znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 618/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. K. P., N., zastúpenej advokátkou JUDr. E. B., B., vo veci   namietaného   porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 47   ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č. k.   14 Co 603/2012-237 z 30. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. K. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. augusta 2013   doručená   sťažnosť   Mgr.   K.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciách   aj „navrhovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na rovnosť   účastníkov   v konaní podľa   čl. 47   ods. 3   ústavy,   ako   aj práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“ alebo „odvolací   súd“)   č. k.   14 Co 603/2012-237   z 30.   apríla   2013   (ďalej   aj   „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že „Sťažovateľka   sa   žalobou   podanou   na Okresný súd Bratislava I dňa 26. 02. 2004 domáhala náhrady škody titulom náhrady za bolestné   a sťaženie   spoločenského   uplatnenia,   nakoľko   v dôsledku   dopravnej,   ktorú spôsobil   J.   H.,   utrpela   ťažké   poškodenie   zdravia.   V dôsledku   úrazu,   ktorý   utrpela sťažovateľka   vo veku   24 rokov,   utrpela   okrem   iného   aj   zohyzdenie   tváre   vzniknuté v dôsledku skalpácie hlavy,   ako aj obmedzenie hybnosti krčnej chrbtice,   poruchy zraku a objavil sa u nej postkomočný syndróm a prežitý šok ovplyvnil aj jej celkový duševný stav. Okresný súd Bratislava I rozsudkom sp. zn. 8 C 285/2004-170 zo dňa 12. 03. 2010, t. j. po 6 rokoch od podania návrhu rozhodol a priznal sťažovateľke odškodné vo výške 37.577,18   €,   pričom   o trovách   konania   rozhodol   samostatným   uznesením   sp. zn. 8 C 285/2004-219   dňa   17.   09.   2012   po   tom,   čo   rozhodnutie   vo   veci   samej   nadobudlo právoplatnosť v spojení s rozhodnutím Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7 Co 248/2010- 209 zo dňa 10. 04. 2012. Súd prvého stupňa priznal sťažovateľke náhradu trov konania vo výške   10.912,42 €,   nakoľko   rozhodnutie   o výške   súdom   priznaného   plnenia   záviselo od výsledkov znaleckého dokazovania. Voči uzneseniu o trovách konania podali odvolanie obaja účastníci konania, pričom Krajský súd Bratislava – porušovateľ uznesením sp. zn. 14 Co 603/2012-237 zo dňa 30. 04. 2013 napadnuté uznesenie o trovách konania zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľka podala odvolanie voči uzneseniu o trovách konania len voči položkám, ktoré jej neboli priznané.

Odporca   svoje   odvolanie   opieral   o tú   skutočnosť,   že   sťažovateľka   mala   právnej zástupkyni na základe faktúry č. 9/2000 uhradiť dňa 17. 05 2010 zmluvnú odmenu v sume 8.943,37 €, a preto mohol právnej zástupkyni vzniknúť nárok na náhradu trov konania len v tejto výške t. j. 8.943,37 € a nie v súdom priznanej sume 10.912,42 €. Sťažovateľka sa k odvolaniu   odporcu   vyjadrila   a poukázala   na   tú   skutočnosť,   že   v zmysle   vyhlášky č. 655/2004 Z. z. mala s právnou zástupkyňou uzatvorenú dohodu o právnej pomoci, pričom v zmysle § 3 ods. 2 môže byť zmluvná odmena určená i kombinovane, pričom v jej prípade išlo   o kombinovanú odmenu,   ktorá   pozostáva   z odmeny   podielovej,   a to   vo výške   20 % z vyplatenej sumy, t. j. 8.943,37 € a odmeny tarifnej, o ktorej v zmysle § 140 a nasl. OSP rozhodne v konečnom rozhodnutí, pričom súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania v sume 10.912,42 €.

Obaja   účastníci   žiadali,   aby   súd   zmenil   uznesenie   o trovách   konania,   pričom odporca   žiadal   priznať   sťažovateľke   len   zmluvnú   odmenu   vo   výške   8.943,37   € a sťažovateľka požadoval priznať plnú uplatnenú sumu trov konania spočívajúcej v tarifnej odmene vo výške 13.509,67 €.

Porušovateľ   po   preskúmaní   veci   dospel   k záveru,   že   odvolanie   sťažovateľky a odporcu je čiastočne dôvodné, a sú dané dôvody na zrušenie rozhodnutia v napadnutej časti v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) OSP, pretože nedostatočným odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa bola účastníkom konania odňatá možnosť konať pred súdom, a preto vrátil veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.“.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   krajský   súd   napadnutým   uznesením   porušil   jej v petite   sťažnosti   označené   práva,   tvrdiac,   že   na   zrušenie   prvostupňového   uznesenia č. k. 8 C/285/2004-219 zo 17. septembra 2012 neexistovali relevantné dôvody, pretože toto uznesenie Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) bolo podľa nej dostatočne odôvodnené   a je   z   neho   jednoznačne   zrejmé,   ako   súd   prvého   stupňa   rozhodol.   Pokiaľ krajský súd v napadnutom uznesení vyjadril názor o nevyhnutnosti odôvodnenia rozdielu medzi sumou fakturovanou jej právnou zástupkyňu [8 943,37 € (ktorú jej sťažovateľka uhradila)]   a sumou,   ktorá   bola   sťažovateľke   priznaná   napadnutým   rozhodnutím (10 912,42 €),   považuje   sťažovateľka „takýto   pokyn   súdu   za   zmätočný,   ale aj nerealizovateľný,   nakoľko   súd   prvého   stupňa   pri   priznávaní   trov   konania   postupuje v súlade s Občianskym súdnym poriadkom, ktorý v zmysle § 151 OSP rozhoduje o trovách konania   na   návrh   účastníka   konania,   pričom   ten   ich   je   povinný   vyčísliť   do   3   dní od vyhlásenia rozhodnutia. Sťažovateľka si riadne a včas vyčíslila trovy konania, ktoré jej v konaní   vznikli,   pričom   pri   vyčíslení   trov   konania   postupovala   v súlade   s vyhláškou č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v zmysle ktorej je upravená i tarifná odmena, a to v § 9 cit. vyhlášky. Sťažovateľka presne vyčíslila v zmysle citovanej vyhlášky všetky úkony právnej pomoci, ktoré jej boli právnou zástupkyňou   poskytnuté   a ktoré   sú   nepochybné   zo   súdneho   spisu,   súd   prvého   stupňa podrobil predložené vyčíslenie trov kontrole a priznal sťažovateľke trovy konania, ktoré predstavujú tarifnú odmenu za právne zastúpenie. Sťažovateľke nie je zrejmé, prečo by mal súd   prvého   stupňa   skúmať   rozdiel   medzi   sumou   8.943,37   €   a sumou   10.912,42   €,   ako uvádza porušovateľ vo svojom odôvodnení.“.

Úlohou   súdu   rozhodujúceho   o trovách   konania   je   podľa   sťažovateľky   iba preskúmanie toho, či trovy konania vyčíslené účastníkom konania boli skutočné a v súlade s ustanoveniami o tarifnej odmene advokátov v zmysle § 9 a nasl. vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“).

Sťažovateľke taktiež nie je zrejmé, prečo sa v napadnutom uznesení používa slovné spojenie „duplicitný nárok na odmenu“ za tie isté úkony právnej služby, keďže ona si neuplatnila   žiadne   duplicitné   nároky.   Konštatáciu   krajského   súdu,   že „kombinovanie zmluvnej   a tarifnej   odmeny   nemá   žiaden   právny   základ“, považuje   sťažovateľka za svojvoľný výklad vyhlášky č. 655/2004 Z. z.

Zrušenie uznesenia okresného súdu č. k. 8 C/285/2004-219 zo 17. septembra 2012 pokladá sťažovateľka aj za neefektívny postup, zbytočne predlžujúci už aj tak neprimerane dlhé súdne konanie, pretože súd prvého stupňa nemôže podľa nej rozhodnúť len tak, ako už rozhodol, „t. j.   na   základe   predbežného   vyúčtovania   trov   konania   a úkonov,   ktoré   sú uvedené v súdnom spise“. Pokiaľ ide o odôvodnenie napadnutého uznesenia, sťažovateľka ho pokladá „za svojvoľné, zmätočné a nezrozumiteľné, nakoľko porušovateľ v odvolacom konaní   posudzoval   podielovú   odmenu,   ktorá   bola   uplatnená   výlučne   u odporcu   a nie v súdnom   konaní,   pričom   príkazom   súdu   prvého   stupňa,   aby   skúmal   súvislosť   medzi podielovou   a tarifnou   odmenou,   pociťuje   sťažovateľka   aj   za   zásah   do   jej   súkromno- právneho vzťahu medzi ňou a jej právnou zástupkyňou. Porušovateľ predmetným uznesením zasiahol do jej práva na súdnu ochranu a práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.“.

Čo sa týka namietaného porušenia základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa   čl. 47   ods. 3   ústavy,   došlo   k nemu   podľa   sťažovateľky   tým,   že   krajský   súd „prihliadol   v odvolacom   konaní na skutočnosti,   ktoré   s predmetným konaním   nesúvisia, nakoľko podielová odmena nebola v časti trov konania na súde uplatňovaná, sa postavil na stranu odporcu“.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   prijal   jej sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský   súd   Bratislava   uznesením   sp. zn.   14 Co 603/2012-237   zo   dňa 30. 04. 2013   porušil   základné   právo   Mgr.   K.   P.   na   súdnu   ochranu,   t. j. domáhať   sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.

2. Mgr. K. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 €.

3. Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 331,15 € (1 úkon právnej pomoci podľa § 11 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z. z. činí sumu 130,17 €, 2 úkony á 130,17 € - príprava a prevzatie, podanie sťažnosti, 2 x režijný paušál á 7,81 Eur, 20 % DPH, t. j. Eur) k rukám advokátky JUDr. E. B., a to do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví   zákon.   Ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený [§ 25 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Ústavný   súd   preto   ešte   predtým,   než   pristúpi   k vecnému   posúdeniu   sťažnosti,   je povinný skúmať jednak to, či spĺňa všetky zákonom ustanovené náležitosti, ale aj to, či sú vôbec dané podmienky na jej prerokovanie vyžadované zákonom o ústavnom súde.

Podstatou sťažnosti sťažovateľky je námietka porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 14 Co 603/2012-237 z 30. apríla 2013 založená predovšetkým na jej presvedčení o nesprávnosti právneho posúdenia veci.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Krajský súd napadnutým uznesením rozhodol o odvolaní sťažovateľky (aj odporcu) proti   uzneseniu   okresného   súdu   č. k.   8 C/285/2004-219 zo 17.   septembra   2012,   ktorým okrem   iného   zaviazal   odporcu   zaplatiť   sťažovateľke   z   titulu   náhrady   trov   právneho zastúpenia sumu 10 912,42 € a z titulu ostatných rov konania sumu 42,84 €.

V odvolaní   proti   označenému prvostupňovému   uzneseniu   doručenému   okresnému súdu   22.   októbra   2012   sťažovateľka „namietala   nesprávnosť   rozhodnutia   súdu   v   tých položkách vyčíslenia trov právneho zastúpenia navrhovateľky, ktoré jej nepriznal. Podľa zákona č. 381/2001 Z. z. má poisťovateľ povinnosť nahradiť poškodenému všetky účelne vynaložené   náklady   spojené   s   právnym   zastupovaním   pri   vymáhaní   náhrady   škody na zdraví. Na základe rokovania s protistranou došlo k odškodneniu bolestného a SSU zo strany odporcu, preto sú to bezpochyby účelne vynaložené náklady. Navyše len jeden úkon bol vykonaný pred začatím konania a ostatné dva úkony po jeho začatí. Nesprávne je aj nepriznanie náhrady za podané sťažnosti pre nečinnosť súdu, čo je pomerne časovo náročný   úkon.   Namietla   aj   správnosť   nepriznania   uplatnenej   náhrady   za   cestovné motorovým vozidlom spojené s účasťou navrhovateľky na súde, resp. na vyšetrení u znalca. Súdu bolo známe, že navrhovateľka utrpela závažné poranenia hlavy. V čase pojednávania súdu dňa 16. 6. 2006 bola navyše na materskej dovolenke a kojila 15-mesačné dieťa. Tieto okolnosti si nesporne vyžadovali, aby necestovala hromadným dopravným prostriedkom, ale osobným autom. Pri priznávaní trov konania navrhovateľke súd nemal vychádzať z vyhl. č. 543/2005 Z. z. o cestovných náhradách, ale zo zákona č. 381/2001 Z. z., podľa ktorého má navrhovateľka ako poškodená nárok na úhradu všetkých účelne vynaložených nákladov spojených   s   právnym   zastúpením.   Účasť   navrhovateľky   pri   úkonoch   v   súdnom   konaní pritom bola nevyhnutná.“.

V nadväznosti   na   uvedené   sa   sťažovateľka   svojím   odvolaním   domáhala,   aby odvolací súd zmenil napadnutý výrok prvostupňového uznesenia a priznal jej náhradu trov prvostupňového konania v sume 13 509,67 € a náhradu trov odvolacieho konania v sume 603,22 €.

Sťažovateľka tvrdí, že k porušeniu jej práv došlo v prvom rade tým, že napadnuté uznesenie   je   (na   rozdiel   od   prvostupňového   rozhodnutia)   nedostatočne   odôvodnené, a zároveň označuje pokyn odvolacieho súdu o nevyhnutnosti odôvodnenia rozdielu medzi sumou fakturovanou jej právnou zástupkyňu (8 943,37 €) a sumou, ktorá jej bola priznaná napadnutým   rozhodnutím   (10 912,42   €),   za   nerealizovateľný,   spôsobujúci   zmätočnosť a nezrozumiteľnosť napadnutého uznesenia a prekračujúci rozsah oprávnenia rozhodovacej činnosti súdu. Záver krajského súdu o neprípustnosti duplicitného priznania odmeny za tie isté právne úkony právneho zástupcu, resp. o nemožnosti kombinovania zmluvnej a tarifnej odmeny považuje sťažovateľka za neodôvodnený a svojvoľný.

Ústavný   súd   v prvom   rade   uvádza,   že   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   vychádza z ústavného   princípu   subsidiarity   svojej   právomoci   vo   vzťahu   ku   všeobecným   súdom vyplývajúceho   z   čl. 127   ods. 1   ústavy,   podľa   ktorého   ústavný   súd   rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných   práv   alebo   slobôd   v   tých   prípadoch,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd.

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04). Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu   základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Právomoc ústavného súdu je preto subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

V nadväznosti na to ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu je síce z formálneho hľadiska právoplatným rozhodnutím, nejde však o rozhodnutie, ktorým by sa bolo o náhrade trov konania v právnej veci sťažovateľky právoplatne rozhodlo, ale o rozhodnutie,   ktorým   bolo   zrušené   uznesenie   okresného   súdu   č. k.   8 C/285/2004-219 zo 17. septembra 2012 a vec bola vrátená tomuto na ďalšie konanie. Keďže o náhrade trov konania nebolo dosiaľ s konečnou platnosťou rozhodnuté, konanie v tejto časti bude ďalej pokračovať, čo znamená, že sťažovateľka si bude môcť svoje práva uplatňovať v ďalej prebiehajúcom konaní.

Aj keď je sťažovateľka presvedčená, že „súd prvého stupňa v konečnom dôsledku nemôže rozhodnúť len tak ako rozhodol, t. j. na základe predloženého vyúčtovania trov konania a úkonov, ktoré sú uvedené v súdnom spise“, v prípade, že by to tak nebolo, môže v plnom rozsahu uplatňovať svoje návrhy a argumenty uvedené v sťažnosti ústavnému súdu aj v prípadnom odvolaní proti budúcemu rozhodnutiu okresného súdu o trovách konania, teda má k dispozícii procesné nástroje spôsobilé napraviť namietané pochybenia krajského súdu priamo v rámci prebiehajúceho konania, ktoré bude pokračovať na základe kasačného uznesenia krajského súdu.

V následnom odvolacom konaní proti novému rozhodnutiu okresného súdu o trovách konania bude   preto   plne v právomoci   krajského súdu   poskytnúť plnohodnotnú   ochranu právam sťažovateľky. Z toho zároveň vyplýva, že ústavný súd v tomto štádiu konania nemá právomoc na prerokovanie sťažnosti voči napadnutému uzneseniu.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

Ústavný   súd   ďalej   uvádza,   že   rozhodovanie   o   náhrade   trov   konania   je   súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   môže postupom, ktorý   nie   je v súlade so   zákonom   (čl. 46   ods. 4   a čl. 51   ods. 1 ústavy),   porušiť   základné   právo   účastníka   konania   na   súdnu   ochranu   (obdobne II. ÚS 56/05).

Práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých prípadoch   a k zrušeniu   napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom   výnimočných   okolností.   Ústavný   súd   môže   zasiahnuť   do   rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (II. ÚS 140/2012, IV. ÚS 206/2013).

Ústavný súd napriek záveru o nedostatku svojej právomoci na prerokovanie sťažnosti smerujúcej   proti   napadnutému   uzneseniu   sa   s týmto   uznesením   oboznámil   a zistil nasledujúce skutočnosti:

Krajský   súd   v predmetnom   uznesení,   ktorým   zrušil   uznesenie   okresného   súdu č. k. 8 C/285/2004-219 zo 17. septembra 2012 v napadnutej časti, predovšetkým zdôraznil, „že   v občianskom   súdnom   konaní   môže   priznať   náhradu   trov   konania   účastníkom   len v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku a podľa výsledku súdneho sporu“.

Vo vzťahu k nárokom   odvodzovaným sťažovateľkou   zo zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom   zmluvnom   poistení   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   č. 381/2001   Z. z.“),   ktoré   neboli   pokryté   náhradou   priznanou   podľa procesných predpisov v súdnom konaní, krajský súd uviedol, že sa ich sťažovateľka môže domáhať ako samostatného hmotnoprávneho nároku podľa zákona č. 381/2001 Z. z., teda osobitnou   žalobou.   To   isté   podľa   krajského   súdu   platí,   aj   pokiaľ   ide   o nároky,   ktoré vyplývajú   z úkonov   sťažovateľky,   resp.   jej   právnej   zástupkyne   pred   začatím   súdneho konania alebo mimo jeho rámca.

Odvolací súd sa nestotožnil s názorom právnej zástupkyne sťažovateľky, že má nárok na duplicitnú odmenu za tie isté úkony právnej služby, a to samostatne podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a samostatne podľa zákona č. 381/2001 Z. z. Krajský súd ďalej argumentoval tým, že „Duplicitné priznanie odmeny za tie isté úkony právneho zástupcu   je   neprípustné   a nevyplýva   ani   z výkladu   § 2   ods. 2,   3   vyhl.   č. 655/2004   Z. z., o možnosti kombinovania spôsobov zmluvnej odmeny podľa odseku 2 tohto ustanovenia. Zákon v tomto znení nepochybne mal na mysli, že je možná kombinácia výlučne zmluvnej odmeny buď podľa počtu hodín, alebo paušálnou sumou, alebo podielom na hodnote veci. Výklad právnej zástupkyne navrhovateľky, že to pripúšťa kombinovanie zmluvnej a tarifnej odmeny,   nemá   žiadny   právny   základ.   V tejto   časti   odvolací   súd   vyhodnotil   odvolanie navrhovateľky za nedôvodné a neprihliadal naň.“.

Podľa krajského súdu „Prvostupňový súd dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie v zamietajúcej časti trov konania. Navrhovateľka namieta, že dve rokovania s protistranou boli   až   po   začatí   súdneho   konania,   pričom   nie   je   zistiteľné,   prečo   ich   súd   považoval za neúčelné. V tejto súvislosti bude potrebné vysporiadať sa s námietkou odporcu, že za tie isté úkony (vykonané   od 24.   2.   2004   do 12.   3.   2010   si   právna zástupkyňa   ako   účelne vynaložené   náklady   vyčíslila   sumu   len   vo   výške   8 943,37   €   vo   faktúre,   ktorú   jej navrhovateľka preplatila dňa 17. 5. 2010, je potrebné preto odôvodniť rozdiel medzi touto sumou   a sumou,   ktorá   bola   navrhovateľke   priznaná   napadnutým   rozhodnutím   vo   výške 10 912,42 Eur.“.

Krajský   súd   prvostupňovému   súdu   taktiež   vytkol,   že   vo   vzťahu   k nepriznaným cestovným   nákladom   sťažovateľky   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   len   právnou   úpravou, pričom sa nevysporiadal s tým, či vzhľadom na zdravotný stav sťažovateľky a materskú dovolenku neboli splnené podmienky § 74 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské   súdy,   Špeciálny   súd   a   vojenské   súdy   v znení   neskorších   predpisov   a na súdom vyžiadané   úkony   nebolo   potrebné,   aby   sťažovateľka   cestovala   osobným   motorovým vozidlom.

Na   základe   uvedeného   odvolací   súd   podľa   § 221   ods. 1   písm. f)   OSP   uznesenie okresného súdu č. k. 8 C/285/2004-219 zo 17. septembra 2012 v napadnutej časti zrušil, konštatujúc, že jeho nedostatočným odôvodnením bola účastníkom konania odňatá možnosť konať pred súdom, a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, je aj právo účastníka konania na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.   Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   s   poukazom   na obsah   citovaného   odôvodnenia   uznesenia   krajského súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o tom, že krajský súd neodôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s § 157 ods. 2 OSP, k záveru, že táto jej argumentácia neobstojí. Krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   ktoré   sťažovateľka   v   odvolaní   nastolila. Náležite pritom ozrejmil, ako dospel k záveru o nedostatočnom odôvodnení prvostupňového uznesenia, čím malo dôjsť vo vzťahu k účastníkom konania k odňatiu možnosti konať pred súdom. Krajský súd neponechal bez povšimnutia odvolacie argumenty sťažovateľky, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia je preto ústave udržateľné a spĺňa   požiadavky   vyplývajúce   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý proces.

Sťažovateľka   vo   vzťahu   k   uzneseniu   krajského   súdu   ďalej   tvrdí,   že   je   založené na nesprávnej interpretácii vyhlášky č. 655/2004 Z. z.

Ústavný súd vo svojej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívnou a ani ďalšou   opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). V dôsledku toho v konaní o ústavných sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu vrátane posúdenia skutkových   otázok,   pretože   jeho   úlohou   nie   je   zastupovanie,   resp.   nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   interpretácie   a   aplikácie   zákonov   všeobecnými   súdmi s ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 225/03, IV. ÚS 158/09). Akékoľvek skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   teda   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 262/04).   Ústavný   súd   takisto   pripomína,   že   jeho prvoradou   úlohou   je   ochrana   ústavnosti,   a   nie   ochrana   zákonnosti,   čo   je   aj   prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných súdov   vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   príčinu   doň   zasahovať   (m. m.   napr.   I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I. ÚS 17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   náležite   zistený   skutkový   stav   veci   a   aké   skutkové   zistenia   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd musí mať tiež na zreteli, že podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   posúdenie   ústavnej   akceptovateľnosti   namietaného rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného orgánu verejnej moci, a nie posudzovanie jeho   právnej   perfektnosti   ani   jeho   prípadné   „vylepšovanie“   (m. m.   IV. ÚS 325/08, IV. ÚS 218/2010). Poslaním ústavného súdu nie je kontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch   a   aspektoch   a   skúmanie   akejkoľvek   možnej   nezákonnosti   alebo   procesného pochybenia,   či   dokonca   zrejmej   nesprávnosti,   ktoré   sa   v   individuálnom   konaní   pred všeobecnými   súdmi   prípadne   vyskytnú,   ale   výlučne   posudzovanie   konformity   aktov aplikácie práva a ústavou, prípadne kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd.

Iba to, že sťažovateľka sa   s názorom krajského súdu   vyjadreným v napadnutom uznesení nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jej sťažnosti.

Ústavný súd nezistil, že by v prípade sťažovateľky išlo o taký prípad, v ktorom by krajský súd formalistickým postupom umožnil presadenie zrejmej nespravodlivosti. Krajský súd rozhodol vo veci sťažovateľky spôsobom, s ktorým sťažovateľka síce nesúhlasí, avšak obsahom základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, nie je   právo   na   prijatie   takého   rozhodnutia,   ktoré   by   muselo   konvenovať   názorom a požiadavkám sťažovateľky.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím štátneho orgánu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú tak možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorého by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 27/04, I. ÚS 158/05, IV. ÚS 300/08, IV. ÚS 158/09).

Za tejto situácie ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia v petite sťažnosti označených práv sťažovateľky. Sťažnosť by preto bolo možné odmietnuť   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne   neopodstatnenú aj v prípade, že by ústavný súd nedospel k záveru o nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013