znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 61/03-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2003 predbežne prerokoval sťažnosť E. H., bytom B., B. H., bytom B., A. H., bytom B., a J. H., bytom B., zastúpených advokátom JUDr. I. M., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 11/94 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. H., B. H., A. H. a J. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô vo d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd) bola 20. februára 2003 doručená sťažnosť E. H., bytom B., B. H., bytom B., A. H., bytom B., a J. H., bytom B. (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom   JUDr.   I.   M.,   B.,   ktorou   namietajú porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 11/94.

Zo   sťažnosti   a   z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   namietajú   porušenie   ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy   postupom   bývalého   Obvodného   súdu   Bratislava   3,   neskôr   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 11/94.

Sťažovatelia   chronologicky   popisujú   postup   v   konaní   vo   veci,   ktorej   návrh   bol bývalému   Obvodnému   súdu   Bratislava   3   doručený   21.   januára   1994,   neskôr   bol prejednávaný   na   Okresnom   súde   Bratislava   III,   kde   konanie   právoplatne   skončilo 27. januára 2003.

Sťažovatelia podanie svojej sťažnosti a porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 ústavy odôvodňujú najmä odvolávajúc sa na judikatúru ústavného súdu v tejto oblasti. Poukazujú na účel práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, hodnotia právnu a faktickú zložitosť veci, otázku   správania   účastníkov   konania   a   postup   súdu   v konaní.   Postup   súdu   v konaní hodnotia ako taký, ktorý vykazoval prieťahy spôsobené nielen nečinnosťou, ale aj jeho nekvalifikovanosťou, keď odvolací súd dvakrát zrušil rozhodnutie prvostupňového súdu pre vážne nedostatky v dokazovaní, resp. právnom posúdení veci.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo E. H., rod. G., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III, vo veci sp. zn. 7C 11/94 bolo porušené.

Ústavný súd priznáva E. H., rod. G. finančné zadosťučinenie v sume 150 000.- Sk (slovom: stopäťdesiattisíc slovenských korún).

2. Základné právo B. H., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III, vo veci sp. zn. 7C 11/94 bolo porušené.

Ústavný súd priznáva B. H. finančné zadosťučinenie v sume 200 000.- Sk (slovom: dvestotisíc slovenských korún).

3. Základné právo A. H., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III, vo veci sp. zn. 7C 11/94 bolo porušené.

Ústavný súd priznáva A. H. finančné zadosťučinenie v sume 200 000.- Sk (slovom: dvestotisíc slovenských korún).

4. Základné právo J. H., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III, vo veci sp. zn. 7C 11/94 bolo porušené.

Ústavný súd priznáva J. H. finančné zadosťučinenie v sume 200 000.- Sk (slovom: dvestotisíc slovenských korún).“

Záverom sťažovatelia podrobne odôvodňujú priznanie finančného zadosťučinenia aj s poukazom na existujúcu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde”) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov ústavný súd skúmal jej zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj prípadné dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Ústavný   súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Zo sťažnosti sťažovateľov ústavný súd zistil, že vo veci uplatnenej sťažovateľmi na bývalom   Obvodnom   súde   Bratislava   3   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   7   C   11/94 z 20. decembra   2002   medzi   účastníkmi   konania   schválil   súdny   zmier.   Toto   uznesenie nadobudlo právoplatnosť 27. januára 2003.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (IV.   ÚS   96/02)   sa   ochrana základného práva vrátane práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) trvalo alebo ešte pretrváva. Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nedochádza k porušovaniu namietaného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.

Sťažovatelia   namietali   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 20. februára 2003. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že konanie, v ktorom okresný súd vykazoval   zbytočné   prieťahy,   právoplatne   skončilo   27.   januára   2003,   z čoho   je   zjavné, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu tvrdené porušovanie práv sťažovateľov už netrvalo.

Tento   skutkový   stav   bol   so   zreteľom   na   obsah   sťažnosti,   ako   aj   s prihliadnutím na zmysel   a účel   ustanovenia čl. 48 ods.   2 ústavy   základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť sťažovateľov je zjavne neopodstatnená. Z tohto dôvodu ju ústavný súd odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou   návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovatelia domáhajú jej priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2003