znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 604/2012-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. mája 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza   o   sťažnostiach   Z.   K.,   L.,   a T.   R.,   V.,   zastúpených   H.,   s.   r.   o.,   B.,   konajúca prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   Mgr.   P.   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní vedenom pod sp. zn. 15 C/86/2004, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Z. K. a T. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 86/2004 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava I   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 86/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Z. K. a T. R. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každej v sume po 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré im j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý uhradiť Z. K. a T. R. trovy konania v sume 323,49 € (slovom tristodvadsaťtri eur a štyridsaťdeväť centov) na účet ich právnej zástupkyne H., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2012 doručená sťažnosť Z. K., L., vedená pod sp. zn. Rvp 5586/2012, a sťažnosť T. R., V., vedená pod sp. zn. Rvp 5588/2012 (ďalej len „sťažovateľky“), zastúpených H., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. P. K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 15 C/86/2004.

Sťažovateľky v sťažnostiach zhodne uvádzajú:„V občiansko-právnom konaní vo veci žalobcov/navrhovateľov: 1.) A. K. a spol... proti žalovaným/odporcom: 1.) SR - Ministerstvo spravodlivosti SR..., 2.) SR - Ministerstvo vnútra SR... 3.) SR - Ministerstvo financií SR... 4.) SR - Ministerstvo hospodárstva SR... vedenom   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   pod   sp.   zn.   15C/86/2004,   o náhradu   škody, sťažovateľ podal dňa 13. apríla 2004 žalobu na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom (v zmysle § 18 a nasl.   z. č. 58/1969 Zb.   o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom). Sťažovateľ   v   predmetnej   žalobe   okrem   iného   navrhoval,   aby   súd   po   vykonanom dokazovaní vydal rozsudok, v ktorom určí, že žalovaný Slovenská republika v zastúpení: Ministerstvo spravodlivosti SR alebo Ministerstvo vnútra SR alebo Ministerstvo financií SR alebo Ministerstvo hospodárstva SR je povinný zaplatiť žalobcovi škodu v uplatnenej výške a nahradiť žalobcovi trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia. Sťažovateľ ďalej v predmetnej žalobe súdu oznámil, že trvá na svojom práve na verejné prerokovanie veci. Okresný súd Bratislava I ako súd prvého stupňa konajúci vo veci do dnešného dňa, t. j. po viac než ôsmich rokoch, vo veci nerozhodol.

Dňa 16. 05. 2012 podal sťažovateľ sťažnosť na postup súdu predsedovi Okresného súdu   Bratislava   I.   Do   dnešného   dňa   nebol   sťažovateľ   o   spôsobe   vybavenia   sťažnosti vyrozumený.

Z   uvedených   skutočností   vyplýva,   že   Okresný   súd   Bratislava   I   nerozhodol v predmetnom konaní po viac než ôsmich rokoch, a to bez zavinenia na strane sťažovateľa, ostatných žalobcov alebo žalovaných.“

V   sťažnostiach   ďalej   zhodne   poukazujú   na   okolnosti   predmetného   konania a uvádzajú:

„... Žalobou sa sťažovateľ domáhal priznania náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom s príslušenstvom. Obdobné prípady s identickým právnym a skutkovým stavom boli súdmi rozhodnuté v podstatne kratšom časovom období.

... Sťažovateľ žiadnym úkonom neprispel k prieťahom alebo k spomaleniu postupu súdu prvého stupňa.

... Nečinnosť a neefektívnu činnosť súdu (veľký časový odstup od podania návrhu do právoplatného rozhodnutia vo veci, ku ktorému doposiaľ nedošlo) nemožno podľa názoru sťažovateľa ničím ospravedlniť.

Neodôvodnené   prieťahy,   ktorými   sa   konanie   nezmyselne   predĺžilo,   a   to   najmä v dôsledku nečinnosti Okresného súdu Bratislava I, viedli k porušeniu základného práva na prerokovanie veci sťažovateľa bez zbytočných prieťahov.“

Na tomto základe sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažností na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo [sťažovateliek]... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo postupom Okresného súdu Bratislava I porušené.

...   Okresnému   súdu   Bratislava   I   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 15 C/86/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

... [Sťažovateľkám jednotlivo]... priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 4.500,-EUR (slovom: štyritisícpäťsto eur), ktoré [im] je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť na účet advokátskej kancelárie H., s. r. o.,... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

...   Okresný   súd   Bratislava   I   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia... [sťažovateľkám jednotlivo]... v sume 323,49 EUR... na účet advokátskej kancelárie H., s. r. o... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľky odôvodňujú takto:

«Nečinnosťou   porušovateľa   základného   práva   sťažovateľa   vznikla   sťažovateľovi ujma spôsobená bezdôvodným predlžovaním stavu právnej neistoty, kedy všeobecné súdy nedokázali rozhodnúť sťažovateľovu vec v primeranej lehote. Treba zároveň prihliadnuť na fakt,   že   požadovaná   náhrada   škody   predstavuje   výšku   finančných   prostriedkov investovaných   do   tzv.   „nebankových   subjektov“,   pričom   tieto   finančné   prostriedky predstavovali dlhoročné úspory sťažovateľa.

S ohľadom na vyššie uvedené sa domnievame, že závažnosť vzniknutej ujmy a jej okolnosti   sú   veľmi   významnej   kvality   a   žiadame   preto   súd,   aby   prihliadol   k   tejto skutočnosti.»

Ústavný súd sťažnosti sťažovateliek pôvodne vedené pod sp. zn. Rvp 5586/2012 a sp. zn. Rvp 5588/2012 predbežne prerokoval, prijal ich na ďalšie konanie uznesením č. k. IV. ÚS 604/2012-8 z 22. novembra 2012 a zároveň rozhodol o ich spojení na spoločné konanie, ktoré je ďalej vedené pod sp. zn. IV. ÚS 604/2012. Po prijatí sťažností na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu   sťažovateliek a predsedníčku   okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Právny zástupca   sťažovateliek   a   predsedníčka   okresného   súdu   ústavnému   súdu   oznámili,   že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nie je možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka okresného súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise č. Spr 3932/2012 z 28. marca 2013, v ktorom poukázala na doterajší priebeh konania a jednotlivé úkony, ktoré okresný súd v namietanom konaní urobil. Ďalej v prípise uviedla:

„Čo sa týka právnej i skutkovej stránky veci vedenej pod sp. značkou 15C 86/2004, mám   za   to,   že   sa   jedná   o   štandardnú   občianskoprávnu   vec   patriacu   do   rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva. Zložitou sa však predmetná vec javí z dôvodu viacerých účastníkov   konania   vystupujúcich   na   strane   navrhovateľa   a   z   toho   vyplývajúcej komplikovanej   situácie   pri   vykonávaní   dokazovania   výsluchmi   účastníkov   ako   i   pri ustaľovaní   okruhu   účastníkov   konania   v   dôsledku   ich   úmrtí.   Poukazujem   na   úmrtie viacerých navrhovateľov, a to navrhovateľky v 1. rade - p. A. K. (viď č. l. 238 spisu), navrhovateľa v 2. rade p. Z. D. (viď č. l. 227), navrhovateľa v 4. rade p. O. K. (viď č. l. 273), navrhovateľa v 5. rade p. J. S. (viď č. l. 230) ako i navrhovateľa v 9. rade - p. Š. K. (viď č. l. 259).

Dovolím si poukázať i na to, že samotný právny zástupca navrhovateľov tým, že podal   žalobný   návrh,   kde   na   strane   navrhovateľov   vystupuje   desať   vzájomne   cudzích navrhovateľov, zvolil formu, ktorá sama o sebe tvorila hrozbu zdĺhavého konania. Zároveň v   priebehu   súdneho   konania   bola   pôvodnému   právnemu   zástupcovi   navrhovateľov pozastavená   činnosť   advokáta,   túto   skutočnosť   súdu   však   iniciatívne   neoznámil   a spoločnosť H., s. r. o. (pôvodné obch. meno H., s. r. o.) relevantné plné moci súdu doručila až na výzvu súdu v priebehu roku 2010.

S poukazom na jednotlivé vyššie uvedené úkony súdu musím však konštatovať, že konanie v predmetnej veci je poznačené prieťahmi, i keď aktuálne súd vo veci postupuje bezprieťahovo.   Oznamujem   Vám,   že   subjektívne   zavinenie   zákonnej   sudkyne,   vyššieho súdneho úradníka, prípadne iných zamestnancov súdu zistené nebolo, k vzniku prieťahov došlo   z   objektívnych   dôvodov,   a   to   najmä   z   dôvodu   nadmernej   zaťaženosti   sudcov občianskoprávneho úseku Okresného súdu Bratislava I a vysokého počtu pridelených vecí súdneho oddelenia 15 C, keď predmetná vec bola konajúcim súdom vybavovaná podľa svojho   poradia.   Pokiaľ   ide   o   iné   okolnosti,   ktoré   majú   podľa   môjho   názoru   vplyv   na prieťahy v konaní, dovoľujem si poukázať i na to, že napr. na opakovanú výzvu súdu zo dňa 3. 2. 2009 tunajší súd z Okresného súdu v Lučenci obdržal odpoveď až dňa 7. 4. 2010 a žiadané dedičské rozhodnutie po nebohom navrhovateľovi v 9. rade bolo na tunajší súd doručené po viacerých urgenciách až dňa 9. 11. 2011, teda po viac ako dvoch rokoch. Konečné   rozhodnutie   ponechávam   na   zváženie   Ústavnému   súdu   Slovenskej republiky.

Zároveň   si   dovoľujem   požiadať   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky,   aby   pri rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia vzal do úvahy vyššie uvedené objektívne dôvody,   pre ktoré   k prieťahom   v konaní došlo,   a   aby   sťažovateľom nepriznal   finančné zadosťučinenie v plnej výške.“

Právny zástupca sťažovateliek po predchádzajúcej výzve ústavného súdu poskytol svoje stanovisko k vyjadreniam predsedníčky okresného súdu podaním zo 17. apríla 2013, pričom   uviedol,   že   sťažovateľky   trvajú   na   priznaní   finančného   zadosťučinenia   v sume uvedenej v sťažnosti.

II.

Ústavný   súd   z   vyžiadaného   súdneho   spisu   zistil,   že   desať   navrhovateľov   podalo 13. apríla 2004 okresnému súdu návrh na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ktorým si uplatnili nárok na zaplatenie sumy 1 253 000 Sk s prísl. Okresný súd uznesením   č.   k.   15   C/86/2004-66   z   2.   augusta   2004   vyzval   právneho   zástupcu navrhovateľov, aby odstránil nedostatky návrhu, t. j. presne označil navrhovateľa v 9. rade, a   predložil   kópie   príloh   v   potrebnom   počte   na   doručenie   účastníkom   konania.   Právny zástupca reagoval na túto výzvu podaním doručeným okresnému súdu 13. augusta 2004. Okresný súd uznesením č. k. 15 C/86/04-70 zo 4. januára 2005 vyzval odporcov v 1. až 4. rade,   aby sa   vyjadrili   k   návrhu. Odporcovia   predložili   svoje vyjadrenia   k   návrhu do 11. februára   2005,   pričom   okresný   súd   doručoval   20.   februára   2006   tieto   vyjadrenia právnemu   zástupcovi   navrhovateľov.   V   súdnom   spise   je   záznam   zákonnej   sudkyne o potrebe zabezpečiť výsluch navrhovateľov dožiadanými súdmi z dôvodu hospodárnosti konania. Tento prípis bol realizovaný 18. júla 2007, keď vyšší súdny úradník vyhotovil dožiadanie pre Okresný súd Lučenec, v ktorom žiadal o výsluch navrhovateľov v 1., 3., 5., 6., 9. a 10. rade. Súdny spis bol následne odoslaný dožiadanému súdu 9. mája 2008.

Okresný   súd   Lučenec prevzal   predmetný spis   s dožiadaním   13.   mája 2008.   Dňa 16. júna 2008 upovedomil právneho zástupcu navrhovateľov o konaní výsluchu 30. júna 2008 a zároveň predvolal v dožiadaní označených navrhovateľov na výsluch. Zásielky pre štyroch navrhovateľov boli vrátené Okresnému súdu Lučenec ako nedoručené. Dňa 30. júna 2008 Okresný súd Lučenec vypočul navrhovateľky  A. K. a Z. K. (sťažovateľku). Do súdneho spisu bolo doručené oznámenie o tom, že navrhovateľ Š. K. zomrel 30. januára 2004.   Vyšší   súdny   úradník   prostredníctvom   Mestského   úradu   v L.   zisťoval   pobyt navrhovateľky M. T. Okresný súd Lučenec ďalej prípisom upovedomil právneho zástupcu navrhovateľov o výsluchu navrhovateľov 11. júla 2008. Dňa 7. júla 2008 bola Okresnému súdu Lučenec vrátená nedoručená zásielka pre navrhovateľa Z. D. s poznámkou, že tento účastník konania zomrel. Obvodné oddelenie Policajného zboru L. 15. júla 2008 oznámilo Okresnému súdu Lučenec trvalý pobyt navrhovateľky M. T.

Následne Okresný súd Lučenec vrátil predmetný spis okresnému súdu, ktorý mu bol doručený 18. júla 2008, a na základe dožiadania o výsluch navrhovateľky v 6. rade bol spis odoslaný 19. decembra 2008 Okresnému súdu Revúca.

Okresný súd Revúca 7. januára 2009 predvolal navrhovateľku v 6. rade na výsluch, ktorý sa mal uskutočniť 20. januára 2009, avšak na základe telefonického ospravedlnenia sa jej výsluch uskutočnil 21. januára 2009. Predmetný spis bol potom doručený okresnému súdu (29. januára 2009).

Okresný   súd   ďalej zisťoval   okruh   dedičov   po navrhovateľoch,   ktorí   medzičasom

zomreli  Z. D., J. S. a Š. K. Z tohto dôvodu žiadal prípismi z 3. februára 2009, 23. júna 2009   a   24.   novembra   2009   od   Okresného   súdu   Lučenec   doručenie   právoplatného osvedčenia   o   dedičstve.   V   prípise   z   12.   marca   2010   okresný   súd   žiadal   Okresný   súd Lučenec, aby mu oznámil okruh dedičov aj v prípade, ak dedičské konania nie sú ešte právoplatne skončené. Okresný súd Lučenec doručil rozhodnutia v predmetných dedičských veciach okresnému súdu 7. apríla 2010. V nadväznosti na to okresný súd 16. apríla 2010 vyzval právneho zástupcu navrhovateľov, aby oznámil, či Advokátska kancelária H., s. r. o., prevzala   zastupovanie   navrhovateľov   po   advokátovi   JUDr.   H.   Okresný   súd   tiež   žiadal Okresný súd Lučenec, aby mu doručil osvedčenie o dedičstve po navrhovateľovi Š. K. Podaním doručeným 14. mája 2010 Advokátska kancelária H., s. r. o., reagovala na výzvu okresného   súdu   –   predložila   splnomocnenia   na   zastupovanie   navrhovateľov   a   oznámila skutočnosti o úmrtí niektorých navrhovateľov. Okresný súd prípisom z 10. septembra 2010 opakovane žiadal Okresný súd Lučenec o doručenie osvedčenia o dedičstve a o zapožičanie spisu   v   dedičskej   veci   vedenej   Okresným   súdom   Lučenec   pod   sp.   zn.   17   D/452/2007. Okresný súd Lučenec doručil predmetný spis okresnému súdu 24. septembra 2010. Okresný súd   dožiadal   4.   novembra   2010   Okresný   súd   Veľký   Krtíš   o   výsluch   niektorých navrhovateľov, resp. ich dedičov.

Z   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš   bol   súdny   spis   vrátený   po   vybavení   dožiadania 28. decembra 2010. Okresný súd 18. októbra 2011 opätovne žiadal Okresný súd Lučenec o zaslanie osvedčenia o dedičstve po navrhovateľovi Š. K., ktorý ho okresnému súdu zaslal 9. novembra 2011.

Okresný súd dožiadal tiež Okresný súd Revúca o výsluch navrhovateľa vo 4. rade. Okresný   súd   Revúca   vrátil   predmetný   súdny   spis   okresnému   súdu   25.   novembra   2011 s oznámením, že dožiadanie nebolo možné vybaviť z dôvodu, že navrhovateľ vo 4. rade (O. K.) zomrel 3. júla 2011.

Zákonný   sudca   okresného   súdu   5.   júna   2012   uložil   vyššej   súdnej   úradníčke povinnosť zistiť okruh dedičov po navrhovateľoch vo 4. a 5. rade a zabezpečiť výsluch dedičov po navrhovateľoch v 3. a 9. rade. Okresný súd 3. septembra 2012 dožiadal Okresný súd Revúca o oznámenie okruhu oprávnených dedičov po navrhovateľovi vo 4. rade (O. K.). Okresný súd tiež dožiadal Okresný súd Lučenec o výsluch právnych nástupcov po navrhovateľoch   v   3.   a   9.   rade.   Dňa 19.   septembra   2012   Okresný   súd   Revúca   oznámil

okresnému súdu okruh dedičov po navrhovateľovi vo 4. rade  O. K.

Okresný   súd   Lučenec   vrátil   súdny   spis   okresnému   súdu   22.   novembra   2012 a následne   tento   súdny   spis   zaslal   Okresnému   súdu   Kežmarok   15.   februára   2013 s dožiadaním.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľky sa sťažnosťami domáhajú vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 86/2004.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosti sťažovateliek.

1. Pokiaľ ide o zohľadnenie prvého kritéria, ústavný súd konštatuje, že vec nie je právne zložitá, tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Konanie je   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   fakticky   zložité   vzhľadom   na   to,   že   v konaní vystupuje desať navrhovateľov, ktorí majú trvalé bydlisko v obvodoch rôznych okresných súdov, čo zvyšuje nároky na ich vypočutie a aj vykonanie dokazovania prostredníctvom dožiadaných súdov, čo má vo svojich dôsledkoch vplyv na namietané konanie okresného súdu.   Navyše,   počas   konania   niektorí   navrhovatelia   zomreli,   a   preto   bol   okresný   súd povinný zisťovať okruh dedičov, čo tiež malo vplyv na priebeh konania a jeho plynulosť. Tieto   okolnosti   ovplyvnili   faktickú   zložitosť   veci,   ktorú   ústavný   súd   zohľadnil   pri rozhodovaní o sťažnostiach sťažovateliek.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateliek ako účastníčok namietaného konania, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľky v doterajšom priebehu konania poskytli okresnému súdu, resp. dožiadaným súdom potrebnú súčinnosť – predovšetkým pri uskutočnení ich výsluchu.

3. Napokon ústavný súd posudzoval doterajší postup okresného súdu v namietanom konaní. Pri hodnotení postupu okresného súdu vychádzal ústavný súd zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní, a teda porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k   odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov   konania   v   primeranom   čase   (m.   m.   napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   na   základe   skutočností   vyplývajúcich zo sťažností   a   zo   súdneho   spisu   konštatuje,   že   postup   okresného   súdu   je   poznačený viacerými obdobiami nečinnosti, resp. neefektívneho postupu v konaní. Okresný súd bol nečinný v období od 11. februára 2005, teda od doručenia vyjadrení odporcov k návrhu, do 9.   mája   2008,   keď   súdny   spis   bol   expedovaný   dožiadanému   súdu  Okresnému   súdu Lučenec. Ide o obdobie nečinnosti v rozsahu tri roky a tri mesiace.

Okresný súd bol následne nečinný a nepostupoval efektívne v období od 3. februára 2009 do apríla 2010, teda v období 1 roka a 2 mesiacov. Okresný súd v tomto období žiadal Okresný   súd   Lučenec o doručenie právoplatného osvedčenia   o   dedičstve   po   zomretých navrhovateľoch – Z. D., J. S. a Š. K. Až na základe tretej urgencie okresný súd spresnil svoju žiadosť tak, aby bola pre Okresný súd Lučenec zrozumiteľná. Tento postup okresného súdu považuje ústavný súd za neefektívny. Občiansky súdny poriadok umožňuje, aby v prípade, ak niektorý z účastníkov zomrie po začatí konania, súd konanie buď prerušil, alebo v konaní pokračoval s dedičmi účastníkov konania, prípadne s tými, ktorí podľa výsledku dedičského konania prevzali právo alebo povinnosť, o ktoré v konaní ide, a to len čo sa skončí konanie o dedičstve, ak povaha veci nepripúšťa, aby sa v konaní pokračovalo skôr (§ 107 ods. 3 OSP). Okresný súd mohol a mal túto možnosť využiť.

Okresný súd v prípise z 28. marca 2013 argumentuje tým, že prieťahy v namietanom konaní vznikli „z objektívnych dôvodov, a to najmä z dôvodu nadmernej zaťaženosti sudcov občianskoprávneho úseku“ okresného súdu a „vysokého počtu pridelených vecí“. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej už viackrát uviedol (napr. I. ÚS   23/03,   I.   ÚS   141/03,   II.   ÚS   153/06,   III.   ÚS   399/2011),   že   personálne problémy (dlhodobá práceneschopnosť sudcu, zmeny zákonných sudcov) a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia (m. m. I. ÚS 39/00, I. ÚS 55/02, III. ÚS 399/2011).

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   uvedená   argumentácia   nemôže   odôvodniť a ospravedlniť   prieťahy   v   namietanom   konaní   v   rozsahu   viac   ako   troch   rokov   a   tiež neefektívny postup okresného súdu v období prevyšujúcom jeden rok. Navyše je potrebné uviesť, že predsedníčka okresného súdu neuviedla vo svojom liste žiadne opatrenia, ktoré vykonala na to, aby zefektívnila, prípadne urýchlila postup okresného súdu v namietanom konaní. Z týchto dôvodov ústavný súd túto argumentáciu okresného súdu neakceptoval.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   nečinnosťou   a aj neefektívnou   činnosťou   okresného   súdu   došlo   v   namietanom   konaní   k   porušeniu základného práva sťažovateliek na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   namietané   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania ústavného   súdu   ešte   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy okresnému súdu prikázal, aby v ďalšom konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 86/2004 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj ich právo podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru,   zaoberal   sa   aj   ich   žiadosťou   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia.   Ústavný   súd   pritom   vychádzal   zo   svojho   ustáleného   právneho   názoru, podľa   ktorého   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany porušeného   základného   práva   v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zistilo,   že   k   porušeniu   došlo spôsobom,   ktorý   vyžaduje   poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany,   nielen   vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).

Sťažovateľky v sťažnostiach žiadajú, aby im bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 4 500 € jednotlivo vzhľadom na to, že nečinnosťou „porušovateľa základného práva... vznikla... [im] ujma spôsobená bezdôvodným predlžovaním stavu právnej neistoty“, a tiež vzhľadom na „závažnosť vzniknutej ujmy a jej okolnosti“.

Pri   určení   sumy   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného konania ústavný súd považoval za vhodné a spravodlivé v danom prípade priznať finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € každej zo sťažovateliek (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom, ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Z citovaných ustanovení § 36 zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažovateľ nemá obligatórny nárok na úhradu trov konania pred ústavným súdom, t. j. ústavný súd môže úhradu trov konania účastníkovi konania úplne alebo sčasti priznať podľa svojho uváženia, zohľadňujúc pritom konkrétne okolnosti daného prípadu.

V   danom   prípade   boli   ústavnému   súdu   doručené   dve   sťažnosti,   pričom   v každej z nich   bola   sťažovateľka   právne   zastúpená   tým   istým   advokátom.   Predmetné   sťažnosti ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 604/2012-8 z 22. novembra 2012 spojil na spoločné konanie, keďže sa týkali toho istého konania vedeného okresným súdom a boli v zásade obsahovo   totožné.   Tieto   skutočnosti   v   podstatnej   miere   znížili   nároky   tak   na   prípravu zastupovania, ako aj spísanie sťažností   (identický   obsah), čo   ústavný súd zohľadnil   pri rozhodovaní o úhrade trov konania. Vychádzajúc z tejto skutočnosti, ako aj z oprávnenia priznať úhradu trov konania účastníkovi konania len sčasti, ústavný súd rozhodol o priznaní úhrady   trov   konania   len   v   sume   323,49   €   (bod   4   výroku   tohto   nálezu),   t.   j.   v sume zodpovedajúcej úhrade trov konania za zastupovanie jednej sťažovateľky. Ústavný súd pri určení tejto sumy úhrady trov konania vychádzal z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 je 1/6 z výpočtového základu, čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 127,16 € a 7,63 € režijný paušál, teda za dva úkony (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť) predstavuje sumu 269,58 €, ktorá bola zvýšená o 20 % DPH, pretože právny zástupca sťažovateliek je platcom DPH, čo predstavuje celkovú sumu 323,49 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateliek (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2013