znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 61/05-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júna 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Babjaka a Jána Lubyho prerokoval sťažnosť   JUDr.   J.   K.,   bytom   B.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr. E.   Ľ.,   B.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 20/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 20/99 v období od vydania nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 57/03 zo 4. júna 2003 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   30   C   20/99 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. J. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk (slovom   šesťdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. J. K. trovy konania vo výške   8 388 Sk   (slovom   osemtisíctristoosemdesiatosem   slovenských   korún)   do   dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. E. Ľ., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 61/05-11   z   2. marca 2005   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. J. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 20/99   v období   od   vydania   nálezu   ústavného   súdu   sp. zn.   III. ÚS 57/03 zo 4. júna 2003.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním   sp.   zn.   Spr. 3112/05   doručeným   ústavnému   súdu   30. mája 2005,   v   ktorom chronologicky   opísal   všetky   úkony   účastníkov   a okresného   súdu   v   napadnutom   konaní od podania žaloby. Z obsahu podania okrem iného vyplýva:

„Predmetný spor   možno   označiť   za   pomerne zložitý   spor   po skutkovej   i   právnej stránke veci, ktorým je sporom susedským viažucim sa na stavbu a dodržanie ochrannej hranice   vo   vzťahu   k   susediacemu   pozemku.   Vypratanie   nehnuteľnosti   a   náhrady   škody sú žalobné   petity   priamo   odvislé   od   otázky   posúdenia   hranice   medzi   pozemkami vo vlastníctve účastníkov konania,   vec komplikuje i to,   že žalovaná osoba sa nachádza mimo územia SR, pričom zistenie jej pobytu zabezpečoval súd, keďže žalobcovia tento údaj zistiť   nevedeli.   Právna   zástupkyňa   žalovanej   má   horší   zdravotný   stav,   čo   sa   prejavilo i priamo v konaní, kedy požiadala o vytýčenie termínu až po ukončení svojej hospitalizácie. Za nečinnosť súdu možno označiť obdobie roku 2003 a následne obdobie februára 2004 až po dnešný deň. V súčasnosti má vec pridelenú ako zastupujúci sudca Mgr. D. vzhľadom na dočasné pridelenie zákonného sudcu na Krajský súd v Bratislave.“

Ústavný   súd   zistil   z obsahu   sťažnosti,   z   vyjadrení   účastníkov   konania   a súdneho spisu,   že   okresný   súd   od   4. júna 2003,   keď   bol   vydaný   nález   ústavného   súdu   sp.   zn. III. ÚS 57/03,   do   30. mája 2005,   keď   predložil   spis   ústavnému   súdu,   úkonom z 15. decembra 2003   žiadal   Katastrálny   úrad   v B.   o zaslanie   aktuálnych   výpisov   z listu vlastníctva, geometrického plánu a kópie katastrálnej mapy k nehnuteľnostiam.

Právna zástupkyňa sťažovateľa doručila 10. júna 2005 ústavnému súdu stanovisko, z ktorého   vyplýva,   že   vzhľadom   na   vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu   sťažnosť sťažovateľa na prieťahy v konaní je opodstatnená.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich stanoviskami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (I. ÚS 76/03,   II. ÚS 157/02).   K   vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.

Ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   bol   od   vydania   nálezu   ústavného   súdu sp. zn. III. ÚS 57/03 zo 4. júna 2003 úplne nečinný a nevykonal žiadne úkony smerujúce k meritórnemu   rozhodnutiu   vo   veci   samej.   Počas   tohto   obdobia   vykonal   iba   jeden jednoduchý úkon, a to 15. decembra 2003, keď si vyžiadal aktuálny výpis z listu vlastníctva, geometrický plán a kópiu katastrálnej mapy k nehnuteľnostiam. Za uvedených okolností a vzhľadom na stanovisko predsedu okresného súdu, že „Za nečinnosť súdu možno označiť obdobie roku 2003 a následne obdobie februára 2004 až po dnešný deň“, ústavný súd nepovažoval za potrebné analyzovať postup súdu podľa citovaných kritérií; za postačujúcu na   vyslovenie   porušenia   označeného   práva   považoval   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou (II. ÚS 177/03, IV. ÚS 82/04 a IV. ÚS 56/05) zistenú nečinnosť okresného súdu v trvaní takmer dvoch rokov.

V súvislosti   s tým   ústavný   súd   pripomína,   že   sťažovateľ   sa   žiadnym   spôsobom nepričinil o taký stav konania, aký bol zistený v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   pri   hodnotení   postupu   okresného   súdu   prihliadol   aj   na   skutočnosť, že napriek tomu, že ústavný súd už raz vyslovil nálezom, že základné právo sťažovateľa bolo v predmetnom konaní porušené, všeobecný súd neorganizoval svoj procesný postup tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a skončená   [§   100   ods.   1   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň fyzická osoba obrátila o rozhodnutie (napr. I. ÚS 145/03). Vec je stále na   okresnom   súde   bez   právoplatného   rozhodnutia   vo   veci   samej   a   všeobecný   súd   mal venovať postupu v tejto veci zvýšenú pozornosť.

Ústavný súd na základe týchto zistení a stanoviska predsedu okresného súdu mohol dospieť k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 20/99 od vydania nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 57/03 zo 4. júna 2003 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci sp. zn. 30 C 20/99 konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha“.   Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   300 000 Sk.   Sťažovateľ   žiadosť   odôvodnil   okrem   iného   tým, že «Vzhľadom   na   pocit   bezmocnosti   staršieho   občana,   ktorý   viac   rokov   býval v demokratickom a právnom štáte (Švajčiarsku), pri ochrane svojich vlastníckych práv je odkázaný na svojvôľu štátneho orgánu, žiadame pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   opustiť   doterajšiu   rozhodovaciu   prax   ústavného   súdu,   ktorý priznáva   len   symbolickú   sumu   a z   tohto   titulu   priznať   sťažovateľovi   sumu   minimálne 300. 000   Sk   (12.   500   EUR),   aby   sa   súdy   „spamätali“   z doterajšej   letargie.   (...) Ak zoberieme predmet sporu – teda to, čo je pre sťažovateľa v „hre“ (pokojné užívanie domu v staršom, postpracovnom veku) – potom naša sťažnosť by mala byť opodstatnená...».

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   aj   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľovi.   Pri   jeho   priznaní   ústavný   súd vychádzal   z princípov   spravodlivosti   a z potreby   zavŕšenia   ochrany   základných   práv. Sťažovateľ musí za daných okolností pociťovať určitú beznádej vo svojej veci, ak okresný súd napriek tomu, že o zbytočných prieťahoch v konaní pred ním už rozhodol ústavný súd, vo veci nekonal. Podľa názoru ústavného súdu nemožno pripustiť, aby sa takým spôsobom, aký bol zistený v tejto veci, nerešpektovali a porušovali základné práva účastníka konania pred všeobecným   súdom.   Takýto   prístup   všeobecných   súdov   k nálezom   ústavného   súdu a k odstraňovaniu   príčin   vedúcich   k záverom   o porušovaní   základných   práv   účastníkov ohrozuje dôveru občanov k princípom právneho štátu. Opierajúc sa i o svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. IV. ÚS 139/03, IV. ÚS 140/03, IV. ÚS 307/04) považoval ústavný súd za primerané priznať sťažovateľovi sumu 60 000 Sk.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným súdom   advokátkou   JUDr.   E.   Ľ..   Sťažovateľ   požadoval   úhradu   trov   konania   vo výške 8 388 Sk.

Ústavný   súd   zistil,   že   uplatnená   suma   trov   právneho   zastúpenia   spolu   8 388 Sk je nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   platnej   do   31. decembra 2004   a   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   platnej   od   1. januára 2005   a   § 27   zákona   č. 222/2004   Z. z.   o   dani z pridanej   hodnoty   v   znení   neskorších   predpisov   a   neodporuje   týmto   predpisom.   Preto ústavný   súd   priznal   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   úhradu   trov   právneho   zastúpenia v požadovanej výške.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2005