znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 613/2013-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013 predbežne prerokoval návrh Mgr. D. Č., G., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., CSc., B., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií č. VP/49/12-K z 18. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Návrh Mgr. D. Č. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnený.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 7. novembra 2012 doručený návrh Mgr. D. Č., G. (ďalej len „navrhovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.   J.   V.,   CSc.,   B.,   na   preskúmanie   rozhodnutia   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) č. VP/49/12-K z 18. septembra 2012.

Navrhovateľ v návrhu okrem iného uvádza:

«Dňa 3. februára 2012 prijala Národná rada Slovenskej republiky (ďalej tiež len „Národná rada“) uznesenie č. 790, ktorým ma zvolila za člena Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej tiež len „Súdna rada“)....

Súdna rada už na svojom zasadnutí bezprostredne nasledujúcom po tejto voľbe, teda 8. marca 2012, prediskutovala otázku mojej voľby a prijala i uznesenie, ktorým Národnej rade vrátila uznesenie o mojej voľbe (viď. uznesenie Súdnej rady č. 1312 z 8. marca 2012). I na ďalšom zasadnutí 24. apríla 2012 Súdna rada v takomto počínaní pokračovala, keď uzneseniami č. 1327 a 1328 vrátila Národnej rade aj uznesenie s opraveným dátumom jeho vydania (nakoľko do písomného vyhotovenia pôvodného uznesenia sa zrejme nedopatrením dostal nesprávny ročník jeho prijatia vyjadrený letopočtom „2011“) a zároveň vytvorila komisiu   poverenú   vypracovaním   právnej   analýzy   k   predmetnému   uzneseniu   Národnej rady....

Následne   Súdna   rada,   v   zložení   existujúcom   i   v   čase   prijatia   všetkých   troch   jej uznesení,   zasadla   posledný   raz   v   dňoch   21.   a   22.   mája   2012,   teda   presne   deň   pred začiatkom   plynutia   môjho   funkčného   obdobia   a   zároveň   posledným   dňom   funkčného obdobia predchádzajúcich členov Súdnej rady zvolených Národnou radou (P. H., A. M. a B. N.).... Dňa   3.   augusta   2012   mi   bol   doručený   list   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“ alebo „VNF“) z 31. júla 2012 č. k. VP/49/12-K, ktorým mi bolo oznámené začatie konania v zmysle čl. 9 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej tiež len „ústavný zákon“ alebo „ÚZ“), mi malo byť zaslané uznesenie VNF č. 53 z 26. júna 2012 osvedčujúce takúto skutočnosť a bol som požiadaný o vyjadrenie k predmetnému uzneseniu v lehote 15 dní od jeho doručenia.... Napriek tomu, že v liste mi bolo zaslané iné uznesenie ako to, na ktoré sa výbor v liste odvolával (a to uznesenia VNF č. 88 z 31. júla 2012) som sa ku konaniu pre údajné porušenie   ústavného   zákona   vyjadril   a   to   vyjadrením   zo   6.   augusta   2012,   doručeným Národnej rade (výboru) nasledujúci deň....

Dňa 2. októbra 2012 mi bolo doručené rozhodnutie VNF zo dňa 18. septembra 2012 č. VP/ 49/12-K, ktorým mi bola v údajnom súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona, uložená   pokuta   v   sume   zodpovedajúcej   mesačnému   platu   verejného   funkcionára   a   to vo výške   786   eur   (s   povinnosťou   uhradiť   uvedenú   pokutu   do   30   dní   od   právoplatnosti rozhodnutia na príjmový účet Kancelárie Národnej rady označený v rozhodnutí) za to, že som mal porušiť povinnosť ustanovenú v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona tým, že som nepodal oznámenie podľa čl. 7 ústavného zákona v určenej lehote, keďže oznámenie v súvislosti s ujatím sa výkonu verejnej funkcie som mal podať do 22. júna 2012 a toto som podal až 7. augusta 2012....

S označeným rozhodnutím výboru, ako i s konaním voči mojej osobe nesúhlasím, rozhodnutie nepovažujem za správne a preto využívam možnosť poskytnutú mi v čl. 10 ods. 2 ústavného zákona a podávam tento návrh na preskúmanie rozhodnutia, ktorým sa domáham, aby Ústavný súd Slovenskej republiky podľa § 73b ods. 3 vety druhej zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a postavení jeho sudcov napadnuté rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre   nezlučiteľnosť   funkcií   zo   dňa   18.   septembra   2012   č.   VP/49/12-K,   zrušil   a   to z nasledovných dôvodov:

Preskúmavané rozhodnutie považujem za prejav neochoty VNF dostatočne podrobne analyzovať problém ujatia sa výkonu verejnej funkcie verejným funkcionárom v mojom postavení, v tomto prípade v súvislosti s ujatím sa výkonu funkcie člena Súdnej rady. Odhliadnuc od gramatických a iných chýb, ktorým sa výbor nevyhol ani v texte preskúmavaného   rozhodnutia,   totiž   neobstojí   už   základný   záver,   že   som   mal   porušiť ústavným zákonom ukladanú povinnosť. Som totiž presvedčený, že výbor nevzal do úvahy konkrétne   okolnosti   súvisiace   s   mojim   ustanovením   do   funkcie   a   viacerými   aktivitami Súdnej rady spochybňujúcimi moje postavenie verejného funkcionára a napokon, nemožno prijať ani záver o možnosti uloženia pokuty (ak by aj k porušeniu povinnosti došlo - čo ale samozrejme popieram).

Pritom si dovolím upozorniť na prevzatie do tohto návrhu viacerých častí z môjho vyjadrenia adresovaného výboru, s ktorého obsahom sa výbor vôbec nevysporiadal resp. vysporiadal len veľmi formálne, pričom práve takúto argumentáciu považujem z pohľadu upriamenia na podstatu problému za doslova kľúčovú.»

Výbor odôvodnil svoje rozhodnutie takto:

„Ústavný zákon č. 357/2004 Z. z... v čl. 7 ods. 1 stanovuje verejným funkcionárom (čl. 2 ods. 1 ústavného zákona) povinnosť do 30 dní odo dňa, keď sa ujali výkonu verejnej funkcie   a   počas   jej   výkonu   vždy   do   31.   marca   podať   písomné   oznámenie   funkcií, zamestnaní,   činností   a   majetkových   pomerov   orgánu   určenému   v   čl.   7   ods.   5   tohto ústavného zákona.

Verejní funkcionári v pôsobnosti Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť   funkcií   (čl.   7   ods.   5   písm.   e)   ústavného   zákona)   sú   povinní   podať   toto oznámenie uvedenému výboru Národnej rady Slovenskej republiky.

Napriek tomu verejný funkcionár Mgr. D. Č., člen Súdnej rady Slovenskej republiky nepodal predmetné oznámenie v súvislosti s ujatím sa funkcie verejného funkcionára v lehote uvedenej v ústavnom zákone (verejnej funkcie sa ujal 23. 5. 2012, oznámenie mal podať do 22. 6. 2012, predmetné oznámenie podal 7. 8. 2012).

Výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   sa   s predmetnou skutočnosťou oboznámil dňa 31. júla 2012 pri rokovaní o Prehľade Výboru Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   o   došlých   oznámeniach funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov za jún - júl 2012 a uznesením č. 88 z 31. júla 2012 začal voči menovanému konanie podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona. Súčasne podľa čl. 9 ods. 4 tohto ústavného zákona požiadal menovaného   verejného   funkcionára   o   stanovisko   pre   účely   konania   vo   veci   ochrany verejného záujmu.

Dotknutý verejný funkcionár vo svojom vyjadrení zo dňa 6. 8. 2012 v ktorom uviedol, že   treba   rozlišovať   medzi   I.   ustanovením   člena   súdnej   rady,   II.   začatím   plynutia   jeho funkčného   obdobia   a   III.   ujatím   sa   výkonu   verejnej   funkcie,   do   ktorej   bol   niektorý zo spôsobov predpokladaných ústavou a zákonmi ustanovený.

Ak aj uznesenie výboru hovorí len o ujatí sa verejnej funkcie (nie jej výkonu) 23. 5. 2012, a podľa jeho obsahu teda medzi inštitútmi pod II. a III. nerozlišuje, musí to mať za následok, že ani záver o porušení povinnosti verejného funkcionára ustanovenej v čl. 7 ústavného zákona nemôže byť správnym. Ďalej vo svojom vyjadrení verejný funkcionár uvádza, že funkčné obdobie mu síce začalo plynúť 23. 5. 2012, avšak pre neobsadenie postov ďalších členov Súdnej rady Slovenskej republiky bolo vylúčené, aby sa mohol ujať verejnej funkcie. Ďalší členovia Súdnej rady Slovenskej republiky boli zvolení 29. 6. 2012, a pretože   sa   tak   stalo   zhodou   okolností   počas   jeho   dovolenky   v   zahraničí,   poznatok o doplnení počtu členov mohol získať až po návrate. Tým treba považovať za vylúčenú i možnosť,   aby   sa   mohol   ujať   výkonu   funkcie   ktorýmkoľvek   z   už   uvedených   spôsobov bezprostredne   po   obsadení   dvoch   uprázdnených   pozícií   členov   Súdnej   rady   Slovenskej republiky, pominúc na tomto mieste nezvolanie žiadneho zasadnutia Súdnej rady Slovenskej republiky   po   22.   5.   2012,   ktorého   by   sa   mohol   zúčastniť.   V   závere   svojho   vyjadrenia uvádza, že do dnešného dňa sa nemohol ujať výkonu funkcie člena Súdnej rady Slovenskej republiky, a preto lehota v čl. 7 ústavného zákona nemohla začať plynúť, a takto ani márne plynúť. Navrhol, aby konanie voči jeho osobe bolo zastavené.

Podľa   čl.   9   ods.   6   ústavného   zákona   ak   sa   v   konaní   preukázalo,   že   verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom, výbor má možnosť len konštatovať, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s ústavným zákonom alebo zákonom a uložiť pokutu podľa čl. 9 ods. 10   ústavného   zákona   vo   výške   mesačného   platu   verejného   funkcionára   (keďže   ide o porušenie povinností podľa čl. 7 ústavného zákona podať oznámenie v lehote do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie).

Podľa čl. 9 ods. 12 ústavného zákona môže výbor rozhodnúť aj o zastavení konania, ak   sa   v konaní   nepreukáže,   že   verejný   funkcionár   nesplnil   alebo   porušil   povinnosti ustanovené týmto ústavným zákonom.

Výbor   dospel   po   vykonanom   dokazovaní   k   záveru,   že   vyjadrenie   verejného funkcionára má len vysvetľujúci charakter, avšak bez toho, že by výbor mohol na uvádzané skutočnosti   prihliadať,   keďže   ústavný   zákon   neumožňuje   zbaviť   zodpovednosti   za   jeho porušenie z takýchto dôvodov. Pritom v konaní bolo jednoznačne preukázané porušenie predmetného ústavného zákona. Z tohto dôvodu prijal uznesenie, ktorým sa menovanému Mgr.   D.   Č.,   členovi   Súdnej   rady   Slovenskej   republiky   ukladá   pokuta   za   porušenie povinnosti   uloženej   v   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona   vo   výške   jednomesačného   platu verejného funkcionára podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona. Uvedené rozhodnutie bolo dňa 18. septembra 2012 schválené uznesením č. 112...

Výška mesačného platu verejného funkcionára bola stanovená v súlade s čl. 9 ods. 16   ústavného   zákona   vo   výške   priemernej   nominálnej   mesačnej   mzdy   v   hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok (2011), keďže verejný funkcionár v tomto období ešte nevykonával uvedenú funkciu, a nepoberal za ňu samozrejme ani mzdu. Uvedená výška platu pre účely určenia výšky pokuty podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona bola ustálená i v súvislosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní č. IV. ÚS 125/07-31 zo dňa 4. októbra 2007, podľa ktorého ak nemal verejný funkcionár v predchádzajúcom roku (žiadny) príjem z výkonu verejnej funkcie, nie je možné aplikovať ustanovenie č1. 9 ods. 15 ústavného zákona, ale len ustanovenie čl. 9 ods. 16 ústavného zákona...“

Navrhovateľ v návrhu argumentuje takto:«Ad 1 - porušenie povinnosti: Podľa čl. 3 ods. 1 ÚZ verejný funkcionár je na účely tohto ústavného zákona každý, kto   vykonáva   funkciu   uvedenú   v   čl.   2   ods.   1   (okrem   iných   tam   uvedených   osôb   teda i členovia Súdnej rady Slovenskej republiky, o ktorých hovorí čl. 2 ods. 1 písm. g/ ÚZ a do ktorej funkcie som bol Národnou radou Slovenskej republiky zvolený i ja). Na účely čl. 7 a 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie.

Podľa čl. 7 ods. 1 ÚZ verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie údaje vymenované v takomto ustanovení. Už vo svojom vyjadrení zo 6. augusta 2012, na ktorého podanie ma vyzval VNF, som upozornil na potrebu rozlišovania medzi A) ustanovením do verejnej funkcie, B) začatím plynutia funkčného obdobia člena Súdnej rady (ako kolektívneho orgánu) a C) ujatím sa výkonu verejnej funkcie.

Súdna rada je totiž kolektívnym orgánom, ktorého časť členov volia spomedzi seba sudcovia Slovenskej republiky (8 sudcov, čl. 141a veta druhá písm. a) Ústavy Slovenskej republiky,   čiže   ústavného   zákona   SNR   č.   460/1992   Zb.   v   znení   neskorších   ústavných zákonov, ďalej len „Ústava“), ďalších členov volí Národná rada a vymenúvajú prezident Slovenskej republiky a vláda Slovenskej republiky (každý z takýchto ústavných orgánov po troch   členoch,   čl.   141   a   veta   druhá   písm.   b)   -   d)   Ústavy)   a   18.   členom   Súdnej   rady a zároveň jej predsedom je z titulu svojej funkcie predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (vymenúvaný prezidentom Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady, čl. 141a ods. 1 veta prvá a ods. 4 písm. c) a čl. 145 ods. 3 Ústavy).

K   charakteristikám   takéhoto   orgánu   patrí   na   jednej   strane,   že   svoje   pôsobnosti vymedzené v Ústave a v príslušných zákonoch realizuje (až na výnimky, ktoré sú však pre účel tohto podania a ním začatého konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky bez právneho významu) rozhodovaním v zbore svojich členov a to s požiadavkou na dosiahnutie nadpolovičnej väčšiny všetkých členov Súdnej rady na prijatie uznesenia (čl. 141a ods. 5 Ústavy   a   návetie   odseku   4   rovnakého   článku)   a   na   strane   druhej,   že   Ústava   nepozná funkčné obdobie Súdnej rady (ako celku), ale len päťročné funkčné obdobie jednotlivých jej členov (čl.   141a ods.   3 veta prvá Ústavy).   Logickým dôvodom ostatného uvedeného je pritom praktická nemožnosť dosiahnutia takej súhry medzi všetkými fórami či osobami, podieľajúcimi sa na kreovaní Súdnej rady, aby k ustanoveniu všetkých členov Súdnej rady mohlo dôjsť k rovnakému času. Ak by aj taká súhra celkom mimoriadne nastala, z povahy veci by bola možnou nanajvýš u 17 členov Súdnej rady - tých volených sudcami a Národnou radou, resp. menovaných prezidentom a vládou; pretože v prípade predsedu Súdnej rady by v príslušnom čase funkcia bola buď obsadená (a osobe takúto funkciu   zastávajúcej by plynulo funkčné obdobie samostatne už pred začatím plynutia funkčných období ostatných členov Súdnej rady), alebo naopak bola neobsadená (s čím by bola spojená povinnosť ostatných   členov   Súdnej   rady   „postarať   sa“   o   návrh   kandidáta   na   takúto   funkciu a o predloženie takého návrhu prezidentovi, ako tomu napokon bolo aj v prípade ostatného obsadzovania tejto funkcie v roku 2009, kedy zas logicky funkčné obdobie predsedu Súdnej rady môže začať plynúť až po začatí plynutia funkčných období ostatných členov).

A) ustanovenie do verejnej funkcie: Určenie   času   ustanovenia   člena   Súdnej   rady   do   funkcie   v   praxi   nemôže   činiť podstatné problémy. Zaiste, niet dôvodu polemizovať so záverom, že v prípade voľby sudcov majúcich   zastávať   posty   členov   Súdnej   rady   volených   sudcami   je   takýmto   časom   deň, v ktorom sa vykonali voľby (bez ohľadu   na možnosť vyhlásenia výsledkov volieb na to určeným volebným orgánom až v neskoršom čase, ako sa to inak stalo i v tomto roku). V prípade   voľby   členov   Súdnej   rady   Národnou   radou   je   takýmto   časom   deň   prijatia príslušného uznesenia Národnej rady, v prípade menovania členov prezidentom deň prijatia príslušného   rozhodnutia   a   napokon   v   prípade   menovania   členov   vládou   deň   prijatia príslušného uznesenia vlády.

B) začatie plynutia funkčného obdobia: Problém začatia plynutia funkčného obdobia člena Súdnej rady je už trochu zložitejší a   súvisí   s   ambíciou   zabezpečiť   kontinuitu   fungovania   orgánu   ako   celku.   Už   v   procese ustanovovania prvých členov Súdnej rady (po zakotvení takéhoto orgánu v Ústave a prijatí zákona   predpokladaného   v   čl.   141a   ods.   6   a   ods.   4   písm.   g)   Ústavy,   teda   zákona   č. 185/2002 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „zákon o Súdnej rade“) sa totiž   prejavil   vyššie   priblížený   fenomén   nedostatku   súhry   tých,   ktorí   majú   na   kreovaní Súdnej rady participovať. Ustanovenie jednotlivých členov už historicky prvej Súdnej rady k rôznym časovým momentom i v spojení s neobsadením do toho času žiadneho z postov v takomto   orgáne   spôsobilo,   že i   do   budúcna   bol   do   kreovania Súdnej rady zakódovaný mechanizmus odchylného času začatia plynutia funkčných období jednotlivých jej členov. Keďže však nie je účelom tohto vyjadrenia zaoberať sa primárne týmto problémom, postačí tu zrejme obmedziť sa na to, že funkčné obdobie môže členovi Súdnej rady začať plynúť buď momentom uplynutia funkčného obdobia jeho predchodcu či predchodcov (ak bol za člena Súdnej   rady   zvolený   alebo   vymenovaný   ešte   v   priebehu   funkčného   obdobia   takéhoto predchodcu či dokonca viacerých predchodcov ustanovených do funkcií spoločne) alebo už momentom ustanovenia do funkcie (toto vtedy, ak ku voľbe alebo vymenovaniu dôjde až po uplynutí funkčného obdobia člena Súdnej rady a kedy sa výpadok v úplnosti orgánu musí zaceliť najskôr, ako to je možné.

C) ujatie sa výkonu verejnej funkcie: Pre   účely   možného   vzniku   konfliktu   záujmov,   vzniku   povinností   verejného funkcionára   a   aj   prípadného   postihu   nesplnenia   si   niektorej   právom   predpokladanej povinnosti   však   nie   je   rozhodujúci   časový   moment   ustanovenia   do   funkcie   ani   časový moment, ku ktorému začína plynúť funkčné obdobie verejného funkcionára, ale už vyššie citované   články   ÚZ,   ktoré   v   tomto   smere   považujú   za   významný   čas   ujatia   sa   výkonu funkcie.

Účel takejto úpravy je zrejmý - až ujatím sa osobou ustanovenou do verejnej funkcie výkonu takejto funkcie totiž nastupuje riziko konfliktu osobného záujmu príslušnej osoby s verejným záujmom, ktorý má byť v takejto funkcii obhajovaný. Takéto riziko tu v čase ustanovenia   do   funkcie   ani   v čase   začatia   plynutia   funkčného   obdobia   -   bez   ujatia   sa v takomto čase aj výkonu funkcie ešte nie je (ani byť nemôže).

Rozhodne   tu   pritom   nemožno   zmiešavať   pojmy   „ujatie   sa   funkcie“   a   „ujatie   sa výkonu funkcie“, ako to aj v preskúmavanom rozhodnutí a tiež v jemu predchádzajúcom uznesení   č.   88   z   31.   júla   2012   urobil   výbor,   pretože   je   jednou   zo   zásad   slovenského právneho   poriadku,   že   len   pojmom   a   výrazom   vyjadreným   v   právnych   predpisoch rovnakými slovami treba priznávať rovnaký význam a naopak pojmom a výrazom odlišným význam rozličný. O žiaden prípad nezhody zapríčinenej len použitím synonyma pritom v tejto veci nejde (keďže nepochybne medzi ujatím sa funkcie a ujatím sa výkonu funkcie treba vidieť väčší než zanedbateľný rozdiel).

Člen Súdnej rady, ktorý ním v skoršom čase nebol, sa pritom výkonu funkcie môže ujať prakticky len troma spôsobmi. Tým prvým je jeho prvá účasť na zasadnutí orgánu (ktorého je členom) v spojitosti so zúčastnením sa prvého hlasovania (v ktorom bude pre prijatie určitého rozhodnutia a to prípadne aj len o schválení programu uvažované tiež s jeho hlasom), tým druhým využitie oprávnenia člena Súdnej rady požiadať spolu s ďalšími minimálne piatimi členmi o zvolanie zasadnutia Súdnej rady (§ 6 ods. 4 a 5 zákona o Súdnej rade) a napokon tretím využitie oprávnenia navrhnúť zmenu alebo doplnenie už určeného programu zasadnutia Súdnej rady (navrhnutého predsedom Súdnej rady podľa § 6 ods. 2 vety prvej zákona o Súdnej rade) s tým, že ak pre takýto návrh získa podporu ešte ďalších najmenej dvoch členov, predseda Súdnej rady je povinný takýto návrh na rokovanie Súdnej rady zaradiť (§ 6 ods. 2 veta druhá a tretia zákona o Súdnej rade).

K žiadnej z takýchto situácií však až do 16. októbra 2012 nedošlo a hoci nepopieram, že   som   sa   výkonu   verejnej   funkcie   ujal   práve   takýmto   dňom,   ako   to   ostatne   vyplýva z výstupov   z 1.   zasadnutia   Súdnej   rady   v   jej   súčasnom   zložení;   z   pohľadu   správnosti preskúmavaného   rozhodnutia   VNF   je   významné   len   to,   že   sa   tak   stalo   až   po inkriminovaného rozhodnutia.

Výboru   a   predovšetkým   jeho   rozhodnutiu   pritom   vytýkam,   že   na   obsah   môjho pomerne podrobného vyjadrenia absolútne nevzal zreteľ a argumentačne sa s ním takmer vôbec nevysporiadal. Práve takýto postup výboru si potom vysvetľujem aj ako príčinu, pre ktorú   výbor   zotrval   na   svojom   zjednodušujúcom,   avšak   právne   neobhájiteľnom   názore, podľa ktorého sú pojmy „ujatie sa verejnej funkcie a ujatie sa jej výkonu“ totožné, pričom výkonu verejnej funkcie som sa tak mal ujať už 23. mája 2012 a príslušná lehota mi mala uplynúť už 22. júna 2012.

Ústavný zákon síce ujatie sa výkonu verejnej funkcie nedefinuje, mimo akúkoľvek pochybnosť však v rámci takéhoto slovného spojenia kladie dôraz na časť tvorenú slovami „ujatie   sa   výkonu“.   Takýmto   ujatím   sa   výkonu   pritom   zjavne   nemôže   byť   len   začatie plynutia funkčného obdobia člena kolektívneho orgánu, ale až časový moment, v ktorom verejný funkcionár začal reálne uplatňovať práva a povinnosti v rámci činnosti orgánu, ktorého je členom. Tu pritom nemožno nevidieť zásadný rozdiel medzi ujímaním sa výkonu funkcií   tými   verejnými   funkcionármi,   ktorí   nie   sú   členmi   kolektívnych   orgánov   vôbec (napríklad prezident Slovenskej republiky podľa čl. 2 ods. 1 písm. a) ÚZ alebo generálny prokurátor podľa písmena h) toho istého článku i odseku ÚZ); verejnými funkcionármi zastávajúcimi   z   titulu   svojich   funkcií   i   funkcie   členov   kolektívnych   orgánov,   avšak schopnými sa ujať výkonu funkcií aj samostatne (napr. ministri ako členovia vlády podľa čl. 2 ods. 1 písm. c) ÚZ) a napokon tými verejnými funkcionármi, ktorí sú nimi výlučne z titulu členstva v kolektívnom orgáne a ktorým žiadne možnosti ujatia sa výkonu funkcie mimo pôdy kolektívneho orgánu, ktorého sú členmi (a to samostatne, čiže bez súčinnosti s inými   členmi)   nesvedčia   (pričom   priam   ukážkovým   príkladom   takéhoto   ostatného zmieňovaného verejného funkcionára je aj člen Súdnej rady). Kým u prvých dvoch takto vymedzených   skupín   verejných   funkcionárov   by   zrejme   šlo   položiť   znamienko   rovnosti medzi tu zmieňované pojmy a to dokonca i medzi všetky takéto pojmy („ustanovenie do funkcie“, „začatie plynutia funkčného obdobia“, „ujatie sa funkcie“ a „ujatie sa výkonu funkcie“), pretože tu verejný funkcionár už od počiatku svojho funkčného obdobia začína aj realizovať z funkcie mu plynúce práva a povinnosti; takto to nie je a ani nemôže byť u verejných   funkcionárov   spadajúcich   do   skupiny   tretej,   u   ktorých   je   možnosť   ujatia   sa výkonu verejnej funkcie závislou buď od súčinnosti s inými členmi orgánu (ktorého sú členmi) alebo dokonca i od vykonávania funkcií orgánu ako celku.

Ad 2 - okolnosti súvisiace s ustanovením navrhovateľa do funkcie a aktivitami Súdnej rady spochybňujúcimi postavenie navrhovateľa ako verejného funkcionára:

I keď nie je mojím záujmom argumentovať ad absurdum, k ujatiu sa výkonu verejnej funkcie v pravom zmysle takéhoto slovného spojenia by dokonca ani nemuselo dôjsť, pokiaľ by sa po celé funkčné obdobie člena Súdnej rady spochybňovala platnosť jeho ustanovenia do funkcie a na takomto základe by sa mu vo výkone funkcie (a teda logicky aj v ujatí sa takéhoto výkonu) bránilo.

Takýto   postup   pritom   prinajmenšom   po   istý   čas   práve   v   mojom   prípade   nebol nepredstaviteľným, keďže Súdna rada prijala hneď niekoľko rozhodnutí, ktorými vyjadrila neochotu   akceptovať   uznesenie   Národnej   rady   o   mojej   voľbe   za   člena   Súdnej   rady a dokonca aj poslednom zasadnutí, konanom 16. októbra 2012, prejavila na návrh predsedu takéhoto orgánu vôľu sa problémom takejto voľby zaoberať i potom, čo došlo k zásadnej obmene jej personálneho zloženia, nech aj až na neskoršom zasadnutí (v tejto súv. por. uznesenie súdnej rady č. 3 zo 16. októbra 2012), hoci akceptovaním aj hlasovacieho práva navrhovateľa mu už ujatie sa výkonu verejnej funkcie umožnila. Z uvedeného uhla pohľadu zaiste   nemôže   byť   bez   významu   ani   to,   že   v   čase   začatia   plynutia   funkčného   obdobia navrhovateľa neboli Národnou radou zvolení ďalší dvaja členovia Súdnej rady a Súdna rada rešpektovala názor, že pred doplnením počtu jej členov na plný (Ústavou i zákonom predpokladaný) počet nemôže zasadať (uznesenie Súdnej rady č. 3 z 15. októbra 2007) ani nezasadala a že Národná rada až pristúpením k voľbe len ďalších dvoch členov Súdnej rady (v júni 2012) demonštrovala (hoc aj len nepriamo) vôľu rešpektovať uznesenie o voľbe navrhovateľa,   čím   však   odstránila   len   jeden   zo   zdrojov   spochybňovania   ustanovenia navrhovateľa   do   funkcie,   ani   ona   však   takto   ešte   neprivodila   ujatie   sa   navrhovateľom výkonu verejnej funkcie, do ktorej bol zvolený.

Primárnym   dôvodom,   pre   ktorý   je   napadnuté   rozhodnutie   nesprávne,   je   teda nerozlišovanie výborom medzi začatím môjho funkčného obdobia ako člena Súdnej rady (pri extrémnom zjednodušení pomenovateľným za „ujatie sa verejnej funkcie“) a ujatím sa týmto výkonu verejnej funkcie (ako začatím s výkonom práv a povinností člena Súdnej rady, ku ktorému u mňa nesporne došlo až podieľaním sa aj ním na prijatí uznesenia Súdnej rady č. 1 zo 16. októbra 2012 - inak uznesenia schvaľujúceho volebnú komisiu).

Je mi síce známa do istej miery konštantná judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky, prinášajúca výklad pojmu uvedeného v čl. 7 ods. 1 ÚZ (napr. III. ÚS 107/2010

-inak vo veci obdobného problému JUDr. V. D. zastávajúceho v minulosti taktiež post člena Súdnej rady), je však presvedčený, že tentoraz na skoršom výklade nemožno trvať hneď z dvoch zásadných dôvodov:

Tým prvým je, že doterajšia judikatúra sa nevysporiadala do všetkých dôsledkov s rozdielnosťou   postavenia   jednotlivých   verejných   funkcionárov   a   rozdielnosťami   pri ujímaní sa nimi výkonu zastavaných verejných funkcií (tak ako na tieto je poukazované v závere   časti   Ad   1   tohto   návrhu)   a   pre   doterajšie   nestretnutie   sa   s   problémom kontinuálneho popierania statusu verejného funkcionára (ktorý vznikol u navrhovateľa už pred začatím plynutia jeho funkčného obdobia člena Súdnej rady a s istými obmenami nie je uzavretý dodnes) nemohla poskytnúť ani odpoveď na to, aký má význam (teda či možno hovoriť o ujatí sa výkonu verejnej funkcie aj vtedy, keď ešte nie je zrejmé, či výkon takejto funkcie bude vôbec umožnený).

Druhým   dôvodom   je   potom   odlišnosť   právnych   situácií   do   31.   decembra   2010 vrátane (tu v čase, v ktorom sa ujal výkonu verejnej funkcie JUDr. D.) a po takomto čase (po nadobudnutí účinnosti zákona č. 495/2010 Z. z.). Aj Ústavný súd Slovenskej republiky pri rozhodovaní ním vo veci sp. zn. III. ÚS 107/2010 totiž vychádzal z právnej úpravy, ktorá žiadnym spôsobom nekonkretizovala mechanizmus odvolania členov Súdnej rady volených Národnou radou, resp. vymenúvaných prezidentom a vládou (takúto úpravu priniesol práve až čl. 1 bod 6 v spojení s čl. II zákona č. 495/2010 Z. z.) a teda aj zo stavu relatívnej stability aktu voľby - ktorá istota tu ale u mňa (v čase úvah o ujatí sa ním výkonu verejnej funkcie) už nebola.

Ad 3 - možnosť postihu: Za správnu napokon nepovažujem potom ani interpretáciu ust. čl. 9 ods. 16 ÚZ podanú   výborom,   v   zmysle   ktorej   by   sa   pri   určení   mesačného   platu   (ako   základu   pre uloženie pokuty) mala použiť tam uvedená fikcia.

Podľa   čl.   9   ods.   16   ústavného   zákona   v   prípade,   ak   mesačný   plat   verejného funkcionára, voči ktorému vedie konanie orgán uvedený v čl. 9 ods. 1 písm. a) je nižší ako priemerná   mesačná   nominálna   mzda   v   hospodárstve   Slovenskej   republiky   za predchádzajúci kalendárny rok, pri výpočte sumy podľa odseku 10 sa za mesačný plat považuje   priemerná   nominálna   mesačná   mzda   v   hospodárstve   Slovenskej   republiky   za uplynulý kalendárny rok.

Takéto ustanovenie možno vykladať len tak, že jeho uplatnenie prichádza do úvahy iba vtedy, ak verejný funkcionár za výkon funkcie, o ktorú tu ide, poberá vôbec nejaký plat (výraz „nižší“ je nepochybne naviazaný na existenciu príjmu a nemožno ho vykladať tak extenzívne, žeby sa nim malo rozumieť aj „žiadny“). Ak mal ústavodarca na mysli opak, nič mu nebránilo do ústavného zákona zakotviť aj takýto následok, ale tak neurobil.

O prípad poberania (ako členom Súdnej rady) platu za výkon verejnej funkcie však nejde a ani ísť nemôže, pretože takáto funkcia je zo zákona tzv. čestnou funkciou bez nároku na odmenu za jej vykonávanie (čl. I § 8 ods. 1 zákona o Súdnej rade).

Uloženie pokuty preto nie je možným. Tento aspekt problému je inak zvlášť markantným, ak má byť verejným funkcionárom v nehonorovanej funkcii sudca (ako je to aj v prípade mňa), pretože uplatnenie výkladu prijatého výborom by v skutočnosti malo za následok postih verejného funkcionára na plate za   výkon   inej   funkcie,   než   tej   v   súvislosti   s   ktorou   malo   dôjsť   k   tvrdenému   porušeniu povinnosti (na plate za výkon funkcie sudcu) a bolo by takto aj nepriamym disciplinárnym postihom sudcu prekračujúcim medze na to určenej úpravy a zároveň zásahom do garancie neznížiteľnosti príjmu sudcu inak než z disciplinárnych dôvodov.

Nemožnosť uloženia pokuty nebola pertraktovaná v rozhodnutí III. ÚS 107/2010, čo je ďalšou odlišnosťou od tohto prípadu a už tento dôvod samotný by mal postačovať na zrušenie napadnutého rozhodnutia VNR.»

Z už uvedených dôvodov navrhovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Rozhodnutie výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií zo dňa 18. septembra 2012 č. VP/49/12-K sa zrušuje.

Výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   je   povinný zaplatiť   prostredníctvom   Kancelárie   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   náhradu   trov konania vo výške 322,96 € právnemu zástupcovi JUDr. J. V. na účet č... (2x 127,16 e + 2 x 7.41 + DPH) do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Navrhovateľ   v návrhu   označuje   ako   dôkazy   uznesenia   Súdnej   rady   Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) týkajúce sa jeho zvolenia a začiatku členstva v súdnej rade a výslovne uvádza, že k nemu pripája fotokópie rozhodnutí výboru č. 88 z 31. júla 2012 a č. VP/49/12-K z 18. septembra 2012 a jeho vyjadrenie k začatiu konania výboru zo 6. augusta 2012. K doručenému návrhu však neboli pripojené žiadne prílohy.

Ústavnému súdu bolo ďalej 16. januára 2013 doručené oznámenie JUDr. Ľudmily Gajdošíkovej, sudkyne spravodajkyne a členky IV. senátu ústavného súdu, v ktorom okrem iného   uviedla,   že   v   označenej   veci   sp.   zn.   Rvp   13219/2012   „je   právnym   zástupcom navrhovateľa v konaní pred ústavným súdom J. V., zástupca riaditeľa a zamestnanec Ú., v ktorom má čiastočný pracovný úväzok“. Podľa jej názoru uvedená skutočnosť by mohla vniesť   pochybnosti o   jej   predpojatosti   pri   rozhodovaní v označenej   veci.   Sudkyňa však súčasne vyhlásila, že je pripravená rozhodovať nestranne a nezaujato.

Podľa čl. IV ods. 1 rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie 29. 2. 2012 – 28. 2. 2013 (sp. zn. Spr. 165/2012) o vylúčení sudcu pri rozhodovaní v senáte podľa § 28 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) rozhoduje prvý senát, ak ide o sudcov štvrtého senátu.

Prvý senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí 20. februára 2013 prerokoval oznámenie sudkyne JUDr. Ľudmily Gajdošíkovej, členky štvrtého senátu ústavného súdu, o dôvodoch jej vylúčenia z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 13219/2012 a rozhodol, že sudkyňa JUDr. Ľudmila Gajdošíková nie je vylúčená z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom pod uvedenou spisovou značkou.

Keďže   k návrhu   nebola   pripojená   žiadna   z   kópií   viacerých   v návrhu   citovaných rozhodnutí   (hoci   navrhovateľ   uviedol,   že   ich   prikladá   k návrhu),   ústavný   súd   vyzval navrhovateľa prípisom č. k. Rvp 13219/2012-15 z 22. apríla 2013 na doplnenie návrhu o napadnuté rozhodnutie č. VP 49/12-K z 18. septembra 2012, ako aj o ďalšie relevantné prílohy, ktoré uvádzal v pôvodnom návrhu.

Navrhovateľ v odpovedi na výzvu ústavného súdu doručenej 10. mája 2013 priložil ako doplnenie návrhu kópiu uznesenia výboru č. V88 z 31. júla 2012 (nie kópiu rozhodnutia výboru č. VP 49/12-K z 18. septembra 2012, ktoré je predmetom návrhu), pričom nepriložil k nemu ani ďalšie prílohy uvádzané v pôvodnom návrhu, a následne 29. mája 2013 doručil ústavnému   súdu   kópiu   rozhodnutia   výboru   č.   VP/49/12-K   z 18. septembra   2012,   proti ktorému návrh smeruje.

II.

Pôsobnosť   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   o   ochrane   verejného   záujmu   pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545 /2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon č. 357/2004 Z. z.“) vymedzuje jeho čl. 2 tak, že tento zákon sa vzťahuje podľa čl. 2 ods. 1 písm. g) na členov súdnej rady.

Podľa čl. 3 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejný funkcionár je na účely tohto ústavného zákona každý, kto vykonáva funkciu uvedenú v čl. 2 ods. l. Na účely čl. 7 a 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka   odo   dňa skončenia výkonu verejnej funkcie.

Podľa čl. 3 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejný záujem na účely tohto zákona   je taký   záujem,   ktorý   prináša   majetkový   prospech   alebo   iný   prospech   všetkým občanom alebo mnohým občanom.

Podľa čl. 3 ods. 3 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. osobný záujem na účely tohto zákona je taký záujem, ktorý prináša majetkový prospech alebo iný prospech verejnému funkcionárovi alebo jemu blízkym osobám.

Podľa čl. 3 ods. 4 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. rozpor záujmov na účely tohto zákona je skutočnosť, keď verejný funkcionár pri výkone svojej funkcie uprednostní osobný záujem pred verejným záujmom.

Podľa čl. 5 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejný funkcionár nesmie vykonávať funkcie,   zamestnania   a   činnosti,   ktoré   sú   nezlučiteľné   s   funkciou   verejného funkcionára podľa Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a zákonov.

Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. verejný funkcionár je povinný do   30 dní   odo   dňa, keď sa ujal výkonu   verejnej funkcie,   a počas jej výkonu vždy   do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie,

a)   či   spĺňa   podmienky   nezlučiteľnosti   výkonu   funkcie   verejného   funkcionára s výkonom iných funkcií, zamestnaní alebo činností podľa čl. 5 ods. l a 2,

b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu alebo štátnozamestnaneckom pomere a akú podnikateľskú činnosť vykonáva popri výkone funkcie verejného funkcionára,

c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy, v orgánoch právnických osôb vykonávajúcich podnikateľskú činnosť a v orgánoch iných právnických osôb; taktiež uvedie, z ktorých uvádzaných funkcií má príjem, funkčné alebo iné požitky,

d)   svoje   príjmy   dosiahnuté   v   uplynulom   kalendárnom   roku   z   výkonu   funkcie verejného   funkcionára   a   z   výkonu   iných   funkcií,   zamestnaní   alebo   činností,   v   ktorých vykonávaní   verejný   funkcionár   pokračuje   aj   po   ujatí   sa   výkonu   funkcie   verejného funkcionára,

e) svoje majetkové pomery a majetkové pomery manžela a neplnoletých detí, ktorí s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu.

Podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. začne výbor konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov (ďalej len „konanie“) z vlastnej iniciatívy, ak jeho zistenia nasvedčujú tomu, že verejný funkcionár v oznámení podľa čl. 7 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebo že verejný funkcionár nesplnil alebo   porušil   povinnosť   alebo   obmedzenie   ustanovené   týmto   ústavným   zákonom   alebo zákonom.

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. ak sa v konaní preukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie   a   poučenie   o   opravnom   prostriedku.   Rozhodnutie   obsahuje   aj   povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.

Podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. pokuta sa ukladá v sume   zodpovedajúcej   mesačnému   platu   verejného   funkcionára,   ak   ide   o   porušenie povinnosti podľa čl. 7 v lehote ustanovenej v čl. 7.

Právomoc ústavného súdu   rozhodovať o návrhoch   vo veciach   ochrany verejného záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   v   súvislosti   s   výkonom   funkcií   verejných funkcionárov vyplýva z čl. 10 ods. 2 a 3 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým bolo rozhodnuté   o   pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu   na   preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2.

Zákonom, na ktorý odkazuje štvrtá veta citovaného čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., je zákon o ústavnom súde.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde konanie sa začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie o návrhu vo veci ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (ďalej len „orgán“). Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu sa pripojí napadnuté rozhodnutie orgánu podľa odseku 1.

Podľa § 73b ods. 1 zákona o ústavnom súde účastníkom konania je navrhovateľ a orgán, ktorý vydal rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa   §   73b   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri výkone   funkcií   verejných   funkcionárov,   rozhodnutie   orgánu   svojím   uznesením   potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Aj   na   konanie   o   návrhoch   vo   veciach   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia rozporu záujmov podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. sa vzťahuje § 25 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   zisťuje,   či   nie   sú   dôvody   na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (PLz. ÚS 1/07).

Z právnej povahy inštitútu predbežného prerokovania návrhu podľa   § 25 zákona o ústavnom   súde   vyplýva,   že   obdobné   právne   dôsledky   ako   potvrdenie   napadnutého rozhodnutia má aj odmietnutie návrhu pri jeho predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ku ktorému môže dôjsť aj vtedy, ak ústavný súd zistí, že dôvody, pre ktoré navrhovateľ namieta dotknuté rozhodnutie výboru, sú zjavne neopodstatnené.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Tak z   uvedeného,   ako aj už z citovaného §   25 ods.   2 zákona o   ústavnom   súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní každého návrhu na začatie konania pred ústavným súdom bolo teda tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V konaniach o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy možno v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Citované   právne   názory   ústavného   súdu   týkajúce   sa   zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   možno   nepochybne   primerane   aplikovať   aj   na predbežné prerokovanie návrhov na začatie konania vo veciach ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov. Za zjavne neopodstatnený možno považovať najmä taký návrh   v   týchto   veciach,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistí   takú príčinnú   súvislosť   medzi   navrhovateľom   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a ustanoveniami ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., ktorých   porušenie   namieta,   ktorá   by   zakladala   reálnu   možnosť   vyhovieť   návrhu navrhovateľa po jeho prijatí na ďalšie konanie.

Vychádzajúc   z uvedeného,   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu navrhovateľa   sústredil   na   posúdenie   jeho   opodstatnenosti   z   hľadiska   námietok,   resp. argumentácie v ňom uplatnených.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   navrhovateľa   konštatuje,   že navrhovateľ bol v relevantnom čase verejným funkcionárom v zmysle čl. 2 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., a teda je osobou oprávnenou podať návrh na začatie konania o preskúmanie napadnutého rozhodnutia výboru. Návrh bol podaný v lehote ustanovenej v tretej vete čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. a spĺňa náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde.

Predmetom posudzovania ústavného súdu je označené rozhodnutie výboru.

Predseda   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „národná   rada“)   svojím prípisom zo 6. februára 2012 doručil predsedovi súdnej rady uznesenie národnej rady č. 790 z 3. februára 2011 (správne má byť 2012, pozn.) o zvolení navrhovateľa za člena súdnej rady. Predseda národnej rady   opätovne zaslal upravené uznesenie národnej rady č.   790 z 3. februára 2012 prípisom z 12. marca 2012 predsedovi súdnej rady, ktoré bolo zaradené do programu súdnej rady na 24. apríl 2012. Súdna rada uznesením č. 1327 z 24. apríla 2012 schválila komisiu, ktorá mala vypracovať právnu analýzu uznesenia národnej rady č. 790 z 3.   februára   2012   o   zvolení   navrhovateľa   za   člena   súdnej   rady.   Súdna   rada   svojím uznesením č. 1328 z 24. apríla 2012 vrátila národnej rade toto jej uznesenie, tvrdiac, že je zmätočné, nezrozumiteľné a nevykonateľné.

Ďalšia diskusia k uzneseniu národnej rady č. 790 z 3. februára 2012 bola zaradená na zasadnutie   súdnej   rady   zvolanej   na   16.   október   2012,   na   ktorom   sa   zúčastnil   už   aj navrhovateľ. Diskusia bola odročená na účely poskytnutia materiálov týkajúcich sa zvolenia navrhovateľa všetkým členom súdnej rady. Na zasadnutí súdnej rady 22. januára 2013 nebol schválený návrh člena súdnej rady JUDr. R. Č. na zrušenie uznesenia súdnej rady č. 1328 z 24. apríla 2012 s odôvodnením, že pokiaľ jeho predmetom má byť preskúmanie zákonnosti voľby člena národnou radou, rozhodovanie o takom návrhu nepatrí do kompetencie súdnej rady. Na obidvoch týchto zasadnutiach súdnej rady sa navrhovateľ zúčastnil ako člen súdnej rady.

Súdna rada napriek skutočnosti, že po doručení jej uznesenia národnej rady č. 790 z 3. februára 2012 rozvinula diskusiu o oprávnení súdnej rady zasiahnuť do rozhodovacej činnosti národnej rady v súvislosti s voľbou člena súdnej rady zastupujúceho národnú radu v súdnej rade (zvukový záznam z rokovania súdnej rady zo 16. októbra 2012 a 22. januára 2013), zriadila komisiu na vypracovanie právnej analýzy zvolenia navrhovateľa za člena súdnej rady národnou radou a napokon prijala k uzneseniu národnej rady svoje stanovisko, podľa názoru ústavného súdu len   iniciatívne demonštrovala svoj právny názor na prijaté uznesenie o zvolení člena súdnej rady národnou radou bez toho, aby toto zvolenie napriek svojim   ambíciám   bola   oprávnená   zmeniť.   Takáto   právomoc   v   podobe   akejsi   záruky zachovania vzájomných bŕzd a protiváh, ktorá odznela v diskusii na zasadnutí súdnej rady, totiž súdnej rade neprislúcha ani podľa ústavy, ani podľa žiadnej zákonnej úpravy (a vôbec nesúvisí   so   zachovaním   vzájomných   bŕzd   a protiváh   jednotlivých   druhov   štátnej   moci). Navrhovateľ, ktorý bol zvolený národnou radou za člena súdnej rady, sa jej novým členom zastupujúcim   národnú   radu   stal   uplynutím   funkčného   obdobia   predchádzajúceho zástupcu/zástupcov   národnej   rady   v   súdnej   rade. „Umožnenie“ účasti   na zasadnutiach súdnej rady navrhovateľovi len túto skutočnosť potvrdzuje.

Relevantným   momentom   pre   rozhodnutie   o   porušení   oznamovacej   povinnosti navrhovateľa   je   zaujatie   právneho   názoru   k   otázke   ujatia   sa   výkonu   verejnej   funkcie, ku ktorej sa už ústavný súd opakovane vyjadroval vo svojich rozhodnutiach. Porovnateľnou vecou   je podľa   názoru   ústavného   súdu   vec   vedená   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   107/2010,   keď ústavný   súd   potvrdil   uznesenie   výboru   o   porušení   oznamovacej   povinnosti   verejného funkcionára a o uložení mu pokuty, v ktorej ústavný súd zaujal tento právny názor: «Otázku   interpretácie pojmu   „ujatie sa   výkonu   verejnej   funkcie“ už ústavný súd judikoval   a   ďalej   zotrváva   na   tomto   stanovisku   (III.   ÚS   24/07,   III.   ÚS   165/07, III. ÚS 172/08), v zmysle ktorého okamihom ujatia sa výkonu verejnej funkcie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu treba rozumieť deň, keď sa verejný funkcionár ujal svojej verejnej funkcie de iure, teda deň, v ktorom v zmysle príslušných právnych predpisov verejný funkcionár nadobudol oprávnenia a povinnosti (právny status) spojené   s   výkonom   verejnej   funkcie.   Právny   status   navrhovateľa   bol   konštituovaný   na základe uznesenia vlády č. 528 z 15. júla 2009, preto treba v jeho prípade za okamih ujatia sa   výkonu   verejnej   funkcie   považovať   dátum   uznesenia   vlády,   ktorou   bol   do   verejnej funkcie   menovaný   (15.   júl   2009).   Tvrdenie   navrhovateľa,   že   sa   dozvedel   o   svojom menovaní   až   neskôr,   nie   je   možné   akceptovať   aj   z   dôvodu,   že   z   uznesenia   vlády a materiálov predkladaných na rokovanie vlády na 15. júl 2009 (prístupných každému aj na internetovej   stránke   vlády)   vyplýva,   že   k   návrhu   na   vymenovanie   člena   Súdnej   rady č. 20816/2009 predkladateľkou „podpredsedníčkou vlády a ministerkou spravodlivosti“ bol daný   predtým   aj   písomný   súhlas   navrhovateľa   s   vymenovaním   za   člena   Súdnej   rady. Navrhovateľ teda mohol vedieť a tiež predpokladať, že bude menovaný vládou do tejto funkcie, resp. že o návrhu na jeho vymenovanie do funkcie člena Súdnej rady bude vláda rozhodovať, a jeho tvrdenie o tom, že sa o tejto skutočnosti dozvedel neskôr, nemôže mať na   konečné   rozhodnutie   ústavného   súdu   podstatnejší   význam.   Obdobne   vo   svojom oznámení, ktoré podal navrhovateľ výboru národnej rady, uviedol sám navrhovateľ dátum ujatia sa výkonu verejnej funkcie 15. júl 2009.

Ústavný   súd,   vychádzajúc   zo   svojej   judikatúry,   aplikujúc   aj   uvedené   závery   na zistený skutkový stav, konštatuje, že navrhovateľ sa stal verejným funkcionárom (ujal sa verejnej funkcie 15. júla 2009), v dôsledku čoho prvým dňom lehoty na podanie oznámenia, ktorá   mu   začala   plynúť,   bol   16.   júl   2009.   Posledný   deň   uvedenej   lehoty   pripadol   na 14. august 2009, čím navrhovateľ podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu nedodržal ústavným zákonom určenú procesnú lehotu, keď oznámenie podal až 21. septembra 2009.»

Rešpektujúc moment skončenia funkčného obdobia zástupcov národnej rady v súdnej rade, t. j. 22. máj 2012 (obdobný postup bol uplatnený súdnou radou aj v roku 2007), je právny   názor   obsiahnutý   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   III.   ÚS   107/2010   podľa   názoru ústavného súdu aplikovateľný aj na vec navrhovateľa.

Vychádzajúc   z uvedeného,   sa   tak   navrhovateľ   stal   členom   súdnej   rady   dňom nasledujúcim po uplynutí funkčného obdobia predchádzajúceho (predchádzajúcich) člena súdnej rady zastupujúceho národnú radu, t. j. 23. mája 2012, bez ohľadu na to, že v poradí ďalšie, t. j. najbližšie zasadnutie súdnej rady, sa uskutočnilo až 16. októbra 2012.

Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   už   uvedené   nestotožňuje   s   právnym   názorom navrhovateľa   o   určení   začiatku   počítania   30-dňovej   lehoty   na   splnenie   si   oznamovacej povinnosti   podľa   čl.   7   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   a   stotožňuje sa   s   právnym názorom výboru, podľa ktorého oznamovaciu povinnosť si mal splniť najneskôr 22. júna 2012 a splnil si ju až 7. augusta 2012.

Ústavný súd sa nestotožňuje ani s právnym názorom navrhovateľa na uloženie mu pokuty za nesplnenie si svojej oznamovacej povinnosti podľa čl. 9 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 9 ods. 16 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. Ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. totiž zakladá   osobitnú   ústavnoprávnu   zodpovednosť   verejných   funkcionárov   zahrnutých   pod osobnú   pôsobnosť   tohto   ústavného   zákona,   za   nesplnenie   alebo   porušenie   ktorej   alebo porušenie povinností a obmedzení ustanovených týmto ústavným zákonom  pričom jej osobitný účel je explicitne vymedzený jednak v označení tohto ústavného zákona (ochrana verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov), ako aj v jeho úvodných ustanoveniach (i čl. 1 ústavného zákona)  sa ukladá sankcia; jednu zo sankcií predstavuje uloženie pokuty podľa čl. 9 tohto ústavného zákona.

Z čl. 5 ods. 7 a čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. vyplýva, že verejný funkcionár je povinný splniť si do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, oznamovaciu   povinnosť   o   tom,   že   urobil   zákonom   ustanovený   právny   úkon   smerujúci ku skončeniu   funkcie,   zamestnaní   alebo   činnosti,   ktoré   sú   nezlučiteľné   s   jeho   verejnou funkciou.

Z návrhu a aj z rozhodnutia výboru vyplýva, že navrhovateľ si svoju oznamovaciu povinnosť   v   ustanovenej   lehote   od   ujatia   sa   výkonu   verejnej   funkcie   (22.   júna   2012) nesplnil.   Ústavný   súd   sa   v   tomto   smere   stotožnil   s   právnym   názorom   výboru,   že navrhovateľ nepodaním oznámenia v zákonom ustanovenej lehote si svoju oznamovaciu povinnosť voči výboru podľa ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. nesplnil, čím porušil čl. 5 ods. 1 a 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., a nemá dôvod tento záver výboru meniť.

V nadväznosti na tento právny záver výbor rozhodol o pokute navrhovateľa podľa čl. 9 ods. 1 písm. a) a ods. 16 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. vo výške priemernej nominálnej   mesačnej   mzdy   v   hospodárstve   Slovenskej   republiky   za   rok   2011,   keďže v tomto období ešte nevykonával uvedenú funkciu a nepoberal za ňu ani odmenu, resp. odmena za výkon tejto funkcie mu ani nebude patriť (II. ÚS 64/2011, II. ÚS 207/2011). Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   rozhodnutie   výboru   v   súlade   s   ústavným   zákonom č. 357/2004 Z. z. napriek námietkam navrhovateľa.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   námietky   navrhovateľa   proti napadnutému rozhodnutiu výboru sú zjavne neodôvodnené a nezakladajú také dôvody na jeho spochybňovanie, ktoré by bolo potrebné posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie. Ústavný súd preto návrh navrhovateľa ako celok odmietol už pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnený.

Po odmietnutí návrhu bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi navrhovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013