znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  IV. ÚS 61/2010-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. marca 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Ing. F. L., CSc., B., zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 22 C 59/2006, taktor o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. F. L., CSc. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej republiky   a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 59/2006 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 22 C 59/2006 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. F. L., CSc. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc   eur),   ktoré   mu j e   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý   vyplatiť   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. F. L., CSc. trovy konania v sume   292,38   €   (slovom   dvestodeväťdesiatdva   eur   a tridsaťosem   centov) na účet   jeho právneho zástupcu JUDr. S. J., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 15. decembra 2009   doručená sťažnosť   Ing.   F.   L.,   CSc.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   22   C   59/2006 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 195/2009 (predtým vedenom pod sp. zn. 15 Co 350/2009).

Zo   sťažnosti   vyplýva, že sťažovateľ   uplatnil návrhom   podaným okresnému   súdu 17.   júla   2006   právo   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   spôsobenej   nesprávnym   úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej   moci   a o   zmene niektorých   zákonov v znení neskorších   predpisov.   Sťažovateľ v sťažnosti tvrdil, že okresný súd nevykonal vo veci samej od podania návrhu žiadny úkon, dosiaľ   nenariadil   pojednávanie,   ani   nedoručil   návrh   odporcovi.   Okresný   súd   konal len o návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   ktorý   sťažovateľ   podal   6.   apríla   2009 a okresný   súd   ho   zamietol   uznesením   z 29. apríla   2009.   Sťažovateľ   sa   proti   tomuto rozhodnutiu   odvolal   a v konaní   pred   ústavným   súdom   namietal   porušenie   svojich   práv aj postupom krajského súdu v tomto odvolacom konaní.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 59/2006 a postupom krajského súdu v konaní   o odvolaní   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o zamietnutí   návrhu   na   vydanie predbežného   opatrenia   bolo   porušené   jeho   základné   právo   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   prikázal   okresnému   súdu   a krajskému   súdu postupovať   v jeho   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Uplatnil   tiež   nárok   na   priznanie finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € vo vzťahu k postupu okresného súdu a v sume 5 000 € vo vzťahu ku krajskému súdu. Zároveň žiadal o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí a uznesením č. k. IV. ÚS 61/2010-19 z 10. februára 2010 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 59/2006 a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval okresný súd a právneho zástupcu   sťažovateľa,   aby   sa   vyjadrili,   či   trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie. Vzhľadom na súhlas obidvoch účastníkov ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, pretože od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Okresný   súd   sa   vyjadril   k sťažnosti   na základe   výzvy   ústavného   súdu   podaním sp. zn. Spr. 3185/10 z 26. februára 2010 doručeným 8. marca 2010, v ktorom uviedol tento priebeh konania:

  „-   dňa 17.07.2006 bol tunajšiemu súdu doručený návrh na začatie konania v právnej veci navrhovateľa: Ing. F. L., CSc. proti odporcovi: Slovenská republika a spol.

-dňa 05.10.2006 bol predmetný spis predložený vyššiemu súdnemu úradníkovi,

-dňa 06. 04.2009 bol doručený návrh na vydanie predbežného opatrenia,

-dňa 16. 04.2009 bola žiadosť o zapožičanie spisového materiálu,

-dňa 29.04.2009 súd uznesením, č. k. 22C 59/2006-33 zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia,

-dňa 22.05.2009 bolo doručené na súd odvolanie navrhovateľa,

-dňa 22.06.2009 súd vyzval účastníkov konania na strane odporcu, aby sa vyjadril k podanému odvolaniu,

-dňa   13.10.2009   bol   predmetný   spis   predložený   Krajskému   súdu   v Bratislave   na rozhodnutie o odvolaní,  

-dňa   30.11.2009   Krajský   súd   v Bratislave   uznesením,   č.   k.   12Co   195/2009-46 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil,

-dňa 31.12.2009 bol predmetný spis vrátený tunajšiemu súdu,

-dňa   20.01.2010   pokyn   na   doručenie   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   účastníkom konania.“

Okresný   súd   ďalej vo   vyjadrení   konštatoval,   že   konanie   je poznačené   prieťahmi objektívneho charakteru, ktoré boli spôsobené vysokým nápadom vecí v oddelení vyššieho súdneho úradníka, zákonného sudcu, ako aj nedostatočným personálnym obsadením sudcov na   civilnom   úseku   okresného   súdu.   Prieťahy   subjektívneho   charakteru   okresný   súd nepripustil   a   navrhol,   aby   ústavný   súd   zohľadnil   dôvody   vzniknutých   prieťahov   pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia a nepriznal ho v plnej výške.

Právny zástupca sťažovateľa v stanovisku k vyjadreniu okresného súdu doručenom 19.   marca   2010   zotrval   na podanej   sťažnosti   v celom   rozsahu   vrátane uplatnenej sumy finančného zadosťučinenia. II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu   právnej neistoty, v ktorej   sa   nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07).

Pri uplatnení týchto kritérií ústavný súd súčasne berie do úvahy, že ich aplikácia je oveľa   jednoduchšia   v prípadoch,   v ktorých   zistil,   že   „súd   bol   celkovo   nečinný a od podania žalobného návrhu neuskutočnil vo veci žiadne úkony“ (II. ÚS 4/03).

Tak je to aj v konaní o návrhu sťažovateľa, v ktorom okresný súd od začatia konania (17. júla 2006) nevykonal vo veci samej žiadny úkon a v roku 2009 rozhodoval len o návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia.

Preto ani prípadná právna a skutková zložitosť veci, ktorá však z podaného návrhu nevyplýva, nemohla mať žiadny vplyv na doterajší priebeh konania.

Okresný súd nepoukázal ani na žiadnu okolnosť v postupe sťažovateľa pri domáhaní sa súdnej ochrany jeho práv, ktorá by mohla byť zohľadnená ako jedna z príčin namietanej dĺžky konania a takúto okolnosť nezistil ani ústavný súd.

Pri posudzovaní existencie zbytočných prieťahov v namietanom konaní z hľadiska postupu   okresného   súdu   postupoval   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   judikatúrou,   podľa ktorej   rozhodovanie   o predbežnom   opatrení   nie   je   zákonnou   prekážkou   v konaní   súdu o samotnej veci (II. ÚS 66/02) a úkony urobené v rámci konania o predbežnom opatrení nie sú úkonmi vo veci samej, a teda ústavný súd ich spravidla neberie do úvahy pri riešení otázky, či v konaní vo veci samej došlo k zbytočným prieťahom (III. ÚS 20/02).

Konanie trvá na súde prvého stupňa 3 roky a 8 mesiacov (z tohto obdobia sa spis nachádzal 2 a pol mesiaca na krajskom súde) a dosiaľ neboli vykonané ani prvotné úkony smerujúce   k príprave meritórneho   prerokovania   návrhu   sťažovateľa.   Ústavný   súd   preto rozhodol,   že   doterajším   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 22 C 59/2003 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   nemohol   akceptovať   obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   v tvrdení o objektívnych   príčinách   vzniknutých   prieťahov   odôvodnenú   vysokým   nápadom   vecí, ako aj nedostatočným personálnym obsadením sudcami na civilnom úseku okresného súdu, pretože tieto okolnosti nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   a v konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 133/03).

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah,   prípadne   prikáže   tomu,   kto   právo   alebo   slobodu   porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti právoplatne   skončené,   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. 22 C 59/2006 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany, nielen   rozhodnutie o porušení, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol, že boli porušené práva sťažovateľa, zaoberal sa aj jeho žiadosťou   o priznanie   finančného   zadosťučinenia   v sume   10   000   €,   ktorú   odôvodnil poukazom na stav právnej neistoty spôsobený postupom okresného súdu v jeho veci.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predmet   konania,   jeho   doterajšiu   dĺžku   a   konštatované   zbytočné prieťahy   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   v danom   prípade   bude   priznanie   finančného zadosťučinenia sťažovateľovi v sume 2 000 eur primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním advokátom JUDr. S. J., B.. Ústavný súd ich priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2009 podľa § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, za každý úkon právnej služby po 115,90 € a 2-krát po 6,95   €   režijný   paušál,   so   zvýšením   o 19 %   DPH,   ktorej   platiteľom   je   právny   zástupca sťažovateľa.   Ústavný   súd   tak   priznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia v celkovej   sume   292,38   €,   pretože   tieto   náklady   považoval   za   účelne   vynaložené v súvislosti s uplatnením ochrany jeho práv v konaní pred ústavným súdom.

Náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť podľa bodu 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. marca 2010