znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 61/08-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. februára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. S. K., trvale bytom B., prechodne bytom B., zastúpenej advokátom   JUDr.   J.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na nezávislé   a nestranné   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Co   202/05 a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co 202/05-578 zo 14. septembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. S. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára 2007   doručená   sťažnosť   Ing.   S.   K.,   trvale   bytom   B.,   prechodne   bytom   B. (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. B., B., ktorou namietala porušenie svojho základného   práva   na nezávislé   a nestranné   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 202/05 a rozhodnutím krajského súdu č. k. 3 Co 202/05-578 zo 14. septembra 2006.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľky   vyplýva,   že   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 3 Co 202/05-578   zo   14.   septembra   2006   bol   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) č. k. 25 C 113/99-469 zo 7. februára 2005 o rozvode manželstva   sťažovateľky   ako   odporkyne   a   navrhovateľa   a úprave   práv   a povinností k maloletým   deťom.   Podľa   názoru   sťažovateľky   odvolací   súd,   ako   aj   prvostupňový   súd „... nepostupovali v súlade s ústavou v samotnom konaní, odôvodnenia rozsudkov nespĺňajú náležitosti podľa § 157 ods. 2 OSP a konanie malo také vady,   ktoré mali za následok nesprávne   rozhodnutie   vo   veci,   nakoľko   rozhodnutie   súdu   spočívalo   na   nesprávnom posúdení veci“.

Sťažovateľka   uvádza,   že   advokát   navrhovateľa   mal   v čase   pojednávania   pred krajským   súdom   konaného   14.   septembra   2006   pozastavený   výkon   advokácie   (podľa časopisu Bulletin advokácie č. 7-8/2006), pričom „nielenže súd neinformoval o tom, že mu bol výkon advokácie pozastavený, ale na pojednávaní sa zúčastnil ako advokát žalobcu, kde osobne konal a vypovedal a súd na tomto pojednávaní následne aj vyniesol rozsudok...“.

Ďalšou vadou v konaní podľa názoru sťažovateľky bola aj skutočnosť, že postupom súdu   sa   jej   ako   účastníkovi   konania   odňala   možnosť   konať   pred   súdom,   a to   tak,   že 13. septembra 2006 doručila osobne do podateľne krajského súdu ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní 14. septembra 2006 zo zdravotných dôvodov a žiadosť o jeho odročenie. Sťažovateľka zároveň požiadala kolegu z práce, aby osobne na pojednávaní 14. septembra 2006   krajského   súdu   tlmočil   ospravedlnenie   jej   neúčasti   a požiadal   o jeho   odročenie, pretože chcela osobne predniesť svoje stanovisko k predmetu konania. Krajský súd uvedené neakceptoval   a na   tomto   pojednávaní   vyniesol   rozsudok.   Podľa   názoru   sťažovateľky rovnakým   spôsobom   postupoval   aj   okresný   súd   na   pojednávaní   7.   februára   2006,   keď neakceptoval jej žiadosť o odročenie pojednávania.

Porušenie práva na nezávislé a nestranné súdne konanie vidí sťažovateľka aj v tom, že okresný súd aj krajský súd akceptovali len vyjadrenia a stanoviská navrhovateľa, ktoré súčasne považovali aj za pravdivé. Stanoviská a vyjadrenia sťažovateľky, ktorými podľa jej názoru   vyvrátila   tvrdenia   navrhovateľa   hodnoverným   spôsobom,   však   oba   súdy neakceptovali.

Nesprávne právne posúdenie predmetnej veci sťažovateľka vytýka okresnému súdu a krajskému súdu aj na základe skutočnosti, že činnosť kolízneho opatrovníka bola podľa jej názoru formálna a nedostatočná pre správne rozhodnutie vo veci. K porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došlo podľa názoru sťažovateľky aj tým, že rozsudky okresného súdu a krajského súdu sú nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnené, pričom sa nevysporiadali s jej špecifickými námietkami ako účastníka konania.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   preto   navrhuje,   aby   vo   veci   jej sťažnosti ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo na nezávislé a nestranné konanie na súde upravené v čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 202/05 (rozhodnutím č. k. 3 Co 202/05-578 zo dňa 14. 09. 2006) porušené bolo.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Co 202/05-578 zo dňa 14. 09. 2006 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Sťažovateľke   priznáva   finančné   zadosťučinenie   1   499   000,-   Sk   (slovom jedenmiliónštyristodeväťdesiatdeväťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd v Bratislave povinný sťažovateľke vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažovateľke priznáva trovy konania a právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Bratislave   povinný   zaplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   J.   B.   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv v... čl. 46 ústavy možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   rozhodnutia   I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   110/02, I. ÚS 140/03).

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 3 Co 202/05-578 zo 14. septembra 2006 a postupom odvolacieho súdu v tomto konaní došlo k porušeniu jej základného práva na nezávislé a nestranné súdne konanie podľa čl. 46 ods.   1   ústavy,   pretože   postupom   krajského   súdu   v odvolacom   konaní   jej   bola   odňatá možnosť pred týmto súdom konať a uvedený rozsudok je založený na nesprávnom právnom posúdení danej veci a je nedostatočne odôvodnený.

Ústavný súd výzvou zo 14. marca 2007 požiadal predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrila   k sťažnosti   sťažovateľky.   Predsedníčka   krajského   súdu   vo   vyjadrení   sp.   zn. Spr. 3190/2007 z 27. marca 2007 uviedla:

«... v čase rozhodovania vo veci (dňa 14. 09. 2006), senátu nebola známa skutočnosť o pozastavení   činnosti   advokáta   JUDr.   P.   P.   Sám   advokát,   hoci   bol   na   pojednávaní prítomný,   túto   skutočnosť   senátu   neoznámil.   Na   pojednávaní   bol   však   prítomný navrhovateľ, ktorý sa riadne vyjadril k odvolaniu odporkyne.

Je   pravdou,   že   do   podateľne   odvolacieho   súdu   boli   dňa   13.   09.   2006   doručené písomnosti   podané   odporkyňou.   Napriek   krátkemu   času   medzi   doručením   písomností a pojednávaním, sa senát oboznámil s týmito písomnosťami. Spolu s týmito písomnosťami bola odvolaciemu súdu doručená aj žiadosť odporkyne o ospravedlnenie jej neúčasti na pojednávaní konanom dňa 4. mája 2006 o 10,15 hod., ako aj žiadosť o odročenie tohto pojednávania,   z dôvodu   jej   nepriaznivého   zdravotného   stavu.   Na   deň   04.   05.   2006 o 10,15 hod.   bol   určený   termín   pojednávania   v predmetnej   veci,   ktoré   pojednávanie odvolací súd odročil. Odporkyňa nežiadala odročiť pojednávanie určené na deň 14. 09. 2006 o 8,45 hod., a ani neudávala v písomnostiach, že by bola práceneschopná.

Je tiež pravdivé tvrdenie, že vo veci sp. zn. 3 Co 202/2005 v deň pojednávania 14. 09. 2006, vstúpil po vyvolaní veci do pojednávacej miestnosti muž, ktorý nebol senátu známy. Pristúpil bez vyzvania k pojednávaciemu stolu a odovzdal senátu tie isté listiny, ktoré odporkyňa doručila odvolaciemu súdu dňa 13. 09. 2006. Tieto listiny neobsahovali ospravedlnenie odporkyne na pojednávanie konané dňa 14. 09. 2007 (správne má byť 2006, pozn.).

Nie   je   pravda,   že   by   sa   tento   muž   preukázal   občianskym   preukazom,   prípadne identifikačnou kartou. Na dopyt senátu tento muž uviedol, že sa volá F. N. (meno zapísané do   zápisnice   tak,   ako   senát   uvedeniu   mena   rozumel).   Po   oboznámení   sa   s listinami odovzdanými týmto mužom, zo strany senátu boli tomuto mužovi položené otázky, v akom vzťahu je k odporkyni - Ing. S. K., či je odporkyňa chorá a či jej práceneschopnosť trvá od 04.   05.   2006.   Na   uvedené   otázky   tento   muž   odpovedal,   že   je   kolega   odporkyne.   Ďalej uviedol, že u odporkyne nejde o nepretržitú prácenechopnosť od mája 2006. Odporkyňa bola od tejto doby viackrát práceneschopná. Taktiež uviedol, že odporkyňa je v súčasnosti práceneschopná od pondelka, potvrdenie o práceneschopnosti doručí dnes večer, t. j. 14. 09.   2007 (správne   má   byť   2006,   pozn.), alebo   zajtra.   Na   to,   dotyčný   muž   opustil pojednávaciu miestnosť. Následne bol obsah rozhovoru nadiktovaný do záznamu zápisnice o pojednávaní   (zápisnica   z pojednávania   zo   dňa   14.   09.   2006),   ktorý   záznam   v opise   - fotokópii prikladám.

Taktiež   nie   je   pravdivé   tvrdenie,   že   vyššie   uvedený   muž   tlmočil   údajnú   žiadosť odporkyne, že trvá na svojej prítomnosti na pojednávaní. Odporkyňa doteraz nepredložila odvolaciemu súdu potvrdenie o tom, že by bola práceneschopná dňa 14. 09. 2007 (správne má byť 2006, pozn.).

Muž uvedený vyššie sa odvolaciemu súdu nepreukázal splnomocnením odporkyne, preto s ním senát v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 40/2006 Z. z. - Občiansky súdny poriadok; úplné znenie (ďalej len „OSP“), nekonal. Tento muž nevystupoval pred súdom ani ako svedok.

Vyjadrenie k sťažnosti podáva predsedníčka senátu na základe obsahu zápisnice zo dňa   14.   09.   2007 (správne   má   byť   2006,   pozn.) a písomností,   ktoré   sa   nachádzajú v zbernom spise odvolacieho súdu sp. zn. 3 Co 202/2005. V súčasnosti, podľa jej vedomostí, ktoré   získala   z dôvodu   predloženia   spisu   súdom   prvého   stupňa   na   vydanie   opravného uznesenia,   vo   veci   odporkyňa   podala   dovolanie   a spis   sa   pravdepodobne   nachádza   na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“).

Nie   je   preto   možné,   uviesť   ďalšie   podrobnosti,   týkajúce   sa   účasti   (neúčasti) odporkyne na pojednávaniach, ktoré boli určené vo veci na odvolacom súde. Pokiaľ si predsedníčka senátu pamätá, vo veci bolo určených viacero pojednávaní v priebehu prvého polroka roku 2006 (asi štyri), na ktoré pojednávania sa odporkyňa nedostavila. Dôvody odročených pojednávaní sú založené v spisovom materiáli.

Odvolací senát vo veci postupoval v súlade s ustanoveniami OSP tak, aby nedošlo k porušeniu   práv   ani   jedného   účastníka   konania.   Odvolací   súd   vo   veci   konal,   lebo odporkyňa sa na pojednávanie dňa 14. 09. 2006 riadne neospravedlnila a na pojednávanie sa napriek riadnemu predvolaniu nedostavila.

Dôvody, prečo odvolací súd vo veci konal a rozhodoval, sú aj obsahom odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu.»

Vyjadrenie predsedníčky krajského súdu   zaslal ústavný súd právnemu zástupcovi sťažovateľky   na   zaujatie   stanoviska   v lehote   7   dní   od   doručenia.   Právny   zástupca sťažovateľky v určenej lehote a ani do dňa predbežného prerokovania sťažnosti stanovisko k vyjadreniu predsedníčky krajského súdu nezaujal.

Ústavný   súd   z fotokópie   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   3   Co   202/05-578 zo 14. septembra 2006, ktorý bol k sťažnosti sťažovateľky pripojený ako príloha, v spojení s opravným uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Co 202/2005 z 19. februára 2007 (príloha k vyjadreniu predsedníčky krajského súdu) zistil, že uvedeným rozsudkom bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 25 C 113/99-469 zo 7. februára 2005 ako prvostupňového súdu, ktorým okresný súd rozviedol manželstvo navrhovateľa a sťažovateľky a maloleté dieťa na čas po rozvode zveril do výchovy a opatery navrhovateľa.

Krajský súd v odôvodnení označeného rozsudku uviedol: «Z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa tento mal preukázané, že manželstvo účastníkov je dlhodobo hlboko rozvrátené. Účastníci spoločne nežijú intímne, ekonomicky, manželstvo dlhodobo neplní svoj spoločenský účel, v súčasnej dobe má len formálny   charakter.   Maloleté   dieťa   účastníkov   je   etablované   v rodinnom   prostredí navrhovateľa   -   otca.   Odporkyňa   v konaní,   ani   po   zrušení   predchádzajúceho   rozsudku neprodukovala   žiadne   konkrétne   dôkazy   ohľadom   tej   skutočnosti,   že   vzťahy   medzi   ňou a navrhovateľom   nie sú až   tak   narušené,   že by nebolo možné pokúsiť   sa o obnovu   ich spolužitia. Presvedčila súd prvého stupňa len o tom, že vo vzťahu k maloletému dieťaťu nedisponuje   patričným   osobnostným   vybavením,   ktoré   by   ju   oprávňovalo   maloletého vychovávať.   Na čas po rozvode súd prvého stupňa maloleté dieťa účastníkov zveril do výchovy   a opatery   navrhovateľa.   Ustálil,   že   výchovné   prostredie   u navrhovateľa   je nesporne   vhodnejšie   ako   u odporkyne.   Odporkyňa   maloletého   M.   vystavila   stresujúcim a ohrozujúcim   situáciám,   keď   ho   po   značnú   dobu   ponechala   samotného   u cudzích   ľudí v Turecku. Na základe znaleckých posudkov dospel k záveru, že jednoznačne je v záujme maloletého jeho zverenie do výchovy a opatery navrhovateľa, otca, a to nielen s ohľadom na vyšetreniami zistené osobnostné vybavenie odporkyne, matky, determinujúce jej vzťah k maloletému, ale aj na jej nestabilný spôsob života...

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie odporkyňa. V podaní, ktoré podala sama odporkyňa dňa 12. 4. 2005 namietala, že postupom súdu jej bola odňatá možnosť riadne sa obhájiť   v priebehu   súdneho   konania   tým,   že   súdom   prvého   stupňa   nebolo   vyhovené požiadavke jej právneho zástupcu, ktorým žiadal pojednávanie odročiť z dôvodu, že nemal možnosť naštudovať súdny spis s ohľadom na dátum prevzatia jej zastúpenia, nie je natoľko zdatná, aby si poradila so zložitou problematikou, akou sa predmetná právna vec stala a preto sa nemôže účinne obhájiť bez pomoci zdatného a po odbornej stránke fundovaného právneho zastúpenia. Na pojednávaní neboli ani raz spomenuté znalecké posudky, čím súd prvého   stupňa   nenaznačil   možnosť   odporkyni   sa   k nim   vyjadriť.   Znalecké   posudky neobsahujú   zákonom   predpísané   náležitosti   a preto   nie   je   možné   ich   brať   do   úvahy. Nesúhlasí s ich obsahom, sú zavádzajúce a neobjektívne...

Z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa mal odvolací súd preukázané, že vzťahy medzi účastníkmi sú vážne a hlboko rozvrátené. Napriek postoju odporkyne a k jej neochote vypovedať pred súdom prvého stupňa, táto nepreukázala žiadnymi dôkazmi, že by vzťahy   medzi   účastníkmi   neboli   rozvrátené   a bolo   by   možné   vzťahy   medzi   účastníkmi obnoviť. Aj zo znaleckého dokazovania vykonaného znalkyňami PhDr. J. M. a MUDr. Z. K., zo samotného vyšetrenia účastníkov konania a detí účastníkov konania mal súd preukázanú kvalitu vzťahov účastníkov a tým aj možnosť zhodnotiť, či by manželstvo účastníkov bolo možné   obnoviť.   Tieto   skutočnosti   odporkyňa   neosvedčila   ani   pred   odvolacím   súdom. Z dôvodov, že vzťahy medzi účastníkmi sú dlhodobo vážne a hlboko rozvrátené, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti rozvodu manželstva podľa § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd sa stotožňuje i so závermi súdu prvého stupňa uvedenými v dôvodoch napadnutého rozsudku...

Pokiaľ   ide   o zverenie   maloletého   M.,   syna   účastníkov   konania,   aj   v tejto   časti odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 2109 O. s. p. (správne má byť § 219 O. s. p., pozn.) ako vecne správny. Závery znaleckých posudkov znalkýň PhDr. J. M. a MUDr. Z. K. jasne zaujímajú stanovisko pokiaľ ide o vzťahy medzi rodičmi a dieťaťom, ako aj jasne zaujímajú stanovisko, ktorý z rodičov je schopný zabezpečiť najpriaznivejšie podmienky pre zdarný vývoj dieťaťa. Kvalitnejšie osobnostné predpoklady pre výchovu má jednoznačne navrhovateľ - otec maloletého dieťaťa. Je emočne aj osobnostne stabilizovaný, je pozitívnym vzorom pre deti do ich budúcnosti...

Pokiaľ   ide o odvolanie   odporkyne,   v ktorom   namietala,   že jej súd   prvého   stupňa odňal možnosť konať pred súdom tým, že neodročil pojednávanie, hoci len dva dni pred tým si   zvolila   nového   právneho   zástupcu,   ako   aj   nemala   možnosť   sa   vyjadriť   k znaleckým posudkom,   odvolací   súd   tieto   tvrdenia   považuje   za   nedôvodné.   V postupe   súdu   prvého stupňa   nedošlo   k odňatiu   práv   odporkyne.   Je   nesporné,   že   odporkyňa   sa   na   určené pojednávania nedostavovala, riadne sa k návrhu nevyjadrila. Na pojednávaní dňa 7. 2. 2005 sa odmietla k veci vyjadriť s tým, že nemá čo k veci povedať... Odporkyňa v konaní mala viacerých právnych zástupcov z radov advokátov (štyroch). Advokátke JUDr. H. D. vypovedala plnú moc dňa 12. 11. 2004, pred pojednávaním, ktoré bolo určené na 15. 11. 2004. O termíne určenom na 7. 2. 2005 bola v zmysle § 46 a § 47 O. s. p. upovedomená dňa 20.   12.   2005...   Právneho   zástupcu   v konaní   si   zvolila   až   dňa   4.   2.   2005.   Vyjadriť   sa k samotnému priebehu manželstva môže iba samotná odporkyňa a toto odmietla, o priebehu manželstva   nemôže   vypovedať   právny   zástupca.   Na   popísanie   priebehu   manželstva odporkyňou,   ktorá   život   v manželstve   účastníkov   prežila,   nie   je   potrebná   príprava   pre právneho zástupcu odporkyne. Preto súd prvého stupňa neodňal možnosť odporkyne konať pred súdom tým, že pojednával. Možnosť konať pred súdom neodňal súd prvého stupňa odporkyni ani tým, že na pojednávaní dňa 7. 2. 2005 súd „ani raz nespomenul znalecké posudky..., čím nenaznačil možnosť, že by tieto znalecké posudky neobsahujúce zákonom predpísané náležitosti mohol považovať za relevantné - čím by odporkyňa dostala možnosť vyjadriť   sa   k takémuto   postupu“.   Znalecké   posudky   boli   odporkyni   doručené prostredníctvom   jej   predchádzajúcej   právnej   zástupkyne   dňa   6.   9.   2004.   Odporkyňa, napriek   časovému   priestoru   do   pojednávania   konaného   dňa   7.   2.   2005,   nezaujala stanovisko k predmetným znaleckým posudkom, ani nevzniesla prípadné výhrady k zákonom predpísaným náležitostiam týchto posudkov ani písomnou formou a ani ústanou formou na pojednávaní.»

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľky   vyplýva,   že   označený   rozsudok   krajského   súdu považuje   za   arbitrárny a   porušujúci   jej   základné   právo   podľa   ústavy   uvedené   v petite sťažnosti.

Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých   prípadoch,   ak porušenie   procesných   práv   účastníkov   konania, ktoré   sú   chránené zákonmi, by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná.

Ústavný   súd   sa   pri   výkone   svojej   funkcie   podľa   ústavy   zameriava   na   kontrolu zlučiteľnosti   interpretácie   a aplikácie   vnútroštátnych   právnych   predpisov   všeobecnými súdmi   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a slobodách.

V zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v... čl. 46 tejto ústavy sa možno   len   v medziach   zákonov,   ktoré   tieto   ustanovenia   vykonávajú.   Ústavný   súd   preto zvlášť   skúmal,   či   v danom   prípade   neboli   ustanovenia   Zákona   o rodine   a Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) aplikované spôsobom, ktorý by signalizoval porušenie označeného základného práva sťažovateľky.

Ústavný súd z predmetného rozsudku krajského súdu zistil, že jeho odôvodnenie je dostatočne vyčerpávajúce a krajský súd v ňom reagoval na všetky relevantné argumenty, ktoré sťažovateľka v odvolaní podanom proti rozsudku okresného súdu uviedla. Navyše je podľa   názoru   ústavného   súdu   nesporné,   že   aplikácia   §   164   OSP   (vydanie   opravného uznesenia   v súvislosti   s opravou   chýb   v písaní,   počítaní   a iných   zrejmých   nesprávností) neznamená   porušenie   práva   na   nezávislé   a nestranné   súdne   konanie   a nemá   vplyv   na posúdenie vecnej správnosti rozhodnutia a právneho posúdenia danej veci.

Sťažovateľka nesúhlasila s rozvodom manželstva a so zverením maloletého potomka do starostlivosti navrhovateľa na základe rozhodnutia okresného súdu, preto si uplatnila ochranu   svojich   práv   pred   všeobecnými   súdmi   (podaním   odvolania),   na   ktorú   mala nepochybne   nárok.   Krajský   súd   ako   odvolací   súd   preskúmal   postup   okresného   súdu v konaní o rozvod   manželstva   a úpravu   práv   a povinností   voči   maloletému, dospel   však k záveru,   že   okresný   súd   správne   posúdil   skutkový   a právny   stav   uvedenej   veci,   preto svojím   rozsudkom   č.   k.   3   Co   202/05-578   zo 14.   septembra   2006   potvrdil   rozhodnutie okresného súdu. Krajský súd v odôvodnení uvedeného rozsudku analyzoval zo skutkového a právneho hľadiska prvostupňové konanie a napadnutý rozsudok okresného súdu a takisto sa   vysporiadal   aj   s   argumentáciou   sťažovateľky   uvedenej   v odvolaní,   pričom   zároveň uviedol dôvody, pre ktoré nie je možné akceptovať právne názory sťažovateľky. Ústavný súd   preto   pri   preskúmaní rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Co   202/05-578 zo 14. septembra 2006 nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné tento rozsudok označiť za arbitrárny (m. m. II. ÚS 71/07).

Skutočnosť, že sťažovateľka neakceptuje rozhodnutie všeobecného súdu o rozvode jej manželstva   s navrhovateľom   a   o   zverení   ich   spoločného   potomka   do   starostlivosti navrhovateľa   po   zistení   relevantných   skutkových   a právnych   okolností   nevyhnutných   na rozhodovanie   súdu   (čo   z odvolania   a napokon   aj   jej   sťažnosti   jednoznačne   vyplýva), neznamená súčasne aj porušenie jej základného práva podľa ústavy.

Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu nejestvuje ani príčinná súvislosť medzi   označeným   základným   právom   sťažovateľky   a postupom   krajského   súdu   pri rozhodovaní v danej veci, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľkou uvádzaného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje   s právnym   názorom   krajského   súdu,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   uvedeného   rozhodnutia   a nezakladá   oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03, IV. ÚS 265/07), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi sťažovateľky (napr. návrhom na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, zrušenie uvedeného rozsudku krajského súdu).

Nad rámec uvedeného ústavný súd zistil, že o dovolaní sťažovateľky Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol uznesením sp. zn. 5 Cdo 109/07 z 11. decembra 2007 tak, že ho odmietol.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Košiciach 21. februára 2008