znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 610/2013-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s., T., zastúpenej advokátom JUDr. J. K., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 5 Co 238/2011-445   z   26.   apríla   2012   v   spojení   s   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava I č. k. 21 C 193/2008-418 z 22. marca 2011, prípisom Krajskej prokuratúry v B. č. k. Kc 273/12-13 zo 17. septembra 2012 a prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VI/2 Pz 1030/12-10 z 2. mája 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júla 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a 3 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 238/2011-445 z 26. apríla 2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 21 C 193/2008-418 z 22. marca 2011, prípisom Krajskej prokuratúry v B. (ďalej len „krajská prokuratúra“) č. k. Kc 273/12-13 zo 17. septembra 2012 a prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. VI/2 Pz 1030/12-10 z 2. mája 2013.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 22. októbra 2008 okresnému   súdu   návrh   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej   v   1.   rade   Ministerstvom spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   spravodlivosti“),   v   2.   rade generálnou   prokuratúrou   a   v   3.   rade   Ministerstvom   vnútra   Slovenskej   republiky,   na zaplatenie   sumy   18   576   146   €   ako   náhrady   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným postupom   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   pri   výkone   verejnej   moci.   Sťažovateľka odôvodnila   svoj   návrh   tým, že uznesením   z 28.   júna 2004   bolo   začaté   trestné   stíhanie a súčasne vznesené obvinenie trom členom jej predstavenstva Ing. J. O., V. P. a Ing. J. P. za trestný   čin   založenia,   zosnovania   a podporovania   zločineckej   a teroristickej   skupiny   v jednočinnom   súbehu   s   trestným   činom   skrátenia   dane   a   poistného.   Na   základe   návrhu obvinených   prokurátor   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   generálnej   prokuratúry   (ďalej   len „úrad špeciálnej prokuratúry“) zastavil trestné stíhanie uznesením z 29. marca 2006, pretože skutky, ktoré sa im kládli za vinu, neboli trestnými činmi.

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza: „Postup orgánov činných v trestnom konaní v dobe od vznesenia obvinenia, t. j. od 28. 6. 2004 do zastavenia trestného stíhania, t. j. do 29. 3. 2006 sťažovateľ považoval za nesprávny úradný postup, pretože orgány činné v trestnom konaní vo veci nekonali, nerealizovali žiadne vyšetrovacie úkony vo vzťahu ku skutočnostiam, na základe ktorých bolo voči členom predstavenstva vznesené obvinenie a zároveň orgány činné v trestnom konaní   opakovane   ignorovali   žiadosti,   podnety   a   námietky   členov   predstavenstva sťažovateľa. V dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánov činných v trestnom konaní vznikla   sťažovateľovi   škoda,   ktorú   vyčíslila   znalecká   organizácia   v   znaleckom   posudku č. 2/2007   zo   dňa   5. 4. 2007   na   stanovenie   všeobecnej   hodnoty   škody   a   ušlého   zisku sťažovateľa /S., a. s. T./ ako škodu spočívajúcu v zápornej obchodnej marži vyplývajúcej zo znemožnenia poistenia   cien motorovej nafty vo   výške   44   867   000   Sk,   ďalej   ako   škodu spočívajúcu v znemožnení rozmnoženia majetkových hodnôt, ušlý zisk vo výške 414 578 000 Sk. V príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní došlo aj k poškodeniu dobrého mena sťažovateľa, ktorý v tejto súvislosti sa domáhal zaplatenia ujmy vo výške 100 000 000 Sk...

Členovia   predstavenstva   sťažovateľa   boli   a   sú   predstaviteľmi   sťažovateľa,   preto preukázanie protiprávneho konania, v tomto konkrétnom prípade nesprávneho úradného postupu   zo   strany   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   voči   členom   predstavenstva sťažovateľa Ing. J. O., Ing. J. P. a V. P. malo za následok vznik nároku sťažovateľa na náhradu škody, ušlého zisku a nemajetkovej ujmy.“

Okresný   súd   zamietol   žalobu   sťažovateľky   rozsudkom   č. k.   21 C 193/2008-418 z 22. marca 2011, pretože dospel k záveru, že sťažovateľka nepreukázala nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní, a preto nemôže existovať ani príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom, v nadväznosti na čo sa už okresný súd   nezaoberal   výškou   škody.   V   odôvodnení   rozsudku   uviedol,   že   súd   v   občianskom súdnom   konaní   nie   je   oprávnený   podľa   § 7   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“) preskúmavať postup orgánov činných v trestnom konaní z hľadiska účelnosti alebo rýchlosti,   a   preto   ani   nevykonal   navrhovaný   dôkaz   a   nevyžiadal   z   úradu   špeciálnej prokuratúry   tzv.   dozorový   denník,   resp.   odpovede   na   otázky   smerujúce   k   posúdeniu účelnosti   vykonávania   vyšetrovacích   úkonov   vo   vzťahu   k   obvineným   členom predstavenstva sťažovateľky.

Sťažovateľka podala proti rozsudku odvolanie z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. a), c), d) a f) OSP a namietala, že súd prvého stupňa jej odňal možnosť konať pred súdom tým, že odmietol vykonať všetky ňou navrhované dôkazy, ako aj neúplne zistil skutkový stav, keď   nevykonal   navrhnuté   dôkazy,   ktorými   sa   sťažovateľka   snažila   preukázať,   že   celé trestné konanie bolo od začiatku v rozpore so zákonom. Ďalej namietala, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď posudzoval iné, sťažovateľkou nenamietané skutočnosti a nevysporiadal sa s jej tvrdením, že nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní spočíval v tom, že tieto neboli schopné konkretizovať vznesené obvinenie. Napokon namietala, že právne závery okresného súdu vo vzťahu k § 7 OSP sú nesprávne a zmätočné.

Krajský súd rozhodol o odvolaní bez pojednávania rozsudkom č. k. 5 Co 238/2011-445 z 26. apríla 2012, ktorým potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa.

Sťažovateľka podala 6. júna 2012 generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   podľa § 243e ods. 1 OSP, ktorý odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, ako aj odvolacím súdom a namietala aj iné vady v konaní, a to nesprávne skutkové zistenia   a   neúplné zistenie   skutkového   stavu.   Sťažovateľka   argumentovala   rozhodnutím Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   4 M Cdo 15/2009   z   18.   augusta   2010 a uznesením krajského súdu v obdobnej právnej veci č. k. 9 Co 281/2010-168 z 28. apríla 2011 (návrh Ing. J. P. proti Slovenskej republike, zastúpenej ministerstvom spravodlivosti, na náhradu škody), ktorým krajský súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil vec na ďalšie konanie s odôvodnením, že je potrebné skúmať, či nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, a na ten účel doplniť dokazovanie najmä oboznámením sa s trestným spisom úradu špeciálnej prokuratúry. Podnet sťažovateľky bol postúpený na priame vybavenie krajskej prokuratúre,   ktorá   ho   prípisom   č. k.   Kc 273/12-13   zo 17. septembra   2012   odložila   s odôvodnením,   že   nebolo   zistené   porušenie   zákona.   Sťažovateľka   nesúhlasila   s   týmto rozhodnutím a považovala ho za protiprávne a nedostatočne odôvodnené, a preto podala opakovaný   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania.   Prokurátorka   generálnej prokuratúry   naň   odpovedala   v   mene   generálneho   prokurátora   prípisom   č. k. VI/2 Pz 1030/12-10 z 2. mája 2013, v ktorom   sťažovateľke oznámila, že opakovanému podnetu   nemožno   vyhovieť,   pretože   nezistila   ani   jeden   z dôvodov   na   podanie mimoriadneho dovolania a stotožnila sa s vybavením podnetu krajskou prokuratúrou.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že „V konaní súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu   nevykonaním   navrhnutých   dôkazov   a   nesprávnym   právnym   odôvodnením   došlo k nesprávnej   aplikácii   právneho   poriadku,   čo   má   za   následok   porušenie   príslušných zákonov a tým aj porušenie základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces. To sa týka aj konania a postupu Generálneho prokurátora SR.“.

Sťažovateľka preto žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1.   Právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   súdny   proces   podľa Článku 20   ods. 1,   Článku 46   ods. 1,   ods. 3,   Článku 48   ods. 2   a   Článku 149   Ústavy Slovenskej republiky, článku 6 ods. 1, ods. 3 a Článku 13 Dohovoru na ochranu ľudských práv   a   základných   slobôd,   Článku 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   Článku 36   ods. 1,   ods. 3,   Článku 38   ods. 2   Listiny základných práv a slobôd

a)   Rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   26.   4.   2012,   č. k. 5 Co 238/2011-445 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22. 3. 2011, č. k. 21 C 193/2008-418,

b) Oznámením o odložení podnetu sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania Generálnemu   prokurátorovi   SR   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave   č. k. 5 Co 238/2011-445 zo dňa 26. 4. 2012 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 21 C 193/2008-418 zo dňa 22. 3. 2011 Krajskou prokuratúrou v B. č. k. Kc 273/12-13 zo dňa 17. 9. 2012 na základe poverenia Generálneho prokurátora,

c) Oznámením Generálneho prokurátora SR v zastúpení vedúcej občiansko-súdneho oddelenia   Generálnej   prokuratúry   SR   č. k.   VI/2 Pz 1030/12-10   zo   dňa   2.   5.   2013 o nemožnosti   vyhovenia   opakovaného   podnetu   sťažovateľa   na   podanie   mimoriadneho dovolania   Generálneho   prokurátora   SR   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave č. k. 5 Co 238/2011-445   zo   dňa   26.   4.   2012   v   spojení   s   rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava I č. k. 21 C 193/2008-418 zo dňa 22. 3. 2011 bolo porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu zo dňa 26. 4. 2012, č. k. 5 Co 238/2011-445 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22. 3. 2011, č. k. 21 C 193/2008-418 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľky   podľa   ústavy, listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co 238/2011-445 z 26. apríla 2012 v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 21 C 193/2008-418 z 22. marca 2011

Vychádzajúc z petitu sťažnosti, ako ho formulovala sťažovateľka, ktorým je ústavný súd   viazaný   (§ 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde),   sa   ústavný   súd   najskôr   zaoberal námietkou smerujúcou proti rozsudku okresného súdu, ktorý sťažovateľka navrhla zrušiť a vrátiť vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   stabilne   uvádza,   že   jeho   právomoc   poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sa riadi princípom subsidiarity a je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy, ktoré sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka   mohla   a   aj   využila   možnosť   podať   proti   rozhodnutiu   súdu   prvého stupňa odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Právomoc iného súdu (krajského súdu) poskytnúť ochranu základným právam sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu v tej istej veci, a preto je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti v časti smerujúcej proti rozsudku   okresného   súdu   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok právomoci.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   už   nebol   prípustný   riadny   opravný   prostriedok a vzhľadom   na   podmienky   prípustnosti   dovolania   podľa   § 236   a   nasl.   OSP   nemožno konštatovať   ani   prípustnosť   tohto   mimoriadneho   opravného   prostriedku.   Z   uvedeného vyplýva, že v časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu je daná právomoc ústavného súdu. V nadväznosti na to ústavný súd skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky konania, a dospel k záveru, že sťažnosť je v tejto časti podaná oneskorene.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie   lehoty   podľa   § 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Sťažovateľka namieta porušenie označených základných práv podľa ústavy a listiny a práv   podľa   dohovoru   a dodatkového   protokolu   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 5 Co 238/2011-445 z 26. apríla 2012.

Podľa zistenia ústavného súdu rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 17. mája   2012.   Sťažovateľka   podala   sťažnosť   na   poštovú   prepravu   15.   júla   2013,   teda zjavne po uplynutí lehoty dvoch mesiacov podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, čo zakladá   dôvod   na   jej   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ako oneskorene podanej.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka počítala plynutie lehoty podľa § 53 ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   od   momentu   doručenia   prípisu   generálnej   prokuratúry z 2. mája 2013, ktorým sťažovateľku vyrozumela, že nevyhovela jej opakovanému podnetu na   podanie   mimoriadneho   dovolania.   Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilnej   judikatúry nepovažuje   podnet   generálnemu   prokurátorovi   na   podanie   mimoriadneho   dovolania za sťažovateľke dostupný účinný právny prostriedok, ktorého vyčerpanie by vyžadoval pred podaním sťažnosti, a preto na jeho podanie z hľadiska plynutia lehoty na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   nemožno   prihliadať   (m.   m.   I. ÚS 49/02,   I. ÚS 134/03,   IV. ÚS 200/05, IV. ÚS 355/2010 a iné).

Opravným   prostriedkom,   ktorým   je   podľa   § 53   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde podmienená prípustnosť sťažnosti, nie je každý v zákone predvídaný opravný prostriedok, ale iba taký, po podaní ktorého sa môžu reálne rozvinúť procesné vzťahy v príslušnom konaní,   ktoré   vedú   k   meritórnemu   prerokovaniu   a   rozhodnutiu   vo   veci   samej   (m. m. II. ÚS 77/06, IV. ÚS 547/2012).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   mimoriadne   opravné   prostriedky, ktoré   navrhovateľ   (sťažovateľ)   nemôže uplatniť osobne,   nemožno považovať za   účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné. Ustanovenie § 243e ods. 1 OSP neukladá   povinnosť   (nevzniká   právny   nárok)   vyhovieť   každému   podnetu.   Je   na   voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie (táto voľná úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho   dovolania   sú   splnené).   Oprávnenie   na   podanie   mimoriadneho   dovolania generálnym prokurátorom nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v časti smerujúcej proti   rozsudku   krajského   súdu   je podaná oneskorene,   a preto   sťažnosť odmietol   z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a listiny a práv podľa   dohovoru   a dodatkového   protokolu   prípisom   krajskej   prokuratúry   č. k. Kc 273/12-13 zo 17. septembra 2012

Podľa   § 34   ods. 1   zákona   č. 153/2001 Z.   z. o prokuratúre v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti   vybavenia   svojho   podnetu   opakovaným   podnetom,   ktorý   vybaví   nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Ústavný súd považuje opakovaný podnet za účinný právny prostriedok, ktorý má sťažovateľ   k   dispozícii   na   uplatnenie   ochrany   svojich   práv   proti   vybaveniu   pôvodného podnetu (pozri napr. IV. ÚS 148/2013).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   zákon   o   prokuratúre   v   danom   prípade   poskytoval sťažovateľke prostriedok nápravy proti napadnutému prípisu krajskej prokuratúry, ktorým bol opakovaný podnet, o ktorom bol oprávnený a povinný konať nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre).

Z tohto dôvodu bol daný dôvod na odmietnutie sťažnosti v časti proti prípisu krajskej prokuratúry ako neprípustnej podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy a listiny a práv podľa   dohovoru   a dodatkového   protokolu   prípisom   generálnej   prokuratúry   č. k. VI/2 Pz 1030/12-10 z 2. mája 2013

a) Z prípisu generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Pz 1030/12-10 z 2. mája 2013 vyplýva, že   príslušná   prokurátorka   generálnej   prokuratúry   sa   zaoberala   preskúmaním   vybavenia podnetu,   nezistila   však   splnenie   podmienok   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   podľa § 243e   ods. 1   a   § 243f   ods. 1   OSP.   V   podrobnostiach   odkázala   na   pôvodné   vybavenie podnetu krajskou prokuratúrou, s ktorým sa stotožnila.

Z obsahu prípisu   krajskej   prokuratúry   č. k.   Kc 273/12-13 zo 17. septembra 2012 vyplýva, že prokurátor preskúmal súdny spis týkajúci sa návrhu sťažovateľky na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon   č. 514/2003   Z.   z.“) a stotožnil sa s názorom okresného súdu potvrdeným krajským súdom, že sťažovateľka nepreukázala   splnenie   podmienok   na   náhradu   škody   podľa   zákona   č. 514/2003   Z. z. v súvislosti s trestným stíhaním troch členov jej štatutárneho orgánu za konanie súvisiace s jej   podnikateľskou   činnosťou.   Konkrétne   sa   v   odôvodnení   venoval   posúdeniu   dvoch podmienok   –   nesprávneho   úradného   postupu   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   pri vykonávaní trestného stíhania troch členov štatutárneho orgánu sťažovateľky a príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vznikom škody spôsobenej sťažovateľke. Prokurátor nezistil   porušenie   zákona   v   posudzovaní   veci   všeobecnými súdmi   a   doplnil   svoj   názor na posúdenie podmienky príčinnej súvislosti, ktorú nepovažoval za splnenú.

Z   odôvodnenia   prípisu   generálnej   prokuratúry   v   spojení   s   prípisom   krajskej prokuratúry   nevyplýva   také   posúdenie,   ktoré   by   svedčilo   o   svojvôli   pri   plnení   úloh prokuratúry,   osobitne   v   rámci   pôsobnosti   generálneho   prokurátora.   Ani   skutočnosť,   že generálna   prokuratúra   nepostupovala   v   predmetnej   veci   v   súlade   s   predstavami sťažovateľky, nemôže zakladať dôvod na vyslovenie porušenia jej základných práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru, a preto ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

b)   V súvislosti   s namietaným   porušením   práv   sťažovateľky   prípisom   generálnej prokuratúry, ktorým nevyhovela podnetu na podanie mimoriadneho dovolania, ústavný súd uvádza,   že   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnemu   prokurátorovi nemožno   považovať   za   právny   prostriedok,   s   ktorého   uplatnením   by   sa   spájal   nárok sťažovateľky, aby generálny prokurátor v jej veci podal mimoriadne dovolanie.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   na   vyhovenie   podnetu   fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Z   obsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy možno vyvodiť len povinnosť, aby sa prokurátor podnetom sťažovateľa zaoberal podľa príslušných ustanovení zákona o prokuratúre. Je však na voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá mimoriadne dovolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na   podanie   mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná ústavnoprávna ochrana (II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05, I. ÚS 147/2010 atď.).

Ústavný súd dospel k záveru, že nevyužitie práva generálneho prokurátora podať vo veci   sťažovateľky   mimoriadne   dovolanie nie   je v   príčinnej   súvislosti   so   základnými právami sťažovateľky   podľa   ústavy   a   listiny   a   právami podľa   dohovoru   a dodatkového protokolu, a preto je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti v časti smerujúcej proti prípisu generálnej prokuratúry ako zjavne neopodstatnenej. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti z tohto   dôvodu   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   odmietol.   Tento   záver   sa vzťahuje aj na sťažovateľkou označený čl. 149 ústavy, ktorý neobsahuje žiadne základné právo, a preto ani nemôže byť predmetom posúdenia v konaní o sťažnosti.

Vzhľadom na zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013