znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 61/2012-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. apríla 2012 v senáte zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho   a   Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Ing. R. K., B., zastúpeného advokátkou JUDr. V. D., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 74/2007, za účasti Okresného súdu Bratislava II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. R. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 74/2007 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 9 C 74/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing.   R.   K.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   500   €   (slovom päťsto eur),   ktoré   mu j e   Okresný   súd   Bratislava   II p o v i n n ý   vyplatiť   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava II j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing.   R. K. trovy   konania v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. V. D., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. novembra 2011   doručená   sťažnosť   Ing.   R.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 74/2007.

Z obsahu sťažnosti   a z jej príloh   vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom   doručeným okresnému súdu 4. augusta 2006 domáhal vydania platobného rozkazu na zaplatenie sumy 5 990 Sk (198,83 €) proti odporcovi O., a. s., B. (ďalej len „odporca“), z titulu náhrady škody, ktorá mu vznikla odstúpením od zmluvy. Okresný súd o návrhu rozhodol platobným rozkazom sp. zn. 32 Ro 2452/2006 zo 14. augusta 2006 tak, že uložil odporcovi povinnosť uhradiť   sťažovateľovi   žalovanú   pohľadávku.   Proti   platobnému   rozkazu   podal   odporca 7. novembra 2006 odpor. Z tohto dôvodu bola vec prevedená do registra „C“ a vedie sa pod sp. zn. 9 C 74/2007.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že „… dňa 1. 8. 2006 podal na Okresný súd Bratislava II návrh na vydanie platobného rozkazu na zaplatenie sumy 5.990 Sk s prísl., ktorému súd vyhovel.

Po podaní odporu žalovaným súd návrh môjho klienta úplne nedôvodne rozsudkom z 27. 2. 2008 zamietol z dôvodu, že v petite nebolo uvedené, že odporca mu má vrátiť sumu

5.990 Sk oproti vydaniu telefónu, hoci v tom čase už môj klient časť zmluvy týkajúcej sa platenia paušálu dodržal a jeho povinnosť vrátiť odporcovi telefón úplne pominula. Tento vadný rozsudok KS Bratislava zrušil ešte dna 8. 4. 2010, OS Bratislava II však bol rok vo veci úplne nečinný, prieťahy v konaní potvrdila aj predsedníčka súdu...

Súd   však   doteraz   túto   úplne   jednoduchú   vec   neskončil,   koná   zmätočne, na pojednávania vytýčené na dni 11. 5. a 7. 9. 2011 môj klient vôbec nedostal predvolanie a z prípadu   vyrobil   monstr   proces,   ktorého   trovy   prevýšia   žalovanú   istinu,   pričom v súčasnosti je pojednávanie odročené na neurčito.

Domáham sa preto na ÚS SR spravodlivého rozhodnutia, ktoré dá môjmu klientovi zadosťučinenie   v   jeho   odôvodnenom   práve,   keďže   už   6.   rok   táto   banálna   vec   nie   je rozhodnutá.   Tým   zdôvodňujem   výšku   finančného   zadosťučinenia,   ktorú   v   mene   svojho klienta uplatňujem, nakoľko po celý tento čas je v právnej neistote.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Ing. R. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR porušené bolo.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   II   sa   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 9 C 74/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Ing.   R.   K.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   1.000 (jedentisíc)   EUR,   ktoré   je   povinný   OS   Bratislava   II   vyplatiť   v   lehote   2   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

4.   OS   Bratislava   II   je   povinný   nahradiť   Ing.   R.   K.   v   lehote   do 2 mesiacov od právoplatnosti   tohto   nálezu   trovy   právneho   zastúpenia   za   2   úkony   právnej   pomoci 247 EUR + 2x paušál 14,84 EUR, spolu 261,84 EUR na účet advokátky JUDr. V. D.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 61/2012-12 z 2. februára 2012 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Právna zástupkyňa sťažovateľa a predsedníčka okresného súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenie právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom prípise č. Spr. 3785/2011 z 2. januára 2012 popísala chronologicky doterajší priebeh namietaného konania a na tomto základe uviedla, že „námietka   sťažovateľa   na   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov pri jej komplexnom posúdení nie je dôvodná. Aj keď Okresný súd Bratislava II v odpovedi na sťažnosť na prieťahy v konaní konštatoval nečinnosť súdu, nemožno z hľadiska komplexného posúdenia všetkých súdom vo veci vykonaných úkonov konštatovať, že by len určitý časový úsek spôsobil taký následok ako uvádza sťažovateľ, a že by   došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov.“.

Predsedníčka okresného súdu v označenom prípise ďalej argumentuje takto:„Prvostupňový   súd   konal   vo   vecí   v   primeraných   časových   intervaloch,   pričom za úkony súdu je potrebné považovať nielen samotné pojednávanie, ale aj ostatné procesné úkony   vyplývajúce   z   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   (najmä   doručovanie rozhodnutia odvolacieho súdu, výzvy na zaplatenie súdneho poplatku, výzvy na preukázanie riadneho   zastúpenia   účastníka,   zisťovanie   majetkových   pomerov   účastníka   v   súvislosti so žiadosťou o oslobodenie od súdnych poplatkov a pod.), ako aj procesné úkony smerujúce k objasneniu skutkového stavu veci.

Námietku sťažovateľa, že mu nebolo doručené predvolanie na termín 11. 05. 2011 a 07. 09. 2011 Okresný súd Bratislava II rovnako nepovažuje za opodstatnenú a z hľadiska ústavnej   sťažnosti   za   právne   relevantnú.   Navrhovateľ   bol   v   konaní   zastúpený   právnym zástupcom.   Súd   preto   nemal   procesnú   povinnosť   doručovať   predvolania   na   termín sťažovateľovi, pokiaľ nepovažoval za potrebné sťažovateľa osobne vypočuť. V zmysle § 49 ods. 1 O. s. p. doručoval súd predvolanie a všetky písomnosti do rúk právnej zástupkyne, ktorá   v   zmysle   účelne   poskytovanej   právnej   pomoci   mohla   svojho   klienta   vyrozumieť o termíne   pojednávania.   Z   vyjadrenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   na   pojednávaní z 11. 05. 2011 vyplýva, že ani ona samotná nemala v čase konania tohto pojednávania telefonický kontakt na sťažovateľa a nevedela sa s ním spojiť.

Ostatné námietky sťažovateľa... sa týkajú výlučne nezávislej rozhodovacej činnosti súdu, do ktorého nemožno zasahovať. Obsahom práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   nie   je   posudzovanie   právnej   zložitosti   veci   a   hodnotenie procesného postupu súdu z hľadiska vedenia konania a rozsahu vykonaného dokazovania. Okresný   súd   preto   navrhuje   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky,   aby   sťažnosť sťažovateľa ako neopodstatnenú odmietol.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   reagovala   na   vyjadrenie   predsedníčky   okresného súdu podaním z 9. marca 2012, v ktorom najmä uviedla:

„V roku 2008 sa môj klient nemusel zúčastňovať nariadených pojednávaní, pretože išlo o jednoduchú vec, v ktorej som ho vždy zastupovala (naopak nedostavoval sa odporca), pričom všetky listinné dôkazy som tak v origináli ako aj v kópii založila do spisu a následné meritórne rozhodnutie nebolo správne, preto aj bolo odvolacím súdom zrušené.

Ďalej nemôžem súhlasiť s tým, že na T pojednávaní 11. 5. a 7. 9. 2011 nemusel byť môj klient volaný, opak je pravdou, pretože súd mal od odv. súdu nariadenú povinnosť vypočuť ho a preto volaný musel byť.

Napokon uvádzam, že v celom rozsahu trvám na obsahu pôvodnej sťažnosti.“

Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh namietaného konania:

1. Sťažovateľ doručil 4. augusta 2006 okresnému súdu návrh na vydanie platobného rozkazu,   ktorým   by   bola   odporcovi   uložená   povinnosť   uhradiť   mu   sumu   5   990   Sk (198,83 €)   z titulu náhrady   škody,   ktorá mu vznikla odstúpením   od zmluvy o pripojení s mobilným operátorom.

2. Okresný súd platobným rozkazom sp. zn. 32 Ro 2452/2006 zo 14. augusta 2006 návrhu   sťažovateľa   vyhovel;   proti   označenému   platobnému   rozkazu   podal   odporca 7. novembra 2006 odpor.

3. Vec sťažovateľa bola 23. apríla 2007 prevedená do registra „C“ a je vedená pod sp. zn. 9 C 74/2007.

4. Prvé pojednávanie okresný súd nariadil na 15. október 2007; toto pojednávanie bolo pre neprítomnosť odporcu odročené na 26. november 2007.

5. Odporca sa pojednávania nariadeného na 26. november 2007 bez ospravedlnenia nezúčastnil, okresný súd preto nariadil termín ďalšieho pojednávania na 21. január 2008 a zároveň odporcovi uložil poriadkovú pokutu v sume 3 000 Sk.

6. Pojednávanie   nariadené   na   21.   január   2008   bolo   odročené   z   dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne na 25. február 2008, ktoré okresný súd po prerokovaní veci odročil na 27. február 2008 pre účely vyhlásenia rozsudku.

7.   Na   pojednávaní   konanom   27.   februára   2008   okresný   súd   rozhodol   vo   veci rozsudkom, ktorým návrh sťažovateľa zamietol; označený rozsudok bol právnej zástupkyni sťažovateľa doručený 23. júna 2008 (po uplynutí štyroch mesiacov).

8. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu z 27. februára 2008 odvolanie; okresný   súd   spis   po   vykonaní   nevyhnutých   procesných   úkonov   (zaplatenie   poplatku sťažovateľom, vyjadrenie odporcu k odvolaniu sťažovateľa) predložil 19. septembra 2008 na rozhodnutie o odvolaní Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).

9.   O odvolaní sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   8. apríla   2010 tak,   že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

10. Sťažovateľ sa podaním doručeným okresnému súdu 23. decembra 2010 domáhal, aby   okresný   súd   nariadil   pojednávanie,   a   zároveň   požiadal   o   oslobodenie   od   súdnych poplatkov.

11. Okresný súd nariadil pojednávanie až po roku od vydania zrušujúceho uznesenia krajského   súdu   na   11.   máj   2011,   ktoré   bolo   odročené   pre   neúčasť   zástupcu   odporcu na 20. jún   2011;   na   žiadosť   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   bolo   toto   pojednávanie odročené na 7. september 2011.

12. Na   pojednávaní   uskutočnenom   7.   septembra   2011   bola   vec   meritórne prerokovaná a pojednávanie bolo odročené na 26. október 2011 pre účely vypočutia svedka.

13. Pojednávanie uskutočnené 26. októbra 2011 okresný súd po vypočutí svedkov odročil na neurčito na účely nariadenia znaleckého dokazovania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 74/2007.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu   a sudcu   je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Predmetom namietaného konania je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáha   náhrady   škody,   ktorá   mu   mala   vzniknúť   odstúpením   od   zmluvy   o pripojení s mobilným   operátorom.   Ústavný   súd   po   preskúmaní   spisovej   dokumentácie   dospel k záveru, že vec sťažovateľa nie je z právneho hľadiska zložitá, pričom doterajší priebeh namietaného konania nesignalizoval ani zložitosť veci zo skutkového hľadiska. Skutočnosť, že okresný súd až na ostatnom pojednávaní dospel k záveru, že vo veci bude potrebné vykonať znalecké dokazovanie, nemohla z časového hľadiska ovplyvniť doterajší priebeh namietaného konania.

2.   Pri   hodnotení   správania   sťažovateľa   ako   účastníka   súdneho   konania   pred okresným súdom ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili doterajšiu   neprimeranú   dĺžku   namietaného   konania.   Na   tomto   konštatovaní   nič   nemení skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   nezúčastnil   niekoľkých   pojednávaní,   keďže   bol   v   konaní zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou. Ústavný súd navyše vzal do úvahy, že sťažovateľ   sa   žiadosťou   o   nariadenie   pojednávania   (23.   decembra   2010)   a   následne   aj podaním sťažnosti proti porušovaniu svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov adresovanej predsedníčke okresného súdu (24. augusta 2011) domáhal zvýšenia aktivity okresného súdu v namietanom konaní.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup okresného súdu v namietanom konaní. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Vychádzajúc   z   obsahu   súdneho   spisu   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   doterajší priebeh   namietaného   konania   je   poznačený   neefektívnou   činnosťou   okresného   súdu. Okresný   súd   síce   nariaďoval   v   období   do   vyhlásenia   rozsudku   z   27.   februára   2008 pojednávania vo veci v zásade plynulo, ale následne viacero z nich odročil bez prerokovania veci. Nesústredenosť postupu okresného súdu potvrdzuje aj skutočnosť, že okresný súd rozhodol o nariadení znaleckého dokazovania po viac ako 5 rokoch od podania návrhu po predchádzajúcom   zrušení   rozsudku   z   27.   februára   2008   krajským   súdom   (uznesenie krajského súdu z 8. apríla 2010) a vrátení veci na ďalšie konanie. Na ťarchu okresného súdu ústavný súd pripísal tiež skutočnosť, že rozsudok okresného súdu z 27. februára 2008 bol sťažovateľovi   doručený   až   po   takmer   štyroch   mesiacoch   od   jeho   vyhlásenia.   Rovnako z hľadiska   požiadaviek   vyplývajúcich   zo   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov je podľa názoru ústavného súdu neakceptovateľná skutočnosť, že po vrátení veci na ďalšie konanie krajským súdom okresný súd nariadil ďalšie pojednávanie až na 11. máj 2011 (viac ako jeden rok od vydania zrušujúceho uznesenia krajského súdu). Zo   spisu   vyplýva,   že   vo   veci   neprimerane   dlho   rozhodoval   o   odvolaní   sťažovateľa   aj krajský súd (od 19. septembra 2008 do 8. apríla 2010); dĺžku tohto obdobia okresný súd objektívne   nemohol   ovplyvniť,   a   preto   ústavný   súd   túto   skutočnosť   zohľadnil pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   najmä   neefektívnou činnosťou okresného súdu došlo v namietanom konaní k zbytočným prieťahom, a teda aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   namietané   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania ústavného   súdu   ešte   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy okresnému   súdu   prikázal,   aby v   ďalšom   období   konal v   tomto   konaní bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 1 000 € z dôvodu dlhotrvajúceho stavu právnej neistoty, keďže „... už 6. rok táto banálna vec nie je rozhodnutá“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na   ďalšie   konanie   bez   porušovania   základného   práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru ústavného súdu   prichádza v   tomto   prípade   do   úvahy priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.   Pri   určení   jeho   sumy   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad   spravodlivosti uplatňovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vychádzajúc predovšetkým z doterajšej neprimeranej dĺžky namietaného konania, neefektívnej činnosti okresného súdu, správania sťažovateľa ako účastníka konania, ako aj predmetu sporu (spor o náhradu škody v sume 5 990 Sk s príslušenstvom) ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 500 € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním   advokátkou   JUDr.   V.   D.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to za každý úkon po 123,50 €, t. j. spolu 247 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,41 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 261,82 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2012