znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 609/2013-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   T.,   trvale   bytom   K.,   prechodne   Veľká   Británia, zastúpeného advokátkou JUDr. Z. H., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 36 T 112/2011 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 18/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2013 doručená   sťažnosť   V.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 36 T 112/2011 a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 18/2013.

Sťažovateľ   uviedol,   že   bol   rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   36   T   112/2011 z 11. októbra 2012 uznaný za vinného z prečinu zanedbania povinnej výživy. Sťažovateľ sa proti rozsudku odvolal a namietal, že si plní vyživovaciu povinnosť, nie však v rozsahu uloženom mu rozsudkami okresného súdu sp. zn. 8 C 227/2009 z 1. marca 2010 a sp. zn. 21 P 358/2009 z 1. marca 2010, ale podľa svojich finančných možností. Podľa tvrdenia sťažovateľa súd prvého stupňa v trestnom konaní neskúmal, aké sú jeho skutočné možnosti plniť si vyživovaciu povinnosť podľa uvedených rozsudkov, ale prevzal závery, ku ktorým dospel v označených konaniach, hoci posudzované obdobie nebolo zhodné. Krajský súd zamietol odvolanie sťažovateľa uznesením sp. zn. 2 To 18/2013 z 10. apríla 2013.

Sťažovateľ je toho názoru, že mu postupom všeobecných súdov v trestnom konaní nebolo umožnené vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, a preto navrhol, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa, zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyjadriť sa ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   v   konaní   pred   Okresným   súdom   Žilina   č.   k. 36T/112/2011 a Krajský súdom v Žiline č. k. 2 To/18/2013 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Krajskému súdu v Žiline, aby v konaní 2To/18/2013 rozhodol o tom, že súd prvého stupňa by mal podrobne preskúmať majetkové pomery obžalovaného a povinného na plnenie vyživovacej povinnosti a to bez ohľadu na konanie o výživnom vedenom v občianskoprávnom konaní.  

Zároveň sťažovateľ žiada o priznanie náhrady trov konania, ktorú je Okresný súd Žilina   povinný   zaplatiť   právnej   zástupkyni   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

1. K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   stabilne   uvádza,   že   jeho   právomoc   poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sa riadi princípom subsidiarity a je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy, ktoré sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Vzhľadom na to, že sťažovateľ mal možnosť domáhať sa ochrany označeného práva v rámci sústavy všeobecných súdov podaním odvolania krajskému súdu, ktorú aj využil, je daný dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu

Ústavný súd po posúdení obsahu sťažnosti konštatuje, že sťažnosť nespĺňa zákonom predpísané   náležitosti.   Sťažovateľ   namieta   porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ktoré   okrem tvrdenia: „Sťažovateľ má za to, že prostredníctvom všeobecných súdov Slovenskej republiky mu nebolo umožnené uplatniť si právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom“, nijako neodôvodnil. Z predložených príloh pritom vyplýva, že sťažovateľ bol prítomný a vyjadril sa na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom a krajský súd konal o odvolaní na   verejnom   zasadnutí.   Vzhľadom   na   absenciu   odôvodnenia,   osobitne   vo   vzťahu k odvolaciemu konaniu, nemožno posúdiť, či by prichádzal do úvahy dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku (hlavné pojednávanie alebo verejné zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky). V zásade však platí, že pokiaľ sťažovateľ namieta závažné právne pochybenie, v dôsledku ktorého by mu bola upretá možnosť byť prítomný a vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, má   k   dispozícii   účinný   právny   prostriedok   (dovolanie),   prostredníctvom   ktorého   môže dosiahnuť nápravu ešte pred tým, ako sa obráti na ústavný súd.

Z   odôvodnenia   sťažnosti „Sťažovateľ   má   za   to,   že   súd   prvého   stupňa   vôbec neskúmal, či je v jeho možnostiach a schopnostiach plniť si vyživovaciu povinnosť v zmysle vyššie citovaných rozsudkov“ vyplýva   námietka   smerujúca   k porušeniu   práva   na súdnu ochranu zaručenú čl. 46 ods. 1 ústavy. Toto tvrdenie sťažovateľa však nijako neodôvodňuje namietané porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, čo signalizuje zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti (nie je daná príčinná súvislosť medzi postupom krajského súdu a označeným základným právom).

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   sťažovateľ   je   kvalifikovane   právne   zastúpený. Účelom povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom je podanie návrhu v súlade s podmienkami ustanovenými zákonom o ústavnom súde. Advokát je podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení neskorších   predpisov   povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené   zákonom   ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom   (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).

Vzhľadom   na   absenciu   ústavnoprávne   relevantného   odôvodnenia   namietaného porušenia základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy, je daný   dôvod   na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Ústavný súd už len v závere poznamenáva, že ani petit sťažnosti nezodpovedá § 56 zákona   o   ústavnom   súde   (ústavný   súd   nemôže   prikázať   všeobecnému   súdu,   ako   má rozhodnúť).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013