znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 616/2012-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   14.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť D. V., S., zastúpenej advokátom JUDr. J. B., S., ktorou namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 48   ods. 2   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn.   6 C 564/99   a jeho   rozsudkom   z 12.   septembra   2008   a postupom   Krajského   súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co/207/2004 a sp. zn. 5 Co 41/2009 a jeho rozsudkom zo 16. júna 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. V. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. novembra 2012 doručená sťažnosť D. V. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   (ďalej   len „okresný súd) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 564/99 a jeho rozsudkom z 12. septembra 2008 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co/207/2004 a sp. zn. 5 Co 41/2009 a jeho rozsudkom zo 16. júna 2011.

Zo   sťažnosti   a z pripojených   príloh   vyplýva,   že   namietané   konanie   ako   celok skončilo 23. septembra 2011, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 41/2009 zo 16. júna 2011.

Keďže   sťažovateľka   nebola   spokojná   s výsledkom   súdneho   konania,   podala 1. septembra   2012   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“)   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   ktorý   generálna   prokuratúra prípisom č. k. VI/1 PZ 536/12-10 z 20. septembra 2012 odložila bez prijatia opatrenia.

Sťažovateľka s poukazom na uvedené v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/564/99 a postupom Krajského súdu v Košiciach vedenom pod sp. zn. 14 Co/207/04 a 5 Co/41/2009 o vydanie hnuteľných vecí alebo zaplatenie sumy 114.000,- Sk porušené bolo.

Sťažovateľke   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   8.000,-   Eur, ktoré sú Okresný súd v Spišskej Novej Vsi a Krajský súd v Košiciach spoločne a nerozdielne povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

Základné   právo   sťažovateľky   na   spravodlivý   proces   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi v konaní vedenom pod sp. zn.   6 C/564/99   a   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   vedenom   pod   sp. zn. 14 Co/207/04 a 5 Co/41/2009 o vydanie hnuteľných vecí alebo zaplatenie sumy 114.000,- Sk porušené bolo.

Ústavný   súd   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   5 Co/41/2009-289 z 16. 6. 2011 a Okresného súdu Spišská Nová Ves 6 C/564/99-252 z 12. 9. 2008 a vracia vec na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka sa taktiež domáha, aby jej ústavný súd priznal aj úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáha,   aby   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jej základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a   čl. 48   ods. 2   ústavy   postupom   okresného   súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 C 564/99   a jeho   rozsudkom   z 12.   septembra   2008 a postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   14 Co/207/2004   a sp. zn. 5 Co 41/2009 a jeho rozsudkom zo 16. júna 2011.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Ústavný   súd   zo sťažnosti   a na   okresnom   súde   zistil,   že   okresný   súd   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   6 C 564/1999   rozhodol   meritórne   dvakrát,   pričom   proti   obidvom rozsudkom bolo podané odvolanie.

O odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 30. apríla 2004 rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 14 Co 207/2004 z 25. októbra 2005, na základe ktorého bolo konanie vo vzťahu k žalovaným v III. a vo IV. rade právoplatne skončené 13. februára 2008.

O odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 12. septembra 2008 rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 41/2009 zo 16. júna 2011, na základe ktorého bolo konanie aj vo vzťahu k žalovaným v I. a II. rade právoplatne skončené 23. septembra 2011, čím bolo právoplatne skončené aj celé namietané konanie.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka, aj keď to výslovne neuvádza, počíta začiatok plynutia lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde od 27. septembra 2012, keď   jej   bol   doručený   prípis   generálnej   prokuratúry,   ktorým   bol   odložený   jej   podnet na podanie mimoriadneho dovolania.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor,   že   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnemu   prokurátorovi Slovenskej republiky [(ďalej len „generálny prokurátor“); § 243e až § 243j Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania   sťažnosti   ústavnému súdu   podľa   tohto článku ústavy, a preto   na jeho podanie z hľadiska   plynutia   uvedenej   lehoty   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   nemožno prihliadať (m. m. I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, IV. ÚS 282/2010).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   mimoriadne   opravné   prostriedky, ktoré   navrhovateľ   (sťažovateľ)   nemôže uplatniť osobne,   nemožno považovať za   účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné. Ustanovenie § 243e ods. 1 OSP totiž neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť, či podá mimoriadne dovolanie (táto voľná úvaha je   vylúčená   iba   v prípade,   ak   zistí,   že   zákonné   podmienky   na   podanie   mimoriadneho dovolania sú splnené). Oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna   ochrana   (napr.   II. ÚS 42/01,   I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).

Takýto podnet nie je teda iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a preto nemá na plynutie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde žiadny vplyv. Plynutie uvedenej lehoty nie je   totiž   závislé   na   snahe   sťažovateľa   využiť   mimoriadne   opravné   prostriedky,   ale na naplnení skutočností uvedených v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (I. ÚS 209/03, I. ÚS 233/03).

Na základe uvedeného ústavný súd vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažnosť bola ústavnému   súdu   doručená   27.   novembra   2012   a namietané   konanie   bolo   právoplatne skončené už 23. septembra 2011, konštatoval, že sťažnosť bola podaná zjavne po uplynutí lehoty   uvedenej   v   § 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde,   a   preto   ju   pri   predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012