znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 61/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., N., zastúpenej advokátkou Mgr. E. S., N., vo veci namietaného porušenia   čl. 13   Ústavy   Slovenskej   republiky,   jej   základného   práva   podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresnej   prokuratúry   Komárno   vo   veci vedenej pod sp. zn. 1 Pv 559/2011 a jej uznesením z 18. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra 2012 doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie čl. 13 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresnej prokuratúry Komárno (ďalej len „okresná prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Pv 559/2011 a jej uznesením z 18. septembra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie prokuratúry“).

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   uznesením   vyšetrovateľky   okresnej prokuratúry ČVS: ORP-852/OEK-KN-2010-FU z 22. augusta 2012 (ďalej len „uznesenie vyšetrovateľky“) bola sťažovateľke uložená pokuta v sume 500 €, pretože sa nedostavila na základe riadneho písomného predvolania vyšetrovateľky okresnej prokuratúry na výsluch svedka nariadený na 27. február 2012 a následne aj na 11. máj 2012. Písomné predvolania na oba výsluchy riadne prevzala, pričom svoju neúčasť na nich dostatočne neospravedlnila.

Proti tomuto uzneseniu vyšetrovateľky podala sťažovateľka sťažnosť. Napadnutým uznesením   prokuratúry   bola   sťažnosť   sťažovateľky   zamietnutá,   pretože   prokurátorka okresnej prokuratúry dospela k záveru, že nie je dôvodná.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutý postup a uznesenie prokuratúry sú nezákonné, pretože

«- rozhodnutie sa nevysporiadalo so základnými námietkami sťažovateľky v podanej sťažnosti,   teda   nevyrovnalo   sa   argumentačne   s   tvrdeniami   a   faktami   podstatnými   pre rozhodnutie,

- rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, pričom právo na riadne odôvodnenie je neoddeliteľnou súčasťou práva na spravodlivé súdne /právne/ konanie,

- rozhodnutie – a to ani napadnuté rozhodnutie,   ani rozhodnutie v konaní jemu predchádzajúcom, sa ani náznakom nezmieňuje o závažnosti konania sťažovateľky, resp. iných skutočnostiach, ktoré ho viedli k uloženiu pokuty práve vo výške 500 eur, pričom ani rozhodnutie poriadkového charakteru nemôže byť svojvoľné a neodôvodnené,

- pokiaľ zákon nedefinuje „dostatočnosť“ rozsahu ospravedlnenia, a porovnateľný prípad nie je judikovaný, nie je spravodlivé pripísať vinu za vzniknutú procesnú situáciu (aj vo   vzťahu   k   namietaným   pochybeniam   –   viď   odvolanie)   výhradne   sťažovateľke a postihovať ju za to pokutou vo výške takmer dvojnásobku životného minima pri sociálnom statuse invalidnej dôchodkyne,

-   rozhodnutie   je   v   zásadnom   rozpore   so   zásadou   proporcionality,   teda   váhou chráneného záujmu a intenzitou tvrdeného porušenia, pri sociálnom a majetkovom statuse sťažovateľky   a   rovnako   ho   sťažovateľka   považuje   za   neprimerané   v   porovnaní s judikovanými postihmi osôb s výrazne vyššími príjmami,

-   uloženie   sankcie   dva   mesiace   PO   splnení   vynucovanej   povinnosti   sa   míňa donucovacím účinkom, pričom jeho sankčný účinok je neprimerane prísny. Aj keď trestný poriadok neobsahuje vo vzťahu k poriadkovému opatreniu osobitné ustanovenie obdobné účinnej ľútosti pri zavinených trestných činoch, nepovažuje sťažovateľka za spravodlivé, aby dodatočným splnením povinností, ktoré boli porušené zavinene a vedome, sa páchateľ trestu vyhol (najobvyklejší prípad neplnenie vyživovacej povinnosti), a sťažovateľka, splniac si svoju povinnosť po dodatočnom zistení, že jej subjektívne dôvody boli bez toho, aby ona o tom vedela, hodnotené ako „nepostačujúce“, sa tak ocitá v horšej situácii, ako páchateľ úmyselného trestného činu.».

Sťažovateľka   pripojila   k sťažnosti   okrem   iného   aj   podanie   z 15.   októbra   2012 označené   ako „Žiadosť   o zrušenie   právoplatného   rozhodnutia“ adresované   Generálnej prokuratúre   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“),   ktoré   generálna prokuratúra   kvalifikovala   ako   podnet   a   ktorého   obsahom   bol   okrem   iného   aj   návrh na zrušenie napadnutého uznesenia prokuratúry, ako aj uznesenia vyšetrovateľky. Z prípisu generálnej   prokuratúry   sp. zn.   XV/1 Pz 564/12   z 2. januára   2013,   ktoré   si   ústavný   súd zaobstaral v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania veci, vyplýva, že uznesením generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) sp. zn. XV/2 Pz 143/12   zo   14.   decembra   2012   bolo   napadnuté   uznesenie   prokuratúry,   ako aj uznesenie   vyšetrovateľky   zrušené,   pretože   bol   nimi   porušený   zákon   v ustanoveniach § 193 ods. 1 písm. c) a § 70 ods. 1 Trestného poriadku.

Sťažovateľka v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie čl. 13 ústavy, jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   napadnutým   postupom   a uznesením   prokuratúry,   zruší napadnuté uznesenie prokuratúry a prizná jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.   Zároveň   navrhla   vydanie   dočasného   opatrenia   s tým,   aby   ústavný   súd   odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia prokuratúry.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Ešte predtým, ako sa ústavný súd začne zaoberať vecným prieskumom ťažiskových dôvodov   podanej   sťažnosti,   je   vždy   povinný   preskúmať   procesnú   stránku   veci.   Z toho vyplýva,   že   iba   v prípade,   ak   sťažnosť   spĺňa   všetky   zákonom   ustanovené   formálne náležitosti   a zároveň   neexistujú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom   súde,   sa   ňou   môže   zaoberať   aj   z hľadiska   jej   vecnej   stránky.   Právomoc ústavného   súdu   v konaní   o sťažnostiach   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   resp.   podľa   § 49 zákona   o ústavnom   súde   ako   prostriedku   ochrany   ústavou   (alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd je založená na princípe subsidiarity.

Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Z konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda vyplýva, že ústavnému súdu prislúcha právomoc zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takému právu neposkytuje účinnú ochranu (I. ÚS 78/99).

V okolnostiach predmetnej veci sťažovateľka v súvislosti s napadnutým uznesením prokuratúry a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ešte predtým než podala proti nim smerujúcu sťažnosť ústavnému súdu, podala generálnemu prokurátorovi podnet, ktorým sa domáhala zrušenia napadnutého uznesenia prokuratúry.

Ak   sa   za   tejto   situácie   sťažovateľka   domáha   svojho   práva   sťažnosťou   podanou ústavnému   súdu   a zároveň   bolo   napadnuté   uznesenie   prokuratúry   posudzované aj generálnym prokurátorom v rámci konania o mimoriadnom opravnom prostriedku (§ 363 Trestného poriadku), pričom jej návrhu bolo vyhovené a napadnuté uznesenie prokuratúry bolo zrušené (uznesením generálneho prokurátora sp. zn. XV/2 Pz 143/12 zo 14. decembra 2012), musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej neprípustnosť. Sťažovateľka totiž podnetom na   zrušenie   právoplatného   rozhodnutia   v prípravnom   konaní   podľa   § 363   Trestného poriadku dosiahla to, čo sledovala podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieť   už samotné   podanie   tohto   účinného   právneho   prostriedku   oprávnenou   osobou,   ale až rozhodnutie   o   ňom   príslušným   orgánom.   Sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy nepredstavuje   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   možno   využiť   súčasne   popri   iných prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek   vyčerpaniu   všetkých   prípustných   prostriedkov   nápravy   došlo   podľa   tvrdenia sťažovateľa   k   porušeniu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   (m.   m.   IV. ÚS 21/02, IV. ÚS 524/2012).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky (vrátane návrhu na vydanie dočasného opatrenia).   Taktiež   bolo   bez   právneho   významu   vyzývať   sťažovateľku   na   predloženie kvalifikovaného splnomocnenia na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ktoré nebolo k sťažnosti pripojené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2013