znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 616/2013-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti V. S., zastúpenej advokátkou Mgr. Ivetou Vajdovou, Námestie M. Benku 12, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 46/2002, za účasti Okresného súdu Nitra, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 46/2002 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Nitra p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 46/2002 konal bez zbytočných prieťahov.

3. V. S. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € (slovom sedem tisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Nitra p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Nitra j e   p o v i n n ý uhradiť V. S. trovy konania v sume 331,12 € (slovom tristotridsaťjeden eur a dvanásť centov) na účet jej právnej zástupkyne Mgr. Ivety Vajdovej, Námestie M. Benku 12, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2013 doručená   sťažnosť   V.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 46/2002.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uvádza,   že   predmetom   označeného   konania je rozhodovanie o návrhu jej bývalého manžela (ďalej len „navrhovateľ“) na vyporiadanie bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   ktorý   podal   5.   marca   2002.   Napriek   tomu, že konanie trvá viac ako 11 rokov, okresný súd dosiaľ o veci nerozhodol. Podľa názoru sťažovateľky   sa   postup   okresného   súdu   vyznačuje tak   nečinnosťou,   ako aj neefektívnou činnosťou,   zvlášť   poukazuje   na   nesústredený   postup   okresného   súdu   pri vykonávaní dokazovania   a   na   opakované   odročovanie   termínov   nariadených   pojednávaní,   zväčša z dôvodu   na   strane   navrhovateľa,   ako   aj   na   nevyužitie   procesných   prostriedkov na vynútenie plnenia povinností uložených súdom navrhovateľovi.

Sťažovateľka podľa svojho vyjadrenia neprispela k zbytočným prieťahom v konaní a k postupu okresného súdu uvádza: „Z priebehu konania je zrejmé, že neefektívnosť práce prvostupňového   súdu   spôsobila   doposiaľ   podstatný   pokles   hodnoty   masy   BSM,   ktorá skutočnosť   je   markantná   napríklad   z   vykonaných   neaktuálnych   znaleckých   posudkov v konaní a možnej nemožnosti vykonania dôkazov navrhovaných odporkyňou od roku 2003. Taktiež poukazujeme na skutočnosť, že odporkyňa nemá prístup k hodnotám nadobudnutým do BSM už 13 rokov, čo predstavuje cca 1/3 ekonomicky aktívneho obdobia jedinca, čím je v značnej miere porušené jej právo na súdnu ochranu.“

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol: „1.   Základné   právo   sťažovateľky   V.   S.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Nitra   vo   veci   sp.   zn. 12 C/46/2002 porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Nitra   sa   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 12 C/46/2002 konal tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

3.   Sťažovateľke   V.   S.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 50.000,- €, ktoré je Okresný súd Nitra povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Nitra je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia ustanovenému právnemu   zástupcovi   vo   výške   331,128,-   €   s   DPH   (2   úkony   právnej   pomoci,   príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti, 1 úkon 130,16,- € bez DPH, 2 krát režijný paušál,   1   režijný   paušál   7,81,-   €   bez   DPH),   a   to   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľky Mgr. Ivety Vajdovej..., do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 616/2013-25 z 3. októbra 2013 prijal sťažnosť na   ďalšie   konanie   podľa   §   25   ods.   1   a   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“).   Následne   ústavný   súd   vyzval   účastníkov   konania,   aby   sa   vyjadrili,   či trvajú na konaní ústneho pojednávania, a okresný súd vyzval aj na vyjadrenie k sťažnosti. Podpredsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti v prípise č. Spr. 1317/13 z 15. januára 2014 uviedla:„Navrhovateľ   M.   S.   podal   na   súd   dňa   5.   3.   2002   návrh   o   vyporiadanie bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   (BSM).   Vec   bola   pridelená   na   prejednanie sudkyni Mgr. D. M., ktorá vo veci konala, vyzvala navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku, doručila návrh odporkyni na vyjadrenie, vytýčila vo veci termín pojednávania, ktorý sa neuskutočnil, nakoľko odporkyňa podala námietku zaujatosti voči sudkyni, o ktorej rozhodoval   Krajský súd   v Nitre.   Na   pojednávaní dňa 19.   5.   2003 vypočula účastníkov konania. K odročeniu pojednávania dňa 3. 9. 2003 došlo pre ospravedlnenie právnych zástupcov oboch účastníkov konania a jedno pojednávanie stanovené na 5. 11. 2003 bolo zrušené   z   dôvodu   práceneschopnosti   sudkyne.   Účastníci   konania   podávali   rozsiahle vyjadrenia k veci, dopĺňali petit návrhu a predkladali listinné dôkazy, týkajúce sa veľmi rozsiahlej masy BSM. V   máji   2004   došlo   k   zmene   zákonného   sudcu   a   vec   bola   vec   pridelená   sudkyni JUDr. P. Sudkyňa prebrala celý senát s počtom 204 nevybavených vecí a potrebovala čas na naštudovanie spisov. V predmetnej veci prvý úkon urobila po 4 mesiacov od prevzatia veci, kedy vytýčila termín pojednávania na 20. 10. 2004, ktoré bolo odročené z dôvodu ospravedlnenia   právneho   zástupcu   navrhovateľa.   Je   pravda,   že ďalšie   pojednávania (15. 12. 2004,   6. 2. 2005,   4. 5. 2005,   29. 6. 2005,   14. 9. 2005)   sa opakovane   odročovali, avšak všetky ospravedlnenia boli zdokladované, či už dokladom o práceneschopnosti, alebo skoršími   predvolaniami   doručenými   právnemu   zástupcovi   na iné   pojednávania,   alebo z dôvodu,   že   navrhovateľ   vypovedal   plnú   moc   svojmu   právnemu   zástupcovi   a   hľadal si iného   právneho   zástupcu.   Ospravedlnila   sa   aj   právna   zástupkyňa   odporkyne pre nepriaznivé počasie a práceneschopnosť. Pojednávania sa uskutočnili dňa 18. 11. 2005, 23. 1. 2006,   15. 3. 2006,   kedy   súd   vypočúval   účastníkov   konania   a   viacerých   svedkov. Do spisu účastníci konania predkladali listinné dôkazy a bola podaná i námietka zaujatosti voči sudkyni zo strany právneho zástupcu navrhovateľa, o ktorej rozhodoval Krajský súd v Nitre.

V júli 2006 došlo opätovne k zmene zákonnej sudkyne, vec bola pridelená JUDr. M., ktorá   vo   veci   riadne   konala,   uskutočnili   sa   pojednávania   dňa   30. 10. 2006   7. 2. 2007, 16. 4. 2007, 6. 6. 2007, 22. 10. 2007, opätovne boli súdu doručované účastníkmi konania listinné   dôkazy   k   predmetu   BSM.   Opakovane   sa   tiež   stalo,   že   pojednávania   vytýčené na 18. 9. 2006, 18. 12. 2006, 22. 8. 2007, 14. 1. 2008 boli odročované pre ospravedlnenie navrhovateľa z dôvodu služobnej cesty. Dňa 1. 2. 2008 bola vec pridelená novej zákonnej sudkyni Mgr. I. H., ktorá bola v poradí už štvrtým zákonným sudcom. V čase prevzatia veci mal spis 450 strán a vec bola stará 6 rokov. Sudkyňa pokračovala vo veci vykonávaním dokazovania ohľadne predmetu BSM. Na pojednávaní dňa 20. 2. 2008 bol vypočutý svedok a pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom znaleckého dokazovania na ocenenie hnuteľných vecí, pričom až tretí ustanovený znalec bol schopný a ochotný vo veci vypracovať znalecký posudok na hodnotu elektronického zariadenia.   Znalecký posudok bol doručený súdu 18. 11. 2008 a zaslaný právnym zástupcom účastníkov konania na vyjadrenie. Následne boli ocenené aj ďalšie hnuteľné veci tvoriace masu BSM, znalecký posudok bol doručený súdu dňa 12. 5. 2009. Po doručení znaleckého posudku súd vytyčoval pojednávania na 9. 9. 2009, 2. 11. 2009, 27. 1. 2010, 24. 5. 2010, ktoré boli opakovane odročované pre ospravedlnenia, a to z väčšej miery   navrhovateľa,   alebo   jeho   právneho   zástupcu,   ale   boli   dokladované   jednak zastupovaním   právneho   zástupcu   v   inej   právnej   veci,   alebo   dokladom   o   PN,   alebo zdržiavaním sa navrhovateľa v zahraničí, čo preukázal letenkou. Zároveň medzi účastníkmi konania a ich právnymi zástupcami začala prebiehať mimosúdna komunikácia ohľadne prípadnej dohody o vyporiadaní BSM, čo bol tiež dôvod na odročenie pojednávania dňa 7. 4. 2010. Pojednávania sa riadne uskutočnili dňa 13. 10. 2010, 13. 12. 2010, 16. 2. 2011, 13. 4. 201, na ktorých sudkyňa sústredila pozornosť na nehnuteľnosti, ktoré predstavujú najväčšiu hodnotu masy BSM, snažila sa o to, aby účastníci konania dospeli k dohode, čo považovala   za   najprijateľnejšie   riešenie   pre   nich.   Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti namieta, že pojednávania boli odročené na neurčito s tým, že do konania bude ustanovený znalec, pričom súd neuviedol na ocenenie čoho. Z obsahu pojednávaní a z priebehu konania však vždy bolo jasné, čo bude znalec oceňovať, pričom najskôr sa oceňovali hnuteľné veci, potom   obchodný   podiel   a   investície   do   nehnuteľnosti   a   nakoniec   sa   budú   oceňovať nehnuteľnosti. Pokiaľ ide o termín pojednávania, vytýčený po 5 mesiacoch na 2. 11. 2011, bolo to z toho dôvodu, že dňa 18. 4. 2011 bol podaný návrh na nariadenie predbežného opatrenia,   súd   o   ňom   rozhodol   dňa   28. 4. 2011,   pričom   voči   rozhodnutiu   bolo   podané odvolanie   dňa   23. 5. 2011,   preto   bol   spis   predložený   Krajskému   súdu   v   Nitre,   ktorý rozhodnutie   potvrdil   dňa   30. 6. 2011.   Toto   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   dňa 25. 7. 2011. Následne súd dňa 21. 9. 2011 vytýčil pojednávanie na 2. 11. 2011, ktorý termín bol zrušený z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti navrhovateľa. Z uvedených dôvodov sa neuskutočnili   ani   pojednávania stanovené   na   19. 12. 2011 a 27. 2. 2012,   pričom   súd skúmal aj dopytom na lekára, aký je zdravotný stav navrhovateľa a či je schopný dostaviť sa na pojednávanie. Na pojednávaní dňa 18. 4. 2012 súd navrhoval účastníkom konania spôsob   riešenia   vyporiadania   BSM,   čo   z   ich   strany   nebolo   akceptované.   Pojednávanie stanovené   na   4. 6. 2012   bolo   odročené   pre   práceneschopnosť   sudkyne.   Ďalší   termín pojednávania na 22. 8. 2012 bol zrušený jednak pre extrémne horúčavy v auguste 2012, ale najmä z dôvodu, že právny zástupca navrhovateľa súdu oznámil, že na Okresnom súde Nitra je vedené konanie pod sp. zn. 19 C 139/2011 ohľadne vyporiadania nehnuteľností, ktoré sú uvádzané aj v rámci konania o vyporiadanie BSM a preto sudkyňa dala pokyn na pripojenie   spisu   a   následne   zvažovala   otázku   možného   prerušenia   konania.   Ďalšie pojednávanie sa malo uskutočniť dňa 22. 10. 2012, bolo však odročené pre ospravedlnenie právneho zástupcu navrhovateľa z dôvodu jeho účasti na pohrebe, ktoré ospravedlnenie považoval   súd   za   dôvodné   a   akceptoval   ho.   Pojednávanie   dňa   3. 12. 2012,   na   ktorom prebehol   výsluch   účastníkov   konania,   bolo   odročené   z   dôvodu   doplnenia   dokazovania znalcom   z   odboru   účtovníctvo   na   ocenenie   obchodných   podielov   navrhovateľa v obchodných spoločnostiach, ktorý bol ustanovený uznesením zo dňa 18. 2. 2013. Následne sa zabezpečovali podklady pre vypracovanie znaleckého posudku, ktoré požadoval znalec, robili sa dopyty na účtovníkov firiem. Nakoľko sa doklady nepodarilo zabezpečiť, znalec súdu dňa 3. 1. 2014 oznámil, že bez podkladov nie je možné vo veci vypracovať znalecký posudok,   čo   bolo   oznámené   právnym   zástupcom   účastníkov   konania   prípisom   zo   dňa 8. 1. 2014 s tým, že boli vyzvaní, či majú návrhy na doplnenie dokazovania a ak nie, bude vo veci nariadené znalecké dokazovanie na oceňovanie nehnuteľností.

Z postupu súdu vo veci vyplýva, že súd nebol nečinný, konal riadne, jednotlivé úkony boli vykonávané postupne a s ohľadom na pracovnú zaťaženosť   sudcov v primeraných časových   intervaloch.   Súd   považuje   túto   vec   za   náročnú   na   dokazovanie,   čo   značne ovplyvňuje dĺžku konania. Doposiaľ boli vo veci vyhotovené znalecké posudky oceňujúce elektroniku a ostatné hnuteľné veci, pre nedostatok podkladov sa nepodarilo zabezpečiť ocenenie obchodných podielov navrhovateľa v obchodných spoločnostiach a je potrebné zabezpečiť ešte ocenenie nehnuteľností. Na dĺžku konania mala vplyv aj opakovaná zmena zákonného sudcu, k čomu bolo potrebné pristúpiť z objektívnych dôvodov, keď sudkyne M. a M.   nastupovali   na   materskú   dovolenku   a   sudkyňa   P.   odišla   na   Krajský   súd   v   Nitre. V podstatnej   miere   sa   o   dĺžku   konania   pričinili   účastníci   konania,   najmä   navrhovateľ a aj jeho   právny   zástupca,   ktorí   sa   opakovane   ospravedlňovali   (dlhodobá práceneschopnosť,   služobné   cesty,   pohreb   v   rodine,   kolízia   s   inými   pojednávaniami) a žiadali o odročenie pojednávania z uvedených dôvodov, ktoré ale riadne preukázali a súd ich ako opodstatnené akceptoval.“

Sťažovateľka   zotrvala   vo   svojom   stanovisku   z 19.   marca   2014   na   argumentácii uvedenej v sťažnosti a poukázala na to, že zákonná sudkyňa v iných obdobných veciach postupovala promptnejšie.

Účastníci konania oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   od   ústneho   pojednávania,   keďže   od   neho   nebolo   možné   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   druhej   vety   OSP   povinný   robiť vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v   súdnom   konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   ústavný   súd   v   súlade   so svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02,   IV.   ÚS   272/04,   IV. ÚS 99/07)   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade   s   judikatúrou   Európskeho   súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o vyporiadaní BSM po rozvode manželstva. Ústavný súd považuje takéto spory za skutkovo zložitejšie a svojou povahou   náročné   na dokazovanie,   pretože   treba   nielen   zistiť   okruh   vecí   patriacich do zaniknutého BSM účastníkov konania, ale aj ich hodnotu ku dňu jeho zániku, a zároveň zohľadniť aj viacero skutočností, ktoré vyplývajú z § 150 Občianskeho zákonníka, najmä pokiaľ ide o komplexnosť vyporiadania tohto majetkového spoločenstva. Faktická zložitosť veci v tomto konaní vyplýva z charakteru a rozsahu majetku tvoriaceho BSM a skutočnosti, že navrhovateľ je, resp. v čase rozvodu bol podnikateľom. Podľa názoru ústavného súdu preskúmavané   konanie   nie je právne   zložité,   keďže   existuje   dostatočné   množstvo stabilizovanej   judikatúry   všeobecných   súdov,   ktorá   obsahuje   aj   jednoznačnú   metodiku postupu a prerokovania uvedených majetkových sporov, takže pri sústredenejšom a najmä efektívnejšom postupe mohol okresný súd v namietanom konaní postupovať plynulejšie.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v namietanom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho konania.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   podala   11.   decembra   2002   námietku zaujatosti,   ktorá   bola   posúdená   ako   nedôvodná,   trikrát   sa   nedostavila   na   pojednávanie, z toho   jedenkrát   bolo   pojednávanie   odročené   z dôvodu   na   jej   strane   (26.   júna   2006). Iné skutočnosti, ktoré by bolo možné pričítať sťažovateľke, ústavný súd nezistil. Zistené okolnosti   majú   zanedbateľný   vplyv   na   doterajšiu   dĺžku   konania,   a preto   ústavný   súd konštatuje, že sťažovateľka neprispela svojím správaním k predĺženiu konania.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup samotného okresného súdu.

Konanie   okresného   súdu   začalo   5.   marca   2002   a ani   po   12   rokoch   nie   je   právoplatne skončené.   Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   ústavný   súd   nepovažuje   za potrebné osobitne vyhodnocovať priebeh postupu a jednotlivé procesné úkony vykonané okresným súdom   v namietanom   konaní,   pretože   s poukázaním   na   svoju   prechádzajúcu judikatúru (napr.   IV. ÚS 121/2011,   IV. ÚS 188/2011)   je   nútený   konštatovať   že z ústavnoprávneho hľadiska nie je uvedený stav konania akceptovateľný.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   k   porušeniu   základného   práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   môže   dôjsť nielen neodôvodnenou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej   neistoty   účastníkov   konania   v   primeranom   čase   (m.   m.   napr.   II.   ÚS   32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

V postupe okresného súdu sa vyskytli kratšie obdobia nečinnosti; na začiatku konania, keď okresný súd vykonal prvý úkon po siedmich mesiacoch (9. októbra 2002), a viac ako desať mesiacov v období od 22. októbra 2003 do   2. septembra 2004. Zbytočné prieťahy boli spôsobené   v prevažnej   miere neefektívnou   činnosťou   okresného súdu,   ktorá   sa prejavila jednak   v postupe   vykonania   znaleckého   dokazovania   (okresný   súd   ustanovil   znalca   na určenie hodnoty hnuteľných vecí patriacich do BSM v roku 2008, t. j. po viac ako šiestich rokoch od začatia konania, znalca z odboru účtovníctva okresný súd ustanovil až v čase, keď už potrebné   účtovné   doklady   boli   skartované   z dôvodu   uplynutia   archivačnej   doby, a vykonanie znaleckého dokazovania na určenie hodnoty nehnuteľností nariadil až v roku 2014), ako aj nevyužití procesných opatrení proti opakovanej neúčasti účastníkov konania na nariadených pojednávaniach.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd svojím postupom v   namietanom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   46/2002   porušil   základné   právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľky na prerokovanie jej veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 46/2002 konal bez   zbytočných   prieťahov   a   odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   50 000 €   z dôvodu neprimerane dlhej doterajšej doby konania s poukazom na to, že majetok patriaci do BSM užíva výlučne navrhovateľ a ona nemá prístup k týmto hodnotám už 13 rokov.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho poručovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa   názoru ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 12 C 46/2002,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   ako   aj   skutočnosť, že konanie   nebolo   do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd považoval   priznanie sumy   7   000   €   sťažovateľke   za   primerané finančné   zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním pred ústavným súdom advokátkou Mgr.   Ivetou   Vajdovou,   Námestie   M.   Benku   12,   Bratislava.   Podľa   §   36   ods.   2   zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   vychádzal   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 € (za 2 úkony urobené v roku 2013).

Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s príslušnými ustanoveniami vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej len „vyhláška“). Za dva úkony vykonané v roku 2013 tak priznal po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2013 po 7,81 €, čo spolu predstavuje sumu 275,94 €. Po zvýšení o daň z pridanej hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhlášky) predstavuje priznaná úhrada trov konania sumu 331,12 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2014