znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 604/2013-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti obchodnej spoločnosti Sberbank Slovensko, a. s., Vysoká 9, Bratislava, zastúpenej SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Františka Sedlačka, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16 Co 25/2012 zo 14. mája 2012, za účasti Krajského súdu v Prešove, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   Sberbank   Slovensko,   a.   s.,   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16 Co 25/2012 zo 14. mája 2012 p o r u š e n é b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16 Co 25/2012 zo 14. mája 2012 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove j e   p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti Sberbank Slovensko, a. s., trovy konania v sume 323,50 € (slovom tristodvadsaťtri eur a päťdesiat centov) na účet jej právnej zástupkyne SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Sberbank Slovensko, a. s., Vysoká 9, Bratislava [pred zmenou obchodného mena VOLKSBANK Slovensko, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách   aj   „sťažovateľ“)],   zastúpenej   SEDLAČKO   &   PARTNERS,   s.   r.   o., Štefánikova 8,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta JUDr. Františka Sedlačka,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 25/2012 zo 14. mája 2012.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v procesnom postavení žalobcu žalobou doručenou 3. júna 2010 Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti D. W. a Ing. S. W., obaja bytom... (ďalej len „žalovaní“), v zmysle § 42a a nasl.   Občianskeho   zákonníka   určenia   neúčinnosti   darovacej   zmluvy,   ktorou   otec žalovaných Ing. D. W. bezodplatne previedol na žalovaných, každému v jednej polovici, vlastnícke právo k svojej nehnuteľnosti – rodinnému domu evidovanému na... v kat. území P. (ďalej len „darovacia zmluva“), „čím zmaril uspokojenie sťažovateľovej vymáhateľnej pohľadávky“.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   8   C   118/2010   z   8.   novembra   2011   žalobu sťažovateľky zamietol. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 16 Co 25/2012 zo 14. mája 2012 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľka sa domnieva, že uvedenými právoplatnými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že v   jej veci „bola   zo strany   súdu   prvého a   súdu   druhého   stupňa   vykonaná extrémne nesprávna interpretácia hmotnoprávnych noriem, ktorá je nezlučiteľná s Ústavou SR, a to do   takej   miery,   že   došlo   k flagrantnému   porušeniu   sťažovateľovho   základného   práva na súdnu ochranu...

Sťažovateľ   navyše   disponuje   iným   právoplatným   rozhodnutím   všeobecného   súdu, v ktorom   bolo   jeho   právne   postavenie   za   totožných   okolností   posúdené   diametrálne odlišným spôsobom ako ho ustálili prvostupňový a druhostupňový súd. Sťažovateľ tak má vo vlastnej   veci   dve   právoplatné   súdne   rozhodnutia,   ktoré   tú   istú   právnu   otázku   riešia rozdielne, čo výrazne zasahuje do právnej istoty sťažovateľa a jeho dôvery v platné právo.“.

Sťažovateľka,   ktorá   je   bankovým   subjektom,   uvádza,   že poskytla «obchodnej spoločnosti   I.,   s.   r.   o.,   so   sídlom   ul.   SNP   č.   44,   936   01   Šahy,   IČO:   31   425   666 kontokorentný   úver   vo   výške   738.811,-   €,   za   ktorého   splatenie   sa   ako   ručiteľ   zaručil Ing. D. W....   Identifikovaný ručiteľ,   zrejme   motivovaný odvrátením   eventuálneho postihu zo strany sťažovateľa pre prípad vymáhania úverovej pohľadávky, bezodplatne previedol vlastnícke   právo   k   rodinnému   domu   v   katastrálnom   území   P.   na   svoje   deti   D. W.... a Ing. S. W...., čím sa zbavil svojho jediného bonitného majetku. K prevodu vlastníckeho práva navyše došlo pomerne krátko pred tým, než spoločnosť I., s. r. o. verejne deklarovala svoje finančné problémy a s tým spojený hroziaci úpadok spoločnosti.

Z časového hľadiska po namietanom prevode vlastníckeho práva bola obchodnej spoločnosti   I.,   s.   r.   o.   uznesením   Okresného   súdu   Nitra   zo   dňa   12.   4.   2010,   sp.   zn. 31 R/3/2010 (zverejnené v Obchodnom vestníku SR č. 72/10 dňa 16. 4. 2010) z dôvodu hroziaceho   úpadku   povolená   reštrukturalizácia   v   zmysle   §   116   ods.   1   a   nasl.   zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom do 31. 12. 2011... Sťažovateľ si svoju úverovú pohľadávku v zákonnej lehote do uvedenej reštrukturalizácie neprihlásil... Reštrukturalizácia   spoločnosti   I.,   s.   r.   o.   bola   ukončená   schválením   a   potvrdením reštrukturalizačného   plánu,   ktorého   záväzná   časť   obsahovala   formuláciu,   podľa   ktorej veriteľom   ktorí   nie   sú   uvedení   v   záväznej   časti   plánu   zanikajú   práva   domáhať   sa uspokojenia ich pôvodných pohľadávok od ručiteľov.

Sťažovateľ, aj napriek uvedenému zneniu reštrukturalizačného plánu, vymáhal svoju úverovú pohľadávku súdnou exekúciou od ručiteľa. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že nie je   účastníkom   reštrukturalizačného   plánu   spoločnosti   I.,   s.   r.   o.,   a   preto   obmedzenia upravené v pláne na neho nedopadajú (sťažovateľ navyše ani nemal možnosť oboznámiť sa s konkrétnym znením reštrukturalizačného plánu, nakoľko ako jeho „neúčastník“ nemal k nemu slobodný prístup).

Za   účelom   rozšírenia   exekúciou   postihnuteľného   majetku,   ktorého   sa   ručiteľ svojvoľne   zbavil,   sťažovateľ   zároveň   inicioval   konanie   o   určenie   neúčinnosti   právneho úkonu ručiteľa (darovanie rodinného domu), v ktorom boli vydané napadnuté rozhodnutia. Prvostupňový a druhostupňový súd v nich zhodne dospeli k dvom mimoriadne sporným právnym záverom, ktoré viedli k zamietnutiu odporovacej žaloby.».

Podľa názoru sťažovateľky sú závery, ku ktorým dospeli v jej veci prvostupňový aj odvolací   súd, „natoľko   nesprávne,   že   sú   z   ústavnoprávneho   hľadiska   neudržateľné,   až arbitrárne. Namietané závery možno špecifikovať nasledovne:

a) na základe interpretácie § 155 ods. 4 ZKR prvostupňový a druhostupňový súd v absolútnom   rozpore   s   právnou   doktrínou   judikovali,   že   právne   účinky   potvrdeného reštrukturalizačného plánu dopadajú aj na osoby, ktoré nie sú jeho účastníkmi. Nakoľko reštrukturalizačný plán spoločnosti I., s. r. o. výslovne vylúčil právo všetkých veriteľov (aj tých, ktorí svoje pohľadávky do reštrukturalizácie neprihlásili) na uspokojenie od ručiteľov, prvostupňový   aj   druhostupňový   súd   mali   za   to,   že sťažovateľ   v   čase   rozhodnutia   súdu o odporovacej   žalobe   nedisponoval   voči   ručiteľovi   vymáhateľnou   pohľadávkou (obligatórna podmienka odporovateľnosti);

b)   na   základe   interpretácie   §   42a   ods.   3   písm.   a)   OZ   sa   prvostupňový a druhostupňový súd domnievajú, že hoci sa pri prevode na blízku osobu úmysel dlžníka ukrátiť pohľadávku veriteľa ex lege prezumuje, možno v konkrétnych prípadoch uzavrieť (aj napriek   existencii   nevyvrátiteľnej   zákonnej   domnienky),   že   tento   úmysel   ad   absurdum neexistuje.“.

Sťažovateľka   tiež   poukazuje   na   skutočnosť,   že „právna   otázka   účinkov reštrukturalizačného plánu spoločnosti I., s. r. o. na tretie osoby (sťažovateľ) bola riešená nielen   v   konaní   o   určenie   neúčinnosti   právneho   úkonu   darovania,   ale   aj   v súvisiacom exekučnom konaní, a to v rámci rozhodovania o námietkach voči exekúcii, ktoré podal ručiteľ Ing. D. W. ako povinný (podstatou námietok bolo tvrdenie ručiteľa, že pohľadávka sťažovateľa je v dôsledku znenia reštrukturalizačného plánu nevymáhateľná).

Kým v konaní o určenie neúčinnosti darovania Okresný súd Prešov rozhodol, že potvrdený   reštrukturalizačný   plán   má   účinky   aj   voči   tretím   osobám,   a   teda   aj   voči sťažovateľovi, v konaní o námietkach voči exekúcii Okresný súd Prešov v uznesení zo dňa 09. 05. 2012, č. k. 18 Er/348/2010-147 právoplatne uzavrel, že potvrdený reštrukturalizačný plán tieto účinky za žiadnych okolností nemá a námietky voči exekúcii zamietol...

Sťažovateľ tak disponuje právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Prešov, ako exekučného súdu, ktorý aprobuje vymáhateľnosť jeho pohľadávky voči ručiteľovi, pričom v inom   konaní   (o   určenie   neúčinnosti   darovania)   Okresný   súd   Prešov   konštatuje,   že pohľadávka   sťažovateľa   je   voči   ručiteľovi   nevymáhateľná.   Sťažovateľ   tak   aktuálne   čelí absurdnej situácii, kde exekučný súd záväzne deklaroval vymáhateľnosť jeho pohľadávky, no   súdna   exekúcia   nemôže   byť   v   celom   rozsahu   uplatňovaná,   nakoľko   Okresný   súd v Prešove   v   inom   konaní   contra   legem   konštatoval,   že   pohľadávka   sťažovateľa   voči ručiteľovi je naturálnou obligáciou.“.

Podľa sťažovateľky prvostupňový súd svoje meritórne rozhodnutie o zamietnutí jej odporovacej   žaloby   založil   na   právnom   názore,   že „schválený   a   potvrdený reštrukturalizačný plán spoločnosti I., s. r. o. modifikoval obsah právnych vzťahov aj tých veriteľov, ktorí si svoje pohľadávky do reštrukturalizácie neprihlásili. Tento názor následne aproboval aj súd druhého stupňa.“.

V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, že „v konaní pred prvostupňovým súdom ako aj v odvolacom konaní rozsiahlo argumentoval, že § 155 ods. 4 ZKR sa nemôže aplikovať na   veriteľov,   ktorí   svoje   pohľadávky   neprihlásia,   a   teda   nie   sú   účastníkmi reštrukturalizačného plánu“. Na tejto argumentácii sťažovateľka v celom rozsahu naďalej zotrváva, pričom svoje argumentačné východiská v sťažnosti stručne zhrnula takto: «- zo znenia ustanovení § 132 ods. 1 ZKR, § 136 ods. 1 ZKR, § 140 ods. 1 ZKR, § 140 ods. 2 ZKR jednoznačne vyplýva, že reštrukturalizačný plán môže upraviť vznik, zmenu alebo zánik práv a záväzkov iba tých konkrétnych účastníkov plánu, ktorí sú v tomto pláne riadne uvedení. Reštrukturalizačný plán teda nemôže modifikovať práva a záväzky tretích osôb (sťažovateľ), ktoré v pláne uvedené nie sú, resp. na ktoré plán odkazuje iba všeobecne ako na „tretie osoby“;

-   ak   sa   má   svojho   práva   na   vymáhanie   pohľadávky   od   ručiteľa   vzdať   osoba nezúčastnená na pláne (sťažovateľ), § 140 ods. 2 ZKR vyžaduje, aby táto osoba so vzdaním sa   práva   výslovne   súhlasila   priamo   v   reštrukturalizačnom   pláne   (súhlas   tvorí   prílohu plánu). Pokiaľ tretia osoba takýto súhlas so vzdaním sa práva nedá, plán nemá voči nej žiadne účinky;

- v § 155 ods. 2 ZKR je upravená nevyvrátiteľná zákonná domnienka, vzťahujúca sa na veriteľov, ktorí svoju pohľadávku do reštrukturalizácie neprihlásili. ZKR v tomto prípade stanovuje, že po potvrdení reštrukturalizačného plánu zaniká právo uvedených veriteľov vymáhať ich neprihlásené pohľadávky voči dlžníkovi, ako aj riadne a včas neprihlásené zabezpečovacie práva vzťahujúce sa na majetok dlžníka. Osobné ručenie tretích osôb nie je prezentovanou   zákonnou   domnienkou   nijakým   spôsobom   dotknuté   (ak   by   bol   úmysel zákonodarcu v tomto smere iný, naturalizácia veriteľovej pohľadávky podľa § 155 ods. 2 ZKR   by   nebola   formulovaná   spôsobom   zužujúcim   tieto   účinky   iba   na   osobný   majetok dlžníka);

-   ZKR   za   žiadnych   okolností   nedáva   dlžníkovi,   ani   veriteľom   prihlásených pohľadávok,   možnosť   reštrukturalizačným   plánom   modifikovať   obsah   ručenia za neprihlásené pohľadávky, čo vyplýva aj z doterajších komentárov k ZKR...»

Záver okresného súdu a krajského súdu, ktoré v sťažovateľkinej veci jej interpretáciu § 155 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31. decembra 2011 (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) bezdôvodne a bez náležitého odôvodnenia odmietli a judikovali presný opak, sťažovateľka považuje za arbitrárny a neprípustne zasahujúci do jej základného práva garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľka v tejto súvislosti uvádza, že „sa nemôže domôcť svojich práv pre údajnú nevymáhateľnosť jeho pohľadávky voči ručiteľovi, hoci disponuje   iným   rozhodnutím   exekučného   súdu,   ktoré   jeho   pohľadávku   voči   ručiteľovi označuje za dôvodnú a vymáhateľnú“.

Sťažovateľka   ďalej   namieta,   že   prvostupňový   súd   aj   odvolací   súd   svoje   právne závery   v   jej   veci   založili „na   negovaní   objektívne   daného   (zákonom   prezumovaného) ukracujúceho úmyslu dlžníka, ktorý de facto nie je možné vyvrátiť. Prezumovanej vedomosti žalovaných o ukracujúcom úmysle sa prvostupňový a druhostupňový súd pritom nevenovali, resp. ju bagatelizovali vzhľadom na údajnú neexistenciu ukracujúceho úmyslu ručiteľa.“. Tým podľa sťažovateľky „prvostupňový a druhostupňový súd zjavne posudzovali jeho vec na základe nesprávnej interpretácie a aplikácie ustanovenia § 42a ods. 3 písm. a) OZ“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„I.   Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove zo dňa 14. 5. 2012, sp. zn. 16 Co/25/2012 porušené boli.

II. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 14. 5. 2012, sp. zn. 16 Co/25/2012 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov konania do pätnástich dní od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť,   ktorou   sťažovateľka   namieta   porušenie   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, predbežne prerokoval a uznesením sp. zn. IV. ÚS 604/2013 z 3. októbra 2013 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.

Krajský súd sa k sťažnosti na základe predchádzajúcej výzvy ústavného súdu vyjadril ešte pred jej predbežným prerokovaním v prípise sp. zn. Spr/10033/2013 zo 14. marca 2013, v ktorom predsedníčka krajského súdu najmä uviedla: „... v súvislosti so sťažovateľovým prejavom   nespokojnosti   s   napadnutým   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove č.   k.   16   Co   25/2012-556   zo   dňa   14.   5.   2012   a   dôvodmi   ústavnej   sťažnosti,   že   došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru...   Krajský   súd   v   Prešove poznamenáva,   že   obsahom   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru...   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a   predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov a tak vyslovovať porušenie základných práv...

Krajský súd v Prešove v rozsudku č. k. 16 Co 25/2012-556 zo dňa 14. 5. 2012 dal odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatneným nárokom a obranou proti takému uplatneniu (II. ÚS 383/06, II. ÚS 85/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 115/03).

Na základe uvedeného navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.“

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval krajský súd na prípadné doplnenie   svojho   vyjadrenia   zo 14.   marca   2013.   Predsedníčka   krajského   súdu   v reakcii na túto výzvu v prípise sp. zn. Spr 10033/2013 z 18. novembra 2013 len stručne oznámila, že „... vyjadrenie nedopĺňame“.

Sťažovateľka na základe výzvy ústavného súdu zaujala k vyjadreniu krajského súdu prostredníctvom   právneho   zástupcu   svoje   stanovisko   v   podaní   z   20.   decembra   2013, v ktorom oznámila, že zotrváva na sťažnosti „bez ďalších zmien a doplnení a domáhame sa, aby jej Ústavný súd SR v celom rozsahu vyhovel“.

Na   výzvu   ústavného   súdu   účastníci   konania   zhodne   oznámili,   že   súhlasia s prerokovaním   veci   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   na   tomto   základe   využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, pretože   po   oboznámení sa   s ich   argumentáciou   dospel   k   názoru,   že   od   neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru.

II.

Všeobecné východiská rozhodovania ústavného súdu

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00 m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo   alebo   samotným   rozhodnutím,   došlo   k   porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo slobody   (I.   ÚS   13/00,   mutatis   mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konštantne pripomína, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy na jednej strane s konceptom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na strane druhej. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Ústavný súd ďalej uvádza, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana,   ktorá   sa   účastníkovi   konania   poskytuje   v   odvolacom   konaní,   t.   j.   v   konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania   splní   predpoklady   ustanovené   zákonom   na   poskytnutie   ochrany   v   odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia   dôvodov   na poskytnutie súdnej   ochrany v takom   konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však nemožno považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle a s využitím   všetkým   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu postupu príslušného orgánu verejnej moci (m. m. II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom   uplatnení   ničím   (objektívne)   nepodloženej   úvahy   orgánu   verejnej   moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   (musí   obsahovať)   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   uplatnenia   v   súlade s procesnými predpismi.

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní v napadnutej   veci   aj   krajský   súd,   a   preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   ich skutočne   rešpektoval,   a   to   minimálne   v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

III.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   a jej   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutým   rozsudkom krajského súdu.

Východiskom   ťažiskovej   argumentácie   sťažovateľky   je   námietka,   že   krajský   súd ústavne   nekonformným   spôsobom   interpretoval   §   155   ods.   4   zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii, pokiaľ ide o práva veriteľov domáhať sa uspokojenia ich pôvodných pohľadávok voči spoludlžníkom a ručiteľom dlžníka, ako aj práva veriteľov domáhať sa uspokojenia ich pôvodných zabezpečených pohľadávok z majetku tretích osôb a tiež § 42a ods. 3 písm. a) Občianskeho zákonníka, keďže týmto právnym normám svojvoľne prisúdil iný obsah a význam, než aký v skutočnosti majú.

Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   listinných   dôkazných prostriedkov zistil, že sťažovateľka sa v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 8 C 118/2010 domáhala proti žalovaným v zmysle § 42a a nasl. Občianskeho zákonníka určenia   neúčinnosti   darovacej   zmluvy.   Napriek   tomu,   že   svoju   úverovú   pohľadávku   si sťažovateľka ako bankový subjekt neuplatnila voči obchodnej spoločnosti I., s. r. o., SNP 44, Šahy (ďalej len „dlžník“), v reštrukturalizačnom konaní, jej uspokojenia sa domáhala odporovaním právneho úkonu ručiteľa dlžníka, ktorým sa zbavil svojho bonitného majetku jeho prevodom na svoje deti.

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   8   C   118/2010   z   8.   novembra   2011   žalobu sťažovateľky zamietol predovšetkým z dôvodu, že v čase rozhodnutia súdu neexistuje jej vymáhateľná pohľadávka voči ručiteľovi, v dôsledku čoho ako žalobkyňa v tomto konaní stratila aktívnu vecnú legitimáciu.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 16 Co 25/2012 zo 14. mája 2012 napadnutý rozsudok okresného súdu z 8. novembra 2011 potvrdil ako vecne správny, ktorý v časti podstatnej pre toto konanie odôvodnil takto:

„Odvolací   súd   preskúmal   napadnutý   rozsudok   spolu   s   konaním,   ktoré   mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O. s. p., vec prejednal v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, správne vo veci rozhodol a vo veci prijal aj správne právne závery, na ktorých sa nič nezmenilo ani v priebehu odvolacieho konania a na ktoré v plnom rozsahu poukazuje aj odvolací súd. Je zrejmé, že podstatnou a základnou otázkou pre vyriešenie daného sporu bolo to, či v konaní boli naplnené a preukázané predpoklady úspešného odporovania právneho úkonu dlžníka,   t.   j.   vymáhateľnosť   pohľadávky,   skutočnosť,   či   právny   úkon   dlžníka   -   ručiteľa ukrátil uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky, preukázanie úmyslu ručiteľa ukrátiť svojho veriteľa a skutočnosť, že právny úkon urobil ručiteľ v posledných 3 rokov.“

Krajský súd ďalej v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že „Z obsahu spisu a z obsahu napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že svoje rozhodnutie založil na tom, že z hľadiska splnenia predpokladov odporovania právneho úkonu nebola naplnená podmienka týkajúca sa existencie vymáhateľnosti pohľadávky, ale aj preukázania úmyslu   ručiteľa,   že   mienil   právnym   úkonom   ukrátiť   svojho   veriteľa.   V   tejto   súvislosti poukázal na to, že za vymáhateľnú pohľadávku požadoval takú pohľadávku, ktorá už je splatná,   teda   pohľadávku,   ktorá   je   žalovateľná   a   ktorej   sa   možno   domáhať   na   súde. Poukázal na reštrukturalizačný plán dlžníka spoločnosti I., s. r. o., v zmysle ktorého právne účinky záväznej časti reštrukturalizačného plánu dlžníka - I., spol. s r. o. spočívali v zániku vymáhateľnosti   pohľadávky   žalobcu   voči   ručiteľovi   na   základe   záväznej   časti reštrukturalizačného   plánu   schváleného   Okresným   súdom   Nitra,   nielen   čo   vymáhania pohľadávky súdnou cestou, ale zániku aj vymáhateľnosť pohľadávky v exekučnom konaní, pokiaľ   disponoval   neprihlásený   veriteľ   pred   schválením   reštrukturalizačného   plánu exekučným   titulom.   Zistil,   že   v   čase   rozhodovania   o   žalobe   nebola   splnená   zákonná podmienka existencie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu voči ručiteľovi. Záväzná časť totiž reštrukturalizačného   plánu   výslovne   konštatuje,   že   veriteľom,   ktorí   nie   sú   uvedení v záväznej časti plánu a teda ktorí riadne a včas neprihlásili svoje pohľadávky zaniká právo vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi a zároveň zanikajú práva veriteľov domáhať sa uspokojenia   ich   pôvodných   pohľadávok   voči   spoludlžníkom   a ručiteľom   dlžníka,   ako   aj práva   veriteľov   domáhať   sa   uspokojenia   ich   pôvodných   zabezpečených   pohľadávok z majetku tretích osôb.

Rovnako   zdôraznil,   že   nebola   preukázaná   ani   existencia   úmyslu   ručiteľa   ukrátiť svojho   veriteľa.   Poukázal   na   dôkazy   vykonané   pred   ním,   konkrétne,   prepis   e-mailovej komunikácie   medzi   zamestnancom   žalobcom   a   ručiteľom,   výpoveď   svedka   Ing.   M. L., žalovanej   v   2.   rade   a   na   preukázanú   dohodu   medzi   ručiteľom   a   žalobcom,   o tom,   že založenie   rodinného   domu   ručiteľa   spolu   s   priľahlými   pozemkami   žalobca   nakoniec nepožadoval.   Strany   pristúpili   po   podpísaní   darovacej   zmluvy,   nielen   k   rozšíreniu úverového rámca pre dlžníka, ale aj k dozaloženiu iného majetku dlžníka, ako náhrady za nezaloženie   rodinného   domu   a   k   založeniu   majetku   ručiteľa   v   podobe   obchodného podielu   a navyše   podpísaným   dodatkom   v   decembri   2008,   t.   j.   po   podpísaní   darovacej zmluvy,   rozšíril   zabezpečenie   úveru   na   sumu   presahujúcu   3   000   000   Eur   oproti   výške pohľadávky 738 811 Eur.

Preto mal za to, že nebola preukázaná existencia úmyslu na strane ručiteľa ukrátiť žalobcu, a ani vedomosť blízkych osôb o tomto úmysle nemohla byť daná.

Odvolací súd na základe vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa konštatuje, že žalovaní preukázali, že úmysel ukrátiť žalobcu ako veriteľa pohľadávky neexistoval a ani vedomosť žalovaných nebola daná. Vyplynulo aj zistenie, že pohľadávku žalobcu nie je možné od ručiteľa vymáhať na základe účinkov potvrdeného reštrukturalizačného plánu. Odvolací súd tieto zistenia považoval za tak závažné a podstatné, z ktorých vyplýva jasný záver, že žalobe nebolo možné vyhovieť.“.

Podľa   krajského   súdu „Odvolacie   námietky   žalobcu   predstavujú   tie   isté   dôvody a skutočnosti,   na   ktoré   poukazoval   už   v   priebehu   konania   pred   súdom   prvého   stupňa a s ktorými sa súd prvého stupňa riadene vyporiadal. Prijal k nim jasné právne závery či už k neexistencii vymáhateľnej pohľadávky žalobcu, ale aj úmyslu ručiteľa ukrátiť pohľadávku žalobcu a vyhodnotenému dokazovaniu...

Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalobcu, že v danom prípade keďže nebol účastníkom reštrukturalizačného plánu, nemôže byť obmedzovaný jeho znením, že   jeho   pohľadávka   sa   stala   nevymáhateľnou.   V   tejto   súvislosti   odkazuje   na   vykonané dokazovanie súdom prvého stupňa a zistenie, že Okresný súd v Nitre dňa 05. 03. 2010 po predložení reštrukturalizačného plánu, rozhodol o začatí reštrukturalizačného konania dlžníka   spoločnosti   I.,   spol.   s   r.   o.   Uznesením   súd   povolil   reštrukturalizáciu   dlžníka a za správcu   ustanovil   Mgr.   Henrietu   Slavkovskú.   Dňa   04.   08.   2010   nadobudlo právoplatnosť   uznesenie   OS   Nitra,   ktorým   súd   potvrdil   reštrukturalizačný   plán   dlžníka I., spol.   s   r.   o...,   prijatý   schvaľovacou   schôdzou   dňa   12.   07.   2010   a   ukončil reštrukturalizáciu dlžníka I., spol. s r.o... Záväzná časť reštrukturalizačného plánu, časť II. uspokojenie a zánik časti pohľadávok veriteľov, obsahuje výpočet veriteľov, u ktorých došlo k zániku záväzkov dlžníka. Podľa záväznej časti tohto plánu veriteľom, ktorí nie sú uvedení v záväznej časti tohto plánu a teda ktorí riadne a včas neprihlásili svoje pohľadávky, zaniká právo voči dlžníkovi, ako aj zanikajú riadne a včas neprihlásené zabezpečovacie práva na majetok   dlžníka   v   súlade   s   ust.   §   155   zákona   o   konkurze,   zároveň   zanikajú   práva veriteľov   domáhať   sa   uspokojenia   ich   pôvodných   pohľadávok   voči   spoludlžníkom   a ručiteľom   dlžníka,   ako   aj   práva   veriteľov   domáhať   sa   uspokojenia   ich   pôvodných zabezpečených pohľadávok z majetku tretích osôb.“.

Krajský súd sa v napadnutom rozsudku „v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého   stupňa,   že   právne   účinky   záväznej   časti   reštrukturalizačného   plánu   dlžníka spoločnosti I., spol. s r. o. spočívajú v zániku vymáhateľnosti pohľadávky žalobcu voči ručiteľovi   na   základe   záväznej   časti   reštrukturalizačného   plánu,   ktorý   bol   schválený Okresným súdom Nitra. Záväzná časť reštrukturalizačného plánu to výslovne konštatuje a odvolací   súd   nemal   dôvod   sa   odkloniť   od   názoru   súdu   prvého   stupňa   vysloveného vo svojom rozhodnutí.

Reštrukturalizačný plán dlžníka spoločnosti I., s. r. o. vyslovene v záväznej časti plánu obsahoval ustanovenie, v zmysle ktorého veriteľom, ktorí nie sú uvedení v záväznej časti plánu a ktorí riadne a včas neprihlásili svoje pohľadávky, zaniká právo voči dlžníkovi, ako   aj   zanikajú   riadne   a   včas   neprihlásené   zabezpečovacie   práva   na   majetok   dlžníka v súlade s ust.   § 155 zákona o konkurze.   Preto správna bola konštrukcia súdu prvého stupňa vyvodená zo záväznej časti tohto plánu v spojitosti s ust. § 155 ods. 2 a 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ak konštatoval, že právne účinky reštrukturalizačného plánu spočívali v zániku vymáhateľnosti pohľadávky žalobcu voči ručiteľovi.

Riadne a včas neprihlásenou pohľadávkou sa rozumie taká pohľadávka, ktorá nebola vôbec prihlásená. V čase rozhodovania súdu pohľadávku žalobcu voči ručiteľovi nebolo možné vymáhať, keďže neexistovala vymáhateľná pohľadávka, pretože si ju žalobca ako zabezpečenú pohľadávku v rámci reštrukturalizácie neprihlásil, v dôsledku čoho sa zmenila na náhradnú obligáciu.

Nie zanedbateľnou skutočnosťou v rámci vyhodnotenia celého komplexu okolností, ktoré v priebehu konania vyšli najavo, je potrebné zo strany odvolacieho súdu poukázať aj na tú okolnosť, že žalobca disponoval viac 4-násobkom zabezpečenia oproti pohľadávke v čase   namietaného   odporovaného   právneho   úkonu,   bol   jediným   veriteľom,   ktorý   svoju pohľadávku v takejto hodnote zabezpečoval, mal zaiste garantované reštrukturalizačným posudkom, že jeho pohľadávka bude uspokojená, čoho dôkazom je aj obsah samotného reštrukturalizačného   posudku.   Neskôr   si   však   takto   zabezpečenú   pohľadávku   v   rámci reštrukturalizácie neprihlásil.

Z   týchto   dôvodov   odvolací   súd   považoval   vykonané   dokazovanie   súdom   prvého stupňa za dostatočné. Na základe spoľahlivých skutkových podkladov prijal k jednotlivým námietkam   účastníkov   konania   správne   právne   závery.   Odvolací   súd   preto   rozhodnutie súdu prvého stupňa ako zákonné a vecne správne v zmysle ust. § 219 O. s. p. ho potvrdil.“.

Podľa   argumentácie   sťažovateľky   kľúčové   pochybenia   krajského   súdu   spočívajú v tom, že:

a) odvolací súd nesprávne právne posúdil aktívnu legitimáciu sťažovateľky v konaní o neúčinnosť právneho úkonu ručiteľa (resp. existenciu jej vymáhateľnej pohľadávky voči ručiteľovi),   keď   aplikáciou   a   svojvoľným   výkladom   §   155   ods.   4   zákona   o   konkurze a reštrukturalizácii   dospel   k   záveru,   že   právne   účinky   potvrdeného   reštrukturalizačného plánu   dlžníka   sa   vzťahujú   aj   na   osoby,   ktoré   nie   sú   jeho   účastníkmi.   Keďže reštrukturalizačný plán dlžníka výslovne vylúčil právo všetkých veriteľov (aj tých, ktorí svoje pohľadávky   do   reštrukturalizácie neprihlásili)   na uspokojenie   od   ručiteľov,   podľa názoru   krajského   súdu   sťažovateľka   v   čase   rozhodnutia   okresného   súdu   o   odporovacej žalobe   nedisponovala   voči   ručiteľovi   vymáhateľnou   pohľadávkou   ako   obligatórnou podmienkou odporovateľnosti (ďalej len „prvá námietka);

b) odvolací súd na základe interpretácie § 42a ods. 3 písm. a) Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že hoci sa pri prevode na blízku osobu úmysel dlžníka ukrátiť pohľadávku veriteľa ex lege prezumuje, možno v konkrétnych prípadoch uzavrieť (aj napriek existencii nevyvrátiteľnej   zákonnej   domnienky),   že   tento   úmysel   neexistuje   (ďalej   len   „druhá námietka“).

Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste zdôrazniť, že otázka právnych účinkov   reštrukturalizačného   plánu   dlžníka   na   tretie   osoby   (sťažovateľku,   pozn.)   bola riešená   aj   v   súvisiacom   exekučnom   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 18 Er 348/2010, a to v rámci rozhodovania o námietkach proti exekúcii, ktoré podal ručiteľ ako povinný (podstatou námietok bolo tvrdenie ručiteľa, že pohľadávka sťažovateľky je v dôsledku znenia reštrukturalizačného plánu nevymáhateľná, pozn.).

Kým v konaní o určenie neúčinnosti darovacej zmluvy okresný súd rozhodol, že potvrdený reštrukturalizačný plán dlžníka má účinky aj voči tretím osobám, a teda aj voči sťažovateľke,   v   konaní   o   námietkach   proti   exekúcii   ten   istý   okresný   súd   v   uznesení sp. zn. 18   Er   348/2010   z   9.   mája   2012   dospel   k   právnemu   záveru,   že   potvrdený reštrukturalizačný   plán   tieto   účinky   za   žiadnych   okolností   nemá,   a   námietky ručiteľa (povinného) proti exekúcii zamietol.

Medzičasom   Krajská   prokuratúra   v   Prešove   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“) prípisom sp. zn. Kc 153/12 z 18. septembra 2012 odložila podnet sťažovateľky na podanie mimoriadneho   dovolania   z   19.   júla   2012   proti   namietanému   rozsudku   krajského   súdu. Krajská prokuratúra preskúmaním obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu síce zistila nesprávne právne posúdenie súdom otázky existencie vymáhateľnej pohľadávky, keď podľa nej záväzná časť reštrukturalizačného plánu sa „však javí ako rozporná s ustanovením § 155 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii... účinnom do 31. 12. 2011. Ustanovenie   §   155   ods.   4   zákona   č.   7/2005   Z.   z.   v   znení   účinnom   do   31.   12.   2011 umožňovalo   v   pláne   odchylne   upraviť   iba   postavenie   veriteľov,   ktorí   si   riadne   a   včas prihlásili   svoje   pohľadávky.   Plán   v   rozpore   so   zákonnou   možnosťou   zasahoval do postavenia   veriteľov,   ktorí   si   riadne   a   včas   neprihlásili   svoje   pohľadávky. Ich postavenie však   upravuje   ustanovenie   §   155   ods.   2   zákona   č.   7/2005   Z.   z. Neprihlásené pohľadávky   sa   stávajú   účinnosťou   plánu   nevymáhateľné   voči   dlžníkovi rovnako   aj   zabezpečovacie   práva,   ktoré   neboli   v   rámci   reštrukturalizácie   prihlásené, účinnosťou   plánu   zanikajú,   avšak   iba   v časti,   v   ktorej   viaznu   na   dlžníkovom   majetku. Stávajú sa naturálnymi obligáciami. Voči iným osobám (napr. voči ručiteľom) ich však možno vymáhať.“. Krajská prokuratúra však v označenom prípise ďalej konštatovala, že „uvedené   zistenie   ale   nič   nemení   na   tom,   že   v posudzovanej   veci   za   vykonaného dokazovania   nevyplývali   podmienky   na   úspešné   odporovanie   právneho   úkonu.   Nebolo preukázané   splnenie   podmienky   odporovateľnosti   spočívajúcej   v   tom,   že   dlžníkov (ručiteľov) právny úkon musí ukracovať uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa. Taktiež, zhodne ako súdy, konštatujem absenciu úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa a teda, že blízke osoby nemohli s náležitou starostlivosťou rozpoznať úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, nakoľko tento ani nevyplynul z dokazovania.“.

Opakovaný podnet sťažovateľky na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku krajského súdu   sp.   zn. 16   Co 25/2012 zo 14.   mája 2012 podaný vo vzťahu k spôsobu vybavenia   jej   podnetu   krajskou   prokuratúrou   z   18.   septembra   2012   (k   záveru   súdov o neexistencii ukracujúceho úmyslu dlžníka) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky odložila bez opatrenia prípisom č. VI/2 Pz 1186/12-10 z 15. mája 2013.

Pre účely posúdenia sťažnostnej argumentácie sťažovateľky tvoriacej podstatu jej prvej   námietky   musel   ústavný   súd   preskúmať   predovšetkým   opodstatnenosť   jej   tvrdení obsiahnutých v sťažnosti, či ju ako osobu, ktorá nebola účastníčkou reštrukturalizačného plánu   dlžníka,   pri   uplatňovaní   svojich   zabezpečených   pohľadávok   voči   tretím   osobám zaväzujú účinky tohto plánu, v intenciách posúdenia vzájomných súvislostí § 155 ods. 1, 2 a 4   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   účinného   do   31.   decembra   2011   v príčinnej súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti   ústavný   súd   musel   posúdiť   ústavnú   konformitu   interpretácie   relevantných ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii krajským súdom ako súdom odvolacím.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   Okresný   súd   Nitra   uznesením   sp.   zn. 31 R 3/2010   z   27.   júla   2010   potvrdil   reštrukturalizačný   plán   dlžníka   prijatý schvaľovacou schôdzou 12. júla 2010 a ukončil reštrukturalizáciu dlžníka. Záväzná časť reštrukturalizačného   plánu,   časť   II   uspokojenie   a   zánik   časti   pohľadávok   veriteľov, obsahuje výpočet veriteľov, u ktorých došlo k zániku záväzkov dlžníka. Podľa záväznej časti tohto plánu veriteľom, ktorí nie sú uvedení v záväznej časti tohto plánu, a teda ktorí riadne a včas neprihlásili svoje pohľadávky, zaniká právo voči dlžníkovi, ako aj zanikajú riadne   a   včas neprihlásené zabezpečovacie   práva   na majetok dlžníka   v súlade s § 155 zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii,   zároveň   zanikajú   práva   veriteľov   domáhať   sa uspokojenia ich pôvodných pohľadávok voči spoludlžníkom a ručiteľom dlžníka, ako aj práva   veriteľov   domáhať   sa   uspokojenia   ich   pôvodných   zabezpečených   pohľadávok   z majetku tretích osôb.

Podľa § 132 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii reštrukturalizačný plán je listina upravujúca vznik, zmenu alebo zánik práv a záväzkov osôb v nej uvedených (ďalej len „účastník plánu“), ako aj rozsah a spôsob uspokojenia tých účastníkov plánu, ktorí sú veriteľmi   prihlásených   pohľadávok,   prípadne   akcionármi   dlžníka.   Po   potvrdení   plánu súdom je plán záväzný pre všetkých účastníkov plánu.

Podľa   §   136   ods.   1   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   záväzná   časť   plánu obsahuje určenie   všetkých   práv   a   záväzkov,   ktoré   majú účastníkom   plánu   podľa   plánu vzniknúť,   zmeniť sa   alebo zaniknúť.   Tieto   práva   a   záväzky   a majetok,   ku   ktorému   sa vzťahujú, ak ide o vecné práva alebo iné podobné práva, musia byť v pláne určené tak ako je to potrebné podľa osobitných predpisov pre ich vznik, zmenu alebo zánik, alebo získanie príslušných rozhodnutí a súhlasov, na základe ktorých vznikajú, menia sa alebo zanikajú a ktoré sú podmienkou na ich vznik, zmenu alebo zánik.

Podľa § 140 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii záväzná časť plánu môže obsahovať aj záväzok inej osoby ako dlžníka, akcionára dlžníka alebo veriteľa prihlásenej pohľadávky, ak so vznikom záväzku súhlasí; prílohu plánu musí v tomto prípade tvoriť súhlasný prejav vôle tejto osoby so vznikom záväzku, inak záväzok ani v prípade potvrdenia plánu súdom nevznikne.

Podľa   §   155 ods.   1 zákona o   konkurze a reštrukturalizácii   ustanovenia plánu sa zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku stávajú účinnými voči všetkým účastníkom plánu.

Podľa § 155 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii zverejnením uznesenia o potvrdení plánu v Obchodnom vestníku zaniká právo veriteľov, ktorí riadne a včas podľa tohto zákona neprihlásili svoje pohľadávky, vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi, ako aj riadne a včas neprihlásené zabezpečovacie práva vzťahujúce sa na majetok dlžníka; to platí rovnako aj pre podmienené pohľadávky, ktoré mali byť uplatnené prihláškou.

Podľa   §   155   ods.   4   zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   v   znení   účinnom do 31. decembra 2011, ak plán neurčuje inak, plánom zostávajú nedotknuté práva veriteľov domáhať   sa   uspokojenia   ich   pôvodných   pohľadávok   voči   spoludlžníkom   a   ručiteľom dlžníka,   ako   aj práva   veriteľov   domáhať sa   uspokojenia   ich   pôvodných   zabezpečených pohľadávok z majetku tretích osôb.

Podľa   §   157   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

V súlade s citovanou dikciou § 157 ods. 2 OSP je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočne a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej stránky rozhodnutia.

Krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku   konštatoval,   že   prvostupňový   súd   správne vychádzal z toho, že záväzná časť reštrukturalizačného plánu dlžníka výslovne konštatuje, že   veriteľom,   ktorí   nie   sú   uvedení   v   záväznej   časti   plánu,   a   teda   ktorí   riadne   a   včas neprihlásili   svoje   pohľadávky,   zaniká   právo   vymáhať   tieto   pohľadávky   voči   dlžníkovi a zároveň zanikajú práva veriteľov domáhať sa uspokojenia ich pôvodných pohľadávok voči spoludlžníkom a ručiteľom dlžníka, ako aj práva veriteľov domáhať sa uspokojenia ich pôvodných zabezpečených pohľadávok z majetku tretích osôb. Túto skutočnosť vyhodnotil ako   absenciu   jedného   z   predpokladov   úspešného   odporovania   právneho   úkonu   dlžníka (ručiteľa), t. j. vymáhateľnosti pohľadávky sťažovateľky voči ručiteľovi, keď konštatoval, že „právne   účinky   záväznej   časti   reštrukturalizačného   plánu   dlžníka   spoločnosti I., spol. s r. o.   spočívajú   v   zániku   vymáhateľnosti   pohľadávky   žalobcu   voči   ručiteľovi na základe záväznej časti reštrukturalizačného plánu, ktorý bol schválený Okresným súdom Nitra“. Krajský súd sa pritom vôbec nevysporiadal s tým, že ide o právny vzťah, na ktorý sa vzťahujú príslušné ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý pri úprave účinkov súdom potvrdeného plánu vychádza z toho, že pôsobia voči   účastníkom   plánu (§ 155 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii). Za účastníka plánu sa považuje osoba, ktorej vznik, zmena alebo zánik práv alebo záväzkov sú upravené v reštrukturalizačnom pláne (§ 140 zákon o konkurze a reštrukturalizácii). Je pritom nesporné, že sťažovateľka účastníčkou reštrukturalizačného plánu nebola.

Ustanovenia reštrukturalizačného plánu po nadobudnutí účinkov potvrdenia plánu súdom sa stávajú účinnými voči všetkým účastníkom plánu bez ohľadu na to, či hlasovali za jeho   prijatie   alebo   proti   jeho   prijatiu,   alebo   sa   vôbec   nezúčastnili   na   schvaľovacej schôdzi. Voči tretím osobám má totiž reštrukturalizačný plán účinky len vtedy, ak výslovne súhlasili so vznikom záväzku (ĎURICA, M. Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii.   2. prepracované   a   doplnené   vydanie.   Bratislava:   EUROKODEX,   2010,   s.   766; ĎURICA, M. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. Bratislava: C. H. BECK, 2012, s. 952).

Pokiaľ ide o neprihlásené pohľadávky, ktoré mali byť v reštrukturalizácii prihlásené, tieto sa stávajú účinnosťou plánu nevymáhateľné voči dlžníkovi, t. j. menia sa na naturálne obligácie.   Voči   iným   osobám   ako   dlžníkovi   však   tieto   pohľadávky   možno   vymáhať i naďalej, napr. voči ručiteľovi, poprípade spoludlžníkovi (POSPÍŠIL, B. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii. Komentár. Bratislava: IURA EDITION, 2012, s. 521).

Ústavný   súd   sa   nemôže   stotožniť   s   tvrdeniami   a   závermi   krajského   súdu vyslovenými v jeho rozsudku sp. zn. 16 Co 25/2012 zo 14. mája 2012, ktoré sa týkajú hodnotenia   dôkaznej   situácie   vo   vzťahu   k   neexistencii   vymáhateľnej   pohľadávky sťažovateľky   voči   ručiteľovi   a   spájania   tejto   skutočnosti   s   právnymi   účinkami reštrukturalizačného plánu dlžníka. Krajský súd (rovnako ako súd prvostupňový) sa totiž vôbec   nezaoberal   subsumovaním   zisteného   skutkového   stavu   pod   príslušné   ustanovenia relevantného právneho predpisu, v tomto prípade § 155 ods. 1, 2 a 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii,   nevzal   do   úvahy   a   neskúmal   vzájomnú   súvislosť   medzi   týmito zákonnými ustanoveniami. Rozhodnutie krajského súdu preto považuje ústavný súd za také, ktoré   je   založené   na   ústavne   nekonformnom   výklade   dotknutých   ustanovení   právnych predpisov.

Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   „Ústavne   konformný   výklad   právnej normy, resp. výklad právnej normy (a teda aj § 155 ods. 1, 2 v spojitosti s § 155 ods. 4 zákona o   konkurze a reštrukturalizácii   v znení účinnom   do   31.   decembra   2011,   pozn.) nemôže   siahať   tak   ďaleko,   aby   sa   dostal   do   rozporu   so   znením,   resp.   so   zmyslom vykladaného   normatívneho   textu.   V   takomto   prípade   by   totiž   už   nešlo   o   výklad,   ale o faktickú novelizáciu právnej normy.“ (II. ÚS 244/09).

Na tomto základe sa možno len stotožniť s argumentáciou sťažovateľky, podľa ktorej ustanovenie reštrukturalizačného plánu, na základe ktorého veritelia nemôžu vymáhať svoje pôvodné   pohľadávky   voči   spoludlžníkom   či   ručiteľom   dlžníka   (§   155   ods.   4   zákona o konkurze a reštrukturalizácii), sa jednoznačne vzťahuje výlučne len na veriteľov, ktorí boli   účastníkmi   plánu,   no   nemôžu   obmedzovať   veriteľa,   ktorý   svoju   pohľadávku v reštrukturalizácii neprihlásil (podľa novely zákona o konkurze a reštrukturalizácii prijatej zákonom č. 348/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2012 už reštrukturalizačným plánom nemôžu byť dotknuté práva veriteľov domáhať sa uspokojenia ich pôvodných pohľadávok voči spoludlžníkom a ručiteľom dlžníka, pozn.).

Z týchto dôvodov považoval ústavný súd rozhodnutie krajského súdu o potvrdení rozsudku okresného súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľky za rozporné s ňou označenými ustanoveniami ústavy a dohovoru, pretože pri aplikácii citovaných zákonných predpisov všeobecným súdom sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že zásadne poprel ich účel a význam. Ústavný súd preto rozhodol, že rozsudkom sp. zn. 16 Co 25/2012 zo 14. mája 2012 krajský súd porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Z čl. 127 ods. 1 ústavy možno vyvodiť princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ktorý sa premieta aj   do   zásady   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (pozri napr. IV. ÚS 303/04), resp. zásady sebaobmedzenia a zdržanlivosti (m. m. I. ÚS 76/2011, PL. ÚS 95/2011) ústavného súdu pri uplatňovaní svojej právomoci. Vychádzajúc zo skutočnosti, že právny   záver   ústavného   súdu   k prvej   námietke   sťažovateľky   je   sám   osebe   postačujúci k bodu   1 výroku tohto nálezu, ústavný súd nepovažoval za vhodné zaujímať meritórny postoj   k druhej   námietke   sťažovateľky,   a to   aj   preto,   že   v konkrétnych   okolnostiach posudzovanej   veci   môže   záväzný   právny   názor   ústavného   súdu   k jej   prvej   sťažnostnej námietke zásadne ovplyvniť aj postoj krajského súdu k námietke sťažovateľky týkajúcej sa nesprávnej interpretácie a aplikácie § 42a ods. 3 písm. a) Občianskeho zákonníka (vo veci preukázania   úmyslu   ručiteľa   ukrátiť   odporovaným   právnym   úkonom   uspokojenie sťažovateľkinej   vymáhateľnej pohľadávky   v kontexte naplnenia a preukázania všetkých predpokladov   úspešného   odporovania   právneho   úkonu).   Ústavný   súd   preto   vo   vzťahu k druhej   námietke   sťažnosti   sťažovateľky   nevyhovel   (bod   4   výroku   tohto   nálezu), uprednostňujúc   zásadu   minimalizácie   zásahov   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných súdov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.   Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   dospel   k   záveru   o   porušení   základného   práva sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

K aplikácii citovaného ustanovenia v okolnostiach prerokúvanej veci ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že právne názory, ktoré ho viedli k vysloveniu porušenia označených základných   práv   sťažovateľky   a   k   následnému   zrušeniu   rozsudku   krajského   súdu, nesmerujú   k   jednoznačnému   záveru   o   tom,   ako   má   krajský   súd   o   podanom   odvolaní sťažovateľky meritórne rozhodnúť. Základom pre bod 1 výroku tohto nálezu bolo totiž výlučne posúdenie otázky aktívnej legitimácie sťažovateľky vo veci rozhodovanej krajským súdom, t. j. argumentácie týkajúcej sa prvej námietky sťažovateľky.

Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude preto opätovne preskúmať odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu tak, aby vo svojom rozhodnutí o podanom odvolaní dôsledne   zodpovedal   na   všetky   relevantné   odvolacie   námietky   sťažovateľky   v kontexte s právnymi názormi vyslovenými ústavným súdom v časti II tohto nálezu, teda aj námietku týkajúcu   sa   nesprávnej   interpretácie   a   aplikácie   §   42a   ods.   3   písm.   a)   Občianskeho zákonníka.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti   s   jej   právnym zastupovaním právnym zástupcom. Za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 patrí podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov odmena 127,16 €, čo spolu s režijným paušálom (7,63 €) predstavuje odmenu za jeden úkon 134,79 €. Ústavný súd priznal odmenu za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti) v celkovej sume 269,58 € (2x 134,79 €), ktorú zvýšil o 20 % (53,92 €) z dôvodu, že právny zástupca je platcom DPH, a uložil krajskému súdu povinnosť uhradiť trovy konania na účet právneho zástupcu sťažovateľky (bod 3 výroku tohto nálezu).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2014