znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 615/2013-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti T. S., zastúpenej advokátom JUDr.   Markom   Valachovičom,   Františkánske   námestie   3,   Bratislava,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní   vedenom   pod sp. zn.   28   Cb   444/06,   za   účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo T. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   jej záležitosti   v   primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 444/06 p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 444/06 konal bez zbytočných prieťahov.

3. T. S. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 500 € (slovom tritisícpäťsto eur),   ktorú   jej j e   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   vyplatiť   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť T. S. trovy konania v sume 417,98 € (slovom štyristosedemnásť eur a deväťdesiatosem centov) na účet jej právneho zástupcu   Mgr.   Marka   Valachoviča,   Františkánske   námestie   3,   Bratislava,   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2013 doručená   sťažnosť   T.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 444/06 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka uvádza, že žalobou podanou 30. júna 2006, doručenou okresnému súdu 3.   júla 2006,   o ktorej   sa   vedie   označené konanie,   sa   domáha zrušenia   rozhodcovského rozsudku,   ktorým   bola   jej   a   jej   manželovi   ako   žalovaným   v   2.   a   3.   rade   uložená povinnosť zaplatiť   žalobcovi   (O.,   a.   s.)   spoločne   a   nerozdielne   sumu   1 326   246,63   Sk so 6 %   ročným   úrokom   od 28.   novembra   2005   do   zaplatenia,   ako aj nahradiť   žalobcovi trovy konania v sume 40 300 Sk.

Sťažovateľka namieta, že okresný súd neurobil rok a pol od podania návrhu žiadny úkon vo veci samej, prvé pojednávanie sa konalo 27. októbra 2010 a ďalšie 24. apríla 2013, ktoré bolo odročené na neurčito bez prerokovania veci samej. V prevažnej miere sa podľa jej tvrdenia okresný súd dosiaľ zaoberal len úkonmi nemeritórnej povahy. Podľa názoru sťažovateľky   postupuje   okresný   súd   v   jej   veci   neefektívne   a so zbytočnými   prieťahmi. Z toho   dôvodu   sťažovateľka   podala   5.   marca   2013   sťažnosť   na   prieťahy   predsedníčke okresného súdu, ktorá v prípise z 15. marca 2013 konštatovala, že vo veci sa priebežne koná a je nariadený termín pojednávania. Na tomto pojednávaní však vec nebola prerokovaná a okresný súd nerozhodol ani o návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, pričom exekúcia vedená na jeho základe proti sťažovateľke pokračuje vykonávaním zrážok z jej dôchodku.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné právo T. S... trvale bytom... na prerokovanie a rozhodnutie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb 444/06 boli porušené.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   prikazuje   Okresnému   súdu   Bratislava   I, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 28 Cb 444/06 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke T. S..., trvale bytom... finančné   zadosťučinenie   vo výške   7.000,-   €,   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   I   povinný vyplatiť sťažovateľke v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva T. S..., trvale bytom... náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 275,96 € (2 úkony v hodnote 130,17 € a 2 x režijný paušál 7,81,-   €   za prevzatie   a   prípravu   zastúpenia   a   vypracovanie   ústavnej   sťažnosti),   ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť sťažovateľke na účet jej právneho zástupcu v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 615/2013-19 z 3. októbra 2013 prijal sťažnosť v časti   namietaného   porušenia   označených   práv   postupom   okresného   súdu   na   ďalšie konanie podľa § 25 ods. 1 a 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Následne ústavný   súd   vyzval   účastníkov   konania,   aby   sa   vyjadrili,   či   trvajú   na   konaní   ústneho pojednávania, a okresný súd vyzval aj na vyjadrenie k sťažnosti.

Predsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti   sp.   zn.   Spr   3978/2013 zo 16. januára 2014 uviedla podrobný prehľad doterajšieho priebehu konania:

„Dňa 29. 11. 2006 súd vyzval navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za návrh vo veci samej.

Dňa 29. 11. 2006 súd v rámci prípravy veci na pojednávanie vyzval navrhovateľa na doplnenie návrhu.

Dňa   04.   01. 2007   navrhovateľ   doplnil   návrh   v   zmysle   výzvy   súdu   a   požiadal o ustanovenie právneho zástupcu ex-offo.

Dňa 18. 01. 2007 súd vyzval navrhovateľa v zmysle jeho žiadosti na preukázanie skutočností odôvodňujúcich ustanovenie zástupcu.

Dňa 21. 08. 2007 navrhovateľ reagoval na výzvu súdu zo dňa 18. 01. 2007. Dňa 08. 10. 2007 súd požiadal o súčinnosť Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk. Dňa 15. 02. 2008 súd priznal navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovil navrhovateľovi právneho zástupcu ex-offo.

Dňa 10. 04. 2008 súd vyzval zástupcu navrhovateľa na oznámenie dôvodov, pre ktoré sa navrhovateľ domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku.

Dňa 07.   05.   2008 bolo súdu   doručené podanie právneho zástupcu navrhovateľa v zmysle výzvy súdu zo dňa 10. 04. 2008.

Dňa 07. 07. 2008 bola súdu doručená žiadosť navrhovateľa na nariadenie termínu pojednávania.

Dňa   24.   07.   2008   súd   uznesením   nevyhovel   žiadosti   navrhovateľa   o   odloženie vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku.

Dňa 11. 08. 2008 bolo súdu doručené odvolanie navrhovateľa voči uzneseniu súdu zo dňa 24. 07. 2008.

Dňa 12. 08. 2008 bola vec predložená na Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd. Dňa 26. 02. 2009 bola vec vrátená súdu ako predčasne predložená.

Dňa   11.   03.   2009   bola   vec   opätovne   predložená   na   Krajský   súd   v   Bratislave ako odvolací súd.

Dňa 26. 11. 2009 Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd uznesenie súdu zo dňa 24. 07. 2008 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa   24.   05.   2010   súd   nariadil   vo   veci   termín   pojednávania   na   27.   10.   2010 o 9:00 hod., na ktorom súd vec prejednal a rozhodol o odročení pojednávania z dôvodu potreby doplnenia dokazovania.

Dňa 27. 10. 2010 súd uznesením odložil vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Dňa   23.   11.   2010   bolo   súdu   doručené   odvolanie   odporcu   voči   uzneseniu   súdu zo dňa 27. 10. 2010.

Dňa   26.   11.   2010   bol   súdu   doručený   návrh   navrhovateľa   na   zmenu   účastníkov na strane odporcu (vstup spoločnosti A. na miesto doterajšieho odporcu) a zároveň na vstup spoločnosti O. s. r. o. do konania ako vedľajšieho účastníka.

Dňa 26. 11. 2010 súd zaslal odvolanie odporcu právnemu zástupcovi navrhovateľa. Dňa 07. 01. 2011 bola vec predložená na Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd. Dňa 14. 04. 2011 Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd uznesenie súdu zo dňa 7. 10. 2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 10. 06. 2011 súd požiadal o poskytnutie súčinnosti advokátsku kanceláriu P. s. r. o.   v   likvidácii   za   účelom   oznámenia   informácie   ohľadne   právneho   zastúpenia spoločnosti A. na území Slovenskej republiky.

Dňa 04.   11.   2011 súd   vyzval navrhovateľa na doplnenie   jeho   návrhu   na   zmenu účastníkov na strane odporcu o doplnenie výpisu z registra, do ktorého je spoločnosť A. zapísaná.

Dňa   25.   11.   2011   bol   súdu   doručený   návrh   navrhovateľa   na   pripustenie   vstupu ďalších účastníkov do konania.

Dňa 13. 02. 2012 súd požiadal o poskytnutie súčinnosti spoločnosť D... za účelom oznámenia informácie ohľadne právneho zastúpenia spoločnosti A. na území Slovenskej republiky.

Dňa   27.   02.   2012   bolo   súdu   doručené   oznámenie   o   zmene   právneho   zastúpenia spoločnosti A. na území Slovenskej republiky.

Dňa   22.   05.   2012   súd   uznesením   pripustil   zmenu   účastníkov   na   strane   odporcu v zmysle návrhu navrhovateľa zo dňa 26. 11. 2010.

Dňa 22. 05. 2012 súd uznesením vyzval navrhovateľa na doplnenie jeho návrhu na vstup ďalších účastníkov do konania.

Dňa 24. 05. 2012 bolo súdu doručené doplnenie návrhu na vstup ďalších účastníkov do konania v zmysle výzvy súdu uznesením zo dňa 22. 05. 2012.

Dňa 23. 07. 2012 súd vyzval spoločnosť O. s. r. o. na oznámenie, či má právny záujem vystupovať v konaní ako vedľajší účastník.

Dňa   23.   07.   2012   súd   uznesením   pripustil   vstup   ďalších   účastníkov   do   konania na strane odporcu.

Dňa 27.   08.   2012 súd   pristúpil k zisťovaniu pobytu   nového účastníka na strane odporu – P. S. (odporcovi v III. rade), nakoľko sa mu nepodarilo doručiť uznesenie súdu zo dňa 23. 07. 2012.

Dňa 03. 10. 2012 súd opätovne doručoval uznesenie súdu zo dňa 23. 07. 2012 P. S. na novozistenú adresu jeho pobytu.

Dňa 04. 12. 2012 súd doručoval uznesenie súdu zo dňa 23. 07. 2012 spoločnosti O. s. r. o. ako vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu v I. rade.

Dňa   11.   03.   2013   súd   nariadil   vo   veci   termín   pojednávania   na   24.   04.   2013 o 10:00 hod., ktoré bolo odročené bez prejednania vedci z dôvodu neprítomnosti všetkých odporcov.

Dňa 21. 06. 2013 súd uznesením odložil vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku.“

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení ďalej uviedla: „S poukazom na uvedený procesný postup z hľadiska jeho časovej plynulosti mám za to, že Okresný súd Bratislava I v namietanej veci sp. zn. 28 Cb/444/2006 priebežne koná bez prieťahov s tým, že v obdobiach, kedy sa vec nachádzala na Krajskom súde v Bratislave od 11. 3. 2009 do 26. 11. 2009 ako odvolacom súde, som postup súdu neskúmala, nakoľko mi uvedené ako predsedníčke Okresného súdu Bratislava I neprináleží. Z vyššie uvedeného postupu súdu a jednotlivých úkonov vyplýva, že dôvodom, pre ktorý sa konanie časovo predĺžilo, bolo podanie viacerých procesných návrhov zo strany navrhovateľa, o ktorých bolo potrebné rozhodnúť ešte v rámci prípravy veci na pojednávanie tak, aby po nariadení termínu pojednávania mohol súd vec nerušene prejednať a rozhodnúť. Z obsahu spisového materiálu   vyplýva,   že   vo   veci   bolo   nariadené   pojednávanie   dňa   24.   04.   2013,   ktoré bolo odročené   bez   prejednania   veci   z   dôvodu   neprítomnosti   všetkých   odporcov.   Nový termín pojednávania je vo veci vytýčený dňa 29. 01. 2014 o 13:00 hod.

Na základe uvedených skutočností mám za to, že právo sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   nebolo postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp.   zn.   28 Cb/444/2006 porušené. Sťažnosť sťažovateľa zo dňa 31. 05. 2013 považujem za nedôvodnú a navrhujem, aby túto Ústavný súd Slovenskej republiky zamietol a sťažovateľovi ním uplatnené finančné zadosťučinenie nepriznal.“

Sťažovateľka vo svojom stanovisku k tejto časti vyjadrenia okresného súdu uviedla, že nesúhlasí s názorom predsedníčky okresného súdu. Poukázala, že podala tri procesné návrhy, z toho dva boli obsahom jedného podania a tretí bol reakciou na úmrtie jej manžela, ktorého   vstup   do   konania   navrhovala.   Sťažovateľka   zdôraznila,   že o prvom   procesnom návrhu, ktorým bol návrh na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, okresný súd právoplatne   rozhodol   až   po   siedmich   rokoch   od   podania   návrhu.   Návrhom   na zmenu účastníka na strane žalovaného v 1. rade sťažovateľka reagovala na postúpenie pohľadávky priznanej rozhodcovským rozsudkom a návrh na pristúpenie ďalších účastníkov na strane žalovaného   sťažovateľka   podala   v záujme   zabezpečenia   materiálnej   a formálnej vykonateľnosti rozsudku vo veci samej.

Sťažovateľka   vyjadrila   názor,   že   okresný   súd   postupoval   pri   rozhodovaní o jej procesných návrhoch neefektívne, pričom argumentuje takto:

«Domnievam sa, že o vyššie uvedených procesných návrhoch podľa ust. § 92 ods. 1 a 2   zákon   č.   99/1963   Zb.   Občianskeho   súdneho   poriadku   v platnom   znení   (ďalej   len „OSP“)   by   všeobecnému   súdu   mala   stačiť   maximálne   15   až   –   dňová   lehota...   V tejto súvislosti poukazujem aj na platné znenie ust. § 92 ods. 5 OSP, v ktorom zákonodarca novelou č. 388/2011 účinnou od 1. 1. 2012 určil procesné lehoty na rozhodnutie o týchto procesných návrhoch, pričom v prípade ak sa nevyžaduje vyjadrenie ostatných účastníkov so   vstupom   do   konania   zákonom   stanovená   lehota   je   30   dní.   O takéto   návrhy   išlo   aj v posudzovanej vec, pričom v zmysle prechodného ust. § 372p OSP: „Na konania začaté do 31. decembra 2011 sa použijú predpisy účinné od 1. januára 2012.“

... Takže   ak   porušovateľ   o procesných   návrhov   uvedených   vyššie   právoplatne nerozhodol v bode a) až za 7 rokov od podania návrhu a v bode B) za vyše 18 mesiacov, nemožno to hodnotiť ako efektívny postup súdu bez zbytočných prieťahov.»

Sťažovateľka   doplnila,   že   aktuálne   sa   29.   januára   2014   uskutočnilo   meritórne pojednávanie, na ktorom bola prvýkrát vypočutá a ktoré bolo odročené na neurčito, a preto nemožno   v najbližšej   dobe   očakávať   právoplatné   rozhodnutie   o   veci   samej.   V závere uviedla: „Ako   dôchodkyňa,   ktorá   je   už   niekoľko   rokov   postihnutá   exekúciou   vedenou na podklade rozhodcovského rozsudku, ktorého zrušenia sa v konaní domáham je uvedený stav takmer likvidačný a nebyť pomoci mojich blízkych, už dávno by som sa z tohto stavu spôsobeného aj nečinnosťou súdov psychicky zrútila.“

Účastníci konania oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   od   ústneho   pojednávania,   keďže   od   neho   nebolo   možné   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v súlade   s ktorou   účelom   základného   práva   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného   súdu   (3).   V rámci   prvého   kritéria   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií postupoval ústavný súd aj vo veci sťažovateľa.

1.   Predmetom   namietaného   konania   okresného   súdu   je   rozhodovanie   o žalobe sťažovateľky o určenie neplatnosti rozhodcovského rozsudku. Podľa názoru ústavného súdu nemožno konanie z hľadiska jeho predmetu považovať za právne zložité, agenda tohto typu je   štandardnou   súčasťou   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov.   Okresný   súd nepoukázal vo svojom vyjadrení na skutkovú zložitosť veci a ani ústavný súd ju nezistil zo súdneho spisu. Okresný súd dosiaľ nevykonával časovo náročnejšie dokazovanie, a preto nemožno dospieť k záveru, že by namietaný stav konania ovplyvnilo zložité zisťovanie skutkového   stavu   potrebného   pre   rozhodnutie.   Zároveň   je   potrebné   poukázať,   že   proti sťažovateľke   je vedená   exekúcia   na   vymoženie   pohľadávky   priznanej   rozhodcovským rozsudkom zrážkami z jej starobného dôchodku, a preto má rozhodnutie pre ňu osobitný význam.

2.   Správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   konania   je   druhým   kritériom,   podľa ktorého ústavný súd posudzuje, či v konaní vedenom okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom.

Vychádzajúc   z doterajšieho   priebehu   konania,   ústavný   súd   konštatuje, že sťažovateľka   čiastočne   negatívne   ovplyvnila   doterajšiu   dĺžku   napadnutého   konania vzhľadom   na   viacero   procesných   návrhov,   ktoré   podala   a o ktorých   bolo   potrebné rozhodnúť pred samotným prerokovaním veci (žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu, oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   návrh   na   zmenu   účastníka,   návrh   na   odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku a pod.), ako aj vzhľadom na potrebu odstránenia nedostatkov   návrhu,   nepredloženie   relevantných   dokladov   a pod.   Ústavný   súd   v tejto súvislosti poukazuje na ustálený právny názor, podľa ktorého využitie možností daných sťažovateľke procesnými predpismi [napr. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“)] na uplatňovanie a presadzovanie jej práva v súdnom konaní môže síce spôsobiť predĺženie priebehu   konania,   nemožno   ho   však   kvalifikovať   ako   postup,   ktorého   dôsledkom sú zbytočné   prieťahy   (napr.   I.   ÚS   31/01).   Na   základe   týchto   skutočností   ústavný   súd považuje obranu okresného súdu, že sťažovateľka podaním svojich procesných návrhov prispela k predĺženiu konania, za čiastočne opodstatnenú.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   prerokovanie   jej   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu v namietanom konaní.

Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   druhej   vety   OSP   povinný   robiť vhodné   opatrenia, aby sa zabezpečilo   splnenie   účelu   pojednávania   a   úspešné   vykonanie   dôkazov.   Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   k   porušeniu   základného   práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   resp.   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   môže   dôjsť nielen neodôvodnenou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej   neistoty   účastníkov   konania   v   primeranom   čase   (m.   m.   napr.   II.   ÚS   32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný   súd   zistil   zo   súdneho   spisu   v podstate   rovnaké   skutočnosti,   ako   uviedla predsedníčka   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti,   a preto   vychádzal   pri   posúdení postupu   okresného   súdu   z prehľadu   úkonov   uvedených   vo   vyjadrení,   ktoré   je   citované v prvej časti tohto nálezu.

Napadnuté   konanie okresného   súdu   trvá   sedem   a pol   roka   a prevažnú časť   tohto obdobia   sa okresný   súd   zaoberal   návrhom   sťažovateľky   na   odklad   vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, ktorý podala súčasne s návrhom vo veci samej a doplnila v júni 2008. O tomto návrhu rozhodoval trikrát, právoplatnosť nadobudlo až uznesenie z 21. júna 2013,   ktorým   okresný   súd   odložil   vykonateľnosť   rozhodcovského   rozsudku do právoplatného   skončenia   konania.   Medzitým   sa   okresný   súd   zaoberal   aj   návrhom sťažovateľky   na   zmenu   pôvodného   žalovaného   a vstup   ďalších   účastníkov   do   konania na strane odporcu, rozhodovanie o týchto návrhoch trvalo rok a osem mesiacov. Do podania sťažnosti   ústavnému   súdu   okresný   súd   nariadil   len   dva   termíny   pojednávaní   a ostatné pojednávanie, na ktorom bola vypočutá sťažovateľka, sa uskutočnilo 21. januára 2014. Ústavný súd hodnotí uvedený postup okresného súdu ako neefektívny, poznačený nesprávnou činnosťou okresného súdu, čo sa prejavilo dvakrát zrušením jeho uznesenia v odvolacom   konaní,   a poznačený   aj   prieťahmi,   keď   okresný   súd   vykonával   jednotlivé úkony s viacmesačnými odstupmi, vytvoriac tak dojem relatívne pravidelnej činnosti, ktorá však   nesmerovala   k naplneniu   účelu   konania.   Ústavný   súd   len   napríklad   poukazuje na obdobie rokov 2010 a 2011, keď okresný súd vykonal vo veci sťažovateľky v roku 2010 jedno   pojednávanie   a v   ten   istý   deň   rozhodol   o návrhu   na   odklad   vykonateľnosti rozhodcovského   rozsudku,   a v roku   2011   realizoval   dve   výzvy   v súvislosti   s návrhom sťažovateľky z roku 2010, o ktorom nakoniec rozhodol až v máji, resp. júli 2012. Ďalej je tiež potrebné poukázať na prieťah pri rozhodovaní o návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, keď sa okresný súd začal zaoberať týmto návrhom až po dvoch rokoch od ostatného zrušenia jeho rozhodnutia odvolacím súdom a vrátení veci na ďalšie konanie.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   konanie   je   do   značnej   miery   poznačené nesústredenou činnosťou okresného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd svojím postupom v   namietanom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   28   Cb   444/06   porušil   základné   právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   rozhodol,   že   základné   právo   sťažovateľky na prerokovanie jej veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 28 Cb 444/06 konal bez   zbytočných   prieťahov   a   odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   7 000 € z dôvodu neprimerane dlhej doby konania a neschopnosti okresného súdu rozhodnúť nielen o veci   samej,   ale   aj   o návrhu   na   odklad   vykonateľnosti   rozhodcovského   rozsudku. Sťažovateľka tiež poukázala na nepriaznivý následok pomalého postupu okresného súdu v podobe exekúcie, ktorá je už viac ako päť rokov vykonávaná zrážkami z jej starobného dôchodku, ktorý je jediným zdrojom jej príjmu.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 28 Cb 444/06, berúc do   úvahy konkrétne okolnosti   daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie   vo   veci   sťažovateľky   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   3 500   €   sťažovateľke   za   primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli   v   súvislosti   s   jej   právnym   zastupovaním   pred   ústavným   súdom   advokátom JUDr. Markom Valachovičom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní úhrady trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 € (za 2 úkony urobené v roku 2013), a z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za 1 úkon urobený v roku 2014).

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané v 1. polroku 2013 (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s relevantnými ustanoveniami vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 (stanovisko k vyjadreniu okresného súdu). Za dva úkony vykonané v roku 2013 tak priznal po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, za jeden úkon vykonaný v roku 2014 úhradu 134 €, režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2013 po 7,81 € a za úkon vykonaný v roku 2014 v sume 8,04 €, čo spolu predstavuje sumu 417,98 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2014