znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 603/2012-36

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   februára   2013 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza o sťažnosti obchodnej spoločnosti H. a. s., K., zastúpenej advokátkou JUDr. V. B., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob/211/2011 z 30. decembra 2011, za účasti Krajského súdu v Košiciach, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   H.   a.   s.,   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   a   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   2   Cob   211/2011 z 30. decembra 2011 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob 211/2011 z 30. decembra 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej   spoločnosti   H.   a.   s., p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume 4 000 € (slovom štyritisíc eur), ktoré jej j e Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Košiciach j e   p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti H. a. s., trovy konania v sume 407,55 € (slovom štyristosedem eur a päťdesiatpäť centov) na účet advokátky JUDr. V. B., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti H. a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátkou JUDr. V. B., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob/211/2011 z 30. decembra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 30. decembra 2011“ alebo „napadnutý rozsudok“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   príloh   k   nej   pripojených   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   na Okresnom   súde   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 31 Cb/87/2002 domáhala proti pôvodne šiestim žalovaným, a to 1. T., spoločnosť s ručením obmedzeným, K. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“ alebo „dlžník“), 2. S., s. r. o., K. (od 1. januára 2013 s právnym nástupníctvom B., s. r. o., K.), 3. M. a. s., K., 4. T. spoločnosť s ručením   obmedzeným,   K.,   5. E.,   s.   r.   o.,   K.   (právna   nástupkyňa   pôvodne   žalovanej obchodnej   spoločnosti   V.   spoločnosť   s ručením   obmedzeným, K.),   6.   C.,   spoločnosť   s ručením obmedzeným, K. (ďalej len „žalovaní v 2. až 6. rade“ alebo „ručitelia“), zaplatenia sumy 169 999,79 € (5 121 413,70 Sk) s príslušenstvom.

Sťažovateľka v sťažnosti najmä uvádza, že „(p)ohľadávka na zaplatenie 416.036,90 Sk vznikla na základe zmluvy o dielo uzatvorenej medzi sťažovateľom a žalovaným v 1. rade (neuhradený zostatok 416.036,90 Sk z fa. č. 20010104 z 12. 2. 2001 splatnej 28. 2. 2001 vystavenej sťažovateľom na sumu 678.542,- Sk),   podľa ktorej sťažovateľ vykonával pre žalovaného v 1. rade zimnú údržbu komunikácii a žalovaný v 1. rade sa mu za to zaviazal zaplatiť   odplatu   v   dojednanej   výške.   V   konaní   nebolo   sporné,   že   táto   pohľadávka sťažovateľa sa stala splatnou dňa 28. 2. 2001 a ani to, že sťažovateľ vyzval žalovaného v 1. rade na jej zaplatenie výzvou zo dňa 20. 3. 2001 (doručená dlžníkovi dňa 22. 3. 2001). Zostávajúcu časť pohľadávky nadobudol sťažovateľ ako postupník jej postúpením od postupcu E., s. r. o. (neuhradený zostatok 2.905.376,80 Sk z fa. č. 0006300824 zo dňa 1. 7. 2000 splatnej 16. 7. 2000 vystavenej postupcom na sumu 3.250.914,50 Sk a neuhradený zostatok 1.800.000,- Sk z fa. č. 0102280233 z 1. 3. 2001 splatnej 16. 3. 2001 vystavenej postupcom na sumu 2.568.265,90 Sk). Išlo o pohľadávku zo zmluvy o dielo uzatvorenú medzi E., s. r. o. a žalovaným v 1. rade, ktorou sa zaviazal E., s. r. o. vykonávať pre žalovaného v 1. rade likvidáciu komunálneho odpadu v spaľovni odpadov a žalovaný v 1. rade sa mu za to zaviazal zaplatiť odplatu v dojednanej výške. V konaní nebolo sporné, že prvá z týchto pohľadávok (2.905.376,80 Sk) sa stala splatnou dňa 16. 7. 2000, postúpená bola   sťažovateľovi   zmluvou   zo   dňa   19.   7.   2000,   postúpenie   bolo   oznámené   postupcom žalovanému v 1. rade (dlžníkovi) prípisom doručeným dlžníkovi dňa 31. 7. 2000 a ani to, že sťažovateľ vyzval dlžníka na plnenie výzvami zo dňa 8. 2. 2001 (doručená 8. 2. 2001), zo dňa 20. 3. 2001 (doručená 22. 3. 2001), zo dňa 9. 7. 2001 (doručená 9. 7. 2001). V konaní nebolo sporné ďalej ani to, že druhá z týchto pohľadávok (1.800.000,- Sk) sa stala splatnou dňa 16. 3. 2001, postúpená bola sťažovateľovi zmluvou zo dňa 16. 3. 2001, postúpenie bolo oznámené postupcom dlžníkovi listom zo dňa 16. 3. 2001 doručeným dlžníkovi dňa 20. 3. 2001 a ani to, že sťažovateľ vyzval dlžníka na plnenie výzvou zo dňa 9. 7. 2001 (doručená 9. 7.   2001).   Sporné   v   konaní   nebolo   ani   to,   že   E.,   s.   r.   o.   osobitne   oznámil   postúpenie pohľadávky   na   zaplatenie   časti   žalovanej   sumy   (2.905.376,80   Sk   a   1.800.000,-   Sk)   v prospech sťažovateľa jednotlivým žalovaným v 2. - 6. rade a vyzval ich na plnenie listami doručenými im 11. 4. 2002.“.

Vo vzťahu k žalovaným v 2. až 6. rade sťažovateľka svoju žalobu odôvodnila tým, že «za splnenie tejto pohľadávky žalovaní v 2. - 6. rade zodpovedajú ako ručitelia podľa § 106 ods. 1 druhá veta ObchZ („Ak tá istá osoba alebo tie isté osoby sú jedinými spoločníkmi vo viacerých   spoločnostiach,   za   záväzky   ktorejkoľvek   z   ich   spoločností   ručia   svojim majetkom aj ich ostatné spoločnosti“), pretože jediným spoločníkom žalovaných v 2. - 6. rade bolo Mesto K.

Ustanovenie § 106 ods. 1 druhá veta ObchZ v tomto znení bolo súčasťou právneho poriadku v období od 1. 2. 1998 do 31. 12. 2001. S účinnosťou od 1. 1. 2002 bolo novelou vykonanou zák. č. 500/2001 Z. z. z obchodného zákonníka vypustené a rovnakou novelou bolo do obchodného zákonníka doplnené prechodné ustanovenie § 768c ods. 1 ObchZ. Po   tom,   čo   na   majetok   žalovaného   v   1.   rade   bol   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len („krajský súd“) č. k. 3 K 137/01-19 z 25. apríla 2002 vyhlásený konkurz, sťažovateľ vzal žalobu voči nemu späť a okresný súd konanie voči žalovanému v 1. rade zastavil.

Predmetom konania tak ostala žaloba sťažovateľa proti žalovaným v 2. - 6. rade.».

V konaní vo veci samej okresný súd potom, ako jeho dva predchádzajúce rozsudky (z 2. marca 2005 a z 25. júla 2007), ktorými zaviazal žalovaných v 2. až 6. rade zaplatiť sťažovateľke sumu 5 121 413,70 Sk s príslušenstvom a trovami konania, krajský súd zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, vo veci rozhodol tretíkrát rozsudkom z 13. mája 2009, ktorým žalobu sťažovateľky zamietol a zaviazal ju na náhradu trov konania žalovaným v 2. až 6. rade. Okresný súd odôvodnil zamietnutie žaloby proti žalovaným v 2. až 6. rade tým,   že „v   zmysle   právneho   názoru   odvolacieho   súdu   nárok   žalobcu   z   ručenia   voči žalovaným v 2. až 6. rade vznikol až 11. 4. 2002, t. j. až za stavu, keď tzv. jednoosobové spoločnosti už zo zákona (podľa § 106 ods. 1 Obchodného zákonníka) neručili za svoje záväzky navzájom. Na základe tejto skutočnosti súd žalobu voči žalovaným v 2. až 6. rade zamietol z dôvodu, že títo za predmetné záväzky žalovaného v 1. rade neručia... Vec teda posúdil okresný súd podľa obchodného zákonníka v znení účinnom od 1. 1. 2002.“.

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 31 Cb/87/2002 z 13. mája 2009 (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 13. mája 2009“), ktorým bola žaloba sťažovateľky v celom rozsahu   zamietnutá,   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd rozsudkom sp. zn. 2 Cob/108/2009 z 29. marca 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 29. marca 2010“) tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu z 13. mája 2009 potvrdil a sťažovateľku zaviazal nahradiť žalovaným v 2. až 6. rade trovy odvolacieho konania.

Proti rozsudku krajského súdu z 29. marca 2010 podala sťažovateľka 26. apríla 2010 ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou sa okrem iného domáhala aj zrušenia rozsudku krajského súdu z 29. marca 2010 dôvodiac, že týmto rozsudkom bolo porušené   jej   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právo   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie podanej proti rozsudku krajského súdu z 29. marca 2010 nálezom sp. zn. IV. ÚS 33/2011 z 25. mája 2011 (ďalej aj „nález z 25. mája 2011“) vyslovil, že základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu z 29. marca 2010 porušené bolo; rozsudok krajského súdu z 29. marca 2010 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný súd v náleze z 25. mája 2011 uviedol dôvody, pre ktoré boli rozsudkom krajského súdu z 29. marca 2010 porušené práva, ktorých porušenie sťažovateľka namietala, a   pre   ktoré   považoval   rozsudok   krajského   súdu   z   29.   marca   2010   z   ústavnoprávneho hľadiska za neudržateľný.

Ústavný súd v odôvodnení nálezu z 25. mája 2011 k prvej námietke sťažovateľky uviedol, že krajský súd na podstatnú námietku sťažovateľky vo vzťahu k (ne)dôvodnosti uplatnenej pohľadávky v sume 416 036,90 Sk vo vzťahu k žalovaným v 2. až 6 rade vôbec nereagoval, a následne konštatoval, že v danom prípade jeho rozhodnutie vo vzťahu k tejto námietke nemožno považovať za ústavne konformné. Ústavný súd v tejto časti rozsudok krajského súdu z 29. marca 2010 vyhodnotil ako zjavne neodôvodnený, a teda z ústavného hľadiska neakceptovateľný a neudržateľný, čo založilo aj dôvod v tejto časti na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

K   druhej   kľúčovej   námietke   sťažovateľky   týkajúcej   sa   pohľadávky v sume 2 905 376,80 Sk a pohľadávky v sume 1 800 000 Sk ústavný súd v náleze z 25. mája 2011 uviedol, že krajský súd „... vyslovil v súvislosti s nárokom sťažovateľky požadovať plnenie od žalovaných ako ručiteľov (iný) právny záver, podľa ktorého je pre jeho vznik rozhodujúce doručenie výzvy na plnenie zabezpečenej pohľadávky a oznámenie postúpenia pohľadávky   pôvodným   veriteľom   žalovaným   ako   ručiteľom   (11.   apríl   2002),   z   čoho s poukazom na § 106 Obchodného zákonníka účinného od 1. januára 2002 vyvodil, že žalovaní v 2. až 6. rade za záväzky dlžníka neručia.“.

Ústavný súd v tejto súvislosti v odôvodnení nálezu ďalej uviedol, že „... v danom prípade [bolo] potrebné, aby krajský súd presvedčivým spôsobom odôvodnil svoj právny záver, a naopak, aby ústavne akceptovateľným spôsobom vyvrátil v danom prípade tiež do úvahy   prichádzajúci   spôsob   interpretácie   relevantných   právnych   noriem,   podľa   ktorej zmenou právnej úpravy § 106 Obchodného zákonníka zákonom č. 500/2001 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť od 1. januára 2002, nedošlo k zániku už vzniknutých subjektívnych ručiteľských   práv   a   povinností,   keďže   v   zmysle   §   311   ods.   1   Obchodného   zákonníka ručenie zaniká iba zánikom záväzku, ktorý ručenie zabezpečuje.“.

Krajský súd v danej veci následne rozsudkom z 30. decembra 2011 rozhodol tak, že rozsudok okresného súdu z 13. mája 2009 (po druhýkrát) potvrdil a sťažovateľku zaviazal nahradiť žalovaným v 2. až 6. rade trovy odvolacieho konania.

V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnosti namieta, že krajský súd sa „(z)áväzným právnym   názorom   ústavného   súdu   (§   56   ods.   6   zákona   o   ústavnom   súde)   vysloveným v náleze   č.   k.   IV.   ÚS   33/2011-41   z   25.   5.   2011...   neriadil,   dokonca   v   odôvodnení rozhodnutie   ústavného   súdu   ani   len   nespomenul,   znova   rozhodol   vo   veci   s   totožným odôvodnením a v časti veci znova bez uvedenia akýchkoľvek dôvodov“.

Sťažovateľka v súvislosti s uvedeným konkrétne uvádza, že „krajský súd opätovne posúdil vec sťažovateľa podľa § 106 ObchZ v znení po 1. 1. 2002. K tomuto záveru dospel výkladom § 307 ods. 3 ObchZ a § 768c ods. 1 ObchZ. Ustanovenie § 768c ods. 1 ObchZ vyložil tak, že v prípade postúpenia pohľadávky zabezpečenej ručením je pre aplikáciu § 768c ods. 1 ObchZ rozhodujúci nie vznik nároku ako takého (t. j. nároku z ručenia voči ručiteľovi), ale vznik nároku postupníka voči ručiteľovi.“.

V tejto súvislosti sťažovateľka ďalej uvádza, že podľa jej názoru sú „... krajským súdom   vyvodené   právne   závery   arbitrárne   a   svojvoľné,   v   rozpore   s   právnym   názorom ústavného súdu, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a majú za následok porušenie základného práva alebo slobody.

Rozhodnutie krajského súdu založené na aplikácii obchodného zákonníka v znení účinnom od 1. 1. 2002 ako právnej normy, ktorá sa na vec nevzťahovala, je výsledkom svojvoľnej   aplikácie   a   výkladu   práva,   ktorá   nemá   oporu   v   znení   právnych   predpisov a popiera zmysel a účel aplikovaných právnych noriem a to § 768c ods. 1 ObchZ a § 307 ods.   3 ObchZ do tej miery,   že predstavuje porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.“.

Sťažovateľka ďalej argumentuje tým, že „(v) podanom odvolaní... sťažovateľ ďalej uviedol i   pre   vec podstatné argumenty,   pre   ktoré považuje   spôsob výkladu   a aplikácie ustanovení   právnych   predpisov   v   rozsudku   okresného   súdu   za   nesprávny   a   ústavne nekonformný. Napriek tomu sa z rozhodnutia krajského súdu č. k. 2 Cob 211/2011-766 z 30. 12. 2011 sťažovateľ nedozvedel (a nemožno to z neho ani objektívne zistiť), z akého dôvodu   krajský   súd   považoval   jeho   argumentáciu   za   nesprávnu   a   na   druhej   strane presvedčivo   ani   to,   z   akého   dôvodu   považuje   krajským   súdom   realizovaný   výklad dotknutých   ustanovení   obchodného   zákonníka   za   jediný   správny   a   jediný   ústavne konformný.  ...   V prípade,   ak   dôvodom   podania   odvolania   sťažovateľa   proti   rozsudku okresného   súdu   vo vzťahu   k pohľadávkam   (1.800.000,-   Sk   a   2.905.376,80 Sk)   bol jeho nesúhlas   s   právnym   posúdením   veci   založeným   na   ústavne   nekonformnom   výklade   a aplikácii   zákonných   ustanovení,   z   ktorého   vyplývalo   i   to,   aký   má   byť   podľa   názoru sťažovateľa ich správny výklad a z akých dôvodov bol nesprávnym výklad okresného súdu (vyslovený navyše v situácii, keď bol okresný súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v skoršom zrušujúcom rozhodnutí), bol krajský súd povinný presvedčivo a zrozumiteľne objasniť v prípade potvrdenia napadnutého rozhodnutia, z akých dôvodov bola práve argumentácia sťažovateľa nesprávna a naopak, z akých dôvodov je jediným správnym výkladom výklad a aplikácia zákonných ustanovení okresným súdom.

Krajský súd bol pri tom viazaný právnym názorom ústavného súdu, napriek tomu sa týmto   neriadil   a   svoje   rozhodnutie   ani   presvedčivo   neodôvodnil,   a   preto   rozhodnutie krajského súdu nezodpovedá požiadavkám naň kladeným čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.“.

Sťažovateľka   ďalej   tvrdí,   že   krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku   nechal   bez povšimnutia tiež ďalšiu závažnú skutočnosť, a to, že „... potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 31 Cb 87/2002-591 z 13. 5. 2009, ktorým bola žaloba zamietnutá, hoci pre správnosť zamietnutia žaloby sťažovateľa pokiaľ ide o prvú z uplatnených pohľadávok (416.036,90 Sk),   ktorej   bol   sťažovateľ   prvým   veriteľom   (nebola   mu   postúpená),   neuviedol   žiaden relevantný dôvod, keď celá jeho argumentácia v odôvodnení jeho rozsudku sa viazala iba k následkom postúpenia pohľadávky na ručenie a doručenia oznámenia o jej postúpení ručiteľom, ktoré so zamietnutím žaloby v tejto časti nemalo žiaden súvis. Na to, že časť predmetu   konania   nebola   nikdy   postupovaná   a   je   pôvodnou   pohľadávkou   sťažovateľa, poukázal sťažovateľ i vo svojom odvolaní z 22. 6. 2009....

Keďže   krajský   súd   sa   vôbec   nezaoberal   týmto   odvolacím   tvrdením   sťažovateľa, pričom   práve   tieto   tvrdenia   tvorili   podstatu   odvolania   sťažovateľa   vo   vzťahu   k   časti rozhodnutia o pohľadávke na zaplatenie 416.036,90 Sk, nijakým spôsobom sa nevyrovnal s odvolaním sťažovateľa smerujúcim proti tejto časti rozsudku okresného súdu. Ak takto krajský súd postupoval, konal a rozhodol spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s požiadavkami upravenými v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru.“.

Na základe uvedenej   argumentácie sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa H. a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Cob 211/2011-766 z 30. 12. 2011 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Cob 211/2011-766 z 30. 12. 2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi H. a. s. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 €,   ktoré   je   Krajský   súd   v   Košiciach   povinný   vyplatiť   mu   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľovi H. a. s. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 269,58 €, ktorú je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť na účet jeho advokátky JUDr. V. B., so sídlom K. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Svoj návrh na priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodňuje tým, že „je obchodnou spoločnosťou, ktorá má už desať rokov neuhradenú pohľadávku, na ktorú má podľa svojho názoru zákonný nárok. Sťažovateľ sa domnieva, že rozhodnutím krajského súdu č. k. 2 Cob 211/2011-766 z 30. 12. 2011 došlo k porušeniu princípu právnej istoty, ktorý   je   jedným   zo   základných   princípov   právneho   štátu.   Krajský   súd   totiž   nielenže nerešpektoval právny názor ústavného súdu, hoci bol preň záväzný, ale tento vo svojom rozhodnutí   ani   nespomenul   a   ani   nevzal   do   úvahy.   Takáto   svojvoľnosť   v   rozhodovaní krajského súdu vyvoláva v sťažovateľovi pocity krivdy a straty viery vo fungovanie súdneho systému založeného okrem iného aj na princípe viazanosti vysloveným právnym názorom súdom   nadriadeným   resp.   v   tomto   prípade   súdom   ústavným   ako   najvyšším   orgánom ochrany ústavnosti. Nakoľko uvedené pocity vyvoláva svojou nečinnosťou orgán, ktorého úlohou je ochrana zákonnosti, spôsobuje to v sťažovateľovi stratu dôvery k tomuto orgánu (ÚS 58/02). Sťažovateľ má preto za to, že následky, ktoré vznikli opakovaným svojvoľným a arbitrárnym   rozhodnutím   krajského   súdu   už   nie   je   možné   odstrániť,   a   preto   žiada priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 10.000 €.“.

Ústavný   súd   sťažnosť,   ktorou   sťažovateľka   namieta   porušenie   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, predbežne prerokoval a uznesením sp. zn. IV. ÚS 603/2012 z 22. novembra 2012 ju podľa § 25 ods.   3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   písomne   vyjadril   krajský   súd prípisom sp. zn. SprV/846/2012 z 8. januára 2013 (ďalej len „vyjadrenie“).

Predseda krajského súdu vo vyjadrení uviedol: „Zásadnou otázkou pre posúdenie opodstatnenosti ústavnej sťažnosti je to, či Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) správne aplikoval na danú vec v tom čase, platnú právnu úpravu.

Podľa   §   768   ods.   1   Obchodného   zákonníka,   ak   nie   je   ďalej   ustanovené   inak, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2002, vznik týchto právnych vzťahov ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2002 sa však spravujú podľa doterajších predpisov.

V danom prípade právny vzťah zákonného ručenia vznikol pred 1. januárom 2002. Nárok z tohto vzťahu voči žalovaným ako ručiteľom vznikol po splnení zákonom predpokladaných podmienok vzniku ručiteľského záväzku, ktoré nastali dňa 11. 4. 2002 - teda nárok z ručenia vznikol dňa 11. 4. 2002.

V zmysle horeuvedeného ustanovenia § 768a ods. 1 Obchodného zákonníka, odvolací súd nárok žalobcu posúdil podľa Obchodného zákonníka platného po 1. januári 2002, kedy už zo zákona jednoosobové spoločnosti za svoje záväzky neručili.

Z obsahu nálezu ÚS SR zo dňa 25. 5. 2011 č. k. IV ÚS 33/2011-41 vyplýva dôvod zrušenia rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 29. 3. 2010 č. k. 2Cob/108/2009-655 nedostatočné odôvodnenie rozsudku.

V   novom   konaní   odvolací   súd   uvedený   nedostatok   odstránil,   a   preto   sťažnosť považujem za nedôvodnú.

Zároveň súhlasím, aby podľa čl. 30 ods. 2 zákona Národnej rady SR č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   ústavný   súd   upustil   od   ústavného   pojednávania o prijatej sťažnosti.“

Sťažovateľka na základe výzvy ústavného súdu zaujala k vyjadreniu krajského súdu prostredníctvom právnej zástupkyne podaním z 21. januára 2013 svoje stanovisko.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   v   odpovedi   k   vyjadreniu   krajského   súdu v podstatnom   uviedla: „Sťažovateľ   nemôže   súhlasiť   ani   s   názorom   krajského   súdu,   že dôvodom zrušenia rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2Cob/108/2009-655 z 29. 3. 2010 nálezom ÚS SR č. k. IV.ÚS 33/2011-41 z 25. 5. 2011 bolo nedostatočné odôvodnenie rozsudku,   ktorú   vadu   krajský   súd   v   novom   konaní   odstránil.   Sťažovateľ   má   za   to,   že dôvodom zrušenia rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. 2Cob/108/2009-655 z 29. 3. 2010 bolo nielen nedostatočné odôvodnenie, ale aj ústavne nekonformný výklad ustanovení Obchodného zákonníka, pričom ani jedna z týchto vád nebola v novom konaní odstránená. Ako   už   sťažovateľ   vyššie   v   tomto   vyjadrení   uviedol...   ani   rozsudok   Krajského   súdu v Košiciach 2Cob/211/2011-766 z 30. 12. 2011 nie je dostatočne odôvodnený.

Na základe vyššie uvedeného preto sťažovateľ ústavný súd žiada, aby jeho ústavnej sťažnosti vyhovel a sťažovateľovi priznal aj náhradu trov konania v sume 407,55 eur.“

Na   výzvu   ústavného   súdu   účastníci   konania   zhodne   oznámili,   že   súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci   namietaného   porušenia   práv   podľa   označených   článkov   ústavy   a   dohovoru. Prerokovanie sťažnosti na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   na   meritórne rozhodnutie veci (m. m. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03).

II.

Všeobecné východiská rozhodovania ústavného súdu

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný súd v súvislosti s namietaním základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru konštantne pripomína, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca vyjadril zhodu zámerov v koncepte práva na súdnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   na   jednej   strane   s   konceptom   súdnej   ochrany   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru na strane druhej. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Ústavný súd ďalej uvádza, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana,   ktorá   sa   účastníkovi   konania   poskytuje   v   odvolacom   konaní,   t.   j.   v   konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania   splní   predpoklady   ustanovené   zákonom   na   poskytnutie   ochrany   v   odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia   dôvodov   na poskytnutie súdnej   ochrany v takom   konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane odvolacích   súdov.   Tento   ústavný   príkaz   zaväzuje orgány   verejnej   moci   pri   ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným   právam   a   slobodám   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (m. m. IV. ÚS 77/02) do obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne   má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle a s využitím   všetkých   zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu postupu príslušného orgánu verejnej moci (m. m. II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach právneho štátu okrem iného garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných, a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   (musí   obsahovať)   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   uplatnenia   v   súlade s procesnými predpismi.

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní v napadnutej   veci   aj   krajský   súd,   a   preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   ich skutočne   rešpektoval,   a   to   minimálne   v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

III.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu.Východiskom   argumentácie sťažovateľky   je námietka,   že krajský   súd   sa   neriadil záväzným právnym názorom vysloveným v náleze z 25. mája 2011, a to v dvoch aspektoch. Jednak krajský súd opätovne nijakým spôsobom neodôvodnil zamietnutie žaloby v rozsahu sťažovateľkou uplatneného práva vo výške 416 036,90 Sk, jednak krajský súd opätovne ústavne   nekonformným   spôsobom   interpretoval   §   768c   ods.   1   zákona   č.   513/1991   Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“), ako aj § 307 ods. 3 Obchodného zákonníka a týmto ustanoveniam svojvoľne prisúdil iný obsah a význam, než aký majú.

Ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   listinných   dôkazných prostriedkov zistil, že sťažovateľka si v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 31 Cb 87/2002 uplatňovala proti pôvodne šiestim žalovaným [dlžníkovi (žalovaný v 1. rade) a   piatim   ručiteľom   (žalovaní   v   2.   až   6.   rade)]   jednak   vlastnú   pohľadávku   z   titulu neuhradenia   nezaplatenej   časti   ceny   diela   v   sume   416   036,90   Sk   za   zimnú   údržbu mestských komunikácií v meste K. za január 2001 (vyúčtovanú faktúrou č. 20010104) a tiež pohľadávku získanú jej postúpením od obchodnej spoločnosti E., spol. s r. o., K. (ďalej len „postupca“), za prevzatie a zneškodnenie odpadu v júni 2000 v sume 2 905 376,80 Sk a za prevzatie   a   zneškodnenie   odpadu   vo   februári   2001   v   sume   1   800   000   Sk.   Postúpené pohľadávky vznikli na základe zmlúv uzavretých medzi postupcom a dlžníkom.

Po   zastavení   konania   proti   žalovanému   v   1.   rade   na   základe   späťvzatia   návrhu sťažovateľkou   z   dôvodu   vyhlásenia   konkurzu   na   jeho   majetok   predmetom   konania vedeného   okresným   súdom   ostal   nárok   sťažovateľky   proti   žalovaným   v   2.   až   6.   rade, ktorého   uplatnenie   odôvodňovala   ručením   podľa   §   106   ods.   1   Obchodného   zákonníka účinného do 31. decembra 2001 v spojení s § 768c ods. 1 Obchodného zákonníka, pretože jediným spoločníkom žalovaných v 2. až 6. rade bolo mesto K.

V konaní bol preukázaný vznik žalovaných pohľadávok, splnenie podmienok ich následnej splatnosti a postúpenie časti žalovaných pohľadávok na sťažovateľku.

Postupca   oznámil   žalovaným   v   2.   až   6.   rade   postúpenie   pohľadávky   v   sume 2 905 376,80 Sk a v sume 1 800 000 Sk sťažovateľke svojimi listami z 10. apríla 2002, ktoré si žalovaní v 2. až 6. rade prevzali 11. apríla 2002.

Podstatou argumentácie žalovaných v 2. až 6. rade v predmetnom konaní bolo ich tvrdenie, že im nevznikol ručiteľský záväzok, pretože upovedomenie od postupcu im bolo doručené   v   čase,   keď   už   právny   poriadok   nepoznal   ručenie   podľa   §   106   Obchodného zákonníka.

Po dvoch „vyhovujúcich“ rozsudkoch okresného súdu (z 2. marca 2005 a 25. júla 2007   v znení opravného uznesenia   z 12.   októbra   2007)   okresný   súd,   viazaný právnym názorom krajského súdu v poradí tretím rozsudkom z 13. mája 2009, žalobu sťažovateľky zamietol a zaviazal ju na náhradu trov konania žalovaným v 2. až 6. rade. Krajský súd rozsudkom z 29. marca 2010 napadnutý rozsudok okresného súdu z 13. mája 2009 potvrdil ako   vecne   správny.   Rozsudok   krajského   súdu   z   29.   marca   2010   bol   nálezom   č.   k. IV. ÚS 33/2011-41 z 25. mája 2011 zrušený a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie s tým, že krajský súd bol podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v náleze z 25. mája 2011.

Následne krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom, ktorý v časti podstatnej pre toto konanie takto odôvodnil: «Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalobca sa domáhal zaplatenia uplatnenej sumy s príslušenstvom, ktorú nadobudol na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 19. 7. 2000 a 16. 3. 2001 od spoločnosti E. spol. s r. o. K. voči žalovaným 2/ - 6/ na základe ručenia podľa ust. § 106 ods. 1 Obchodného zákonníka, platného pred novelou č. 500/2001 Z. z., t. j. do 31. 12. 2001.

Podľa § 106 ods. 1 druhá veta Obchodného zákonníka (platného od 1. 2. 1998 do 31. 12. 2001), ak tá istá osoba alebo tie isté osoby sú jedinými spoločníkmi ručia svojim majetkom aj ich ostatné spoločnosti.

Základnými   podmienkami   zákonného   ručenia   podľa   cit.   ust.   je   existencia   (vznik) záväzku a existencia tzv. „jednoosobných“ spoločnosti s ručením obmedzeným, z ktorých u jednej z nich došlo ku vzniku záväzku a uvedené podmienky musia nastať za účinnosti právnej úpravy upravujúcej toto ručenie, čo správne uviedol súd prvého stupňa.

Podľa § 312 Obchodného zákonníka ustanovenia § 305 - § 311 platia primerane aj pre ručenie, ktoré vzniklo zo zákona.

Podľa   §   306   ods.   1   Obchodného   zákonníka,   veriteľ   je   oprávnený   domáhať   sa splnenia záväzku od ručiteľa len v prípade, že dlžník nesplnil svoj záväzok v primeranej dobe po tom, čo ho veriteľ písomne vyzval, pričom toto vyzvanie nie je potrebné, ak ho veriteľ nemôže uskutočniť alebo ak je nepochybné, že dlžník svoj záväzok nesplní, najmä pri vyhlásení konkurzu.

Inštitút ručenia má subsidiárnu povahu, veriteľ sa musí domáhať splnenia záväzku najprv od dlžníka a od ručiteľa ho môže požadovať až následne.

Veriteľ   vyzval   žalovaného   1/   na   splnenie   záväzku   listami   zo   dňa   9.   7.   2001   na zaplatenie pohľadávky 2.905.376,80 Sk, listom z 9. 7. 2001 na zaplatenie 1.800.000,- Sk a listom z 22. 3. 2001 na zaplatenie 416.036,90 Sk. Veriteľ spoločnosť E. s. r. o. K. postúpil pohľadávku, ktorú mal voči žalovanému 1. Zmluvami zo dňa 19. 7. 2000 a 16. 3. 2001 na žalobcu a postúpenie postupca oznámil žalovanému 1/ ako priamemu dlžníkovi 31. 6. 2000 a 20. 3. 2001.

Podľa § 524 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou predchádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

Uzavretím písomných zmlúv o postúpení pohľadávok došlo dňa 19. 7. 2000 a 16. 3. 2001 k zmene veriteľa, postúpené pohľadávky a všetky práva viažuce sa na nich nadobudol žalobca ako postupník a stal sa novým veriteľom, čo správne uviedol súd prvého stupňa. Podľa § 307 ods. 3 Obchodného zákonníka, pri postúpení zabezpečenej pohľadávky prechádzajú   práva   z   ručenia   na   postupníka   v   čase,   keď   postúpenie   oznámil   ručiteľovi postupca alebo preukázal postupník.

Veriteľ   môže   svoju   pohľadávku   písomnou   zmluvou   postúpiť   na   tretiu   osobu,   bez súhlasu dlžníka a vzhľadom na akcesorickú povahu ručenia prechádza toto zabezpečenie na postupníka.   Oproti   úprave   v   Občianskom   zákonníku,   práva   z   ručenia   na   postupníka prechádzajú až momentom, keď túto skutočnosť oznámi pôvodný veriteľ alebo preukáže postupník.   Dovtedy   je   postúpenie   pohľadávky   voči   ručiteľovi   neúčinné,   bez   právnych následkov.

Listami   zo   dňa   10.   4.   2001   pôvodný   veriteľ   oznámil   žalovaným   ako   ručiteľom postúpenie pohľadávky a súčasne ich vyzval na plnenie novému veriteľovi.

Veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa len v prípade, že dlžník nesplnil svoj splatný záväzok v primeranej dobe po tom, čo ho na to veriteľ písomne vyzval (§ 306 ods. 1 Obchodného zákonníka).

Z   citovaného   ustanovenia   vyplýva,   že   veriteľ   sa   musí   najprv   domáhať   splnenia záväzku od dlžníka, povinnosť ručiteľa sa aktivizuje až následne. K tomu musia byť splnení podmienky   a   to,   že   dlžník   nesplnil   svoj   splatný   záväzok,   dlžník   nesplnil   záväzok   ani v primeranej dobe po písomnej výzve veriteľa a že veriteľ sa splnenia záväzku od ručiteľa domáha.

Veriteľ sa splnenia záväzku od ručiteľov domáhal listami zo dňa 10. 4. 2002, ktoré prevzali dňa 11. 4. 2002. V súlade s cit. ust. Obchodného zákonníka nárok žalobcu z titulu ručenia vznikol voči žalovaným 2/ - 6/ dňa 11. 4. 2002, čo správne konštatoval súd prvého stupňa   v   súlade   s   právnym   názorom   odvolacieho   súdu   vysloveným   v   predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu.

Podľa   §   768c)   ods.   1   Obchodného   zákonníka,   ak   ďalej   nie   je   ustanovené   inak, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2002, vznik týchto právnych vzťahov ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2002 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Citované ustanovenie je retroaktívne a stanovuje, že ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2002, okrem vzniku právnych vzťahov a nárokov, ktoré vznikli z týchto právnych vzťahov pred 1. januárom 2002. V prejednávanom prípade právny vzťah zákonného ručenia vznikol pred 1. januárom 2002,   nárok z tohto   vzťahu   voči   žalovaným ako ručiteľom   vznikol   po splnení   zákonom predpokladaných podmienok vzniku ručiteľského záväzku, ktoré nastali dňa 11. 4. 2002, nárok   z   ručenia   vznikol   dňom   11.   4.   2002.   S   poukazom   na   ust.   §   768c   Obchodného zákonníka   sa   nárok   žalobcu   uplatnený   z   titulu   ručenia   posudzuje   podľa   platného   po 1. januári   2002,   kedy už zo zákona,   a   to   znenia §   106 ods.   1 Obchodného zákonníka, tzv. jednoosobové   spoločnosti   už   za   svoje   záväzky   neručili,   čo   správne   konštatoval   súd prvého stupňa.

Súd prvého stupňa rozhodol správne, keď s poukazom na ust. § 106 Obchodného zákonníka, účinného od 1. 1. 2002 žalobu zamietol z dôvodu, že žalovaní v 2/ - 6/ rade za záväzky žalovaného 1/ neručia. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok v tejto časti, t. j. vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá potvrdil.»

Okrem námietky, že krajský súd nerešpektoval záväzný právny názor ústavného súdu vyslovený v odôvodnení nálezu z 25. mája 2011, tak podľa názoru sťažovateľky spočívajú kľúčové pochybenia krajského súdu aj v tom, že

a) krajský súd ignoroval a žiadnym spôsobom v rozsudku neodôvodnil podstatnú námietku sťažovateľky, podľa ktorej celá jeho argumentácia v odôvodnení jeho rozsudku sa viazala iba na následky postúpenia predmetných pohľadávok a doručenie oznámenia o jej postúpení   ručiteľom,   hoci   pre   správnosť   zamietnutia   jej   žaloby,   pokiaľ   ide   o   prvú z uplatnených pohľadávok v sume 416 036,90 Sk, ktorej bola prvým veriteľom (nebola jej postúpená), neuviedol opätovne žiaden relevantný dôvod. Na skutočnosť, že časť predmetu konania nebola nikdy postupovaná a je pôvodnou pohľadávkou sťažovateľky, poukazovala i vo svojom odvolaní z 22. júna 2009;

b)   krajský   súd   nesprávne   právne   posúdil   nárok   sťažovateľky   na   plnenie   voči ručiteľom, keď vyložil pojem nárok podľa § 768c ods. 1 Obchodného zákonníka nie ako nárok   (ako   taký)   voči   ručiteľovi,   ale   ako   nárok   postupníka   voči   ručiteľovi   požadovať plnenie   od   ručiteľa.   Aplikáciou   a   svojvoľným   výkladom   §   307   ods.   3   Obchodného zákonníka a § 768c ods. 1 Obchodného zákonníka krajský súd dospel k záveru, že podľa tohto   ustanovenia   pri   postúpení   zabezpečenej   pohľadávky   vzniká   postupníkovi   nárok požadovať plnenie od ručiteľov v momente, keď postúpenie oznámil ručiteľovi postupca. Pritom podľa názoru sťažovateľky § 307 ods. 3 Obchodného zákonníka neupravuje vznik nároku postupníka z ručenia, ale o prechod práva z ručenia na postupníka.

Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste uviesť, že námietky nastolené sťažovateľkou [sub. a) a sub. b)] už boli predmetom posudzovania ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 33/2011. V predmetnom konaní ústavný súd sťažovateľkou nastolené   námietky   meritórne   prerokoval   a   nálezom   z   25.   mája   2011   rozhodol   tak,   že vyslovil porušenie sťažovateľkou označených práv rozsudkom krajského súdu z 29. marca 2010, rozsudok krajského súdu z 29. marca 2010 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd v ďalšom konaní rozhodol rozsudkom z 30. decembra 2011. Sťažovateľka   v   sťažnosti   podanej   proti   rozsudku   krajského   súdu   z   30.   decembra   2011 nastolila obsahovo totožné námietky ako tie, ktoré boli predmetom posudzovania ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 33/2011. Z uvedeného vyplýva, že predmetom posúdenia v tomto konaní je materiálne tá istá vec ako v konaní vedenom na ústavnom súde pod sp. zn. IV. ÚS 33/2011, avšak formálno-právne ide o dve odlišné veci, teda ústavný súd nemôže/nemohol sťažnosť odmietnuť z dôvodu jej neprípustnosti [§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde].

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   ďalej   uvádza,   že   záväznosť   právneho   názoru vysloveného v náleze z 25. mája 2011 sa vzťahovala nielen na celé ďalšie konanie pred krajským   súdom,   ale   účinky   záväznosti   sa   presadzujú   tak   v   tomto   konaní,   ako   aj v prípadnom ďalšom konaní ústavného súdu za obdobných podmienok (záväznosť nálezu ústavného   súdu   s   účinkami inter   partes).   Vychádzajúc   z   týchto   záverov   a   rešpektujúc zásady   spravodlivého   procesu   ani   ústavný   súd   sa   nemôže   v   materiálne   obdobnej   veci v zásade odchýliť od právneho názoru ním prv vysloveného.

Takto formulované východiská sú zároveň aj limitom možných prípadných odklonov v právnom posúdení sťažovateľkou nastolených námietok.

Ústavný súd viazaný závermi vyslovenými v náleze z 25. mája 2011 tak pristúpil k posúdeniu sťažovateľkou nastolených námietok.

a)   Podstata   námietky   sťažovateľky   [sub.   a)]   spočíva   v   tom,   že   krajský   súd   sa v súvislosti   s určením   momentu   vzniku   nároku   sťažovateľky   na plnenie voči   ručiteľom vôbec nezaoberal tým (nerozlišoval), či ide o pohľadávku, ktorej veriteľom bola od počiatku sťažovateľka, alebo pohľadávku, ktorú nadobudla postúpením.

Na tomto základe sa možno len stotožniť s argumentáciou sťažovateľky, že krajský súd   vznik   jej   nároku   požadovať   celé   plnenie   od   žalovaných   v   2.   až 6.   rade   viazal   na oznámenie   postúpenia   pohľadávky   pôvodným   veriteľom   ručiteľom,   teda   už   za   právnej úpravy účinnej od 1. januára 2002 vylučujúcej zákonné ručenie obchodných spoločností, hoci   nesporne   časť   uplatňovaného   nároku   v   sume   416   036,90   Sk   bola   jej   pôvodnou pohľadávkou   (nebola   jej   postúpená).   Krajský   súd   na   uvedené   a   listinnými   dôkazmi preukázané sťažovateľkine tvrdenia (že časť predmetu konania nebola nikdy postupovaná a je pôvodnou pohľadávkou sťažovateľky) bez relevantného dôvodu neprihliadol.

Podľa   §   157   ods.   2   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých   dôkazov   vychádzal   a   akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo nevykonal i ďalšie dôkazy a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Toto zákonné ustanovenie je z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorému vecne zodpovedá aj právo na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 ods.   1   dohovoru,   ktorého   porušenie   sťažovateľka   tiež   namieta,   potrebné   vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (m. m. rozsudok ESĽP vo veci Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26)] tak, že v rozhodnutí súdu musia byť uvedené dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť   podľa   okolností   každej   veci.   Judikatúra   ESĽP   teda   nevyžaduje,   aby   na   každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý   je   pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď   práve   na   tento argument   (m.   m.   rozsudky   ESĽP   vo   veciach   Georgidias   c.   Grécko   z   29.   mája   1997 a Higgins   c.   Francúzsko   z   19.   februára   1998).   Z   práva   na   spravodlivú   súdnu   ochranu vyplýva   aj   povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (m. m. rozsudok ESĽP vo veci Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

V okolnostiach posudzovanej veci treba námietku sťažovateľky o tom, že vo vzťahu k   pohľadávke   v   sume   416   036,90   Sk   bola   prvým   veriteľom   (nebola   jej   postúpená) považovať   za   argument,   ktorý   je   pre   rozhodovanie   krajského   súdu   v   príslušnej   časti posudzovanej   veci   rozhodujúci,   t.   j.   taký,   ku   ktorému   bolo   nevyhnutné   formulovať v odôvodnení napadnutého rozsudku špecifickú (konkrétnu) odpoveď. Za okolností, keď krajský   súd   na   túto   námietku   sťažovateľky   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   vôbec nereagoval, nemožno napadnutý rozsudok vo vzťahu k tejto námietke považovať za ústavne konformný.   V   danom   prípade   bolo   podľa   názoru   ústavného   súdu   nevyhnutné,   aby   sa krajský   súd   s   touto   podstatnou   námietkou   sťažovateľky   v   odôvodnení   napadnutého rozsudku   primeraným   spôsobom   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj vysporiadal. Ak tak krajský súd neurobil, treba považovať napadnutý rozsudok v tejto časti opäť   za   zjavne   neodôvodnený,   a   teda   z   ústavného   hľadiska   za   neakceptovateľný   a neudržateľný,   čo   opätovne   zakladá   dôvod   na   vyslovenie   porušenia   základného   práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a aj jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

b) Pre účely posúdenia sťažnostnej námietky sťažovateľky [sub b)] sa ústavný súd zaoberal   ústavnou   konformitou   interpretácie   relevantných   ustanovení   Obchodného zákonníka krajským súdom.

Podľa   §   106   ods.   1   druhej   vety   Obchodného   zákonníka   (úprava   účinná   do 31. decembra   2001)   ak   tá   istá   osoba   alebo   tie   isté   osoby   sú   jedinými   spoločníkmi vo viacerých   spoločnostiach,   za   záväzky   ktorejkoľvek   z   ich   spoločností   ručia   svojím majetkom aj ich ostatné spoločnosti.

Podľa   §   768c   ods.   1   Obchodného   zákonníka   ak   nie   je   ustanovené   inak, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2002; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2002 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

Intertemporálne   ustanovenie   ustanovuje,   že   právne   vzťahy   vzniknuté   pred 1. januárom   2002   sa   riadia   podľa   doterajších   predpisov   (t.   j.   platných   a   účinných do 31. decembra 2001).

Žalovaní v 2. až 6. rade ako právnické osoby – obchodné spoločnosti (spoločnosti s ručením   obmedzeným) boli zriadené   jediným spoločníkom   – mestom   K.,   a   to od   ich založenia až do času vzniku žalovaných pohľadávok, preto takto založené spoločnosti ex lege ručia navzájom za svoje záväzky.

Základnými   podmienkami   tohto   zákonného   ručenia   (ručenia,   ktoré   vzniklo zo zákona) je existencia (vznik) záväzku a existencia tzv. „jednoosobových“ spoločností s ručením obmedzeným, z ktorých u jednej z nich došlo ku vzniku záväzku. Z toho možno spoľahlivo   vyvodiť,   že   uvedené   podmienky   musia   nastať   za   účinnosti   právnej   úpravy upravujúcej toto ručenie (§ 106 ods. 1 druhá veta Obchodného zákonníka).

V posudzovanom prípade ani krajský súd nemal pochybnosti o tom, že právny vzťah zákonného ručenia vznikol pred 31. decembrom 2001 [„(v) prejednávanom prípade právny vzťah zákonného ručenia vznikol pred 1. januárom 2002...“].

Podľa   § 312 Obchodného   zákonníka na ručenie,   ktoré vzniklo zo zákona, platia primerane   aj   ustanovenia   zákona   o   ručení   uvedené   v   §   305   až   §   311   Obchodného zákonníka.

Pre vznik zákonného ručenia je rozhodujúca existencia platného záväzku, ktorý sa ručením   zabezpečuje. Z   odôvodnenia   rozsudku   okresného súdu   z 13.   mája 2009,   ktoré krajský súd nespochybnil, vyplýva, že v danom prípade bol preukázaný vznik žalovaných pohľadávok, splnenie podmienok ich následnej splatnosti a existencia právnych skutočností, s ktorými právo spája prevod časti žalovaných pohľadávok na sťažovateľku.

Podľa § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka veriteľ je oprávnený domáhať sa splnenia záväzku od ručiteľa len v prípade, že dlžník nesplnil svoj splatný záväzok v primeranej dobe po tom, čo ho na to veriteľ písomne vyzval, pričom toto vyzvanie nie je potrebné, ak ho veriteľ nemôže uskutočniť alebo ak je nepochybné, že dlžník svoj záväzok nesplní, najmä pri vyhlásení konkurzu.

Podľa § 307 ods. 3 Obchodného zákonníka pri postúpení zabezpečenej pohľadávky prechádzajú   práva   z   ručenia   na   postupníka   v   čase,   keď   postúpenie   oznámil   ručiteľovi postupca alebo preukázal postupník.

Postupca oznámil žalovaným v 2. až 6. rade postúpenie predmetných pohľadávok sťažovateľke svojimi listami z 10. apríla 2002, ktoré si žalovaní v 2. až 6. rade prevzali 11. apríla 2002.

V prípade, že dôjde k postúpeniu pohľadávky zabezpečenej ručením, nový veriteľ vstupuje do právneho postavenia pôvodného veriteľa a táto zmena nemá žiadny dopad na právny režim zabezpečovacích záväzkov (práv a povinností). Záväzok ručiteľa sa mení len v   osobe   veriteľa,   teda   v   osobe,   ktorej   pohľadávku   ručiteľ   ručením   zabezpečuje.   Obsah záväzku   sa   nemení   (m.   m.   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 1 Obdo V 30/2006).

S postúpenou pohľadávkou prechádza nielen jej príslušenstvo, ale aj všetky práva s ňou   spojené   vrátane   práv   vyplývajúcich   zo   zabezpečenia   záväzkov,   teda   aj   ručenie. Ručiteľský záväzok sa viaže na pohľadávku a vo vzťahu k veriteľovi sa prejavuje ako právo veriteľa   na   zabezpečenie   pohľadávky   (m.   m.   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 30/2006).

Z   dosiaľ   uvedeného   možno podľa   názoru   ústavného   súdu   vyvodiť   (aj) záver,   že zmenou   právnej   úpravy   §   106   Obchodného   zákonníka   vykonanej   zákonom č. 500/2001 Z. z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   Obchodný   zákonník   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 500/2001 Z. z.“ alebo aj „novela Obchodného zákonníka“), ktorá   nadobudla   účinnosť   od   1.   januára   2002,   nedošlo   k   zániku   už   vzniknutých subjektívnych ručiteľských práv a povinností. Ručenie zaniká iba zánikom záväzku, ktorý ručenie zabezpečuje (§ 311 ods. 1 Obchodného zákonníka). Rovnako podľa ústavného súdu nemožno zo žiadneho ustanovenia zákona č. 500/2001 Z. z. vyvodiť, že jeho dôsledky mali akýkoľvek vplyv na vznik nárokov na ich ďalšiu existenciu, ako aj ich prípadný zánik.

V posudzovanom prípade krajský súd vyslovil v súvislosti s nárokom sťažovateľky požadovať plnenie od žalovaných v 2. až 6. rade (iný) právny záver, podľa ktorého je pre jeho vznik rozhodujúce doručenie výzvy na plnenie zabezpečenej pohľadávky a oznámenie postúpenia   pohľadávky   pôvodným   veriteľom   žalovaným v   2.   až 6.   rade   ako   ručiteľom (11. apríl   2002),   z   čoho   s   poukazom   na   §   106   Obchodného   zákonníka   účinného   od 1. januára 2002 vyvodil, že žalovaní v 2. až 6. rade za záväzky dlžníka neručia.

Tento právny záver formuloval krajský súd v napadnutom rozsudku opätovne bez primeraného   odôvodnenia   a   z   tohto   pohľadu   ide   o   postup,   ktorý   možno   považovať z ústavného hľadiska za neudržateľný.

K uvedenému je potrebné uviesť, že nárok nemožno stotožňovať so subjektívnym právom, prípadne ho považovať za subjektívne právo tak, ako to naznačuje krajský súd. V teórii súkromného práva sa nárok všeobecne chápe ako čiastkové oprávnenie patriace do obsahu subjektívneho práva, ktorého podstatou je vynútiteľnosť tohto subjektívneho práva proti vôli povinného subjektu (pozri LUBY, Š.: Výber z diela a myšlienok Štefana Lubyho. Bratislava:   IURA   EDITION,   1998,   s.   233.   ISBN   80-88715-31-8.).   Teória   súkromného práva sa z času na čas rozchádza v záveroch o momente vzniku nároku ako obsahovej zložky   niektorých   subjektívnych   práv,   kde   jedna   časť   zastáva   názor,   že   nárok   vzniká v okamihu   vzniku   subjektívneho   práva   (s   výnimkou   tzv.   naturálnych   obligácií,   ktorých obsahovou zložkou nárok nie je), a druhá časť okamih vzniku subjektívneho práva spája s otázkou splatnosti/„dospelosti“ pohľadávky.

Bez   ohľadu   na   tieto   názorové   rozdiely   je   potrebné   uviesť,   že   §   106   ods.   1 Obchodného zákonníka neupravoval v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2001 osobitne   podmienky   vzniku   oprávnenia   vymáhať   v   dobe   splatnosti   plnenie,   ktoré   je predmetom   pohľadávky,   ale   len   otázku   vzniku   záväzkovoprávneho   vzťahu   z   ručenia   – subjektívnych práv a povinností.

Rovnako ani z dotknutých ustanovení zákona č. 500/2001 Z. z. nevyplýva taký záver, že   by   ich   predmetom   bola   priama   a   samostatná   reglementácia   (nezávislá   na   existencii subjektívneho   práva)   otázky   vzniku,   ďalšieho   trvania,   prípadne   zániku   nároku   spätého s hmotným subjektívnym právom vyplývajúceho z ručenia podľa § 106 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení do 31. decembra 2001, prípadne že sa tieto otázky mali riešiť odlišne pred platnosťou a účinnosťou tohto zákona než po jeho platnosti a účinnosti.

Z   uvedeného   potom   vyplýva,   že   predmetom   novely   Obchodného   zákonníka vykonanej zákonom č. 500/2001 Z. z. tak nebola reglementácia vzniku, ďalšej existencie alebo prípadného zániku nároku vyplývajúceho z ručenia vzniknutého podľa právnej úpravy platnej a účinnej do 31. decembra 2001, ale len úprava posúdenia otázky vzniku, prípadne ďalšej existencie subjektívneho práva a tomu zodpovedajúcej subjektívnej povinnosti, ktorá bola obsahom ručiteľského záväzkového vzťahu podľa § 106 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2001.

Otázka vzniku nároku (resp. oprávnenie vymáhať v dobe splatnosti plnenie, ktoré je predmetom pohľadávky) z ručenia   jeho ďalšej   existencie,   prípadne jeho zániku   vrátane ručenia,   ktoré   vzniklo   podľa   §   106   ods.   1   Obchodného   zákonníka   v   znení   platnom a účinnom   do   31.   decembra   2001,   nebola   dotknutá   novelou   Obchodného   zákonníka vykonanou   zákonom   č.   500/2001   Z.   z.   Otázka   vzniku   nároku   sa   tak   pred,   ako   aj   po predmetnej   novele   Obchodného   zákonníka   posudzovala   rovnakým   spôsobom.   Za predpokladu, že právny vzťah z ručenia vznikol podľa § 106 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení do 31. decembra 2001, tak prípadná skutočnosť, že nárok z tohto vzťahu vznikol až po 1. januári 2002, nebola ovplyvnená prechodným ustanovením obsiahnutým v § 768c ods. 1 Obchodného zákonníka.

Novela Obchodného zákonníka tak priamo a samostatne nemala vplyv na otázku zániku   nároku   patriacemu   k   už   vzniknutému   subjektívnemu   právu,   prípadne   na   otázky súvisiace s jeho vznikom [z hľadiska časového tak nie je rozhodujúce, či nárok, prípadne splatnosť/„dospelosť“   pohľadávky   nastala   pred   alebo   po   účinnosti   uvedenej   novely Obchodného zákonníka, za predpokladu, že vznik subjektívneho práva (z ručenia) podľa § 106 ods. 1 Obchodného zákonníka nastal pred 31. decembrom 2001], ale mala vplyv priamo iba na otázku zákonného ručenia, teda vznik, ďalšie trvanie a zánik subjektívnych hmotných práv a povinností.

Z   krajským   súdom   právne   hodnotených   ustanovení   Obchodného   zákonníka nevyplýva, že by ich právnym následkom bol zánik vynútiteľnosti subjektívneho práva, ktoré vzniklo na základe § 106 Obchodného zákonníka v znení účinnom do 31. decembra 2001, prípadne že by ich dôsledkom bola prekážka, ktorá by bránila vynútiteľnosti tohto subjektívneho práva.

Ústavný   súd   ďalej   uvádza,   že   záväzok   žalovaných   v   2.   až 6   rade   nezanikol   ani v dôsledku postúpenia pohľadávky na sťažovateľku tým, že sa zmenil subjekt oprávnený vynucovať povinnosť vyplývajúcu žalovaným v 2. až 6. rade z ručiteľského záväzkovo-právneho vzťahu. Tomu nasvedčuje aj terminológia uvedená v § 307 ods. 3 Obchodného zákonníka „... práva z ručenia prechádzajú...“, z čoho možno tiež dovodiť, že ručiteľský vzťah   nanovo   nevzniká,   ale   postupník   v   dôsledku   postúpenia   pohľadávky   vstupuje   do právneho postavenia postupcu. Pôvodná právna skutočnosť, ktorá bola právnym dôvodom vzniku právneho vzťahu z ručenia, v dôsledku postúpenia pohľadávky teda nezanikla, ale k tejto   pôvodnej   právnej   skutočnosti   pristúpila   nová   právna   skutočnosť   (postúpenie pohľadávky),   ktorá   spolu   s   pôvodnou   mala   za   následok   len   zmenu   v   osobe   veriteľa právneho vzťahu bez toho, aby došlo k zmene právneho pomeru v jeho ostatných aspektoch (obsahu právneho vzťahu).

Z hľadiska materiálneho chápania ochrany ústavnosti, ktoré ústavný súd preferuje vo svojej   rozhodovacej   činnosti   (m.   m.   IV.   ÚS   1/07,   IV.   ÚS   75/08,   I.   ÚS   57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07), bolo v danom prípade potrebné, aby krajský súd presvedčivým spôsobom odôvodnil svoj právny záver, a naopak, aby ústavne akceptovateľným spôsobom vyvrátil v danom prípade tiež do úvahy prichádzajúci spôsob interpretácie relevantných právnych   noriem,   podľa   ktorej   zmenou   právnej   úpravy   §   106   Obchodného   zákonníka vykonanou   zákonom   č.   500/2001   Z.   z.,   ktorá   nadobudla   účinnosť   od   1.   januára   2002, nedošlo   k   zániku   už   vzniknutých   subjektívnych   ručiteľských   práv   a   povinností,   keďže v zmysle § 311 ods. 1 Obchodného zákonníka ručenie zaniká iba zánikom záväzku, ktorý ručenie zabezpečuje, t. j. ak prípadný vznik, ďalšie trvanie alebo zánik nároku patriaci k subjektívnemu   právu   vzniknutému   na   základe   právnej   úpravy   Obchodného   zákonníka podľa   §   106   v   jeho   znení   účinnom   do   31.   decembra   2001   nebol   predmetnou   novelou Obchodného zákonníka osobitne upravený (čo sa vzhľadom na už uvedené z doterajšieho výkladu   nepodáva),   tak   záver   krajského   súdu   je   potom   z   ústavnoprávneho   hľadiska neudržateľný a navyše sa javí ako svojvoľný.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   v   danom   prípade   z   dvoch   do   úvahy prichádzajúcich interpretačných záverov zvolil taký, ktorý nekorešponduje spravodlivému usporiadaniu   vzťahov   medzi   účastníkmi   posudzovaného   súdneho   konania,   ktoré   je základným   prejavom   materiálneho   prístupu   k   ochrane   ústavnosti   (m.   m.   IV.   ÚS   1/07, IV. ÚS   75/08,   I.   ÚS   57/07,   I.   ÚS   82/07,   IV.   ÚS   182/07)   a   zároveň   aj   kľúčovým imperatívom pre výklad a aplikáciu právnych noriem uskutočňovanú všeobecným súdom. Ak   už   krajský   súd   zvolil   druhý   z   možných   prístupov   k   usporiadaniu   vzťahov   medzi účastníkmi konania, bolo nevyhnutné, aby svoje právne závery presvedčivým spôsobom odôvodnil, a tým preukázal aj ich ústavnú akceptovateľnosť.

Nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu aj vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky preto treba aj s ohľadom na uvedené skutočnosti považovať podľa názoru ústavného súdu za ďalší dôvod na vyslovenie porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Súčasťou   uvedených   práv   je totiž nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom   a   zrozumiteľne   vyrovnal   nielen   so   skutkovými   okolnosťami   prípadu,   ale   aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru ústavného súdu však postup a napadnutý rozsudok krajského súdu uvedené atribúty nespĺňa. Komparáciou odôvodnenia rozsudku krajského súdu z 29. marca 2010 s napadnutým rozsudkom ústavný súd zistil, že krajský súd nenaplnil povinnosti, ktoré mu jasne vyplývali z nálezu č. k. IV. ÚS 33/2011-41 z 25. mája 2011 (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde), tým,   že   bez   bližšieho   odôvodnenia   odmietol   rešpektovať preňho   záväzný právny   názor vyjadrený v jeho odôvodnení. Následkom tohto postupu je aj ujma prejavujúca sa vo sfére sťažovateľkou namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ako už ústavný súd opakovane uviedol vo svojej rozhodovacej praxi, k znakom právneho štátu a medzi jeho základné prvky patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty (čl. 1 ods.   1   ústavy),   ktorého   neopomenuteľným   komponentom   je   predvídateľnosť   práva.   To znamená okrem iného aj to, že každý adresát právnej normy sa môže dôvodne spoliehať na to, že všeobecný súd nielenže bude platné právo aplikovať, ale i na to, že bude rešpektovať právny   názor,   ktorým   je   viazaný, ak mu   takúto   povinnosť   ukladá   zákon.   Z   uvedeného potom tiež vyplýva, že princíp rešpektovania záväzného právneho názoru ústavného súdu patrí k takým princípom, ktoré v právnom štáte požívajú ústavnú ochranu. Nerešpektovanie záväzného právneho názoru ústavného súdu uvedeného v jeho náleze v okolnostiach danej veci už samo osebe zakladá porušenie práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivý proces.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   nálezu   ústavný   súd   dodáva,   že   nerešpektovanie právneho názoru vysloveného ústavným súdom v odôvodnení predchádzajúceho nálezu je tiež dôsledkom toho, že konanie pred krajským súdom sa neprípustným spôsobom a celkom zbytočne predlžuje.IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže   ústavný   súd   vyslovil,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zrušiť tento rozsudok krajského súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy   a vrátiť   mu   vec   na   ďalšie   konanie   pre   účely   jej   opätovného   prerokovania a rozhodnutia (bod 2 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd s ohľadom na uvedené osobitne zdôrazňuje, že v ďalšom postupe bude krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými najmä v III. časti tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   rozhodol   podľa   §   56   ods.   4   zákona   o   ústavnom   súde   o   priznaní finančného zadosťučinenia, ktorého primeranosť sťažovateľka vyjadrila sumou 10 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Sťažovateľka v rámci odôvodnenia priznania ňou navrhnutého   finančného   zadosťučinenia   zdôraznila   najmä   svojvoľnosť   v   rozhodovaní krajského súdu,   čo   viedlo k porušeniu   princípu   právnej   istoty,   ako aj k strate jej viery vo fungovanie   súdneho   systému.   Sťažovateľka   nepriamo   poukázala   aj   na   samotnú neprimeranosť dĺžky súdneho konania, ktorá má svoju príčinu práve v namietanom postupe krajského súdu.

V   súvislosti   s   rozhodovaním   a   posudzovaním   primeranosti   ústavným   súdom priznávaného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   uvádza,   že   cieľom   finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen deklarovanie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04).

Ústavný   súd   spravidla   pri   vyslovení   porušenia   niektorého   zo   základných   práv sťažovateľa zrušuje napadnuté rozhodnutie príslušného orgánu verejnej moci, ktorým boli jeho základné práva porušené, finančné zadosťučinenie sťažovateľovi však nepriznáva.

Podľa názoru ústavného súdu však v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie podľa   čl. 41 dohovoru   priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, najmä hrubé nerešpektovanie predchádzajúceho nálezu ústavného súdu z 25. mája 2011, následky, ktoré pre sťažovateľku z toho bezprostredne vyplývajú, „pocity krivdy a straty viery vo fungovanie súdneho systému založeného okrem iného aj na princípe viazanosti vysloveným právnym názorom súdom nadriadeným resp. v tomto   prípade   súdom   ústavným   ako   najvyšším   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Nakoľko uvedené pocity vyvoláva svojou nečinnosťou orgán, ktorého úlohou je ochrana zákonnosti, spôsobuje to v sťažovateľovi stratu dôvery k tomuto orgánu (ÚS 58/02)“, považoval ústavný súd priznanie sumy 4 000 € za primerané zadosťučinenie (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde), keďže uvedené následky, ktoré nastali vo sfére sťažovateľkou označených práv, nie je možné v danom prípade odstrániť len zrušením napadnutého rozsudku.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti   s   jej   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. V. B., K., v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľka v sťažnosti pôvodne žiadala, aby jej bola priznaná úhrada trov konania v sume 269,58 € za dva právne úkony právnej pomoci – prípravu a prevzatie veci a podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“).   Sťažovateľka   v   replike   k   vyjadreniu   krajského   súdu požadovala náhradu trov konania aj za tento úkon právnej služby [§ 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky]. Sťažovateľka tak celkovo žiada, aby jej ústavným súdom bola priznaná náhrada trov konania vo výške 407,55 €. Ústavný súd túto požiadavku sťažovateľky akceptoval. Vzhľadom   na   to,   že   trovy   konania   vyčíslené   sťažovateľkou   zodpovedajú   sume,   ktorá sťažovateľke   patrí   podľa   vyhlášky,   ústavný   súd   jej   priznal   úhradu   trov   konania v požadovanej sume. Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný uhradiť na účet advokátky JUDr. V. B., K. [§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP (bod 4 výroku tohto nálezu)].

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2013