znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 617/2013-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   B.   A.,   t. č.   vo výkone   trestu,   zastúpeného   advokátom JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 46   ods. 1   a čl. 50   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   a 2 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava V   č. k. 15 C 251/06-141   z 30.   apríla   2009   a rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 15 Co 325/2009-253 z 12. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. A. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2011 doručená   sťažnosť   B.   A.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných   práv   podľa   čl. 19   ods. 1,   čl. 46   ods. 1   a čl. 50   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný   súd“)   č. k. 15 C 251/06-141 z 30.   apríla 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co 325/2009-253 z 12. januára 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou doručenou   okresnému   súdu   20.   decembra   2006   domáhal ochrany   osobnosti   podľa   § 11 a nasl.   Občianskeho   zákonníka   proti   obchodnej   spoločnosti   S.,   s. r. o.   (ďalej   len „žalovaný“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že «Predmetom žaloby bol článok v týždenníku P. č. 36 zo dňa 1. septembra 2006 pod názvom „H...“ a podtitulkom „M...“.

V opísanom   článku   bolo   uvedených   viacero   nepravdivých   tvrdení,   dávaných do súvisu s mojím menom, priezviskom a fotografiou mojej osoby.

Okresný súd Bratislava V rozsudkom sp. zn.: 15 C 251/2006 mnou podanú žalobu zamietol. Súd v rozsudku o obsahu sedem strán rekapituluje vyjadrenia strán v konaní. Samotné   odôvodnenie   zamietnutia   návrhu   s   konkrétnou   vysvetľujúcou argumentáciou súd zhrnul do jediného odseku na prelome strán 6 a 7 rozsudku do 17 riadkov.   Súd   informácie   v   napadnutom   článku   nepovažoval   za   nepravdivé,   a   ani   za znevažujúce   a   teda   neboli   spôsobilé   zasiahnuť   do   môjho   práva   na   ochranu   osobnosti, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti. Súd tiež uviedol, že vymenovanie skutkov, z ktorých som podozrivý   či   obvinený   s uvedením   plného   mena   nepovažoval   za   porušenie   prezumpcie neviny.

Proti   predmetnému   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava V   som   podal   odvolanie jednak   prostredníctvom   advokáta,   jednak   vlastnoručne   písané,   ktoré   odvolací   senát Krajského   súdu   v   Bratislave   zamietol   uznesením   za   dňa   12.   januára   2011   sp. zn.: 15 Co 325/2009.

V čase vyhotovenia ústavnej sťažnosti nie je možné reagovať na argumenty krajského súdu, lebo uznesenie odvolacieho súdu ešte nebolo doručené advokátovi.».

Sťažovateľ   tvrdí,   že   napadnutým   rozsudkom   okresného   súdu   a napadnutým potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu boli porušené jeho v petite sťažnosti označené práva.

V súvislosti   s namietaným   porušením   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru poukazuje   sťažovateľ   najmä   na   podľa   neho   nedostatočné   odôvodnenie   prvostupňového rozsudku, čo nebolo napravené ani krajským súdom v odvolacom konaní.

Sťažovateľ predovšetkým argumentuje tým, že žalovaný nepredložil dôkaz pravdy o informáciách   obsiahnutých   v namietanom   článku,   avšak   samosudkyňa   okresného   súdu napriek   tomu   tieto   informácie   nepovažovala   za   nepravdivé   ani   znevažujúce,   pričom v odôvodnení napadnutého prvostupňového rozsudku neposkytla primeranú vysvetľujúcu argumentáciu, „na základe akých myšlienkových operácií dospela k takémuto záveru“.

S právnym   názorom   okresného   súdu,   že „Navrhovateľ   ako   osoba,   ktorá   konala v rozpore   so   zákonom   a v čase   uverejnenia   článku   bola   obvinená   alebo   obžalovaná zo spáchania   viacerých   závažných   trestných   skutkov,   je   povinná   strpieť   kritiku   svojho správania sa a teda aj nepríjemnú publicitu, pričom súd nezistil, žeby táto kritika bola neprimeraná...“, sa   sťažovateľ   nestotožňuje,   tvrdiac,   že   v čase   publikovania   sporného článku (1. septembra 2006) nebol právoplatne uznaný za vinného zo spáchania žiadneho trestného   činu, „teda   ako   súd   tvrdí,   že   som   konal   v rozpore   so   zákonom   (v kontexte článku)“, preto ide o porušenie princípu prezumpcie neviny, a vzhľadom na to ani kritika jeho správania nebola primeraná. Sťažovateľ odmieta aj tvrdenie okresného súdu, že všetky informácie   o ňom   mali   byť   už   takmer   dva   týždne   známe,   pretože   boli   publikované aj v iných   médiách.   V súvislosti   s tým   uvádza,   že „Z prehľadu   Mediálneho   archívu Newton I. T.   je   preukázateľné   zistenie,   že   iné   médiá   o mletí   ľudí   v strojoch   na   mäso a kŕmení   prasiat,   o desiatkach   mŕtvol   a o príbehu   o zatvorení   mamy   do   mrazničky neinformovali. Aj o vražde v M. informovali iné médiá podstatne zdržanlivejšie.“.

Ďalšia námietka sťažovateľa smeruje proti tomu, že okresný súd sa neriadil § 157 ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   pretože   v odôvodnení   svojho rozsudku neuviedol, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (výsluchy svedkov), ani to, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, a navyše sa pri hodnotení dôkazov riadil úvahami, ktorými porušil princíp prezumpcie neviny.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu svojho základného práva podľa čl. 19 ods. 1 ústavy sťažovateľ uvádza, že spôsob, akým sa v namietanom článku informovalo o vražde v M., porušil toto jeho základné právo, ako aj § 11 Občianskeho zákonníka.

Zároveň poukazuje «... na rozhovor s psychologičkou E. J., kde z kontextu článku je možné   vyvodiť,   že   rozpráva   aj   o   mojej   osobe   ako   o   páchateľovi   z V.   Tento   dojem   je umocnený uverejnením mojej fotografie a celého mena. Zároveň poukazujem na článok „O...“ v týždenníku P.   č. 20 zo dňa 18. mája 2007 (str. 62-64), kde novinárka opisuje údajnú činnosť osôb zoskupených okolo O.

Tieto osoby boli obžalované zo spáchania 17 trestných činov vrátane šiestich vrážd! V článku nie sú zverejnené plné mená, fotky O. a N. sú prelepené páskou, súčasťou článku nie je rozhovor s psychologičkou a novinárka neosočuje rodinu O.».

Na margo príbehu o zavretí matky do mrazničky upriamuje sťažovateľ pozornosť «na výpoveď autorky článku svedkyne J. Š. zo dňa 2. apríla 2009, ktorá na otázku advokáta či si overila informáciu o chladničke u „matky p. A.“ odpovedala: „nie, považujem to za svoje zlyhanie, že som si túto informáciu neoverila aj priamo u nej“».

Táto informácia je podľa sťažovateľa úplne nepravdivá, a preto zastáva názor, že „bolo   úlohou   súdu   predvolať   a vypočuť   mojich   rodičov   za   účelom   overenia   si   tejto informácie. Berúc do úvahy, že dôkazné bremeno je na strane odporcu, ktorý ho neuniesol, už túto samú informáciu možno považovať za neoprávnený zásah“.

Sťažovateľ sa zmieňuje aj o tom, že prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry bolo zastavené trestné stíhanie voči jeho osobe pre „kontrolovanie úžerníkov“.

V neposlednom   rade   sťažovateľ   namieta,   že   nebol   vyhodnotený   ním   predložený dôkaz, a to vyjadrenie primátora mesta V. o tom, že nebol priestupkovo riešený, a navyše nebol   vzatý   zreteľ   ani   na   to,   že   v súvislosti   s jeho   správaním   na   verejnosti   neuviedol primátor nič negatívne.

Ďalej   sťažovateľ   vyjadruje   názor,   že   nie   je   jeho „povinnosťou   strpieť   kritiku novinárky,   dehonestujúce,   ponižujúce   a   urážajúce   tvrdenia   o   tom,   že   som   mal   zavrieť vlastnú mamu do mrazničky, že som mal zastreliť 10 ročné dieťa a mladú 30 ročnú ženu, zabiť Š., mať na svedomí desiatky mŕtvych, tieto telá mlieť v strojoch na mletie mäsa a kŕmiť nimi svine, páchanie úžery, pašovanie cigariet a prevádzačstvo migrantov a že som mal uložiť výbušninu pod auto policajta. Nie je mojou povinnosťou strpieť ani to, že sa o mne (v kontexte článku) psychologička vyjadruje ako o psychopatovi bez toho, že by ma vôbec videla, resp. absolvovala so mnou pohovor.

Naopak bolo povinnosťou súdov zabezpečiť mi ochranu mojich práv v zmysle čl. 19 ods. 1 Ústavy, pretože každý – teda aj ja – má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochranu mena.“.

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základného   práva   podľa   čl. 50   ods. 2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru, sťažovateľ odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorej súčasťou je aj názor, že prezumpcia neviny obsiahnutá čl. 6 ods. 2 dohovoru „bude porušená, ak súdne rozhodnutie o osobe obvinenej z trestného činu odráža názor, že je vinná, ešte predtým, než jej vina bola preukázaná zákonným   spôsobom.   Dokonca   i pri   absencii   formálneho   konštatovania   postačuje,   ak existuje   dôvod   domnievať   sa,   že   súd   považuje   obžalovaného   za   vinného   (napr.   Minelli v Švajčiarsko)“.

Sťažovateľ   napokon   poukazuje   aj   na   skutočnosť,   že   namietaný   článok «bol uverejnený   1. septembra   2006,   zo   spáchania   predmetného   skutku   som   bol   obvinený uznesením vyšetrovateľa zo dňa 3. júla 2006, ktoré mi bolo doručené dňa 24. augusta 2006. V súčasnosti, teda 54 mesiacov po uverejnení článku som v pozícii obžalovaného, a doteraz nebolo vykonané ešte ani jedno hlavné pojednávanie v danej veci.

Samosudkyňa v rozsudku Okresného   súdu   Bratislava V   na strane   6 okrem iného uviedla:   prvý   odsek   „... Nemožno   priznať   právo   na   ochranu   občanovi,   ktorý   konal protispoločensky a publikácie takýchto skutočností je kritikou a oprávneným zásahom proti spoločenským nešvárom, pričom kritika je oprávnená, ak nie sú prekročené medze vecnej kritiky   (opierajúcej   sa   o   pravdivé   skutočnosti)   a   ak   je   primeraná   obsahom   i formou“ a vo štvrtom odseku strany 6: „... V kontexte článku súd informácie, ktoré sú v ňom uvedené o navrhovateľovi nepovažoval ani za nepravdivé, ani za znevažujúce... Navrhovateľ ako osoba, ktorá konala v rozpore so zákonom.“ a napokon prvý odsek strany 7 rozsudku: „... Vymenovanie skutkov, z ktorých je navrhovateľ podozrivý, či obvinený aj s uvedením jeho plného mena súd v konkrétnom prípade nepovažuje za porušenie prezumpcie neviny.“ Niet   pochýb   o   tom,   že   ťažiskovým   dôvodom   podania   žaloby   boli   práve   tvrdenia novinárky o mojej vine v súvislosti s vraždou v M.

Ak   teda   samosudkyňa   okresného   súdu   dospela   k   záveru,   že   som   konal protispoločensky, v rozpore so zákonom, a že kritika môjho správania sa bola oprávnená, lebo sa opiera o pravdivé skutočnosti a že v kontexte článku súd informácie tam uvedené nepovažuje   za   nepravdivé   –   samotná   sudkyňa   porušila   prezumpciu   neviny,   lebo   jej rozhodnutie   odráža   názor,   že   som   vinný,   ešte   predtým,   než   mi   bola   vina   preukázaná zákonným spôsobom.

Rozhodne sa nestotožňujem s názorom súdu, že novinárka iba vymenovala skutky, z ktorých som podozrivý či obvinený, alebo slovné spojenia ako „zabil ich... rozstrieľal ich samopalom, uštedril im ranu istoty, dieťa ešte žilo čo A. dobre vedel“ neposkytujú skutkovú základňu pre taký názor.

Považovanie   za   nevinného   je   pravidlom,   ktoré   musí   byť   rešpektované   nielen   pri rozhodovaní o vine či nevine v rámci trestného konania, ale aj pri prezentácii skutkov na verejnosti.   Bežný   občan   nerozlišuje   medzi   obvineným,   obžalovaným   či   odsúdeným. Po vypočutí takýchto informácií, ktorých spôsob prezentácie je jednostranný a účelový, je prezumpcia neviny len ilúziou.   Pritom do základných práv a slobôd jednotlivca možno zasiahnuť len v miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného konania. Neprimeranou medializáciou   sa   vytvára   atmosféra   viny   nielen   vo   verejnosti,   ale   sa   vytvára   tlak na rozhodovanie súdu.

Bez garantovania prezumpcie neviny si nemožno predstaviť demokratický právny poriadok.   Ústava   toto   právo   garantuje   v   čl. 50   ods. 2.   Dôležité   je,   aby   sa   v   praxi dodržiavala a primerane aplikovala uvedená právna garancia.».

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo B. A. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn.: 15 C 251/06 zo dňa 30. apríla 2009 a uznesení Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 15 Co 325/2009 zo dňa 12. januára 2011 porušené bolo.

2. Základné   právo   B.   A.   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava V   sp. zn.:   15 C 251/06   zo   dňa   30.   apríla   2009   a   uznesení   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn:. 15 Co 325/2009 zo dňa 12. januára 2011 porušené bolo.

3. Základné právo B. A. na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava V   sp. zn.:   15 C 251/06   zo   dňa   30.   apríla   2009 a uznesení Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 15 Co 325/2009 zo dňa 12. januára 2011 porušené bolo.

4. Sťažovateľovi B. A. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- Eur, ktoré sú mu Krajský súd v Bratislave vo výške 2.000,- Eur a Okresný súd Bratislava V vo výške 3.000,- Eur povinní vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi B. A. trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. K. do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa   čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom okresného súdu   č. k.   15 C 251/06-141   z 30.   apríla   2009   a rozsudkom   krajského   súdu   č. k. 15 Co 325/2009-253 z 12. januára 2011.

Podstata sťažnosti spočíva v tom, že okresný súd ako prvostupňový súd a krajský súd ako odvolací súd mali porušiť základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a zodpovedajúci čl. 6 ods. 1 dohovoru na tom základe, že oba napadnuté rozsudky neobsahujú náležité odôvodnenie, nedávajú odpovede na relevantné skutkové   a právne   otázky,   nevysvetľujú,   prečo   súdy   nevykonali   navrhnuté   dokazovanie výsluchom   svedkov   (družky,   rodičov,   právneho   zástupcu   sťažovateľa   a ďalších) a neobjasnili, z akého dôvodu toto dokazovanie nebolo potrebné a významné pre konanie vo veci samej.

Podľa názoru sťažovateľa taký procesný postup oboch súdov viedol k tomu, že došlo aj k porušeniu jeho základných práv zaručených čl. 19 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy.

Na základe odôvodnenia sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné preskúmať, či, vychádzajúc z princípu subsidiarity jeho právomoci podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy, je daná jeho   právomoc   vo   veci   konať   a rozhodovať,   najmä   so   zreteľom,   že   sťažnosť   napadá rozsudky okresného súdu ako prvostupňového súdu a krajského súdu ako odvolacieho súdu (§ 25 ods. 1 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Toto preskúmanie ústavný súd vykonal na základe preverenia judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolacieho súdu s osobitným zreteľom na skutkové tvrdenia a právne názory sťažovateľa a hodnotenie takých tvrdení a právnych   názorov   pri   skúmaní prípustnosti   dovolania   v konaní pred   najvyšším   súdom podľa § 237 písm. f) OSP.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   najvyššieho   súdu   (napríklad   sp. zn. 7 M Cdo 16/2011) zo základného práva na súdnu ochranu vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že   majú   význam   na   rozhodnutie   (tiež   I. ÚS 46/05,   obdobne   rozhodnutie   ESĽP   vo   veci Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie   je   rámcovo   upravená   v   § 157   ods. 2   OSP.   Táto   norma   sa   uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 OSP).

Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   v   opravnom   konaní   však   nemá   odpovedať na každú   námietku   alebo argument   v   opravnom   prostriedku,   ale iba na tie,   ktoré   majú rozhodujúci   význam   na   rozhodnutie   o   odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné na doplnenie   dôvodov   prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v   odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).   Aj   najvyšší   súd   už zdôrazňuje,   že   vo   svojej   ustálenej judikatúre aj v nadväznosti   na   § 219   OSP   ústavný   súd   judikuje   tak,   že   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011).

Z   judikatúry   najvyššieho   súdu   (napr.   už   spomenutý   rozsudok   sp. zn. 7 M Cdo 16/2011 a tiež sp. zn. 2 Cdo 170/2005) ďalej vyplýva, že účastníkom konania má byť   poskytnutá   súdna   ochrana   zodpovedajúca   v   konkrétnom   prípade   požiadavkám materiálneho   právneho   štátu   –   základnému   právu   na   súdnu   ochranu,   v   ktorom   sú rešpektované princípy spravodlivého procesu – a jeho výsledok zodpovedá presvedčivému, zrozumiteľnému, spravodlivému a zákonnému rozhodnutiu. Najvyšší súd ako súd dovolací súd   preto   zastáva   vo svojej   judikatúre   názor,   že   pokiaľ   odvolací   súd   v   okolnostiach prerokovávaného   prípadu neponúkol   k   relevantnej   odvolacej   námietke   týkajúcej   sa predovšetkým návrhov na doplnenie dokazovania žiadne vysvetlenie v odôvodnení svojho rozhodnutia, konanie zaťažil vadou v zmysle § 237 písm. f) OSP, t. j. odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom.

Podľa   rozsudku   najvyššieho   súdu   vo   veci   sp. zn.   2 Cdo 170/2005   pokiaľ   sa rozhodnutie odvolacieho súdu nebude zaoberať odvolaním brojacim práve proti dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa, takýto jeho postup je nezlučiteľný so zásadou spravodlivosti konania a zakladá dôvod na dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP.

Najvyšší   súd   ešte   skôr   a   viackrát   judikoval   (rozhodnutie sp. zn.   5 Cdo 88/99 uverejnené   v časopise   Zo   súdnej   praxe   č. 5/2000),   že   zásadám   spravodlivého   procesu vyplývajúcim   z čl. 46   ods. 1   ústavy   treba   rozumieť   tak,   že   v   spojení   so   všeobecným procesným predpisom v konaní pred všeobecným nižším (alebo aj vyšším) súdom musí byť daná jeho účastníkovi možnosť vyjadriť sa nielen k vykonaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy) a k veci samej, ale tiež označiť (navrhnúť) dôkazy, ktorých vykonanie na zistenie (preukázanie)   svojich   tvrdení   pokladá za   potrebné;   tomuto procesnému právu   účastníka zodpovedá povinnosť súdu   nielen o vznesených návrhoch   (vrátane dôkazných návrhov) rozhodnúť,   ale   tiež   –   pokiaľ   im   nevyhovie   vo   svojom   rozhodnutí   –   vyložiť,   z   akých dôvodov (spravidla vo vzťahu k hmotnoprávnym predpisom, ktoré aplikoval, a k právnym záverom, ku ktorým dospel na základe skutkového stavu veci) navrhnuté dôkazy nevykonal (§ 157 ods. 2 OSP).

Ak tak všeobecný súd neurobí, zaťaží svoje rozhodnutie nielen vadami spočívajúcimi v porušení všeobecných procesných princípov – podraditeľných pod vadu konania v zmysle § 237 písm. f) OSP – ale súčasne postupuje aj v rozpore so zásadami vyjadrenými v druhej hlave siedmeho oddielu ústavy (predovšetkým čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy) a v čl. 6 ods. 1 dohovoru (porov. napr. II. ÚS 9/00, I. ÚS 35/01, I. ÚS 26/94, IV. ÚS 156/03).

Z citovanej judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že tento jediný ako dovolací súd zásadne   považuje námietky   uvedené   sťažovateľom   v posudzovanej   sťažnosti,   ktoré spočívajú v tom, že sa mu v konaní pred všeobecnými súdmi nijako neodôvodnilo, prečo sa nevykonali ním navrhnuté dôkazy, za kvalifikované dôvody, ktoré zakladajú prípustnosť dovolania z dôvodu odňatia možnosti sťažovateľovi konať pred súdom.

Ústavný   súd   v spojitosti   s touto   judikatúrou   najvyššieho   súdu   preskúmal aj odôvodnenia oboch napadnutých rozsudkov.

Z odôvodnenia   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   ako   aj   z dôvodov   potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho súdu napadnutých v sťažnosti v tomto konaní pred ústavným súdom vyplýva,   že   oba   súdy   nevenovali   žiadnu   pozornosť   návrhom   sťažovateľa   na   doplnenie dokazovania výsluchom viacerých svedkov; z odôvodnení oboch napadnutých rozsudkov nemožno   zistiť,   prečo   okresný   súd   a rovnako   tak   krajský   súd   opomenuli   odôvodniť nepotrebnosť ďalšieho dokazovania navrhovaného sťažovateľom.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   poukazuje   aj   na   ďalší   právny   názor z doterajšej judikatúry najvyššieho súdu, podľa ktorého dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, je taký vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní,   ktorým   sa   účastníkovi   odníme   možnosť   pred   ním   konať   a uplatňovať   procesné práva   priznané mu   na   účel   zabezpečenia   účinnej   ochrany   jeho   práv   (pozri   rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 154/2008 z 30. novembra 2009).

Z týchto zistení ústavného súdu, ako aj z výsledku preskúmania stabilnej judikatúry najvyššieho   súdu   však   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   povinný   využiť   právo   na   podanie mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania založeného na dôvode uvedenom v § 237 písm. f) OSP, t. j. odňatie možnosti konať pred súdom.

Pretože   sťažovateľ   v právnej   veci   dovolanie   nepodal,   hoci   tak   podľa   názoru ústavného súdu   mohol a mal   urobiť, nesplnil povinnosť využiť každý jemu dostupný prostriedok právnej ochrany, tak ako to ustanovuje čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd na tomto základe dospel k záveru, že sťažnosť je potrebné odmietnuť pre nedostatok jeho právomoci, a z toho dôvodu rozhodol pri jej predbežnom prerokovaní podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   tak,   ako   to   je   uvedené   vo   výroku   tohto uznesenia.

V tomto   kontexte   už   nemalo   osobitný   význam   rozlišovať   medzi   napadnutým rozsudkom okresného súdu, proti ktorému v tomto prípade právomoc ústavného súdu nie je zjavne daná pre možnosť podať odvolanie (ktoré sťažovateľ aj podal a bol o ňom oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd, pričom právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   rozhodnúť   o   tejto   časti   sťažnosti), a napadnutým rozsudkom krajského súdu, proti ktorému, ako sa to vyplýva z uvedeného, existovala   reálna   a judikatúrou   najvyššieho   súdu   potvrdená   možnosť   a povinnosť   podať dovolanie.

Pre nedostatok právomoci ústavný súd už nemohol preskúmať ani ostatné namietané porušenia označených práv sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013