znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 62/05-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. mája 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti M. B., R., zastúpenej advokátom Mgr. I. R., R., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Rimavská Sobota ako právneho nástupcu Okresného súdu Revúca v konaní vedenom pod sp. zn. RA-3 C 418/01 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 3 C 418/01 a v súčasnosti v konaní vedenom na Okresnom súde Rimavská Sobota ako právnom nástupcovi Okresného súdu Revúca pod sp. zn. RA-3 C 418/01 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. RA-3 C 418/01 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. B. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Rimavská Sobota p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Rimavská   Sobota j e   p o v i n n ý   uhradiť   M.   B.   trovy   konania v sume   5 302 Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   do   dvoch   mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu advokáta Mgr. I. R., R.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 62/05-8   z   2. marca 2005   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu   Rimavská   Sobota   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   RA- 3 C 418/01 (pôvodne vedenom na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 3 C 418/01).

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k   veci   písomne   vyjadril   okresný   súd, zastúpený jeho predsedníčkou, podaním č. Spr. 428/2005 z 11. apríla 2005.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti okrem iného uviedla:

„Je to právna vec, ktorú sme ako nevybavenú prevzali z bývalého Okresného súdu v Revúcej   po   nadobudnutí   účinnosti   zákona   č. 371/2004   Z. z.   dňom   01. 01. 2005. Sťažovateľka - žalobkyňa M. B., bytom R., zast. advokátom Mgr. I. R., R., v podanej žalobe žiada zaviazať žalovaného S., a. s. L., R., zast. Mgr. J. D., advokátom v R., o vyplácanie straty na zárobku za chorobu z povolania po skončení pracovného pomeru. Podľa môjho názoru   je   to   skutkovo   a   právne   zložitá   právna   vec   a   ako   to   vyplýva   z   obsahu   spisu od podania   návrhu   došlo   k   viacerým   zmenám   vo   vyplácaní   výšky   straty   na   zárobku a napriek výzve súdu nevedel zástupca navrhovateľky predložiť dôkaz o výške priemerného zárobku   navrhovateľky   pred   vznikom   škody,   tiež   nevedel   predložiť   dôkaz   o tom, že navrhovateľka   bola   preradená   na   menej   platené   pracovné   miesto   a   taktiež   aj dôkaz o zárobku navrhovateľky po preradení na túto prácu.

Žaloba   bola   podaná   na   bývalom   Okresnom   súde   v   Revúcej   dňa   08. 08. 2001 a je pravdou,   že   vo   veci   nebol   urobený   žiadny   úkon   až   do   11. 02. 2004,   kedy   právny zástupca   navrhovateľky   písomne   žiadal   súd   o   urýchlenie   súdneho   konania.   Konajúca sudkyňa   doručila   návrh   na   vyjadrenie   žalovanému   dňa   17. 02. 2004   a   zároveň   zaslala právnemu   zástupcovi   navrhovateľky   oznámenie,   že   tamojší   súd   je   od   svojho   vzniku personálne neobsadeným súdom a z tohto dôvodu nie je možné jednotlivé veci vybavovať priebežne. Dňa 10. 03. 2004 žiadala konajúca sudkyňa S. p. B. o oznámenie, či súhlasí so svojím vstupom do konania ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu a súčasne im zaslala   návrh   na   začatie   konanie   s   vyjadrením   odporcu   zo   dňa   01. 03. 2004.   Dňa 26. 04. 2004   bol   vytýčený   termín   pojednávania   na   deň   17. 06. 2004   a zároveň   sudkyňa žiadala právneho zástupcu navrhovateľky o predloženie dôkazov o priemernom zárobku navrhovateľky pred vznikom škody, dôkaz o zárobku navrhovateľky po preradení na inú prácu, dôkaz o preradení na inú prácu, ku ktorému dňu k preradeniu došlo a o špecifikáciu ako   došlo   k   výpočtu   žalovanej   sumy   4.809,- Sk   s rozpísaním   za   každý   mesiac od 01. 06. 2001   osobitne.   Takéto   dôkazy   však   právny   zástupca   navrhovateľky na pojednávaní súdu nepredložil. Na pojednávaní boli vypočutí účastníci konania a ich právni   zástupcovia   a   pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za účelom   doplnenia dokazovania predložením listinných dôkazov zo strany zástupcu navrhovateľky aj zástupcu odporcu. Právny zástupca navrhovateľky predložil súdu dňa 02. 07. 2004 potvrdenie Ú. v R.   o tom,   že navrhovateľka bola vedená v evidencii nezamestnaných od 01. 07. 1998 do 06. 04. 2003   a   poberala   v   dobe   od   01. 07. 1998   do 30. 06. 1999   podporu v nezamestnanosti. Dňa 06. 07. 2004 zaslala S. p. pobočka v R. ďalšie listinné dôkazy. Dňa 11. 08. 2004   urgovala   konajúca   sudkyňa   právneho   zástupcu   odporcu   o   predloženie dôkazov tak, ako mu to bolo uložené na pojednávaní dňa 17. 06. 2004. Tieto dôkazy boli predložené   dňa   31. 08. 2004.   V   spise   sa nachádza   úradný   záznam   dňa   05. 11. 2004   z obsahu   ktorého   vyplýva,   že vzhľadom   na reorganizáciu   súdnictva   k   určeniu   termínu pojednávania dôjde už len na Okresnom súde v Rimavskej Sobote z dôvodu, že do konca roku 2004 má konajúca sudkyňa obsadené všetky pojednávacie dni, mieni čerpať dovolenku a z dôvodu, že jej nie je známy rozvrh práce na Okresnom súde v Rimavskej Sobote a rok 2005, nemá určené pojednávacie dni a miesto pojednávania.

Uznesením č. RA-3 C 418/01-41 zo dňa 14. 03. 2005 bolo konanie vo veci zastavené s tým, že po právoplatnosti tohto uznesenia súd postúpi vec S. p. so sídlom v B., pobočke v R. Prekážky postupu súdu podľa § 107 a nasl. O. s. p. neboli zistené. Sťažovateľka   spôsobila   prieťahy   v   konaní   súdu   v   tom,   že   jej   právny   zástupca nepredložil   žiadané   dôkazy.   Zistila   som   prieťahy   v   konaní   bývalého   Okresného   súdu v Revúcej pretože je pravdou, že tento vo veci nekonal od podania návrhu 08. 08. 2001 do 17. 02. 2004, pričom z vyjadrenia konajúcej sudkyne vyplýva, že tento súd bol od svojho začiatku personálne neobsadeným súdom a z tohto dôvodu nebolo možné jednotlivé veci vybavovať priebežne.

V konaní tunajšieho súdu som nezistila žiadne prieťahy, pretože po prerozdelení nevybavených vecí dňom 01. 01. 2005 zo zaniknutého Okresného súdu v Revúcej podľa rozvrhu práce zostala táto vec v senáte JUDr. M. K., ktorá uznesením č. RA-3 C 418/01 zo dňa 14. 03. 2005 konanie vo veci zastavila s tým, že vec bude postúpená S. p. so sídlom v B., pobočke v R.

Za zbytočné považujem prieťahy v nečinnosti súdu od 08. 08. 2001 do 17. 02. 2004.“

Procesné úkony, ktoré uviedla predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti, zistil aj ústavný súd z predloženého spisu, ktorý bol doručený ústavnému súdu 15. apríla 2005.

Stanovisko   právneho   zástupcu   sťažovateľky   k vyjadreniu   okresného   súdu   nebolo doručené ústavnému súdu v požadovanej lehote.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98, I. ÚS 24/03, IV. ÚS 15/03 a II. ÚS 66/03), pričom   „tento   účel   možno   zásadne   dosiahnuť   právoplatným   rozhodnutím   alebo   iným zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako právoplatným rozhodnutím súdu“.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02 a IV. ÚS 74/02) zohľadnil tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).   Za súčasť prvého kritéria považuje aj povahu prejednávanej veci.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. RA-3 C 418/01 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Predmetom konania je nárok na náhradu na škody za stratu na zárobku v dôsledku choroby z povolania po skončení pracovného pomeru. Podľa názoru ústavného súdu ide o štandardnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov, ktorá nevykazuje osobitné znaky právnej zložitosti, podklad pre rozhodnutie tvorí súdnou praxou ustálená a používaná právna úprava, ktorá bola obsiahnutá najmä v zákone č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších   predpisov.   Je pravda, že takýto spor vyžaduje od všeobecného súdu osobitne   starostlivý   prístup,   pretože   v   tomto   konaní sa   poskytuje ochrana   (ak   je nárok opodstatnený)   právam,   ktoré   súvisia   so   živobytím   a   existenčnými   otázkami   (podobne aj IV. ÚS 151/04).   Okresný   súd   do   súčasného   obdobia   napriek   tomu,   že   vo   veci   raz pojednával,   k   hodnoteniu   skutkovej   a   právnej   zložitosti   veci   vôbec   nepristúpil.   Preto skutková a právna zložitosť veci nemohla mať vplyv na doterajšiu dĺžka konania. Z tohto dôvodu ústavný súd neakceptoval vyjadrenie okresného súdu, že ide o skutkovo a právne zložitú vec.

2. Správanie účastníka je druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či   v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd nezistil z obsahu súdneho spisu, že by samotná sťažovateľka prispela k vzniku zbytočných prieťahov, na výzvu okresného súdu z 26. apríla 2004   reagovala   včas   podaním   doručeným   okresnému   súdu   9. júna 2004, v ktorom   jej   právny   zástupca   vysvetlil,   prečo   nepredložil   niektoré   dôkazy,   a   svoje vyjadrenie odôvodnil aj na pojednávaní konanom 17. júna 2004. Na základe rozhodnutia okresného   súdu   z   tohto   pojednávania   o   predložení   dokladov   účastníkmi   doručila sťažovateľka doklad od „Ú. v R.“ 6. júla 2004, teda v stanovenej lehote, preto ústavný súd neakceptoval   v   tomto   smere   námietku   okresného   súdu,   že   sťažovateľka   prispela k zbytočným prieťahom tým, že nepredložila požadované doklady.

3. Tretím kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či v uvedenom konaní došlo   k zbytočným   prieťahom,   bol   postup   okresného   súdu   v spore.   Ústavný   súd   zistil, že okresný súd bol nečinný bez akejkoľvek zákonnej prekážky od podania žaloby 8. augusta 2001   do   17. februára 2004,   keď   vyzval   žalovaného,   aby   sa   vyjadril   k   žalobe. Aj predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedla, že „za zbytočné považujem prieťahy v nečinnosti súdu od 08. 08. 2001 do 17. 02. 2004“.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v nedostatočnom počte sudcov na vybavovanie na súd napadnutých vecí (ako dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy   v konaní)   ústavný   neakceptoval.   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu (napr. III. ÚS 147/02,   I. ÚS 100/02)   nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   štát   musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Podľa názoru ústavného súdu personálne problémy by mohli len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas a adekvátne   opatrenia.   Okresný   súd   vo   svojom   stanovisku   neuviedol   žiadne   konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto prípad.

Vychádzajúc z uvedeného zistenia ústavný súd dospel k záveru, že v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah,   prípadne   prikáže   tomu,   kto   právo   alebo   slobodu   porušil, aby vo veci konal.

Keďže k porušeniu základného práva sťažovateľky došlo nekonaním okresného súdu, ústavný súd mu prikázal vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľky, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa § 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 40 000 Sk, ktoré odôvodnila dôvodmi uvedenými v sťažnosti.

Vzhľadom   na   okolnosti   prípadu,   doterajšiu   dĺžku   konania,   v   ktorom   došlo k zbytočným prieťahom, ako aj na to, že konanie nie je právoplatne skončené, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade je primeranou satisfakciou suma 25 000 Sk, ktorá zodpovedá primeranému finančnému zadosťučineniu sťažovateľky za ujmu, ktorú utrpela.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia advokátom Mgr. I. R. v konaní pred ústavným súdom, ktoré konkrétne vyčíslil spolu sumou 5 302 Sk.   Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   vypočítal,   že   uplatnená   suma   je v súlade s ustanoveniami § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ústavný súd priznal trovy konania v požadovanej výške.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky   (§ 31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   § 149   Občianskeho   súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. mája 2005