znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 600/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť P. P., D., zastúpeného advokátom JUDr. Ing. B. P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Zvolen   v konaní   vedenom pod sp. zn. 6 C 194/2011 a jeho rozsudkom z 15. októbra 2012 a postupom Krajského súdu v Banskej   Bystrici   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14 Co 36/2013   a jeho   rozsudkom z 12. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. júna 2013 doručená sťažnosť P. P., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ing. B. P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“),   ako   aj   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6   C   194/2011   (ďalej   aj   „napadnuté   konanie“)   a   jeho   rozsudkom   z 15. októbra   2012 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 36/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 12. marca 2013 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou zo 7. novembra 2011 na okresnom súde domáhal proti odporkyni zaplatenia sumy 33 194 € z titulu bezdôvodného obohatenia. Skutkový a právny základ tejto žaloby vychádza zo skutočnosti, že sťažovateľ a žalovaná   uzavreli   ako   kupujúci   9.   novembra   2009   s predávajúcim   kúpnu   zmluvu, ktorej predmetom   bol   prevod   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti   do   podielového spoluvlastníctva,   pričom   kupujúci   (teda   sťažovateľ   s žalovanou)   pri   podpise   kúpnej zmluvy mali   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   uzavrieť   ústnu   dohodu,   predmetom   ktorej mal byť prísľub žalovanej, že v budúcnosti mu vyplatí polovicu kúpnej ceny nehnuteľnosti, alebo   na   neho   prevedie   svoj   podiel   na   nehnuteľnosti.   Na   základe   tejto   ústnej   dohody existovala   podľa   sťažovateľa   povinnosť   vyplývajúca   jednak   z   kúpnej   zmluvy a tiež zo zákona   zaplatiť   kúpnu   cenu,   pričom   túto   v plnej   výške   (teda   aj   za   žalovanú) zaplatil   prevodom   zo   svojho   účtu   na účet   predávajúceho.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ v dôsledku toho, že kúpna zmluva predstavuje solidárny záväzok, upozorňuje na § 511 ods. 3   Občianskeho   zákonníka,   podľa ktorého   keďže   dlh   splnil   sám,   je   oprávnený požadovať náhradu od odporkyne.

Aj napriek tomu, že sťažovateľ svoj nárok uplatnil včas a riadne, okresný súd žalobu sťažovateľa   v celom   rozsahu   zamietol   a zároveň   ho   zaviazal   na náhradu   trov   konania. Podľa tvrdenia   sťažovateľa   okresný   súd «svoje   rozhodnutie   o zamietnutí   návrhu navrhovateľa   založil   na   zistení,   že   mal   za   to,   že   sťažovateľ   peňažnú   sumu,   ktorá je predmetom tohto konania daroval. K tejto úvahe dospel súd aj po tom, čo vypočul matku p..., ktorej výpoveď sa súdu javila ako logická. Predmetné tvrdenia matky p..., ktoré boli v úplnom rozpore s čestným vyhlásením sťažovateľa zo dňa 08. 10. 2012 boli nepravdivé, no poukazujeme   na   to,   že   je   to   milujúca   matka,   ktorá   nepochybne   a logicky „nepôjde proti vlastnej   dcére“   a toto   nepriame   svedectvo   najbližšieho   rodinného   príslušníka, ktoré bolo   v úplnom   rozpore   s čestným   vyhlásením   sťažovateľa   nemožno   považovať za jediný dôkaz v celom konaní... v danej veci sa bolo treba primárne vysporiadať s otázkou či   nárok,   ktorý   je   predmetom   konania   nevyplýva   priamo   zo   zákona   a následne   či   bola uzavretá darovacia zmluva medzi účastníkmi, pričom dôkazné bremeno má v tomto smere účastník, ktorý jej existenciu tvrdí, teda p....» (žalovaná, pozn.).

Podľa   názoru   sťažovateľa «neobstojí   argument,   že   ak   nie   je   možné   preukázať existenciu   zmluvy   o pôžičke   ani   o darovaní,   treba   sa   prikloniť   k tomu,   že   sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno. Sťažovateľ uniesol dôkazné bremeno už len tým, že predložil kúpnu   zmluvu   a výpis   z účtu,   nakoľko   ide   o nárok   zákonný.   Ak   by   aj   p...   vlastnila nehnuteľnosť na základe právneho titulu darovacej zmluvy (čo rezolútne odmietame), takýto výkon práva by bol v úplnom a zásadnom rozpore so zákonným postupom a zaužívanou praxou a dobrými mravmi, nakoľko to v spoločnosti nie je bežné a prirodzené nadobúdať nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy bez zaplatenia kúpnej ceny a vylúčiť existenciu § 511 ods. 3 nepodloženým tvrdením že sa jedná o dar. V predmetnej veci sa odvolací súd vôbec nevysporiadal s otázkou, či nárok uplatnený sťažovateľom nevyplýva z ustanovenia § 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka to napriek tomu, že sťažovateľ uvedenú skutočnosť v odvolaní namietal a nárok bol žalobou podanou dňa 07. 11. 2011 na Okresný súd Zvolen uplatnený   riadne   a včas...   odvolací   súd   riadne   nepreskúmal   rozsudok   OS   Zvolen v zmysle riadne   podaného   odvolania   a v podstate   sa   obmedzuje   len   na   konštatovanie, že sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa a že predmetná finančná suma bola darom... Rovnako upozorňujeme na to, že v danom prípade neexistuje predvídateľnosť práva   a   bol   porušený   princíp   právnej   istoty,   nakoľko   súdy   v   obdobných   prípadoch rozhodujú   presne   opačne.   Do   pozornosti   dávame   predovšetkým   Rozsudok   NS SR 2 MCdo/23/2011,   v   zmysle   ktorého:   bezdôvodne   sa   obohatil   aj   ten,   za   koho   sa   plnilo, čo podľa práva mal plniť sám (§ 454 Občianskeho zákonníka). Táto skutková podstata je naplnená   za   predpokladu,   že   ten,   kto   plní   inému   (poskytol   mu   plnenie,   ktoré má majetkovú hodnotu), túto povinnosť nemal a plnil, namiesto toho, kto bol na toto plnenie povinný (t. j. namiesto dlžníka). Nie je rozhodujúce, či plnenie bolo poskytnuté so súhlasom dlžníka,   no   nesmie   ísť   o   situáciu,   kedy   by   bolo   plnené   proti   jeho   vôli.   Predpokladom je, že prijatím plnenia veriteľom zanikol dlh dlžníka. Dlžník, za ktorého bolo plnené, sa tak stáva   obohateným   na   úkor   toho,   kto   za   neho   veriteľovi   plnenie   poskytol   (uspokojil veriteľovu pohľadávku, prípadne iba čiastočne). Takýmto splnením dlžníkovho dlhu sa jeho majetkový stav neznížil, ako by tomu bolo, pokiaľ by svojmu veriteľovi plnil zo svojho. Obohatený   tak   získava   majetkový   prospech   v   okamihu,   keď   zanikol   jeho   dlh.   Právna povinnosť   k   plneniu   medzi   dlžníkom   a veriteľom   môže   vyplývať   zo   zákona   alebo zo zmluvného   záväzku.   Ten,   kto   plnil   za   iného   (dlžníka),   má   právo   požadovať   vydanie bezdôvodného obohatenia od toho za koho plnil, a nie od toho, komu plnil.“

V konaní nebolo jednoznačne preukázané, že by žalobca poskytol žalovanej peňažnú sumu bez protiplnenia, t. j. darovaním, čo potvrdzuje aj tvrdenie súdu uvedením na str. 8 Rozsudku, že je veľmi ťažko jednoznačne preukázať „pravdu“ interpretovanú žalobcom a „pravdu“   interpretovanú   žalovanou   a   preto   sa   súd   priklonil   k   záveru,   že   sa   javí, že konanie   žalobcu   treba   považovať   za   dar.   Teda   máme   za   to,   že   existujúce   rozsudky OS Zvolen a KS BB sú prekvapivými rozhodnutiami. Navyše dávame do pozornosti súdu, že KS   BB   o   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   cca   do   3   mesiacov   od   predloženia   spisu zo strany prvostupňového   súdu.   Uvedená   rýchlosť   konania   je   na   slovenské   pomery neštandardná.».

Na   základe   uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   Rozsudkom   Okresného   súdu Zvolen 6 C/194/2011-127   a   Rozsudkom   Rozsudok   Krajského   súdu   Banská   Bystrica 14 Co/36/2013- 199 a ich postupom porušené boli.

Okresný   súd   Zvolen   6   C/194/2011-127   a   Krajský   súd   Banská   Bystrica   v   konaní 14 Co/36/2013-199 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu ako aj vlastniť majetok podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudok Okresného súdu Zvolen 6 C/194/2011-127 a Rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica 14 Co/36/2013 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania – právneho zastúpenia vo výške 500,74 EUR vyčíslenej v prílohe, ktorý sú Okresný súd Zvolen a Krajský súd Banská   Bystrica   povinní   zaplatiť   spoločne   a   nerozdielne   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa... v lehote dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 194/2011 a jeho napadnutým rozsudkom

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom,   musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

V   posudzovanom   prípade   mohol   sťažovateľ   podať   proti   napadnutému   rozsudku okresného súdu odvolanie (ktoré aj podal), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o   odvolaní   sťažovateľa   vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodnúť o tejto časti sťažnosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

II.2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   20 ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 36/2013 a jeho napadnutým rozsudkom

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou   uvedenou   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   zákonodarca   v   základnom   právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Základom   argumentácie   sťažovateľa   je   jeho   nesúhlas   s   hodnotením   dôkazov zo strany   krajského   súdu,   ako   aj   jeho   právny   záver,   podľa   ktorého   neuniesol   dôkazne bremeno, keďže podľa neho sa krajský súd mal „primárne vysporiadať s otázkou či nárok, ktorý   je   predmetom   konania   nevyplýva   priamo   zo   zákona   a   následne   či   bola   uzavretá darovacia zmluva medzi účastníkmi, pričom dôkazné bremeno má v tomto smere účastník, ktorý jej existenciu tvrdí“ (žalovaná, pozn.).

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu sa okrem iného uvádza:„Z obsahu spisu vyplývaj že navrhovateľ a odporkyňa ako kupujúci uzatvorili dňa 9. 11. 2009 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísanej na Správe katastra v Ž... z predávajúceho na kupujúcich. V zmysle čl. II bodu 2.1 kúpnej   zmluvy   previedol   predávajúci   vlastnícke   právo   k   predmetu   kúpy na predávajúcu vo výške 1/2 na každého, pričom kupujúci sa zaviazali uhradiť kúpnu cenu vo výške   66   388,-   Eur.   Z predmetnej   kúpnej zmluvy je zrejmé,   že okrem navrhovateľa ako kupujúceho   v 1)   rade   vystupovala   odporkyňa   ako   kupujúca   v 2)   rade.   Kúpnu   cenu za byt   zaplatil   navrhovateľ   ako   kupujúci   v 1)   rade   a   to   v   plnej   výške   66   388,-   Eur a to prevodom   zo   svojho   účtu   na   účet   predávajúceho.   Odporkyňa   ako   kupujúca   2) sa na zaplatení kúpnej ceny nepodieľala a to aj napriek skutočnosti, že na kúpnej zmluve rovnako vystupovala ako kupujúca.

Predmetom   sporu   medzi   účastníkmi   konania,   bol   nárok   zo   strany   navrhovateľa voči odporkyni na zaplatenie časti kúpnej ceny zodpovedajúcej podielu odporkyne vo výške 33 194,- Eur. V tejto súvislosti navrhovateľ tvrdil, že s odporkyňou uzatvoril pri podpise kúpnej zmluvy ústnu dohodu, na základe ktorej sa mala odporkyňa zaviazať, že v budúcnosti dôjde   z jej   strany   k   vyplateniu   polovice   kúpnej   ceny   navrhovateľovi,   alebo   k   prevodu polovice podielu na nehnuteľnosti patriaceho odporkyni na navrhovateľa.

Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, tak navrhovateľ existenciu ústnej dohody v konaní   nepreukázal.   Pokiaľ   sa   navrhovateľ   v   tejto   súvislosti   odvolával   na   výpovede svedkov...   tak   treba   uviesť,   že   títo   osobne   prítomní   žiadnej   ústnej   dohody,   ktorá   mala byť medzi navrhovateľom a odporkyňou uzatvorená neboli. Ako vyplýva z výpovedi svedkov, tak títo sa k otázke uvedenej dohody mali vyjadriť len v súvislosti s tým, že to mali počuť len od odporkyne. Táto však v zásade akúkoľvek dohodu s navrhovateľom o vrátení sumy 33 194,- Eur popierala, ako aj to, že by v budúcnosti mala previesť na navrhovateľa podiel k bytu, ktorý získala kúpnou zmluvou.

Navrhovateľka s odporcom sa poznali, ako vyplýva z obsahu spisu po dlhšiu dobu. Počas tejto doby navrhovateľ poskytoval vo vzťahu k odporkyni rôzne majetkové výhody. Toto   nepoprel   ani   samotný   navrhovateľ,   ale   aj   z   podaného   odvolania   navrhovateľa proti rozsudku   okresného   súdu   tieto   okolnosti   vyplývajú.   Pokiaľ   za   daných   skutkových okolností okresný súd vyvodil, že suma 33.194,- Eur, ktorá bola vyplatená navrhovateľom predávajúcemu   aj   za   odporkyňu   je   dar,   tak   tento   záver   súdu   prvého   stupňa   považuje aj krajský súd za správny. K darovaniu finančných prostriedkov pre odporkyňu mohlo dôjsť aj takým spôsobom, že navrhovateľ vystavil jednostranný príkaz aj na úhradu tej časti finančných   prostriedkov,   ktoré   mala   kupujúcemu   zaplatiť   odporkyňa.   Takéto   plnenie zo strany navrhovateľa za odporkyňu táto neodmietla a považovala to za dar finančných prostriedkov vyplývajúcich z kontextu aj ostatných majetkových výhod, ktoré navrhovateľ vo vzťahu   k   odporkyni   poskytoval.   Je   treba   poukázať   na   to,   že   navrhovateľ   vo   vzťahu k odporkyni si vrátenie sumy 33 194,- Eur žiadnym spôsobom nepoistil písomnou zmluvou, z ktorej by vyplývalo, že odporkyňa je povinná finančnú čiastku navrhovateľovi zaplatiť prípadne previesť na navrhovateľa spätne spoluvlastnícky podiel, ktorý kúpnou zmluvou nadobudla.   Takéto   zabezpečenie   pohľadávky,   vzhľadom   na   vzťahy,   ktoré   medzi navrhovateľom   a odporkyňou   existovali   to   navrhovateľ   zrejme   nepovažoval   v tom   čase za potrebné. Ak navrhovateľ nepreukázal existenciu ústnej dohody o tom, že má odporkyňa navrhovateľovi vrátiť sumu 33 194,-, potom nemožno hovoriť ani o tom, že by sa odporkyňa na úkor navrhovateľa bezdôvodne obohatila.“

V súvislosti s v sťažnosti formulovanými námietkami sťažovateľa smerujúcimi proti rozhodnutiam všeobecných súdov ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,   ktoré   ho pri   výklade a   uplatňovaní zákonov viedli   k rozhodnutiu   vo veci   samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam   (napr.   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 176/03).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   bolo   preto   úlohou   ústavného   súdu posúdiť, či krajský súd ako odvolací súd svoj rozsudok sp. zn. 14 Co 36/2013 z 12. marca 2013   primeraným   spôsobom   odôvodnil   a   či   ho   nemožno   považovať   za   arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.

Ústavný   súd   v   kontexte   sťažovateľovej   argumentácie   týkajúcej   sa   neústavnosti hodnotenia   dôkazov   a vyslovenia   právneho   záveru   o neunesení   dôkazného   bremena krajským súdom aj vo vzťahu k posudzovanej veci zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť skutkové zistenia všeobecných súdov, prípadne ich nahrádzať svojím vlastným hodnotením. V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa týkajúcu sa hodnotenia dôkazov ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   zásada   voľného   hodnotenia   dôkazov   vyjadruje,   že   záver, ktorý si sudca   urobí   o   pravdivosti   či   nepravdivosti   tvrdených   skutočností   vzhľadom na poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho   logického   myšlienkového   postupu.   Základom   hodnotiaceho   postupu   sudcu by okrem ľudských   a   odborných   skúseností   mali   byť   pravidlá   logického   myslenia, ku ktorým patrí okrem iných zásada totožnosti, podľa ktorej sa vyžaduje, aby sa v určitej úvahe   zachovával   rovnaký   význam   použitých   výrazov,   ďalej   zásada   vylúčenia   sporu, z ktorej vyplýva, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké   tvrdenie   a jeho   protiklad,   ako   aj   zásada   vylúčenia   tretieho,   podľa   ktorej z dvoch protikladných   tvrdení   musí   byť   jedno   pravdivé,   a tiež   zásada   dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje,   aby každé   pravdivé   tvrdenie   bolo   dostatočne   odôvodnené (porovnaj právne názory Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vyslovené   v rozsudku sp. zn. 6 M Cdo 1/2010).

Krajský súd v napadnutom rozsudku dostatočne konkrétne, zrozumiteľne, no najmä právne korektne odôvodnil právny názor o tom, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno o existencii   ústnej   dohody   medzi   ním   a žalovanou   o vrátení   sumy   33 194   €,   pričom existencia tejto dohody je nevyhnutným predpokladom pre záver o bezdôvodnom obohatení žalovanej. Pokiaľ sťažovateľ namieta povinnosť krajského súdu prihliadať na to, či nárok, ktorý   je predmetom   konania, nevyplýva   priamo zo   zákona (§   511   ods.   3   Občianskeho zákonníka), citované ustanovenie je nevyhnutné vykladať v nadväznosti na ucelenú úpravu obsiahnutú v § 511 Občianskeho zákonníka.

Podľa § 511 Občianskeho zákonníka ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu je   ustanovené   alebo   účastníkmi   dohodnuté   alebo   ak   to   vyplýva   z   povahy   plnenia, že viac dlžníkov má tomu istému veriteľovi splniť dlh spoločne a nerozdielne, je veriteľ oprávnený   požadovať   plnenie   od   ktoréhokoľvek   z   nich.   Ak   dlh   splní   jeden   dlžník, povinnosť ostatných zanikne (odsek 1). Ak dlžník v rozsahu uplatneného nároku dlh sám splnil, je oprávnený požadovať náhradu od ostatných podľa ich podielov. Pokiaľ nemôže niektorý   z   dlžníkov   svoj   podiel   splniť,   rozvrhne   sa   tento   podiel   rovnakým   dielom na všetkých ostatných (odsek 3).

Sťažovateľ   vychádza   z premisy,   že   z   kúpnej   zmluvy   uzavretej   v okolnostiach konkrétnej   veci   medzi   ním   a žalovanou   vyplýva   bez   ďalšieho   „solidárny   záväzok“. Uvedený záver však s prihliadnutím na § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka nevyplýva zo žiadneho   právneho   predpisu,   rozhodnutia   súdu,   dohody   účastníkov   ani   z povahy peňažného   plnenia,   ktoré   je   zásadne   deliteľným   plnením.   Preto   s prihliadnutím na už citované v nadväznosti na námietku sťažovateľa, podľa ktorej sa krajský súd vôbec nevysporiadal s otázkou, „či nárok uplatnený sťažovateľom nevyplýva z ustanovenia § 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka“, ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s uplatnením nárokov a obranou proti   takému   uplatneniu. Všeobecný   súd   však   nemusí   dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali   do   všetkých   detailov   sporu   uvádzaných   účastníkmi   konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Pokiaľ   sa   teda   krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   nezaoberal výkladom   §   511   ods.   3   Občianskeho   zákonníka,   vychádzajúc   z úvahy   (podľa   názoru ústavného   súdu   ústavne   akceptovateľnej),   že   v prerokúvanej   veci   to   nemá   podstatný význam,   nemožno   len na   tomto   základe   dospieť   k záveru   o neústavnosti   napadnutého rozsudku krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd vykonal ústavne súladný výklad platných (na vec sa vzťahujúcich) právnych noriem, ktorý nie je svojvoľný a nepopiera ich zmysel a účel.   Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   jasným   a zrozumiteľným spôsobom reaguje na všetky pre vec z hľadiska právneho i skutkového podstatné argumenty sťažovateľa obsiahnuté v jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu. Takéto odôvodnenie považuje ústavný súd   za dostatočné,   ústavne konformné   a spôsob   aplikácie dotknutých noriem krajským súdom za zlučiteľný s ústavou i medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.2.3   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   čl.   20   ods.   1   ústavy postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   Co   36/2013   a   jeho napadnutým rozsudkom

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   aj   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv, resp. ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp.   v   čl.   6 ods. 1 dohovoru,   prípadne   v   spojení   s   ich   porušením   (m.   m.   II.   ÚS   78/05   alebo IV. ÚS 326/07).

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu ani postupom, ktorý prechádzal jeho vydaniu, nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   ani   jeho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, tak v danom prípade nemožno uvažovať ani o porušení jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti sťažovateľa   konštatoval,   že   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a obsahom základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   reálne   signalizovala   možnosť   vysloviť jeho porušenie   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   a   preto   túto   časť sťažnosti odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013