znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 617/2012-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   14.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť R. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P., ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie čl.   1, čl. 2 ods.   2 a čl. 59 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo/2/2012 z 22. februára 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. P. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2012 doručená sťažnosť R. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., P.,   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 59 ods. 2 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo/2/2012 z 22. februára 2012.

Zo sťažnosti   a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 32 T/49/2009 z 9. septembra 2010 uznaný   za   vinného   z   trestného   činu   skrátenia   dane   podľa   §   148   ods.   1   a   3   zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov, pričom mu výkon trestu podľa § 58 ods. 1 písm. a) Trestného zákona podmienečne odložil na skúšobnú dobu dvoch rokov.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu sa odvolali sťažovateľ a okresný prokurátor. O týchto odvolaniach rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 7 To/14/2011 zo 16. marca 2011 tak, že zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu v celom rozsahu a rozhodol, že sťažovateľ je vinný z trestného činu skrátenia dane podľa § 148 ods. 1 a 3 Trestného zákona, za čo mu uložil trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov,   pričom   mu   výkon   tohto   trestu   podľa   §   58   ods.   1   písm.   a)   Trestného   zákona podmienečne odložil na skúšobnú dobu dvoch rokov s tým, že vo výroku svojho rozsudku napravil   nepresnosti,   ktorých   sa   dopustil   okresný   súd   v   zrušenom   rozsudku.   Odvolanie okresného prokurátora podľa § 319 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   o   ktorom   rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Tdo/2/2012 z 22. februára 2012 tak, že dovolanie podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že od začiatku trestného konania orgány činné   v   trestnom   konaní   nespolupracovali   s poškodeným,   t.   j.   Slovenskou   republikou, zastúpenou príslušnými daňovými orgánmi. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

„V   priebehu   prípravného   konania,   konania   pred   súdom   prvého   stupňa   aj   pred odvolacím súdom nebola zaistená účasť akéhokoľvek poškodeného, v tomto prípade SR zastúpenej príslušnými daňovými orgánmi, a následne nebola uplatnená ani vyčíslená výška škody, ktorá mala byť obvineným spôsobená.

Pokiaľ prebiehalo trestné konanie proti osobe obvineného pre trestný čin skrátenia dane podľa § 148 ods. 1, 3 TZ účinného do 31. 12. 2005, pre správne posúdenie právnej kvalifikácie,   a   najmä   totožnosti   skutku,   pre   ktorý   je   rozhodná   výška   škody,   je   dôležité a bezpodmienečne nutné spolupracovať s poškodenou stranou, v danom prípade s orgánom štátu, ktorý koná v mene štátu ako správca daní.

Uvedené vyplýva zo zákona č.   511/1992 Zb.,   kde je v ustanovení § 1a písm.   b) ustanovené, že správcom dane je daňový úrad a obec alebo colný úrad podľa osobitného zákona.“

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že orgány činné v trestnom konaní prekročili svoju právomoc, keď mu fakticky vyrubili daň, určili výšku dane a daňový nedoplatok s tým, že samotné daňové úrady mu uznali výdavky na základe faktúr, ktoré orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili ako fiktívne. Uvádza tiež, že v jeho veci nebola ani správne ustálená výška škody. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

«Určiť   výšku   dane z príjmu v zmysle ustanovenia   §   2 zákona   č.   595/2003   Z.   z. v nadväznosti na § 3 zákona č. 511/1992 Zb., ako aj daňového nedoplatku môže len miestne príslušný správca dane. Sťažovateľovi ale vyrubil a určil výšku dane a daňový nedoplatok vyšetrovateľ   a   v konaní pred súdom   prokurátor,   pričom s takýmito závermi   sa chybne stotožnil aj prvostupňový súd. Túto skutočnosť namietal sťažovateľ už v podanom odvolaní, a to najmä vzhľadom na to, že kompetentné daňové orgány mu na základe kontroly dorúbili daň vo výške 5.493,- Sk, pričom mu ako daňové výdavky uznali platby na základe faktúr, ktoré prvostupňový súd a pred ním OČTK vyhodnotili ako fiktívne....

V   danom   prípade   je   zrejmé,   že   bol   zo   strany   trestnoprávne   konajúcich   štátnych orgánov   porušený   čl.   2   ods.   2   Ústavy   SR,   pretože   vlastne   vôbec   nespolupracovali s daňovými orgánmi. Tým, že OČTK a súdy z vlastnej iniciatívy určili, že sťažovateľ skrátil daň vo väčšom rozsahu, fakticky rozhodli o jeho daňovej povinnosti, aké konanie však nemá v prípade OČTK a súdov oporu v Ústave SR ani v daňových zákonoch na základe nej vydaných. Takýto postup je nutné považovať za „contra legem“, pretože v čase vznesenia obvinenia sťažovateľovi existovali už protokoly o vykonaných kontrolách Daňového úradu P., a to konkrétne Protokol o daňovej kontrole č. 724/320/3508-53486/2005/Spi zo dňa 05. 10. 2005, z ktorého je zrejmé, že kompetentné orgány daňovej kontroly zistili a rozhodli, že u   sťažovateľa   bol   rozdiel   dane   5.493,-   Sk,   teda   daň   skrátil   o   5.493,-   Sk,   pričom   iné porušenia na dani z príjmov, ako aj účtovných postupov správca dane nezistil, ale naopak na základe Protokolu o daňovej kontrole č. 724/320/4507-60964/2005/And zo dňa 06. 12. 2005 bolo daňovou kontrolou zistené zníženie základu dane u spoločnosti R., spol. s r. o., IČO:... vo výške 1.200.000,- Sk, pričom v tomto protokole sa jasne konštatuje, že tento daňový subjekt sa vyhýbal výkonu kontroly a na výzvy na predloženie účtovných a iných podkladov   pre   kontrolu   nereagoval   a   zo   záverov   tohto   protokolu   vyplýva,   že   uvedená spoločnosť porušila § 17 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. b) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, nakoľko nezaúčtovala správne príjem od sťažovateľa ako podnikateľa....

Ak správca dane vyhodnotil konanie sťažovateľa ako daňovníka pre určenie výšky jeho dane z príjmov fyzických osôb podľa skutočných obsahov právnych úkonov tak, že všetky právne úkony medzi nim a spoločnosťou R., spol. s r. o., IČO:... boli reálne, nemohol takýto záver poprieť nekompetentný vyšetrovateľ, prokurátor a v konečnom dôsledku aj prvostupňový alebo odvolací súd bez ďalšieho spoločného postupu so správcom dane. Je dôvodné   predpokladať,   že   ak   by   vyšetrovateľ,   prokurátor   alebo   súd   vyslúchli   zástupcu správcu dane, vyšetrovanie by skončilo už v prípravnom konaní, resp. by bol sťažovateľ oslobodený, pretože správca dane ako zástupca poškodeného by jednoznačne a logicky preukázal neexistenciu sťažovateľom spôsobenej škody a porušenia daňových predpisov, teda že sťažovateľ trestný čin skrátenia dane vôbec nespáchal.

V trestnom konaní sa OČTK a súd prvého stupňa a v odvolacom konaní aj odvolací súd uspokojili len s dožiadaním Daňového úradu P., kde tento ako správca dane predložil protokol o daňovej kontrole č. 724/320/3508-53486/2005/Spi zo dňa 05. 10. 2005 a zároveň uviedol, že „v prípade neuznania sumy 1.200.000,- Sk správcom dane daňovému subjektu R. P. do výdavkov ovplyvňujúcich základ dane,“ mal by sťažovateľ daňovú povinnosť vo výške 252.295,- Sk. Avšak správca sumu 1.200.000,- Sk sťažovateľovi ako výdavky uznal, teda o škode správca dane hovorí len v hypotetickej rovine. Je preto zrejmé, že tak ako škoda, aj skutok, ktorý mal spáchať sťažovateľ, je len hypotetický, a nikdy sa nestal....

Súd   prvého   stupňa   síce   vykonal   dôkaz   prečítaním   oboch   vyššie   spomínaných protokolov,   avšak   tak,   ako   ich   vyhodnotil,   im   nepriznal   žiadnu   právnu   a   dôkaznú relevanciu, napriek tomu, že šlo o listinné dôkazy, ba dokonca verejné listiny. Týmto teda prvostupňový súd bez opory v zákonoch poprel záväzné stanovisko správcu dane, a odvolací súd tento jeho postup odobril a schválil.»

Sťažovateľ   tiež   namieta   spôsob,   akým orgány   činné   v   trestnom   konaní zisťovali relevantné skutkové okolnosti, pričom namieta, že tieto orgány nevypočuli zástupcov štátu. Rovnako tak namieta aj hodnotenie jednotlivých svedeckých výpovedí – M. P. a R. L. na jednej   strane   a   na   druhej   strane   hodnotenie   výpovede   svedkyne   E.   W.   K   týmto skutočnostiam v sťažnosti uvádza:

„Z týchto dôvodov sťažovateľ napádal postup v celom doterajšom trestnom konaní, keď v priebehu celého trestného konania neboli vypočutí zastupovania štátu ako jediné kompetentné   osoby   za   účelom   určenia   a   vyrubenia   daní.   Takýmto   spôsobom   sa   mal odstrániť   rozpor   medzi   tvrdením   OČTK   a   správcom   dane   rozhodujúcim   pre   objektívne posúdenie subjektívnej stránky a objektívnej stránky daného trestného činu....

Prvostupňový vyhodnotil svedecké výpovede sťažovateľa, M. P. a R. L. ako účelové, pričom u svedkyne P., rod. M. túto údajnú účelovosť vyvodil zo skutočnosti, že táto je manželkou sťažovateľa. Súd však túto výpoveď posúdil nesprávne, ak nebral ohľad na tú skutočnosť, že výpovede tejto svedkyne boli ako v prípravnom konaní, tak aj v súdnom konaní obsahovo zhodné a presné, nerozporovali si. Taktiež súd neprihliadol na to, že počas prípravného konania svedkyňa manželkou sťažovateľa ešte nebola, pričom v čase, keď sa skutok mal stať, bola iba zamestnankyňou sťažovateľa. Nehodnovernosť svedka L. zase súd vyvodil z tých skutočností, že tento je susedom a známym sťažovateľa, ako aj z toho,   že   podľa   súdu   je   zainteresovaný   na   výsledku   trestného   stíhania   sťažovateľa.   Súd pritom tieto svoje úvahy nijako bližšie nezdôvodnil. Odvolací súd sa výpoveďami týchto svedkov vôbec bližšie nezaoberal, pričom vzhľadom na to, že zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a sám rozhodol, mal v rozsudku zhodnotiť ich dôkaznú kvalitu....

Prvostupňový súd aj odvolací súd sa plne stotožnili s tvrdeniami a obsahom výpovedí svedkyne E. W., najmä na základe ktorých rozhodli o vine sťažovateľa. Pritom z celého trestného konania je zrejmé, že hodnovernosť E. W. je značne znížená. Táto svedkyňa počas celého konania menila svoje výpovede, pričom zreteľ treba brať aj na tú skutočnosť, že trestné konanie proti R. P. vzišlo z trestného konania práve proti E. W., a to za trestný čin neoprávneného podnikania podľa § 118 ods. 1, ods. 2 písm. b) TZ účinného do 31. 12. 2005, ktoré konanie bolo vedené na OR PZ P. pod ČVS:ORP-330/OEK-PO-2006. V tomto konaní svedkyňa tvrdila vo svojich výpovediach úplne odlišné skutočnosti. Je zrejmé, že jej eminentným záujmom bolo, aby bolo konanie proti nej zastavené.“

Sťažovateľ v súvislosti   s výpoveďou svedkyne E.   W. poukazuje na jej jednotlivé tvrdenia, v ktorých existujú podľa neho rozpory. Poukazuje na jej tvrdenie, že predmetné faktúry   mali   byť   len   záložné.   Uvádza,   že   svedkyňa   si   nepamätala   svoju   výpoveď   z prípravného konania, v jej výpovedi vznikli rozpory týkajúce sa času, kedy mali byť faktúry vyhotovené, nedokázala predložiť písomné inštrukcie, ktoré jej mal sťažovateľ dať, mala klamať daňovému úradu a vyhýbala sa trestnému konaniu.

Sťažovateľ tiež v sťažnosti poukazuje na znalecké posudky, ktorých závery nie sú jednoznačné. Sťažovateľ v tejto súvislosti uvádza:

«Svedkyňa   W.   vo   svojich   výpovediach   uvádzala,   že   predmetné   faktúry   mala vypracovávať pred koncom roka 2004, pričom znalec Ing. M. H. vo svojom znaleckom posudku   uviedol,   že   faktúry   mali   byť   údajne   vypracovávané   dňa   09.   02.   2005   na   jej počítači. Znalec na hlavnom pojednávaní nijakým spôsobom nepoprel možnosť zmeny tzv. reálneho času v počítači. Znalec uviedol, že či reálny čas v počítači mohol byť zmenený sa nedá zistiť, je len predpoklad, že nedošlo k úmyselnému a umelému ovplyvneniu reálneho času.   Znalec   uviedol,   že   takáto   možnosť   je   tu   len   v   prípade,   že   dotyčný   chce   niečo zamaskovať alebo klamať. Z uvedeného teda plynie, že dátum 09. 02. 2005, ktorý je uvedený v počítači ako čas, kedy mali byť údajne vypracovávané faktúry a súbory je len absolútnou fikciou, bez podkladu v objektívnej pravde. Ak sám znalec pripúšťa reálnu možnosť zmeny času, tzv. prerobenie času v počítači a svedkyňa W. uvádzala prácu na tomto počítači pol roka   pred   časom   ako   uviedol   znalec,   tak   záver,   že   súbory   s   faktúrami   v   počítači   boli vytvárané   09.   02.   2005   sú   tiež   len   pravdepodobnou   domnienkou,   ktorá   však   nemusí zodpovedať skutočnosti, a teda nič nedokazuje.

Znalec sa vôbec nevedel vyjadriť k otázke, prečo je v počítači a znaleckom posudku uvedený dátum 10. 10. 2007 ako dátum zásahu do počítača, pričom on sám začal posudok spracúvať až 17. 10. 2007...

V prospech sťažovateľa naopak svedčí znalecký posudok Ing. T. a jeho výpoveď na hlavnom pojednávaní, že sťažovateľ mal počas celého roku 2004 dostatok prostriedkov na výplatu a vyplácanie peňazí za dané služby, a účtovníctvo riadne viedol, pričom faktúry boli zaúčtované vždy v konkrétnom mesiaci,   všetky účtovné doklady boli   počas celého roka v poriadku, správne bol vyplnený peňažný denník. Ako platca DPH musel mať sťažovateľ peňažný   denník   kontrolovaný   každé   tri   mesiace   v   kalendárnom   roku,   pretože   daňové priznanie podával každé tri mesiace. Z uvedeného plynie, že nemohol meniť svoje údaje v účtovníctve,   keďže   každé   tri   mesiace   podával   daňové   priznanie.   Znalec   z   odboru účtovníctva sa pozastavoval nad celým prípadom, nakoľko vedel a vie, že platca DPH si svoje účtovné doklady nemôže meniť raz do roka ako neplatca DPH a uviedol, že celé účtovníctvo mal sťažovateľ za rok 2004 v poriadku. Všetky faktúry mal zaúčtované podľa dátumov, ako boli vyplácané, a ako mu došli. Fyzicky ich nemohol zmeniť a dať 09. 02. 2005, keď ich uvádzal v daňových priznaniach 25. 04. 2004, 25. 07. 2004, 25. 10. 2004 a 25. 01. 2005, o čom svedčia jeho daňové priznania potvrdené daňovým úradom.

Je nepochybné, že pokiaľ by pani W. vypracovávala svoje faktúry počas roka na inom PC a následne ich prehodila do iného PC dňa 09. 02. 2005, napr. z notebooku do skúmaného   stolového   PC,   tak   logicky   vzíde   ako   výsledok   skúmania   deň   09.   02.   2005, pretože vtedy sa v tých súboroch zaznamená čas, kedy boli nakopírované do iného PC. Znalec Ing. T. však pripustil, že by faktúry mohli byť zaúčtované sťažovateľom aj naraz, tak ako ani znalec Ing. H. nevylúčil, že by dátum vytvorenia faktúr v PC E. W. mohol byť umelo zmenený. Avšak ani jedno nebolo dostatočne preukázané, preto sa mal súd v prípade sťažovateľa nepochybne riadiť zásadou „in dubio pro reo“, a oslobodiť ho spod obžaloby.»

V   závere   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   poukazuje   aj   na   namietané   uznesenie najvyššieho súdu z 22. februára 2012 a na jeho odôvodnenie, pričom uvádza:

„Ako orgán ochrany práva poslednej inštancie nerešpektoval porušovateľ základné ústavné   princípy   predovšetkým   princíp   deľby   štátnej   moci.   Pri   rozhodovaní   o   dovolaní sťažovateľa   nevzal   do   úvahy   tú   skutočnosť,   že   postupom   OČTK,   ako   aj   Okresného a Krajského   súdu   došlo   k   porušeniu   čl.   59   ods.   2   Ústavy...   Bližšia   realizácia   tohto ustanovenia § 2 zákona č. 595/2003 Z. z. v nadväznosti na § 3 zákona č. 511/ 1992 Zb., jednoznačne stanovuje, že určiť výšku dane z príjmu, ako aj daňového nedoplatku môže len miestne príslušný správca dane.

Je neprípustné, aby sťažovateľovi vyrubil a určil výšku dane a daňový nedoplatok vyšetrovateľ a v konaní pred súdom prokurátor. Z tohto jednoznačne vyplýva, že zároveň okrem   uvedeného   došlo   k   porušeniu   čl.   2   ods.   2   Ústavy   SR   prekročením   a   postupom v rozpore s kompetenciami týchto štátnych orgánov. Na toto - závažné porušenie Ústavy SR nijakým spôsobom neprihliadal ani prvostupňový, ani súd odvolací, ba ani Najvyšší súd SR. Týmto došlo k ústavne arbitrárnemu a nekonformnému právnemu posúdeniu, pretože daný   dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   i)   TP   sa   netýka   len   hmotnoprávneho posúdenia skutku, teda jeho právnej kvalifikácie, ale aj posúdenia inej okolnosti, pričom sa môže jednať aj o hmotnoprávnu okolnosť inú ako podľa trestného zákona, teda v danom prípade ústavného zákona č. 460/ 1992 Zb. Ústava SR v znení poslednej novely.

Porušovateľ však v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že dovolací súd nemôže posudzovať   úplnosť   skutkových   zistení,   nemôže   sám   bez   ďalšieho   sám   prehodnocovať vykonané dôkazy, nemôžu zakladať dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) TP.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. 1, čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. 02. 2012, sp. zn.: 3Tdo/2/2012 porušené boli.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. 02. 2012, sp. zn.: 3Tdo/2/2012 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

4. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť R. P. trovy konania v sume 203,05 €...“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnú neopodstatnenosť ide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie   sa   namietalo,   alebo keď   preskúmanie označeného   postupu   alebo   rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   66/98,   II.   ÚS   101/03,   I.   ÚS   27/04, I. ÚS 25/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a porušenie čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 59 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo/2/2012 z 22. februára 2012.

Najvyšší   súd   namietaným uznesením   z   22.   februára   2012   odmietol   podľa   §   382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie sťažovateľa. V odôvodnení uznesenia v prvom rade poukázal na obsah dovolania, ktoré podal sťažovateľ, pričom uviedol:

„Proti rozsudku krajského súdu podal dovolanie obvinený R. P., a to z dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c/, písm. i/ Trestného poriadku. Písomné dôvody dovolania sú takmer identické s dôvodmi, ktoré obvinený uvádzal už v odvolaní, ktorým napádal prvostupňový rozsudok. V zásade namietal celý doterajší postup v trestnom konaní, keď neboli vypočutí zástupcovia štátu ako jediné kompetentné osoby za účelom určenia a vyrubenia   daní.   Konštatoval,   že   tým,   že   OČTK   a   súdy   z   vlastnej   iniciatívy   určili,   že obvinený P. skrátil daň vo väčšom rozsahu, fakticky rozhodli o jeho daňovej povinnosti, čo je   v   rozpore   s   Ústavou   Slovenskej   republiky   a   daňovými   zákonmi.   Odvolával   sa   na Protokoly o daňovej kontrole a po analýze hodnovernosti, z pohľadu obvineného, výpovede svedkyne E. W. a v jeho prospech vyznievajúcich dôkazov - výpovedí svedkov R. L., M. P. a znaleckého posudku Ing. T. navrhol, aby dovolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a prikázal odvolaciemu súdu vec znovu prejednať a rozhodnúť.“

Najvyšší súd následne v namietanom uznesení uviedol svoju argumentáciu týkajúcu sa jednotlivých dôvodov dovolania. V tejto súvislosti uviedol:

„Dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku je zásadné porušenie   práva   na   obhajobu,   spočívajúce   najmä   v   porušení   ustanovení   o   povinnej obhajobe. Právo na obhajobu v zmysle tohto dovolacieho dôvodu je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre úplné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu. Obvinený v podanom dovolaní neuviedol ani jednu relevantnú skutočnosť, ktorá by preukazovala,   že   bolo   v   jeho   prípade   zásadným   spôsobom   porušené   jeho   právo   na obhajobu. Obvinený tento dovolací dôvod videl len v tom, že konajúce súdy nevykonali obhajobou navrhované dôkazy.

Za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov, pri plnení povinnosti podľa § 2 ods. 10, resp. práva podľa § 2 ods. 11 Trestného poriadku. Ak by záver súdu, že určitú skutkovú okolnosť   považuje   za   dokázanú   a   už   ju   nebude   overovať   ďalšími   dôkazmi,   zakladal opodstatnenosť tohto dovolacieho dôvodu, odporovalo by to skutočnosti, že dovolací súd je viazaný zisteným skutkovým stavom, ktorá vyjadruje už vyššie spomenutú zásadu, že účelom dovolacieho   konania   je   posudzovanie   právnych   otázok   a   nie   posudzovanie   správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu.

Dovolací súd už vyššie konštatoval, že dovolateľ v písomných dôvodoch podaného dovolania neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala porušenie jeho práva na obhajobu v zmysle vyššie uvedeného, preto v tejto časti je dovolanie obvineného nepreskúmateľné.

Dovolanie   je   mimoriadny   opravný   prostriedok   proti   právoplatným   rozhodnutiam súdu,   ktorým   sa   má   zabezpečiť   náprava   procesných   a   hmotnoprávnych   chýb   taxatívne uvedených ako dovolacie dôvody v ustanovení § 371 ods. 1 písm. a/ až písm. n/ Trestného poriadku. Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu inštanciu v sústave súdov, zameranú na   preskúmavanie   všetkých   rozhodnutí   súdu   druhého   stupňa.   Mimoriadny   opravný prostriedok   -   dovolanie   neslúži   k   revízii   skutkových   zistení   urobených   súdmi   prvého a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery môže   doplniť,   alebo   meniť   len odvolací   súd.   Dovolací súd   nemôže   posudzovať   úplnosť skutkových   zistení,   nemôže   bez   ďalšieho   sám   prehodnocovať   vykonané   dôkazy,   pretože dôkazy v konaní o dovolaní nemôže sám vykonávať. Namietané nesprávne skutkové zistenia alebo nesúhlas s tým, ako súd hodnotil vykonané dôkazy, nemôžu zakladať dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku.

Dovolacie   námietky   obvineného   R.   P.   smerovali   k   tomu,   že   namietal   rozsah vykonaného dokazovania, keď konštatoval, že súd nevykonal ním navrhované doplnenie dokazovania výsluchom svedkov a namietal spôsob akým súdy hodnotili vykonané dôkazy, či už z jeho pohľadu vyznievajúce v jeho neprospech (svedkyňa W.) alebo v jeho prospech (svedok L., svedkyňa P., znalecký posudok znalca Ing. T.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že v posudzovanej veci bolo zrejmé, že neboli   splnené   podmienky   dovolania   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c/,   písm.   i/   Trestného poriadku, preto dovolací súd bez preskúmania veci, na neverejnom zasadnutí, dovolanie odmietol postupom podľa § 382 písm. c/ Trestného poriadku.“

Základom sťažovateľovej sťažnosti je nesúhlas s právnym názorom, ktorý najvyšší súd vyslovil v namietanom uznesení z 22. februára 2012, pričom v zásade namieta, že dôvody,   ktoré uviedol   v dovolaní, boli relevantné dovolacie dôvody,   preto najvyšší súd rozhodol nesprávne, ak dovolanie odmietol.

Ústavný   súd   poukazuje na   to,   že   nejde   o   porušenie   základného   práva   na   súdnu ochranu, ak všeobecný súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Súčasťou práva na spravodlivý proces je tiež to, že všeobecné súdy na základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich   súdov,   ktorý   by   poprel   zmysel   a   podstatu   práva   na   spravodlivý   proces (IV. ÚS 252/04).

V   danej   veci   ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   dovolanie   ako   jeden z mimoriadnych opravných prostriedkov v rámci trestného konania je spôsobilé privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu.   Už   samotné   chápanie   dovolania   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku opodstatňuje   reštriktívny   prístup   najvyššieho   súdu   k   dovolacím   dôvodom.   Preto vo všeobecnosti   platí,   že   selektívne   posudzovanie   existencie   dovolacích   dôvodov nepredstavuje odopretie opravného prostriedku v trestnom konaní podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Z dohovoru nevyplýva povinnosť,   aby   bolo   zabezpečených   viac   opravných   prostriedkov.   Požadovaný   jeden opravný prostriedok predstavuje v trestnom súdnom procese v Slovenskej republike inštitút odvolania. Slovenská republika nemusí mať v súvislosti s dohovorom žiadnu tretiu inštanciu trestného súdnictva.   Môže ju   mať preto   (argumentum   ad maiori   a   minus)   zriadenú   len na korekcie zákonodarcom ustanovených chýb pri realizovaní trestnej represie (podobne I. ÚS 402/08, IV. ÚS 294/2010).

Dovolanie sťažovateľa bolo založené na tvrdení o porušení jeho práva na obhajobu zásadným spôsobom podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ako aj o nesprávnom právnom posúdení veci, ktoré je dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.   Sťažovateľ   dovolanie   odôvodnil   tým,   že   orgány   činné   v   trestnom   konaní nevypočuli zástupcov štátu, pričom „jedine oni boli kompetentné“ na určenie a vyrubenie daní. Podľa sťažovateľa orgány činné v trestnom konaní mali svojvoľne rozhodnúť o jeho daňovej povinnosti. Sťažovateľ tiež namietal hodnotenie svedeckých výpovedí niektorých svedkov a hodnotenie znaleckých posudkov.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, a podľa písm. i) ak rozhodnutie je založené   na   nesprávnom   právnom   posúdení   zisteného   skutkového   stavu   alebo   na nesprávnom   použití   iného   hmotnoprávneho   ustanovenia;   správnosť   a   úplnosť   zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Podľa § 385 ods. 1 Trestného poriadku je dovolací súd viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené.

Ústavný súd po preskúmaní namietaného uznesenia najvyššieho súdu z 22. februára 2012 dospel k týmto relevantným čiastkovým záverom:

V   prvej   časti   odôvodnenia   najvyšší   súd   vysvetlil   konkrétny,   sťažovateľom vymedzený   dovolací   dôvod   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku,   a   teda podmienky   jeho   aplikovateľnosti.   Najvyšší   súd   ozrejmil   sťažovateľovi,   v   čom   môže spočívať porušenie jeho práva na obhajobu zásadným spôsobom. Konštatoval, že v jeho argumentácii absentovala relevantná zmienka o takom konaní zo strany krajského súdu, ktoré   by   bolo   možné   subsumovať   pod   tento   dovolací   dôvod.   Poukázal   na   to,   že argumentáciu,   ktorou   odôvodňoval   existenciu   dovolacieho   dôvodu   podľa   §   371   ods.   1 písm. c)   Trestného   poriadku,   nemožno   akceptovať.   Otázky   týkajúce   sa   úvahy   orgánov činných v trestnom konaní o voľbe dôkazných prostriedkov, ktorými považuje relevantné skutkové okolnosti za preukázané, a záver o nevykonaní ďalších dôkazných prostriedkov nemôže byť dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Podľa najvyššieho súdu skúmanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu nemôžu byť predmetom dovolacieho konania, ktorého účelom je posudzovanie právnych otázok.

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku najvyšší súd tiež vysvetlil podmienky jeho aplikovateľnosti s tým, že úplnosť a správnosť skutkových   zistení   a   vlastné   dokazovanie,   teda   vykonávanie   dôkazov   a   ich   hodnotenie nemôže byť obsahom tohto dovolacieho dôvodu. Následne najvyšší súd konštatoval, že dovolacie námietky sťažovateľa vo vzťahu k tomuto dovolaciemu dôvodu sa týkali rozsahu vykonaného dokazovania, toho, že krajský súd nevykonal ním navrhnuté dôkazy, a tiež hodnotenia   svedeckých   výpovedí,   prípadne   znaleckých   posudkov,   a   preto   ich   nemožno subsumovať pod § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

V napadnutom uznesení najvyšší súd interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu sa mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania [§ 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku] a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť jednotlivých argumentačných námietok sťažovateľa.   Na   základe   náležitého   odôvodnenia   najvyšší   súd   vylúčil   danosť   splnenia dovolacích   dôvodov   (pre   nesplnenie)   podľa   citovaných   ustanovení   Trestného   poriadku a rozhodol o odmietnutí dovolania.

Vo vzťahu k odmietnutiu dovolania podaného podľa § 371 ods. 1 písm. c) a písm. i) Trestného poriadku je nutné zdôrazniť, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych   názorov,   ktorými   je   podľa   dovolateľa   opodstatnená   existencia   niektorého zákonom ustanoveného dôvodu dovolania, musí i vecne zodpovedať niektorému zákonom ustanovenému dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. a) až písm. l) Trestného poriadku, a preto je potrebné chápať tieto dôvody dovolania materiálne, nestačí na nich len formálne poukázať v podanom dovolaní, aby bolo zadosťučinené § 374 (obsah dovolania) Trestného poriadku.

Konštatovanie   o   nesplnení   uvedených   dovolacích   dôvodov   bolo   založené   na racionálnom, podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie dovolania.

Odôvodnenie   namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   predstavuje   dostatočný základ   na   jeho   výrok,   pretože   sa   opiera   o   náležité   vysvetlenie   právnej   úvahy a vyčerpávajúcu odpoveď poskytnutú sťažovateľovi zo strany najvyššieho súdu, na ktorej tento založil svoje rozhodnutie. Ústavný súd tak považuje odôvodnenie jeho rozhodnutia za akceptovateľné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva,   ale nezávislým   orgánom   ochrany   ústavnosti   pôsobiacim   mimo   tejto   sústavy. Najvyšší súd ako mimoriadna opravná inštancia sa dovolaním sťažovateľa zaoberal v súlade s   ustanoveniami   relevantnej   právnej   úpravy   a   napadnuté   rozhodnutie,   ako   aj   jemu predchádzajúci   postup   druhostupňového   súdu   preskúmal   a   svoje   rozhodnutie   náležite odôvodnil. Obsahom práva na účinný opravný prostriedok nie je totiž automaticky nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal predstave sťažovateľa (m. m. III. ÚS 51/08).

Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 59 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu z 22.   februára   2012,   ústavný   súd   konštatuje,   že   neexistuje   príčinná   súvislosť   medzi namietaným porušením   uvedeného   článku ústavy   a predmetným uznesením   najvyššieho súdu.

Sťažovateľ   tiež   tvrdí,   že   namietaným   uznesením   najvyššieho   súdu   došlo   aj k porušeniu čl. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že čl. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy majú charakter ústavných princípov, resp. všeobecných interpretačných pravidiel, ktoré sú všetky orgány verejnej   moci   povinné   rešpektovať   pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavy,   a   preto   sú   vždy implicitnou   súčasťou   rozhodovania   ústavného   súdu,   t.   j.   aj   jeho   rozhodovania   o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Keďže predmetom tohto konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z ústavy a kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomto konaní uvažovať o porušení čl. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy len v spojení s porušením konkrétneho základného práva alebo slobody. Pretože v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o porušení niektorého základného práva alebo slobody, nemohol dospieť ani k záveru o porušení čl. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy.

Na   základe   týchto   skutočností,   ako   aj   so   zreteľom   na   argumentáciu   sťažovateľa v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o takej vecnej súvislosti   medzi   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu a namietaným porušením jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a porušením čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 59 ods. 2 ústavy, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012