znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 608/2012-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   14.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F. P., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 12436/2012,   sp. zn.   Rvp 12438/2012,   sp. zn.   Rvp 12439/2012   a sp. zn. Rvp 12440/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl. 14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava III   v   konaniach   vedených   pod sp. zn. 49 Er/1317/2009,   sp. zn.   49 Er/11/2010,   sp. zn.   49 Er/98/2010   a sp. zn.   36 Er/154/2010, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 12436/2012, sp. zn.   Rvp 12438/2012,   sp. zn.   Rvp 12439/2012   a sp. zn.   Rvp 12440/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 12436/2012.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   o d m i e t a   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 10. septembra 2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), vedené   pod   sp. zn.   Rvp 12436/2012,   sp. zn.   Rvp 12438/2012,   sp. zn.   Rvp 12439/2012 a sp. zn. Rvp 12440/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   a podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a   čl. 14   dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaniach   vedených   pod   sp. zn. 49 Er/1317/2009,   sp. zn.   49 Er/11/2010,   sp. zn. 49 Er/98/2010 a sp. zn. 36 Er/154/2010 (ďalej len „napadnuté konania“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka v napadnutých konaniach vedených okresným súdom   podanými   návrhmi   požiadala   súdneho   exekútora   o   vykonanie   exekúcií.   Súdny exekútor   postupujúc   podľa   procesnej   úpravy   obsiahnutej   v   zákone   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov následne požiadal okresný súd o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, čím došlo podľa sťažovateľky k zákonnému založeniu povinnosti okresného súdu rozhodnúť o nich v rámci priznanej právomoci v zákonom ustanovených lehotách.

Sťažovateľka uvádza, že okresný súd o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcií dosiaľ nerozhodol napriek tomu, že tieto veci podľa jej názoru   nevykazujú   znaky   nadmernej   právnej   zložitosti   a   nevyžadujú   takú   spoluprácu okresného súdu s účastníkmi konania, ktorá by mohla podstatne ovplyvniť jeho posúdenie, resp. rozhodnutie v týchto veciach.

Keďže   okresný   súd   bol   podľa   názoru   sťažovateľky   v napadnutých   konaniach neodôvodnene nečinný, resp. postupoval neefektívne, sťažovateľka podala 25. mája 2011 v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predsedovi okresného súdu sťažnosti na prieťahy v ňou iniciovaných exekučných konaniach (ďalej len „sťažnosti na prieťahy v konaniach z 25. mája 2011“), na ktoré do dňa doručenia sťažností ústavnému súdu nedostala žiadnu odpoveď.

Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich   zákaz diskriminácie.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o jej   sťažnostiach   rozhodol   nálezom, v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu v napadnutých konaniach boli porušené ňou označené základné práva podľa ústavy, práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj ďalšie ňou označené ustanovenia ústavy a dohovoru, a zároveň sa domáha prikázať okresnému   súdu   v týchto   konaniach   konať bez zbytočných   prieťahov   a   napokon   uložiť okresnému súdu zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1   K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o   ústavnom   súde   možno   v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 12436/2012,   sp. zn.   Rvp 12438/2012,   sp. zn.   Rvp 12439/2012   a   sp. zn. Rvp 12440/2012 a z   tohto   obsahu vyplývajúcu právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených sťažností,   ako aj vzhľadom   na totožnosť   v   osobe sťažovateľky   a okresného súdu,   proti ktorému sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2   K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v napadnutých konaniach

Z   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že postupom okresného súdu v napadnutých konaniach došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je odstránenie stavu právnej neistoty (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu   (I. ÚS 10/98,   I. ÚS 44/99,   IV. ÚS 68/02),   alebo iným zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 86/08).

Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj ustálený právny názor (napr. II. ÚS 12/01,   IV. ÚS 61/03,   IV. ÚS 205/03,   I. ÚS 16/04),   podľa   ktorého   sa   ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným   súdom)   ešte   mohlo   trvať.   Ak   v   čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu doručená,   už   nemohlo   dochádzať   k   namietanému   porušovaniu   označeného   základného práva, ústavný súd ju zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach, v ktorých   podľa   zistení   ústavného   súdu   okresný   súd   rozhodol   o   žiadostiach   súdneho exekútora   o   vydanie   poverení   na   vykonanie   exekúcií   tak,   že   1.   decembra   2009   vydal poverenie   pre   súdneho   exekútora   na   vykonanie   exekúcie   (sp. zn. 49 Er/1317/2009) a uzneseniami z 3. septembra 2012 zamietol žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverení na   vykonanie   exekúcií   (sp. zn.   49 Er/11/2010,   sp. zn.   49 Er/98/2010   a   sp. zn. 36 Er/154/2010). V čase podania sťažností už teda postupom okresného súdu v napadnutých konaniach zjavne nemohlo dochádzať k porušovaniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených zistení ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti   v   tejto   časti   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

II.3   K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach

Sťažovateľka sťažnosťami namieta aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   napadnutých   konaniach v priamej   príčinnej   súvislosti   (z   rovnakých   dôvodov)   s   namietaným   porušením   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v napadnutých konaniach   nie   sú   splnené   podmienky   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rovnaký záver   prijal,   aj   pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   ďalších   sťažovateľkou   označených základných práv podľa ústavy, práva podľa dodatkového protokolu a označených článkov ústavy a dohovoru.

Na   základe   uvedeného   preto   ústavný   súd   sťažnosti   aj   v   tejto   časti   odmietol   pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažností bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012