znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 614/2012-16

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   14.   decembra 2012   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   V...,   t.   č. vo väzbe,   zastúpeného   advokátom JUDr. Ľ. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 4 Tost 36/2012 z 15. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra 2012 doručená sťažnosť M. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tost 36/2012 z 15. októbra 2012 (ďalej aj „namietané uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti, ako aj jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením sudcu pre prípravné konanie (ďalej len „sudca“) Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“), sp. zn. Tp 20/2011 z 3. marca 2011 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 6/2011 z 11. marca 2011 vzatý do väzby podľa § 72   ods. 2   Trestného   poriadku   z dôvodov   uvedených   v   § 71   ods. 1   písm. c)   Trestného poriadku. Podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku nebol prijatý jeho písomný sľub a podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku nebola prijatá ani ním ponúknutá peňažná záruka. Väzba sťažovateľovi začala plynúť 1. marca 2011 o 5.30 h.

Dňa 30. júla 2012 bola na špecializovanom súde podaná na sťažovateľa obžaloba. Uznesením   špecializovaného   súdu   sp. zn.   BB-3 T 25/2012   z 15.   augusta   2012   v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 31/2012 z 28. augusta 2012 bolo podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku rozhodnuté, že sťažovateľ ostáva po podaní obžaloby naďalej vo väzbe.

Dňa   20.   septembra   2012   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   obhajcu   požiadal špecializovaný   súd   o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   eventuálne   o nahradenie   väzby písomným sľubom podľa § 81 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, resp. o nahradenie väzby peňažnou   zárukou   podľa   § 81   Trestného   poriadku   (ďalej   len   „žiadosť   o prepustenie z väzby“). Uznesením špecializovaného súdu sp. zn. BB-3 T 25/2012 z 27. septembra 2012 (ďalej   len   „uznesenie   z 27.   septembra   2012“)   v spojení   s namietaným   uznesením najvyššieho   súdu   bola   sťažovateľova   žiadosť   o prepustenie   z väzby   zamietnutá   a nebol prijatý jeho písomný sľub ani peňažná záruka.

Sťažovateľ   vyjadruje   názor,   že   orgány   rozhodujúce   o   jeho   ponechaní   vo   väzbe rozhodujú bez osvedčenia konkrétnych skutkových okolností, pričom „neexistujú v jeho prípade   dôvody   väzby   tak,   ako   ich   majú   na   mysli   jednotlivé   ustanovenia   Trestného poriadku, v súčasnom štádiu trestného konania pominula existencia hrozby, že prepustením obvineného z väzby na slobodu bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil, a napokon rozhodnutia o jeho zotrvaní vo väzbe obsahujú len abstraktné úvahy, ktoré sú v konečnom dôsledku nepreskúmateľné a vykazujú znaky svojvôle“.

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd sa v namietanom uznesení «opätovne nevysporiadal so všetkými skutočnosťami potrebnými pre svoje rozhodnutie tak, ako ich majú na mysli ustanovenia Trestného poriadku. V zmysle § 72 ods. 2 druhá veta Tr. por. „odôvodnenie rozhodnutia   o   väzbe   obsahuje   aj   uvedenie   skutkových   okolností,   o   ktoré   sa   výrok rozhodnutia o väzbe opiera“».

Sťažovateľ   taktiež   uvádza,   že „už   viackrát   jednak   pri   svojich   podaniach   v   jeho trestnej veci, ako aj pri predchádzajúcich sťažnostiach, ktoré podal na Ústavný súd SR upriamoval   pozornosť   na   to,   že   rozhodnutia   o   ponechaní   obvineného   vo   väzbe,   ako aj rozhodnutia, ktorými je eventuálne väzba obvineného predlžovaná, nie sú rozhodnutiami o vine   či   nevine   obvineného.   Rovnako,   samotné   konštatovanie,   že   v   jeho   prípade   ide o rozsiahlu, náročnú trestnú vec, nemožno považovať za dôvod, resp. existenciu dôvodov väzby. Neobstojí   preto   tvrdenie   Najvyššieho   súdu   SR,   ktorý   vo   svojom   uznesení argumentuje,   že   dôvodnosť   väzby   u   obvineného   (sťažovateľa)   vidí   práve   v   dôvodnosti podozrenia,   že   obvinený   mal   spáchať   skutky   v   čase   a   spôsobom   uvedeným   v   podanej obžalobe...

Najvyšší   súd   SR   ako   odvolací   orgán   rozhodujúci   o   opravnom   prostriedku sťažovateľa sa opätovne, tak ako aj vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach týkajúcich sa rovnakej trestnej veci sťažovateľa obmedzil len na paušálne argumenty bez venovania dostatočnej   pozornosti   a   náležitej   starostlivosti   pri   posudzovaní   konkrétneho individuálneho prípadu sťažovateľa.“.

Sťažovateľ upriamuje pozornosť na to, že „väzba má byť v trestnom konaní len výnimočným zaisťovacím opatrením a možno ho použiť len vtedy, ak rovnaký účel nemožno dosiahnuť inak. Rovnako, väzba má trvať len nevyhnutnú dobu. Ustanovenia § 71 a nasl. Tr. por.   (dôvody   väzby)   a   ich   aplikácia   v   každom   jednotlivom   prípade   si   vyžaduje komplexnú a dôkladnú znalosť skutkovej a dôkaznej situácie tak, aby súd objektívne vzal do úvahy povahu konkrétnej trestnej veci s prihliadnutím napr. na osobu obvineného, jeho osobné pomery, rozsah potrebného dokazovania a náročnosti trestného konania.

V   prípade,   že   orgány   rozhodujúce   o   zotrvaní   obvineného   vo   väzbe   na   podklade zistených   skutočností   majú   za   to,   že   tu   existuje   dôvod   na   väzobné   trestné   stíhanie obvineného, je nevyhnutné, aby taký svoj právny názor a rozhodnutie náležité odôvodnili. Samotný   Ústavný   súd   SR   pravidelne   judikuje,   že   rozhodnutie   všeobecného   súdu možno   považovať   za   protiústavné,   pokiaľ   by   boli   právne   závery   výsledkom   takej interpretácie a aplikácie právnych predpisov, ktoré sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými   zisteniami,   ktoré   vybočujú   z   medzí   ústavnosti,   svojvoľnej   interpretácie príslušného   ustanovenia   právneho   predpisu   alebo   interpretácie,   ktorá   je   v   extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, napr. prepiaty formalizmus a podobne (I. ÚS 157/07).“.

Sťažovateľ osobitne upozorňuje vo svojej sťažnosti na to, že „od poslednej sťažnosti, ktorú sťažovateľ podal na Ústavný súd SR, došlo v jeho trestnej veci k výraznému posunu v tom zmysle, že bolo ukončené prípravné konanie a dňa 30. 7. 2012 bola na sťažovateľa ako obvineného podaná obžaloba“. Sťažovateľ preto zastáva názor, „že boli zabezpečené všetky dôkazy obžaloby a teda ani po prípadnom prepustení z väzby na slobodu by nemohol nijakým   spôsobom   do zabezpečovania   dôkazov   zasahovať   a   ani   pokračovať   v páchaní trestnej činnosti. Tieto skutočnosti na tomto mieste sťažovateľ uvádza predovšetkým preto, že má za to, že o jeho väzbe je rozhodované paušálne, arbitrárne, bez náležitého skúmania priebehu trestného konania vo vzťahu k existencii, či neexistencii dôvodov väzby, resp. dôvodov na predĺženie lehoty jej trvania.“.

Vo vzťahu k argumentácii špeciálneho súdu a najvyššieho súdu o tom, že zmeny v dotknutých   obchodných   spoločnostiach   spočívajúce   v   prevode   obchodných   podielov sťažovateľa a v jeho odvolaní z funkcie konateľa nič nemenia na obave z eventuálneho pokračovania v trestnej činnosti, čím má byť odôvodňovaná existencia väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, sťažovateľ uvádza, že „taká argumentácia neobstojí. Aj vo vzťahu k ústavným činiteľom, napr. poslancom NR SR, členom vlády SR sa uplatňuje zásada, že pre výkon mandátu v štátnych orgánoch v prípade hrozby konfliktu záujmov   postačuje,   ak   dotknutý   ústavný   činiteľ   obmedzí,   resp.   zabezpečí   zánik   svojich podnikateľských aktivít obdobným spôsobom ako to uskutočnil sťažovateľ. To znamená, že dochádza k eliminácii konfliktu záujmov tým, že dotknutý subjekt ako spoločník obchodnej spoločnosti – spoločnosti s ručením obmedzeným prevedie svoj obchodný podiel na inú osobu a zároveň je odvolaný z funkcie štatutárneho orgánu takej spoločnosti.“.

Sťažovateľ   je   presvedčený,   že   v   súčasnom   štádiu   trestného   konania   možno   účel trestného konania dosiahnuť aj po jeho prípadnom prepustení z väzby na slobodu, a navyše, rozhodnutie o jeho ponechaní vo väzbe nie je podložené žiadnym zákonným dôvodom.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   sťažovateľ   toho   názoru,   že   namietané   uznesenie najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné, a tým aj odporujúce jeho základným právam podľa čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právam podľa čl. 5 ods. 1 a 4 a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S poukazom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„Základné právo M. V. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2, 5 Ústavy SR a čl. 5 ods. 1, 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné ľudské právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tost 36/2012 zo dňa 15. októbra 2012 porušené bolo. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   4 Tost 36/2012   zo   dňa 15. októbra 2012 zrušuje a Najvyššiemu súdu SR prikazuje, aby prepustil M. V. neodkladne z väzby na slobodu.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi M.   V. trovy právneho zastúpenia vo výške 320,44 Eur do dvoch mesiacov od doručenia tohoto nálezu na účet advokáta JUDr. Ľ. H...“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom všeobecného   súdu   alebo   jeho   rozhodnutím   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. (III. ÚS 80/2010, IV. ÚS 71/2012, III. ÚS 122/2012).

V súvislosti s námietkou o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd poukazuje na vzťah ustanovení čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu k čl. 46 ods. 1 ústavy. V nadväznosti na to   ústavný   súd   konštatuje,   že   čl. 17   ústavy   zahŕňa   základné   hmotné   a   tiež   procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú   na   konanie   a rozhodovanie   súdu   o   väzbe   aplikovateľné   špeciálne   ustanovenia   čl. 17 ods. 2   a   5   ústavy   o osobnej   slobode,   a   nie   všeobecné   ustanovenie   čl. 46   ods. 1   ústavy (napr. uznesenie sp. zn. III. ÚS 135/04 z 28. apríla 2004).

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením, je potrebné uviesť, že konania všeobecných súdov, ktorými   sa   rozhoduje   o väzbe,   nie   sú   konaniami   o   trestnom   obvinení   a   ani   konaniami o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to predpokladá označený článok dohovoru. Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje čl. 5 dohovoru. O oprávnenosti trestného obvinenia sa rozhoduje v trestnom konaní, s ktorým súvisí, predchádza mu alebo po   ňom   nasleduje   rad   konaní   alebo rozhodnutí,   ktoré   sa   priamo   netýkajú   oprávnenosti trestného obvinenia, a spravidla tieto konania, okrem iného aj konanie o rozhodnutí o väzbe, nepodliehajú režimu čl. 6 dohovoru.

Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Pre konanie o väzbe platí špeciálna,   pokiaľ   ide   o   procesné   záruky   poskytnuté   osobe   nachádzajúcej   sa   vo   väzbe, v zásade   prísnejšia   právna   úprava   obsiahnutá   v   čl. 5   dohovoru   upravujúcom   právo na slobodu   a   bezpečnosť   (napr.   II. ÚS 15/05).   Ústavný   súd   v   tomto   smere   poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71 – § 77 atď.).

Ústavný   súd   pripomína,   že   ochrana   základných   práv   a slobôd   v súvislosti s rozhodovaním   o osobnej   slobode   fyzickej   osoby   (zákonnosť   väzby)   spadá   (ratione materiae)   pod   čl. 17   ústavy   a čl. 5   dohovoru,   ktoré   obsahujú   základné   hmotné   a   tiež procesné   atribúty   osobnej   slobody   vrátane   práva   na   súdnu   ochranu   pri   jej   pozbavení (obdobne   pozri   III. ÚS 135/04,   III. ÚS 108/06).   Porušenie   práv   garantovaných   týmito článkami   ústavy   a dohovoru   však   sťažovateľ,   zastúpený   kvalifikovaným   právnym zástupcom,   nenamietal, preto   s prihliadnutím   na viazanosť ústavného súdu   návrhom na začatie   konania   (§ 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde)   nemohol   ústavný   súd   pristúpiť k podrobnejšiemu preskúmaniu prípadného porušenia práv sťažovateľa na osobnú slobodu (čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru) v súvislosti s konaním a rozhodnutím o jeho väzbe.

Keďže neexistuje vecná súvislosť medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu, ktorým   bola   zamietnutá   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   špecializovaného   súdu z 27. septembra 2012, a namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6   ods. 1   dohovoru,   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   ďalej   sa   venoval   už   len preskúmaniu   namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   z   hľadiska   dodržania   záruk zaručených čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru.

Pokiaľ   ide   o námietku   porušenia   základného   práva   na   osobnú   slobodu zaručeného ústavou (čl. 17 ods. 2 a 5), ako aj práva na slobodu a bezpečnosť zaručeného dohovorom   (čl. 5 ods. 1 a 4),   ústavný súd konštatuje, že podstatou   sťažnosti vo vzťahu k rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   je   to,   že   sťažovateľ   považuje   namietané   uznesenie najvyššieho súdu za rozhodnutie neobsahujúce konkrétne dôvody   na ďalšie trvanie jeho väzby, a tým aj za nedostatočne odôvodnené, a preto arbitrárne a nepreskúmateľné.

Ústavný súd poukazuje predovšetkým na to, že nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda súdom,   ktorý   by vykonával dokazovanie   na zistenie   skutkového   stavu,   ak   by malo ísť o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie nevykonané všeobecnými súdmi.Vo svojej judikatúre ústavný súd zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, pričom nesmie ísť o takú interpretáciu a aplikáciu právnych noriem, ktorá by bola arbitrárna alebo zjavne neopodstatnená (I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 228/05).

Vo   väzobných   veciach   tiež   platí,   že   skúmanie   primeranosti   určenej   dĺžky   lehoty väzby prináleží predovšetkým všeobecným súdom. Na ten účel im prislúcha skúmať všetky okolnosti   spôsobilé   potvrdiť   alebo   vyvrátiť   existenciu   skutočného   verejného   záujmu odôvodňujúceho   so   zreteľom   na   prezumpciu   neviny   výnimku   z   pravidla   rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe. Predovšetkým na základe dôvodov uvedených   v týchto   rozhodnutiach   (prípadne   aj   na   základe   nesporných   skutočností uvedených obvineným v jeho žiadostiach) ústavný súd zisťuje, či boli porušené označené články ústavy a dohovoru (m. m. Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991).

Z judikatúry   ústavného súdu   ďalej vyplýva, že   potreba náležite   odôvodniť   súdne rozhodnutie vrátane rozhodnutí o väzbe je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (porovnaj napr. IV. ÚS 296/09).

Vzhľadom na podstatu námietok sťažovateľa ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   (keďže   čl. 17   ústavy   a čl. 5   dohovoru   týkajúce sa osobnej   slobody   obsahujú   základné   hmotné   a procesné   atribúty   vrátane   práva na spravodlivé   súdne   konanie   pri   jej   pozbavení)   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu   (m. m.   IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia   však   neznamená,   že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva zároveň pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval   na   každý   argument   prednesený   v   súdnom   konaní.   Stačí,   aby   reagoval   na   ten argument   (argumenty),   ktorý   je   z   hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia   považovaný za ťažiskový   (porovnaj napr. rozsudok   vo veci   Ruiz Torija c.   Španielsko z 9. decembra 1994,   Annuaire,   č. 303-B).   Rovnako   aj   podľa   judikatúry   ústavného   súdu   odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05).

Vychádzajúc   zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   podal prostredníctvom svojho obhajcu 20. septembra 2012 žiadosť o prepustenie z väzby. Podanie žiadosti odôvodnil najmä tým, že dôvody väzby u neho už neexistujú. Argumentáciu založil na tom, že 30. júla 2012 bola podaná na špecializovanom súde obžaloba, čo je podľa jeho názoru   významný   posun   v   trestnom   konaní.   Ďalej   uviedol,   že   pokiaľ   prokurátor,   ako aj špecializovaný   súd   pri   svojom   prechádzajúcom   rozhodovaní   o   obmedzení   osobnej slobody konštatujú, že táto okolnosť nie je rozhodnou skutočnosťou znamenajúcou zánik tzv. preventívnej väzby, s takýmto tvrdením sťažovateľ zásadne nesúhlasí, pretože podľa neho už boli zadovážené všetky dôkazy, ktoré by eventuálne mali preukázať jeho vinu. Rovnako   poukázal   na   to,   že   nie   je   dostačujúce   ani   konštatovanie,   že   ide   o   rozsiahlu a náročnú   trestnú   vec,   čo   má   priamy   vplyv   na   samotnú   dĺžku   trestného   stíhania,   ako aj na dĺžku väzby obvineného. V prípade, že orgány rozhodujúce o zotrvaní obvineného vo väzbe na podklade zistených skutočností sú toho názoru, že tu existuje dôvod na väzobné trestné   stíhanie   obvineného,   je   nevyhnutné,   aby   taký   svoj   právny   názor   a   rozhodnutie náležite odôvodnili. V prípade sťažovateľa sa však tak podľa jeho názoru nikdy nestalo a ani pri ostatnom rozhodovaní o jeho väzbe špecializovaný súd v písomnom odôvodnení svojho rozhodnutia neuvádza žiadne konkrétne skutočností, ktoré by zakladali dôvod tzv. preventívnej väzby. Po zadovážení všetkých dôkazov v prípravnom konaní, ktoré tvoria základ podanej obžaloby, sťažovateľ nemôže žiadnym spôsobom zasahovať do trestného konania   ani   pokračovať   v údajnom   páchaní   trestnej   činnosti.   Sťažovateľ   vyjadril presvedčenie, že i po prípadnom prepustení z väzby na slobodu bude pod prísnou kontrolou všetkých   kontrolných   orgánov,   daňových   úradov,   orgánov   činných   v   trestnom   konaní a pod.,   pričom   pri   akomkoľvek   najmenšom   podozrení   pri   akejkoľvek   budúcej   aktivite, pracovnej či súkromnej bude nepochybne podrobený zvýšenej kontrole. Spolu so žiadosťou o prepustenie   z   väzby   sťažovateľ   predložil   špecializovanému   súdu   aj   písomný   sľub na nahradenie väzby, ako aj ponuku peňažnej záruky.

Špecializovaný   súd   uznesením   sp. zn.   BB-3 T 25/2012   z 27.   septembra   2012 zamietol sťažovateľovu žiadosť o prepustenie z väzby a neprijal písomný sľub ani ponuku peňažnej   záruky.   Svoje   rozhodnutie   potom,   ako   skonštatoval   existenciu   materiálnych podmienok väzby u sťažovateľa, odôvodnil takto:

«Súd na základe obsahu spisového materiálu, po jeho preštudovaní, po preskúmaní obsahu žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu a po vykonaní neverejného zasadnutia dospel k záveru, že aj po podaní obžaloby u obvineného M. V. naďalej trvajú dôvody väzby uvedené v ustanovení § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, na týchto sa nič podstatné v prospech obvineného nezmenilo.

V   posudzovanom   prípade   ide   o   rozsiahlu   a   zároveň   náročnú   trestnú   vec,   ktorej objasnenie   v   rozsahu   § 2   ods. 10   Trestného   poriadku,   t. j.   zistenie   skutkového   stavu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, si vyžaduje vykonanie veľkého počtu dôkazov, čo má priamy vplyv na samotnú dĺžku trestného stíhania, ako aj na dĺžku väzby obvineného.

K námietke obvineného uvedenej v žiadosti o prepustenie z väzby, kde v podstate namieta to, že v jeho prípade sa nikdy neudialo, ani pri poslednom rozhodovaní o jeho väzbe, že by súd v písomnom odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol konkrétne skutočnosti, ktoré   by   zakladali   dôvod   tzv.   preventívnej   väzby,   pričom   je   nevyhnutné,   aby   orgány rozhodujúce o zotrvaní obvineného vo väzbe na podklade zistených skutočností svoj právny názor a rozhodnutie náležite odôvodnili, považuje prvostupňový súd za potrebné uviesť, že toto tvrdenie obvineného nezodpovedá skutočnosti.

Obvineným   namietaná   skutočnosť   sa   udiala   iba   v   prípade   jediného   rozhodnutia o väzbe. Ide o uznesenie sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. Tp 20/2011 zo 16. júla 2012, kedy došlo k prepusteniu obvineného   M.   V.   z   väzby   na   slobodu   v   podstate   z   toho   dôvodu,   že   existencia nebezpečenstva opakovania alebo pokračovania v trestnej činnosti obvineným je mizivá. Obvinený   nie   je   konateľom   ani   v   jednej   zo   spoločností,   ktoré   vlastní,   vyšetrovanie   je ukončené, preto väzba obvineného v ďalšom konaní nie je nevyhnutná. Toto rozhodnutie však bolo v celom rozsahu zrušené uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Tost 26/2012 z 25. júla 2012.

Existencia dôvodu tzv. preventívnej väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku   u   obvineného   M.   V.   bola   opakovane   uvádzaná   v   rozhodnutiach   o väzbe obvineného, preto na tomto mieste prvostupňový súd nepovažuje už za potrebné opakovať skôr uplatnenú argumentáciu v predchádzajúcich väzobných rozhodnutiach.

Od predchádzajúceho rozhodnutia o väzbe obvineného, ktorým rozhodnutím bolo uznesenie   o   ponechaní   obvineného   vo   väzbe   podľa   § 238   ods. 3   Trestného   poriadku nenastali žiadne nové okolnosti v neprospech či v prospech obvineného,   ktoré by mali zásadný vplyv na rozhodnutie o väzbe obvineného. Takou skutočnosťou nie je ani prevod podielov obvineného v spoločnostiach, ktoré vlastnil na iné osoby, čiže nie je konateľom spoločností ani vlastníkom podielov.

V tejto súvislosti považuje prvostupňový súd vzhľadom na vyššie uvedené námietku obvineného   zmieniť,   že   v   predchádzajúcom   rozhodnutí   o   väzbe   obvineného   uviedol prvostupňový okrem iného to, že „mnohé firmy obvineného stále existujú, hoci v nútenom režime. Ani zmena v štatutárnom orgáne neznamená nič podstatné, firmy v skutočnosti ovláda práve a výlučne iba obvinený M. V. Práve preto aj naďalej hrozí obava, že obvinený bude   pokračovať   v trestnej   činnosti   tej   istej   povahy.   Otázka   zmeny   konateľa   vo vzťahu k dôvodom   tzv.   preventívnej   väzby   bola   vyriešená   rozhodovacou   činnosťou   tak prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu, pri rozhodovaní o predchádzajúcich žiadostiach obvineného o prepustenie z väzby na slobodu“.

V súčasnosti je faktom, že firmy v minulosti vlastnené a ovládané obvineným M. V. vlastnia a ovládajú jemu najbližšie osoby. Niet však žiadnej konkrétnej skutočnosti, ale ani žiadneho rozumného argumentu v rovine rozumnej istoty pre prijatie záveru, že osoby blízke obvinenému budú pôsobiť a konať diametrálne inak ako konal obvinený. Tým pochopiteľne súd   nenaznačuje   ani   nepredpokladá,   že   noví   konatelia   a vlastníci   budú   páchať   trestnú činnosť.   Súd   je   však   toho   názoru,   že   smerovanie   činnosti   firiem   ostane   zachované a formálnym,   hoci   právnym   aktom   prevodu   konateľstva   a vlastníckych   podielov   na   iné osoby nezanikne aj skutočný vplyv v obvinenom vybudovanom a v nie dávnej minulosti ovládanom impériu firiem. Obvineným vybudovaný rozsah firiem, systém ich fungovania, založený nezriedka aj na fiktívnosti vzájomného obchodovania (čo je predmetom už podanej obžaloby, ale aj prebiehajúceho ďalšieho vyšetrovania), ale najmä to, že firmy v skutočnosti ovládal,   riadil   a   rozhodoval   o   všetkom   dôležitom   výlučne   obvinený,   a   to   v   spojení s charakterom   trestnej   činnosti,   jej   rozsahom,   spôsobom   spáchania   a   dlhším   časovým obdobím, počas ktorého mala byť táto trestná činnosť páchaná, pričom predstavovala časť jeho príjmov, stále vzbudzuje obavu, že obvinený v prípade prepustenia na slobodu môže bez ťažkostí okamžite prevziať riadenie, vlastnenie a usmerňovanie chodu všetkých firiem, ktoré ešte fungujú.

Na takomto závere nič nemení   ani presvedčenie vyjadrené obvineným v podanej žiadosti   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu,   že   v   prípade   prepustenia   na   slobodu   bude nepochybne podrobený zvýšenej kontrole či už daňových úradov alebo orgánov činných v trestnom   konaní.   Niet   reálneho   podkladu   na   domnienku   o   možnom   zvýšenom   záujme daňových   orgánov   alebo   orgánov   činných v trestnom   konaní   o činnosť   firiem pôvodne patriacich   obvinenému.   Činnosť   orgánov   spomenutých   obvineným   možno   doposiaľ považovať   prinajmenšom   za   formálnu   s   výnimkou   orgánu,   ktorý   viedol   vyšetrovanie v predmetnej veci. Pokiaľ by tomu bolo inak, tak pri množstve daňových kontrol, ako to spomenul obvinený pri výsluchu na Špecializovanom trestnom súde v Banskej Bystrici dňa 15.   augusta   2012,   pri   dôslednom   vykonávaní   kontrol   by   musela   byť   žalovaná   trestná činnosť odhalená podstatne skôr. Alebo ešte inak povedané, možno mať veľmi dôvodné pochybnosti o riadnom výkone daňových kontrol daňovými orgánmi, keď obvinený podľa vlastného vyjadrenia vedie 700 daňových sporov na Krajskom súde v Košiciach, z počtu ktorých bol úspešný už v dvesto konaniach. Čiže daňové úrady neodhalili to, čo odhaliť mali, ale na druhej strane sankcionovali firmy obvineného za niečo,   čo nemalo právny podklad. V tomto smere niet dôvodu neveriť slovám obvineného, že bol úspešný v dvesto sporoch s daňovým úradom. Nebolo však zatiaľ zdôvodnené a už vôbec nebolo preukázané, ako samotný fakt podania obžaloby a s tým súvisiace prípadné prepustenie obvineného na slobodu skvalitní buď kontrolnú činnosť zodpovedných orgánov, alebo že bude obvinený nepochybne   podrobený   zvýšenej   kontrole.   Preto   na   takúto   argumentáciu   obvineného nemohol súd reálne prihliadať.

Súd   preto   po   dôkladnom   zvážení   všetkých   okolností   vzťahujúcich   sa   na   žiadosť obvineného   dospel   k   záveru,   že   dôvody   tzv.   preventívnej   väzby   (§ 71   ods. 1   písm. c/ Trestného poriadku) u obvineného M. V. aj naďalej trvajú.

Čo sa týka záruk, ktoré obvinený ponúkol za nahradenie väzby, prvostupňový súd skúmal žiadosť obvineného aj z toho hľadiska, či došlo od predchádzajúceho rozhodnutia o väzbe k takým podstatným zmenám,   ktoré by boli spôsobilé odôvodniť prijatie jednej zo záruk   alebo   oboch   záruk.   Zo   spisového   materiálu   neboli   zistené   a   súdu   ani   neboli predložené také argumenty, ktoré by boli v súčasnosti spôsobilé na zmenu právneho záveru vyjadreného ešte dňa 25. júla 2012 v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Tost 26/2012. S ohľadom na osobu obvineného, na okolnosti daného prípadu, najmä však na povahu, závažnosť a následky trestných činov nie je možné v danom prípade prijatie ani jednej z navrhnutých   záruk.   Preto   špecializovaný   trestný   súd   neprijal   ani   jednu   zo   záruk ponúknutých obvineným.»

Proti   označenému   uzneseniu   špecializovaného   súdu   podal   sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu sťažnosť, v ktorej sa odvolal na argumentáciu obsiahnutú v žiadosti o prepustenie z väzby. Ďalej uviedol, že špecializovaný súd sa pri rozhodovaní a vyhotovení   písomného   rozhodnutia   podrobne   zaoberal   argumentmi   uvedenými   v jeho žiadosti, avšak nesúhlasí s názorom, že u neho naďalej pretrvávajú dôvody preventívnej väzby.

O opravnom   prostriedku   (sťažnosti)   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu špecializovaného súdu rozhodol najvyšší súd namietaným uznesením tak, že ho zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia druhostupňový súd opísal podstatu namietaného uznesenia špecializovaného súdu, ako aj argumenty sťažovateľa, ktoré boli súčasťou jeho sťažnosti proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa.

Ďalej najvyšší súd skonštatoval, že 30. júla 2012 bola na sťažovateľa prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Slovenskej republiky podaná obžaloba v bodoch 1, 2, 3, 4, 5, 7,   10,   11,   12,   14,   16,   17,   18,   20,   22   a   23   pre   pokračovací   trestný   čin   skrátenia   dane a poistného podľa § 276 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona a v bodoch 6, 8, 9, 13, 15, 19, 21 a 24 pre pokračovací trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 a ods. 4 Trestného zákona, ktoré mal spáchať v čase od 29. decembra 2008 do 25. februára 2011 na skutkovom   základe   uvedenom   v   podanej   obžalobe,   svojím   konaním mal skrátiť   daň v celkovej   výške   57 607 826,16   €   a   neoprávnene   si   uplatniť   nárok   na   vrátenie   dane z pridanej   hodnoty   v   celkovej   výške   509 250,84   €   ku   škode   Finančného   riaditeľstva Slovenskej republiky.

Najvyšší   súd   uviedol,   že   špecializovaný   súd   postupoval   v   súlade   so   stavom   veci a zákonom,   keď   dospel   k   záveru,   že „v   posudzovanej   veci   dôvodnosť   podozrenia,   že obvinený   mal   spáchať   skutky   v   čase   a   spôsobom   uvedeným   v   podanej   obžalobe,   trvá naďalej aj v súčasnom štádiu trestného stíhania, rovnako ako aj dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Správne pritom v napadnutom uznesení uviedol, že rozhodnutie o väzbe nie je rozhodnutím o vine obvineného.

Z obsahu relevantného spisového materiálu je zrejmé, že obvinený M. V. bol vzatý do väzby   uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie   z   3.   marca   2011   sp. zn.   Tp 20/2011 v spojení   s   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   11.   marca   2011   sp. zn. 4 Tost 6/2011 z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Lehota väzby začala plynúť dňom 1. marca 2011.

Rozhodnutím sudcu pre prípravné konanie v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   bola   lehota   trvania   väzby   u   obvineného   opakovane   predlžovaná. Ostatným   uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie   Špecializovaného   trestného   súdu z 27. januára 2012 sp. zn. Tp 20/2011 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 1. februára 2012 sp. zn. 3 Tost 4/2012 na základe návrhu prokurátora Úradu špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   v   Bratislave   bola predĺžená lehota väzby u obvineného do 1. septembra 2012.

Formálne   podmienky   väzby   u   obvineného   boli   splnené   a   tieto   boli   predmetom prieskumnej povinnosti súdov už v predchádzajúcom štádiu trestného stíhania.

Rovnako   tak   aj   dôvodnosť   podozrenia,   teda   hmotnoprávny   predpoklad   väzby a materiálna podmienka väzby, že obvinený mal spáchať skutky, pre ktoré bola na neho podaná   obžaloba   a   existenciu   dôvodu   väzby   podľa   § 71   ods. 1   písm. c/   Tr. por.   boli opakovane v minulosti predmetom prieskumnej povinnosti prvostupňového i odvolacieho súdu, tieto sa nezmenili, nerozptýlili, a preto je možné odkázať na podrobné odôvodnenia týchto rozhodnutí.

Doteraz   zistené   skutočnosti   nasvedčujú,   že   skutky,   pre   ktoré   je   trestné   stíhanie vedené, boli spáchané, majú znaky vyššie uvedených trestných činov a existuje dôvodné podozrenie, že ich mal spáchať obvinený.

Z   napadnutého   rozhodnutia,   ale   aj   z   viacerých   rozhodnutí   najvyššieho   súdu a ostatného nedávneho rozhodnutia najvyššieho súdu z 25. júla 2012 sp. zn. 6 Tost 26/2012 je zrejmé, ktoré skutočnosti majú za následok pretrvávanie preventívneho dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. a ani v súčasnom štádiu trestného stíhania najvyšší súd nezistil žiadnu novú skutočnosť, ktorá by na týchto záveroch súdov obidvoch stupňov niečo zmenila.

S prihliadnutím na povahu, rozsah, dĺžku času a ostatné okolnosti trestnej činnosti, pre ktorú je obvinený trestne stíhaný, dospel súd k správnemu záveru, že v posudzovanom prípade náhradné inštitúty nie sú dostatočnou zárukou, pretože neodstraňujú obavu, že menovaný   by   sa   v   prípade   jeho   prepustenia   na   slobodu   mohol   dopustiť   konania predpokladaného   ustanovením   § 71   ods. 1   písm. c/   Tr. por.,   a   to   ani   za   situácie,   keď previedol obchodné podiely svojich spoločností na jemu blízke osoby, preto návrh na ich prijatie správne neakceptoval.“.

Aj keď ústavný súd pripúšťa, že odôvodnenie namietaného uznesenia najvyššieho súdu   mohlo   byť podrobnejšie   a presvedčivejšie,   avšak   vychádzajúc zo   svojej   doterajšej judikatúry, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno   posudzovať   izolovane   (m. m.   II. ÚS 78/05,   III. ÚS 264/08,   IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, posudzoval vec komplexne, pričom dospel k názoru, že tento nedostatok nepredstavuje   pochybenie   takej   intenzity,   ktoré   by   umožňovalo   vysloviť   porušenie sťažovateľových   ústavou   a dohovorom   zaručených   práv   a slobôd.   V neposlednom   rade pritom prihliadol hlavne na to, že najvyšší súd vyslovil súhlas so skutkovými a právnymi závermi špecializovaného súdu (pričom navyše sám sťažovateľ v podanej sťažnosti proti prvostupňovému   uzneseniu   uviedol,   že   špecializovaný   súd   sa „pri...   rozhodovaní a vyhotovení   písomného   rozhodnutia   podrobne   zaoberal...   argumentmi   uvedenými v sťažnosti“).   Najvyšší   súd   na základe   podanej   sťažnosti   preskúmal   prvostupňové rozhodnutie a stotožnil sa s ním. Súd prvého stupňa na dôvažok veľmi presvedčivo vyslovil názor   o tom,   že   dôvody   sťažovateľovej   väzby   podľa   § 71   ods. 1   písm. c)   Trestného poriadku aj naďalej trvajú, a preto zamietol sťažovateľovu žiadosť o prepustenie z väzby a neprijal ponúknutý písomný sľub a ani peňažnú záruku. Podľa názoru ústavného súdu dôvody   väzby, tak   ako   ich   existenciu   konštatoval   súd   prvého   stupňa   a najvyšší súd,   sú celkom   logické   a akceptovateľné   (obdobne   to   bolo   aj   v inej   veci   sťažovateľa   vedenej ústavným   súdom   pod   sp. zn.   III. ÚS 122/2012   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp. zn. 3 Tost 4/2012 z 1. februára 2012).

Z týchto dôvodov prezentovaných špecializovaným súdom ústavný súd poukazuje predovšetkým   na tú   okolnosť,   že   aj   keď   obchodné   spoločnosti   v minulosti   vlastnené a ovládané sťažovateľom už v súčasnosti ovládajú jemu najbližšie osoby, nemožno vylúčiť, že   v prípade   prepustenia   sťažovateľa   na   slobodu   tento   môže   bez   ťažkostí   v krátkom časovom horizonte prevziať riadenie, vlastnenie a usmerňovanie chodu týchto firiem, ktoré ešte vykonávajú podnikateľskú činnosť. Túto okolnosť v spojení s vysloveným podozrením špecializovaného súdu v uznesení sp. zn. Tp 20/2011 z 27. januára 2012, že sťažovateľ sa mal   dopustiť   rovnakej   trestnej   činnosti   počas   trestného   stíhania,   ktoré   v danom   štádiu trestného konania nemá ústavný súd právomoc skúmať, možno subsumovať pod zákonný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Najvyšší súd, ktorý zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného súdu, sa teda stotožnil so zisteniami súdu nižšieho stupňa, ktoré podľa názoru ústavného súdu nespochybňujú záver, že dôvod preventívnej väzby u sťažovateľa aj naďalej trvá.

Aj keď ústavný súd pripúšťa, že najvyšší súd výrok svojho rozhodnutia odôvodnil stručne, poukazuje však na to, že jeho podstatu vyjadril tým, že sa odvolal na správnosť skutkových   a právnych   záverov   špecializovaného súdu.   Spôsob   formulácie   odôvodnenia namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   považuje   ústavný   súd   z hľadiska   jeho preskúmateľnosti   za   prípustný,   pretože   sťažovateľ   bol   s obsahom   rozhodnutia špecializovaného súdu, s ktorým sa stotožnil najvyšší súd a na ktorého závery sa v podstate odvolal, oboznámený (obdobne napr. III. ÚS 271/07, III. ÚS 122/2012).

S poukazom na uvedené ústavný súd na predbežnom prerokovaní sťažnosť aj v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 17 ods. 2 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 a 4 dohovoru odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na skutočnosť,   že sťažnosť   bola odmietnutá   ako   celok,   neprichádzalo do úvahy   rozhodovať   o ďalších   návrhoch   sťažovateľa   uvedených   v petite   jeho   sťažnosti (zrušenie   namietaného   uznesenia,   prikázanie   najvyššiemu   súdu   prepustiť   sťažovateľa neodkladne z väzby).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012