znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 600/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2012 predbežne prerokoval sťažnosť A. P., H., zastúpenej advokátkou JUDr. D. K., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   6   CoE/40/2012 z 23. apríla 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. P. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta 2012 doručená sťažnosť A. P., H. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. D. K., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 CoE/40/2012 z 23. apríla 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi Mgr. R. S., P., o vymoženie istiny 5 500 Sk s príslušenstvom voči povinnému V. P. – C., K. (ďalej len „povinný“). Predmetné exekučné konanie bolo vedené Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 37 Er/1567/2008.

Okresný súd rozhodol uznesením č. k. 37 Er/1567/2008-37 z 21. októbra 2011 tak, že exekúciu   podľa   §   57   ods.   1   písm.   h)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995   Z.   z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 6 CoE/40/2012-46 z 23. apríla 2012 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka   považuje   uznesenie   krajského   súdu „za   nesprávne   a   nezákonné, arbitrárne, a pre nedostatok dôvodov odôvodnenia nepreskúmateľné“.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:„Krajský súd v Košiciach svoju interpretáciu právnej normy, pod ktorú subsumoval zastavenie exekučného konania (§ 57 ods. 1 písm. h) zák. č. 233/95 Z. z. EP) nezaložil na racionálnej   argumentácii,   v   dôsledku   čoho   došlo   k   svojvôli   (arbitrárnosti)   v   jeho rozhodnutí....

Už   zo   samotného   exekučného   titulu   rozsudku   Okresného   súdu   Košice   I.   sp.   zn. 27C 16/2003 vyplýva, že toto súdne konanie pre správanie sa odporcu trvalo viac ako 3,5 roka, a to i napriek tomu. že nešlo o právne zložitú a náročnú vec. K prieťahom v konaní došlo iba v dôsledku správania sa odporcu, ktorý s ničím nesúhlasil a proti rozhodnutiu súdu   I.   stupňa   podal   odvolanie,   o   ktorom   Krajský   súd   v   Košiciach   ako   súd   odvolací uznesením 6Co 297/2006-139 zo dňa 29. 11. 2006 potvrdil rozsudok v napadnutej časti. Bol   to   práve   odporca,   ktorý   svojim   nekritickým   prístupom   a   postojom   vo   veci zapríčinil okrem prieťahov v konaní aj trovy konania, ku ktorým ho súdy správne k náhrade zaviazali.

Aj   po   začatí   exekučného   konania   sa   odporca   správal   demonštratívne,   podával opravné prostriedky - námietky a neposkytoval ani samotnému súdnemu exekútorovi žiadnu súčinnosť, neuvádzal pravdivé skutočnosti, klamal, zavádzal.

I napriek týmto všetkým skutočnostiam súdy postupovali nesprávne, keď vyhoveli návrhu exekútora na zastavenie exekúcie pre jeho bezmajetnosť, a to i napriek tomu, že v osobe   povinného   ide   o   osobu   nie   vekovo   starú   (50   rokov),   pracovne   produktívnu a pracovne činnú.

V súčasnej dobe sa rozširuje prax exekútorov, že títo navrhujú súdom zastavenie exekúcie pre nevymožiteľnosť v dôsledku nedostatku majetku, resp. nezaplatenie zálohy na trovy výkonu exekúcie.

Nie všetky súdy však takýmto návrhom vyhovujú, o čom ako dôkaz predkladám prípis toho istého exekučného súdu vo veci 17Er 155/2006, ktorým súd exekúciu nezastavil, na návrh exekútora z dôvodu jej neefektívneho výkonu.

Tým,   že   Krajský   súd   v   Košiciach   zaujatím   nesprávneho   právneho   názoru v odvolacom   konaní   rozhodol   arbitrárne,   čím   došlo   k   procesnému   úkonu   smerujúceho k trvalému upusteniu od vykonávania exekúcie, a to i napriek tomu, že táto exekúcia pri efektívnom vykonávaní do súčasnej doby mohla byť realizovaná, resp. môže byť úspešne realizovaná aj do budúcna.“

Na   základe týchto   skutočností   sťažovateľka   navrhuje, aby ústavný súd   po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1.   Základné   právo   A.   P.   garantujúce   rovnosť   účastníkov   konania   a   právo   na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Krajského súdu Košice, sp. zn. 6 CoE 40/2012-46 zo dňa 23. 4. 2012 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 6 CoE 40/2012-46 zo dňa 23. 4. 2012 zrušuje a vracia na ďalšie konanie.

3. A. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000 Eur (slovom: jedentisíc eur), ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť trovy konania A. P., ktoré je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľky... na účet... výške 323,58 Eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Návrh na primerané finančné zadosťučinenie odôvodnila sťažovateľka takto:„... porušenie môjho základného práva a slobody už mi v priebehu celého konania spôsobovalo   pocity   neistoty   a   úzkosti   spojených   s   neprimeraným   dlhotrvajúcim   stavom právnej neistoty (I. ÚS 15/02), ako aj neprimeraných následkov na môj zdravotný stav, ekonomický a sociálny dopad na moju integritu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V sťažnosti sťažovateľka namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 6 CoE/40/2012 z 23. apríla 2012.

Krajský   súd   v   odôvodnení   namietaného   uznesenia   z   23.   apríla   2012,   ktorým uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne, uviedol:

„Uznesenie je vo výroku vecne správne; preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Správne, podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého uznesenia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Oprávnená v odvolaní opakovane poukazuje na skutočnosti, ktoré boli predmetom dokazovania   pred   exekučným   súdom   a   s   ktorými   sa   exekučný   súd   náležite   a   správne v dôvodoch svojho uznesenia vyporiadal. Odvolacie námietky oprávnenej nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého uznesenia nielen ohľadom výroku o zastavení exekúcie, ale ani ohľadom výroku o náhrade trov exekúcie.

V danom prípade nepochybne bolo preukázané splnenie predpokladov pre zastavenie exekúcie v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. h/ Exek. por. tak v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ako aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu (§ 154 ods. 1 O. s. p.), pretože po dôkladnom prešetrení majetkových pomerov povinného zo strany súdneho exekútora tak, ako sú podrobne uvedené v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa bolo zistené, že jeho majetok nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Za tejto situácie by vykonávanie ďalších úkonov   súdneho   exekútora   bolo   nehospodárne   a   neúčelné   a   viedlo   by   k   zbytočnému navyšovaniu trov exekučného konania.

Vecne správne preto rozhodol súd prvého stupňa, ak exekúciu v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. h/ Exek. por. zastavil, z ktorého dôvodu je námietka oprávnenej o nesprávnom právnom posúdení veci neopodstatnená.

Úvahy o budúcom možnom zlepšení majetkových pomerov povinného, ktoré nemajú žiadne   reálne   opodstatnenie,   vychádzajúce   z   jeho   zistených   osobných   a   majetkových pomerov, sú pre rozhodnutie v danej veci bez právneho významu. Samotná skutočnosť, že povinný naďalej podniká, a teda vykonáva činnosť za účelom dosiahnutia zisku, neznamená zároveň, že disponuje majetkom, z ktorého je možné pohľadávku oprávnenej vymôcť. Rozhodujúca je skutočnosť, že majetok povinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu nestačí ani na úhradu trov exekúcie, pričom exekučné konanie sa začalo ešte dňa 24. 4.   2008,   teda   zistené   osobné   a   majetkové   pomery   povinného   až   do   rozhodnutia odvolacieho súdu, t. j. po dobu štyroch rokov sa nezmenili. Nejedná sa teda v prípade povinného len o nejaký prechodný stav, kedy nie je možné exekúciu vykonávať. Nesporná je teda skutočnosť, že povinný nemá ani taký majetok, ktorý by postačoval na úhradu trov exekúcie a takéto zistenie je dôvodom zastavenia exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h/ Exek. por.

Vecne správne rozhodol súd prvého stupňa aj o trovách exekúcie súdneho exekútora v zmysle ust. § 203 ods. 2 Exek. por., ak na ich náhradu zaviazal oprávnenú, pretože k zastaveniu exekúcie došlo z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. V takomto prípade neprichádza do úvahy aplikácia ust. § 203 ods. 1 Exek. por., a preto   sa   zavinenie   oprávnenej   na   zastavení   exekúcie   neskúma,   z   ktorého   dôvodu   sú odvolacie námietky oprávnenej v tomto smere nedôvodné.

Súd prvého stupňa správne určil aj výšku trov exekúcie, ktoré prináležia súdnemu exekútorovi, preto odvolací súd napadnuté uznesenie v zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil   aj   vo   výroku   o   povinnosti   oprávnenej   uhradiť   súdnemu   exekútorovi   trovy exekúcie.“

Pri   preskúmavaní   namietaného   uznesenia   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS   264/08,   IV.   ÚS   372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný súd preto preskúmal aj uznesenie okresného súdu č. k. 37 Er/1567/2008-37 z 21. októbra 2011, ktorým zastavil exekúciu. Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:

„Na   základe   návrhu   oprávneného   na   vykonanie   exekúcie   doručeného   súdnemu exekútorovi   dňa   24.   4.   2008   bolo   Okresným   súdom   Košice   I   dňa   16.   7.   2008   vydané poverenie na vykonanie exekúcie 5802 038706.

Dňa 6. 5. 2011 bol súdu doručený podnet súdneho exekútora na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) zákona č. 233/1995 Z. z., z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

V   rámci   exekučného   konania   boli   skúmané   majetkové   pomery   povinného   a   bol zistený nasledovný stav:

... lustráciou na dopravnom inšpektoráte bolo zistené, že povinný vlastní motorové vozidlo, ktoré je však zaťažené dvoma exekučnými blokáciami

...   preverovaním   vlastníckych   vzťahov   k   nehnuteľnostiam   v   centrálnom   registri nehnuteľností   bolo   zistené,   že   povinný   vlastní   nehnuteľnosť,   ktorá   je   zaťažená   troma exekúciami zriadením záložného práva,

... nevlastní hnuteľný majetok, ktorý by postačoval na uspokojenie pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie, a ktorý by bol exekučne postihnuteľný.

... vykonanie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke bolo neúspešné... povinný je dlžníkom Sociálnej poisťovne.... Z   predloženého   vyjadrenia   súdneho   exekútora   a   listinných   dôkazov   má   súd   za preukázané,   že   majetok   povinného   nestačí   ani   na   úhradu   trov   exekúcie   a   že   ďalšie vymáhanie pohľadávky by bolo neúspešné a nehospodárne.

Vzhľadom   na   citované   právne   ustanovenie   a   zistený   skutkový   stav,   súd   exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. h) EP.“

Základom argumentácie sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym názorom krajského súdu   ako   odvolacieho   súdu,   ktorý   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu,   ktorý   zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku.

Krajský súd sa v odôvodnení namietaného uznesenia stotožnil s právnym názorom okresného súdu v tom, že boli splnené zákonné podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku. Krajský súd poukázal na to, že rozhodnutie okresného súdu je založené na podrobnom skúmaní majetkových pomerov povinného, na základe   ktorých   bol   daný   záver   o   splnení   podmienok   na   zastavenie   exekúcie   podľa príslušného ustanovenia Exekučného poriadku. Krajský súd skonštatoval, že okresný súd svoje skutkové zistenia podrobne uviedol v odôvodnení svojho uznesenia. Z odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu je navyše zrejmé, že sa vysporiadal s jednotlivými odvolacími   námietkami   sťažovateľky.   Na   základe   týchto   skutočností   ústavný   súd konštatuje, že právny záver krajského súdu spolu s právnym záverom okresného súdu nie je založený   na   svojvoľnej   interpretácii,   prípadne   aplikácii   príslušného   ustanovenia Exekučného poriadku. Krajský súd v spojení s okresným súdom v odôvodnení namietaného uznesenia   uviedol   argumentáciu,   ktorá   dostatočným   spôsobom   odôvodňuje   jeho   záver o splnení   zákonných   podmienok   na   zastavenie   exekúcie   podľa   §   57   ods.   1   písm.   h) Exekučného   poriadku,   preto   nejde   o   rozhodnutie,   ktoré   by   bolo   zjavne   neodôvodnené, a preto ústavný súd považuje namietané uznesenie krajského súdu za ústavne udržateľné.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   konštatuje,   že   závery   krajského   súdu   sú dostatočne odôvodnené, nemajú znaky arbitrárnosti, t. j. svojvôle, sú logické a vyplývajú z relevantných skutkových zistení, možno k nim dospieť aplikáciou a výkladom príslušných ustanovení   Exekučného   poriadku.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju judikatúru,   v   ktorej   konštatoval,   že   postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v   súlade s procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil   také   skutočnosti,   ktoré   by   naznačovali   možnosť   porušenia   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v namietanom konaní a jeho uznesením z 23. apríla 2012. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný právny výklad § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku krajským súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by indikovali možnosť porušenia zásady rovnosti účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Samotná skutočnosť, že krajský súd rozhodol   spôsobom,   ktorý   je   vo   svojich   dôsledkoch   nepriaznivý   pre   sťažovateľku, nepostačuje pre záver o porušení zásady rovnosti účastníkov v konaní.  

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v   danom   prípade   neexistujú skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 6 CoE/40/2012 z 23. apríla 2012 po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie,   a   preto   ju   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012