znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 60/2014-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu   Ladislava   Orosz   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   H.   a   M.   H.,   E.   H.   a J.   H., zastúpených   advokátom   JUDr. Ladislavom   Pirovitsom,   Ulica   Ľ.   Štúra   29,   Kráľovský Chlmec, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 155/2010 a jeho uznesením z 31. augusta 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 17/2011 a jeho uznesením z 29. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H., M. H., E. H. a J. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. mája 2012 doručená sťažnosť J. H., M. H., E. H. a J. H. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 Co 155/2010   a jeho   uznesením   z 31.   augusta   2010   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 17/2011 a jeho uznesením z 29. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Ústavný súd zo sťažnosti a z priložených príloh zistil tieto skutočnosti:V pôvodnom konaní vedenom Okresným súdom Trebišov (ďalej aj „okresný súd“) sa navrhovatelia   domáhali   voči   sťažovateľom   ako   odporcom   uloženia   povinnosti   zdržať sa akýchkoľvek aktivít, ktoré by smerovali k bráneniu uskutočnenia rekonštrukčných prác na ich dome. Rozsudkom č. k. 7 C 247/2005-194 z 30. apríla 2008 vyhovel prvostupňový súd   návrhu   navrhovateľov   a krajský   súd   v odvolacom   konaní   rozsudkom   č. k. 6 Co 147/2008-238   z 31.   marca   2009   na   základe   odvolania   sťažovateľov   prvostupňový rozsudok (vo vyhovujúcich výrokoch) potvrdil.

Dňa 13. augusta 2009 podali sťažovatelia okresnému súdu návrh na obnovu konania s odôvodnením,   že   rozhodnutím   Správy   katastra   Trebišov   č... „došlo   k oprave   zákresu vo vektorovej   katastrálnej   mape,   ktorá   tvorí   hranicu   medzi   pozemkami   navrhovateľov a odporcov. Jedná sa o takú skutočnosť, ktorú navrhovatelia nemohli použiť v pôvodnom konaní   a môže   pre   nich   privodiť   priaznivejšie   rozhodnutie vo veci.“. Zároveň   sa navrhovatelia   domáhali   aj   odkladu   vykonateľnosti   rozhodnutia   vo veci   podľa   § 233 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Okresný   súd   Trebišov   rozsudkom   sp. zn.   15 C 209/2009   z 29.   marca   2010   návrh sťažovateľov   na   obnovu   konania   zamietol   a   odklad   vykonateľnosti   prvostupňového rozsudku č. k. 7 C 247/2005-194 z 30. apríla 2008 nepovolil potom, ako dospel k záveru, že podmienky na povolenie obnovy konania nie sú v danej veci splnené, vysloviac názor, že „zmena hraníc medzi pozemkami účastníkov vyznačená v katastrálnom operáte nemôže byť dôvodom na obnovu konania o uloženie povinnosti strpieť práce na rekonštrukcii domu navrhovateľov“.

Následne krajský   súd   na základe   odvolania   sťažovateľov   napadnutým   uznesením potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 15 C 209/2009 z 29. marca 2010 a sťažovateľom uložil   povinnosť   nahradiť   navrhovateľom   trovy   odvolacieho   konania.   Krajský   súd v odôvodnení   svojho   potvrdzujúceho   uznesenia   uviedol,   že   okresný   súd   sa   dopustil procesného pochybenia pri označovaní účastníkov konania v konaní o obnove a tiež, pokiaľ ide   o formu   rozhodnutia,   keďže   o obnove   konania rozhodol   rozsudkom.   Tieto   procesné nedostatky však podľa krajského súdu nemali vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia, čo však   sťažovatelia   namietajú,   tvrdiac,   že „Z ustanovenia   § 152   a nasl.   O. s. p.,   ktoré upravujú veci, v ktorých sa rozhoduje rozsudkom, nevyplýva možnosť rozhodnutia o obnove rozsudkom. Teda podľa nášho názoru ide o podstatnú procesnú formálnu vadu rozhodnutia, ktoré   spôsobom,   ako to urobil   odvolací súd,   nie je   možné odstrániť,   keďže   ide   o vadu rozhodnutia súdu prvého stupňa (nesprávne rozhodnutie), ktoré je zo strany odvolacieho súdu vadou neodstrániteľnou.   Túto   vadu   konania by mohol   odstrániť   jedine súd,   ktorý rozsudok vyniesol. V prípade, ak by to bol vadou konania skutočne v zmysle ust. § 212 ods. 3 O. s. p., tak by odvolací súd nemal na túto vadu prihliadať vôbec, ale odvolací súd na ňu prihliadol, teda mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Forma rozhodnutia má však aj iné procesné súvislosti a následky.“.

Proti uzneseniu krajského súdu č. k. 1 Co 155/2010-82 z 31. augusta 2010 podali sťažovatelia dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodňovali tým, že im bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom (pretože napadnuté uznesenie je podľa nich zmätočné, nezrozumiteľné   a rozporné   s platným   procesným   poriadkom),   a   tiež   tým,   že   im   nebolo doručené   vyjadrenie   odporcov   k ich   odvolaniu,   a to   aj   napriek   tomu,   že   krajský   súd rozhodol bez nariadenia pojednávania. Ako ďalší dovolací dôvod uviedli sťažovatelia to, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a napokon tvrdili, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Sťažovatelia v dovolaní vyslovili názor, „že odvolací súd napadnutým uznesením nedáva odpovede na nastolené otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, neobjasňuje dostatočne skutkový ako ani právny základ rozhodnutia, ale vyvoláva a vnesie do konania ďalšie pochybnosti a svojím zmätočným rozhodnutím bez zistenia podstatných skutočností a vypočutia účastníkov vnáša do konania nejasnosti a neistotu, teda postupoval v rozpore aj s ustanoveniami § 1, 2 a § 3 O. s. p. bez toho, aby vykonal dokazovanie vo veci, ktoré dokazovanie   vychádzajúc   z ust.   § 123   ods. 3   až   6   O. s. p.   za   tohto   stavu   vykonať   mal aj mohol.“.

Sťažovatelia   považujú   podanie   svojho   dovolania   za   dôvodné   s tým,   že   jeho dôvodnosť je podľa nich „preukázaná a dovolanie je prípustné na základe ust. § 237 f/ O. s. p., pretože postupom súdu bol porušený článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ďalej porušený zákon v ustanoveniach § 2 a 3, § 157 ods. 2 v súvise s ust. § 167 a § 234 ods. 1 O. s. p., ktorým postupom odvolacieho súdu sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom. Okrem toho boli naplnené aj ďalšie dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c), a to, že konanie je postihnuté inou vadou (najmä procesnou, formou rozhodnutia, porušenie práva kontradiktórnosti konania), ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.“.

Najvyšší   súd   rozhodol   o dovolaní   sťažovateľov   uznesením   sp. zn.   1 Cdo 17/2011 z 29. februára 2012 tak, že ho odmietol.

Sťažovatelia   sa   nestotožňujú   s názormi   dovolacieho   súdu,   pokiaľ   ide   o   vytýkané nedoručenie   vyjadrenia   navrhovateľov   k odvolaniu,   tvrdiac,   že   v zmysle   judikatúry ústavného   súdu   im   malo   byť „vyjadrenie   druhého   účastníka   k opravnému   prostriedku poskytnuté na zaujatie stanoviska“.

Čo sa týka nevysporiadania sa v danej veci rozhodujúcich súdov s otázkou dopadu zmeny   hranice   po   oprave   oprerátov   vo   vzťahu   k celému   výroku   rozsudku   na   uloženie povinností a rozsahu vykonaných prác na pozemku sťažovateľov, považujú sťažovatelia konštatovanie dovolacieho súdu za mylné a bagatelizujúce podstatu veci, ako aj dôvodu návrhu   na   obnovu   konania.   Takéto   rozhodnutie   je   preto   podľa   nich   neakceptovateľné a aj arbitrárne.

Z uvedených dôvodov podali sťažovatelia proti napadnutému uzneseniu krajského súdu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a postupom predchádzajúcim ich vydaniu sťažnosť podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   ktorou   navrhujú,   aby   ústavný   súd   po   jej   prijatí na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že

„1. Postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 17/2011 a jeho rozhodnutím z 29. februára 2012 v spojení s postupom Krajského súdu   v   Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 Co   155/2010   a   jeho   rozhodnutím z 31. augusta 2010   bolo   porušené   základné právo   sťažovateľov na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   1 Cdo 17/2011 z 29. februára 2012 ústavný súd zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľom   náhradu   trov   konania   titulom   trov právneho zastúpenia sťažovateľov v zmysle ust. § 31a Zákona o Ústavnom súde. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa na účet jeho právneho zástupcu.“.

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľov uviesť nasledovné:

Predseda   najvyššieho   súdu   JUDr.   Štefan   Harabin   podal   22.   februára   2013   proti sudcovi   IV.   senátu   ústavného   súdu   Ladislavovi   Oroszovi   trestné   oznámenie   a   zároveň v televíznych reláciách televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz v tejto   súvislosti   (aj   keď   sa   zo   subjektívneho   hľadiska   necítil   byť   predpojatý)   listom z 28. marca 2013 (ďalej len „oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal,   aby   zabezpečila   postup   podľa   § 28   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde, t. j. aby predložila jeho oznámenie obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie   z   prerokúvania   a   rozhodovania   veci   sťažovateľov   na   rozhodnutie   senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O oznámení sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza rozhodol I. senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu   Ladislava   Orosza   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   vo   veci   sťažovateľov   nevylúčil. Označené   uznesenie   bolo   sudcovi   IV.   senátu   ústavného   súdu   Ladislavovi   Oroszovi doručené   21.   júna   2013.   Z   uvedeného   dôvodu   IV.   senát   ústavného   súdu   v   období od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľov konať a rozhodovať.

Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom z 27. augusta 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde predsedníčke ústavného súdu   oznámili,   že   okrem   iných   aj   vo   veci   sťažovateľov,   sú   členmi   senátu   IV. ÚS ako sudcovia spravodajcovia alebo sudcovia. Napriek tomu, že sa necítia byť v uvedených veciach   predpojatí   pri   výkone   funkcie   sudcu,   keďže   obsah   vyjadrení   JUDr.   Štefana Harabina nijakým spôsobom neovplyvnil ich spôsobilosť rozhodovať v uvedených veciach nestranne a objektívne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie JUDr. Štefana Harabina (predsedu najvyššieho súdu) proti ich osobe, ako aj (ii) JUDr. Štefanom Harabinom počas tlačovej besedy uskutočnenej 20. augusta 2013 prezentované hrubé urážky a podozrenia z ich   korupčného   správania,   v   ktorých   pokračoval   na   tlačovej   besede   v   televízii   TA3 konanej   23.   augusta   2013,   a   tiež   (iii)   opakované   vyhlásenia   JUDr.   Štefana   Harabina o nadržiavaní   sťažovateľke   a   o   korupčnom   správaní   celého   senátu   ústavného   súdu IV. ÚS vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012, predložili vec predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O   oznámení   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   rozhodol   ústavný   súd   uznesením č. k. I. ÚS 592/2013-10   z   2.   októbra   2013   tak,   že   sudkyňu   IV.   senátu   ústavného   súdu Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľov nevylúčil. O   oznámení   sudcu   Jána   Lubyho   rozhodol   ústavný   súd   uznesením   č. k. I. ÚS 698/2013-16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu   IV. senátu ústavného súdu Jána Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľov nevylúčil.

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   – uznesenie o   námietke   predsedu   najvyššieho súdu a o oznámeniach sudcov – nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci konať do času, kým o týchto otázkach nerozhodol príslušný senát ústavného súdu.

II.

II.1 Východiská na rozhodovanie ústavného súdu

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť pri jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia niektorého z práv a slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Pri skúmaní, či sťažnosť v konkrétnom prípade nie je zjavne neopodstatnená, zohráva podľa   názoru   ústavného   súdu   podstatnú   úlohu   aj   to, v akom   konaní došlo   k vydaniu (vyneseniu) napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu, ako aj to, či ide o meritórne alebo nemeritórne rozhodnutie, ktorým sa rozhoduje len o otázkach procesnej prípustnosti návrhu na začatie konania pred všeobecným súdom.

V posudzovanom   prípade   sťažovatelia   napádajú   uznesenia   krajského   súdu a najvyššieho súdu v konaní o povolenie obnovy konania a postup, ktorý predchádzal ich vydaniu. Obnova konania je mimoriadnym opravným prostriedkom a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu   bolo vynesené vo vzťahu k rozhodnutiam okresného súdu   a krajského súdu,   ktorými   sa   nepovolila   obnova   konania   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných podmienok prípustnosti (§ 228 OSP).

Z obsahu rozhodnutí okresného súdu, ako aj krajského súdu vyplýva, že v konaní, ktorého   výsledok   sťažovatelia   napádajú,   sa   riešili   len   právne   otázky   a nevykonávalo sa žiadne iné dokazovanie než skúmanie, či tvrdený predpoklad obnovy konania bol alebo nebol v okolnostiach konkrétnej veci splnený.

II.2 K tvrdeniam o porušení základných práv

Sťažovatelia namietajú a tvrdia predovšetkým ďalej uvedené skutočnosti o porušení ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 Co 155/2010   a jeho   uznesením   z 31. augusta 2010 a postupom najvyššieho súdu   v konaní vedenom   pod sp. zn. 1 Cdo 17/2011 a jeho uznesením z 29. februára 2012, a to:

- nedoručenie vyjadrenia k ich odvolaniu v konaní pred krajským súdom,

- nevykonanie   pojednávania   pred   odvolacím   súdom,   hoci   oni   požadovali   konať s pojednávaním,

- nedostatočné odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu a jeho arbitrárnosť.

II.3 K napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo rozhodnutím na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí   relevantnú súvislosť medzi   namietaným postupom   všeobecného súdu,   resp.   jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, IV. ÚS 44/2012).

V posudzovanom   prípade   sťažovatelia   napádajú   aj   uznesenie   krajského   súdu v konaní o povolenie obnovy konania a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Z obsahu rozhodnutí okresného súdu, ako aj krajského súdu vyplýva, že v konaní, ktorého výsledok sťažovatelia   napádajú,   sa   riešili len   právne   otázky a nevykonávalo   sa   žiadne   iné dokazovanie   než   skúmanie,   či   tvrdený   predpoklad   obnovy   konania   bol   alebo   nebol v okolnostiach konkrétnej veci splnený.

Ústavný súd stabilne zdôrazňuje, že základné právo zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy zahŕňa   aj   právo   na   odôvodnenie   rozhodnutia,   poukazujúc   pritom   aj   na   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej právo na spravodlivý proces   zahŕňa   aj   právo   na   náležité   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so   zreteľom   na konkrétny   prípad   (napr.   Georgidias   v.   Grécko   z   29.   5.   1997,   Recueil III/1997,   m. m. pozri   tiež   rozsudok   vo   veci   Ruiz   Torija   c.   Španielsko   z   9.   12.   1994, Annuaire, č. 303-B).

Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   má   podať   jasne   a   zrozumiteľne   odpovede na všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).   Všeobecný   súd   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby   zachádzali do všetkých   detailov   uvádzaných   účastníkom   konania.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka   na   spravodlivý   proces   (napr.   II. ÚS 44/03,   III. ÚS 209/04,   I. ÚS 117/05). Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie však nemôže byť ponímaná v takom zmysle, že je potrebné   vysporiadať   sa   s   každým   argumentom.   Podľa   rozsudku   ESĽP   vo   veci   Helle v. Fínsko   (sťažnosť   č. 20772/92)   z   19.   decembra   1998   sa   odvolací   súd   pri   potvrdení prvostupňového   rozhodnutia   v   princípe   môže   obmedziť na prevzatie   odôvodnenia   súdu nižšieho stupňa.

Argumentácia sťažovateľov sa vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, obmedzila najmä na námietky o nedoručení vyjadrenia k ich odvolaniu v konaní pred krajským súdom a nevykonanie pojednávania pred odvolacím súdom, hoci oni požadovali konať s pojednávaním.

V   nadväznosti   na   uvedené   sa   ústavný   súd   ďalej   zaoberal   posúdením   obsahu napadnutého uznesenia z uvedených hľadísk.

II.4 K námietke nedoručenia vyjadrenia protistrany k odvolaniu sťažovateľov v konaní pred krajským súdom

Z hľadiska procesného postupu krajský súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu č. k. 7 C 274/2005-194 z 30. apríla 2008, ktorým bol ich návrh na povolenie obnovy konania zamietnutý v súlade s § 234 ods. 1 OSP.

Najvyšší   súd   v   analogickom   prípade   namietaného   nedoručenia   vyjadrenia k odvolaniu   uviedol:   „Právo   účastníkov   konania   na   doručenie   procesných   vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia   účastníka   konania   druhému   účastníkovi   konania vytvára   stav   nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces..., význam požiadavky, aby bolo vyjadrenie   k   odvolaniu   zaslané   všetkým   účastníkom   konania,   spočíva   v   potrebe zabezpečenia, aby procesné strany mali vieru vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť rozsudok súdu..., v   dôsledku   čoho   bola   dovolateľom   odňatá   možnosť   konať pred   súdom   [§ 237   písm. f) O. s. p.]“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 204/2011 z 28. júna 2012).

Ústavný súd v tejto spojitosti zdôrazňuje, že vyjadrenie k odvolaniu musí mať, aby jeho nedoručenie   mohlo byť kvalifikované ako porušenie   základného práva   na rovnosť účastníkov v konaní (resp. práva na spravodlivé súdne konanie), určitú procesnú kvalitu so zreteľom na jeho obsah.

Táto kvalita je vyjadrená v citovanej judikatúre najvyššieho súdu tak, že vyjadrenie musí   obsahovať skutočnosti,   ktoré   by   mohli   ovplyvniť   rozsudok   alebo   iné   konečné rozhodnutie   súdu. S takým   prístupom   najvyššieho   súdu   je   potrebné súhlasiť,   pretože   je v súlade s prelomením prílišnej formálnosti občianskoprávneho konania pred všeobecnými súdmi, ktorá by v konečnom dôsledku mohla viesť k porušeniu princípov spravodlivého procesu, najmä základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov.

Vo veci sťažovateľov, ktorí podali odvolanie proti rozhodnutiu okresného súdu, bolo odvolaciemu súdu doručené vyjadrenie navrhovateľov k odvolaniu sťažovateľov. Obsahom tohto vyjadrenia bolo len stotožnenie sa s obsahom rozhodnutia súdu prvého stupňa a návrh na   jeho   potvrdenie.   Vo   vyjadrení   niet   žiadnej   právne   významnej   skutočnosti,   ktorá ovplyvnila výsledok odvolacieho konania.

Okrem toho odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že sa   stotožnil   so   zisteným   skutkovým   stavom   a jeho   právnym   posúdením   bez   toho,   aby vykonával   alebo   opakoval   nejaké   ďalšie   dokazovanie   alebo   menil   právne   posúdenie skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa.

Z toho   vyplýva,   že   nedoručenie   vyjadrenia   k odvolaniu   sťažovateľa   nemohlo v žiadnom prípade mať vecnú spojitosť s porušením základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažnosť je preto v tejto časti zjavne neopodstatnená a je potrebné ju z tohto dôvodu vo vzťahu k uvedenej argumentácii odmietnuť.

II.5 K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu nekonaním odvolacieho súdu s pojednávaním

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon. Z § 214 OSP vyplýva, že odvolací súd je povinný konať s pojednávaním len   vo   vymedzených   prípadoch,   ku   ktorým   nepatrí   rozhodovanie   o odvolaní   proti rozhodnutiu okresného súdu, ktorým zamietol návrh na povolenie obnovy konania.

Okrem   toho   zo   stabilizovanej   judikatúry   ESĽP   vyplýva,   že   nie   je   porušením dohovoru, ak sa na odvolacom súde nekoná s pojednávaním, ak už sa takto konalo pred súdom prvého stupňa alebo ak ide o osobitnú povahu konania, v ktorom sa posudzujú len právne otázky (rozhodnutie pléna ESĽP Jan-Ake Anderson proti Švédsku, 29. 10. 1991, č. 11274/84, bod 27].

Z uvedeného   vyplýva,   že   konanie   odvolacieho   súdu   bez   pojednávania   vo   veci povolenia   obnovy   konania   nemôže   byť   v žiadnej   príčinnej   súvislosti   s namietaným porušením   označených   práv,   a preto   je   sťažnosť   v tejto   časti   zjavne   neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

K ďalším   námietkam   sťažovateľov   týkajúcim   sa   spôsobu,   akým   sa   krajský   súd vysporiadal s nimi vytýkanými procesnými nedostatkami, napokon ústavný súd uvádza, že spôsob, akým tak krajský súd urobil, považuje za ústavne udržateľný, poukazujúc pritom na § 212 ods. 3 OSP, podľa ktorého na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V súvislosti   s tým   už   ústavný   súd   vyslovil,   že „Uplatňovanie   zákona   v súdnom konaní   a postup   súdu   v súlade   s platným   a účinným   zákonom   nemožno   hodnotiť   ako porušovanie základných ľudských práv “ (I. ÚS 8/96).

Ústavný súd z dokumentácie, ktorú mal k dispozícii,   zistil, že sťažovateľom   bol umožnený reálny prístup k súdu, keď všeobecné súdy na základe nimi podaného návrhu (na obnovu konania) vo veci konali a rozhodli, pričom svoje rozhodnutia odôvodnili tým, že sťažovatelia nepreukázali žiadne také nové skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej   viny   nemohli   použiť   v   pôvodnom   konaní.   Odôvodnenie   namietaného   uznesenia krajského súdu dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia   tohto   uznesenia   okrem   iného   aj   s   odkazom   na   odôvodnenie   uznesenia okresného súdu č. k. 7 C 274/2005-194 z 30. 2008 nie je v prípade zamietnutia návrhu na obnovu   konania   v   rozpore   so zárukami   vyplývajúcimi   zo   základného   práva   na súdnu ochranu;   ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poznamenáva,   že   v   odôvodnení   napadnutého uznesenia sa krajský   súd   ústavne akceptovateľným spôsobom   vysporiadal   s námietkami, ktoré následne sťažovatelia formulovali vo svojej sťažnosti ústavnému súdu.

Osobitne považuje ústavný súd za potrebné upriamiť pozornosť aj na nasledujúcu časť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorej sa uvádza:

„Navyše   je   potrebné   uviesť,   že   prípadné   povolenie   obnovy   konania   by   nemohlo privodiť   pre   odporcov (t. j.   sťažovateľov,   pozn.) priaznivejšie   rozhodnutie   vo   veci aj z dôvodu   zániku   vykonateľnosti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   vydaného   30.   4.   2008 sp. zn. 7 C 274/05 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 31. 3. 2009 sp. zn. 6 Co 147/2008 vydaných v konaní ktorého odporcovia konania požadujú. Z výroku citovaných rozsudkov vyplýva, že súd uložil odporcom povinnosť umožniť navrhovateľom vykonanie   rekonštrukčných   prácna   ich   pozemku   počas   obdobia   jedného   roka   začínajúc dňom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 19.   5.   2009   a obdobie   jedeného   roka   uplynulo   dňom   19.   5.   2010.   Je   teda   zrejmé,   že prípadné   povolenie   obnovy   konania   by   pre   odporcov   nemohlo   privodiť   priaznivejšie rozhodnutie   vo   veci   [§ 227   ods. 1   písm. a)   O. s. p.],   keďže   medzičasom   zanikla vykonateľnosť prípadného rozsudku.“

Reálne   garantovanie   a   uplatnenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   v   konaní o obnovu konania neznamená, že by všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory účastníka súdneho konania, ktorý sa domáha jeho obnovy.

Ústavný súd stabilne judikuje, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02, IV. ÚS 181/04).

Ústavný   súd   nezistil,   že   by   namietané   uznesenie   krajského   súdu   bolo   arbitrárne a nebolo náležite zdôvodnené, preto nemá príčinu zasahovať do sféry pôsobnosti krajského súdu (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04). Krajský súd (v spojení so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozsudku   okresného súdu sp. zn. 15 C 209/2009 z 29. marca 2010)   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   konformným   spôsobom   vysporiadal s námietkami sťažovateľov (v podstate identickými s námietkami obsiahnutými v sťažnosti ústavnému súdu, pozn.), čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti ako zjavne neopodstatnenej.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru ESĽP, z ktorej možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (m. m. I. ÚS 5/02, A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 3. 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože ide o rozhodnutia, ktoré priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho   charakteru.   Článok   6   ods. 1   dohovoru   neobsahuje   právo   na revíziu súdneho   konania   [bližšie   pozri   Svák,   J.   Ochrana   ľudských   práv   z   pohľadu   judikatúry a doktríny   štrasburských   orgánov   ochrany   práva.   Žilina   :   Poradca   podnikateľa   2003, s. 369 - 370 (m. m. IV. ÚS 382/09, IV. ÚS 403/09)].

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že námietky   sťažovateľov   proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   sú   zjavne neopodstatnené, keďže medzi týmto uznesením krajského súdu a základným právom podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   a ani právom   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   neexistuje   taká   príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálnu možnosť na to, aby na ich základe ústavný súd mohol vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

II.6 K napadnutému postupu a uzneseniu najvyššieho súdu

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody   zjavne   jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd v uznesení sp. zn. I. ÚS 485/2010 uviedol: „Sťažovateľ bol žalovaným v spore,   ktorého   sa   týkal   jeho   návrh   na   obnovu   konania,   všeobecné   súdy   v   jeho   veci na základe jeho návrhov konali a rozhodli, svoje rozhodnutia náležite odôvodnili na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou   v   systéme   všeobecného   súdnictva.   Preto   nemôže   nahrádzať   postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľ, a tak preberať na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1 OSP, ak sa   táto   ochrana   poskytla   bez   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   ustanovených v čl. 46 až čl. 50 ústavy, ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu.“

Tieto   závery   ústavného   súdu   sa   vzťahujú   aj   na   posúdenie   tejto   časti   sťažnosti sťažovateľov.   Ústavný   súd   zistil,   že   najvyšší   súd   sa   v uznesení   o odmietnutí   dovolania vyjadril ku všetkým nimi vzneseným právne významným námietkam rovnako, ako to pred ním učinil aj krajský súd pri potvrdzovaní prvostupňového rozhodnutia o zamietnutí návrhu na   povolenie   obnovy.   Ústavný   súd   v takom   prípade   nie   je   oprávnený   ani   povinný nahradzovať hodnotenie a právne závery všeobecných súdov.

Ústavný   súd   po   oboznámení   sa   s napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu, s prihliadnutím aj na napadnuté uznesenie krajského súdu dodáva, že tento sa podľa neho so skutkovou   a právnou   problematikou   súvisiacou   s posudzovanou   vecou   (návrhom na povolenie   obnovy   konania)   vysporiadal   z hľadiska   ústavných   aspektov   spôsobom ústavne akceptovateľným. Preto jeho rozhodnutie aj v spojení s rozhodnutím krajského súdu ako odvolacieho súdu nie je v žiadnej príčinnej súvislosti s porušením základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu v tomto konaní.

Sťažnosť je preto aj v tejto časti potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľov   v   uvedenej   veci,   najmä   o návrhu   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014