znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 601/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. Ch., D., zastúpeného advokátom JUDr. P. Ž., D., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6 Co 257/2012 z 26. marca 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. Ch. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2013 doručená sťažnosť Ing. J. Ch., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. Ž.,   D.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   podľa   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 6 Co 257/2012 z 26. marca 2013 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v procesnom postavení navrhovateľa domáhal v konaní vedenom Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“)   pod   sp.   zn.   18   C   152/2006   určenia   neplatnosti   rozviazania   pracovného   pomeru a náhrady mzdy. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 18 C 152/2006 z 5. septembra 2007 žalobu zamietol a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov konania. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 17 Co 309/2007 z 20. novembra 2008 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a odporcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Rozsudok okresného súdu sp. zn. 18 C 152/2006 z 5. septembra 2007 v spojení s rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   17   Co   309/2007   z   20.   novembra   2008   nadobudol právoplatnosť 17. februára 2009.

Sťažovateľ písomným podaním z 20. februára 2009 žiadal okresný súd o povolenie obnovy   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   18 C 152/2006.   Okresný   súd   uznesením sp. zn. 21 C 33/2009 z 25. januára 2010 návrh na obnovu konania zamietol.

Dňa 26. apríla 2011 sťažovateľ opätovne žiadal okresný súd o povolenie obnovy konania vedeného pod sp. zn. 18 C 152/2006 z dôvodu, že získal dôkaz, ktorý „bez svojej viny   nemohol   použiť   v pôvodnom   konaní,   pretože   ním   nedisponoval“.   Okresný   súd uznesením   sp.   zn.   22   C   89/2011   z 2.   mája   2012   návrh   na   obnovu   konania   zamietol. Sťažovateľ 28. júla 2012 napadol uznesenie okresného súdu sp. zn. 22 C 89/2011 z 2. mája 2012 odvolaním. Krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co 257/2012 z 26. marca 2013 potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu.

Podľa názoru sťažovateľa „vyššie uvedenými rozhodnutiami Okresného súdu Trenčín č. k. 22 C/89/2011 a Krajského súdu v Trenčíne č. k. 6 Co/257/2012 bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces a v konečnom dôsledku i právo na ochranu“.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   okrem   iného   uvádza: „Sťažovateľovi   sa   síce   nakoniec podarilo obstarať jednoznačný dôkaz o tom, že odporca rozviazaním pracovného pomeru nedodržal ponukovú povinnosť – originál pracovnej zmluvy zomretého P. T., ktorý podľa tejto zmluvy dňa 1. 5. 2006 nastúpil na pracovné miesto u odporcu v mieste výkonu práce v N., avšak súdy mu znemožnili tento dôkaz vykonať zamietnutím návrhu v dvoch konaniach. Pritom v pôvodnom konaní tento dôkaz predložiť nemohol, pretože nemal o ňom žiadnu vedomosť. Ešte i v čase podania prvého návrhu na obnovu konania dňa 20. 2. 2009 tento dokument sťažovateľ k dispozícii nemal, sestra zomretého P. T. mu ho poskytla až 30. 1. 2011, keď ho našla v pozostalosti zomretého.

Právo na spravodlivý proces je základným ľudským právom, ktoré by nemalo byť potláčané   prílišným   formálnym   výkladom   právnych   predpisov.   Nakoniec   ani   s   takýmto formálnym   výkladom   právnych   predpisov   upravujúcich   obnovu   konania   sa   sťažovateľ nestotožňuje.   Sťažovateľ   nemohol   označiť   dôkaz   –   pracovnú   zmluvu   pracovníka   P.   T. a označil   miesto   alebo   osobu,   u   ktorej   sa   nachádza.   Nemal   totiž   o   tejto   skutočnosti v prvostupňovom ani druhostupňovom konaní informáciu. Ani sestra P. T., ktorá spravovala jeho pozostalosť nemala o existencii tejto zmluvy vedomosť. Preto sa s dôvodmi zamietnutia návrhu na obnovu sťažovateľ nestotožňuje.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Ústavné   právo   sťažovateľa   Ing.   J.   Ch.,   na   spravodlivý   súdny   proces   zakotvené v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 48 odst. 2. Ústavy SR bolo   uznesením   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.   k.   6   Co/257/2012   zo   dňa   26. 3. 2013 porušené.

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Trenčíne   č.   k.   6   Co/257/2012   zo   dňa   26.   3.   2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi   sa   priznáva   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške   275,94   € [2 úkony právnej pomoci podľa ust. § 11 odst. 2 a ust. § 12 ods. 3 písm. c) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. á 130,16 € + 2 x paušálna náhrada á 7,81 € podľa ust. § 16 ods. 3 vyhlášky   č.   655/2004   Z.   z.],   ktoré   je   porušovateľ   povinný   vyplatiť   na   účet   právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmet konania pred ústavným súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to   môže ústavný   súd   rozhodnúť   len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv. Platí to predovšetkým   v situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Podľa petitu sťažovateľ namieta porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a porušenie práva „na spravodlivý   súdny   proces   zakotvené   v   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd...“ uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 257/2012 z 26. marca 2013 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby jeho vec bola verejne prerokovaná bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a a aby   sa   mohol   vyjadriť   k všetkým vykonávaným dôkazom...

Z textu čl. 48 ods. 2 ústavy možno vyvodiť, že garantuje dva relatívne samostatné základné práva, a to jednak základné právo na verejné prerokovanie veci a v prítomnosti dotknutej osoby vrátane práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a základné právo ne prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ,   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   nešpecifikuje,   ktoré z uvedených základných práv garantovaných prostredníctvom čl. 48 ods. 2 ústavy namieta, pričom jeho sťažnosť neobsahuje vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy žiadne odôvodnenie.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom   ustanovené   náležitosti   úkonov,   ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).

Ústavný   súd   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   (pozri   napr.   IV.   ÚS   359/08) vyslovil, že nedostatok odôvodnenia sťažnosti má významné procesné dôsledky. Je totiž základnou povinnosťou   sťažovateľa   zastúpeného   kvalifikovaným   právnym   zástupcom, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj   procesný   nárok na ochranu   poskytovanú   ústavným   súdom.   Okrem   opísania   skutkových   okolností   musí odôvodnenie   sťažnosti   obsahovať   najmä   právne   argumenty   a   právne   posúdenie predloženého sporu. Subjektívny názor sťažovateľa o porušení ním označených práv nie je dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne   okolnosti,   ktoré   by   dovolili   takýto   záver   aspoň   na   účely   prijatia   sťažnosti na ďalšie konanie.

Keďže   sťažnosť   sťažovateľa   v   tejto   časti   neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, nespĺňa   ani   podstatnú   náležitosť   ustanovenú   v   §   20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde, čo zakladá   dôvod   na odmietnutie   sťažnosti   vo   vzťahu   k   namietanému porušeniu   čl.   48 ods. 2 ústavy pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Nad   rámec   už   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   „ekvivalentom“   práva na spravodlivé súdne konanie, resp. spravodlivý súdny proces garantovaný prostredníctvom čl. 6 ods. 1 dohovoru je základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého porušenie ale sťažovateľ, zastúpený advokátom, podľa petitu nenamieta.

2.   K namietanému   porušeniu   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   podľa čl. 6 dohovoru

Vychádzajúc   z textu   čl.   6   dohovoru,   možno   formulovať   záver,   že   právo na spravodlivý   proces,   resp.   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   je   garantované prostredníctvom čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 257/2012 z 26. marca 2013, ktorým krajský súd ako odvolací súd potvrdil uznesenie okresného súdu   sp. zn. 22 C 89/2011 z 2. mája 2012, ktorým súd prvého stupňa zamietol jeho návrh na obnovu konania vedeného týmto súdom pod sp. zn. 18 C 152/2006. Z uvedeného vyplýva, že namietané uznesenie krajského súdu bolo vydané v konaní o povolenie obnovy konania iniciovaného na základe mimoriadneho   opravného   prostriedku   –   návrhu   na   obnovu   konania   (§   228   a nasl. Občianskeho súdneho poriadku).

V súvislosti s posudzovaním tejto časti   sťažnosti   ústavný poukazuje na doterajšiu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej možno vyvodiť, že   pod   ochranu   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nespadá   konanie   o   mimoriadnych   opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (m. m. I. ÚS 5/02, A.   B.   v.   Slovenská   republika,   rozsudok   zo   4.   marca   2003   a   v   ňom   odkaz   na   ďalšiu judikatúru), pretože ide o rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru. Článok 6 ods. 1 dohovoru neobsahuje právo na revíziu   súdneho   konania   [bližšie   pozri   Svák,   J.   Ochrana   ľudských   práv   z   pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa 2003, s. 369 – 370; (m. m. IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 403/09, IV. ÚS 510/2011)].

Za   daných   okolností   ústavný   súd,   rešpektujúc   judikatúru   ESĽP,   konštatoval, že namietaným uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto v tejto časti sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013