znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 605/2012-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   14.   decembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F. P., s. r. o.,   B.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   B.   F.,   vedené   pod spisovými   značkami:   Rvp 11369/2012,   Rvp 11370/2012,   Rvp 11371/2012, Rvp 11372/2012,   Rvp 11373/2012,   Rvp 11374/2012,   Rvp 11375/2012   a Rvp 11376/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   a   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd,   ako   aj   porušenie   čl. 12   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   a   čl. 14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Čadca v konaniach vedených pod spisovými značkami: 6 Er/437/2011, 6 Er/737/2011, 6 Er/453/2011, 8 Er/256/2011, 8 Er/537/2011, 8 Er/19/2011, 8 Er/179/2011 a 11 Er/884/2011, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   vedené   pod   spisovými   značkami: Rvp 11369/2012,   Rvp 11370/2012,   Rvp 11371/2012,   Rvp 11372/2012,   Rvp 11373/2012, Rvp 11374/2012, Rvp 11375/2012 a Rvp 11376/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 11369/2012.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   o d m i e t a   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 24. augusta 2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), vedené   pod   spisovými   značkami:   Rvp 11369/2012,   Rvp 11370/2012,   Rvp 11371/2012, Rvp 11372/2012,   Rvp 11373/2012,   Rvp 11374/2012,   Rvp 11375/2012   a Rvp 11376/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod spisovými značkami:   6 Er/437/2011,   6 Er/737/2011,   6 Er/453/2011,   8 Er/256/2011,   8 Er/537/2011, 8 Er/19/2011, 8 Er/179/2011 a 11 Er/884/2011 (ďalej aj „napadnuté konania“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka v napadnutých konaniach vedených okresným súdom   podanými   návrhmi   požiadala   súdneho   exekútora   o   vykonanie   exekúcií.   Súdny exekútor   postupujúc   podľa   procesnej   úpravy   obsiahnutej   v   zákone   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   následne   požiadal   okresný   súd   o   udelenie   poverení na vykonanie exekúcií, čím došlo podľa sťažovateľky k zákonnému založeniu povinnosti okresného súdu rozhodnúť o nich v rámci priznanej právomoci v zákonom ustanovených lehotách.

Sťažovateľka uvádza, že okresný súd o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie poverení na vykonanie exekúcií dosiaľ nerozhodol napriek tomu, že tieto veci podľa jej názoru   nevykazujú   znaky   mimoriadnej   právnej   zložitosti   a   nevyžadujú   takú   spoluprácu okresného súdu s účastníkmi konania, ktorá by mohla podstatne ovplyvniť ich posúdenie, resp. rozhodnutie v týchto veciach.

Keďže   okresný   súd   bol   podľa   názoru   sťažovateľky   v napadnutých   konaniach neodôvodnene nečinný, resp. postupoval neefektívne, sťažovateľka podala 25. mája 2011 v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predsedovi okresného súdu sťažnosti na prieťahy v ňou iniciovaných exekučných konaniach (ďalej len „sťažnosti na prieťahy v konaniach z 25. mája 2011“), na ktoré do dňa doručenia sťažností ústavnému súdu nedostala žiadnu odpoveď.

Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich   zákaz diskriminácie.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o jej   sťažnostiach   rozhodol   nálezom, v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu v napadnutých konaniach boli porušené ňou označené základné práva podľa ústavy, práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako   aj   ďalšie   ňou   označené   články   ústavy   a   dohovoru,   a zároveň   sa   domáha   prikázať okresnému   súdu   v týchto   konaniach   konať bez zbytočných   prieťahov   a   napokon   uložiť okresnému súdu zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1   K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o   ústavnom   súde   možno   v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   spisovými značkami:   Rvp 11369/2012,   Rvp 11370/2012,   Rvp 11371/2012,   Rvp 11372/2012, Rvp 11373/2012, Rvp 11374/2012, Rvp 11375/2012 a Rvp 11376/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   uvedených   sťažností,   ako   aj   vzhľadom na totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a   okresného   súdu,   proti   ktorému   sťažnosti   smerujú, rozhodol   ústavný   súd   o spojení   sťažností   na   spoločné   konanie   tak,   ako   to   je   uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2   K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v napadnutých konaniach

Z   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   ak   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že postupom okresného súdu v napadnutých konaniach došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je odstránenie stavu právnej neistoty (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu   (I. ÚS 10/98,   I. ÚS 44/99,   IV. ÚS 68/02),   alebo iným zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 86/08).

II.2.1   K namietanému   postupu   okresného   súdu   v konaniach   vedených   pod spisovými   značkami:   6 Er/437/2011,   6 Er/737/2011,   6 Er/453/2011,   8 Er/256/2011, 8 Er/537/2011, 8 Er/19/2011 a 8 Er/179/2011

Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj ustálený právny názor (napr. II. ÚS 12/01,   IV. ÚS 61/03,   IV. ÚS 205/03,   I. ÚS 16/04),   podľa   ktorého   ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecným   súdom)   ešte   mohlo   trvať.   Ak   v   čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu doručená,   už   nemohlo   dochádzať   k   namietanému   porušovaniu   označeného   základného práva, ústavný súd ju zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach, v ktorých   podľa   zistení   ústavného   súdu   okresný   súd   rozhodol   o   žiadostiach   súdneho exekútora   o   vydanie   poverení   na   vykonanie   exekúcií   uzneseniami   z 13.   júla   2012 (sp. zn. 6 Er 437/2011),   zo   16.   augusta   2012   (sp. zn.   6 Er 737/2011),   z 2.   júla   2012 (sp. zn. 6 Er 453/2011) a z 22. marca 2012 (sp. zn. 8 Er 256/2011 a sp. zn. 8 Er 179/2011) tak,   že   ich   zamietol.   Ďalej   okresný   súd   rozhodol   uzneseniami   z   11.   júla   2012 (sp. zn. 8 Er 537/2011) a z 22. marca 2012 (sp. zn. 8 Er 19/2011) tak, že konania zastavil (keď predtým žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia, resp. o opravu poverenia zamietol).   V čase   podania   sťažností   už   teda   postupom   okresného   súdu   v napadnutých konaniach zjavne nemohlo dochádzať k porušovaniu sťažovateľkou označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru.

Vychádzajúc z uvedených zistení ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti   v   tejto   časti   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

II.2.2   K namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Er 884/2011

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   tvrdiac,   že   okresný   súd   v exekučnom konaní vedenom   pod   sp. zn. 11 Er 884/2011   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu aj napriek   jej   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   z   25.   mája   2011   adresovanej   predsedovi okresného   súdu   (podanie   ktorej   však   sťažovateľka   nepreukázala   a   ani   nemohla,   keďže žiadosť   súdneho   exekútora   bola   podaná   okresnému   súdu   až   7.   septembra   2011,   teda až po údajnom podaní sťažnosti na prieťahy v tomto konaní z 25. mája 2011) o žiadosti súdneho   exekútora   o udelenie   poverenia   na vykonanie   exekúcie   nerozhodol.   Na výzvu ústavného súdu mu predložila sťažnosť z 12. marca 2012 adresovanú predsedovi okresného súdu, pričom však jej zaslanie nijako nepreukázala.

Sťažovateľka pritom argumentuje okrem iného aj poukazom na znenie § 44 ods. 2 Exekučného   poriadku   účinného   od   1.   júna 2010,   podľa   ktorého   súd   preskúma   žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   alebo   exekučného   titulu   so   zákonom,   do   15   dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu; táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku. Ak súd zistí rozpor   žiadosti   alebo   návrhu   alebo   exekučného   titulu   so   zákonom,   žiadosť   o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Keďže podľa názoru sťažovateľky okresný súd nerozhodol v lehote podľa citovaného ustanovenia Exekučného poriadku, porušil okrem iného jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd zo spisu okresného súdu zistil, že okresnému súdu bola 7. septembra 2011 predložená žiadosť súdneho exekútora JUDr. R. K. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie   spolu   s návrhom   na   vykonanie   exekúcie   zo   14.   júla   2011,   ku ktorému   bola pripojená zmluva o úvere (ktorá bola právnym dôvodom vzniku záväzku povinného), ako aj zmenka. Okresný súd 1. marca 2012 vyzval sťažovateľku na predloženie rozhodcovskej zmluvy,   resp.   doložky   uzavretej   s povinným.   Sťažovateľka   predložila   5. apríla   2012 okresnému súdu kópiu rozhodcovskej zmluvy. Okresný súd uznesením z 18. októbra 2012 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   svoje   zistenia   a s poukazom   na   už   citovanú stabilizovanú judikatúru (I. ÚS 63/00, I. ÚS 86/02) konštatuje, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   (I. ÚS 46/01,   I. ÚS 66/02, II. ÚS 57/01).   Ústavný   súd   už   vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   vyslovil,   že ojedinelá   nečinnosť   súdu   hoci   aj   v   trvaní   niekoľkých   mesiacov   ešte   nemusí   zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01).

Nemožno spochybniť, že okresný súd v danej veci nerozhodol v lehote ustanovenej Exekučným poriadkom, tak ako na to poukazuje sťažovateľka. Okresný súd však nebol touto   lehotou   viazaný.   V zmysle   § 44   ods. 2   Exekučného   poriadku   lehota   15   dní   od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak   súd   zistí   rozpor   žiadosti   alebo   návrhu   alebo   exekučného   titulu   so   zákonom   a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o vykonanie exekúcie. V citovanom ustanovení je výslovne uvedené, že táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa   § 41 ods. 2 písm. c)   a d) Exekučného poriadku, teda notársku zápisnicu a rozhodcovský rozsudok. Dôvodom tejto výnimky   (do   Exekučného   poriadku   zavedenej   od   1.   júna   2010)   je   nutnosť   preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie preskúmaním písomností, ktoré nie sú prílohou návrhu na vykonanie exekúcie (napr. v tomto konkrétnom prípade rozhodcovskej zmluvy,   resp.   doložky).   Ústavný   súd   konštatuje,   že   v danej   veci   existujú   súčasne   oba dôvody, na ktoré sa preto nevzťahuje 15-dňová lehota na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

V čase rozhodovania pred ústavným súdom bolo už o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia rozhodnuté. Doba rozhodovania o tejto žiadosti súdneho exekútora v trvaní   viac   ako   13   mesiacov   by   vo   všeobecnosti   nebola   ústavne   udržateľná, ale v okolnostiach daného prípadu, keď ústavnému súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe,   že   sťažovateľka   podávala   žiadosti   o udelenia   poverení   na vykonanie   exekúcií hromadne, teda v rovnakom čase zaťažila všeobecný súd väčším počtom podaní, vzhľadom na čo   musela   počítať   s určitým   technicko-administratívnym   zdržaním   na   strane všeobecného súdu, ktoré spôsobilo, že o jej žiadosti bolo rozhodnuté s časovým odstupom, ju možno z ústavného hľadiska akceptovať.

Na základe týchto skutočností ústavný súd uzavrel, že namietaný postup okresného súdu z komplexnejšieho pohľadu nesignalizuje možnosť vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.3   K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach

Sťažovateľka sťažnosťami namieta aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   napadnutých   konaniach v priamej   príčinnej   súvislosti   (z   rovnakých   dôvodov)   s   namietaným   porušením   jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   v   zmysle   ktorého v napadnutých konaniach nie sú splnené podmienky na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k rovnakému záveru dospel, aj pokiaľ ide   o namietané porušenie ďalších sťažovateľkou označených   základných   práv   podľa   ústavy,   práva   podľa   dodatkového   protokolu a označených článkov ústavy a dohovoru.

Na   základe   uvedeného   preto   ústavný   súd   sťažnosti   aj   v   tejto   časti   odmietol   pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažností bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej sťažností.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2012