znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 61/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti VAMEX, a. s.,   Košice,   Lubina   1,   Košice,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Eugenom   Kostovčíkom, Gelnická   33, Košice,   vo veci   namietaného porušenia jej základného práva podľa   čl. 46 ods. 1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžf 37/2012 a jeho rozsudkom z 28. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej   spoločnosti   VAMEX,   a. s.,   Košice,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára 2013   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   VAMEX,   a. s.,   Košice   (ďalej len „sťažovateľka“,   v citáciách   aj   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Sžf 37/2012 a jeho rozsudkom z 28. augusta 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Daňový úrad Košice IV dodatočným platobným výmerom č. 698/230/88909/10/Pav   z   21.   októbra   2010   (ďalej   len   „dodatočný   platobný   výmer“) vyrubil sťažovateľke rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie november 2005 v sume 1 938,95 €. Správca dane neuznal sťažovateľke uplatnenú DPH z faktúr vyhotovených spoločnosťou B., s. r. o. (ďalej len „dodávateľ“), za stavebné práce,   ktoré   boli   vykonané   na   objekte   rodinného   domu,   ktorý   nebol   vo   vlastníctve sťažovateľky, keďže nehnuteľnosť nebola a ani nemala byť využívaná na podnikanie.

Proti   dodatočnému   platobnému   výmeru   podala   sťažovateľka   odvolanie,   v ktorom uvádzala najmä to, že predmet nájmu podľa listinných dôkazov a ústnej dohody mal byť sťažovateľkou využívaný na kancelárske, skladové priestory, regeneračné priestory a na iné účely. Doba nájmu bola dohodnutá do 31. decembra 2030. Prenajímateľ prenechal právo odpisovania nehnuteľnosti sťažovateľke ako nájomcovi. Po kolaudácii v zmysle zmluvy o budúcom   nájme   a   ústnej   dohody   bola   23.   augusta   2007   podpísaná   nájomná   zmluva. Stavba   sa   už   v   roku   2005   využívala   na   uskladnenie   majetku   a   archiváciu   dokladov a pozemok na parkovanie vozidiel sťažovateľky. Rodinný dom a jeho okolie sa v súčasnosti využíva   na   obchodné   stretnutia   s   obchodnými   partnermi,   na   zasadnutia   predstavenstva, dozornej   rady,   na   uzatváranie   obchodných   vzťahov,   na   preškoľovanie   vedúcich zamestnancov a   na firemné   akcie pre   zamestnancov   sťažovateľky.   Sťažovateľka   podala proti dodatočnému platobnému výmeru odvolanie.

Daňové   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“) rozhodnutím č. I/223/124-33236/2011/999608-r z 21. marca 2011 (ďalej len „rozhodnutie daňového riaditeľstva“) na základe odvolania sťažovateľky potvrdilo dodatočný platobný výmer. Podľa daňového riaditeľstva na posúdenie veci bolo smerodajné, že sťažovateľka nebola a ani nie je vlastníkom nehnuteľnosti, stavebné povolenie a kolaudačné rozhodnutie boli vydané pre tretiu osobu. Sťažovateľka mala byť nájomcom nebytových priestorov, parkovacích plôch a príjazdových komunikácií, ktoré sú vo vlastníctve tretích fyzických osôb.   Tvrdenie,   že   sa   v   rokoch   2005   až   2007   finančne   spolupodieľala   na   výstavbe nehnuteľnosti, ktorá bola vo vlastníctve tretej osoby, nepreukazuje, že fakturované stavebné práce boli použité na účely podnikania sťažovateľky. Ani uvedené zmluvy, ani samotný nájom nič nezmenili na skutočnosti, že sporné stavebné práce fakturované sťažovateľke boli prijaté treťou osobou a až následne mala byť nehnuteľnosť predmetom nájmu sťažovateľky. Do   ukončenia   kolaudačného   konania   sťažovateľka   nemohla   využívať   nehnuteľnosť na podnikanie.

Daňové   riaditeľstvo   vo   svojom   potvrdzujúcom   rozhodnutí   ďalej   konštatovalo,   že predmetná nehnuteľnosť pred vydaním kolaudačného rozhodnutia a pred podpisom zmluvy o nájme nebytových priestorov nebola využívaná sťažovateľkou. V danej veci je podľa daňového riaditeľstva rozhodujúce, že predmetná nehnuteľnosť bola a je vo vlastníctve inej osoby   a   nadobudnutá   služba   (stavebné   práce)   nemala   priame   a bezprostredné   spojenie s výstupnými plneniami sťažovateľky. Existencia tohto spojenia je nevyhnutná ešte pred tým, ako je zdaniteľná osoba oprávnená na odpočítanie dane, a to z dôvodu stanovenia rozsahu tohto oprávnenia. V čase vzniku práva na odpočítanie dane musí byť zrejmý účel, na ktorý sa prijaté tovary a služby použijú. V rozhodnutí daňového riaditeľstva sa ďalej poukazuje na to, že v tomto prípade zrejmý účel bol deklarovaný v stavebnom povolení vydanom   pre   tretiu   osobu   na   stavbu   rodinného   domu.   Rodinný   dom   nebol   použitý na podnikanie,   pretože   daňovník   k   dani   z nehnuteľností,   ktorým   je   osoba   odlišná od sťažovateľky,   deklaroval   predmet   dane   ako   stavby   na   bývanie,   a   nie   ako   stavby na ostatné   podnikanie   a   zárobkovú   činnosť,   skladovanie   a   administratívu.   Sťažovateľka preto podľa daňového riaditeľstva nepreukázala, že fakturované stavebné práce boli použité na účely jej podnikania.

Proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva podala sťažovateľka žalobu o preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy.   Podľa   sťažovateľky   je   na   rozhodnutie vo veci samej potrebné zodpovedať to, či je, alebo nie je odpočítanie dane podmienené vlastníctvom sťažovateľky k nehnuteľnosti, a či bolo medzi odpočítaním dane a použitím služby   (stavebných   prác,   dodaním   stavby)   na   účely   podnikania   sťažovateľky   priame a bezprostredné   spojenie.   Ostatné   zistenia   (napr.   užívanie   predmetu   budúceho   nájmu sťažovateľkou pred kolaudačným rozhodnutím, neplatenie, resp. započítanie nájomného, daňové priznanie tretích osôb) nie sú podľa sťažovateľky pre rozhodnutie podstatné.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 6 S 62/2011-47 z 12.   apríla   2012   (ďalej   len   „rozsudok   krajského   súdu“)   žalobu   sťažovateľky   zamietol a plne   sa   stotožnil   so   závermi   daňových   orgánov.   Podľa   rozsudku   krajského   súdu   je rozhodujúca vecná, a nie časová súvislosť medzi odpočtom a použitím služby, zároveň však vykonané   dôkazy   spochybňujú   tvrdenie   sťažovateľky,   že   stavebné   práce   realizované na stavbe   rodinného   domu   boli   dodané   sťažovateľke   na   uskutočňovanie   jej   podnikania. Podľa názoru krajského súdu sa pri hodnotení dôkazov nemôže znižovať vážnosť takých dôkazov, ako je stavebné povolenie, kolaudačné rozhodnutie, daňové priznanie a ďalšie zistenie   správcu   dane   a   za   rozhodujúce   považovať   iné   doklady   –   zmluvy,   ktoré   by po formálnej stránke zdôvodňovali opodstatnenosť uplatneného odpočtu DPH.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie. Podľa nej je rozsudok krajského   súdu   nedostatočne   odôvodnený,   postupom   súdu   došlo   k   porušeniu   práva na spravodlivé   súdne   konanie,   zároveň   tvrdiac,   že   jej   mala   byť   postupom   súdu   odňatá možnosť   konať pred   súdom.   Základnou   a   východiskovou   námietkou   sťažovateľky   bolo tvrdenie,   že   dodanie   stavby   podľa   § 8   ods. 1   písm. b)   zákona   č. 222/2004   Z.   z.   o dani z pridanej   hodnoty   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č. 222/2004   Z. z.“) neobsahuje podmienku zmeny vlastníckeho práva, a preto nie je rozhodujúce, že predmetná nehnuteľnosť bola, alebo je vo vlastníctve inej osoby. Krajský súd sa podľa sťažovateľky uvedenou   námietkou   vôbec   nezaoberal   a   v   prijatom   právnom   závere   sa   obmedzil   iba na reprodukciu tvrdení žalovaného, čím jej odňal možnosť konať o uplatnených námietkach pred   súdom.   Krajský   súd   ani   nepreskúmal   a   neozrejmil   všetky   rozhodné   skutočnosti týkajúce sa hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie DPH.

Napadnutým rozsudkom najvyšší súd rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Podľa názoru najvyššieho súdu «je rozsudok krajského súdu tak, ako ho odvolací súd   citoval,   skutkovo   aj   právne   dostatočne   odôvodnený,   pričom   krajský   súd   okrem dôvodovej   časti   citovanej   aj   v   tomto   rozsudku   odvolacieho   súdu   uviedol   aj   podstatné dôvody   rozhodnutí   daňových   orgánov   ako   aj   dôvody   žaloby,   s   obsahom   ktorej   sa   v dôvodovej časti svojho rozsudku v plnom rozsahu vysporiadal. Odvolací súd nevidí dôvody pre tvrdenie, že krajský súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, a tým porušil právo žalobcu na spravodlivý proces.

Odvolací   súd   sa   stotožňuje   s právnym   posúdením   veci,   pokiaľ   ide   o   právo na odpočítanie DPH za zdaňovacie obdobie november 2005. Žalobca podľa názoru súdu jednoznačne   nepreukázal   vecnú   súvislosť   medzi   tovarmi   a   službami   dodanými   mu v novembri 2005 dodávateľom B., s. r. o., ktoré mali byť vykonané na objekte rodinného domu nepatriaceho žalobcovi, pričom nie je preukázané, že daň uvedenú na faktúre zaplatil žalobca   ako   platiteľ   dane   za   dodávky   v   súvislosti   s   jeho   podnikateľskými   aktivitami (v novembri 2005). Žalobca najmä nepreukázal, že by v novembri 2005 existovala čo len zmluva o nájme nehnuteľnosti, ktorou mal byť deklarovaný účel dodávky. Odvolací súd pripomína v konaní nespochybniteľné skutkové zistenie, že na budúci predmet nájmu bolo vydané   stavebné   povolenie   až   po   uzatvorení   zmluvy   o   budúcom   nájme   zo   14. 5. 2005 a zmluva o samotnom nájme bola uzatvorená až po novembri 2005.

Odvolací   súd   sa   oboznámil   so   zmluvou   o   budúcom   nájme   zo   dňa   14. 5. 2005 a konštatoval, že v čl. I. bod 2/ uvedený záväzok nájomcu, že sa „bude odo dňa podpisu zmluvy podľa projektu a plánu stavby finančne spolupodieľať na výstavbe nehnuteľností – rodinného domu na pozemku, ktorý sa nachádza v kat. úz... p. č..., ktorý je vo vlastníctve prenajímateľa“,   sám   osebe   nie   je   dôkazom   toho,   že   žalobca   prijal   zdaniteľné   plnenie uvedené na faktúre a toto použil na účely vlastného podnikania, resp. nepreukázal priame a bezprostredné   spojenie   s   vlastnými   plneniami.   V   čase   tvrdeného   vzniku   práva na odpočítanie dane nebol jednoznačne zrejmý účel, na ktorý sa prijatá služba vo vzťahu k podnikaniu žalobcu má použiť. Na druhej strane bolo nesporné, že dodávka nesmerovala na stavbu realizovanú žalobcom, ale na stavbu realizovanú iným subjektom, a to na stavbu rodinného domu. Na uvedenom základe môže odvolací súd len potvrdiť záver krajského súdu, podľa ktorého po hodnotení vykonaných dôkazov, jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, záver správneho orgánu neodporuje zásadám logického myslenia a uvažovania, ak neuznal žalobcom uplatnený odpočet dane z faktúry č. 0511063 z 21. 11. 2005. Pokiaľ ide o výšku dodatočne vyrubenej DPH, táto v konaní nebola rozporovaná.».

Proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu podala sťažovateľka sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ústavný súd prijal nález, ktorým by vyslovil, že ním   boli   porušené   základné   práva   sťažovateľky   čl. 46   ods. 1   a 2   ústavy   a právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   a aby   napadnutý   rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka zastáva názor, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu (v spojitosti s rozsudkom   krajského   súdu)   je   nedostatočne   odôvodnený,   nemá „žiadnu   oporu v existujúcom   hmotnom   práve“,   a to   či   už vnútroštátnom   práve   alebo európskom   práve [Šiesta smernica Rady č. 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu — spoločný systém DPH: jednotný základ jej stanovenia, mim.   vyd.   Ú. v.,   kap.   9,   zv.   1,   s.   23   -   62   (ďalej   len   „šiesta   smernica“)], a najvyšší   súd   sa   pri   výklade   a aplikácii   zákonných   predpisov   natoľko   odchýlil   od   ich znenia, že zásadne poprel ich účel a význam, čím mal porušiť jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa sťažovateľky mal najvyšší súd dať odpoveď na otázku, či „odpočítanie dane je alebo   nie   je   podmienené   vlastníctvom   k nehnuteľnosti...“,   keďže   malo   ísť   o otázku s podstatným   významom   pre   rozhodnutie   vo   veci,   táto otázka   ako   taká   vyžadovala   aj „úplne   jednoznačnú   a jasnú   odpoveď“.   Najvyšší   súd   mal   výslovne   uviesť,   z ktorého ustanovenia   zákona   č. 222/2004   Z. z.   by   mala   takáto   podmienka   vyplývať.   Keďže   tak najvyšší súd neurobil, podľa sťažovateľky je jeho napadnutý rozsudok nepreskúmateľný. Najvyšší súd mal ďalej podľa sťažovateľky odpovedať aj na otázku, či „bolo alebo nebolo medzi   odpočítaním   dane   a použitím   služby   (stavebných   prác)   na   účely   podnikania sťažovateľa priame a bezprostredné spojenie“. Podľa sťažovateľky je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu navyše aj arbitrárny, keďže pre rozhodujúce kritérium použitia na účely podnikania na jednej strane považuje za dôležitú súvislosť vecnú a nie časovú, ale zároveň predmetné kritérium vykladá iba vo vzťahu k časovej, a nie vo vzťahu k vecnej súvislosti.

Sťažovateľka ďalej poukazuje aj s odkazom na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor“)   na   podľa   nej   nesprávny   právny   záver   najvyššieho   súdu (v spojitosti s rozsudkom krajského súdu), keďže „pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane postačuje s ohľadom na objektívne okolnosti zrejmý úmysel samostatne vykonávať ekonomickú   činnosť.   Právo   uplatniť   nárok   na   odpočet   dane   vzniká   už   pri   prvých investičných výdavkoch... “, a tento úmysel už sťažovateľka v daňovom konaní preukázala listinnými dôkazmi (zmluvou o budúcom nájme). Sťažovateľka ďalej na podporu svojich tvrdení   uvádza,   že „náklady   na   výstavbu...   sú   zúčtované   v (jej) dlhodobom   majetku, prenajímateľ prenechal právo odpisovania (sťažovateľke) a na uvedenej adrese nie je nikto z vlastníkov   prihlásený   k trvalému   alebo   prechodnému   pobytu“.   V čase   vzniku   práva na odpočítanie dane tak boli splnené podmienky na jej odpočítanie.

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľky uviesť nasledovné:

Predseda   najvyššieho   súdu   JUDr.   Štefan   Harabin   podal   22.   februára   2013   proti sudcovi   IV.   senátu   ústavného   súdu   Ladislavovi   Oroszovi   trestné   oznámenie   a   zároveň v televíznych reláciách televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz v tejto   súvislosti   (aj   keď   sa   zo   subjektívneho   hľadiska   necítil   byť   predpojatý)   listom z 28. marca 2013 (ďalej len „oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal,   aby   zabezpečila   postup   podľa   § 28   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde, t. j. aby predložila jeho oznámenie obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie   z   prerokúvania   a   rozhodovania   veci   sťažovateľky   na   rozhodnutie   senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O oznámení sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza rozhodol I. senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu   Ladislava   Orosza   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   vo   veci   sťažovateľky   nevylúčil. Označené   uznesenie   bolo   sudcovi   IV.   senátu   ústavného   súdu   Ladislavovi   Oroszovi doručené   21.   júna   2013.   Z   uvedeného   dôvodu   IV.   senát   ústavného   súdu   v   období od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľky konať a rozhodovať.

Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom z 27. augusta 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde predsedníčke ústavného súdu   oznámili,   že   okrem   iných   aj   vo   veci   sťažovateľky,   sú   členmi   senátu   IV. ÚS ako sudcovia spravodajcovia alebo sudcovia. Napriek tomu, že sa necítia byť v uvedených veciach   predpojatí   pri   výkone   funkcie   sudcu,   keďže   obsah   vyjadrení   JUDr.   Štefana Harabina nijakým spôsobom neovplyvnil ich spôsobilosť rozhodovať v uvedených veciach nestranne a objektívne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie JUDr. Štefana Harabina (predsedu najvyššieho súdu) proti ich osobe, ako aj (ii) JUDr. Štefanom Harabinom počas tlačovej besedy uskutočnenej 20. augusta 2013 prezentované hrubé urážky a podozrenia z ich   korupčného   správania,   v   ktorých   pokračoval   na   tlačovej   besede   v   televízii   TA3 konanej   23.   augusta   2013,   a   tiež   (iii)   opakované   vyhlásenia   JUDr.   Štefana   Harabina o nadržiavaní sťažovateľke a o korupčnom správaní celého senátu ústavného súdu IV. ÚS vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012, predložili vec predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O   oznámení   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   rozhodol   ústavný   súd   uznesením č. k. I. ÚS   592/2013-10   z   2.   októbra   2013   tak,   že   sudkyňu   IV.   senátu   ústavného   súdu Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil.

O   oznámení   sudcu   Jána   Lubyho   rozhodol   ústavný   súd   uznesením   č. k. I. ÚS 698/2013-16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu   IV. senátu ústavného súdu Jána Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil.

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   – uznesenie o   námietke   predsedu   najvyššieho súdu   a   o   oznámeniach   sudcov   nemohol   IV.   senát   ústavného   súdu   v   danej   veci   konať do času, kým o týchto otázkach nerozhodol príslušný senát ústavného súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z už uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike (princíp subsidiarity) vyplýva, že rozhodovanie v správnom súdnictve patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej   inštancie rozhodujúcim   o   opravných   prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných súdov.   V zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť   skutkových   a   právnych názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   v   konkrétnom prípade   viedli   k   rozhodnutiu   (obdobne   napr.   III. ÚS 78/07,   IV. ÚS 27/2010).   Úlohou ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá   formálnej   a   právnej   logiky,   prípadne   ak   sú   tieto   dôvody   zjavne   jednostranné a v extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti   (III. ÚS 305/08,   IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Z   týchto   hľadísk   ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   sťažovateľky   namietajúcej porušenie   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd v celom rozsahu zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, a to s ohľadom na to, o aké rozhodnutie ide   (meritórne alebo procesné)   a v akom štádiu   súdneho konania je rozhodnutie vydané. Odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného súdu,   ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 402/2013).

Pri posúdení sťažnosti zohľadňuje ústavný súd osobitne tú okolnosť, že napadnutý rozsudok   bol   vydaný   v rámci   správneho   súdnictva.   Správny   súd   (súd   rozhodujúci v správnom súdnictve napríklad o žalobách proti rozhodnutiam orgánov verejnej správy; v tomto prípade tak krajský súd, ako aj najvyšší súd) nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, a jeho úlohou nie je nahradzovať   činnosť   orgánov   verejnej   správy   pri   zisťovaní   skutkového   stavu,   ale   len preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda posúdiť to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych   otázok   vymedzených   žalobou   rešpektovali   príslušné   hmotno-právne a procesno-právne predpisy (II. ÚS 21/09, II. ÚS 391/2010). Taktiež najvyšší súd nemohol nahrádzať úvahu orgánu verejnej správy vlastnou úvahou (v okolnostiach danej veci ide o úvahu, či sú splnené podmienky na odpočítanie DPH).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   podľa   sťažovateľky   boli   rozsudky   krajského   súdu a najvyššieho súdu odôvodnené argumentáciou, podľa ktorej je relevantné vlastnícke právo k stavbe, pričom na túto základnú otázku mal najvyšší súd (rovnako, ako aj krajský súd pred ním)   dať   jasnú   odpoveď.   Zároveň   sťažovateľka   namieta   nedostatky   pri   vyhodnotení skutkového   stavu   a nesprávne   právne   posúdenie   veci   vo   vzťahu   k tomu,   či   poskytnuté plnenie   spĺňa   podmienky   na   odpočítanie   DPH.   Vo   vzťahu   k napadnutému   rozsudku najvyššieho súdu navyše sťažovateľka poukazuje na jeho arbitrárnosť spočívajúcu v tom, že mal na jednej strane na splnenie podmienok pre odpočítanie DPH posudzovať súvislosť vecnú,   a nie   časovú,   ale   zároveň   predmetné   kritérium   (účel   plnenia   na   výkon   vlastnej podnikateľskej činnosti) v skutočnosti posudzoval iba vo vzťahu k časovej, a nie vo vzťahu k vecnej súvislosti.

Ústavný súd preskúmal v už uvedených intenciách napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a s námietkami sťažovateľky sa nestotožnil.

Najvyšší súd súhlasil s názorom sťažovateľky, že na posúdenie oprávnenosti odpočtu DPH   je   rozhodujúca   vecná   a nie   časová   súvislosť   medzi   odpočtom   a použitím   služby, pričom sa stotožnil so závermi krajského súdu, podľa ktorých bolo v konaní pred správnymi orgánmi   dostatočne   preukázané,   že   zdaniteľné   plnenie   nebolo   uskutočnené   na   účel vlastného podnikania sťažovateľky. Osobitne a nad rámec odôvodnenia rozsudku krajského súdu   (poukazujúceho   na   stavebné   povolenie,   kolaudačné   rozhodnutie,   ktoré   predurčuje stavbu   na   účely   bývania,   ako   aj   daňové   priznania   na   daň   z nehnuteľnosti,   ktoré   tiež potvrdzujú nepodnikateľský účel využívania nehnuteľnosti) zdôraznil krajský súd to, že zo zmlúv medzi sťažovateľkou a tretími osobami, ktoré mali deklarovať podnikateľský účel dodávky (využívanie stavby), nevyplýva, že by zdaniteľné plnenie použila sťažovateľka na účely vlastného podnikania, a navyše bolo nesporné, že „dodávka smerovala na stavbu realizovanú iným subjektom, a to na stavbu rodinného domu“. Tomuto záveru neodporuje ani   rozhodovacia   činnosť   Súdneho   dvora   vo   vzťahu   k šiestej   smernici,   na   ktorú   sa sťažovateľka odvoláva,   keďže   tá   uvádza   iba   kritériá,   ktoré   sa   majú použiť pri   výklade a aplikácii šiestej smernice (v tomto prípade podnikateľský účel uskutočnených výdavkov), posúdenie ich splnenia však prináleží správnym orgánom a všeobecným súdom členských štátov.   V tomto   prípade   dospel   najvyšší   súd   k takému   záveru,   že   považoval   predmetné kritérium   za   nesplnené.   Z uvedeného   vyplýva,   že   na   posúdenie   veci   najvyšším   súdom nebola relevantná otázka vlastníckeho práva nehnuteľnosti tak, ako to uvádza sťažovateľka, ale   iné   okolnosti.   Posúdenie,   či   otázka   je   zásadná   na   rozhodovanie,   nie   je   vecou sťažovateľky,   ale   vecou   skutkového   a právneho   posúdenia   veci,   ktoré   prislúcha všeobecnému súdu. Preto najvyšší súd nemusel dať odpoveď na túto otázku, ak pre jeho rozhodnutie nebola relevantná a ak svoje rozhodnutie   odôvodnil   právnym názorom,   pre ktorý nie je táto otázka významná.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich jeho výrok, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd s námietkami   sťažovateľky   uvedenými   v   odvolaní   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že niet žiadnej spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru.   S   prihliadnutím   na   odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj s poukazom   na   to,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (a   tiež   práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014