znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 607/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   V.   K.,   P.,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou JUDr. Z. Č., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokátky a konateľky JUDr. Z. Č., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Prievidza   sp.   zn.   4   C/53/2004   z   20.   marca   2012   a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co/270/2012 z 20. februára 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. V. K. o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2013 doručená   sťažnosť   JUDr.   V.   K.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 C/53/2004 z 20. marca 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co/270/2012 z 20. februára 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozhodol o návrhu obchodnej spoločnosti   S.,   s.   r.   o.,   B. (ďalej len „navrhovateľ“) proti   sťažovateľovi   ako odporcovi namietaným rozsudkom č. k. 4 C/53/2004-431 z 20. marca 2012 tak, že konanie v časti o zaplatenie istiny   42   758,53   €   zastavil. Okresný   súd   ďalej zaviazal sťažovateľa   zaplatiť navrhovateľovi 209 994,36 € spolu s úrokom z omeškania 12,5 % ročne zo sumy 207 926,93 € od 2. októbra 2003 do zaplatenia a spolu s úrokom z omeškania 12,5 % ročne zo sumy 2 067,43 € od 17. októbra 2003 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.   Vo   zvyšku   návrh   zamietol.   Sťažovateľa   tiež   zaviazal nahradiť trovy   konania navrhovateľa.

Proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 17 Co/270/2012-592 z 20. februára 2013 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľ namieta, že predmetné rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu sú arbitrárne a zjavne neodôvodnené. V argumentácii v prvom rade uvádza svoje výhrady k posúdeniu   výšky   škody,   ktorá   mala   právnemu   predchodcovi   navrhovateľa   vzniknúť. V tejto súvislosti v sťažnosti uvádza:

„Napriek   skutočnosti,   že   sťažovateľ   vyúčtovaniami   ako   aj   jednotlivými   súdnymi rozhodnutiami   nespochybniteľne   preukázal,   že   v   exekučnom   konaní   EX   2018/2002 sťažovateľ   poskytol   oprávnenému   plnenie   po   vykonaní   exekúcie   prikázaním   pohľadávky z účtu v banke iba vo výške 3.422.672.80 Sk, porušovateľ v 1) rade a ani porušovateľ v 2) rade pri rozhodovaní o nároku navrhovateľa nevzali toto vôbec na zreteľ a vyhoveli návrhu navrhovateľa v tej časti istiny, ktorým žiadal priznať náhradu škody vo výške 209.994,36 € (6.326.290,10 Sk)....

Porušovateľmi v 1) a v 2) rade priznaná výška náhrady škody je nesprávna, keďže bola preukázaná skutočnosť, že sťažovateľ pri výkone exekučnej činnosti proti právnemu predchodcovi navrhovateľa viedol okrem exekučného konania EX 2018/2002 aj 32 ďalších exekučných konaní a v rámci napadnutého exekučného konania,   ktoré bolo predmetom konania   vedeného   pod   sp.   zn.   EX   2018/2002   vymohol   pre   oprávneného   iba   sumu 3.422.672,80 Sk (t. j. 113.611,92 €)....

Sťažovateľ v každom exekučnom konaní a teda aj v exekučných konaniach vedených proti   právnemu   predchodcovi   navrhovateľa   ukončuje   konanie   daňovým   dokladom (vyúčtovaním), ktorý je potom riadne zaúčtovaný v účtovnej evidencii, slúžiaci pre výpočet DPH,   dane zo závislej činnosti,   odvodov,   atď.   pre sťažovateľa ako súdneho exekútora, oprávneného a povinného.

Nakoľko sťažovateľ bol povinný uspokojovať všetky exekúcie pomerne, musel sumu 6.384.986,40 Sk pomerne poukázať na uspokojenie všetkých ostatných u neho vedených exekúcii, čo aj vykonal. Pre daný prípad, výlučne za účelom pomerného uspokojovania pohľadávok v rámci vedených exekúcií sa tak sťažovateľ dostal do formálneho postavenia osoby povinnej výťažok rozvrhnúť medzi ostatných veriteľov a preto vydal rozhodnutia, ktorými svoju osobu ako osobu povinnú vydať výťažok z exekúcie EX 2018/2002 zaviazal nevyplatiť zvyšnú časť vymoženej sumy povinnému, ale uspokojiť oprávneného v ostatných ním   vedených exekúciách vo   výške 2.853.214,-Sk   a   v exekučnom   konaní Ex 2018/2002 vo výške 3.422.672,80 Sk. Zvyšnú časť vymoženej sumy vo výške 109.099,60 Sk sťažovateľ použil na exekučné konania Ex 192/03 až 200/03, kde oprávneným bola CHZP...

O   týchto   skutočnostiach   bol   právny   predchodca   navrhovateľa   upovedomený vyúčtovaním jednotlivých exekúcií a tiež bol upovedomený zaslaním zo dňa 14. 07. 2003 o vymoženej čiastke v EX 2018/2002.

Všetky uvedené skutočnosti sťažovateľ vyúčtovaniami ako aj jednotlivými súdnymi rozhodnutiami nespochybniteľne v súdnom konaní preukázal.

Napriek vedomosti navrhovateľa o skutočnej výške pohľadávky prikázanej z účtu povinného   za   účelom   plnenia   v   rámci   exekučného   konania   EX   2018/2002,   a   napriek skutočnosti,   že   aj   porušovatelia   v   1)   a   v   2)   rade   boli   s   uvedenými   skutočnosťami rozhodnými   pre   priznanie   výšky   náhrady   škody   oboznámené,   v   rozpore   so   skutkovým stavom priznal porušovateľ v 1) rade a porušovateľ v 2) rade navrhovateľovi náhradu škody nielen v navrhovateľom nepreukázanej výške, ba naopak v dvojnásobnej výške oproti preukázanému stavu...“

Sťažovateľ   ďalej   namieta   záver   konajúcich   súdov   o   porušení   jeho   povinností vyplývajúcich zo zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“). V tejto súvislosti uvádza:

„Z predložených dôkazov v konaní jednoznačne vyplynulo, že sťažovateľ postupoval v súlade so zákonom, keď po preukázaní všetkých námietok povinného súdu a rozhodnutí súdu o námietkach, v súlade so zákonom pokračoval v exekúcii proti právnemu nástupcovi pôvodného povinného na základe prechodu práv a povinností na nového povinného - P., a. s.“

Sťažovateľ ďalej poukazuje na dôkazy, ktoré predložil na preukázanie svojich tvrdení – na list právneho zástupcu obchodnej spoločnosti P., s. r. o., pôvodnému navrhovateľovi, ktorým ho vyzýva na urovnanie pohľadávok postúpených obchodnou spoločnosťou M., a. s., zmluvou z 15. júna 1998, a tiež na dohodu z 5. februára 2001 o vyporiadaní záväzku, na základe ktorej pôvodný navrhovateľ uznal uvedené záväzky voči obchodnej spoločnosti P., s. r. o. Sťažovateľ tiež poukázal na judikát Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 20 Cdo/3941/2007 o účinkoch zmluvy o predaji podniku, ktorý ale konajúce súdy nevzali do úvahy. V sťažnosti ďalej uvádza:

«Tvrdenie porušovateľa v 1) rade, že z dohody o vysporiadaní záväzku, z jej obsahu sa nedá vyvodiť prechod povinnosti pôvodného povinného na pôvodného navrhovateľa je v rozpore   s   preukázanými   skutočnosťami.   Na   túto   skutočnosť   poukázal   sťažovateľ v podanom odvolaní, pričom porušovateľ v 2) rade sa uvedeným rozporom medzi tvrdením porušovateľa v 1) rade a preukázaným skutkovým stavom nezaoberal a nezaoberal sa ani judikatúrou potvrdzujúcou tvrdenia sťažovateľa.

Okrem toho,   z odôvodnení   rozsudkov   porušovateľov v 1)   a v 2)   rade nevyplýva jednoznačné   právne   posúdenie,   že   nedošlo   k   prechodu   práv   a   povinností   ale   len konštatovanie, že,,nemalo byť jednoznačne preukázané“, že by bolo došlo k prechodu práv a   povinností   na   nový   subjekt,   teda   ani   porušovatelia   v   1)   a   v   2)   rade   jednoznačne nepotvrdili neplatnosť prechodu práv a povinností.

Sťažovateľ   predsa   nie   je   orgán,   ktorému   by   náležalo   rozhodovať   o   platnosti právnych   úkonov.   Vykonal   však   všetko   preto,   aby   zodpovedný   orgán   (súd)   povinným namietanú platnosť právneho úkonu posúdil. To že súd tak nevykonal, a nezastavil exekúciu napriek oboznámeniu sa s relevantnými dokladmi, nemohlo predsa tvoriť reálny právny základ na svojvoľné nevykonanie exekúcie zo strany sťažovateľa....

Napríklad svedkovia JUDr. Ž. a Ing. H. na pojednávaní dňa 07. 10. 2011 potvrdili, že právny predchodca navrhovateľa ako povinný svoj záväzok voči oprávnenému uznával. Právny   predchodca   navrhovateľa   dokonca   uhradil   oprávnenému   časť   záväzku. Sťažovateľ predložil súdu aj potvrdenie o tom, že právny predchodca navrhovateľa uhradil ako   nový   povinný   trovy   právneho   zastúpenia   JUDr.   Z.   Na   uvedené   skutočnosti porušovatelia v 1) a v 2) rade neprihliadli.

V   prípade,   ak   by   porušovatelia   v   1)   a   v   2)   rade   venovali   pozornosť   tvrdeniam sťažovateľa uvádzaným v podanom odvolaní, ktoré vychádzajú z daného skutkového stavu a v konaní boli preukázané, a riadne by sa oboznámili so všetkými dôkazmi a tvrdeniami v konaní pred súdom, nemohli by dospieť k záveru, že sťažovateľ viedol exekúciu proti inému, než tomu, kto bol uvedený v exekučnom titule za situácie, že nedošlo k prechodu alebo k prevodu predmetnej povinnosti z P. a.s. na pôvodného navrhovateľa P. a. s., t. j. že sťažovateľ postupoval v rozpore s § 37 ods. 3 Exekučného poriadku.»

Sťažovateľ   v rámci   svojej   argumentácie   poukazuje   na   príslušné   ustanovenia Exekučného   poriadku   účinné   v   čase   podania   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   a   tiež   na ustanovenia zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/1991 Zb.“), pričom v sťažnosti uvádza:

„Aj keď bola exekúcia vedená proti P., a. s. prerušená z dôvodu vyhlásenia konkurzu na   majetok   P.,   a.   s.,   exekútorovi   nič   nebránilo   pokračovať   v   exekúcii   proti   právnemu nástupcovi   pôvodného   povinného   na   základe   prechodu   práv   a   povinností   na   nového povinného - P., a. s., nakoľko exekučné konanie sa netýkalo majetku patriaceho do podstaty P., a. s. ale sa týkalo majetku P., a. s...

Z odôvodnenia porušovateľa v 2) rade vyplýva, že tento sa nezaoberal skutočnosťou, že sťažovateľ konal v súlade so zákonom a povinnosťami vyplývajúcimi mu zo zákona, ba čo viac, tento konal s vynaložením všetkej odbornej starostlivosti....

Z obsahu podania sťažovateľa, ktorým súdu predkladal povinným vznesené námietky, jednoznačne vyplýva úmysel upovedomiť súd o skutočnostiach odôvodňujúcich zastavenie konania.

Súd   bol   oboznámený   so   všetkými   námietkami   ako   aj   listinnými   dôkazmi preukazujúcimi postup podľa § 37 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z., a na základe toho mohol aj bez návrhu exekúciu zastaviť, čo však nevykonal a sťažovateľ bol povinný v zmysle § 52 ods. 1 Exekučného poriadku pokračovať vo výkone svojej exekútorskej činnosti.

Okrem vyššie uvedených podaných námietok, povinný nevyužil žiadne iné zákonom ustanovené procesné prostriedky ochrany jeho procesného postavenia, napriek tomu, že tomuto nič nebránilo v podaní návrhu na zastavenie exekúcie, či už exekútorovi alebo súdu, prípadne   v   podaní   návrhu   na   odklad   exekúcie   a   pod.,   čo   však   povinný   t.   j.   právny predchodca navrhovateľa nevykonal.

Sťažovateľ ako exekútor nemal možnosť zastaviť exekučné konanie. Takúto možnosť zákon dáva jedine súdu. Jedine súd je oprávnený exekúciu zastaviť, a to aj bez návrhu.... Ani jedna zo skutočností odôvodňujúca upustenie resp. vrátenie poverenia nenastala. Preto aj z uvedeného jednoznačne vyplýva povinnosť exekútora konať a exekúciu vykonať, pokiaľ súd exekúciu nezastaví.

Zo   skutočností   uvedených...,   s   ktorými   boli   porušovatelia   v   1)   a   v   2)   rade oboznámení,   vyplýva,   že   k   žiadnemu   pochybeniu   pri   priamom   výkone   činnosti   podľa Exekučného poriadku, zo strany sťažovateľa nedošlo. Porušovatelia v 1) a v 2) rade však na vyššie uvedené skutočnosti nebrali zreteľ, čo svedčí o svojvoľnom rozhodovaní v rozpore s platným právom.

Údajná škoda, ktorá mala vzniknúť navrhovateľovi, mu preto v žiadnom prípade nemohla vzniknúť v príčinnej súvislosti s porušením povinností sťažovateľa vyplývajúcich mu zo zákona č. 233/1995 Z. z. a ani z iného zákona, nakoľko tento konal v medziach zákona za účelom riadneho výkonu verejnej moci, ktorú mu zveruje zákon na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí a na ďalšiu činnosť....

Porušovateľ v 1) rade svojím rozhodnutím vykonal konanie, ktoré svojou podstatou (aj keď je nazvané ako konanie o náhradu škody) predstavuje navrátenie do predošlého stavu, čo je v exekučnom konaní vylúčené a uvedené mu odobrili svojim rozhodnutiami aj porušovatelia v 1) a v 2) rade.“

Sťažovateľ   tiež   namieta, že konajúce súdy   vyhodnotili   jeho námietku   nedostatku pasívnej legitimácie arbitrárne. Nesúhlasí s ich záverom, že jeho zodpovednosť je potrebné posúdiť podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku (v znení účinnom v rozhodnom čase, pozn.) a nie podľa ustanovení zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“). V sťažnosti ďalej poukazuje na to, že:

„V rozpore s vlastným právnym názorom, podľa ktorého nemá v danom prípade zodpovedať   za   škodu   štát,   nakoľko   sťažovateľ   nebol   v   postavení   štátneho   orgánu porušovateľ v 1) rade v tej istej právnej veci vydal uznesenie sp. zn. 4C/53/2004-470 zo dňa 11. 07. 2012, ktorým priznal sťažovateľovi postavenie štátneho orgánu v danom konaní a zrušil   svoje   vlastné   rozhodnutie,   ktorým   zaviazal   sťažovateľa   na   uhradenie   súdneho poplatku....

Sťažovateľ   má   za   to,   že   porušovatelia   v   1)   a   v   2)   rade   nesprávne   vyhodnotili námietky   sťažovateľa   o   tom,   že   z   nižšie   uvedených   na   vec   sa   vzťahujúcich   právnych predpisov, právnej praxe ako aj z konštantnej judikatúry súdov je nevyhnutné použitím analogie legis dospieť k záveru, že zodpovednosť štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb. sa vzťahuje aj na škodu spôsobenú exekútorom a v súlade s ustanoveniami zákona č. 58/1969 Zb. má byt' v predmetnom konaní pasívne legitimovaným t.j. odporcom v danom prípade štát a nie sťažovateľ....

V čase kreovania zákona č. 58/1969 Zb. až do 30. 11. 1995, kedy nadobudol účinnosť zákon   č.   233/1995   Z.   z   (Exekučný   poriadok),   výkon   rozhodnutí   bol   upravený   výlučne ustanoveniami   šiestej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   -   teda   občianskym   súdnym konaním. Až od 01. 12. 1995 bolo možné okrem návrhu na výkon rozhodnutia podľa šiestej hlavy OSP podať aj návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (§ 251 OSP v znení účinnom od 01. 12. 1995).

Exekučný   poriadok,   v   platnom   znení   do   30.   6.   2004   neupravoval   výslovným ustanovením právnu situáciu, ako postupovať v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, majúc na mysli postup súdneho exekútora v exekučnom konaní, teda   neobsahoval   ustanovenie   plne   zodpovedajúce   danému   skutkovému   stavu,   pričom neupravoval ani takúto procesnú situáciu, z čoho jednoznačne vyplýva, že bolo potrebné danú právnu skutočnosť podriadiť určitému (konkrétnemu) ustanoveniu zákona za použitia analógie práva....

Skutočnosť, že predchádzajúca právna úprava § 33 ods. 1 Exekučného poriadku neupravovala   odkaz   na   zákon   č.   58/1969   Zb.,   resp.   že   upravovala   možnosť   liberácie, nevylučuje povinnosť osôb,   ktoré sa   cítia   poškodené výkonom verejnej moci   exekútora, uplatňovať svoj nárok spôsobom podľa zákona č. 58/1969 Zb...

Ako vyplýva z definície právneho   postavenia   súdneho exekútora   podanej priamo Exekučným poriadkom,   exekútor   v exekučnom konaní   vykonáva   úlohy štátneho orgánu. Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej) moci sa exekútor podieľa na realizácii základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Na súdneho exekútora vykonávajúceho exekučnú činnosť treba v zmysle uvedeného hľadieť ako na orgán, ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenom zákonom, a to Exekučným poriadkom a subsidiárne Občianskym súdnym poriadkom....

Porušovateľ   v   2)   rade   nesprávne   posúdil   skutočnosť,   že   sťažovateľ   ako   súdny exekútor vykonával činnosť, ktorou bol nútený výkon súdneho rozhodnutia, ktorý prislúcha štátu a ako štátny orgán ho vykonáva exekútor, avšak v prípade ak by v dôsledku jeho činnosti mala vzniknúť škoda, túto nie je možné si uplatňovať voči štátu. Nakoľko medzi navrhovateľom ako povinným a súdnym exekútorom neexistuje súkromnoprávny vzťah, ale verejnoprávny   vzťah   z   titulu   sťažovateľovho   výkonu   štátnej   moci,   v   danom   prípade   za činnosť, ktorou je výkon štátom zverenej moci musí niesť štát aj zodpovednosť.“

Sťažovateľ ďalej namieta, že konajúce súdy neprihliadli na jeho odvolacie námietky a   v   súvislosti   s výkladom   § 33 ods.   1   Exekučného poriadku   neuviedli,   čo   je potrebné považovať za samotnú exekučnú činnosť a čo   činnosť vykonávanú v súvislosti   s touto činnosťou. V tejto súvislosti ďalej v sťažnosti uvádza:

„Posúdenie   zodpovednosti   sťažovateľa   za   škodu   s   poukazom   na   §   33   ods.   1 Exekučného poriadku neobstojí, nakoľko konanie sťažovateľa, ktoré je predmetom sporu medzi   účastníkmi   -   výkon   exekúcie   je   priamou   činnosťou   súdneho   exekútora.   V   tomto prípade   nejde   o   konanie   v   súvislosti   s   činnosťou   podľa   tohto   zákona,   nakoľko   týmto ustanovením mal zákonodarca v úmysle iné, vedľajšie činnosti, ktoré v rámci priameho výkonu exekútorskej činnosti vykonáva súdny exekútor.

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že porušovatelia v 1) a v 2) rade nesprávne právne   posúdili   vec,   nakoľko   v   prípade,   ak   by   sa   námietkou   sťažovateľa   zaoberali a zaoberali sa tiež výkladom daného ustanovenia, po správnej aplikácii tohto ustanovenia na   daný   skutkový   stav   by   dospeli   k   záveru   o   tom,   že   v   danom   prípade   je   pasívne legitimovaným   subjektom   štát   a   zamietli   by   návrh   navrhovateľa   v   dôsledku   nedostatku pasívnej legitimácie sťažovateľa.“

Sťažovateľ   tiež   namieta   nesprávnu   interpretáciu   a   aplikáciu   §   135   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) konajúcimi súdmi, pričom v sťažnosti dospel k záveru, že:„Vzhľadom   k   tomu,   že   Slovenská   komora   exekútorov   ako   aj   Ministerstvo spravodlivosti SR rozhodli, že sťažovateľ nespáchal žiaden správny delikt postihnuteľný podľa   príslušných   právnych   predpisov   (zákon   č.   233/1995   Z.   z.),   máme   zato,   že porušovatelia   v   1)   a   v   2)   rade   boli   tými   rozhodnutiami   viazaní,   resp.   mali   z   týchto rozhodnutí prinajmenšom vychádzať.

Porušovatelia v 1) a v 2) rade sa rozhodnutiami uvedených orgánov nezaoberali a nijako sa nevysporiadali s tým, ako tieto vyhodnotili konanie sťažovateľa, ale porušovateľ v 2) rade uviedol,   že súd v občianskom súdnom konaní nie je viazaný oslobodzujúcim rozsudkom, pričom ako dospel k uvedenému záveru tento neuvádza.

V prípade, ak uvedené tvrdenie opiera porušovateľ v 2) rade o judikatúru týkajúcu sa trestného   konania,   podľa   ktorej   súd   v   občianskom   súdnom   konaní   nie   je   viazaný oslobodzujúcim rozsudkom, túto nesprávne aplikoval na daný skutkový stav a nemožno o ňu oprieť rozhodnutie, že nedošlo v danom prípade ku konaniu v rozpore s § 135 O. s. p., nakoľko v danom prípade neposudzovali konanie exekútora t. j. sťažovateľa orgány činné v trestnom konaní.“

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Rozsudkom sp. zn. 4C/53/2004-431 zo dňa 20. 03. 2012 porušovateľa v 1) rade a rozsudkom sp. zn. 17Co/270/2012-592 zo dňa 20. 02. 2013 porušovateľa v 2) rade bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok   porušovateľa   v   1)   rade   sp.   zn.   4C/53/2004-431   zo   dňa   20.   03.   2012 a rozsudok porušovateľa v 2) rade sp. zn.   17Co/270/2012-592 zo dňa 20. 02. 2013 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľ má právo na náhradu trov konania.“

Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa § 52 ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) tak, aby rozhodol „o odložení vykonateľnosti rozsudku porušovateľa v 1) rade sp. zn. 4C/53/2004-431 zo dňa 20. 03. 2012 v spojením s rozsudkom porušovateľa v 2) rade sp. zn. 17Co/270/2012-592 zo dňa 20. 02. 2013   a   tretej   osobe   -   navrhovateľovi   uložil,   aby   sa   dočasne   zdržal   oprávnenia   mu priznaného právoplatným rozhodnutím.“

Sťažovateľ svoj návrh na rozhodnutie o dočasnom opatrení odôvodňuje takto:„Vzhľadom k tomu, že prípadný výkon právoplatného rozhodnutia porušovateľa v 1) rade   v   znení   rozhodnutia   porušovateľa   v   2)   rade,   by   u   sťažovateľa   spôsobil   veľké hospodárske   nereparovateľné   škody,   navrhujeme,   aby   ústavný   súd   rozhodol   dočasným opatrením o odložení vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí.

V prípade, ak by navrhovateľ podal návrh na výkon rozhodnutia a vymohol by od sťažovateľa priznanú sumu a následne by ústavný súd zrušil rozhodnutia porušovateľov v 1) a   v   2)   rade   a   vrátil   vec   na   ďalšie   konanie,   je   vzhľadom   na   charakter   spoločnosti navrhovateľa, ktorá má len základné imanie vo výške 5.000,- €, viac než pravdepodobné, že následne by sa sťažovateľ nemusel domôcť neprávom vymožených prostriedkov.

Naopak,   pokiaľ   by   ústavný   súd   opatrením   rozhodol   o   odložení   vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí, navrhovateľovi ostávajú zachované všetky zákonné predpoklady na úspešné vymoženie priznaného nároku od sťažovateľa.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 C/53/2004 z 20. marca 2012

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania   všetkých   ostatných   do   úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 C/53/2004 z 20. marca 2012 ústavný   súd   poukazuje   na   princíp   subsidiarity   ustanovený   v   čl.   127   ods.   1   ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.   Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   nemá   právomoc   preskúmať   napadnutý   rozsudok okresného súdu sp. zn. 4 C/53/2004 z 20. marca 2012, pretože ho preskúmal na základe odvolania sťažovateľa podľa § 201 a nasl. OSP krajský súd.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je preto z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie rozsudku krajského súdu sp. zn. 17 Co/270/2012 z 20. februára 2013 (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co/270/2012 z 20. februára 2013

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V   sťažnosti   sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 17 Co/270/2012-592 z 20. februára 2013.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku z 20. februára 2013 uviedol, že „rozsudok   súdu   prvého   stupňa   je   potrebné   v   napadnutej   vyhovujúcej   časti   ako   vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O. s. p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O. s. p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje....

Súd prvého stupňa v prejednávanej veci vykonal dostatočné dokazovanie, vec po právnej stránke správne posúdil a v konečnom dôsledku aj správne vo veci rozhodol.“.

Krajský   súd   sa   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   ďalej   vysporiadal   s   odvolacími námietkami sťažovateľa. K námietke nedostatku pasívnej legitimácie uviedol:

„Neobstoja   námietky   zo   strany   odporcu   ohľadom   nedostatku   vecne   pasívnej legitimácie odporu. Faktom je, že v prejednávanej veci pri prípadnej zodpovednosti štátu za spôsobenú škodu je potrebné použiť s poukazom na prechodné ustanovenia tak ako správne konštatoval   súd   prvého   stupňa   zák.   č.   58/69   Zb.   Keďže   tento   zákon   neupravoval zodpovednosť štátu za činnosť exekútora tak ako ju exaktne upravuje zák. č. 514/2003 Z. z. nemožno analogicky vychádzať a výkladom rozširovať účinnosť zák. č. 58/69 Zb.

Súd   prvého   stupňa   postupoval   v   celom   rozsahu   správne   pokiaľ   posudzoval zodpovednosť súdneho exekútora podľa ust. § 33 ods. 1 Exekučného poriadku platného do 30. 06. 2004. Faktom je, že zodpovednosť exekútora v súčasnej dobe upravuje § 4 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci orgánmi, ktoré konajú v mene štátu. K ním podľa cit. ustanovenia patrí aj súdny exekútor, ak spôsobil škodu   pri   výkone   exekučnej   činnosti   vykonávanej   z   poverenia   súdu   podľa   Exekučného poriadku. Súdny exekútor ako fyzická osoba sa považuje za orgán verejnej moci a exekučná činnosť je výkonom verejnej moci podľa § 1 písm. a/ a § 2 písm. b/ bod 2 zák. č. 514/2003 Z. z. Na druhej strane, keďže ku škode došlo pred účinnosťou zák. č. 514/2003 Z. z. tak ako správne konštatoval súd prvého stupňa na prejednávaný prípad je nutné použiť ust. zák. č. 58/69   Zb.,   ktorý   však   už   takúto   priamu   zodpovednosť   štátu   za   činnosť   exekútora neupravoval. Zároveň je nutné konštatovať, že zodpovednosť exekútora za škodu pri výkone funkcie   exekútora   je   širšia   ako   podľa   zák.   č.   514/2003   Z.   z.,   ktorý   však   nemožno   na prejednávaný prípad použiť. Pokiaľ teda v čase vzniku škody neexistovala zákonná úprava, ktorá by upravovala zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri činnosti exekútora a to aj napriek tomu, že súdny exekútor vykonával svoju činnosť na základe poverenia súdu, je nutné   jeho   zodpovednosť   za   škodu   posudzovať   podľa   ust.   §   33   Exekučného   poriadku platného a účinného v čase vzniku škody.

Obdobne sa danou právnou problematikou zaoberal aj Ústavný súd ČR (výber ÚS 1827/2012) v náväznosti na účinnosť zák. č. 58/69 Zb. a to v súvislosti zodpovednosťou notára za nesprávny úradný postup v čase, keď táto zodpovednosť nebola zák. č. 58/69 Zb. upravená. Pokiaľ teda vychádzame z ust. § 33 ods. 1, 2 v znení platnom a účinnom v čase vzniku škody, exekútor zodpovedá za škodu pri výkone exekučnej činnosti a to nielen za škodu, ktorú spôsobil tretím osobám, ale aj za škodu ktorú spôsobil účastníkom exekučného konania.   Zároveň   je   nutné   zdôrazniť,   že   táto   zodpovednosť   zo   strany   exekútora   je zodpovednosťou objektívnou, teda je uplatniteľná bez ohľadu na subjektívnu stránku, teda zavinenie na strane škodcu.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   preto   neobstoja   námietky   zo   strany   odporcu o nedostatku jeho vecnej pasívnej legitimácie v prejednávanej veci. Súd prvého stupňa sa touto vecnou pasívnou legitimáciou dôsledne zaoberal a odvolací súd v celom rozsahu na argumentácie súdu prvého stupňa poukazuje...“

Následne   sa   krajský   súd   osobitne   zaoberal   jednotlivými   predpokladmi   vzniku zodpovednosti za škodu – vznikom škody a jej výškou, protiprávnym úkonom a príčinnou súvislosťou, pričom v týchto súvislostiach uviedol:

„Predpokladom   zodpovednosti   exekútora   je   v   prvom   rade   porušenie   právnej povinnosti   a   to   predovšetkým   povinností   obsiahnutých   v   Exekučnom   poriadku a Občianskom súdnom poriadku, ale aj v iných právnych predpisoch platných na území SR, ďalej vznik škody alebo ujmy, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a ktorú možno vyjadriť v peniazoch, ďalej tu musí byť daná príčinná súvislosť medzí porušením právnej povinnosti a vzniknutou škodou a zároveň je daná možnosť liberácie súdneho exekútora, kedy liberačným dôvodom je, že k škode nemohlo byť zabránené ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno na ňom požadovať. V súlade s publikovanou judikatúrou možno za vynaloženie   všetkého   úsilia,   ktoré   možno   požadovať   rozumieť   všetku   objektívnu   možnú starostlivosť,   ktorú   mohol   exekútor   vyvinúť,   aby   škodu   odvrátil.   Takouto   okolnosťou   je celkom   typický   neodvrátiteľná   alebo   nepredvídateľná   prírodná   udalosť   ako   je   napr. povodeň nečakaného rozsahu. Exekútor teda zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil svojim osobným   konaní   a   tiež   za   škodu,   ktorá   bola   pri   výkone   činnosti   spôsobená   jeho zamestnancom.

Pokiaľ teda vychádzame z jednotlivých zložiek zodpovednosti za škodu a výkladu pojmu protiprávny úkon je nutné konštatovať, že základným predpokladom zodpovednosti za škodu je porušenie právnej povinnosti. Právna teória vykladá protiprávny úkon ako prejav ľudskej vôle, ktorý je v rozpore s objektívnym právom. Takýto rozpor je protiprávny bez ohľadu na úmysel, či nedbanlivosť, teda zavinenie. Nie je rozhodné o aké predpisy objektívneho práva, pripadne akého právneho odvetvia ide. Porušenie právnej povinnosti preto môže spočívať buď v konaní aktívnom alebo v opomenutí pokiaľ existoval povinnosť určitým spôsobom konať. K pojmovému vymedzeniu protiprávneho úkonu nie je nutné, aby jeho   pôvodným   javom,   prípadne   následkom   bola   škoda.   Škoda   ako   ďalšia   kategória zodpovednosti za škodu môže existovať aj popri alebo bez protiprávneho úkonu. Rovnako nie je rozhodujúce či konajúca osoba vedela, že porušuje právne povinnosti, t. z. či ich chcela alebo nechcela porušiť, prípadne či chcela, či nechcela spôsobiť škodu. To je otázka zavinenia,   čo   nie   je   pojmovým   znakom   protiprávneho   úkonu.   Porušením   práva   je   aj porušenie   ust.   §   415   OZ   týkajúci   sa   občianskoprávnej   prevencie,   ktorá   má   voči   iným právnym predpisom subsidiárnu povahu.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné konštatovať, že k protiprávnemu úkonu zo strany exekútora došlo tým spôsobom, že viedol exekúciu voči subjektu, ktorý nebol povinným v danom exekučnom konaní, kedy súd prvého stupňa sa podrobne zaoberal prechodom   práv   a   povinností   z   pôvodného   povinného   na   právneho   predchodcu navrhovateľa a v konaní bolo jednoznačne preukázané, že tu k prechodu práv povinností nedošlo   a   preto   súdny   exekútor   porušil   svoje   povinnosti   tým,   že   vymáhal   a   vymohol v konečnom dôsledku sumu, ktorá je predmetom tohto konania od právneho predchodcu navrhovateľa   bez   toho,   aby   mal   voči   nemu   preukázaný   prechod   práv   a   povinností z exekučného titulu, na základe ktorého bol poverený vykonaním exekúcie.

Ďalším predpokladom vznikom zodpovednosti za škodu je samotná existencia škody. Výška   škoda   bola   v   konaní   riadne   preukázaná   a   rovnako   odvolací   súd   poukazuje   na konštatovanie   súdu   prvého   stupňa,   keď   jednoznačne   čiastka,   ktorá   je   predmetom   tohto konania   bola   zrazená   z   účtu   právneho   predchodcu   navrhovateľa   a   aj   v   tomto   smere odvolací   súd   poukazuje   na   vecne   správne   a   vyčerpávajúce   odôvodnenie   súdu   prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.

Tretím   predpokladom   zodpovednosti   za   škodu   je   objektívna   existencia   príčinnej súvislostí medzi porušením právnej povinnosti ako príčinou a Škodou vrátane jej rozsahu ako   následkom.   Existencia   príčinnej   súvislosti   je   nevyhnutná   bez   ohľadu   na   to,   či   ide o zodpovednosť založenú na zavinení alebo zodpovednosť objektívnu. Z hľadiska časovej súvislosti   medzi   porušením   právnej   povinností   škodcu   a   skutkovou   udalosťou,   z   ktorej vznikla   škoda,   nie   je   sama   o   sebe   rozhodujúca.   Vecná   súvislosť   príčiny   a   následku   je rozhodujúca, zatiaľ čo časová súvislosť napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. Táto príčinná súvislosť v prejednávanej veci bola riadne preukázaná. Pokiaľ by exekútor viedol exekúciu voči správnemu povinnému subjektu z exekučného titulu, nedošlo, by k vzniku škody,   t.   z.   že   pokiaľ   teda   exekútor   viedol   exekúciu   voči   právnemu   predchodcovi navrhovateľa bez toho, aby mal preukázaný prechod povinností a záväzkov na tento subjekt, jeho   konanie je   v príčinnej   súvislosti   so   škodou,   ktorá   vznikla   právnemu   predchodcovi navrhovateľa.“

Krajský súd sa v odôvodnení zaoberal aj s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej sa okresný súd neriadil § 135 OSP, a tiež jeho tvrdením, že navrhovateľ sa mal brániť proti exekúcii aj žalobou o vylúčenie veci, pričom uviedol:

„Neobstoja tiež námietky odporcu v tom smere, že súd prvého stupňa sa dôsledne nezaoberal ust. § 135 O. s. p., z ktorého vyplýva viazanosť súdu príslušným rozhodnutím daného   orgánu.   V   prejednávanej   veci   ani   Ministerstvo   spravodlivosti   SR,   ani   Komora exekútorov nevydala záväzné rozhodnutie ohľadom porušenia povinnosti zo strany súdneho exekútora,   ale len vyjadrenie v tom smere,   že súdny exekútor svoje povinnosti porušil. Takýto prípis nemôže byť pre súd záväzný v konaní o posudzovaní škody spôsobenej súdnym exekútorom.   Okrem   toho   je   potrebné   poukázať   na   tú   skutočnosť,   že   súd   v   občianskom súdnom   konaní   nie   je   viazaný   oslobodzujúcim   rozsudkom,   t.   z.,   že   námietky   odporcu ohľadom porušenia ust. § 135 O. s. p. v odvolaní neobstoja.

Neobstoja tiež námietky odporcu v tom smere, že dotknutá osoba mohla využiť na ochranu svojich práv žalobu o vylúčenie veci z exekúcie v zmysle § 55 zák. č. 233/1995 Z. z. V   prejednávanej   veci   je   nepochybné,   že   predmetom   exekučného   konania   bol   výkon rozhodnutia   formou   odpísania   peňažných   prostriedkov   z   účtu   právneho   predchodcu navrhovateľa. V takomto prípade, ak sa vedie nesprávny výkon exekúcie takýmto spôsobom, z účtu inej osoby ako povinného, nemôže sa táto osoba brániť vylučovacou žalobou. Takáto osoba   sa   môže   brániť   len   v   prípade,   ak   by   sa   jednalo   o   výkon   rozhodnutia   predajom hnuteľných, prípadne nehnuteľných veci, čo však nie je prejednávaný prípad.

O tom, že exekúcia bola vedená voči nesprávnemu povinnému subjektu svedčí i tá skutočnosť, že v konečnom dôsledku dané exekučné konanie bolo zastavené práve z dôvodu, že nebol preukázaný prechod povinností na iný subjekt, t. z. P. a. s. ako je subjekt určený v exekučnom titule, t. z. P. a. s. (uznesenie OS Považská Bystrica sp. zn. Er 2379/99-55 zo dňa 11. 08. 2003).

Preto v konečnom dôsledku dospel odvolací súd k záveru, že je potrebné napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť, pričom vo zvyšku v náväznosti na § 219 ods. 2 O. s. p. odvolací súd poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.“

Pri   preskúmavaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. 4 C/53/2004-431 z 20. marca 2012, ktorým bol sťažovateľ zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi 209 994,36 € s vymedzeným   príslušenstvom.   V   odôvodnení   svojho   rozsudku   okresný   súd   podrobne poukázal na vykonané dokazovanie a na skutkové zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli. Okresný súd sa osobitne zaoberal tým, či boli splnené podmienky na to, aby exekútor viedol exekúciu proti inému než tomu, kto bol v exekučnom titule označený ako povinný. V tejto súvislosti v odôvodnení uviedol:

„Vykonateľný exekučný titul - rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 9Cb/45/97- 135 zo dňa 24. 6. 1999, svedčí ako povinnému P., a. s.... Návrh oprávneného na vykonanie predmetnej exekúcie je zo dňa 3. 9. 1999, podaný na EÚ Mgr. E. M. bol dňa 8. 9. 1999. V návrhu   na   vykonanie   exekúcie   oprávnený   označil   osobu   povinného   totožne   s   osobou žalovaného v rozsudku č. k. 9Cb/45/97-135 KS v Trenčíne.... Zmluva o predaji podniku zo dňa 15. 1. 1998 a Dohoda o vysporiadaní záväzku zo dňa 5. 2. 2001 sa uvádzajú aj v príkaze odporcu na začatie exekúcie zo dňa 14. 3. 2003. Zmluva o predaji podniku formou vzájomného vysporiadania aktív a pasív podľa § 476 a nasl. ObZ datovaná 15. 1. 1998 bola uzavretá medzi P. a. s. P... v označení postupca a P., a. s. P... v označení postupník. Aj keď je táto zmluva označená ako zmluva o predaji podniku uzatvorená podľa § 476 a nasl. ObZ, vychádzajúc   z   obsahu   zmluvy,   vymedzenia   predmetu   zmluvy,   označenia   postavenia zmluvných strán, neprevádzal sa ňou podnik ani jeho časť. Jej predmetom je vysporiadanie určitých   aktív   a   zároveň   prevzatie   dlhov   ako   nevysporiadaných   záväzkov   voči   tretím osobám   medzi   postupcom   a postupníkom,   pričom   pri   aktívach   i   pasívach   je   odkaz špecifikácie   na   prílohy   č.   1   –   14.   K tejto   zmluve   neboli   účastníkmi   konania   doložené príslušné   prílohy,   zmluvu   bola   predložená   odporcom   len   v   kópii,   pričom   sám   odporca spochybňuje navyše dátum uzatvorenia tejto zmluvy. Ak by súd vychádzal z toho, že zmluva bola uzatvorená 15. 1. 1998, potom treba uviesť, že k prechodu práva alebo povinnosti môže   dôjsť   až po vydaní   exekučného   titulu   v tom   zmysle,   že nemožno akceptovať taký prechod práva alebo povinnosti, ku ktorému došlo pred vydaním exekučného titulu, pretože ak by k prechodu došlo pred vydaním exekučného titulu, tento prechod sa mal prejaviť už v základnom   konaní   a   vo   vyriešení   vecnej   legitimácie   v   základnom   sporovom   konaní. Pochybenie   v   základnom   sporovom   konaní   spočívajúce   v   tom,   že   nebol   rešpektovaný prechod práva alebo povinnosti nemožno naprávať v exekučnom konaní. Ak mal odporca pochybnosť,   kedy   bola   uzavretá   zmluva   o   predaji   podniku,   potom   je   otázne,   prečo   pri vedení exekúcie vzal do úvahy túto zmluvu. Treba dodať, že zo zmluvy o predaji podniku tak, ako bola predložená súdu a ani na základe iných dôkazov vykonaných v tomto konaní nemožno   jednoznačne a nespochybniteľne   vyvodiť,   že   na pôvodného navrhovateľa touto zmluvou prešla predmetná povinnosť.

Dohoda o vysporiadaní záväzku ako ďalší úkon, na ktorý sa odporca odvoláva pri zmene osoby povinného oproti exekučnému titulu, je síce datovaná 5. 2. 2001, t. j. po vydaní exekučného titulu a je síce uzatvorená medzi veriteľom P. s. r. o. ako veriteľom a P. ako dlžníkom,   ale   ani   z   tejto   dohody   o vysporiadaní   záväzku,   z   jej   obsahu   nie   je   možné predmetnú pohľadávku P. s. r. o. stotožniť s predmetným záväzkom P. a. s. P. Dohoda o vysporiadaní záväzku datovaná 5. 2. 2001 bola doložená odporcom, pričom súdu nebola doložená   zmluva   o   postúpení   pohľadávky   zo   dňa   5.   8.   1998,   na   ktorú   sa   táto   dohoda odvoláva.   Z   tejto   dohody   o   vysporiadaní   záväzku,   z   jej   obsahu   sa   nedá   vyvodiť   (keď pohľadávky resp. dlhy sa uvádzajú len v číselnom vyjadrení, bez toho, aby bola pohľadávka resp. dlh označený konkrétne a bez toho, aby bolo uvedené na základe akých právnych skutočností   dlh   vznikol)   prechod   povinnosti   pôvodného   povinného   na   pôvodného navrhovateľa.   Pre   záver,   že   došlo   k   prechodu   povinností   z P.   a.   s.   P.   na   pôvodného navrhovateľa P. a. s. nestačí tvrdenie bývalého konateľa P. s. r. o. Ing. B. H., že od M. má vedomosť danú ústne, že predmetný záväzok je vo vzťahu k P., že je tu ústne vyhlásenie správcu konkurznej podstaty úpadcu P. a. s., že predmetný záväzok je záväzkom P., a. s., že tu bola dohoda s P., že budú platiť P. s. r. o. Túto výpoveď svedka nepotvrdili vtedajší štatutárni   zástupcovia   P.   Ing.   S.   a Ing. Č.   Výpoveď   Ing.   B.   H.,   vo   vzťahu   k   správcovi konkurznej   podstaty   úpadcu   nekorešponduje   s   preukázaným   zistením,   že   P.   s.   r.   o.   si predmetnú pohľadávku z predmetného exekučného titulu prihláškou zo dňa 11. 7. 2000 podanou na Krajskom súde v Bratislave dňa 24. 7. 2000 prihlásil do konkurzného konania úpadcu P., a. s.. Prihlásená pohľadávka bola správcom konkurznej podstaty priznaná 15. 2. 2001. Z horeuvedeného možno vyvodiť, že odporca viedol exekúciu proti inému, než tomu, kto bol uvedený v exekučnom titule za situácie, že nedošlo k prechodu alebo k prevodu predmetnej   povinnosti   z P.   a.   s.   na   pôvodného   navrhovateľa   P.,   a.   s.,   t.   j.   odporca postupoval v rozpore s § 37 ods. 3 Exekučného poriadku.“

K výške škody, ktorá mala vzniknúť, okresný súd uviedol:

„Dôsledkom toho bola skutočnosť, že z účtov pôvodného navrhovateľa P. a. s. boli v období od 18. 6. 2003 do 2. 9. 2003 odpísané peňažné prostriedky v prospech odporcu alebo oprávneného v celkovej výške 6 326 290,10 Sk. Svedčia o tom zmluvy o bežnom účte, oznámenia Tatra banky a. s. Bratislava. Podľa oznámení Tatra banka a. s. boli zrealizované úhrady v prospech súdneho exekútora alebo oprávneného na základe exekučného príkazu č. EX   2018/02,   čo   potvrdil   aj   sám   odporca.   K   činnosti   odporcu,   ktorá   bola   zavŕšená odpísaním peňažných prostriedkov z účtov pôvodného navrhovateľa došlo od 15. 4. 2002 do 2. 9. 2003.“

Okresný   súd   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   skúmal, či   za škodu   je zodpovedný sťažovateľ ako súdny exekútor, a v tejto súvislosti uviedol:

„Pri skúmaní, či za škodu vzniknutú P. a. s. P. zodpovedá odporca ako exekútor, súd vychádzal z prechodného ustanovenia § 27 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V danom prípade exekučnú činnosť, v súvislosti s   ktorou   vznikla   škoda,   vykonával   odporca   pred   nadobudnutím   účinnosti   zákona   č. 514/2003 Z. z. t. j. pred 1. 7. 2004, potom zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 514/2003 Z.   z. sa spravuje doterajšími predpismi. Doterajším predpisom vo vzťahu k zákonu č. 514/2003 Z. z. je zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutí orgánu štátu alebo jeho nesprávnym   úradným   postupom.   Tento   zákon   však   upravoval   zodpovednosť   za   škodu spôsobenú v občianskom súdkom konaní, v konaní pred štátnym notárstvom, pred správnym konaní, v konaní pred miestnym ľudovým súdom a v trestnom konaní, tiež v konaní orgánov spoločenskej organizácie, čo nie je tento prípad. Zodpovednosť exekútora za škodu v danom čase upravoval zákon č. 233/1995 Z. z. - Exekučný poriadok vo svojom ustanovení § 33 ods. 1 v znení účinnom do 30. 6. 2004 tak ako je citovaný v odôvodnení tohto rozsudku. Toto ustanovenie nemá odkaz na iný osobitný predpis. Súd preto zodpovednosť odporcu ako exekútora posudzoval podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku so záverom, že odporca je v tomto konaní vecne pasívne legitimovaný.“

Okresný súd ďalej v odôvodnení uzavrel:

„Na základe výsledkov dokazovania súd dospel k záveru, že odporca zodpovedá za škodu vzniknutú navrhovateľovi v zmysle § 33 ods. 3 Exekučného poriadku. Zodpovednosť exekútora za nim spôsobenú škodu v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti podľa tohto   ustanovenia   je   objektívnou   zodpovednosťou   bez   ohľadu   na   jeho   zavinenie. Predpokladmi zodpovednosti za škodu je vznik škody a príčinná súvislosť medzi vznikom škody   a   protiprávnym   konaním   exekútora   pri   výkone   exekučnej   činnosti,   pričom protiprávnosť tohto konania musí vyplývať z porušenia zákonom ustanovenej povinnosti. Súd   musí   skúmať,   či   nie   sú   dané   dôvody   na   vylúčenie   zodpovednosti   exekútora,   tzv. liberačné dôvody a či teda zodpovedný subjekt vynaložil všetko úsilie, ktoré možno od neho požadovať, pod čím treba rozumieť každú možnú starostlivosť, ktorú bolo možné za daných podmienok konkrétneho prípadu vyvinúť, aby sa zabránilo vzniku škody. Podľa názoru súdu sú   splnené   všetky   predpoklady   zodpovednosti   za   škodu   odporcu,   pričom   protiprávnosť konania   odporcu   súd   vidí   v   porušení   zákonom   ustanovenej   povinnosti   v   §   37   ods.   3 Exekučného   poriadku,   keď   odporca   viedol   exekúciu   proti   inému   než   tomu,   kto   bol v exekučnom titule označený ako povinný, hoci nebolo preukázané, že na v tomto prípade navrhovateľa prešla povinnosť z exekučného titulu. Bol preukázaný vznik škody ako ujmy, ktorá nastala v majetkovej sfére navrhovateľa a je objektívne vyjadriteľná peniazmi, t. j. skutočnej škody. Navrhovateľovi vznikla škoda odpísaním peňažných prostriedkov z jeho účtov v prospech odporcu a oprávneného. Skutočnosť, že odpísané peňažné prostriedky patrili pôvodnému navrhovateľovi, nebolo v konaní sporné. Podľa potvrdení Tatra banky a. s.   v   súvislosti   s   predmetným   exekučným   konaním   EX   2018/02   boli   pôvodnému navrhovateľovi   odpísané   peňažné   prostriedky   celkom   vo   výške   6   326   290,10   Sk,   čo v prepočte   na   eur   činí   209   994,36   eur.   Priznaniu   tejto   sumy   navrhovateľovi   nebráni právoplatný rozsudok vo veci sp. zn. 40Cb/36/2005 Okresného súdu Trenčín, ktorým bola pôvodnému   navrhovateľovi   priznaná   suma   vo   výške   3   275   886,80   Sk   z   dôvodu bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo na strane P., s. r. o., IČO..., z dôvodu zexekvovania tejto sumy pôvodnému navrhovateľovi v predmetnej exekúcii vedenej odporcom. P. s. r. o, IČO...   v   zmysle   tohto   rozsudku   totiž   neplnil   ani   pôvodnému   navrhovateľovi   a   ani navrhovateľovi,   medzičasom   zanikol,   jeho   záväzok   neprešiel   na   inú   osobu.   Toto konštatovanie vyplýva z nerozporovaných tvrdení bývalých konateľov P., s. r. o. a P., a. s. Okresný súd Trenčín vo svojej veci sp. zn. 40Cb/36/2005 pri rozhodnutí vo veci samej vyslovil v podstate obdobný právny názor ako súd v tejto veci. Pokiaľ odporca namietal, že ak je daná jeho zodpovednosť za škodu, tak potom v nižšej sume a to vo výške 3 422 672,80 Sk, t. j. 113 611,92 eur s poukazom na § 97, 110 ods. 2, 3, § 64 Exekučného poriadku a vydané príkazy na začatie exekúcie a vyúčtovania trov vo všetkých odporcom vedených exekučných konaniach, súd uvádza, že sám odporca potvrdil, že exekučný príkaz prikázaním pohľadávky sa realizoval len vo veci sp. zn. EX2018/02, že jeho označenie ako osoby, dlžníka   povinného   v   príkazoch   na   začatie   exekúcie   zo   dňa   19.   6.   2003   je   interným označením v rámci 33 exekučných konaní a že neexistoval vzťah medzi ním a P. a. s. ako vzťah medzi dlžníkom a povinným. Odporca nebol dlžníkom povinného. Medzi protiprávnym konaní odporcu a škodou je daná príčinná súvislosť. Odporca neuviedol a nepreukázal také skutočnosti,   ktoré   by   viedli   k jeho   liberácii.   Takýmto   liberačným   dôvodom   nemôže   byť obrana,   že   pôvodný   navrhovateľ   nevyužil   všetky   prostriedky   vedúce   k   zastaveniu exekučného konania. Toto tvrdenie odporcu nezodpovedá celkom pravde, pretože pôvodný navrhovateľ   podal   v   predmetnej   exekučnej   veci   námietky,   konanie   o   námietkach   bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku. Opravné prostriedky proti príkazu na začatie exekúcie a upovedomení o spôsobe vykonania exekúcie nie sú prípustné. Napokon vo veci sp. zn. Er2379/99 exekučný súd Okresný súd Považská Bystrica exekúciu zastavil svojim rozhodnutím   č.   k.   Er   2379/99-55   a   to   nie   z   dôvodu   podaného   návrhu   na   zastavenie exekučného konania oprávneným, ale s poukazom na § 37 ods. 3 Exekučného poriadku z dôvodu, že nebol preukázaný prechod povinnosti z exekučného titulu na iný subjekt - P., a. s.   Ak   odporca   poukazoval   na   rozhodnutia   o   námietkach   exekučným   súdom   v   iných exekučných konaniach, potom treba uviesť, že exekučný súd okrem iného aj uviedol, že nezodpovedá skutočnosti tvrdenie P. a. s. ako povinného v daných exekučných konaniach, že exekučný titul znie na iný subjekt, keď exekučný súd uviedol, že v exekučnom titule je subjekt presne označený a to P.“

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorý potvrdil v podstatnej časti rozsudok okresného súdu. Sťažovateľ v sťažnosti podrobne uvádza svoje argumenty, na základe ktorých sa domnieva, že právny názor krajského súdu vyjadrený v namietanom rozsudku je arbitrárny a zjavne neodôvodnený. Základ svojej argumentácie sťažovateľ súhrnne vyjadruje v závere svojej sťažnosti v štyroch bodoch, pričom uvádza:

„Porušenie ústavného práva sťažovateľa vidí sťažovateľ v tom, že porušovatelia v 1) a v 2) rade:

-   v rozpore   s preukázaným skutkovým stavom   nesprávne   posúdili   výšku   náhrady škody,

-   nesprávne   vyhodnotili,   že   sťažovateľ   porušil   svoje   povinnosti   vyplývajúce   mu z Exekučného poriadku a platných právnych predpisov,

- nesprávne vyhodnotili sťažovateľom namietaný nedostatok pasívnej legitimácie na strane sťažovateľa,

- nezaoberali sa dôkazmi a tvrdeniami sťažovateľa, ktoré tento uvádzal v konaním pred porušovateľom v 1) rade a v podanom odvolaní ako aj skutočnosťami uvádzanými sťažovateľom, ktorými tento preukázal svoje tvrdenia v konaní.“

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   námietkami   sťažovateľa   uvedenými   v   jeho   sťažnosti konštatuje, že krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku z 20. februára 2013 a okresný súd v odôvodnení rozsudku z 20. marca 2012 dávajú podrobné odpovede na sťažovateľove námietky,   t.   j.   predovšetkým   sa   vysporiadali   s   otázkou   pasívnej   vecnej   legitimácie sťažovateľa, skúmali výšku škody a tiež hodnotili, či sťažovateľ porušil svoju povinnosť ako súdny exekútor (predovšetkým v súvislosti s tým, či boli splnené podmienky na to, aby viedol exekúciu proti inému ako v exekučnom titule označenému povinnému). Konajúce súdy svoje závery dostatočným spôsobom odôvodnili, preto nie sú zjavne neodôvodnené a nemožno   ich   považovať ani za   prejav svojvôle   (arbitrárnosti).   Predmetné   rozhodnutia vyjadrujú   jeden   z   možných   spôsobov   právneho   posúdenia   zisteného   skutkového   stavu, a preto sú ústavne udržateľné.

Argumentácia sťažovateľa je založená na jeho nespokojnosti s rozsudkami krajského súdu   a   okresného   súdu   a   tiež   je   prejavom   odlišného   právneho   posúdenia   zisteného skutkového   stavu.   V   tejto   súvislosti   je   potrebné   uviesť,   že   odlišné   právne   hodnotenie skutkového stavu je klasickým východiskom sporového konania, kde v súdnom konaní proti sebe stoja účastníci konania, ktorí majú odlišný a protichodný názor na vzniknutú skutkovú situáciu,   ktorá   spravidla   vyplýva   zo   zmluvného   alebo   zodpovednostného   vzťahu   medzi sporovými   stranami.   Súd,   ktorý   rozhoduje   spor   účastníkov   konania,   pri   rozhodnutí v prospech   jedného   z   účastníkov   rozhodne   v   zásade   aj   v   súlade   s   právnym   názorom úspešného účastníka, teda spravidla v rozpore s právnym názorom neúspešného účastníka. Skutočnosti, ktoré sťažovateľ uvádza v sťažnosti, podľa názoru ústavného súdu sú len jeho odlišným právnym názorom na predmet sporu. Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako nesvedčia o takých pochybeniach v postupe krajského súdu v namietanom konaní a v jeho rozsudku, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právne závery krajského súdu sú dostatočne odôvodnené, nemajú znaky arbitrárnosti, teda svojvôle, sú logické a vyplývajú z relevantných skutkových zistení, možno k nim dospieť aplikáciou a výkladom príslušných ustanovení   predovšetkým   Exekučného   poriadku,   zákona   č.   58/1969   Zb.   a   zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade   s procesnoprávnymi a   hmotnoprávnymi predpismi   konania   v   občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil   žiadne   také   skutočnosti,   ktoré   by   naznačovali   možnosť   vyslovenia   porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom   krajského   súdu   z   20.   februára   2013   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad   príslušných   ustanovení   Exekučného   poriadku,   zákona   č.   58/1969   Zb.   a   zákona č. 514/2003 Z. z. krajským súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti,   ktoré   by   signalizovali   možnosť   vyslovenia   porušenia   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 Co/270/2012 z 20. februára 2013 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013