znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 62/02-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra 2002   predbežne   prerokoval   sťažnosť   manželov   Ing.   I.   H.   a A.   H.,   obaja   bytom   Ž., zastúpených advokátkou JUDr. A. S., Ž., vo veci porušenia ich základných práv podľa čl.   20   ods.   1 a čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky rozsudkom   Okresného   súdu v Prievidzi sp. zn. 9 C 80/93 z 23. septembra 1999 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 Co 17/00 zo 17. októbra 2001, za účasti Okresného súdu v Prievidzi a Krajského súdu v Trenčíne, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. H. a A. H.   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Manželia Ing. I. H. a A. H., obaja bytom Ž. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpení advokátkou JUDr. A. S., Ž., namietali v sťažnosti doručenej Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 11. októbra 2002 porušenie svojich základných práv podľa čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi sp. zn. 9 C 80/93 z 23. septembra 1999 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 Co 17/00 zo 17. októbra 2001.

Sťažovatelia   žiadajú,   aby   ústavný   súd   rozhodnutím   vyslovil,   že   citovanými rozhodnutiami   došlo   k   porušeniu   ich   vyššie   uvedených   základných   práv,   napadnuté rozhodnutia zrušil a priznal im „finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk“.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   článku   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľov   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

V súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (napr. I. ÚS 50/01, II. ÚS 109/02) je   predmetom   predbežného   prerokovania   iba   rozhodovanie   o návrhu   vo   vzťahu k základným   právam   alebo   slobodám,   porušenie   ktorých   sa   namieta.   Rozhodovanie o zrušení   sťažovateľom   označených   právoplatných   rozhodnutí   vyplýva   z čl.   127   ods.   2 ústavy   a   nadväzuje   na   rozhodnutie   o vyslovení   porušenia   základných   práv   a slobôd. Ústavný súd preto   nemôže rozhodnúť o zrušení   rozhodnutí,   ktorými   mali byť porušené práva   alebo   slobody   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   separátne   bez   toho,   aby   súčasne rozhodnutím porušenie týchto práv a slobôd vyslovil.

Z toho dôvodu ústavný súd v rámci predbežného prerokovania skúmal predovšetkým to,   či   nie je podaná sťažnosť zjavne neopodstatnená, resp.   či   nejde o sťažnosť podanú oneskorene,   teda   či   neexistujú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde).

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť.

K porušeniu základných práv sťažovateľov označených v ich sťažnosti malo podľa nich dôjsť rozsudkom Okresného súdu v Prievidzi sp. zn. 9 C 80/93 z 23. septembra 1999 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 Co 17/00 zo 17. októbra 2001.

Sťažovatelia   k svojej   sťažnosti   predložili   napadnuté   rozhodnutia   s vyznačenou doložkou právoplatnosti, z ktorej ústavný súd zistil, že označený rozsudok súdu   prvého stupňa v spojení s rozsudkom odvolacieho súdu nadobudol právoplatnosť 9. januára 2002.Vychádzajúc z toho, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny   prostriedok   ochrany   ústavnosti,   a   s prihliadnutím   na   deň   nadobudnutia právoplatnosti rozsudkov všeobecných súdov (9. januára 2002), ktorými mali byť porušené základné   práva   a slobody,   a   to   právo   vlastniť   majetok   a   právo   na   súdnu   a inú   právnu ochranu, ako aj so zreteľom na deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu (11. október 2002), mal ústavný   súd   za   dostatočne   preukázané podanie   sťažnosti   sťažovateľmi   po   uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej lehoty.

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní o sťažnosti sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia bez toho, aby považoval za potrebné venovať sa ďalším nedostatkom sťažnosti v zmysle § 20 ods 1 a 2 a § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde (neoznačenie ďalších účastníkov konania,   predloženie   splnomocnenia   na   zastupovanie   sťažovateľov,   ktorého   obsahové náležitosti   nezodpovedajú   zákonom   ustanoveným   kritériám,   neuvedenie   dôvodov na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2002