právneho názoru bolo kľúčovou úlohou krajského súdu v predmetnom konaní, s ktorou sa tento podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľným spôsobom   vysporiadal, pričom   odpovedal   na ňu v napadnutom   konaní zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom, proti ktorému nemali námietky ani sťažovatelia.

Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľov, že sa krajský súd v napadnutom uznesení nesvyporiadal   s ich   námietkou   týkajúcou   sa   zákonnosti   predĺženia   procesnej   lehoty   zo strany KPÚ, ústavný súd poukázal na skutočnosť, že žaloba sťažovateľov smerovala proti nečinnosti obvodného úradu a nie (ne)zákonnosti postupu KPÚ, a preto nebolo nevyhnutné, aby sa touto otázkou krajský súd zaoberal aj v odôvodnení svojho uznesenia.

Vo   vzťahu   k námietkam   sťažovateľov   (vyjadreným   v ich   žalobe)   smerujúcim k (ne)zákonnosti postupu obvodného úradu súvisiacim s tým, že „spája procesné práva a povinnosti účastníkov jedného správneho konania s procesnými právami a povinnosťami účastníkov iného správneho konania“, ústavný súd uviedol, že aj k tejto otázke sa krajský súd   v odôvodnení   napadnutého   konania   minimálne   nepriamo   vyjadril,   keď   vyhodnotil postup obvodného úradu za správny „z hľadiska zásad správneho konania“. Ústavný súd je toho názoru, že v tejto časti malo byť odôvodnenie napadnutého uznesenia rozsiahlejšie, a teda   aj   presvedčivejšie,   keďže   bolo   zo   strany   krajského   súdu   vhodné   a aj   potrebné poukázať na konkrétne zásady (základné pravidlá) správneho konania, ktoré odôvodňujú potrebu prihliadať v konaní, ktorého sú sťažovatelia účastníkmi, aj na výsledky dokazovania v inom správnom konaní, ktorého predmetom je z vecného hľadiska porovnateľný (keď už nie identický) právny nárok, resp. poukázať obsiahlejšie na vecnú spojitosť oboch konaní. Tieto nedostatky v odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu nemali podľa názoru ústavného súdu takú intenzitu, že by ich dôsledkom mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie krajského súdu nie je zjavne neodôvodnené a ani arbitrárne, a preto je z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné.   Vychádzajúc z tohto   záveru   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosť   sťažovateľov   odmietol   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 19. apríla 2007