znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 62/03-39

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka a zo   sudcov Juraja   Horvátha a Jána   Lubyho   na   neverejnom   zasadnutí   3.   júla   2003 prerokoval prijatú sťažnosť O. S., bytom Ž., zastúpenej advokátom JUDr. R. G., K., vo veci porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 S 143/01 z 29. novembra 2002, za účasti Krajského súdu v Žiline, a takto

r o z h o d o l :

1.   Krajský   súd   v   Žiline   uznesením   sp.   zn.   10   S 143/01   z 29.   novembra   2002 p o r u š i l   základné právo O. S. na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 S 143/01 z 29. novembra 2002 z r u š u j e   a vec   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline   j e   p o v i n n ý   uhradiť O. S. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu trovy   konania vo   výške   8 800   Sk (slovom   Osemtisícosemsto   slovenských korún) na účet advokáta JUDr. R. G., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnosť a návrh na rozhodnutie vo veci samej, vyjadrenie k sťažnosti

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. IV. ÚS 62/03 z 24. apríla 2003 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť O. S., bytom Ž. (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom   JUDr.   R.   G.,   K.,   ktorou   namietala porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu ustanoveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 S 143/01 z 29. novembra 2002.

Sťažovateľka uviedla, že „Uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 S 143/01 zo dňa 29. 11. 2002, ktoré mi bolo oznámené dňa 17. 12. 2002, došlo k porušeniu môjho základného práva na súdnu ochranu priznaného čl. 46 ods. 2 Ústavy SR a čl. 36 ods. 2 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza LISTINA základných práv a slobôd. Krajský súd v Žiline napadnutým uznesením zastavil konanie o žalobe, ktorou som sa v zmysle   ust.   §   247   a nasl.   O.   s.   p.   domáhala   preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia Krajského úradu v Žiline, odboru sociálnych vecí č. OSV-2001/12238 zo dňa 10. 10. 2001, ktorým   sa   potvrdilo   rozhodnutie   Okresného   úradu   v Žiline,   odboru   sociálnych   vecí č. OM 1237/93/Di-DSPzníž. zo dňa 10. 8. 2001, ktorým mi bola nezákonne znížená dávka sociálnej pomoci.

Krajský súd v Žiline zastavil konanie vo veci sp. zn. 10 S 143/01 v zmysle ust. § 250d) O. s. p. z dôvodu toho, že žaloba bola podaná oneskorene.

Zásadne nesúhlasím s napadnutým uznesením, pretože žaloba bola podaná riadne a včas.

Podľa ust. § 246c O. s. p. v znení platnom do 31. 12. 2002 sa hovorí, že pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v piatej časti, použijú sa primerane ustanovenia prvej a tretej časti O. s. p.

Ust. § 57 ods. 2 a 3 sa nachádza v prvej časti O. s. p. a hovorí, že ak koniec lehoty pripradne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty nasledujúci pracovný deň. Ods. 3 cit. ust. hovorí, že lehota je zachovaná ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť doručiť ho, teda pošte. Ust. § 58 O. s. p. sa nedá aplikovať v správnom súdnictve, pretože druhá veta ods. 1 § 250b) O. s. p. hovorí, že zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

Rozhodnutie žalovaného správneho orgánu mi bolo oznámené dňa 16. 10. 2001. Žalobu   som   podala   v zmysle   ust.   §   250b)   O.   s.   p.   do   dvoch   mesiacov   od   doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni. Dňa 16. 12. 2001 bola nedeľa, preto posledným   dňom   lehoty sa   stal nasledujúci   pracovný deň,   t.   j.   pondelok   17.   12.   2001. Žalobu som podala v posledný deň lehoty na Pošte Žilina 8 doporučenou listovou zásielkou dňa 17. 12. 2001.

Zastávam ten názor, že Krajský súd v Žiline pri výklade a aplikácii procesného práva – Občianskeho súdneho poriadku si nesprávne vyložil predmetné ustanovenia“.

Podľa sťažovateľky porušil krajský súd napadnutým uznesením jej základné právo na súdnu ochranu priznané čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 2 listiny. Keďže tvrdí, že niet „...iného súdu, ani orgánu SR, ktorý by chránil moje základné práva, než Ústavný súd SR. Žiadne iné opravné prostriedky vo veci nie sú prípustné.“, navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,   ktorým   vysloví,   že   došlo   k porušeniu   jej   vyššie   uvedeného   základného   práva. Súčasne sa domáha, aby ústavný súd napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na nové konanie.

Po prijatí sťažnosti sa k veci samej vyjadril právny zástupca sťažovateľky podaním, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 14. mája 2003. Upriamil v ňom pozornosť najmä na to,   že   17.   decembra 2001 sťažovateľka   realizovala procesný   úkon   spočívajúci   v podaní žaloby   proti   rozhodnutiu   Krajského   úradu   v Žiline,   odboru   sociálnych   vecí,   č.   OSV-2001/12238 z 10. októbra 2001, ktorým sa potvrdilo rozhodnutie Okresného úradu v Žiline, odboru sociálnych vecí, č. OM 1237/93/Di-DSPzníž. z 10. augusta 2001. Žaloba bola podaná na   pošte,   teda   orgáne,   ktorý   mal   povinnosť   jej   podanie   doručiť.   Vzhľadom   na   to, že   rozhodnutie   správneho   orgánu   v poslednom   stupni   bolo   sťažovateľke   doručené 16.   októbra   2001,   začala dvojmesačná   lehota   na podanie   žaloby   na jeho   preskúmanie [§   57   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   v spojení   s   §   250b ods. 1 OSP] plynúť nasledujúci deň, t. j. 17. októbra 2001. Z dikcie ustanovenia § 57 ods. 2 OSP vyplýva, že uvedená zákonná lehota uplynula 17. decembra 2001, teda v deň, keď sťažovateľka podala žalobu na pošte, t. j. lehota bola zachovaná.

Právny   zástupca   sťažovateľky   preto   zastáva   názor,   že   krajský   súd   nezabezpečil spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov sťažovateľky, ale naopak, tieto paradoxne porušil. Došlo k tomu nesprávnou aplikáciou a výkladom predovšetkým ustanovenia § 250b ods. 1 OSP v spojení s § 250d ods. 3 OSP. Na základe toho právny zástupca sťažovateľky konštatuje, že rozhodnutie krajského súdu je v priamej súvislosti s namietaným porušením základného   práva   sťažovateľky,   a uzatvára,   že   krajský   súd „Svojím   uznesením   odňal sťažovateľke základné právo na súdnu ochranu“.

Na výzvu ústavného súdu mu zaslal predseda krajského súdu vyjadrenie k predmetu konania, ktoré vypracoval predseda senátu 10 S JUDr. J. M. V tomto vyjadrení sa uvádza:«V danom   prípade   som   toho   názoru,   že   nie   je   možné   v štádiu   preskúmavacieho konania podľa V. časti, hlavy II. O. s. p. prihliadnuť na žalobný návrh, ktorý by sa javil i dôvodný, ak žalobca podá žalobu po lehote stanovenej zákonom.

Podľa môjho názoru žaloba bola žalobkyňou na Krajskom súde v Žiline v konaní 10 S 143/01 nesporne podaná po lehote stanovenej zákonom. Tento môj názor prezentujem nasledovnými dôvodmi:

Ustanovenie o zastavení konania uznesením podľa § 250d ods. 3 O. s. p. treba použiť vždy, ak predseda senátu zistí, že žaloba bola podaná oneskorene.

Pod pojmom „oneskorene podanej žaloby“ v zmysle § 250b ods. 1 O. s. p. treba rozumieť, že žaloba bola podaná po dvoch mesiacoch od doručenia rozhodnutia správneho orgánu   v poslednom   stupni,   pokiaľ   osobitný   zákon   neustanovuje   inak,   teda   inú   lehotu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

V ustanovení § 250b ods. 1 O. s. p. je zásadne stanovená lehota na podanie žaloby. Žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty nemožno odpustiť. Stanovenie pomerne krátkej lehoty zrejme súvisí s tým, že preskúmanie zákonnosti rozhodnutia na základe žaloby v správnom súdnictve je špecifickým konaním, ktoré nie je pokračovaním správneho konania.

V konaní podľa druhej hlavy piatej časti O. s. p. súd pre riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v tejto časti, použije primerane ustanovenia prvej a tretej časti O. s. p. (§ 246c O. s. p., podľa ktorého bolo nevyhnutné postupovať v čase konania 10 S 143/01). Totiž až novelou O. s. p. vykonanou zákonom č. 424/2002 Z. z. sa zakotvilo i primerané použitie štvrtej časti O. s. p.

Súd kedykoľvek prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (§ 103 O. s. p.). Nedodržanie stanovenej lehoty na podanie žaloby v ust. § 250b ods. 1 O. s. p. predstavuje neodstrániteľný nedostatok (podmienku) konania, ktorý má za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť. Z dikcie ust. § 250b ods. 1 O. s. p. nesporne vyplýva, že ide o lehotu hmotnoprávnu a teda nepostačuje a ani nemôže postačovať, ak žalobkyňa v posledný deň lehoty podala žalobu   iba   na   poštovú   prepravu,   čo   i sama   vo   svojej   ústavnej   sťažnosti   konštatuje a priznáva.

Nejde totiž o lehotu procesnú a preto sa žaloba žalobkyne mala podať v stanovenej lehote do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni na Krajskom súde v Žiline, čo sa však nestalo.

Preto   argumentácie   a tvrdenia   žalobkyne   zakotvené   v jej   ústavnej   sťažnosti považujem za výsostne účelového charakteru.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania, ich zástupcov a verejnosti len na základe obsahu sťažnosti a dotknutého súdneho spisu.

II.

Relevantný skutkový stav a odôvodnenie napadnutého uznesenia

v konaní vedenom pod sp. zn. 10 S 143/01

V konaní   pred   ústavným   súdom   bolo   pre   posúdenie   opodstatnenosti   sťažnosti rozhodujúce to, kedy sťažovateľka podala žalobu v správnom súdnictve krajskému súdu.

Ústavný súd zo spisu krajského súdu sp. zn. 10 S 143/01 zistil, že v administratívnej veci sťažovateľky jej bolo rozhodnutie správneho orgánu v poslednom stupni doručené 16.   októbra   2001   a   podľa   podacej   pečiatky   Pošty   Ž.   8   sťažovateľka   podala   žalobu 17. decembra 2001 doporučenou listovou zásielkou krajskému súdu. Žalobou sa domáhala podľa § 247 a nasl. OSP preskúmania zákonnosti rozhodnutia Krajského úradu v Žiline, odboru sociálnych vecí, č. OSV-2001/12238 z 10. októbra 2001. Týmto rozhodnutím bolo v celom rozsahu potvrdené rozhodnutie Okresného úradu v Žiline, odboru sociálnych vecí, č. OM 1237/93/Di-DSPzníž. z 10. augusta 2001, ktorým správny orgán prvého stupňa znížil sťažovateľke dávku sociálnej pomoci poskytovanej preddavkovo zo sumy 2 880 Sk na sumu 2 075 Sk mesačne od 1. augusta 2001.

Krajský súd dospel k záveru, že žaloba sťažovateľky bola podaná oneskorene, a preto podľa   §   250d   ods.   3   OSP   (v znení   účinnom   do   31.   decembra   2002) konanie   vo   veci uznesením   sp.   zn.   10   S 143/01   z 29.   novembra   2002   zastavil   a rozhodnutie   o zastavení konania odôvodnil takto:

„Ako vyplýva zo spisového materiálu správneho orgánu, rozhodnutie žalovaného bolo   do   vlastných   rúk   doručené   žalobkyni   dňa   16.   10.   2001,   ktorá   skutočnosť   vyplýva z doručenky, nachádzajúcej sa v správnom spise.

Podľa § 250b ods. 1 O. s. p. žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov odo dňa doručenia   správneho   orgánu   v poslednom   stupni,   pokiaľ   zákon   neustanovuje   inak. V preskúmavacom konaní, ako vyplýva z dôkazov nachádzajúcich sa v spisovom materiáli, žalobný   návrh   žalobkyne   došiel   krajskému   súdu   dňa   19.   12.   2001,   pričom   napadnuté rozhodnutie Krajského úradu v Žiline, odbor sociálnych vecí jej bolo doručené dňa 16. 10. 2001.   Dňa   16.   10.   2001   bol   utorok.   Z tohto   potom   vyplýva,   že   žalobný   návrh   bol na príslušnom krajskom súde podaný oneskorene a preto bolo potrebné konanie vo veci v zmysle ust. § 250b ods. 3 O. s. p. zastaviť.

Z uvedených   dôvodov   krajský   súd   sa   už   nemohol   zaoberať   tvrdeniami   žalobkyne o nezákonnosti rozhodnutí správnych orgánov a takto by mohol krajský súd postupovať iba v prípade,   ak   by   žalobný   návrh   zo   strany   žalobkyne   bol   podaný   v lehote   stanovenej zákonom,   teda   v lehote   dvoch   mesiacov   od   doručenia   rozhodnutia   správneho   orgánu v poslednom stupni na príslušnom krajskom súde. V danom prípade ide o lehotu hmotno- právnu.“

Proti tomuto uzneseniu nebolo do 31. decembra 2002 prípustné odvolanie.

III.

Právne východiská na rozhodovanie ústavného súdu

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 2 listiny kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený   rozhodnutím   orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno základného práva na súdnu a inú právnu ochranu domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Ústavný súd   v zmysle svojej   stabilizovanej   judikatúry   považuje za odňatie   práva obrátiť sa na všeobecný súd podľa citovaných článkov ústavy a listiny aj také rozhodnutie všeobecného súdu v správnom súdnictve, ktorým sa pred ním konanie končí uznesením o zastavení,   ak   proti   tomuto   rozhodnutiu   nie   je   prípustný   žiaden   opravný   prostriedok a k zastaveniu konania došlo bez zákonom uznaného dôvodu na takýto výrok v správnom súdnictve, resp. všeobecný súd použil zákonný dôvod, na aplikáciu ktorého neboli splnené skutkové a zákonné predpoklady. V takom prípade ústavný súd považuje zastavenie konania za odmietnutie spravodlivosti a porušenie ústavného princípu základného práva na súdnu ochranu.

Zákonné   predpoklady   na   zastavenie   konania   v správnom   súdnictve   sú   upravené vo viacerých ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku.

V zmysle § 247 ods. 1 OSP sa postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti tohto   zákona   v prípadoch,   v ktorých   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo   upravené   v piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku,   sa   použijú   primerane ustanovenia   prvej   a tretej   časti   tohto   zákona   (§   246c   ods.   3   OSP   v znení   účinnom do 31. decembra 2002).

Konanie sa začína na návrh, ktorý sa nazýva žalobou (§ 249 ods. 1 OSP).

Podľa ustanovenia § 250b ods. 1 OSP sa žaloba musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

Podľa § 250d ods. 3 OSP v znení účinnom do 31. decembra 2002 predseda senátu konanie uznesením   zastaví,   ak sa   žaloba podala oneskorene,   ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmania súdom, ak žalobca neodstránil nedostatky žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a OSP alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2 OSP).

Podľa ustanovenia § 55 OSP ak tento zákon neustanovuje lehotu na urobenie úkonu, určí ju, ak je to potrebné, predseda senátu. Lehotu, ktorú určil, môže predseda senátu tiež predĺžiť.

Podľa   §   57   ods.   1   OSP   do   uplynutia   lehoty   sa   nezapočítava   deň,   keď   došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty. Podľa druhého odseku tohto zákonného ustanovenia lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov končia sa uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím   označením   zhoduje   s dňom,   keď   došlo   k skutočnosti   určujúcej   začiatok   lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.

Z citovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   ústavný   súd   vyvodzuje (a tento záver podporuje aj stabilná prax všeobecných súdov), že lehota na podanie žaloby v správnom súdnictve je procesnoprávna lehota. Tento záver vychádza nielen z toho, že táto lehota je upravená v procesnom predpise (Občiansky súdny poriadok je takým všeobecne záväzným právnym predpisom), ale takýto záver má oporu aj v tom, že táto lehota je určená na urobenie procesného úkonu – podanie žaloby v správnom súdnictve. Podanie žaloby nemôže   byť   v žiadnom   prípade   obmedzené   hmotnoprávnymi   lehotami,   ktorých   účel   je úplne iný, než aký majú procesnoprávne lehoty bez ohľadu na to, v ktorom procesnom postupe sa uplatňujú. V spojitosti s tým treba uviesť, že nedodržanie procesnoprávnej lehoty (jej   zmeškanie)   má   dôsledky   na   prípustnosť   žaloby,   resp.   iného   úkonu   v konaní   pred všeobecným   súdom,   t.   j.   na   otázku   splnenia   procesných   podmienok.   Zmeškanie hmotnoprávnej lehoty má iný následok a vedie k záveru o nedôvodnosti žaloby, čo znamená procesný neúspech v konaní – zamietnutie žaloby meritórnym rozhodnutím – rozsudkom vo veci samej.

IV.

Závery ústavného súdu

Sťažovateľka   uplatnila   svoje   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podaním   žaloby v správnom   súdnictve.   Krajský súd vychádzajúc z toho,   že lehota   na podanie žaloby je hmotnoprávna, napadnutým uznesením konanie zastavil. Zastavenie konania v právnej veci sťažovateľky   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   Krajského   úradu   v Žiline,   odboru sociálnych   vecí   č.   OSV-2001/12238   z   10.   októbra   2001   odôvodnil   krajský   súd   tým, že žaloba bola podaná oneskorene.

Ústavný súd vychádzal pri posúdení tejto procesnej situácie, v ktorej sa nachádzala sťažovateľka po zastavení konania v správnom súdnictve, z konštantnej judikatúry, podľa ktorej   ústavný   súd zásadne nie je oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   práva   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách.

Tento   prístup   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   rozhodnutiam   všeobecných   súdov   je dôsledkom   toho,   že   všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prejednávaní   a rozhodovaní   vecí patriacich   do   ich   právomoci   zo   zákonnej   úpravy   a vlastnej   interpretácie   zákonov a podzákonných   úprav.   Z postavenia   ústavného   súdu   ako   nezávislého   súdneho   orgánu ochrany   ústavnosti   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutia   všeobecných   súdov v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   im   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých niet iného súdu,   aby   prerokoval   a rozhodol   o tom,   či   bolo alebo   nebolo porušené   právo   účastníka konania pred všeobecným súdom.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne neodôvodnené alebo   arbitrárne,   alebo   z ústavného   hľadiska   inak   neospravedlniteľné   a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis III. ÚS 180/02, IV. ÚS 1/02).

Ak krajský súd vychádzajúc zo skutkového stavu uvedeného pod bodom II tohto nálezu   konanie pred   ním   zastavil,   hoci   lehota   na podanie   žaloby bola, ako   to   vyplýva z právnych   záverov   pod   bodom   III   tohto   rozhodnutia,   zachovaná,   porušil   tým sťažovateľkino základné právo na súdnu ochranu, lebo odmietol konať, hoci konať vo veci samej mal a musel.

V.

Rozhodnutie ústavného súdu

Žaloba sťažovateľky proti rozhodnutiu Krajského úradu v Žiline, odboru sociálnych vecí,   č.   OSV-2001/12238   z   10.   októbra   2001   bola   podaná   riadne   a včas,   a preto   bolo zákonnou a ústavnou povinnosťou krajského súdu, aby vo veci konal a rozhodol a umožnil tak sťažovateľke reálne uplatnenie jej práva na súdnu ochranu.

V dôsledku   uvedených   zistení,   východísk   a   záverov   ústavného   súdu   je   potrebné konštatovať,   že   napadnuté   uznesenie   svojimi   účinkami   porušilo   základné   právo sťažovateľky   na   súdnu   ochranu,   ktorého   reálne   uplatnenie,   zabezpečenie   a realizácia vylučujú taký postup a rozhodnutie, ktoré krajský súd vyniesol 29. októbra 2002 pod sp. zn. 10   S   143/01.   Týmto   rozhodnutím   krajského   súdu   došlo   vo   vzťahu   k sťažovateľke ku denegationis iustitiae. Vzhľadom na to, že ústavný súd považuje napadnuté uznesenie krajského súdu za rozporné s ústavnými princípmi spravodlivého procesu, bolo potrebné rozhodnúť o porušení základného práva sťažovateľky, tak ako je uvedené v prvom bode výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Podľa   § 56 ods.   2 zákona o ústavnom   súde ak sa   základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Na   základe   citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   preto   ústavný   súd   zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, v ktorom je viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze [§ 56 ods. 3 písm. b) ods. 6 zákona o ústavnom súde]. Viazanosť krajského súdu sa vzťahuje na ústavne súladný výklad a použitie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o počítaní lehoty na podanie žaloby v správnom súdnictve, tak ako je uvedený pod bodom III tohto nálezu.

Úspešnej sťažovateľke bola priznaná podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde úhrada trov vo výške 8 800 Sk z dôvodu jej právneho zastúpenia. Úhrada trov sa priznala za   dva   úkony   právnej   služby   (príprava   a prevzatie   veci   a   písomné   podanie   veci   samej doručené ústavnému súdu 14. mája 2003) každý v hodnote 4 270 Sk (základom na výpočet bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v I. polroku 2002 vo výške 12 811 Sk) a dvakrát 128 Sk náhrada režijného paušálu za každý   úkon právnej   služby   (§   1   ods.   3,   §   13   ods.   8,   §   16   ods.   1   písm.   a)   a c)   a   §   25   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2003