znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 601/2012-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Č., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. M. V., B., vo veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   v   spojení so základným právom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice   I   č.   k.   26   Cb   205/2008-127   z   28.   júna   2011   a   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach č. k. 3 Cob 232/2011-151 z 30. apríla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Č., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta 2012 doručená sťažnosť Č., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. M. V., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení so základným právom podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 26 Cb 205/2008-127 z 28. júna 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Cob 232/2011-151 z 30. apríla 2012.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:«Sťažovateľ podal na Okresný súd Košice I návrh na začatie konania zo dňa 13. 12. 2007   voči   odporcom   Ing.   K.   K.,   K.   K.,   Ing.   A.   Č.   o   zaplatenia   sumy   444.596,61   Sk (14.757,90 €) s príslušenstvom.

Okresný súd Košice I v danej veci rozhodol rozsudkom, č. k. 26 Cb 205/2008-127 zo dňa 28. júna 2011 tak, že odporcov zaviazal na zaplatenie sumy istiny vo výške 12.569,59 € s príslušenstvom a odporcu v I rade zaviazal na zaplatenie sumy vo výške 242,55 € s príslušenstvom   a   vo   zvyšku   súd   návrh   zamietol.   Okresný   súd   znížil   navrhovateľom nárokované   úroky   z   omeškania   z   15   %   ročne   na   8,5   %   ročne   a   zároveň   nepriznal navrhovateľovi sumu vyčíslených úrokov z omeškania vo výške 58.618,05 Sk (1.945,76 €). V odôvodnení rozsudku uviedol, že, „keďže súdu nebol preukázaný spôsob výpočtu úrokov z omeškania vo výške 1.945,76 € (58.618,05 Sk) a vzhľadom na neprijateľnú výšku úrokovej sadzby, ktorá zrejme bola pri výpočte použitá, súd žalobu v tejto časti zamietol.“... Predmetné rozhodnutie Okresného súdu Košice I sťažovateľ považoval za nesprávne, a preto voči rozsudku Okresného súdu Košice, č. k. 26 Cb/205/2008-127 podal v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom poukazoval na ustanovenia Občianskeho zákonníka (č. 40/1964 Zb.) a Obchodného zákonníka (č. 513/1991 Zb.), z ktorých jasne vyplývalo, že Okresný súd Košice I predmetnú vec nesprávne právne posúdil.

Sťažovateľ pri tom poukázal na ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného a účinného do 31. 12. 2007, v zmysle ktorého „Spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa   § 55,   ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ   a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.“

Zároveň vyslovil názor, že právne vzťahy z úverovej zmluvy uzatvorenej podľa ust. § 497   a   nasl.   Obchodného   zákonníka   sa   spravujú   Obchodným   zákonníkom   bez   ohľadu na povahu účastníkov konania. To znamená, že vzťah založený zmluvou o úvere je absolútne obchodno-záväzkový   vzťah.   Citované   zákonné   ust.   je   pritom   kogentným   ustanovením, a preto   sa   účastníci   konania   nemôžu   od   neho   odchýliť   ani   ho   vylúčiť   (§   263   ods.   1 Obchodného zákonníka).

Sťažovateľ v danej súvislosti poukázal aj na stanovisko kolégia NS SR zo dňa 23. 09. 2002, sp. zn. Obpj 3/2002, ktorý vyslovil názor, že ustanovenie § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, nie je použiteľné pre určenie výšky úrokov z omeškania s plnením peňažného dlhu vo vzťahoch upravených Obchodným zákonníkom.

Sťažovateľ zastáva názor, že z uvedených ustanovení a stanovísk jasne vyplýva, že navrhovateľom   uplatnené   úroky   z   omeškania   zo   sumy   10.491,07   €   od   12.   10.   2007 a zo sumy 2.078,47 € od 12. 10. 2007 vo výške 15% ročne sú dôvodné v celom rozsahu a v súlade s právnou úpravou platnou v čase uzavretia zmluvy o úvere, resp. v čase, keď sa odporca dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku.

Sťažovateľ taktiež nesúhlasil s rozhodnutím súdu týkajúceho sa debetnej úrokovej sadzby, ktorú Okresný súd považoval za úrok z omeškania. Sťažovateľ v odvolaní poukázal na   fakt,   že   úrok   vo   výške   20   %   ročne   nie   je   úrokom   z   omeškania,   ako   sa   súd   mylne domnieva (aj napriek nesprávnemu označeniu v žalobe, ale debetnou úrokovou sadzbou dohodnutou medzi zmluvnými stranami pre prípad, že odporca v I. rade bude v rozpore s čl. 1 bod 2 Zmluvy o bežnom účte čerpať peňažné prostriedky nad rámec voľných peňažných prostriedkov na svojom bežnom účte.

Sťažovateľ v odvolaní poukazoval aj na ďalšie ustanovenia Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka a Občianskeho súdneho poriadku, ktoré sú súdu známe a súd by ich mal poznať a vo svojich rozhodnutiach správne aplikovať.

Krajský   súd   v   Košiciach   potvrdil   rozhodnutie   Okresného   súdu   Košice   I a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol (str. 10, odsek 2), že „je pravdou, že právna úprava spotrebiteľských zmlúv bola do Občianskeho zákonníka, a to do ustanovení § 52 až 59 zaradená až s účinnosťou od 1. 4. 2004, pričom až s účinnosťou od 1. 1. 2008 boli do tejto úpravy zaradené všetky zmluvy bez ohľadu na právnu formu, a teda aj zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka, a teda v čase uzavretia úverovej zmluvy Občiansky zákonník neobsahoval právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv. Odvolací súd má za to, že uvedené však neznamená, že zmluva o úvere, ktorá má všetky znaky zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch a jej účastníkom bol spotrebiteľ, nebola aj v tom čase spotrebiteľskou   zmluvou.   Keďže   nie   je   sporné,   že   úverová   zmluva   uzavretá   medzi účastníkmi konania bola spotrebiteľskou zmluvou, odvolací súd má za to, že výkladom je potrebné dôjsť k záveru, že aj na zmluvy uzavreté do 1. 1. 2008 sa na žalovaného, ako spotrebiteľa a účastníka tejto zmluvy musia vzťahovať všetky v tom čase platné zákonné ustanovenia   týkajúce   sa   ochrany   spotrebiteľa,   a   teda   aj   ustanovenia   Občianskeho zákonníka   týkajúce   sa   spotrebiteľských   zmlúv.“.   Uvedeným   postupom   Krajský   súd   v Košiciach   svojvoľne   rozhodol   o   tom,   že   napriek   tomu,   že   zmluva   o   úvere   nebola   v rozhodnom   čase   taxatívne   uvedená   v § 52   Občianskeho   zákonníka   ako   spotrebiteľská zmluva, vzťahujú sa na ňu všetky ustanovenia týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv a ochrany spotrebiteľa, čím spôsobil ujmu sťažovateľovi na jeho právach v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a teda Krajský súd v Košiciach nezabezpečil súdnu ochranu sťažovateľa.

Krajský súd v Košiciach v odôvodnení rozsudku tiež uvádza: „rovnakými pravidlami sa   posudzuje   aj   debetná   úroková   sadzba.   Ak   totiž   bude   prekročený   rámec   voľných peňažných prostriedkov, znova pôjde o spotrebiteľský úver na prekročený limit, a preto sa na neho vzťahujú vyššie uvedené zásady.“

Sťažovateľ   však   už   v   odvolaní   poukázal   na   skutočnosť,   že   v   danom   prípade   sa nejedná o úrok z omeškania, ale o debetnú úrokovú sadzbu a v prípade, že odporca v I. rade v rozpore s čl. 1 bod 2 Zmluvy o bežnom účte čerpá peňažné prostriedky nad rámec voľných peňažných prostriedkov na svojom bežnom účte, dostáva sa do nepovoleného prečerpania na   bežnom   účte.   V   žiadnom   prípade   nemožno   túto   situáciu   považovať   za   poskytnutie spotrebiteľského úveru....

Opätovne poukazujeme na skutočnosť, že tak Okresný súd Košice I, ako aj Krajský súd   v   Košiciach   v   snahe   chrániť   žalovaných   ako   spotrebiteľov   účelovo   v   neprospech navrhovateľov vykladajú právne predpisy a nad rámec daný právnymi predpismi zvýhodnili žalovaných v predmetnom konaní.»

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa, Č., a. s. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo rovnosti účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice I, č. k. 26 Cb/205/2008-127 z 28. 06. 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, č. k. 3 Cob/232/2011-151 z 30. 04. 2012 boli porušené.

2. Rozsudok Okresného súdu Košice I, č. k. 26 Cb/205/2008-127 z 28. 06. 2011 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach, č. k. 3 Cob/232/2011-151 z 30. 04. 2012 sa zrušujú a vec sa vracia súdu prvého stupňa (Okresnému súdu Košice I) na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 323,51 €.“

Sťažovateľka doplnila sťažnosť o splnomocnenie právnemu zástupcovi v konaní pred ústavným súdom   v prílohe podania, ktoré   bolo ústavnému súdu   doručené 6. septembra 2012.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť ide vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie   sa   namietalo,   alebo keď   preskúmanie označeného   postupu   alebo   rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I.   ÚS   66/98, II.   ÚS   101/03, I.   ÚS   27/04, I. ÚS 25/05).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 26 Cb 205/2008-127 z 28. júna 2011 a rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cob 232/2011-151 z 30. apríla 2012.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

Článok 46 ods. 1 ústavy je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

Ústavný   súd   zohľadňujúc   svoju   doterajšiu   judikatúru   uvádza,   že   nie   je   zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a   uplatňovania   s   ústavou,   respektíve s medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Z   tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 26 Cb 205/2008-127 z 28. júna 2011

Sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáha   vysloviť   porušenie   jej   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 26 Cb 205/2008-127 z 28. júna 2011, ktorým okresný súd jej žalobe v časti vyhovel a v prevyšujúcej časti ju zamietol.

Ústavný súd poukazuje na to, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv   a   slobôd   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom   právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že vo veci sťažovateľky je tu ešte iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy), ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o tom, či došlo, alebo nedošlo   k   porušeniu   sťažovateľkou   označeného   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to tvrdí v sťažnosti.

Sťažovateľka tým, že krajskému súdu podala odvolanie proti predmetnému rozsudku okresného   súdu,   sama   uznala,   že   má   k   dispozícii   opravný   prostriedok   v   systéme všeobecného súdnictva. Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd nezistil žiadny ústavný dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto aplikujúc tento článok ústavy a § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. 26 Cb 205/2008-127 z 28. júna 2011, pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cob 232/2011-151 z 30. apríla 2012

Sťažovateľka   ďalej   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cob 232/2011-151 z 30. apríla 2012, ktorým tento súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu v časti napadnutej odvolaním.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   mohlo   byť   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posudzoval, či označené rozhodnutie nie je zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Ústavný súd posúdil z tohto pohľadu napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorý rozsudok okresného súdu potvrdil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku   komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Odvolací   súd   sa   stotožnil   s   postupom   okresného   súdu,   ktorý   (okresný   súd) v odôvodnení svojho rozsudku č. k. 26 Cb 205/2008-127 z 28. júna 2011 okrem iného uviedol:

«Podľa   ust.   §   4   zák.   č.   258/2001   Z.   z. (o   spotrebiteľských   úveroch   a   o   zmene a doplnení   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1986   Zb.   o   Slovenskej   obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, pozn.) účinného v čase uzavretia zmluvy zmluva o spotrebiteľskom   úvere   musí   mať   písomnú   formu,   inak   je   neplatná.   Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí 6) obsahuje najmä a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť, b) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere   vzťahuje,   c)   cenu   tovaru   alebo   poskytnutej   služby,   d)   identifikáciu   vlastníka,   ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby,   a   podmienky   nadobudnutia   vlastníckeho   práva   spotrebiteľom,   e)   adresu predávajúceho,   na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť   reklamáciu   alebo sťažnosť,   f) meno a adresu   spotrebiteľa,   g)   ročnú   percentuálnu   mieru   nákladov;   ak   nie   je   uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, h) podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená ročná percentuálna miera nákladov, i) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c), ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ zaplatiť   zvýšené   náklady.   Uvedie   sa   výška   týchto   nákladov,   spôsob   výpočtu   alebo   čo najpresnejší   odhad.   Zmluva   ďalej   obsahuje   a)   oprávnenia   spotrebiteľa   na   zníženie nákladov na spotrebiteľský úver pri jeho splatení pred lehotou splatnosti podľa § 6, b) sankcie za porušenie zmluvy, c) podmienky, za ktorých možno použiť zmenku alebo šek, d) spôsob zániku záväzku zo zmluvy. Pri nesplnení podmienok podľa odsekov 2 a 3 je zmluva o spotrebiteľskom   úvere   platná,   ak   bol   spotrebiteľovi   na   jej   základe   a)   poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b) dodaný tovar alebo poskytnutá služba. Od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Veriteľ môže postúpiť pohľadávku, len ak to pripúšťa osobitný predpis. 7) Ak dôjde k postúpeniu pohľadávky z veriteľa na tretiu osobu, postupuje sa podľa osobitného predpisu....

Výpisom z bežného účtu žalovaného v 1. rade bolo súdu preukázané, že jeho celkový dlh   na   bežnom   účte   predstavuje   7.307,19   Sk   (242,55   EUR).   Túto   skutočnosť   žalovaný v 1. rade nenamietal.

Vzhľadom na vyššie uvedené a citované zákonné ustanovenia súd dospel k záveru, že žaloba je v časti o zaplatenie 242,55 EUR, titulom neuhradenia debetného zostatku na bežnom účte voči žalovanému v 1. rade skutkovo a právne dôvodná, preto jej v tejto časti vyhovel.

Žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaného v 1. rade aj na zaplatenie 20%-ného úroku z omeškania ročne zo sumy 242,55 EUR od 13. 10. 2007 do zaplatenia.

Podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych   vzťahov   nesmie   bez   právneho   dôvodu   zasahovať   do   práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa   ust.   §   39   Občianskeho   zákonníka   neplatný   je   právny   úkon,   ktorý   svojím obsahom   alebo   účelom   odporuje   zákonu   alebo   ho   obchádza   alebo   sa   prieči   dobrým mravom.

Podľa ust § 41 Občianskeho zákonníka ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.

Podľa ust. § 52 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného   návrhu   na   uzavretie   zmluvy.   Dodávateľ   je   osoba,   ktorá   pri   uzatváraní a plnení   spotrebiteľskej   zmluvy   koná   v   rámci   predmetu   svojej   obchodnej   alebo   inej podnikateľskej   činnosti.   Spotrebiteľom   je   osoba,   ktorá   pri   uzatváraní   a   plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa ust. § 53 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných   strán   v   neprospech   spotrebiteľa   (ďalej   len   „neprijateľná   podmienka“). Ustanovenie   odseku   1   sa   nevzťahuje   na   predmet   plnenia   alebo   cenu   plnenia. Za neprijateľné   podmienky   uvedené   v   spotrebiteľskej   zmluve   sa   považujú   najmä ustanovenia, ktoré a) má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy, b) dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu   spotrebiteľa,   ak by prevodom   došlo   k zhoršeniu   vymožiteľnosti alebo zabezpečenia pohľadávky spotrebiteľa, c) vylučujú alebo obmedzujú zodpovednosť dodávateľa za konanie alebo opomenutie, ktorým sa spotrebiteľovi spôsobila smrť alebo ujma   na   zdraví,   d)   vylučujú   alebo   obmedzujú   práva   spotrebiteľa   pri   uplatnení zodpovednosti   za   vady   alebo   zodpovednosti   za   škodu,   e)   umožňujú   dodávateľovi,   aby spotrebiteľovi   nevydal   ním   poskytnuté   plnenie   aj   v   prípade,   že   spotrebiteľ   neuzavrie s dodávateľom zmluvu alebo od nej odstúpi, f) umožňujú dodávateľovi odstúpiť od zmluvy bez   zmluvného   alebo   zákonného   dôvodu   a   spotrebiteľovi   to   neumožňujú,   g)   oprávňujú dodávateľa, aby bez dôvodov hodných osobitného zreteľa vypovedal zmluvu uzavretú na dobu neurčitú bez primeranej výpovednej lehoty, h) prikazujú spotrebiteľovi, aby splnil všetky   záväzky   aj   vtedy,   ak   dodávateľ   nesplnil   záväzky,   ktoré   vznikli,   i)   umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve, j) určujú, že cena tovaru alebo služieb bude určená v čase ich splnenia, alebo dodávateľa oprávňujú k zvýšeniu ceny tovaru alebo služieb bez toho, aby spotrebiteľ mal právo odstúpiť od zmluvy, ak cena dohodnutá v čase uzavretia zmluvy je podstatne prekročená v čase splnenia. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa ust. § 54 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa ust. § 517 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za   týchto   podmienok   týkať   aj   len   jednotlivých   plnení.   Ak   ide   o   omeškanie   s   plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. Ak ide o omeškanie s plnením veci, zodpovedá dlžník za jej stratu, poškodenie alebo zničenie, ibaže by k tejto škode došlo aj inak.

Podľa   ust.   §   10a   Nariadenia   vlády   SR   č.   87/1995   Z.   z. (ktorým   sa   vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, pozn.) v platnom znení ak došlo k omeškaniu pred 1. januárom 2009, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných do 31. decembra 2008.

Podľa ust. § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. účinného do 31. 12. 2008 výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska 2) platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Podľa   čl.   3   ods.   1   smernice   Rady   č.   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o   nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993,   str.   29-34   -   ďalej   len   „smernica“)   zmluvná   podmienka,   ktorá   nebola individuálne   dohodnutá   sa   považuje   za   nekalú,   ak   napriek   požiadavke   dôvery   spôsobí značnú   nerovnováhu   v   právach   a   povinnostiach   strán   vzniknutých   na   základe   zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Podľa čl. 3 ods. 2 smernice, podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty   podmienky   alebo   jedna   konkrétna   podmienka   boli   individuálne   dohodnuté, nevylučuje   uplatňovanie   tohto   článku   na   zvyšok   zmluvy,   ak   celkové   hodnotenie   zmluvy naznačuje,   že   aj   napriek   tomu   ide   o   predbežne   formulovanú   štandardnú   zmluvu.   Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.

Podľa prílohy smernice, bodu 1 písm. e), podmienkou uvedenou v čl. 3 smernice je požiadavka na spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako kompenzáciu.

Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34) (ďalej len   smernica).   Túto   smernicu   je   nevyhnutné   využívať   ako   interpretačné   pravidlo k ustanoveniam   právneho   poriadku,   upravujúcich   režim   spotrebiteľských   zmlúv.   Toto stanovisko   je   podporené   aj   rozsudkom   Európskeho   súdneho   dvora   z   27.   06.   2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J. L. C. B., M. B. a E. V. F., v ktorom sa konštatuje, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť neprimerané podmienky z úradnej povinnosti. Právomoc súdu stanoviť   z   úradnej   povinnosti,   či   je   podmienka   nečestná,   znamená   vytvoriť   vhodné prostriedky na ochranu spotrebiteľa voči neprijateľným zmluvným podmienkam. Smernicu je   potrebné   aplikovať   tiež   vtedy,   keď   bola   zmluva   spísaná   vopred   a   povinný   (ako spotrebiteľ)   nemohol   mať   žiadny   vplyv   alebo   dosah   na   obsah   jednotlivých   ustanovení zmluvy.

Súd s poukazom na vyššie citované ustanovenia právny vzťah založený predmetnými zmluvami považoval za spotrebiteľskú zmluvu.

Pokiaľ   sa   jedná   o   žalobcom   uplatnené   právo   na   zaplatenie   úroku   z   omeškania vo výške 20 % ročne, súd sa oboznámil s obsahom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá stanovuje úrokovú sadzbu (úrok z omeškania z dlžnej čiastky) vo výške 20 % ročne. Súd zhodnotil   neprimeranosť   takéhoto   zmluvného   dojednania   s   ohľadom   na   jeho   rozpor s dobrými mravmi.»

Krajský súd svojím rozsudkom vo veci č. k. 3 Cob 232/2011-151 z 30. apríla 2012 ako súd odvolací potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 26 Cb 205/2008-127 z 28. júna 2011, pričom v tomto rozsudku okrem iného uviedol:

„Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, vec po právnej stránke posúdil v súlade so zákonom, a preto aj správne rozhodol.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O. s. p.)

Na   doplnenie   dôvodov   uvedených   v   napadnutom   rozsudku   súdu   prvého   stupňa odvolací súd uvádza nasledovné:

V danej veci žalobca uzatvoril so žalovanými zmluvu o úvere 12. 3. 2004. Je   pravdou,   že   právna   úprava   spotrebiteľských   zmlúv   bola   do   Občianskeho zákonníka, a to do ustanovení § 52 až 59 zaradená až s účinnosťou od 1. 4. 2004, pričom až s účinnosťou od 1. 1. 2008 boli do tejto úpravy zaradené všetky zmluvy bez ohľadu na právnu formu,   a teda aj zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka,   a teda v čase uzavretia   úverovej   zmluvy   Občiansky   zákonník   neobsahoval   právnu   úpravu spotrebiteľských zmlúv. Odvolací súd má za to, že uvedené však neznamená, že zmluva o úvere,   ktorá   má   všetky   znaky   zmluvy   o   spotrebiteľskom   úvere   podľa   zákona   o spotrebiteľských   úveroch   a   jej   účastníkom   bol   spotrebiteľ,   nebola   aj   v   tom   čase spotrebiteľskou zmluvou....

Keďže nie je sporné, že úverová zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania bola spotrebiteľskou zmluvou, odvolací súd má za to, že výkladom je potrebné dôjsť k záveru, že aj na zmluvy uzavreté do 1. 1. 2008 sa na žalovaného, ako spotrebiteľa a účastníka tejto zmluvy, musia vzťahovať všetky v tom čase platné zákonné ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, a teda aj ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv.“

Odvolací súd pri odôvodnení potvrdzovacieho rozsudku okresného súdu aplikoval a vyložil príslušnú právnu úpravu, na ktorú poukazovala aj sťažovateľka vo svojej sťažnosti, takto:«Podľa § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka, ktorý obsahuje prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. 4. 2004, „Spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s ustanovením § 55 ods. 1, ak ide o náležitosti zmluvy, a s ustanovením § 57 tohto zákona do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.“

Podľa   §   879f   ods.   4   prvá   veta   Občianskeho   zákonníka,   „Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ustanoveniami § 53, 54 a 57 tohto zákona podľa odseku 3, sú neplatné po troch mesiacoch odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.“

Keďže nie je sporné, že úverová zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania bola spotrebiteľskou zmluvou, odvolací súd má za to, že výkladom je potrebné dôjsť k záveru, že aj na zmluvy o úvere uzavreté do 1. 1. 2008 sa na žalovaného, ako spotrebiteľa a účastníka tejto zmluvy, musia vzťahovať všetky v tom čase platné zákonné ustanovenia týkajúce sa ochrany   spotrebiteľa,   a   teda   aj   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka   týkajúce   sa spotrebiteľských zmlúv.

Podľa   §   54   ods.   1/   Občianskeho   zákonníka   účinného   od   1.   4.   2004,   zmluvné podmienky   upravené   spotrebiteľskou   zmluvou   sa   nemôžu   odchýliť   od   tohto   zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Podľa   odseku   2/   uvedeného   ustanovenia,   v   pochybnostiach   o   obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

To   znamená,   že   od   1.   4.   2004   v   neprospech   spotrebiteľa   nebolo   možné   platne dohodnúť ani úroky z omeškania vo vyššej sadzbe, ako stanovoval Občiansky zákonník. Pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy uzavreté pred 1. 4. 2004, vychádzajúc z právnej úpravy uvedenej v § 879f, ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka, ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú v súlade s § 53 a 54 do 3 mesiacov od nadobudnutia účinnosti zákona, boli   zmluvné   strany   povinné   dať   do   súladu   s   uvedenými   ustanoveniami   a   v   prípade nesplnenia   tejto   povinnosti   sú   takéto   ustanovenia   poo   uplynutí   3   mesiacov   odo   dňa účinnosti zákona, neplatné.

Vzhľadom na uvedené, zmluvné strany boli povinné do 1. 7. 2004 upraviť aj dohodu o úrokoch z omeškania tak, aby bola v súlade s Občianskym zákonníkom a ak tak neurobili, tak uplynutím lehoty sa zmluvná dohoda zo zákona stala absolútne neplatnou.

Treba   poznamenať,   že   rovnakými   pravidlami   sa   posudzuje   aj   debetná   úroková sadzba.

Ak   totiž   bude   prekročený   rámec   voľných   peňažných   prostriedkov,   znova   pôjde o spotrebiteľský úver na prekročený limit,   a preto sa na neho vzťahujú vyššie uvedené zásady.

Žalobca uplatnil úroky z omeškania od 12. 10. 2007 a tak ich aj súd prvého stupňa priznal. Keďže súd je viazaný návrhom a nejde o prípad podľa § 153 ods. 2 O. s. p., nemal žalobcovi priznať úroky nad uplatnený časový rámec.

Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti ako vecne správny.»

Ústavný   súd   posudzujúc   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu konštatuje, že nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu. Krajský súd   sa   stotožnil   s   podrobne   odôvodneným   právnym   názorom   okresného   súdu,   jasne, zrozumiteľne a presvedčivo zdôraznil, že uzavretá úverová zmluva (12. marca 2004) je vzhľadom   na   zmeny   v   právnej   úprave   spotrebiteľskou   zmluvou,   čo   sa   vzťahuje   aj   na debetnú   úrokovú   sadzbu   a   na   uplatnené   úroky   z   omeškania   od   12.   októbra   2007   (na štruktúru   žalovanej   čiastky)   prislúchajúcu,   resp.   priznanú   sťažovateľke.   Súčasne   sa   tak vyrovnal s námietkami sťažovateľky, ktoré sú z veľkej časti totožné s tými, ktoré uplatnila aj na ústavnom súde.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z   aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka   konania,   preto   nemožno   považovať   nevyhovenie   návrhu   v   konaní   pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva (I. ÚS 3/97).

V súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka uvedenú námietku   o   porušení   čl.   47   ods.   3   ústavy,   že   krajský   súd „nesprávnym   výkladom a aplikáciou   právneho   predpisu   spôsobil,   že   protistrana   v   súdnom   konaní   nadobudla výhodnejšie postavenie v konaní, čím bol poškodený sťažovateľ...“, resp., že „súd svojím konaním   nezabezpečil   rovnosť   účastníkov“,   spája   s   rozhodnutím,   ktorým   okresný   súd a krajský súd zamietli časť jej žaloby. Táto skutočnosť sama osebe nemôže viesť k záveru o porušení   zásady   rovnosti   účastníkov   konania   ustanovenej   v   čl.   47   ods.   3   ústavy. Pri preskúmavaní veci ústavný súd preto dospel k názoru o nedostatku príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím a možným porušením označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy v neprospech sťažovateľky.

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu č. k. 3 Cob 232/2011-151 z 30. apríla 2012 a namietaným porušením (prípadne odoprením či odňatím) základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012