znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 618/2012-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   14.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. R., J., zastúpenej advokátkou JUDr. A. K., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bardejov sp. zn. 1 T/34/10 z 13. septembra 2011 a uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Tos/75/2011 z 8. novembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2012 doručená sťažnosť M. R., J. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. K., K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T/34/10 z 13. septembra 2011 a uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tos/75/2011 z 8. novembra 2011.

Z   obsahu   sťažnosti   a   zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľka   je v súčasnosti   trestne   stíhaná   pre   podozrenie   zo   spáchania   prečinu   marenia   úradného rozhodnutia   podľa   §   349   zákona   č.   300/2005   Z.   z.   Trestný   zákon   v   znení   neskorších predpisov.

Na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 T/34/10 z 13. septembra 2011 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) bola sťažovateľke podľa § 70 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) uložená poriadková pokuta v sume 300 € z dôvodu, že sťažovateľka podľa zistení okresného súdu úmyselne spôsobuje prieťahy v konaní tým, že sa opätovne bez riadneho ospravedlnenia nedostavila na hlavné pojednávanie napriek tomu, že na každé hlavné pojednávanie bola riadne predvolaná a o možnosti uloženia poriadkovej pokuty z uvedeného dôvodu bola riadne poučená.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   prostredníctvom   svojej obhajkyne   v   zákonom   ustanovenej   lehote   sťažnosť,   ktorou   namietala   nedôvodnosť uznesenia okresného súdu a na podklade dôvodov uvedených v sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného súdu sa domáhala jeho zrušenia. Nedôvodnosť uznesenia okresného súdu sťažovateľka napádala na tom základe, že v danej veci úplne absentoval jej úmysel nezúčastňovať   sa   hlavných   pojednávaní,   a   tým   znemožniť   rozhodnutie   vo   veci. Sťažovateľka uviedla, že tiež absentuje aj podmienka na uloženie sankcie podľa § 70 ods. 1 Trestného poriadku, a to nedostatok dostatočného ospravedlnenia. Sťažovateľka poukázala aj na tú skutočnosť, že v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky na konanie hlavného pojednávania, keďže okresný súd neupovedomil jej obhajkyňu o konaní hlavného pojednávania   riadne   a včas,   a   teda   ide   o   takú   skutočnosť,   ktorá   nastala   v   dôsledku nesprávneho postupu okresného súdu.

Krajský   súd   prerokoval   sťažnosť,   ktorú   sťažovateľka   podala   proti   uzneseniu okresného   súdu,   a uznesením   sp.   zn.   1   Tos/75/2011   z   8.   novembra   2011   (ďalej   len „uznesenie krajského súdu“ alebo „namietané rozhodnutie“) rozhodol podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku tak, že sťažnosť sťažovateľky ako nedôvodnú zamietol.

Následne   sťažovateľka   podala   na   ústavnom   súde   sťažnosť,   ktorou   sa   na základe argumentácie v nej uvedenej domáha, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľky zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho   dohovoru   na   ochranu   ľudských   práv   a   základných   slobôd   na   spravodlivé a verejné prejednanie veci nezávislým a nestranným súdom, Uznesením Krajského súdu v Prešove, zo dňa 8. 11. 2011, sp. zn. 1 Tos 75/2011-234 a Uznesením Okresného súdu Bardejov, zo dňa 13. 9. 2011, sp. zn. 1T 34/10-208., boli porušené.

Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Krajského súdu v Prešove, zo dňa 8. 11. 2011, sp. zn. 1 Tos 75/2011-234 a Uznesenie Okresného súdu Bardejov, zo dňa 13. 9. 2011, sp. zn. 1T 34/10-208, a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   SR   zakazuje   porušovateľovi   pokračovať   v   porušovaní   namietaných základných práv sťažovateľky.

Krajský súd v Prešove a Okresný súd Bardejov sú spoločne a nerozdielne povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania - právneho zastúpenia na účet jej právnej zástupkyne vo výške 269,58 €.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.  

Podľa   §   20   ods.   1   druhej   vety   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje,   akého rozhodnutia   sa   navrhovateľ   domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru konštantne pripomína, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy s konceptom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

1. K namietanému porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 1 T 34/10 z 13. septembra 2011

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením okresného súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný   súd,   pričom   právomoc   všeobecných   súdov   je   ústavou   založená   primárne a právomoc   ústavného   súdu   len   subsidiárne,   „...   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd“.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   posudzovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu je sťažnosť.

Podľa § 185 ods. 2 druhej vety Trestného poriadku uznesenia súdu alebo prokurátora možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa, a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni.

Podľa § 70 ods. 1 Trestného poriadku kto napriek predchádzajúcemu napomenutiu ruší konanie alebo kto sa voči súdu, prokurátorovi, alebo policajtovi správa urážlivo, alebo kto   bez   dostatočného   ospravedlnenia   neposlúchne   príkaz,   alebo   nevyhovie   výzve   alebo predvolaniu podľa tohto zákona, toho môže sudca a v prípravnom konaní prokurátor alebo policajt potrestať poriadkovou pokutou do 1 650 eur; ak ide o právnickú osobu, až do 16 590   eur.   Na   možnosť   uloženia   poriadkovej   pokuty   musia   byť   dotknuté   osoby   vopred upozornené.

Podľa § 70 ods. 3 Trestného poriadku proti rozhodnutiu podľa odsekov 1 a 2 je prípustná sťažnosť, ktorá má odkladný účinok.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľka mala v systéme všeobecného   súdnictva   právo   podať   proti   uzneseniu   okresného   súdu   účinný   opravný prostriedok (sťažnosť) na dosiahnutie nápravy ňou tvrdeného porušenia práv (čo aj využila), o   ktorom   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Možnosť   využitia   tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany označených základných práv vylučuje prijatie sťažnosti ústavným súdom, ktorý môže uplatniť svoju právomoc iba vtedy, ak sťažovateľka nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti v tejto časti dospel k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie splnené neboli, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom rozhodol tak, že túto časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku právomoci.

2. K namietanému porušeniu označeného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Tos/75/2011 z 8. novembra 2011

Ústavný   súd   v   rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ďalej   preskúmal   časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu.

V spojitosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sťažovateľka predovšetkým namieta, že v danej veci absentoval jej úmysel nezúčastňovať sa hlavných pojednávaní, tiež poukazuje na dôvod svojej neúčasti na pojednávaní 13. septembra 2011 a v tejto súvislosti uvádza:

«- dňa 15. 8. 2011 som po porade s obhájkyňou učinila a odovzdala jej žiadosť o tom, aby sa všetky hlavné pojednávania na súde prvého stupňa, ako aj prípadné verejné zasadnutia   na   odvolacom   súde,   konali   v   mojej   neprítomnosti,   za   osobnej   účasti   mojej obhájkyne   JUDr.   A.   K.   Súčasne   som   požiadala,   aby   súd   všetku   moju   korešpondenciu doručoval výlučne k rukám menovanej (ďalej len „Žiadosť“)

- dňa 3. 9. 2011 som prevzala predvolanie na hlavné pojednávanie, na deň 13. 9. 2011

-   podaním,   zo   dňa   28.   9.   2011,   doručené   súdu prvého stupňa   dňa   3.   10.   2011, obhajkyňa o. i. doručila súdu moju Žiadosť

Keďže   Žiadosť   som   dňom   jej   učinenia   odovzdala   svojej   obhájkyni   (ktorá   to nepopiera),   mala   som   za   to,   že   dňom   15.   8.   2011   som   si   splnila   zákonnú   podmienku týkajúcu sa konania v mojej neprítomnosti. Je preto vylúčený môj úmysel, aby som sa tohto pojednávania nezúčastnila s úmyslom spôsobiť prieťahy v konaní. V dobrej viere som po prevzatí   predvolania,   dňa   3.   9.   2011,   nečinila   žiadne   kroky,   smerujúce   k   jeho ospravedlneniu,   nakoľko   som   mala   za   to,   že   moja   účasť,   resp.   neúčasť   je   vybavená uvedenou   Žiadosťou.   Mám   za   to,   že   ak   obžalovaný   má   v   konaní   obhajcu,   medzi   jeho povinnosti patrí aj vybavenie tejto agendy, ak ho o to klient poveril, pričom zodpovednosť za   vybavenie   znáša   obhajca   sám.   Moja   obhajkyňa   mala   záujem   túto   agendu   vybaviť (opačný dôkaz neexistuje) a aj keby ju nevybavila, nemožno to pripísať na moju ťarchu, ale na ťarchu obhajcu.»

Sťažovateľka ďalej namieta, že jej obhajkyni nebolo riadne doručené upovedomenie o   určení   termínu   hlavného   pojednávania   a   aj   z   tohto   dôvodu   sa   hlavné   pojednávanie nemalo   konať,   a   teda   nebolo   rozhodujúce,   že   sa   na   hlavné   pojednávanie   nedostavila, pretože neboli riadne splnené všetky podmienky na to, aby sa dané pojednávanie mohlo konať. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza: „... súd prvého stupňa toto pojednávanie vytýčil 13 dní pred posledným (ale zákonnom pripúšťajúcim) termínom prevzatia zásielky. Teda   súd   prvého   stupňa   postupoval   nesprávne   a   obhájkyni   nedoručil   upovedomenie   o termíne pojednávania, na deň 13. 9. 2011 riadne a včas. Aj keby mal platiť záver krajského súdu, že zásielka bola prevzatá fikciou doručenia (čo si dovolím poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR R 35/1998, ako aj R 34/1973, v zmysle ktorých je svedok riadne predvolaný, ak je predvolaný hodnoverným spôsobom, čo je pri písomnom predvolávaní iba fyzické   prevzatie   predvolania,   o   čo   viac   to   náleží   k   predvolaniu   obžalovaného),   jej doručenie pripadlo na deň 12. 9. 2011, čo pri vytýčenom termíne pojednávania na deň 13. 9. 2011, nemožno považovať za riadne a spravodlivé predvolanie, v zmysle § 247 ods. 1 Tr. por, prvá veta, aj keď krajský súd zastáva opačný názor.

Uvedené okolnosti spôsobili to, že moja obhájkyňa nepredložila na pojednávaní moju žiadosť   o   konanie   v   mojej   neprítomnosti   a   súd   moju   neúčasť   považoval   (iba)   za neospravedlnenú....

Súd prvého stupňa nemal objektívne zistené skutočnosti potrebné ku uloženiu pokuty a to najmä primárnu skutočnosť, či obhájkyni bola doručená zásielka s upovedomením, alebo nie a ak áno,   dôvod jej nevyzdvihnutia,   či odopretia   prevzatia a pod.   Bez tohto nemohol vôbec konať, pretože nemohol objektívne posúdiť neúčasť obhájkyne a podľa tohto zvoliť príslušný procesný postup konania.

Z   uvedeného   dôvodu   bola   poriadková   pokuta   udelená   mi   za   neúčasť   na   ňom nedôvodná (predčasná), nakoľko jednak ja som obhájkyni odovzdala svoju žiadosť, v ktorej dňom 15. 8. 2011 žiadam o konanie v mojej neprítomnosti, avšak moja účasť, či neúčasť, bola   vzhľadom   k   inej   vade   konania,   kde   súd   nemal   splnené   podmienky   konania, irelevantná.“

Na záver svojej argumentácie sťažovateľka uvádza, že sa nestotožňuje s názorom krajského súdu, že jej účasť na hlavnom pojednávaní je jej povinnosťou, ale podľa jej názoru ide o jej právo, pričom v tejto súvislosti konštatuje: „Na rozdiel od názoru krajského súdu,   ktorý   prítomnosť   obžalovaného   na   hlavnom   pojednávaní   považuje   za   povinnosť (a z tejto teórie vychádza jeho nesprávny názor), mám za to, že jeho prítomnosť na hlavnom pojednávaní je jeho právom, nie povinnosťou.

Skutočnosť,   že   účasť   na   hlavnom   pojednávaní   je   právom,   nie   povinnosťou obžalovaného vyplýva aj z citovaných ustanovení § 247 ods. 1 Tr. por. (druhá veta), kde obžalovaný môže aj odmietnuť účasť na hlavnom pojednávaní, čo by nebolo možné, ak by išlo o zákonnú povinnosť jeho účasti. Takisto to vyplýva z § 252 ods. 1 Tr. por., ktorý ukladá,   za   koho   prítomnosti   sa   musí   vykonať   hlavné   pojednávanie   (medzi   ktoré   osoby nepatrí obžalovaný). Odsek 2 tohto ustanovenia nesmeruje k povinnosti obžalovaného, ale k ochrane   jeho   práv,   ak   nie   je   prítomný   na   hlavnom   pojednávaní,   pričom   za   účelom ochrany jeho práv (nie povinnosti jeho prítomnosti) sa skúmajú podmienky podľa písmen a)

- d) tohto ustanovenia. Odseky 3-5 smerujú rovnako k zabezpečeniu jeho práv, titulom jeho neúčasti,   nie   titulom   jeho   povinnosti   byť   prítomný.   V   neposlednom   rade,   zo   žiadneho ustanovenia Trestného poriadku takáto povinnosť obžalovanému nevyplýva.“

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery všeobecný súd vyvodil (m. m. III. ÚS 78/04, IV. ÚS 27/2010). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. I. ÚS   13/00,   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00,   I.   ÚS   17/01).   Z   tohto   postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00).

Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu ústavný súd pristúpil k preskúmaniu uznesenia krajského súdu.

Krajský súd namietaným rozhodnutím sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu ako nedôvodnú zamietol a v relevantnej časti namietané rozhodnutie odôvodnil takto: „Okresný súd   v   predmetnej   veci   nariaďoval   hlavné   pojednávania   na   dni   tak,   ako   ich   uviedol v dôvodoch svojho rozhodnutia. Z doposiaľ piatich nariadených hlavných pojednávaní bola obžalovaná prítomná len na prvom z nich, a to na hlavnom pojednávaní určenom na 11. 6. 2010.   Ani   na   jednom   z   ďalších   štyroch   hlavných   pojednávaní,   konkrétne   pojednávaní určenom   na   15.   3.   2011,   31.   5.   2011,   15.   6.   2011   a   13.   9.   2011,   nebola   obžalovaná prítomná.   Jej   neprítomnosť   bola   pritom   ospravedlňovaná   len   vo   vzťahu   k   hlavným pojednávaniam určeným na 15. 3. 2011, 31. 5. 2011 a 15. 6. 2011....

Je   však   bez   akýchkoľvek   pochybností,   že   obžalovaná   sa   bez   ospravedlnenia nedostavila na hlavné pojednávanie určené na deň 13. 9. 2011, a keďže na tomto hlavnom pojednávaní   jej   bola   poriadková   pokuta   uložená,   je   podľa   názoru   krajského   súdu rozhodnutie súdu prvého stupňa správne.

K   námietkam   prezentovaným   v   dôvodoch   sťažnosti,   najmä   v   tom   smere,   že pojednávanie dňa 13. 9. 2011 (rovnako tak, ako pojednávanie na deň 15. 6. 2011) bolo zmarené   vinou   súdu,   pretože   pri   doručovaní   zásielky   obhajkyni   nepostupoval   v   súlade s ust. § 247 ods. 1 Tr. por., považuje krajský súd za potrebné uviesť, že sa nemôže stotožniť s právnymi úvahami, ktoré sú v tomto smere v dôvodoch sťažnosti prezentované.

Je pravdou, že podľa ust. § 247 ods. 1 Tr. por. určí predseda senátu resp. samosudca termín hlavného pojednávania tak, aby obžalovaný od doručenia predvolania, prokurátor a obhajca od upovedomenia mali lehotu aspoň 5 pracovných dní a túto lehotu možno skrátiť len s ich súhlasom a tiež vtedy, ak obžalovaný odmietol účasť na hlavnom pojednávaní alebo požiadal, aby sa hlavné pojednávanie konalo v jeho neprítomnosti.

Odhliadnuc   od   faktu,   že   lehota   zachovania   5   pracovných   dní   od   doručenia predvolania alebo upovedomenia na hlavné pojednávanie sa viaže len k prvému z hlavných pojednávaní,   keďže   ide   o   lehotu   na   prípravu   na   hlavné   pojednávanie,   táto   lehota   sa nepočíta od momentu, kedy obžalovaný resp. obhajca fakticky prevzal predvolanie resp. upovedomenie.

Ustanovenia § 65 a § 66 Tr. por. upravujú spôsob doručovania zásielok a vyplýva z nich aj to, kedy sa zásielka v prípade, že nie je prevzatá, považuje za doručenú.

Na konkrétny prípad je potrebné aplikovať ust. § 66 Tr. por. o spôsobe doručovania zásielok do vlastných rúk. Uvedené ustanovenie upravuje, ktoré zásielky sa do vlastných rúk doručujú, komu sa zásielka určená do vlastných rúk môže doručiť, ako aj postup v prípade, ak adresát, ktorému sa takáto zásielka doručuje, nie je zastihnutý na adrese, ktorú uviedol na účely doručovania zásielok.

Konkrétne z ust. § 66 ods. 3 Tr. por. vyplýva, že ak nebol adresát zásielky, ktorú treba doručiť do vlastných rúk, zastihnutý na adrese, ktorú na tieto účely uviedol, zásielka sa uloží u orgánu, ktorý zásielku doručuje a adresát sa vhodným spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v určitý deň a hodinu. Ak zostane nový pokus o doručenie bezvýsledný,   uloží   sa   písomnosť   na   pošte   alebo   orgáne   obce   a   adresát   sa   vhodným spôsobom   upovedomí,   kde   a   kedy   si   môže   zásielku   vyzdvihnúť.   Ak   si   adresát   zásielku nevyzdvihne do 3 pracovných dní od uloženia, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel; to neplatí, ak ide o doručenie trestného rozkazu.

To, že si obhajkyňa obžalovanej nevyzdvihla zásielku s upovedomením o hlavnom pojednávaní včas, neznamená, že vinou súdu došlo k zmareniu hlavného pojednávania dňa 13. 9. 2011. A už vôbec to nemá vplyv na fakt, že nebola neúčasť obžalovanej na tomto hlavnom pojednávaní riadne a včas ospravedlnená. Tvrdenie obžalovanej v tom smere, že ona dala obhajkyni žiadosť o to, aby sa hlavné pojednávanie vykonalo v jej neprítomnosti a vzhľadom   na   nedoručenú   zásielku   nemala   obhajkyňa   možnosť   takto   ospravedlňovať neprítomnosť obžalovanej, je absolútne irelevantná. Naviac je v tejto súvislosti potrebné uviesť, že ani samotná žiadosť obžalovanej v tom smere, že súhlasí s tým, resp. žiada, aby sa hlavné   pojednávanie   vykonalo   v   jej   neprítomnosti,   ju   nezbavuje   povinnosti   účasti   na hlavnom pojednávaní v prípade, ak je na hlavné pojednávanie predvolávaná. Z ust. § 252 ods. 2 Tr. por. vyplýva, kedy súd môže (teda nie musí) hlavné pojednávanie pri splnení tam uvedených podmienok vykonať. Vyplýva z neho najmä to, že súd tak môže urobiť len vtedy, ak má za to, že vec možno spoľahlivo rozhodnúť a účel trestného konania dosiahnuť aj bez prítomnosti obžalovaného.

Samotná žiadosť obžalovaného o to, aby sa hlavné pojednávanie vykonalo v jeho neprítomnosti teda automaticky neznamená, že sa hlavného pojednávania zúčastniť nemusí. Súd totiž, pokiaľ nezistí splnenie podmienok uvedených v § 252 ods. 2 Tr. por., nemôže vykonať hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného a obžalovaný, pokiaľ dostane predvolanie súdu, musí toto predvolanie rešpektovať. Ináč sa vystavuje možnosti uloženia poriadkového opatrenia.“

Ústavný   súd   pri   hodnotení   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   vychádzal z právneho   názoru,   podľa   ktorého   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   a   druhého   stupňa nemožno posudzovať izolovane a je potrebné ich skúmať vo vzájomnej súvislosti (m. m. II. ÚS   78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a druhostupňové konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor   zahŕňa   aj   požiadavku   komplexného   posudzovania   rozhodnutí   všeobecných   súdov (prvostupňového aj druhostupňového), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09).

Z tohto dôvodu ústavný súd preskúmal aj odôvodnenie uznesenia okresného súdu, ktorý v relevantnej časti uviedol: „Obžalovaná sa zúčastnila hlavného pojednávania dňa 11. 6. 2010. Nový termín hlavného pojednávania bol určený na 15. 3. 2011. Obžalovaná sa osobne nezúčastnila hlavného pojednávania, ani sa neospravedlnila. Ospravedlnila ju iba jej   obhajkyňa.   Ďalší   termín   bol   určený   na   31.   5.   2011.   Opäť   obžalovaná   predvolanie prevzala,   hlavného   pojednávania   sa   však   bez   vlastného   ospravedlnenia   nezúčastnila. Opätovne ju ospravedlnila kancelária jej obhajkyne. Obhajkyňa sa zdržiavala v zahraničí. Nový   termín   bol   určený   na   15.   6.   2011.   Obžalovaná   opäť   prevzala   predvolanie,   no hlavného pojednávania sa bez ospravedlnenia nezúčastnila. Z kancelárie obhajkyne bol súdu   zaslaný   fax,   že   sa   obhajkyňa   nestihla   vrátiť   na   územie   republiky   a   preto   ju   a obžalovanú ospravedlňujú.   Faxové podanie nebolo doplnené písomným a nie je zrejmý vzťah odosielateľa faxu a obhajkyne JUDr. K. Ďalší termín bol vo veci určený na 13. 9. 2011. Obžalovaná osobne prevzala predvolanie a opätovne sa bez ospravedlnenia hlavného pojednávania nezúčastnila.

O poriadkových opatreniach a poriadkovej pokute bola vo všetkých predvolaniach vopred upozornená....

Súd ma za to, že obžalovaná spôsobuje úmyselne prieťahy v súdnom konaní tým, že sa hlavných pojednávaní nezúčastňuje, čím znemožňuje súdu rozhodnutie vo veci.“

Vychádzajúc z odôvodnenia uznesenia krajského súdu ústavný súd uvádza, že právne názory formulované krajským súdom v namietanom rozhodnutí majú svoj stabilný právny základ v ustanoveniach Trestného poriadku, ich interpretácia a následná aplikácia zistenej právnej   normy   nenesenie   žiadne   prvky   svojvoľného   prístupu   zo   strany   krajského   súdu. Z obsahu   pojmových   znakov,   ktoré   upravujú   predpoklady   uloženia   poriadkovej   pokuty (§ 70   ods.   1   Trestného   poriadku),   ustanovení   upravujúcich   podmienky   doručovania   do vlastných   rúk   (§   65   Trestného   poriadku)   a   prítomnosti   obžalovaného   na   hlavnom pojednávaní   (§   252   Trestného   poriadku)   je   zrejmé,   že   krajský   súd   pri   interpretácii uvedených ustanovení Trestného poriadku v danom prípade nevybočil z rámca obsahu ich pojmových znakov a nepoprel ich podstatu a účel. Krajský súd sa dostatočne precíznym spôsobom vysporiadal aj so všetkými námietkami uplatnenými sťažovateľkou a jeho právne závery,   ktorými reagoval   na námietky   uplatnené sťažovateľkou   vo väzbe na relevantné ustanovenia Trestného poriadku, nenesú žiadne známky interpretačnej svojvôle.

Rovnako nemožno nič vytknúť ani spôsobu, ako sa s otázkou splnenia zákonných podmienok na uloženie poriadkovej pokuty vysporiadal okresný súd. Jeho skutkové závery sú   dostatočne konkretizované a interpretácia   ustanovení   Trestného poriadku   nevybočuje z ústavne   akceptovaných   štandardov   kladených   na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutí všeobecných súdov.

Na   základe   uvedeného   možno   konštatovať,   že   právne   závery   formulované v odôvodnení uznesenia krajského súdu nevybočili z možnej zákonnej konštrukcie a z tohto pohľadu   nemožno   dospieť   k   záveru,   že   v   dôsledku   týchto   rozhodnutí   boli   porušené sťažovateľkou označené práva.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uznesenie   krajského   súdu   z   hľadiska   svojho odôvodnenia korešponduje aj judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej právo na spravodlivý   proces   (vrátane konania o   obmedzení osobnej   slobody)   zahŕňa aj právo na primerané odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   uvádza,   že   napriek   tomu,   že   sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak z obsahu sťažnosti, konkrétne z dôvodov, na ktorých   zakladá   ťažiskovú   časť   svojej   argumentácie,   je   zrejmé,   že   neobsahuje ústavnoprávne   relevantnú   argumentáciu,   ale   sťažovateľka   len   pokračuje   v   argumentácii prezentovanej   v konaní   pred   krajským   súdom,   ktorú   následne   neprípustne   prenáša do konania pred ústavným súdom a od ústavného súdu tak očakáva, že túto argumentáciu podrobí ďalšiemu inštančnému prieskumu.

Ako už bolo uvedené, z nezávislého postavenia ústavného súdu ako orgánu ochrany ústavnosti vyplýva, že do skutkových a právnych záverov všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť jedine v prípade, ak sú zjavne neodôvodnené a arbitrárne a zároveň majú za následok porušenie základného práva alebo slobody.

V   súvislosti   s   uvedeným   posudzovaním   námietok   sťažovateľky   ústavný   súd poukazuje na závery svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, podľa ktorej je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi namietaným základným právom alebo slobodou na jednej strane a označeným rozhodnutím, postupom alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody   namietaným   rozhodnutím,   postupom   orgánu   štátu,   reálnosť   ktorej   by   mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, III. ÚS 138/02, IV. ÚS 1/2012). Ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   medzi   namietaným   uznesením   krajského   súdu a sťažovateľkou označenými základnými právami neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie.   Krajský   súd   rozhodol   vo   veci   sťažovateľky   spôsobom,   s   ktorým sťažovateľka síce   nesúhlasí,   ale toto   rozhodnutie bolo náležite odôvodnené,   na základe vlastných myšlienkových konštrukcií, ktoré ústavný súd nie je vzhľadom na už uvedené oprávnený ani povinný nahrádzať.

Vzhľadom   na uvedené ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie v danej časti splnené neboli, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože ústavný súd sťažnosť odmietol, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky   (návrhu   na   zrušenie   uznesenia   okresného   súdu,   uznesenia   krajského   súdu a priznania   náhrady   trov   právneho   zastúpenia),   ktoré   sa   vecne   viažu   na   vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených práv, stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

Nad rámec odôvodnenia ústavný súd uvádza, že sťažnosť sťažovateľky obsahuje aj ďalší nedostatok spočívajúci v nepredložení kópií právoplatných rozhodnutí, tak ako to vyžaduje § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal od okresného súdu kópiu tak uznesenia okresného súdu, ako aj kópiu uznesenia krajského súdu. V danej situácii tak ústavný súd už nepovažoval za potrebné sa bližšie zaoberať týmto formálnym nedostatkom sťažnosti, pretože by to bolo s ohľadom na už uvedené zjavne nadbytočné, a tým aj neúčelné.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012