znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 608/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť S. C., P., ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl.   46   ods.   1   a   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského súdu   v Prešove sp. zn. 2 Co/38/2012 z 18. februára 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2013 doručená sťažnosť S. C. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   2 Co/38/2012 z 18. februára 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní pred Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) domáhal vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov   (ďalej   len   „BSM“).   O   jeho   návrhu   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   č.   k. 12 C 194/2003-660 z 23. februára 2012 tak, že určil, ktoré hnuteľné a nehnuteľné veci tvoria BSM, a následne toto BSM spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku vyporiadal.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie sťažovateľ aj žalovaná – M. C., rod. P. (ďalej len „žalovaná“), o ktorom rozhodol krajský súd namietaným rozsudkom č. k. 2 Co/38/2012-695 z 18. februára 2013 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu a žalovanej nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd ako odvolací súd sa nedostatočne vysporiadal s jeho odvolacími námietkami. Poukazuje predovšetkým na určenie rozsahu BSM s tým, že finančná hodnota 33 193,91 € a motorové vozidlo Nissan Bluebird nemali byť zaradené do BSM. V sťažnosti v tejto súvislosti uvádza:

„Vo svojom odvolaní som poukazoval na to, že prvostupňový súd nesprávne právne posúdil rozsah bezpodielového spoluvlastníctva manželov, keď medzi veci, ktoré by mali byť zahrnuté do bezpodielového spoluvlastníctva manželov zaradil motorové vozidlo Nissan bluebird... v hodnote 1.725,05 EUR... a finančná hodnota z účtu č..., vedeného v S., a. s. vo výške 33.193,91 EUR...

Je   preukázateľné,   že   motorové   vozidlo   Nissan   bluebird,   EČ...   nepatrí   do bezpodielového spoluvlastníctva manželov,   a to z dôvodu,   že predmetné vozidlo nebolo nadobudnuté počas trvania manželstva, ale po jeho zániku. Uvedenú skutočnosť som počas konania   uvádzal   a   preukazoval.   Okresný   súd   Prešov   vo   svojom   rozsudku,   sp.   zn. 12C/194/2003-660 zo dňa 23. 02. 2012 na strane č. 10 uviedol, že vzhľadom k tomu, že predmetné motorové vozidlo bolo ku dňu právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva evidované na žalobcu, patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a vykonal jeho ocenenie formou znaleckého posudku. V odvolaní voči rozsudku prvostupňového súdu som namietal predmetné rozhodnutie súdu zaradiť motorové vozidlo Nissan bluebird, EČ... do bezpodielového spoluvlastníctva manželov poukazujúc na fakt, že vlastníctvo k hnuteľnej veci sa nemení jeho evidenciou na príslušnom dopravnom inšpektoráte, a že táto evidencia má   len   správny   charakter.   Motorové   vozidlo   je   hnuteľnou   vecou,   kde   k   prevodu vlastníckeho   práva   na   základe   kúpnej   zmluvy   dochádza   zaplatením   kúpnej   ceny a odovzdaním hnuteľnej veci. Na tejto mojej námietke naďalej trvám, vzhľadom k tomu, že ani odvolací súd sa podľa môjho názoru s vecou dostatočne právne nevysporiadal, nakoľko ani neskúmal otázku držiteľa a vlastníka motorového vozidla, keďže osoba, ktorá vykoná prihlásenie   motorového   vozidla   na   ODI   PZ   nemusí   byť   automaticky,   v   tej   dobe,   aj vlastníkom predmetného vozidla.

Taktiež považujem za jednoznačne preukázané, za akým účelom boli na účet č... vložené finančné prostriedky vo výške 33.193,91 EUR. V čase, kedy bola na predmetný účet pripísaná suma 33.193,91 EUR, mala firma P. nedostatok finančných prostriedkov, a z toho dôvodu som bol nútený požičať si uvedenú sumu na nákup nástroja do výroby. Trvám na tom,   že   predmetná   suma   bola   súčasťou   investičného   majetku   podniku,   a   mala   byť zohľadnená pri stanovení hodnoty podniku P. Rozhodnutie súdu pojať predmetnú sumu do bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   a   následne   túto   sumu   v   rámci   vyporiadania bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   aj   vyporiadať,   považujem   za   rozhodnutie nesprávne a v konečnom dôsledku aj za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.... Rozhodnutie, ktorým odvolací súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie, nie je ústavne akceptovateľné.   Krajský   súd   v   Prešove   sa   totiž   nedostatočne   zaoberal   námietkami sťažovateľa, ktorými poukázal na nepreskúmateľnosť rozsudku Okresného súdu v Prešove. Také rozhodnutie súdu, v ktorom sa súd nevysporiada s námietkami navrhovateľa zásadného významu považujem za arbitrárne, svojvoľné a nemajúce oporu v doterajšej súdnej praxi, a teda z ústavného hľadiska za neospravedlniteľné.

Uznesenie odvolacieho súdu sa javí ako nepreskúmateľné čo do dôvodov.“

Sťažovateľ tiež namieta porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

„Som   občanom   Talianska   a   na   území   Slovenskej   republiky,   kde   aj   podnikám   sa striedavo zdržiavam dlhšiu dobu. Pred začatím pojednávania a ani počas neho ma súd nikdy   nevyzval   k   tomu,   aby   som   sa   vyjadril,   či   ako   cudzí   štátny   občan   nepotrebujem tlmočníka. Takýmto konaním súdu mi ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom....

Z   Uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   č.   k.   8   Sža/51/2008,   kde žalobcom bola osoba, ktorá nebola štátnym príslušníkom Slovenskej republiky vyplýva, že súd by mal mať v konaní preukázané, či žalobca rozumie slovenskému jazyku, či sa v ňom vie   vyjadrovať   a   či   mu   nie   je   potrebné   zabezpečiť   rovnaké   postavenie   pred   súdom prostredníctvom tlmočníka. Nie je rozhodujúce, či žalobca bol zastúpený advokátom, ktorý je   slovenským   štátnym   občanom.   Z   predmetného   uznesenia   Najvyššieho   súdu   taktiež vyplýva,   že   súd   by   mal   ešte   pred   nariadením   pojednávania   zistiť,   či   žalobca   ovláda slovenský jazyk, a či trvá na ustanovení tlmočníka.

Krajský   súd   v   Prešove,   a   taktiež   aj   Okresný   súd   v   Prešove,   svojim   postupom a konaním porušil moje základné právo na rovnaké postavenie účastníkov konania, keď ma ako   cudzieho   štátneho   príslušníka   ani   len   nevyzvali   na   vyjadrenie,   či   rozumiem slovenskému jazyku a či trvám na ustanovení tlmočníka.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné práva sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, ako aj právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru...   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove,   sp.   zn...   2Co/38/2012-695,   zo   dňa   18.   02.   2013   v   spojení   s   rozsudkom 12C/194/2003-660 zo dňa 23. 02. 2012 porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn... 2Co/38/2012-695, zo dňa 18. 02. 2013 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Prešove 12C/194/2003-660 zo dňa 23. 02. 2012 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.   Všeobecný   súd   však   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania   na   spravodlivý   proces   (napr.   III.   ÚS   209/04,   IV.   ÚS   115/03,   IV.   ÚS   112/05, III. ÚS 25/06, IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 27/2010, rovnako aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   zahŕňa   okrem   iného (a predovšetkým) princíp „rovnosti zbraní“, t. j. princíp, že každá strana v procese musí mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a že žiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči protistrane (rozsudok ESĽP vo veci Delcourt proti Belgicku zo 17. januára 1970, vo veci Dombo Beheer B. V. proti Holandsku z 27. októbra 1993 a pod.). Princíp rovnosti zbraní hrá dôležitú úlohu v každom štádiu súdneho konania a vo vzťahu k rôznym subjektom. Tento princíp je expressis verbis vymedzený v čl. 47 ods. 3 ústavy a implicitne tvorí aj súčasť obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Rovnosť účastníkov súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Podstata tejto ústavnej zásady spočíva v tom, že   všetci   účastníci   občianskeho   súdneho   konania   (osobitne   sporového   konania)   majú rovnaké   procesné práva   a povinnosti,   ktoré   uplatňujú a plnia za rovnakých   procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné   postavenie   alebo   procesná   pozícia   účastníka,   nie   je   podstatné   ani   to,   ktorý z účastníkov   sa   stane   žalobcom   a   ktorý   z   účastníkov   je   žalovaný   (II.   ÚS   35/02, IV. ÚS 126/09).

Krajský   súd   v   odôvodnení   namietaného   rozsudku   z   18.   februára   2013,   ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny, špecificky k odvolacím námietkam sťažovateľa uviedol:

„Odvolací súd v zhode so súdom prvého stupňa hodnotí ako dôvodné vyporiadanie finančnej   hodnoty   1.000.000,-   Sk   (33.193,91   Eur),   ktorá   nepochybne   ešte   v   čase   pred zánikom   bezpodielového   spoluvlastníctva   účastníkov   bola   vedená   na   príslušnom   účte v peňažnom ústave a dňa 7. 10. 2002 žalobca realizoval jej výber. Vykonané dokazovanie v tejto súvislosti potvrdzuje, že táto finančná hotovosť bola vložená na účet žalobcu č... vedený vo vtedajšej S., a. s. Táto suma bola prevedená na podúčet č..., potom prevedená späť na hlavný účet a následne opäť prevedená na ďalší podúčet vedený pod č... a to až do 7. 10. 2002. Ak by aj žalobca minul tieto finančné prostriedky v čase od ich výberu do doby zániku   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   a   teda   za   obdobie   zhruba   1   a   pol mesiaca, uvedené by s ohľadom na krátkosť spomínaného obdobia nasvedčovalo záveru, že finančné prostriedky vynaložil na svoj osobný majetok alebo potreby a naviac tak urobil bez súhlasu žalovanej. Aj v takom prípade by túto finančnú hotovosť bolo nutné vyporiadať podľa § 150 Občianskeho zákonníka, keďže v rámci tohto vyporiadania i bez návrhu musí súd prihliadnuť na to, čo bolo zo spoločného majetku vynaložené na oddelený majetok druhého   z   manželov.   K odvolacím   námietkam   žalobcu   sa   zároveň   žiada   dodať,   že   táto finančná hotovosť sa nachádzala na osobnom účte žalobcu a rozhodne nebola súčasťou investičného majetku podniku, čo nepochybne vyplynulo zo záverov znaleckého posudku č. 5/2006   znalkyne   Ing. J.   V.   (č.   l.   265),   ako   i   znaleckého   posudku   č.   1/2010   (č.   l.   482) vypracovaného znaleckou organizáciou S., s. r. o., P.

Podobne správnym spôsobom pristúpil prvostupňový súd aj k vyporiadaniu ďalšej žalobcom v odvolaní namietanej hnuteľnej veci - osobného motorového vozidla typu Nissan Bluebird,   EČ:...   Za   účelom   určenia   všeobecnej   hodnoty   tohto   motorového   vozidla prvostupňový súd nariadil znalecké dokazovanie, keď posudkom č. 2/2006 (č. l. 209) znalec Ing. J. H. túto hodnotu k 19. 11. 2002 vyjadril sumou 51.969,- Sk (1.725,05 Eur). Súčasťou znaleckého posudku je aj kópia technického preukazu motorového vozidla, z obsahu ktorého je zrejmé, že toto bolo prevedené na žalobcu ako nového nadobúdateľa ešte dňa 18. 11. 2002 s tým, že iba k následnému prideleniu novej štátnej poznávacej značky automobilu došlo   dňa   2.   12.   2002.   Skutočnosť,   ktorá   by   potvrdzovala,   že   žalobca   získal   uvádzané motorové   vozidlo   až   po   zániku   bezpodielového   spoluvlastníctva   účastníkov,   nebola preukázaná a žalobca v tomto smere v konaní dôkazy neprodukoval.

Súd prvého stupňa napokon postupoval správne aj pri vyporiadaní nehnuteľnosti

-bytu   nachádzajúceho   sa   v   kat.   úz.   S.   Tento   byt   bol   reálne   zakúpený   už   za   trvania manželstva a kúpna cena sa vyplácala zo spoločných prostriedkov účastníkov. Nemožno však   nezohľadniť,   že   tento   byt   v   minulosti   patril   výlučne   rodine   žalovanej,   ktorej   ako spolubývajúcej osobe vznikol nárok na jeho odkúpenie za zostatkovú hodnotu 418,71 Eur. Súd prvého stupňa sa preto mohol odchýliť od zásady rovnosti podielov účastníkov a mieru podielov na tomto majetku vyjadriť vo vyššom, 80 % -nom rozsahu v prospech žalovanej. Pri   prikázaní   tejto   nehnuteľnosti   do   výlučného   vlastníctva   žalobcu   súd   prvého   stupňa rešpektoval zhodné návrhy oboch účastníkov konania.

Zostatková   hodnota   členského   podielu   v   bytovom   družstve   k   bytu   č.   64, nachádzajúceho   sa   v P.,   na   ulici...,   bola   ustálená   rozsahom   sumy   56.000   Eur,   ktorú účastníci nenamietali. Keďže v konaní Okresného súdu Prešov sp. zn. 14 C 146/2003 bola ako   výlučná   nájomkyňa   a   členka   družstva   k   tomuto   bytu   určená   žalovaná,   zostatková hodnota členského podielu k danému bytu bola správne prikázaná tejto účastníčke. Súd prvého stupňa v závislosti od ustálenia zostatkových hodnôt vyporiadavaných aktív a pasív bývalých manželov, správne rozhodol aj o konečnom finančnom vyporiadaní v sume   14.119,90   Eur,   ktorú   je   povinný   uhradiť   žalobca.   Celková   výška   aktív vyporiadavaného majetku účastníkov tvorí sumu 131.272,35 Eur a vychádzajúc zo zásady rovnosti podielov, ideálny podiel jedného účastníka má predstavovať sumu 65.636,17 Eur. Žalobcovi boli prikázané do výlučného vlastníctva veci v celkovej hodnote 74.771,11 Eur, čo presahuje výšku ideálneho podielu o sumu 9.137,94 Eur. K. tejto sume je potrebné prirátať   ešte   30   %   hodnoty   nehnuteľnosti   -   bytu   nachádzajúceho   sa   v   kat.   úz.   S.,   čo predstavuje 10.419,90 Eur (z celkovej hodnoty tohto bytu 34.733 Eur). Vyporiadavané boli však aj pasíva účastníkov, keď výška týchto dlhov spolu dosiahla sumu 10.828,47 Eur, z čoho   polovica   tvorí   5.437,47   Eur,   ktorú   je   potrebné   odrátať   od   podielu   žalobcu. V závislosti   od   uvedeného   je   žalobca   povinný   vyplatiť   žalovanej   už   spomínanú   sumu 14.119,90 Eur.“

Ústavný   súd   pri   preskúmavaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. 12 C/194/2003-660 z 23. februára 2012, ktorým okresný súd určil predmet BSM a špecifikovaným spôsobom toto BSM vyporiadal. V odôvodnení poukázal na celý priebeh dokazovania a na skutkové zistenia,   ktoré   boli   dokazovaním   preukázané.   K   motorovému   vozidlu   Nissan   Bluebird uviedol:

«Čo sa týka motorového vozidla Nissan bluebird, EČ..., toto motorové vozidlo bolo ku dňu právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva evidované na žalobcu a súd mal za to, že toto motorové vozidlo patrí do masy BSM. Jeho ocenenie bolo vykonané znaleckým posudkom Ing. J. H., znalca z odboru „odhad hodnoty cestných vozidiel“ a zo znaleckého posudku č. 2/2006 (č. listu spisu 209 až 223) vyplynulo, že toto motorové vozidlo malo ku dňu 19. 11. 2002 hodnotu 51.969,- Sk vrátane DPH, to je suma 1.725,05 EUR.»

K finančnej hodnote 1 000 000 Sk okresný súd uviedol:„Z výpisov účtov, ktoré boli žiadané od 1. 5. 2002 do 19. 11. 2002 a prehľadu finančných transakcií mal súd zistené, že dňa 26. 9. 2002 na účet žalobcu č... vedený v S. a. s. bolo vložených v hotovosti 1.000.000,- Sk. Následne bol na podúčet č... prevedený tento jeden milión, ktorý bol dňa 1. 10. 2002 opätovne žalobcom prevedený späť na hlavný účet č... vedený v S. a. s. a následne v ten istý deň bol prevedený na ďalší podúčet vedený pod číslom..., kde bol tento jeden milión od 1. 10. 2002 do 7. 10. 2002. Dňa 7. 10. 2002 bol opätovne prevedený žalobcom na hlavný účet, kedy bol aj hotovostný výber pokladničným dokladom.

Keďže   v   zmysle   vyjadreného   právneho   záveru   odvolacieho   súdu   bolo   potrebné vyporiadať aj túto finančnú hodnotu súd zahrnul do vyporiadania aj túto hodnotu, pričom, bezpochyby mal   súd zistené,   že táto hodnota sa nachádzala na osobnom účte žalobcu, a nebola   poňatá   do   investičného   majetku   podniku   ako   vyplynulo   už   zo   znaleckého dokazovania.“

V odôvodnení svojho rozsudku okresný súd tiež uviedol:

„Vychádzajúc z citovaného ust. § 143 Občianskeho zákonníka a na základe zisteného skutkového stavu veci súd ustálil, že do masy BSM patria nehnuteľnosti a hnuteľné veci uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Vysporiadanie BSM súd uskutočnil ex tunc ku dňu zániku manželstva - 19. 11. 2002. Pri vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov súd vychádzal z predpokladu, že podiely oboch bývalých manželov na mase BSM sú rovnaké (okrem nehnuteľnosti bytu nachádzajúceho sa v S.). Zobral pritom do úvahy akou mierou sa ten ktorý z manželov pričinili o nadobudnutie a udržanie spoločného majetku. Zohľadnil skutočnosť, že príjem žalobcu   aj   keď   bol   zrejme   na   začiatku   manželstva   niekoľkonásobne   vyšší   ako   príjem žalovanej v závere ich manželstva však jeho pričinením ako podnikateľa naopak už k jeho udržaniu neprispel, ak nie priamo zapríčinil jeho úpadok. Naviac v o čo väčšej miere sa žalobca podieľal pôvodne na materiálnom zabezpečovaní rodiny, na začiatku manželstva v o to väčšej miere sa žalovaná sa podieľala na zabezpečení chodu domácnosti a výchove dcéry   osobnou   starostlivosťou.   Pri   zohľadnení   vyššie   uvedených   skutočností   má   podľa názoru súdu každý z účastníkov konania nárok na polovicu majetku patriaceho do BSM okrem vyššie uvádzanej nehnuteľnosti. Inak neboli zistené skutočnosti, ktoré odôvodňujú, aby   sa   súd   pri   vyporiadaní   odchýlil   od   zásady   rovnosti   podielov   oboch   účastníkov   na spoločnom majetku, čoho sa aj žalobca domáhal.

Hodnota   nehnuteľnosti   a   hnuteľných   veci   ktoré   tvoria   masu   BSM   je   v   sume 131.272,35 eur. Podiel aktív pre každého z účastníkov pri rovnosti podielov predstavuje sumu 65.636,17 eur. Do výlučného vlastníctva žalovanej pripadli hnuteľné veci a hodnota členského   podielu   v   celkovej   sume   56.498,24   eur   a   žalobcu   v   hodnote   74.774,11   eur (finančná   hotovosť   na   účtoch,   hnuteľné   veci,   motorové   vozidlo,   nehnuteľnosť   byt   v S.) Záväzky k 19. 11. 2002 (v súčasnosti tejto sume už nezodpovedajú nakoľko žalobca splatil spolu sumu 10.828,47 eur P. už len z výlučných prostriedkov) predstavovali sumu spolu sumu 10.828,47 eur na každého z účastníkov pripadla teda aj polovica záväzkov v sume 5.437,47 eur. Podiel žalobcu oproti rovnej polovici hodnoty majetku predstavuje o 9.137,94 eur viac (74.774,11 eur - 65.636,17 = 9.137,94 eur).

Žalovaná   oproti   rovnej   polovici   hodnoty   majetku   dostala   menej   o   9.137,94   eur (65.636,17 eur - 56.498,24 eur = 9.137,94 eur). Od tejto sumy treba ale odpočítať podiel žalovanej na spoločnom dlhu 5.437,47 eur čo predstavuje sumu potom sumu 3.700,46 eur Tak žalobca by bol povinný žalovanej na vyporiadanie zaplatiť 3.700,46 eur. Avšak pri disparite podielu k nehnuteľnosti a to nachádzajúcej sa v kat. úz. S. zapísanej na LV č. 3273, a to byt č. 3, na 1. podlaží, v dome s. č. 601, v hodnote 34.733 eur, treba pripočítať žalovanej   ešte   30   %   z   hodnoty   tohto   bytu   (nakoľko   pri   rovnosti   podielov   už   bolo započítaných 50 % ako bolo vyššie zdôvodnené, že súd za dôvodnú považuje disparitu 80 % žalobkyni ku 20 % žalobcových čiže je potrebné pripočítať ešte 30 % čo je z 34.733 eur suma 10.419,90 eur) Tak žalobca je povinný žalovanej na vyporiadanie zaplatiť 3.700,46 eur + 10.419,90 eur = 14.110,90 eur.

Pri   prikázaní   hnuteľných   vecí   do   výlučného   vlastníctva   žalobcu   a   žalovanej   súd vychádzal najmä z vyjadrení účastníkov, ale najmä z účelného využitia nehnuteľností ako aj hnuteľných veci.“

1. V sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že krajský súd nedostatočne odôvodnil svoj rozsudok sp. zn. 2 Co/38/2012 z 18. februára 2013.

Z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu z 18. februára 2013 v spojení s rozsudkom okresného súdu z 23. februára 2012 je zrejmé, že okresný súd ustálil jednotlivé majetkové   hodnoty   (hnuteľné   a   nehnuteľné   veci,   peňažné   prostriedky),   ktoré   patria   do BSM. Následne okresný súd podrobne odôvodnil spôsob určenia hodnoty jednotlivých vecí a to, ktorému účastníkovi ich prikazuje do výlučného vlastníctva, a vysvetlil, ako určil podiel   oboch   účastníkov   podľa   §   150   Občianskeho   zákonníka.   Krajský   súd   následne preskúmal   odôvodnenie   okresného   súdu,   pričom   špecificky   reagoval   a   vysporiadal   sa s odvolacími námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa konkrétnych majetkových hodnôt, ktoré boli zaradené do BSM [motorové vozidlo Nissan Bluebird a peňažné prostriedky v sume 1 000 000 Sk (33 193,91 €)]. Ústavný súd konštatuje, že právne závery krajského súdu v spojení   s   právnymi   závermi   okresného   súdu   sú   založené   na   dostatočnom   zistení skutkového stavu, sú založené na primeranej aplikácii a výklade príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, nie sú arbitrárne, pričom konajúce súdy svoje závery primeraným spôsobom   odôvodnili.   Odôvodnenie   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   v   spojení s odôvodnením rozsudku okresného súdu tvorí dostatočný podklad rozhodnutia krajského súdu   v   spojení   s   rozhodnutím   okresného   súdu.   Argumentácia   sťažovateľa   vyjadruje nespokojnosť   s   rozsudkami   krajského   súdu   a   okresného   súdu   a   je   prejavom   odlišného právneho názoru na zistený skutkový stav. Sťažovateľom uvádzané skutočnosti ale nijako neindikujú také pochybenia v namietanom rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor na možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v   súlade   s   procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy alebo práva podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu z 18. februára 2013. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné   uvažovať len   v   prípade,   ak by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka krajským súdom ako   odvolacím   súdom   takéto   nedostatky   nevykazuje.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti týkajúcej sa namietania porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.   Sťažovateľ   tiež   namieta   porušenie   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy postupom krajského súdu v namietanom konaní tým, že ani okresný súd a ani krajský súd ho nevyzvali oznámiť, či rozumie slovenskému jazyku a či trvá na ustanovení tlmočníka.

V   súvislosti   s   uvedenou   námietkou   sťažovateľa   ústavný   súd   pripomína   jednu zo základných zásad práva, ktorou je,,vigilantibus iura scripta sunt“, teda bdelým patrí právo, alebo nech si každý stráži svoje práva, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie na ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Táto zásada teda predpokladá, že sťažovateľ musí využiť prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonať prípadné potrebné opatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv (m. m. IV. ÚS 301/07, I. ÚS 1/2013, I. ÚS 213/2013).

Sťažovateľ   v   sťažnosti   nijako   neargumentuje,   že   sám   v   konaní   požiadal o ustanovenie   tlmočníka   z   dôvodu,   že   nerozumie   jazyku,   v   ktorom   sa   konanie   vedie. Rovnako tak argumentácia sťažovateľa nijako nasvedčuje tomu, že po tom, čo by v konaní vykonal   procesný   úkon,   ktorým   by   žiadal   o   ustanovenie   tlmočníka,   sa   konajúce   súdy nezaoberali   jeho   návrhom,   prípadne   by   tomuto   návrhu   nevyhoveli.   Na   tomto   základe nemožno akceptovať námietku sťažovateľa o porušení jeho základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, preto ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd takto dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia označených základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co/38/2012 z 18. februára 2013 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v celom rozsahu ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013