znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 60/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosti   JUDr.   R.   K.,   B.,   zastúpeného   F.,   s. r. o.,   B.,   konajúca prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr. B.   F.,   vedené   pod   spisovými   značkami: Rvp 13475/2012,   Rvp 13476/2012,   Rvp 13477/2012,   Rvp 13478/2012   a Rvp 13479/2012, ktorými   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaniach   vedených   pod   spisovými   značkami:   18 Er 3027/2009   a uznesením zo 17. augusta   2012,   33 Er 2500/2012   a   uznesením   z 28. augusta   2012,   18 Er 1397/2009 a uznesením   z 20. augusta   2012,   18 Er 4176/2009   a uznesením   zo 17. augusta   2012 a 33 Er 2743/2012 a uznesením z 28. augusta 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   JUDr.   R.   K.   vedené   pod   spisovými   značkami:   Rvp 13475/2012, Rvp 13476/2012,   Rvp 13477/2012,   Rvp 13478/2012   a   Rvp 13479/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13475/2012.

2. Sťažnosti   JUDr.   R.   K. o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 29. októbra 2012   doručené   sťažnosti   JUDr.   R.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vedené   pod   spisovými značkami:   Rvp 13475/2012,   Rvp 13476/2012,   Rvp 13477/2012,   Rvp 13478/2012 a Rvp 13479/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu   Žilina (ďalej len „okresný súd“)   v konaniach vedených   pod spisovými značkami: 18 Er 3027/2009 a uznesením zo 17. augusta 2012, 33 Er 2500/2012 a uznesením z 28. augusta   2012,   18 Er 1397/2009   a   uznesením   z 20. augusta   2012,   18 Er 4176/2009 a uznesením zo 17. augusta 2012 a 33 Er 2743/2012 a uznesením z 28. augusta 2012 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia okresného súdu“).

Napadnutými uzneseniami okresný súd vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcií z dôvodu,   že   bol   zamestnancom   účastníka   exekučného   konania   (v   danom   prípade oprávneného), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

Sťažovateľ   vo   svojich   sťažnostiach   uvádza,   že je   súdnym   exekútorom,   ktorý vykonáva   exekučnú   činnosť   na   základe   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995   Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Exekučný poriadok“), a bol «vymenovaný do funkcie exekútora Ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky   s   účinnosťou   odo   dňa   28.   5.   2007   a   to   rozhodnutím   zo dňa   16.   05.   2007 č. 6899/2007-41 po tom, čo splnil všetky taxatívne určené formálne a materiálne podmienky obsiahnuté   v   ust.   § 10   ods. 1   Exekučného   poriadku   (rozhodnutie   ministra   prikladáme). Sťažovateľ   po   vymenovaní   za   exekútora   ministrom   spravodlivosti   oznámil   Slovenskej komore exekútorov podaním zo dňa 06. 06. 2007, že z výkonom exekučnej činnosti začne 06. 06. 2007 (je potrebné vysvetliť, že pracovníčka Slovenskej komory exekútorov omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však vlastnou rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala dňa 6. 6. 2007“) a dohodou o skončení   pracovného   pomeru   zo   dňa   29.   05.   2007   ukončil   pracovný   pomer so spoločnosťou   P.,   s. r. o.,   k   05.   06.   2007   (dohodu   o skončení   pracovného   pomeru pripájame). Exekútor teda začal s reálnym výkon exekučnej činnosti dňa 06. 06. 2007. Sťažovateľ začal vykonávať exekučnú činnosť po zložení sľubu a splnení ďalších zákonom stanovených podmienok upravených v ust. § 12 ods. 1 Exekučného poriadku pre široký   okruh   fyzických   a   právnických   osôb,   ktoré   sa   na   neho   na   základe   vlastnej   vôle a slobodného rozhodnutia obrátili s návrhom na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 38 ods. 1 Exekučného   poriadku   sa   exekučné   konanie   začína   len   na   návrh,   na   ktorý   je   procesné legitimovaný   oprávnený   (veriteľ)   alebo   ten,   kto   preukáže,   že   na   neho   prešlo   právo z exekučného titulu (právny nástupca veriteľa).

Medzi osobami, ktoré sa dobrovoľne rozhodli využiť služby sťažovateľa poskytované prostredníctvom výkonu exekučnej činnosti bola aj právnická osoba – obchodná spoločnosť – P., s. r. o...

Spoločnosť P., s. r. o., v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok, ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... (ďalej aj „Povinný“) a ktorej pravosť   čo   do   dôvodu   a   výšky   bola   autoritatívne   deklarovaná   rozsudkom   Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s., (rozsudok je detailne špecifikovaný v uznesení Okresného súdu Žilina, ktorým došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do základných práv sťažovateľa...».

Okresný súd napadnutými uzneseniami „ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa z vykonávania exekúci[í]. Práve označené uzneseni[a] a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k [ich] vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv...“.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svojím postupom v označených konaniach porušil jeho práva, konkrétne:

«A.   právo   na   súdnu   ochranu   zaručené   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru...»

Sťažovateľ na základe rozsiahlej argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jeho základných práv podľa čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   ústavy,   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   podľa   čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného   súdu   v napadnutých   konaniach   a   napadnutými   uzneseniami,   napadnuté uznesenia okresného súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň mu prizná finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1   K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o   ústavnom   súde   možno   v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   spisovými značkami:   Rvp 13475/2012,   Rvp 13476/2012,   Rvp 13477/2012,   Rvp 13478/2012 a Rvp 13479/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností,   ako   aj   vzhľadom   na totožnosť   v   osobe   sťažovateľa   a okresného   súdu,   proti ktorému sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2   K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   podľa   ústavy, práv   podľa   dohovoru   a   dodatkového   protokolu,   ako   aj   k porušeniu   označených článkov ústavy a dohovoru

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ napriek tomu, že na titulnej strane sťažností uvádza   ako   prílohy „dokumenty   podľa   textu“, ústavnému   súdu   (okrem   splnomocnení) v prílohe nedoručil žiadne písomné podklady.

Ústavný súd v nadväznosti na to pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí   vyplývajúce   z   podania   sťažovateľa   nie   je   povinný   odstraňovať   z   úradnej povinnosti.   Na taký   postup   slúži   inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v konaní   pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje   nedostatok zákonom   predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).

Ústavný súd si je vedomý skutočnosti, že formalistický prístup okrem iného aj pri posudzovaní toho, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti, nie je vhodný pri orgáne, ktorého   úlohou   je   chrániť   ústavnosť.   Ústavný   súd   je   však   zároveň   toho   názoru,   že v okolnostiach   daných   vecí   nemožno   o   formalizme   pri   odmietnutí   sťažností   uvažovať. Ústavný súd už totiž v minulosti nespočetnekrát vyzýval sťažovateľa v typovo (skutkovo a právne) obdobných, prípadne totožných sťažnostiach na doplnenie sťažností z dôvodu, že nespĺňali   ani   zákonom   predpísané   náležitosti. In   concreto išlo   aj o nepredloženie   kópií právoplatných   rozhodnutí   súdov,   ktorých   postup   a rozhodnutia   sťažovateľ   namietal a namieta   (pozri   napr.   IV. ÚS 383/2012,   IV. ÚS 384/2012,   IV. ÚS 578/2012, IV. ÚS 632/2002, IV. ÚS 634/2012 a iné). Sťažovateľ si preto musí byť vedomý toho, že ani   sťažnosti   vedené pod   spisovými   značkami:   Rvp 13475/2012,   Rvp 13476/2012, Rvp 13477/2012,   Rvp 13478/2012   a   Rvp 13479/2012 nespĺňajú   zákonom   predpísané náležitosti, keďže kópie napadnutých uznesení okresného súdu ústavnému súdu nedoručil, a to napriek tomu, že mu táto povinnosť výslovne vyplýva z § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Vzhľadom na to, že sťažnosti nespĺňajú zákonom predpísané náležitosti, v kontexte toho, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, a s ohľadom na to, že má vedomosť   o   potrebe   splnenia   zákonom   predpísaných   náležitostí,   ústavný   súd   tieto sťažnosti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľa uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2013