znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 61/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. C., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47   ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   č. k. 4 CoE/329/2010-46 z 12. augusta 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o., o d m i e t a   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3   ústavy   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 4 CoE/329/2010-46 z 12. augusta 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Ako   vyplynulo   zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh,   sťažovateľka   ako   oprávnená   osoba doručila súdnej exekútorke JUDr. J. K. (ďalej len „súdny exekútor“) 27. januára 2010 návrh na vykonanie exekúcie, ktorým sa domáhala vymoženia sumy 5 833,67 € s príslušenstvom od fyzickej osoby (ďalej len „povinný“) na základe exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku   č. k.   RK-1295/07-MK   zo   16.   januára   2008,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť 24. marca 2008 a stal sa vykonateľným 28. marca 2008 (ďalej len „exekučný titul“).

Súdna exekútorka následne predložila Okresnému súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom, ktorým   bol   povinný   zaviazaný   zaplatiť   sťažovateľke   sumu   5 833,67 €   s príslušenstvom a náhradu trov rozhodcovského konania.

Okresný súd uznesením č. k. 9 Er/289/2010-9 z 31. marca 2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia v celom rozsahu s odôvodnením, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, a preto nie je spôsobilým exekučným titulom.

Proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 4 CoE/329/2010-46 z 12. augusta 2010 tak, že uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľka sa domnieva, že napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené jej v petite sťažnosti označené základné práva, argumentujúc vlastnou právnou analýzou predmetných vecí, v ktorej okrem iného poukázala na judikatúru ústavného súdu (napr. I. ÚS 59/00, III. ÚS 383/06, I. ÚS 52/09) a Súdneho dvora   Európskej   únie (napr. na vec vedenú pod C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira alebo vec vedenú pod C-168/05 Mostaza).

Sťažovateľka v sťažnosti uvádza:„K zamietnutiu žiadosti došlo z dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK. Uvedené ustanovenia   však   nedávajú   exekučnému   súdu,   [právomoc]...   preskúmavať   rozhodcovskú doložku či samotný exekučný titul, ale len posúdiť plnenie priznané exekučným titulom, nakoľko aj zákonná formulácia hovorí o plnení, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok a nie   o   právnom   dôvode,   z   ktorého   plnenie   vyplýva   a   na   ktorého   základe   bol   vydaný exekučný titul...

Postupom   Krajského   súdu...   bol   článok   47   ods. 3   porušený.   Povinný   napriek absolútnej   pasivite   v   celom   predchádzajúcom   konaní,   napriek   nenamietaniu   platnosti rozhodcovskej   doložky   v   samotnom   rozhodcovskom   konaní   alebo   nepodaní   návrhu na začatie konania podľa ust. § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní bol postupom Krajského súdu... postavený do pozície, ako keby takúto žalobu, resp. námietku podal, teda ako keby vykonal procesný úkon, hoci tak nikdy nespravil a naopak sťažovateľovým prvým úkonom mohlo byť až odvolanie. V prípade podaných námietok či žaloby povinným by však sťažovateľ   mal   aspoň   právo   sa   k   nim   vyjadriť,   kým   v   tomto   prípade   k   argumentácii porušovateľa či prvostupňového súdu nemohol zaujať ani stanovisko.

Neakceptovateľné je tiež to, že exekučný súd takto postupoval dávno po uplynutí zákonnej lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského nálezu.“

Sťažovateľka taktiež krajskému súdu vytýka, že sa s jej argumentmi o nedostatku právomoci   exekučného   súdu   preskúmavať   a zaoberať   sa   platnosťou   dohody o rozhodcovskej   doložke   vôbec nevysporiadal, len   v odôvodnení napadnutého uznesenia „odcitoval   zákonné   ustanovenia,   ku   ktorým   pripojil   dovetok,   že   súd   prvého   stupňa v konečnom   dôsledku správne zamietol   žiadosť   súdneho   exekútora   o udelenie   poverenia na výkon exekúcie. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je vyčerpávajúce a správne, a preto odvolací   súd   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   ako   celok   podľa   § 219   ods. 1,   2   O. s. p. potvrdil.“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie o nej nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo spoločnosti P., s. r. o... na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   bolo   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne,   č. k. 4 CoE/329/2010-46 zo dňa 12. 08. 2010 porušené.

II. Základné právo spoločnosti P., s. r. o... na rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 4 CoE/329/2010-46 zo dňa 12. 08. 2010 porušené.

III.   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Trenčíne,   č. k.   4 CoE/329/2010-46   zo   dňa 12. 08. 2010 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

IV.   Krajský   súd   v Trenčíne   je   povinný   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   právneho zastúpenia   v konaní   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   vo   výške   303,30   EUR vrátane DPH... na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľka domáhala (petit). Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označila   za   porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   má   každý   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   v petite   sťažnosti   označených   práv   uznesením krajského súdu č. k. 4 CoE/329/2010-46 z 12. augusta 2010. Ústavný súd poznamenáva, že o predchádzajúcich sťažnostiach sťažovateľky analogického skutkového a právneho obsahu ako   posudzovaná   sťažnosť   už   rozhodoval   svojimi   skoršími   uzneseniami   (napr. I. ÚS 419/2010, III. ÚS 457/2010 a IV. ÚS 17/2011), a preto pri posudzovaní tejto sťažnosti vychádzal aj z odôvodnenia svojich skorších uznesení, na ktoré zároveň v podrobnostiach odkazuje.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   upriamuje pozornosť   aj   na svoju   doterajšiu judikatúru (napr. IV. ÚS 55/09), podľa ktorej za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považuje aj takú sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie ústavou, prípadne kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   zaručeného   práva   alebo   slobody   na   základe   takých   tvrdení a argumentov, ktoré už v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, rozhodujúc o obdobnej sťažnosti (hoci aj iného sťažovateľa) posúdil a vyhodnotil ako neodôvodnené.

V reakcii na námietky sťažovateľky ústavný súd neposudzoval, či a do akej miery je napadnutý výklad danej problematiky krajským súdom optimálny, ale iba zisťoval, či nie je interpretáciou   natoľko   extrémnou,   a teda   svojvoľnou,   že   by   vybočovala   z postulátov spravodlivého procesu vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd nedospel k záveru, že   by   namietané uznesenie   krajského   súdu   bolo   svojvoľné   a zasahovalo do   základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše   treba   uviesť,   že   z pohľadu   ústavného   súdu   nemožno   skutkové   a právne   závery krajského súdu   považovať za   arbitrárne, zjavne neopodstatnené   alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu a uznesenia okresného súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi ním preskúmavaného uznesenia okresného súdu (ktorý príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval a ktorého   úvahy   vychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   legitímne   a   ústavne akceptovateľné) a na tieto vo svojom uznesení odkázal. Vzhľadom na uvedené nie je možné urobiť záver ani o absencii náležitého odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúcich možnosť porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania   a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol   v súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd nemá   dôvod   zasahovať   do   postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

K námietke sťažovateľky, že krajský súd sa vôbec nevysporiadal s jej argumentmi o nedostatku právomoci exekučného súdu preskúmavať a zaoberať sa platnosťou dohody o rozhodcovskej doložke, ale len poukázal na odôvodnenie okresného súdu, ústavný súd uvádza, že z § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, nemusí v odôvodnení odvolacieho rozhodnutia uvádzať (kopírovať) všetky dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého   stupňa,   ale   môže   sa   v odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti dôvodov   napadnutého   prvostupňového   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na   zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (napr. judikatúru).

V zmysle   citovaného   ustanovenia   postupoval   aj   krajský   súd,   keď   uviedol,   že „aj odvolací súd zdieľa právny názor súdu prvého stupňa, že zmluvu... treba považovať za spotrebiteľskú   zmluvu...,   a preto   sa   v celom   rozsahu   stotožňuje   s odôvodnením   súdu prvého   stupňa,   ktorý   rozhodcovskú   doložku   v danej   zmluve   vyhodnotil   ako neprijateľnú zmluvnú podmienku...“. Okrem toho krajský súd interpretoval Smernicu Rady 93/13/EHS z 5.   apríla   1993   o nekalých   podmienkach   v spotrebiteľských   zmluvách,   ktorá „sa   má vykladať   v tom   zmysle,   že   vnútroštátny   súd,   ktorý   rozhoduje   o návrhu   na   výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom   a spotrebiteľom   v rozsahu,   v akom   podľa   vnútroštátnych   procesných pravidiel   môže   takéto   posúdenie   vykonať   v rámci   obdobných   opravných   prostriedkov vnútroštátnej povahy. Preto prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný...“.

Ako už bolo uvedené, sťažovateľka vo svojej argumentácii poukázala aj na rozsudok Súdneho dvora   Európskej   únie vo veci Asturcom   Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez   Nogueira   (C-40/08),   ktorý   pri   riešení   prejudiciálnej   otázky   v   súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je oprávnený   konštatovať   ex   offo   nekalú   povahu   rozhodcovskej   doložky.   Súdny   dvor Európskej únie vo výroku svojho rozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku   vydaného   bez účasti   spotrebiteľa   v   takom   rozsahu,   v   akom   mu   to   umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok rozhodcovského   súdu   v   právnej   veci   spotrebiteľa)   z   uvedeného   vyplýva,   že   pokiaľ   je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v   znení   neskorších   predpisov),   potom   postup   všeobecného   súdu,   ktorý   z   toho   vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie považoval skôr svedčiacu v prospech správnosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nedospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti   alebo arbitrárnosti   namietaného rozhodnutia krajského súdu v súvislosti s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy, nemožno toto rozhodnutie kvalifikovať ako arbitrárne ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.

Ústavný súd nezistil takú príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto základných práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto je sťažnosť v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalším návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého rozhodnutia), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2011