znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 619/2013-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   K...,   t.   č. vo výkone   väzby,   zastúpeného   advokátom JUDr. J. G., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Okresného   súdu   Piešťany   sp. zn.   2 T 111/2011 z 21. júna 2013 a uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Tos 108/2013 z 27. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta 2013 doručená sťažnosť R. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením   Okresného   súdu   Piešťany   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn.   2 T 111/2011 z 21. júna 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tos 108/2013 z 27. júna 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že   sa   nachádza   vo   väzbe,   do   ktorej   bol   vzatý napadnutým   uznesením   okresného   súdu   podľa   § 72   ods. 1   písm. a)   a   ods. 2   Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť, ktorú krajský súd napadnutým uznesením zamietol.

Argumentácia sťažovateľa v podanej sťažnosti je koncentrovaná do dvoch okruhov výhrad.

V rámci prvého okruhu sťažovateľ namieta pochybenie okresného súdu, ktorý podľa neho rozhodol o jeho vzatí do väzby v rozpore so zákonom z dôvodu, že rozhodol o väzbe, „ku ktorej má dôjsť až v budúcnosti“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že okresný súd 21. júna 2013 rozhodoval o tom, že „v budúcnosti budú existovať dôvody väzby sťažovateľa, konkrétne vzniknú dňa 13. 7. 2013 od   10.15   hod.   (kedy   mal   byť   prepustený   z   väzby   v   inej   trestnej   veci   Okresného   súdu Piešťany č. k. 1T/178/2012)“.

Podľa   jeho   názoru „žiadne   ustanovenie   Tr. por.   neumožňuje   súdu   rozhodovať o väzbe do budúcna nie je to ani možné, dôvody väzby, ktoré majú vzniknúť v budúcnosti súd nemôže predpokladať, v budúcnosti môže byť predsa všetko inak (nielen dôvody väzby nemusia v budúcnosti existovať ale aj sťažovateľ môže napr. zomrieť)“.

V druhej argumentačnej rovine sťažnosti sťažovateľ poukazuje na to, že „podľa § 76 ods. 6 písm. a/ Tr. por. lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin. Na Okresnom súde Piešťany bol sťažovateľ väzobné trestne stíhaný vo veci č. k. 1 T/178/2012, po celý čas tohto väzobného stíhania sa súbežne viedlo aj trestné konanie vo veci 2 T/111/2011, v ktorej je sťažovateľ tiež trestne stíhaný pre prečin.

Rozhodnutie   súdu,   ktorým   ma   vzal   do   väzby   predstavuje   zneužitie   zákona a obchádzanie ustanovenia § 76 ods. 6 písm. a/ Tr. por., nakoľko sťažovateľ, hoci je stíhaný pre prečin, môže byť takto vo väzbe ďalších 12 mesiacov, čo je výklad zákona neprípustný, sťažovateľ nemôže za to, že súd vo veci č. k 2 T/111/2011 po celý čas jeho väzby v inej trestnej veci nekonal.

Pokiaľ by sme zvolili takýto výklad zákona, sťažovateľ by mohol byť vo väzbe bez obmedzenia   akúkoľvek   dobu,   stačilo   by   vylúčiť   z konania nejaký   skutok na   samostatné konanie, nič nerobiť a potom ho opäť zobrať v tejto ďalšej veci do väzby.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že   takýto   výklad   je   neprípustný,   vo   veci   sťažovateľa do úvahy   prichádza   uloženie   súhrnného   trestu   aj   v   prípade   uznania   jeho   viny,   preto nemožno   izolovane   vnímať   ani   jeho   väzbu,   ktorá   by   presiahla   a   už   presahuje   dobu 12 mesiacov, hoci je trestne stíhaný pre prečin.“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„Uznesením   Okresného   súdu   Piešťany   č. k.   2 T/111/2011   zo   dňa   21. 6. 2013 a uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 6 Tos/108/2013 zo dňa 27. 6. 2013, ktorým tento súd   rozhodol   o   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Piešťany   č. k. 2 T/111/2011 zo dňa 21. 6. 2013, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie   Okresného   súdu   Piešťany   č. k.   2 T/111/2011   zo   dňa   21. 6. 2013 a uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 6 Tos/108/2013 zo dňa 27. 6. 2013 sa zrušujú. Sťažovateľ sa prepúšťa z väzby.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností   svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo   vzťahu   k   rozhodovaniu   všeobecných   súdov   vo   väzobných   veciach   je   daná   len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,   o   väzbe   rozhodoval   súd,   obvinený   bol   vzatý   do   väzby   pre   konkrétne skutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym   rozhodnutím   väzobného   súdu   o   predĺžení   väzby.   Do   obsahu   právomoci ústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverov všeobecných   súdov,   ktorý   viedol   k   záveru   o   existencii   zákonného   dôvodu   na   vzatie do väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčne uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne   aj   ďalších   dôkazov   osvedčujúcich   použitie   takéhoto   zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02). Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené   závery   všeobecného   súdu   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).

Úlohou ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť   opatrenia,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   s   ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

Základné   právo   podľa   čl. 17   ods. 2   ústavy   vo   svojom   znení   odkazuje   na   zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti môže ísť aj o porušenie ústavnosti (m. m. III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený   zákonom.   Príslušná   zákonná   úprava   obsiahnutá   predovšetkým   v   Trestnom poriadku   je   tak   integrálnou   súčasťou   ústavného   rámca   zaručenej   osobnej   slobody (II. ÚS 55/98).

Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať... [písm. a)]... bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených... [písm. b)]... bude pokračovať v trestnej činnosti... [písm. c)]...

Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti   ktorej   bolo   vznesené   obvinenie.   Odôvodnenie   rozhodnutia   o   väzbe   obsahuje aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,   ktorý   nie   je   pri   vymedzení   dôvodov   väzby   návrhom   prokurátora   viazaný. O sťažnosti   proti   rozhodnutiu   súdu   alebo   sudcu   pre   prípravné   konanie   o   väzbe   koná a rozhoduje   nadriadený   súd...   Podľa   § 192   ods. 1   Trestného   poriadku   pri   rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia...

Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy došlo napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu.

1. K námietke sťažovateľa o porušení jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu

Pri prerokovaní sťažnosti v tejto časti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým   spôsobom,   že   ochrany   základného   práva   a   slobody   sa   na   ústavnom   súde   možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Vzhľadom na to, že na preskúmanie rozhodnutia okresného súdu bol v prvom rade povolaný krajský (druhostupňový) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu bezprostredne preskúmavať rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto veci, ústavný súd sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na jej prerokovanie   (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,   III. ÚS 133/05,   III. ÚS 290/06,   III. ÚS 288/07,   III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).

2. K námietke sťažovateľa o porušení jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu

Krajský súd v napadnutom uznesení v podstatnom uviedol: „Okresný   súd   svoje   rozhodnutie   vydal   v   podstate   na   základe   tej   skutočnosti,   že menovaný sa nachádzal vo väzbe Okresného súdu v Piešťanoch sp. zn. 1 T/178/2012, kde mu   končí   lehota   väzby   dňa   13. 7. 2013,   a   preto   okresný   súd   pristúpil   k   výsluchu obžalovaného a k rozhodnutiu o jeho väzbe v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T/111/2011. Rozhodujúc   o tom,   či   aj v tejto   veci je   dôvod   jeho   väzby,   okresný   súd   vychádzal   z tej skutočnosti, že v tejto trestnej veci je stíhaný za 10 skutkov, ktoré sú kvalifikované ako rôzne trestné   činy.   V   osobe   obžalovaného   R.   K.   ide   o   6-krát   súdne   trestanú   osobu aj na nepodmienečné tresty odňatia slobody, ktoré na neho nemali žiadny výchovný vplyv, a preto okresný súd bol toho názoru, že je daný dôvod jeho väzby aj v tejto trestnej veci, a to v zmysle § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku. Pokiaľ ide o ponúknutý písomný sľub   a   peňažnú   záruku   bol   toho   názoru,   že   vzhľadom   na   osobu   obžalovaného   takáto náhrada väzby neprichádza do úvahy, pretože samotná matka obžalovaného nevedela mu zabrániť v páchaní trestnej činnosti už v minulosti.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť obžalovaný R. K., ktorú však bližšie písomne nezdôvodnil...

Krajský súd posudzujúc jednak súčasné štádium trestného konania v trestnej veci 1 T/178/2012,   v ktorom sa obžalovaný   nachádza   vo   väzbe a   ktoré právoplatne   doteraz nebolo   skončené   a   ako   aj   aktuálnu   situáciu   v   trestnej   vedenej   na   Okresnom   súde v Piešťanoch pod sp. zn. 2 T/111/2011 zistil oprávnenosť postupu okresného súdu vo vzťahu k väzbe obžalovaného R. K.. Krajský súd je toho názoru, že k takémuto postupu okresný súd pristúpil odôvodnene a opodstatnene, pričom poukazuje na to, že obžalovaný R. K. svoju sťažnosť nezdôvodnil, a teda nevedno voči akému konkrétnemu postupu okresného súdu jeho námietky smerujú.

V   každom prípade však   krajský súd je   toho názoru,   že u   obžalovaného sú dané dôvody väzby podľa § 71 odsek 1 písmeno c/ Trestného poriadku, pričom v tomto smere krajský súd konštatuje to najpodstatnejšie, a to že obžalovaný je osobou, ktorá sa počas pobytov   na   slobode   opakovane   dopúšťala   majetkovej   trestnej   činnosti,   a   to   aj   napriek predchádzajúcim nepodmienečným trestom odňatia slobody, a teda ani doterajšie výkony trestu odňatia slobody u neho zjavne nemali žiadny výchovný účinok. V tomto smere teda krajský súd pridržiava sa právneho názoru okresného súdu stým, že aj podľa jeho názoru tieto skutočnosti v dostatočnej miere odôvodňujú jeho väzbu a väzobný dôvod tak, ako to ustálil okresný súd v napadnutom uznesení.

Rovnako tak z týchto dôvodov ani vonkoncom neprichádza do úvahy náhrada väzby obžalovaného inštitútmi, ako boli tieto navrhované pri jeho výsluchu pred samosudkyňou okresného súdu.

Keďže okresný súd pri rozhodovaní o väzbe obžalovaného R. K. postupoval v súlade zo zákona vo všetkých jeho smeroch, krajský súd nevzhliadol dôvod pre zmenu, či zrušenie napadnutého uznesenia.“

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv   a   slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu   zákonov,   ako   aj   za   dodržiavanie   základných   práv   a   slobôd   (čl. 144   ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý   rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie a posudzovanie právnych názorov všeobecných súdov pri výklade   a   uplatňovaní   zákonov   v   súvislosti   s   rozhodovaním   vo   veci   samej   ani preskúmavanie, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha ústavného   súdu   sa   sústreďuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 225/03, III. ÚS 181/04, III. ÚS 345/04).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu dospel   k názoru,   že   krajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia   Trestného   poriadku   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne   akceptovateľné.   Zo   záverov,   ku   ktorým   dospel   krajský   súd   pri   posudzovaní podmienok   vzatia   sťažovateľa   do   väzby   v   jeho   trestnej   veci,   pritom   nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Naopak, prejavom dôsledného zhodnotenia dosiaľ zistených skutkových   okolností trestnej   veci   sťažovateľa v nadväznosti na jej charakter a protispoločenskú   závažnosť   bol   už   postup   okresného   súdu,   ktorý   bol   odobrený aj krajským súdom v rámci rozhodovania o sťažnosti, ako aj zohľadnením jeho osobných pomerov   a predchádzajúceho   spôsobu   života,   tak   ako   ich   vyhodnotil   krajský   súd, konštatujúc,   že „obžalovaný   je   osobou,   ktorá   sa   počas   pobytov   na   slobode   opakovane dopúšťala majetkovej trestnej činnosti, a to aj napriek predchádzajúcim nepodmienečným trestom odňatia slobody, a teda ani doterajšie výkony trestu odňatia slobody u neho zjavne nemali žiadny výchovný účinok...“.

Krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí taktiež neopomenul zmieniť o dôvodoch, prečo neprijal ani sťažovateľom, ani jeho rodinnými príslušníkmi ponúknuté záruky ako prostriedky nahradzujúce väzbu. Krajský súd teda dostatočne dôsledne skúmal okolnosti pozbavenia   osobnej   slobody   sťažovateľa   nielen   z   hľadiska   relevantných   zákonných ustanovení   Trestného   poriadku,   ale   aj   z   hľadiska   rešpektovania   jeho   základných   práv a slobôd garantovaných ústavou.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu zastáva názor, že z jeho odôvodnenia vo vzťahu k sťažovateľovmu vzatiu do väzby nevyplýva nič, čo by signalizovalo arbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo veci konajúcimi súdmi vrátane právnej úpravy základných práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy ako práv, ktoré mali byť porušené napadnutým uznesením krajského   súdu   v   jeho   obsahovej   spojitosti   s   napadnutým   rozhodnutím   okresného   súdu s dôsledkom tvrdenia o nezákonnom vzatí sťažovateľa do väzby.

Ako   už   bolo   uvedené,   sťažovateľ   v sťažnosti   sústredil   svoje   námietky   do   dvoch argumentačných   okruhov,   pričom   však   nemožno   opomenúť   skutočnosť,   že   jeho argumentácia   uplatnená v konaní pred   ústavným súdom   sa   predtým   žiadnym   spôsobom nepremietla do opravného prostriedku proti napadnutému uzneseniu okresného súdu.

V rámci základnej argumentácie sťažovateľ vytýkal okresnému súdu, že rozhodol o jeho vzatí do väzby v rozpore so zákonom z dôvodu, že rozhodol o väzbe, „ku ktorej má dôjsť až v budúcnosti“, a o tom, že „v budúcnosti budú existovať dôvody väzby sťažovateľa, konkrétne vzniknú dňa 13. 7. 2013 o 10.15 h“.

V rámci   ďalšej   argumentácie   sťažovateľ   namietal,   že   v jeho   prípade   už uplynula celková doba trvania väzby, keďže na neho sa vzťahoval § 76 ods. 6 písm. a) Trestného poriadku, podľa ktorého celková doba trvania väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin.

K prvej   námietke   sťažovateľa   ústavný   súd   uvádza,   že   väzba   je   chápaná   ako výnimočný prostriedok zaistenia obvineného na účely trestného konania v prípade zistenia skutočností ustanovených zákonom, ktoré odôvodňujú nevyhnutnosť jeho použitia v záujme včasného a náležitého objasnenia trestných činov a spravodlivého postihu ich páchateľov. Jej   účelom   je   dočasné   pozbavenie   osobnej   slobody   obvineného.   Trvanie   väzby   možno v konkrétnom prípade ospravedlniť, len ak existujú jasné náznaky skutočného verejného záujmu, ktoré napriek prezumpcii neviny prevažujú nad právom obvineného na osobnú slobodu. Trvanie väzby nad lehotu, ktorá je zákonom ustanovená ako maximálna, už podľa ústavy nemožno v žiadnom prípade ospravedlniť.

V čase rozhodovania okresného súdu o vzatí sťažovateľa do väzby vo veci vedenej pod   sp. zn.   2 T 111/2011   (t.   j.   tej,   ktorá   je   predmetom   predbežného   prerokovania   pred ústavným súdom) väzba sťažovateľa mala začať plynúť 13. júla 2013 o 10.15 h, pričom osobná sloboda sťažovateľa bola obmedzená na základe uznesenia okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 1 T 178/2012 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, v rámci ktorej mala táto väzba skončiť 13. júla 2013 o 10.15 h.

Keď okresný súd rozhodoval o vzatí sťažovateľa do väzby (napadnutým uznesením okresného   súdu),   rozhodoval   o tom,   že   v tom   čase   existujú   dôvody   preventívnej   väzby sťažovateľa podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, keď uviedol, že „obvinený je dlhodobo   bez   práce,   majetkovou   trestnou   činnosťou   si   zrejme   zaobstarával   prostriedky na živobytie, skutkov sa dopustil krátko po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý zjavne nemal na neho žiaden výchovný vplyv, čo zvyšuje obavu, že v prípade prepustenia na slobodu   by   pokračoval   v   páchaní   trestnej   činnosti.   V minulosti   bol   6-krát   súdne stíhaný.“.

Keďže sťažovateľ bol čase rozhodovania okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 2 T 111/2011 už zaistený v inej trestnej veci, nebolo potrebné (ani možné) na čas, na ktorý sa vzťahovalo uznesenie okresného súdu vydané v jeho inej trestnej veci vedenej pod sp. zn. 1 T 178/2012, brať sťažovateľa do väzby vo veci vedenej pod sp. zn. 2 T 111/2011.

Vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľa, že tým, že už bol v trestnej veci (vedenej pod sp. zn. 1 T 178/2012) vo väzbe 12 mesiacov [poukazujúc pritom na znenie § 76 ods. 6 písm. a) Trestného poriadku], nie je možné, aby bol opätovne v inej trestnej veci (vedenej pod sp. zn. 2 T 111/2011), kde je tiež stíhaný pre prečin, vzatý do väzby, keďže 12-mesačná celková doba trvania väzby už podľa neho uplynula, ústavný súd uvádza:

Prípustnosť dĺžky trvania väzobného stíhania je upravená v § 76 a nasl. Trestného poriadku. Podľa § 76 ods. 1 Trestného poriadku väzba v rámci základnej alebo predĺženej lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutný čas. Podľa § 76 ods. 6 Trestného poriadku celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin... Podľa § 76 ods. 7 Trestného poriadku z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá na prípravné konanie najviac a) sedem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin... Podľa § 76 ods. 10 Trestného poriadku lehoty uvedené v odseku 6 a 7 sa rátajú od času, keď bol obvinený zatknutý alebo zadržaný; ak nepredchádzalo zatknutie alebo zadržanie obvineného, od momentu, keď bola na základe rozhodnutia o väzbe obmedzená osobná   sloboda   obvineného...   Podľa   § 79   ods. 1   Trestného   poriadku   ak pominie   dôvod väzby, dôvod na jej ďalšie trvanie alebo uplynie lehota uvedená v § 76 ods. 6 alebo 7, alebo § 78, musí byť obvinený ihneď prepustený na slobodu...

Otázka, ktorou sa ústavný súd musel zaoberať, sa týkala toho, či vzatie obvineného (sťažovateľa)   do   väzby   počnúc 13.   júlom   2013   o 10.15   h   v   súvislosti   so   stíhaním   pre pokračujúci   prečin   krádeže   (vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   2 T 111/2011)   bolo   v   rozpore s ústavnou   požiadavkou,   že   sa   tak   môže   stať   „iba   na   čas   ustanovený   zákonom“,   a   to vzhľadom na tvrdenie sťažovateľa, že dňom 13. júla 2013 vykonal v trestnej veci (vo veci vedenej   pod   sp. zn.   1 T 178/2012)   väzbu   v   dĺžke   12   mesiacov,   ktorú   Trestný   poriadok ustanovil ako maximálne prípustnú celkovú dobu trvania väzby.

Ústavný súd pripomína, že v oboch spomínaných trestných veciach sťažovateľa sa neviedlo spoločné konanie (aspoň to sťažovateľ v sťažnosti neuvádza), t. j. obe spomínané trestné veci neboli spojené na spoločné konanie.

Pri posudzovaní dodržania maximálnej zákonom ustanovenej celkovej doby trvania väzby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 T 111/2011   nie   je   rozhodujúce,   ako   dlho   bol sťažovateľ vo väzbe v inom trestnom konaní (vedenom pod sp. zn. 1 T 178/2012), pretože v sťažovateľovom prípade ide podľa názoru ústavného súdu o samostatné trestné konania, kde celková doba trvania väzby plynie, resp. sa posudzuje taktiež samostatne.

Iná situácia by nastala, ak by trestné konania vedené proti sťažovateľovi boli vedené spoločne, a jedno z nich by bolo následne vylúčené zo spoločného konania na samostatné konanie,   pričom   všeobecný   súd   by   počítal   lehotu   trvania   väzby   v prípade   následne vylúčeného   konania   od   jeho   vylúčenia,   pretože   samotné   vylúčenie   veci   na   samostatné konanie neodôvodňuje možnosť začatia plynutia novej lehoty ustanovenej pre ďalšiu väzbu (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 281/2012).

Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nestotožnil s názorom sťažovateľa o ústavne   neakceptovateľnej   interpretácii   zákona   zo   strany   krajského   súdu,   a preto nepovažuje skutkové alebo právne závery krajského súdu za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označeným článkom ústavy. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd však zistil, že sťažnosť je v tejto časti potrebné odmietnuť aj z ďalšieho dôvodu.   Ako   už   bolo   uvedené,   sťažovateľ   síce   podal   proti   napadnutému   uzneseniu okresného súdu sťažnosť podľa § 83 Trestného poriadku, a teda z formálneho pohľadu vzaté opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho práv účinne poskytuje, využil, avšak z materiálneho   hľadiska   tak   neurobil   procesne   náležitým   spôsobom,   keďže   túto   svoju sťažnosť bližšie nijako neodôvodnil.

Zákon   o ústavnom   súde   ako   zákonnú   podmienku   ustanovil,   že   pred   podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy musí sťažovateľ vyčerpať všetky procesné prostriedky, ktoré mu na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov   (§ 53   ods. 1   zákona o ústavnom súde), ratio legis tohto ustanovenia pritom spočíva nielen v tom, aby tá-ktorá vec bola posúdená tými orgánmi verejnej moci, do ktorých právomoci takéto posúdenie spadá, ale taktiež v tom, aby prípadné chyby mohli byť v opravnom konaní pred orgánmi verejnej moci posúdené a spôsobom predvídaným zákonom napravené. Z toho vyplýva, že námietky,   ktoré   mohli   a   mali byť uplatnené už   v konaní pred   všeobecným   súdom,   ale uplatnené neboli, nemôžu byť úspešne po prvýkrát uplatnené až v konaní o sťažnosti pred ústavným súdom.

Sťažovateľ preto tým, že po prvýkrát uplatnil svoje námietky proti napadnutému uzneseniu   okresného   súdu   až   v konaní   pred   ústavným   súdom,   odňal   príležitosť (a aj právomoc) sťažnostnému súdu vysporiadať sa s nimi.

Ústavný súd na základe už uvedených dôvodov sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl. 17   ods. 2   a   5   ústavy   odmietol   aj   pre   nedostatok právomoci.

Z dôvodu   odmietnutia   sťažnosti   v celom   rozsahu   nebolo   potrebné   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013