znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 60/2012-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. marca 2012 v senáte zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho   a   Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti JUDr. J. K., Ž., zastúpeného advokátom Mgr. L. K., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 285/2007, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. J. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v   konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 285/2007 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Žilina p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 C 285/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr.   J.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2   500   €   (slovom dvetisícpäťsto   eur),   ktoré   mu j e   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť JUDr. J. K. trovy konania v sume 255,82 € (slovom dvestopäťdesiatpäť eur a osemdesiatdva centov) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. L. K., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 28. septembra 2011 doručená sťažnosť JUDr. J. K., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom   Mgr.   L.   K.,   Ž.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 285/2007 (ďalej len „namietané konanie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   9.   januára   2007 okresnému   súdu   návrh,   ktorým   sa   domáhal   vydania   platobného   rozkazu   na   zaplatenie 101 822   Sk   (3 379,87   €)   proti   J.   D.   (ďalej   len   „odporkyňa“).   Okresný   súd   o návrhu sťažovateľa rozhodol platobným rozkazom sp. zn. 8 Ro 15/2007 z 2. marca 2007, ktorým odporkyni uložil povinnosť uhradiť sťažovateľovi žalovanú pohľadávku. Proti platobnému rozkazu podala odporkyňa odpor, vec bola prevedená do registra „C“ a je vedená pod sp. zn. 8 C 285/2007.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „… Vo veci boli konané viaceré pojednávania (v rokoch 2008 a 2009) bez toho, aby súd vo veci rozhodol, pričom na poslednom konanom pojednávaní súd uznesením ustanovil vo veci znalca. Znalecký posudok bol vyhotovený dňa 16. 7. 2010 a žalobcovi doručený dňa

10. 8. 2010 s výzvou na vyjadrenie sa k nemu. Žalobca sa k predmetnému posudku písomne vyjadril dňa 10. 8. 2010.

Od tej doby Okresný súd Žilina vo veci neurobil žiaden úkon smerujúci k rozhodnutiu vo veci samej. Vzhľadom na skutočnosť, že sa nejedná po právnej stránke o zložitý návrh, a súd vo veci nekoná už 13 mesiacov, mám za to, že dochádza k neodôvodneným prieťahom v konaní.

Dňa   24.   8.   2011   bola   odoslaná   predsedovi   Okresného   súdu   Žilina   sťažnosť   pre prieťahy v konaní podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Do podania tejto sťažnosti nebola sťažovateľovi doručená odpoveď na sťažnosť (napriek uplynutiu zákonnej 30 dňovej lehoty).“

Podľa   sťažovateľa „… k prieťahom dochádza výlučne zavinením súdu.   Vlastným konaním či pasivitou sťažovateľ k prieťahom nijako neprispel.“. Sťažovateľ konštatuje, že „...   Okresný   súd   Žilina   od   doručenia   znaleckého   posudku   prijatia   dňa   3.   8.   2010, t. j. 13 mesiacov do dnešného dňa neurobil žiaden úkon, ktorým by prispel k ukončeniu stavu právnej neistoty.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   súdne   konanie   trvá   od   podania   návrhu   cca   4   roky a 9 mesiacov   bez   toho,   aby   sa   právoplatne   skončilo.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   k   prieťahom dochádza výlučne zavinením súdu. Vlastným konaním či pasivitou sťažovateľ k prieťahom nijako neprispel.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo JUDr. J. K.   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní pod sp. zn. 8 C/285/2007 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3.   JUDr.   J.   K.   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3 000,-   € (slovom: tritisíc eur) ktoré je Okresný súd Žilina povinný JUDr. J. K. vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina je povinný uhradiť Mgr. L. K., advokátovi trovy konania pred Ústavným súdom vo výške 255,82 €.“

Svoj   návrh   na   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľ odôvodňuje takto „... Dôvodom je skutočnosť, že súdne konanie pred Okresným súdom Žilina je vystavený neodôvodneným útokom odporcu a jeho súčasný príjem predstavuje iba starobný dôchodok. Ďalším dôvodom je právna neistota, ktorej musí čeliť už viac ako 4 roky a 9 mesiacov.

Ak súdne konanie trvá tak dlho, ako v predmetnej veci, je sťažovateľ toho názoru, že zodpovednosť Okresného súdu Žilina sa týka okrem hmotnej i psychickej ujmy, ktorú tým utrpel   a   Okresný   súd   Žilina   je   povinný   túto   nemajetkovú   ujmu   nahradiť   v   peňažnej protihodnote.   Jej   výšku   považuje   sťažovateľ   za   primeranú   vzhľadom   na   závažnosť a dlhodobosť zásahu do jeho práva ako aj na doterajšiu rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR. Napokon priznanie finančného zadosťučinenia by malo Okresný súd Žilina donútiť ku konaniu bez zbytočných prieťahov v tomto i v obdobných prípadoch, vyjadrujúc tak jeho zodpovednosť za ujmu, ktorá účastníkovi vzniká v dôsledku dlhodobej právnej neistoty.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 60/2012-14 z 2. februára 2012 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Právny zástupca sťažovateľa a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenie právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   prípise   sp.   zn.   1   SprS   407/2011 z 24. novembra 2011 predložil ústavnému súdu vyjadrenie zákonného sudcu, s ktorým sa stotožnil,   keď   uviedol,   že „Vyjadrenie   sudcu   považujte   za   stanovisko   Okresného   súdu Žilina“.

Vo vyjadrení zákonného sudcu sa uvádza: „Vybavovanie veci bolo poznačené celkovou zaťaženosťou súdneho oddelenia. Boli vybavované staršie veci, a to dielčím spôsobom uvedené iba podľa poradia od najstarších s prihliadnutím na zoznam pojednávaní (napokon zostavený štvrťročne od obdobia 7/2010): 8   C   166/96,   8   C   759/98,   8   C   692/2000,   8   C   34/2001,   8   C   50/2002,   8   C   87/2003, 2 C 312/2003,   27   C   92/2003,   8   C   190/04,   8   C   37/2005,   8   C   53/2005,   8   C   59/2005, 8 C 60/2005, 13 C 88/2005, 8 C 110/2005, 8 C 137/2005, 8 C 154/2005, 8 C 322/2005, 8 C 33/2006, 8 C 101/2006, 8 C 104/2006, 8 C 114/2006, 8 C 179/2006, 8 C 190/2006, 8 C 290/2006,   18   221/2007   a   ďalšie,   za   celkového   počtu   vecí   v   súdnom   oddelení presahujúcom počet 300. Tieto staršie veci sú spravidla skutkovo zložité o neboli skončené z dôvodov plynúcich prevažne ešte spred môjho nástupu do funkcie sudcu. Navyše súd bol personálne nestabilný, s fluktuáciami na poste tajomníčky a asistentky senátu do obdobia februára 2011 a s absenciou vyššej súdnej úradníčky od mája do polovice októbra 2011, s problematickou   možnosťou   prerozdeľovania   práce   s   prihliadnutím   na   priority v jednotlivých   veciach   a   vzhľadom   na   celkovú   zaťaženosť   súdu.   Na   tunajšom   súde   tiež prebehla od 18. 10. 2010 do 27. 4. 2011 revízia Krajským súdom v Žiline, so závermi rôzneho charakteru, ktoré nasvedčujú predpokladom vzniku prieťahov v súdnych konaniach z objektívnych dôvodov. Jedným z opatrení prijatých už v priebehu trvania tohto konania bolo konkrétne sledovanie postupu v konaniach toho času starších ako 4 roky. Došlo aj k chybe v manipulácii so spisom, keď spis v tejto veci bol omylom fakticky bez vyznačenia pripojený   ku   spisu   iného   konania   č.   k.   8   C   308/2005,   ktorý   bol   zároveň   predložený s vlastným   opravným   prostriedkom   a   tým   bol   tunajší   spis   dočasne   fakticky   stratený. Každopádne s aktuálnou predkladacou správou bol postúpený Krajskému súdu Žilina.“Právny zástupca sťažovateľa napriek predchádzajúcej výzve ústavného súdu nezaujal stanovisko k vyjadreniu predsedu okresného súdu.

Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil takýto priebeh namietaného konania:

1. Dňa 9. januára 2007 podal sťažovateľ okresnému súdu návrh, ktorým sa domáhal vydania platobného rozkazu na zaplatenie 101 822 Sk (3 379,87 €) proti odporkyni z titulu úhrady   nedoplatku   nájomného;   okresný   súd   návrhu   sťažovateľa   vyhovel   platobným rozkazom z 2. marca 2007.

2. Odporkyňa podala 5. apríla 2007 proti platobnému rozkazu odpor. Z uvedeného dôvodu bola 13. apríla 2007 vec prevedená do registra „C“ a namietané konanie je vedené pod sp. zn. 8 C 285/2007.

3. Dňa 2. októbra 2007 sťažovateľ podal návrh na rozšírenie účastníkov na strane odporcu o manžela odporkyne.

4. Odporkyňa podaním z 19. decembra 2007 požiadala okresný súd o oslobodenie od súdnych poplatkov; o tejto žiadosti okresný súd rozhodol až 5. mája 2008 tak, že jej čiastočne vyhovel.

5.   Dňa   10.   novembra   2008   okresný   súd   nariadil   prvé   pojednávanie   vo   veci na 3. december 2008 (po takmer dvoch rokoch od podania návrhu, pozn.).

6. Podaním z 21. novembra 2008 sťažovateľ požiadal o čiastočné späťvzatie návrhu.

7.   Na   pojednávaní   konanom   3.   decembra   2008   okresný   súd   v   časti,   v   ktorej sťažovateľ   požiadal   o   späťvzatie   návrhu,   konanie   zastavil   a   pojednávanie   odročil na 21. január 2009; toto pojednávanie bolo z dôvodu na strane zákonného sudcu (školenie) zrušené a odročené na 9. február 2009.

8. Dňa 9. februára 2009 sa uskutočnilo pojednávanie za účasti účastníkov konania a bolo odročené pre účely vykonania ďalšieho dokazovania na 11. marec 2009; toto bolo z dôvodu kolízie termínov pojednávaní odročené na 25. marec 2009.

9. Na pojednávaní uskutočnenom 25. marca 2009 boli vypočutí účastníci a svedok a pojednávanie bolo odročené na 29. apríl 2009 pre účely vykonania ďalšieho dokazovania; toto pojednávanie bolo zrušené a odročené na 6. júl 2009 a následne aj toto pojednávanie bolo zrušené a odročené na 28. september 2009.

10. Pojednávanie uskutočnené 28. septembra 2009 bolo odročené na neurčito pre účely nariadenia znaleckého dokazovania a rozhodnutia o oslobodení odporcov od súdnych poplatkov.

11. Dňa 24. novembra 2009 okresný súd uznesením nariadil znalecké dokazovanie (z odboru   ekonómie   a   manažmentu,   odvetvia   kontrolingu)   a   rozhodol   o   neuložení povinnosti   zložiť   preddavok   na   znalecké   dokazovanie   odporcami   z   dôvodu,   že   spĺňajú podmienky   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov;   znalec   si   uznesenie   prevzal 7. decembra 2009.

12.   Okresný   súd   vyzval znalca na prevzatie spisu   (4.   januára 2010),   znalec spis prevzal osobne 4. marca 2010 (v uznesení o nariadení znaleckého dokazovania mu bola uložená lehota 90 dní na vypracovanie posudku); znalec vypracoval posudok a spis doručil okresnému súdu 19. júla 2010.

13. Dňa 28. júla 2010 okresný súd rozhodol uznesením o priznaní znalečného; proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ 10. augusta 2010 odvolanie.

14. Okresný súd predložil spis Krajskému súdu v Žiline na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu z 28. júla 2010 až 30. septembra 2011.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 285/2007.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu   a sudcu   je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Predmetom konania je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáha zaplatenia sumy 101 822 Sk z titulu nedoplatku nájomného. Ústavný súd z obsahu spisu, z vyjadrenia sťažovateľa a okresného súdu a nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala právnu alebo faktickú zložitosť veci, aj   keď   pripúšťa,   že   po   skutkovej   stránke   bolo   potrebné   vykonať   dokazovanie,   ktorého uskutočnenie   si   objektívne   vyžadovalo   určitý   čas   (odborné   posúdenie   listinnej dokumentácie znalcom); táto skutočnosť ale nemôže ospravedlniť neodôvodnenú nečinnosť, resp. neefektívnu činnosť okresného súdu v namietanom konaní.

2. Po preskúmaní spisovej dokumentácie ústavný súd konštatoval, že sťažovateľ ako účastník   súdneho   konania   pred   okresným   súdom   neprispel   k   predĺženiu   namietaného konania.   Naopak,   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   bol   v   doterajšom   priebehu   konania aktívny, poskytoval okresnému súdu požadovanú súčinnosť (zúčastňoval sa nariadených pojednávaní,   reagoval   na   výzvy   okresného   súdu   v   ním   určených   lehotách)   a   podaním sťažnosti proti porušovaniu svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (24. augusta 2011) sa domáhal zvýšenia aktivity okresného súdu v namietanom konaní.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup okresného súdu v namietanom konaní. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Zo   súdneho   spisu   vyplýva,   že   okresný   súd   nariadil   vo   veci   prvé   pojednávanie až po uplynutí takmer dvoch rokov od podania návrhu. V nasledujúcom období okresný súd nariadil ďalších päť pojednávaní, z ktorých tri boli z rôznych dôvodov zrušené a odročené, čo signalizuje, že jeho činnosť bola nesústredená a neefektívna. Okresný súd bol podľa názoru ústavného súdu neefektívny aj pri zabezpečovaní vypracovania znaleckého posudku. Za neospravedlniteľnú   z   hľadiska   požiadavky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov ústavný súd považuje skutočnosť, že okresný súd doručil odvolaciemu súdu spis na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu o znalečnom až po uplynutí viac ako 13 mesiacov od jeho podania. Podľa názoru ústavného súdu najmä uvedené skutočnosti spôsobili, že vo veci okresný súd ani po uplynutí viac ako 5 rokov od začatia konania ešte meritórne nerozhodol.

Obranu   okresného   súdu   odôvodňujúcu   nečinnosť   nadmerným   množstvom   vecí a personálnymi problémami ústavný súd nemohol akceptovať. V tejto súvislosti poukázal na svoju   doterajšiu   judikatúru   (pozri   napr.   I.   ÚS   23/03),   v   zmysle   ktorej   nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohli len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa   na   ten   účel   prijali   včas   adekvátne   opatrenia.   Ústava   v   čl.   48   ods.   2   zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda vykonanie spravodlivosti bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia   súdu   či   konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu spravodlivosti   pripisovať   na   ťarchu   účastníkov   súdneho   konania   a   mieru   ochrany   ich základného   práva   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   oslabiť   poukázaním   na   dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov.

Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že neodôvodnenou nečinnosťou a   neefektívnou   činnosťou   okresného   súdu   došlo   v   namietanom   konaní   k   zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   namietané   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania ústavného   súdu   ešte   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy okresnému   súdu   prikázal,   aby   v   ďalšom   období   konal   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 C 285/2007 bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia   ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 3 000 € z dôvodov uvedených v časti I tohto nálezu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na   ďalšie   konanie   bez   porušovania   základného   práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru ústavného súdu   prichádza v   tomto   prípade   do   úvahy priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.   Pri   určení   jeho   sumy   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad   spravodlivosti uplatňovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé   finančné zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   vychádzajúc predovšetkým   z   doterajšej   dĺžky   namietaného konania, neodôvodnenej   nečinnosti   a   neefektívnej   činnosti   okresného   súdu,   aktívneho   správania sťažovateľa ako účastníka konania a predmetu sporu (spor o zaplatenie sumy 101 822 Sk) dospel k záveru, že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 500 € primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátom Mgr. L. K. Sťažovateľ žiadal o priznanie úhrady trov konania v sume   255,82   €,   ktorá   neprevyšovala   sumu   vypočítanú   podľa   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov; ústavný súd preto priznal úhradu trov konania v sume požadovanej sťažovateľom (bod 4 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. marca 2012