znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 607/2012-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   14.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F. P., s. r. o.,   B.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   B.   F.,   vedené   pod spisovými   značkami:   Rvp 12426/2012,   Rvp 12427/2012,   Rvp 12428/2012, Rvp 12429/2012,   Rvp 12430/2012,   Rvp 12431/2012,   Rvp 12432/2012,   Rvp 12433/2012, Rvp 12434/2012 a Rvp 12435/2012,   ktorými namieta porušenie svojich   základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie   čl. 12   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl. 14   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaniach   vedených   pod   spisovými   značkami:   7 Er/715/2011,   4 Er/751/2011, 7 Er/680/2011,   5 Er/726/2011,   2 Er/636/2011,   4 Er/397/2011,   1 Er/540/2011, 4 Er/376/2010, 1 Er/376/2011 a 1 Er/680/2011, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   vedené   pod   spisovými   značkami: Rvp 12426/2012,   Rvp 12427/2012,   Rvp 12428/2012,   Rvp 12429/2012,   Rvp 12430/2012, Rvp 12431/2012,   Rvp 12432/2012,   Rvp 12433/2012,   Rvp 12434/2012   a Rvp 12435/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 12426/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 10. septembra 2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), vedené   pod   spisovými   značkami:   Rvp 12426/2012,   Rvp 12427/2012,   Rvp 12428/2012, Rvp 12429/2012,   Rvp 12430/2012,   Rvp 12431/2012,   Rvp 12432/2012,   Rvp 12433/2012, Rvp 12434/2012 a Rvp 12435/2012,   ktorými namieta porušenie svojich   základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný   súd“)   v   konaniach   vedených   pod   spisovými   značkami:   7 Er/715/2011, 4 Er/751/2011,   7 Er/680/2011,   5 Er/726/2011,   2 Er/636/2011,   4 Er/397/2011, 1 Er/540/2011,   4 Er/376/2010,   1 Er/376/2011   a 1 Er/680/2011   (ďalej   aj   „napadnuté konania“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka v napadnutých konaniach vedených okresným súdom   podanými   návrhmi   požiadala   súdneho   exekútora   o   vykonanie   exekúcií.   Súdny exekútor   postupujúc   podľa   procesnej   úpravy   obsiahnutej   v   zákone   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov následne požiadal okresný súd o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, čím došlo podľa sťažovateľky k zákonnému založeniu povinnosti okresného súdu rozhodnúť o nich v rámci priznanej právomoci v zákonom ustanovených lehotách.

Sťažovateľka uvádza, že okresný súd o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcií dosiaľ nerozhodol napriek tomu, že tieto veci podľa jej názoru   nevykazujú   znaky   nadmernej   právnej   zložitosti   a   nevyžadujú   takú   spoluprácu okresného súdu s účastníkmi konania, ktorá by mohla podstatne ovplyvniť jeho posúdenie, resp. rozhodnutie v týchto veciach.

Keďže   okresný   súd   bol   podľa   názoru   sťažovateľky   v napadnutých   konaniach neodôvodnene nečinný, resp. postupoval neefektívne, sťažovateľka podala 25. mája 2011 v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predsedovi okresného súdu sťažnosti na prieťahy v ňou iniciovaných exekučných konaniach (ďalej len „sťažnosti na prieťahy v konaniach z 25. mája 2011“), na ktoré do dňa doručenia sťažností ústavnému súdu nedostala žiadnu odpoveď.

Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich   zákaz diskriminácie.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o jej   sťažnostiach   rozhodol   nálezom, v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu v napadnutých konaniach boli porušené ňou označené základné práva podľa ústavy, práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj ďalšie ňou označené ustanovenia ústavy a dohovoru, a zároveň sa domáha prikázať okresnému   súdu   v týchto   konaniach   konať bez zbytočných   prieťahov   a   napokon   uložiť okresnému súdu zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1   K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o   ústavnom   súde   možno   v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   spisovými značkami:   Rvp 12426/2012,   Rvp 12427/2012,   Rvp 12428/2012,   Rvp 12429/2012, Rvp 12430/2012,   Rvp 12431/2012,   Rvp 12432/2012,   Rvp 12433/2012,   Rvp 12434/2012 a Rvp 12435/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností,   ako aj vzhľadom   na totožnosť   v   osobe sťažovateľky   a okresného súdu,   proti ktorému sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2   K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených pod spisovými značkami: 7 Er/715/2011, 4 Er/751/2011, 7 Er/680/2011, 5 Er/726/2011, 2 Er/636/2011, 4 Er/397/2011, 1 Er/540/2011, 1 Er/376/2011 a 1 Er/680/2011

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že postupom okresného súdu v napadnutých konaniach došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

II.2.1   K namietanému   postupu   okresného   súdu   v konaniach   vedených   pod spisovými značkami: 7 Er/715/2011, 4 Er/751/2011 a 1 Er/680/2011

Z   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je odstránenie stavu právnej neistoty (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu   (I. ÚS 10/98,   I. ÚS 44/99,   IV. ÚS 68/02),   alebo iným zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 86/08).

Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj ustálený právny názor (napr. II. ÚS 12/01,   IV. ÚS 61/03,   IV. ÚS 205/03,   I. ÚS 16/04),   podľa   ktorého   sa   ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany namietané porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd ju zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v označených konaniach, v ktorých   podľa   zistení   ústavného   súdu   okresný   súd   rozhodol   o   žiadostiach   súdneho exekútora o vydanie poverení na vykonanie exekúcií tak, že uznesením z 18. júla 2012 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie čo do zmenkového úroku   v časti   presahujúcej   200,06   €   zamietol   a následne   vydal   poverenie   pre   súdneho exekútora   na   vykonanie   exekúcie   na   zvyšnú   časť   pohľadávky   s   príslušenstvom (sp. zn. 1 Er/680/2011) a uzneseniami z 25. júla 2012 a 3. septembra 2012 zamietol žiadosti súdneho   exekútora   o vydanie   poverení   na   vykonanie   exekúcií   (sp. zn.   7 Er/715/2011 a sp. zn.   4 Er/751/2011).   V čase   podania   sťažností   už   teda   postupom   okresného   súdu v označených   konaniach   zjavne   nemohlo   dochádzať   k namietanému   porušovaniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených zistení ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol tieto časti sťažností sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.2.2   K namietanému   postupu   okresného   súdu   v konaniach   vedených   pod spisovými   značkami:   7 Er/680/2011,   5 Er/726/2011,   2 Er/636/2011,   4 Er/397/2011, 1 Er/540/2011 a 1 Er/376/2011

V   konaniach   o   sťažnostiach   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   v   ktorých   sťažovatelia namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou vyžaduje   preukázanie   podania   sťažnosti   predsedovi   príslušného   súdu   proti   porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona o súdoch. Takúto sťažnosť totiž ústavný súd považuje za účinný prostriedok ochrany   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru),   ktorý   vzhľadom   na   subsidiárne   postavenie   ústavného   súdu   pri   ochrane základných práv a slobôd treba využiť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04).

Účinnosť tohto právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1 a § 116 ods. 1 písm. b) tohto zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom   vybavovania   sťažnosti   je   zistiť,   či   v   danej   veci   boli   spôsobené   prieťahy v konaní...“. V zmysle § 64 ods. 2 prvej vety zákona o súdoch „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Účelom   sťažnosti   proti   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa príslušných ustanovení zákona o súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie je   v   súlade   so   základným   právom   zaručeným   čl. 48   ods. 2   ústavy,   ale   poskytnutie príležitosti   súdu,   aby   sám   urobil   nápravu   a   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený nesprávnym   postupom   alebo   svojou   nečinnosťou   (m.   m.   II. ÚS 64/97,   I. ÚS 20/05). Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2   ústavy   (a   tiež   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru),   koná   iba   za   predpokladu,   ak sťažovateľ preukáže, že účinne využil označený právny prostriedok nápravy podľa zákona o súdoch,   alebo ak preukáže, že túto podmienku   nesplnil z dôvodov   hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade, ak všeobecný súd reagujúc na sťažnosť sťažovateľa podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch prijme opatrenia smerujúce k zabezpečeniu   ochrany jeho základného   práva,   zakladá   to   podľa   názoru   ústavného   súdu dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   tvrdí,   že v   súlade   so   zákonom   o   súdoch „podal[a] písomne ešte dňa 25. 05. 2011 do rúk predsedu exekučného súdu sťažnosť na postup súdu smerujúcu   proti   porušovaniu   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov“.

Ústavný súd zo spisovej dokumentácie okresného súdu zistil, že uvedené tvrdenie sťažovateľky nemôže zodpovedať skutočnosti, keďže žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverení   na   vykonanie   exekúcií   boli   okresnému   súdu   doručené   až   4. júla 2011   (sp. zn. 1 Er 540/2011),   2. augusta 2011   (sp. zn.   2 Er 636/2011),   12. augusta 2011   (sp. zn. 7 Er 680/2011)   a 26. augusta 2011   (sp. zn.   5 Er 726/2011),   teda   po   údajnom   podaní sťažností   na   prieťahy   v konaniach   z 25. mája   2011,   resp.   17.   mája   2011   (sp. zn. 1 Er 376/2011) a 23. mája 2011 (sp. zn. 3 Er 397/2011), to znamená v krátkom časovom období pred podaním sťažností na prieťahy v konaniach z 25. mája 2011.

Z tvrdení sťažovateľky uvádzaných v sťažnostiach vyplýva, že sa mala sťažnosťami na   prieťahy   v konaniach   z 25. mája   2011   domáhať   ochrany   svojich   práv   v čase,   keď okresnému   súdu   ešte   neboli   ani   doručené   žiadosti   o udelenie   poverení   na   vykonanie exekúcií zo strany súdneho exekútora alebo v krátkom časovom odstupe od podania žiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, teda v čase, keď neprichádzala do úvahy ani možnosť porušovania jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľka   v označených   konaniach   nepreukázala podanie sťažností na prieťahy v konaní podľa § 62 a nasl. zákona o súde, v sťažnostiach neuvádza   žiadne   argumenty,   ktorými   by   preukazovala,   že   podmienku   využitia   tohto prostriedku   ochrany   svojho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   nesplnila z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa,   pričom   existenciu   takýchto   dôvodov   nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažností, a preto ústavný súd nemohol v danom prípade zvažovať možnosť uplatnenia postupu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd v súvislosti s namietaným postupom okresného súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, poukazuje na to, že sťažnosti   boli ústavnému súdu   podané   predčasne,   a   to   v   čase,   keď   ešte   nebolo   možné dospieť k záveru, že by vyčerpanie právneho prostriedku, ktorý zákon účinne poskytuje sťažovateľke na ochranu jej základných práv, bolo bezúspešné a neprinieslo ním sledovaný cieľ.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.

II.3   K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených pod spisovými   značkami:   7 Er/715/2011,   4 Er/751/2011,   7 Er/680/2011,   5 Er/726/2011, 2 Er/636/2011, 4 Er/397/2011, 1 Er/540/2011, 1 Er/376/2011 a 1 Er/680/2011

Sťažovateľka sťažnosťami namieta aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v označených   konaniach v priamej   príčinnej   súvislosti   (z   rovnakých   dôvodov)   s   namietaným   porušením   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   v   zmysle   ktorého v označených konaniach nie sú splnené podmienky na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k rovnakému záveru dospel, aj pokiaľ ide   o namietané porušenie ďalších sťažovateľkou označených   základných   práv   podľa   ústavy,   práva   podľa   dodatkového   protokolu a označených článkov ústavy a dohovoru.

Na   základe   uvedeného   preto   ústavný   súd   sťažnosti   aj   v   tejto   časti   odmietol   pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.4   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1,   čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu,   ako   aj   čl. 12   ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Er 376/2010

Ako už bolo uvedené, z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Sťažovateľka   sťažnosťou   vedenou   pod   sp. zn.   Rvp 12433/2012   napáda   postup okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 Er 376/2010,   ktoré   bližšie   identifikuje prostredníctvom označenia povinného menom a priezviskom (Z. V.), dátumom narodenia a spisovej   značky   súdneho   exekútora   (EX   60042011/2009).   Ústavný   súd   pri   príprave predbežného prerokovania tejto sťažnosti zistil, že pod sp. zn. 4 Er 376/2010 je okresným súdom   vedené   iné   konanie,   a to   konanie   o vymoženie   sumy   331,93   €   s prísl.,   pričom oprávnenou   osobou   je   Slovenská   republika   –   Krajské   riaditeľstvo   Policajného   zboru v Trenčíne a povinnou osobou je Š. H.

Z uvedeného teda vyplýva, že postupom okresného súdu v predmetnej veci nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu a ani ňou označeného článku ústavy a dohovoru, pretože na okresnom súde také konanie, ako ho označila sťažovateľka, nie je vedené. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 12433/2012 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažností bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012