znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 602/2013-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   októbra   2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. L., P., zastúpeného JUDr. D. D., spol. s r. o., P., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. D. D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 327/2012 z 25. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. V. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2013 doručená sťažnosť Ing. V. L., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. D. D., spol. s r. o., P., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. D. D., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 8 Co 327/2012   z   25.   marca   2013   (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom podaným 13. mája 1999 Okresnému súdu   Žilina v konaní vedenom   pod sp.   zn. 16 C 925/1999 domáhal, aby ním označení odporcovia   boli   zaviazaní   zaplatiť   mu   sumu   961   186   Sk   s   prísl.   Okresný   súd   Žilina rozsudkom sp. zn. 16 C 925/1999 z 1. marca 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť 11. mája 2006, zaviazal odporcu v 1. rade zaplatiť sťažovateľovi sumu 30 577,77 € s príslušenstvom a nahradiť mu trovy konania. Sťažovateľ následne 30. marca 2009 podal Okresnému súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) návrh na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Žilina smerujúci proti Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“), „ktorý bol nečinný v konaní vedenom... pod spis. značkou 16 C/925/1999 a to v dôsledku oneskoreného vydania predbežného opatrenia, v dôsledku oneskoreného   rozhodnutia   vo   veci   samej   a v dôsledku   nečinnosti   v rámci   exekučného konania pod spis. značkou 24 Er/2018/2006“ [citované z rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 C 129/2009 z 12. apríla 2012, pozn. (ďalej len „rozsudok okresného súdu z 12. apríla 2012“)]. Okresný súd rozsudkom z 12. apríla 2012 návrh sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ podal   proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu z 12. apríla 2012 potvrdil.

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že sa v ňom nezaoberal jeho námietkou, podľa ktorej «predbežné opatrenie vydal súd až po jednom roku a tým umožnil previesť majetok žalovanej firmy na niekoho iného. Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovaných inštitútov v civilnom procese. Predbežné opatrenie, ktorým sa podnikateľovi zakazuje nakladať s majetkom alebo jeho časťou, môže súd nariadiť len v takom rozsahu, aby to s prihliadnutím na podnikateľskú činnosť   žalovaného   bolo   primerané   právu,   ktorého   budúci   súdny   výkon   je   ohrozený. Predbežné opatrenie možno nariadiť pred začatím konania a to aj v prípade, ak by bol výkon súdneho rozhodnutia ohrozený. Teda ide o situáciu, keď sa subjekt, ktorému svedčí povinnosť vyplývajúca z hmotného práva, správa tak, že úmyselne zmenšuje svoj majetok s cieľom vyhnúť sa jej plneniu. Medzi skutočnosti, ktoré osvedčujú, že výkon rozhodnutia bude ohrozený,   patrí najmä také   konanie žalovaného,   ktorého   dôsledkom je znižovanie hodnoty   majetku,   ktorý   možno   výkon   rozhodnutia   postihnúť,   alebo   iné   konanie, ktoré podstatnou mierou nepriaznivo ovplyvňuje jeho majetkové pomery. Bolo preukázané, že na účte žalovaného A., s. r. o. (odporca v 1. rade, pozn.) bol v čase podanie návrhu na vydanie   predbežného   opatrenie   zo   dňa   18.   06.   1999   suma   vo   výške   85 553,51 SK (2839,86,- Eur) a ku dňu 31. 12. 1996 bola na účte suma 281 619,- Sk (9348,- Eur). Taktiež bolo preukázané, že základné imanie spoločnosti bolo vo výške 2 600 000 Sk od 31. 10. 1994 do 28. 11. 1999 a tohto dňa základné imanie spoločnosť znížila na 200 000,- Sk a ďalej, že v prospech Ministerstva telekomunikácií SR mala A., spol. s r. o. vinkulovaných 33 193,92,-   Eur   na   audiotextové   služby,   ako   aj   ďalších   33   193,92,-   Eur   na povolenie od Ministerstva financií SR podnikať ako „stávková spoločnosť“. Z uvedeného bolo zrejmé, že spoločnosť znižovala svoj majetok, pretože vtom čase sa už viedol uvedený právny spor a žalovaný úmyselne znižoval svoj majetok s cieľom vyhnúť sa plneniu. Okresný súd v Žiline v konaní 16 C/925/99 rozhodol o návrhu na vydanie predbežného opatrenia oneskorene, až dňa 16. 06. 2000, teda 1 rok od podania návrhu (18. 06. 1999), keď môj návrh zamietol. Odvolanie proti uzneseniu, ktorým súd návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol, som nepodal, pretože som predpokladal, že by sa vec len opätovne predĺžila, a mal som za to, že súd môže konať a rozhodnúť vo veci samej v primeranej lehote. Podanie opravného prostriedku   sa   míňalo   v danom   prípade   účelu,   nakoľko   od podania   návrhu   na   vydanie predbežného opatrenia uplynul 1 rok, počas ktorého mal žalovaný dostatok času vykonať finančné operácie tak, aby mu finančné prostriedky nezostali. Keby bol prvostupňový súd vydal, resp. zamietol môj návrh na vydanie predbežného opatrenia v zákonnej 30-dňovej lehote, podanie opravného prostriedku by malo význam.

Spoločnosť A., s. r. o. mala licenciu na prevádzkovanie stávkových hier od 31. 10. 1994 a licenciu na prevádzkovanie audiotexových služieb od 23. 07. 1997. Na udelenie licencie na prevádzkovanie stávkových hier podľa § 23 zákona č. 194/1990 Zb. v znení neskorších predpisov musel žiadateľ na zabezpečenie podľa § 22 citovaného zákona zložiť na osobitný účet v banke tzv. „istotu“, ktorú určilo ministerstvo v povolení ako konkrétnu sumu, najmenej však vo výške 10 % základného a prevádzkového kapitálu a s ktorou mohol prevádzkovateľ disponovať len so súhlasom ministerstva a tiež žiadateľ musel preukázať splatenie základného imania v požadovanej výške výpisom z účtu s peňažným vkladom. Žiadal   som   súd   o   doplnenie   dokazovania   dopytom   na   Ministerstvo   financií   SR za účelom poskytnutia potvrdenia o vinkulácií finančných prostriedkov v prospech MF SR ako   finančnej   zábezpeky   na   udelenie   povolenia   na   podnikanie   v   stávkovej   činnosti v roku 1994 a dopyt na Ministerstvo telekomunikácii SR za účelom poskytnutia informácie, či žalovaný   mal   vinkulovaný   1   mil.   Sk   ako   zábezpeku   v   prospech   Ministerstva telekomunikácii SR na udelenie povolenia na podnikanie v oblasti audiotextových služieb, nakoľko o tejto skutočnosti som mal vedomosť, pretože som pre žalovaného pracoval a videl som pohyby na účtoch.

Týmito skutočnosťami sa pri splnení tretej podmienky a to príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a škodou Krajský súd Žilina nezaoberal a len uviedol, že nebolo preukázané, že ku škode by neprišlo bez prieťahov v konaní.

Máme   za   to,   že   oba   súdy,   ako   aj   Okresný   súd   Čadca   a   tak   Krajský   súd   Žilina v konaní 4 C/129/2009 o náhradu škody za nesprávny úradný postup jasne a zrozumiteľne neposkytli odpoveď na najdôležitejšiu námietku sťažovateľa a to či bola naplnená tretia podmienka pri zodpovednosti za škodu a to príčinná súvislosť medzi protiprávnym jednaním a škodou. Otázka existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vznikom škody je otázkou skutkovou, právnym posúdením je vymedzenie medzi akými skutkovými okolnosťami má byť existencia príčinnej súvislosti zisťovaná. Existencia príčinnej súvislosti v danom prípade mala byť posudzovaná na základe takej skutkovej okolnosti, že vo vzťahu príčiny   a   následku   je   tu   spôsob   konania   Okresného   súdu   Žilina   –   porušenie práva na zbytočné   prieťahy   v   konaní   –   oneskorenie   vydania   predbežného   opatrenia a nevymožiteľnosť peňažných prostriedkov od spoločnosti A., s. r. o. z dôvodu nemajetnosti. Tento následok potom viedol k tomu, že sťažovateľ sa po ukončení právneho sporu 01. 03. 2006 nemohol domôcť peňažných prostriedkov, pretože uvedená obchodná spoločnosť bola v tom čase nemajetná a znižovala svoj majetok, pretože vedela, že sa vedie súdny spor. Máme za to, že samotným spôsobom nekonania Okresného súdu Žilina došlo k nemožnosti vymôcť finančné prostriedky od žalovaného, ale nie následkom prieťahov v konaní. Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   príčinná   súvislosť   medzi   protiprávnym   jednaním škodcu   a   vzniknutou   škodou   nie   je   možné   dôvodiť   zo   skutočnosti,   ktorá   je   už   sama následkom,   za ktorú škodca   zodpovedá   z iného   dôvodu.   V   danom   prípade sa oba   súdy nezaoberali námietkou sťažovateľa, podľa ktorej žalovaný úmyselne znižoval svoj majetok, k čomu mal dostatok času od vedenia súdneho sporu od roku 1999 až do roku 2006. Inštitút predbežného opatrenie je zabezpečovacím prostriedkom v civilnom procesu a všeobecné súdy sú povinné chrániť práva a právom chránené záujmy fyzických a právnických osôb. Domnievame   sa,   že   posúdenie   otázky   protiprávneho   konania   a   spôsobenia   škody, je rozhodujúcim argumentom, na ktorý Krajský súd Žilina spoločne s Okresným súdom Čadca práve na tento argument nepodali dostatočnú a jasnú odpoveď.

Rozhodnutie   Krajského   súdu   Žilina   je   zjavne   neodôvodnené   a   tak   z   ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   a   zároveň   má   za   následok   porušenie základného práva a slobody a to čl. 46 ods. 1 Ústavy SR podľa ktorého sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd podľa ktorého sa každý môže domáhať ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde,   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podľa ktorého má každý právo na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...».

Na   základe   uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu Žilina zo dňa 25. 03. 2013 č. k.: 8 Co327/2012 porušené bolo.

2)   Rozsudok   Krajského   súdu   Žilina   zo   dňa   25.   03.   2013   č.   k.:   8   Co   327/2012 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3) Krajský súd Žilina je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet advokátskej kancelárie... do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek obvinenia proti nemu.

Podstata   argumentácie   sťažovateľa   je   založená   na   tvrdení,   že   krajský   súd sa nedostatočne vysporiadal s jeho námietkou týkajúcou sa existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a škodou, v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok krajského súdu podľa jeho názoru arbitrárny a svojvoľný.

Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu, ktoré ho pri výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej, ani preskúmavať, či   v konaní pred   všeobecnými súdmi   bol   alebo nebol náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96,   I.   ÚS   4/00, I. ÚS 17/01   atď.).   Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00 atď.).

Krajský   súd   v napadnutom   rozsudku   k existencii   kauzálnej   súvislosti   medzi protiprávnym   konaním   (nesprávnym   úradným   postupom)   a škodou   ako   nevyhnutným predpokladom úspešného uplatnenia zodpovednosti za škodu predovšetkým uviedol:„Oboznámiac sa s obsahom spisu aj odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľ vzhľadom na skutkový stav, ktorý bol po predchádzajúcom zrušení rozhodnutia odvolacím súdom   okresným   súdom   správne   zistený   a ktorý   okresný   súd   chronologicky   a podrobne rozviedol v odôvodnení rozhodnutia a na ktorý preto tiež poukazuje, nepreukázal existenciu príčinnej   súvislosti   medzi   nesprávnym   úradným   postupom   súdu   a znížením   majetku navrhovateľa.   Stotožnil   sa   preto   s tvrdením   súdu,   že   navrhovateľ   neuniesol   dôkazné bremeno   na   preukázanie   svojich   tvrdení   a teda   nepreukázal,   že   bez   týchto   prieťahov by ku škode   nebolo   došlo.   Aj   podľa   odvolacieho   súdu   navrhovateľ   predovšetkým predbežným   opatrením   nežiadal   zabezpečiť   svoju   pohľadávku   voči   odporcom   1)   a 2) a počas konania nevyužil ručiteľský vzťah k odporcovi 2), ako i možnosť odporovateľnosti jeho   následných   právnych   úkonov.   Neakceptoval   preto   tvrdenia   navrhovateľa,   že   súd nečinnosťou umožnil vtedajšiemu odporcovi A., s. r. o., zbaviť sa majetku a majetkových aktivít   s tým,   že   ani   exekúcia   už   nemohla   zabezpečiť   nápravu   a musela   byť   zastavená, pretože povinný nemal majetok. V tejto časti odvolanie navrhovateľa nepovažoval preto za dôvodné.“

Z napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   ďalej   vyplýva,   že   odvolací   súd sa nestotožnil so všetkými právnymi závermi okresného súdu vyjadrenými v jeho rozsudku z 12. apríla 2012 (nesplnenie hmotno-právnej podmienky na uplatnenie nároku na náhradu škody za nesprávny úradný postup, premlčanie nároku na náhradu škody, nepreukázanie výšky   škody),   avšak   stotožnil   sa   s právnym   záverom   okresného   súdu   týkajúcim sa neexistencie   príčinnej   súvislosti   medzi   protiprávnym   konaním   a škodou.   Vzhľadom na túto   skutočnosť   a s   prihliadnutím   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej odôvodnenia rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, ústavný súd považoval za potrebné poukázať na relevantné časti citovaného rozsudku okresného súdu.

Okresný súd vo svojom rozsudku z 12. apríla 2012 k podmienke existencie príčinnej súvislosti predovšetkým uviedol:

„Súd mal taktiež zistené, že návrh bol podaný dňa 13. 5. 1999, ale navrhovateľ sa pokúsil   zabezpečiť   návratnosť   pohľadávky   podaním   návrhu   na   vydanie   predbežného opatrenia až 18. 6. 1999 na čl. 8 spisu. Z návrhu na čl. 9 spisu je zrejmé, že navrhol, aby súd zakázal peňažnému ústavu odporcu P., a. s., Ž., aby nevykonávali od doručenia tohto   predbežného   opatrenia   žiadne   debetné   prevody   z   účtu   odporcu   1).   Uznesením č. konania   16   C   925/1999-14   zo   dňa   16.   6.   2000   súd   návrh   zamietol,   proti uzneseniu navrhovateľ nepodal odvolanie, uznesenie nadobudlo právoplatnosť 19. 9. 2000. Súd návrh zamietol z dôvodu neprimeranosti rozsahu obmedzenia, ktorý bol vyjadrený v petite návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Tým by zakázal odporcovi 1) vykonávať podnikateľskú činnosť, čo je právne nedovolené. Mohlo by dôjsť k ohrozeniu jeho podnikateľskej činnosti, tým, že navrhovateľ nepodal odvolanie voči tomuto uzneseniu, rešpektoval nielen výrok rozhodnutia,   ale   aj   odôvodnenie   rozhodnutia   a   momentom   právoplatnosti   uznesenia je týmto rozhodnutím čo do výroku i čo do dôvodov viazaný i súd (§ 135 ods. 2 OSP, § 159 ods. 2 OSP v nadväznosti na § 167 ods. 2 OSP). Súd sa teda cítil byť viazaný tým, že návrh na   vydanie   predbežného   opatrenia   bol   zamietnutý   preto,   že navrhovateľ   podal   návrh   v rozpore so zákonom. Žiadal právo, ktoré mu nepatrí. Po zamietnutí nepodal nový návrh na vydanie predbežného opatrenia, ani sa neodvolal. Súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že návrh na vydanie predbežného opatrenia podal navrhovateľ len voči odporcovi 1), hoci odporca 2) bol ručiteľ a zodpovedal spolu s odporcom 1) spoločne a nerozdielne. Návrh na vydanie predbežného opatrenia nebol podaný na zabezpečenie vkladu 1 000 000,- Sk pre audiotex ani na zabezpečenie vloženej istoty pre stávkovú činnosť, návrh na vydanie predbežného opatrenia nebol podaný ani na zabezpečenie nehnuteľnosti odporcu 2) Ing. K., ktorú previedol 29. 10. 1998, ani na zabezpečenie iných nehnuteľnosti odporcu 1), odporcu 2), iných účtov, než v P. banke, na zabezpečenie osobných motorových vozidiel Súd preto skúmal vydané predbežné opatrenie a nesprávny úradný postup – prieťahy len k predmetu tohto   predbežného   opatrenia.   Predmetom   navrhovaného   predbežného   opatrenia   bolo len zabezpečiť   finančné   prostriedky   na   účte   v P.   banke.   Z   obchodného   registra, čo je objektívny register, mal súd zistené, že odporca 1) mal základné imanie 2 600 000 Sk, a to až do 28. 11. 1999. Základné imanie znížil 28. 11. 1999, 200 000,- Sk. Odporca 1) teda mal v čase od 31. 10. 1994 do 28. 11. 1999 základné imanie 2 600 000,- Sk. Návrh vo veci samej   podal 13.   5.   1999,   teda v čase   existencie základného imania,   návrh   na   vydanie predbežného opatrenia podal až 18. 6. 1999, ale ešte stále v čase existencie základného imania 2 600 000,- Sk, čo mu bolo objektívne známe. Napriek tomu v predbežnom opatrení nežiadal   zabezpečiť   svoju   pohľadávku   týmto   základným   imaním.   Takéto   tvrdenia produkuje až po vzniku škody. Od 29. 11. 1999 odporca 1) znížil základné imanie na sumu 200   000,-   Sk.   Ďalej   mal   súd   preukázané   z   vyjadrenia   P.   banky,   ktorej   účet bol predmetom vydania predbežného opatrenia, že na tomto účte nikdy nebola vinkulovaná suma 1 000 000,- Sk ani zábezpeka v súvislosti so stávkovou činnosťou, ako tvrdí po vzniku škody navrhovateľ. Keď teda navrhovateľ podal návrh na vydanie predbežného opatrenia na   zabezpečenie   účtu   v P.   banke,   aj   to   nesprávnym,   nezákonným   spôsobom,   nepodal zároveň návrh na zabezpečenie sumy 1 000 000,- Sk a istoty pre stávkovú činnosť, ako tvrdí teraz. Škoda,   ktorá   vznikla   navrhovateľovi,   nie   je   v   príčinnej   súvislosti   s   nesprávnym úradným   postupom   Okresného   súdu   v   Žiline   –   oneskoreným   vydaním   predbežného uznesenia   o   zamietnutí   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   nie   je   v   príčinnej súvislosti s oneskorene vydaným rozsudkom – prieťahmi pri rozhodovaní vo veci samej, ani v príčinnej súvislosti s oneskorene vydaným poverením v exekučnom konaní. V tomto smere   navrhovateľ   neuniesol   dôkazné   bremeno   na   preukázanie   svojich   tvrdení, nepreukázal, že bez týchto prieťahov by ku škode nebolo došlo. Porušenie povinnosti zo strany Okresného súdu v Žiline – nesprávny úradný postup spočívajúci v oneskorenom rozhodnutí pri vydaní predbežného opatrenia a pri rozhodnutí vo veci samej a pri vydaní poverenia, nemá priamu a bezprostrednú príčinnú súvislosť s postupom Okresného súdu v Žiline vo veci 16 C 925/99 a veci sp. zn. 24 Er 2018/2006.

Neexistencia príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti a vzniknutou škodou je ďalší dôvod, pre ktorý súd návrh zamietol.

Podľa   zákona   58/1969   Zbierky,   §   20,   pokiaľ   nie   jej   ustanovené   inak,   spravujú sa právne   vzťahy   upravené   v   tomto   zákone   občianskym   zákonníkom.   Podľa   zákona č. 514/2003 Z. z., § 17 ods. 1 uhrádza sa skutočná škoda, ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Týmto osobitným predpisom podľa poznámky je občiansky zákonník. Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   ak   osobitná   úprava   o   škode   spôsobenej   nesprávnym úradným   postupom   a   nezákonným   rozhodnutím   neobsahuje   niektoré   ustanovenia, súd je povinný   aplikovať   podporne   ustanovenia   občianskeho   zákonníka   ako   všeobecné ustanovenia o nároku na náhradu škody.

Z   uvedených   dôvodov   súd   aplikoval   aj   ustanovenie   §   420   ods.   1   Občianskeho zákonníka, podľa ktorého každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

Aj keď ide o osobitný typ zodpovednosti za škodu, spoločné ustanovenia o náhrade škody   uvedené   v   treťom   oddiele   občianskeho   zákonníka   sa   vzťahujú   aj   na   osobitnú zodpovednosť   za   škodu   spôsobenú   nesprávnym   úradným   postupom   alebo   nezákonným rozhodnutím. Súd sa preto musel zaoberať aj pri osobitnom type zodpovednosti za škodu aj všeobecnými   ustanoveniami   o   náhrade   škody   priamo   z   úradnej   povinnosti.   Medzi ustanovenia, ktoré sa týkajú spoločnej zodpovednosti a ktorými sa súd zaoberá z úradnej moci, je aj ustanovenie § 441 o spoluúčasti poškodeného (jeho právneho zástupcu). Ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

Aplikácia   ustanovenia   §   441   Občianskeho   zákonníka   prichádza   do   úvahy   nielen v prípade   zodpovednosti   škodcu   za   zavinené   konanie   (§   420   Občianskeho   zákonníka), ale i v prípade,   keď   škodca   zodpovedá   za   škodu   na   základe   princípov   objektívnej zodpovednosti   (R   80/1970,   R   28/1973).   V   takom   prípade   zavinenie   poškodeného   – navrhovateľa   (resp.   jeho   právneho   zástupcu)   je   dôvodom   buď   na   zníženie   rozsahu zodpovednosti, alebo na vylúčenie zodpovednosti iného subjektu. Ak bola škoda spôsobená výlučne zavinením navrhovateľa a jeho právneho zástupcu), znášajú sám.

V   danom   prípade   bolo   jednoznačne   preukázané,   že   odporca   prostredníctvom Okresného   súdu   v   Žiline   porušil   svoje   povinnosti   nesprávnym   úradným   postupom, prieťahmi   v   konaní.   V   konaní   nebola   preukázaná   príčinná   súvislosť   medzi   porušením povinností odporcu prostredníctvom Okresného súdu v Žiline a vzniknutou škodou. Preto bol návrh zamietnutý. Je však objektívne zistené, že navrhovateľovi škoda vznikla a preto súd prejudiciálne v nadväznosti na § 441 Občianskeho zákonníka a § 135 ods. 2 OSP ustálil, kto je zodpovedný subjekt za vzniknutú škodu. Dospel k záveru, že škodu si spôsobil výlučne svojim zavinením navrhovateľ a jeho právny zástupca, a preto si ju znáša sám, resp. podporne   so   svojím   právnym   zástupcom,   v   nadväznosti   na   §   441   Občianskeho zákonníka, § 417 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 18 ods. 2 Zákona o advokácii, § 26 ods. 1 Zákona o advokácii, § 26 ods. 4 Zákona o advokácii, § 5 ods. 2 OSP. S návrhom disponuje navrhovateľ i jeho právny zástupca. Podľa § 415 Občianskeho zákonníka každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Podľa § 417 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka komu škoda hrozí, je povinný na jej odvrátenie zakročiť spôsobom primeraným   okolnostiam   ohrozenia.   Ak   ide   o   vážne   ohrozenie,   ohrozený   má   právo sa domáhať, aby súd uložil vykonať vhodné a primerané opatrenia na odvrátenie hroziacej škody.   Podľa   §   420   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   každý   zodpovedná   za   škodu, ktorú spôsobil   porušením   právnej   povinnosti.   Podľa   §   18   ods.   2   Zákona   o   advokácii advokát je povinný pri výkone advokácie konať čestne, svedomito, dôsledne, využívať všetky právne prostriedky a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia pokladá za prospešné. Pritom dbá na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb. Prejudiciálne súd ustálil, že navrhovateľ si škodu spôsobil sám porušením právnej povinnosti   počínať   si   tak,   aby   nedochádzalo   ku   škode   aj   na   jeho   vlastnom   majetku a okamžite   zakročiť   a   odvrátiť   primeraným   spôsobom   hroziacu   škodu.   Z   vykonaného dokazovania   je   zrejmé,   že   navrhovateľ   sa   takto   nesprával,   preto   za   vzniknutú   škodu zodpovedá. Uzavrel opätovne zmluvu o pôžičke, hoci mu bolo zrejmé, že prvá pôžička v čase   splatnosti   zaplatená   nebola,   nezabezpečil   zabezpečovacími   prostriedkami   splnenie dlhu,   ihneď   po   splatnosti   druhého   dlhu,   nepodal   žalobu   ani   návrh   na   zabezpečenie predbežným opatrením. V čase, kedy podal návrh na zabezpečenie predbežným opatrením, podal ho tak, že takému návrhu nebolo možné vyhovieť, pretože bol v rozpore so zákonom. Predbežné   opatrenie   dal   v nedostatočnom   rozsahu.   S   konaním   navrhovateľa   a   jeho právneho zástupcu – v príčinnej súvislosti vznikla škoda a nevznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Okresného súdu v Žiline... Bolo povinnosťou navrhovateľa a   jeho   právneho   zástupcu   navrhnúť   a   prijať   čo   najrýchlejšie,   najúčinnejšie   opatrenia, čo najefektívnejšie opatrenia na zabezpečenie a uplatnenie pohľadávky navrhovateľa. Túto povinnosť nemôže navrhovateľ a jeho právny zástupca prenášať na súd, ktorý o návrhu len rozhoduje   a   s   návrhom   navrhovateľa   nedisponuje.   Navrhovateľ   je   povinný   správať sa tak,   aby   mu   nevznikla   škoda   v dôsledku   jeho   správania.   Navrhovateľ   a   jeho   právny zástupca takto nepostupovali.“

Existencia   príčinnej   súvislosti   (vzťah   príčiny   a   následku)   medzi   protiprávnym konaním   a   vznikom   škody   je   jedným   z   nevyhnutných   predpokladov   zodpovednosti za škodu. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak vznikla škoda následkom protiprávneho konania, teda ak je protiprávne konanie a škoda vo vzájomnom vzťahu príčiny a následku. Z toho   vyplýva,   že   príčinná   súvislosť   medzi   škodou   a   protiprávnym   konaním   je   daná len vtedy, ak by škoda pri absencii protiprávneho konania nevznikla, teda musí ísť o priamu (nie len sprostredkovanú) príčinu vzniku škody. Zároveň treba uviesť, že otázka príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je síce v prvom rade otázkou skutkovou, pričom súd zisťuje jej existenciu, avšak záver, či v konkrétnom prípade je či nie je   daná   príčinná   súvislosť,   je   súčasne   otázkou   právnou,   pretože   súd   tak   robí   záver o existencii jedného z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom tento právny záver, je samozrejme, závislý na skutkovom zistení. Ak by príčinou vzniku škody bola iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastane. Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale stačí, ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom následku, o ktorého odškodnenie ide,   a   to   o   príčinu   podstatnú   (porovnaj   s právnymi   názormi   vyslovenými   v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 24/2011 z 19. apríla 2011).

V   zmysle   svojej   doterajšej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   arbitrárne, a teda z ústavného   hľadiska   neakceptovateľné   tie   rozhodnutia   všeobecných súdov, odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej,   alebo   aj   celkom nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (m. m. IV. ÚS 150/03, I.   ÚS   301/06, IV. ÚS 158/2010).   Právne závery   krajského súdu   uvedené v   napadnutom rozsudku   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   nevyvolávajú   pochybnosti   ústavnoprávnej relevancie.

V relevantnej   časti   odôvodnenia   sťažnosťou   napadnutého   rozsudku   krajský   súd podľa názoru ústavného súdu podal jasný a zrozumiteľný výklad na vec sa vzťahujúcich právnych noriem a dostatočne vyargumentoval svoj právny záver o neexistencii príčinnej súvislosti medzi (ne)konaním Okresného súdu Žilina a škodou, ktorá vznikla sťažovateľovi, a to aj s poukazom na skutočnosť, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno preukazujúce, že priamou príčinou vzniku škody bolo (ne)konanie Okresného súdu Žilina.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej   nemožno   právo   na   súdnu   ochranu   (resp.   na   spravodlivý   proces)   stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (IV. ÚS 245/2010, m. m. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).

V   nadväznosti   na   túto   skutočnosť   ústavný   súd   poukazuje   na   svoj   právny   názor vyjadrený v doterajšej judikatúre, podľa ktorého úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ktorého   podstatou   je   posúdenie   ústavnej akceptovateľnosti   napadnutého   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   prípadne   iného   orgánu verejnej   moci,   nie   je   posudzovanie   jeho   právnej   perfektnosti   z   hľadiska   formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov, a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08).

Vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry, ústavný súd po preskúmaní právnych záverov týkajúcich sa (ne)existencie príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním štátu a   škodou,   ktorá   vznikla   sťažovateľovi,   na   ktorých   je   založený   napadnutý   rozsudok krajského súdu, dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi nimi a obsahom základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho právom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ktoré   mali   byť   podľa   jeho   tvrdenia   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 327/2012 z 25. marca 2013 porušené, neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich porušení.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013