znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 612/2012-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   14.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť D. M., A., zastúpeného advokátom JUDr. D. P., L., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23 S/57/2011-31 z 10.   januára   2012   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 3 Sžo/20/2012 z 3. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra 2012   faxom   a   27.   septembra   2012   v origináli   doručená   sťažnosť   D. M.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 23 S/57/2011-31 z 10. januára 2012 (ďalej aj   „napadnuté   uznesenie   krajského   súdu“)   a   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 3 Sžo/20/2012   z 3.   júla   2012   (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že Prezídium politickej strany SDKÚ-DS (ďalej len „prezídium“) na návrh jej generálneho sekretára rozhodlo uznesením č. 15/2011 z 11. apríla 2010 o zrušení Miestneho zväzu SDKÚ-DS L. (ďalej len „miestny zväz“)   z dôvodu   porušovania   pravidiel   politickej   zodpovednosti   konkretizovaných v stanovách strany. Predseda miestneho zväzu podal v zmysle určujúcich ustanovení stanov politickej strany proti uvedenému uzneseniu odvolanie, o ktorom rozhodoval Súd SDKÚ-DS   (ďalej   len   „súd   politickej   strany“).   Rozhodnutím   súdu   politickej   strany   č. 06/2011 z 12. mája 2011 bolo odvolanie zamietnuté a uznesenie prezídia potvrdené.

Proti   rozhodnutiu súdu   politickej   strany podal   sťažovateľ krajskému   súdu   žalobu v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o politických   stranách   a politických hnutiach“), podľa ktorého ak člen strany považuje rozhodnutie orgánu strany za nezákonné alebo odporujúce   stanovám, môže   do   30 dní od   prijatia   takéhoto   rozhodnutia   požiadať krajský súd o jeho preskúmanie.

Napadnutým   uznesením   krajského   súdu   bolo   konanie   o preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia   žalovaného   č. 06/2011   z 12.   mája   2011   podľa   § 250   ods. 3   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zastavené z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmania súdom.

Najvyšší súd na odvolanie sťažovateľa napadnutým uznesením potvrdil uznesenie krajského súdu   o zastavení konania. Podľa   najvyššieho   súdu   možno   síce   v zmysle § 19 ods. 1 zákona o politických stranách a politických hnutiach podať návrh na preskúmanie rozhodnutia orgánu strany, ale na takéto konanie sa v zmysle § 244 ods. 1 a 2 OSP použije piata časť Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorej musia byť aj pri tomto druhu konania splnené procesné podmienky konania ustanovené Občianskym súdnym poriadkom. Podľa § 250d ods. 3 OSP súd uznesením konanie zastaví aj vtedy, ak ju podala neoprávnená osoba alebo ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom.   V tomto   prípade   neboli   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   procesné   podmienky konania splnené, a preto muselo byť konanie o žalobe sťažovateľa zastavené.

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že týmito uzneseniami bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, aby obe napadnuté uznesenia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu

Pri   prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   napadnutým   uznesením   krajského   súdu, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   tým   spôsobom,   že sťažovateľ   má   právo   domáhať   sa   ochrany   základného   práva   na   ústavnom   súde   iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

V nadväznosti na to ústavný súd pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie krajského súdu, pretože jeho rozhodnutie preskúmal najvyšší súd v dôsledku odvolania sťažovateľa. Z tohto dôvodu bolo   potrebné   sťažnosť   v   časti   týkajúcej   sa   uznesenia   krajského   súdu   odmietnuť   pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Ústavný   súd   ďalej   preskúmal   sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, a to z toho hľadiska, či neexistujú dôvody brániace jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Z   týchto   hľadísk   ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   sťažovateľa   namietajúceho porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu,   ktorým   bolo   potvrdené   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   zastavujúce   konanie o jeho žalobe.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   o splnení podmienky na zastavenie konania dvoma zásadnými argumentmi. S odvolaním sa na iné rozhodnutia   najvyššieho   súdu   konštatoval,   že   interné   rozhodnutia   politických   strán organizačnej   povahy   nie   sú   spôsobilým   predmetom   súdneho   prieskumu.   Napadnuté rozhodnutie politickej strany považoval najvyšší súd za takéto rozhodnutie organizačnej povahy, pretože vnútornú štruktúru politického subjektu určujú výlučne stanovy. Zároveň najvyšší súd poukázal na to, že sťažovateľ nebol účastníkom administratívneho konania, keďže účastníkom bol miestny zväz politickej strany a prezídium. Podľa najvyššieho súdu sťažovateľ ani netvrdil, že je osobou, s ktorou sa v administratívnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou konať malo. Sťažovateľ tak podľa najvyššieho súdu nie je ani aktívne legitimovanou osobou na podanie žaloby v režime piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa   názoru   sťažovateľa   k porušeniu   jeho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy malo dôjsť tým, že „aj napriek môjmu zákonnému postupu na základe... (§ 19 ods. 1 zákona   o politických   stranách   a hnutiach,   pozn.), ktoré   mi   dáva   právo   domáhať   sa žiadosťou   preskúmania   rozhodnutia   politickej   strany...,   ktoré   je   podľa   môjho   názoru odporujúce   stanovám   tejto   politickej   strany   súdy   svojimi   rozhodnutiami   z procesných dôvodov mi odopreli uplatňovanie môjho práva a to tým, že posudzovanie svojej právomoci podriadili posudzovaniu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, čím mi odopreli právo domáhať sa svojho práva na preskúmanie rozhodnutia politickej strany krajským súdom“.

Podstata sťažnosti spočíva v nesúhlase sťažovateľa s tým, že krajský súd a následne aj najvyšší súd posudzovali procesné podmienky konania o jeho žalobe podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (podľa pravidiel pre správne súdnictvo).

Najvyšší   súd   použitie   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   (pravidiel správneho   súdnictva)   odôvodnil   odkazom   na   § 244   ods. 2   OSP,   podľa   ktorého   súdy v správnom súdnictve preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov právnických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie a postup správneho orgánu“). Podľa najvyššieho súdu v prípadoch ako vo veci samej má ísť o tzv. politické súdnictvo upravené najmä v siedmej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, avšak vo veci samej sa má   postupovať   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku. V nadväznosti na to najvyšší súd uviedol, že súdnej ochrany v správnom súdnictve sa môže   domáhať   len   člen   politickej   strany   (hnutia)   v prípade,   ak   považuje   rozhodnutie politickej strany (hnutia) za nezákonné alebo odporujúce stanovám. Člen politickej strany (hnutia)   môže   do   30   dní   od   prijatia   takéhoto   rozhodnutia   požiadať   krajský   súd   o jeho preskúmanie   (§   19   zákona   č.   85/2005   Z. z.).   V týchto   prípadoch   správny   súd   v konaní postupuje   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   O. s. p.   V tomto   prípade   otázka   aktívnej legitimácie viažuca sa okrem iného aj na členstvo v politickej strane, nebol z obsahu spisu jednoznačne preukázaná, avšak k posúdeniu otázky aktívnej legitimácie na podanie žaloby predchádza otázka splnenia procesných podmienok, medzi ktoré v správnom súdnictve patrí i vyriešenie   otázky,   či žaloba   smeruje na preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia,   ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu.

Odvolací   súd   sa najprv   vyjadrí   k otázke,   či   je   označené   rozhodnutie   spôsobilým predmetom   súdneho   prieskumu   zákonnosti,   keďže   krajský   súd   napadnutým   rozhodnutím zastavil   konanie   z dôvodu,   že   žaloba   smerovala   proti   rozhodnutiu,   ktoré   nemôže   byť predmetom   súdneho   prieskumu.   K tejto   otázke   vydal   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky viacero súdnych rozhodnutí napr. vo veci sp. značka 6 Sžo/12/2009 zo dňa 18. 02. 2009, sp. značka   1 Sžo/11/2009   zo   dňa   22.   09.   2009,   v ktorých   okrem   iného   konštatoval,   že spôsobilým predmetom súdneho prieskumu nie sú vnútorné rozhodnutia politických strán organizačnej povahy. Podľa názoru odvolacieho súdu je i rozhodnutie prezídia politickej strany o zrušení miestneho zväzu vnútorným rozhodnutím politickej strany s organizačnou povahou, pretože samotnú štruktúru vnútornej organizácie politického subjektu upravujú výlučne stanovy a nie zákon č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov, a preto je len vnútornou otázkou politického subjektu akú vnútornú   štruktúru   pobočiek   –   miestnych   zväzov   si   z hľadiska   organizácie   na   miestnej úrovni   stanoví   a ako   ju   organizačne,   na   základe   schválených   pravidiel   obsiahnutých v stanovách, reguluje.

Najvyšší súd ďalej konštatuje, že z ustanovenia § 250 ods. 2 O. s. p. vyplýva, kto je v konaní   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   O. s, p.   žalobcom   tak,   že   je   to   fyzická   alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou   ako   s   účastníkom   konať   malo.   Senát   najvyššieho   súdu   z obsahu   napadnutého rozhodnutia,   ktoré   vydal   Súd   SDKÚ-DS   dňa   12. 05. 2011   zistil,   že   účastníkmi administratívneho   konania   boli   Miestny   zväz   L.   a Prezídium   SDKÚ-DS.   Účastníkom konania pred Súdom SDKÚ-DS žalobca nebol, rovnako v žalobe netvrdil, že je osobou, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať   malo,   čo   v tejto veci znamená,   že žalobca   nesplnil   ani jednu   z dvoch zákonných podmienok na to, aby mohol byť osobou oprávnenou na podanie žaloby v režime piatej časti O. s. p. Poukazujúc na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v tomto prípade existuje i ďalší dôvod na zastavenie súdneho konania a to ten, že žalobu v tomto prípade podala osoba neoprávnená.

Zákon č. 85/2005 Z. z. o politických stranách a politických hnutiach v § 19 ods. 1 upravuje právo člena politickej strany podať návrh na preskúmanie orgánu strany, avšak v režime   piatej   časti   O. s. p.   správne   súdnictvo   je   to   možné   len   po   splnení   procesných podmienok konania obsiahnutých v O. s. p., ktoré v tomto prípade neboli splnené.“. Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoje   postavenie   nemôže   zasahovať   do   právomoci všeobecných súdov, zisťovať skutkové okolnosti a vyvodzovať právne závery, ak sú tieto ústavne udržateľné, pričom musí navyše zohľadňovať aj osobitné postavenie súdov v rámci správneho súdnictva. V tomto prípade ústavný súd nepovažuje úvahu najvyššieho súdu, podľa   ktorej   sa   aj   na   prípady   žalôb   podľa   § 19   ods. 1   zákona   o politických   stranách a hnutiach majú aplikovať pravidlá Občianskeho súdneho poriadku týkajúce sa správneho súdnictva, osobitné podmienky konania za arbitrárnu alebo zjavne neodôvodnenú. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu dostatočne odôvodnil, ktorými ustanoveniami procesných pravidiel   sa   riadil,   poukázal   na   doterajšiu   judikatúru   najvyššieho   súdu   a uviedol aj to, z akých   dôvodov   aplikoval   podporné   pravidlá   správneho   súdnictva   aj   na   konanie o žalobe podľa § 19 ods. 1 zákona o politických stranách a hnutiach. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení (v tomto prípade § 244 ods. 2 OSP a § 19 ods. 1 zákona o politických stranách a hnutiach), že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 48/02), k čomu v danom prípade nedošlo. Ústavný súd považuje argumentáciu   týkajúcu   sa   nemožnosti   preskúmavať   rozhodnutia   politických   strán organizačnej   povahy   patriace   do   ich   výlučnej   autonómie   za   dostatočne   presvedčivé a ústavne akceptovateľné, reflektujúce taktiež záujem na obmedzenom vplyve orgánov štátu v oblasti   realizácie   základného   práva   na   združovanie   sa   (aj)   v politických   stranách a hnutiach.   Najvyšší   súd   sa   v napadnutom   uznesení   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatočne   vysporiadal   s argumentáciou   sťažovateľa,   a to   v rozsahu,   v akom   to   bolo potrebné   na   rozhodnutie   v štádiu   zisťovania   procesných   podmienok   konania,   a zároveň svoje závery dostatočne odôvodnil. Námietku sťažovateľa, že na konanie podľa § 19 ods. 1 zákona   o politických   stranách   a hnutiach   sa   nevzťahujú   pravidlá   Občianskeho   súdneho poriadku   o správnom   súdnictve,   nepovažuje   ústavný   súd   vzhľadom   na   citovanú   časť odôvodnenia napadnutého uznesenia za takú, ktorá by spochybňovala ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. V okolnostiach danej veci preto nič nesignalizuje, že by napadnutým uznesením najvyššieho súdu malo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi   najvyššieho súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama osebe   viesť k   záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012