znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 60/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr.   A.   C.,   B.,   vedenú   pod   sp. zn.   Rvp 7434/2010,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 CoE/15/2010-48 z 20. augusta 2010, a tiež jej sťažnosť vedenú   pod   sp. zn.   Rvp 7435/2010,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 CoE/9/2010-54 z 12. augusta 2010, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 7434/2010 a sp. zn. Rvp 7435/2010   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 7434/2010.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 29 novembra 2010   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47   ods. 3   ústavy   uzneseniami Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 19 CoE/15/2010-48   z 20.   augusta   2010   a č. k.   4 CoE/9/2010-54   z 12.   augusta   2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Z obsahu   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka v rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti, predmetom ktorej je aj poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov, poskytla viacerým fyzickým osobám úvery, ktoré sa v dôsledku ich nesplácania dohodnutým   spôsobom   stali   predmetom   rozhodcovského   konania   a rozhodnutia   (podľa názoru   sťažovateľky   exekučného   titulu,   pozn.).   Následne   sa   sťažovateľka   podanými návrhmi   na   vykonanie exekúcie   domáhala u súdneho   exekútora   na základe   exekučných titulov   (rozhodcovských   rozsudkov)   vykonania   exekúcií.   Žiadosti   súdneho   exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie Okresný súd Prievidza (ďalej len „okresný súd“) uzneseniami sp. zn. 16 Er 2085/2009 z 10. novembra 2009 a sp. zn. 16 Er/1493/2009 z 13.   novembra   2009   zamietol   s tým,   že „rozhodcovský   rozsudok   zaväzuje   na   plnenie nedovolené, právnym dôvodom ktorého je zmluva o revolvingovom úvere“. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil prvostupňové uznesenia.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutými uzneseniami krajského súdu   a postupom súdov, ktorý im predchádzal, boli porušené v petite jej sťažnosti označené základné práva argumentujúc   vlastnou   právnou   analýzou   predmetných   vecí,   v ktorej   okrem   iného poukázala na judikatúru   ústavného súdu   (napr. I. ÚS 59/00, III. ÚS 383/06, I. ÚS 52/09) a Súdneho   dvora   Európskej   únie (napr.   na   vec   vedenú   pod   C-40/08   Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira alebo vec vedenú pod C-168/05 Mostaza).

Sťažnosť podanú ústavnému súdu pre porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutými uzneseniami krajského súdu sťažovateľka odôvodnila tým, že krajský súd potvrdil rozhodnutia okresného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie   exekúcie   napriek   tomu,   že   už   okresný   súd   týmito   svojimi   rozhodnutiami porušil čl. 2 ods. 2 ústavy (podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej   medziach   a   v   rozsahu   a   spôsobom,   ktorý   ustanovuje   zákon),   pretože   preskúmaval zmluvu o úvere v dôsledku toho, že nesprávne aplikoval § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“),   a takto   zasiahol   do   právoplatne   (rozhodcovským   rozsudkom)   skončenej   veci. Ustanovenie   § 45   zákona   o   rozhodcovskom   konaní   neumožňuje   podľa   sťažovateľky exekučnému súdu preskúmavať exekučný titul, ale iba posúdiť plnenie priznané exekučným titulom ako také. Zákonná formulácia tohto ustanovenia hovorí o plnení, na ktoré zaväzuje rozhodcovský   rozsudok,   a nie   o   plnení,   ktoré   vyplýva   z právneho   dôvodu,   na   základe ktorého   bol   vydaný   exekučný   titul;   exekučný   súd   má   právomoc   (§ 45   zákona o rozhodcovskom   konaní)   pri   rozhodovaní   o udelení/neudelení   poverenia   súdnemu exekútorovi skúmať iba to, či rozhodcovským rozsudkom priznané plnenie je v rozpore s dobrými mravmi, nemá však právomoc preskúmavať právny dôvod, na základe ktorého sa právo   v   rozhodcovskom   konaní   uplatnilo.   Posúdenie   hmotnoprávneho   základu   veci   je zverené   iba   rozhodcovskému   súdu,   jeho   opätovnému   posudzovaniu   exekučným   súdom bráni   prekážka   rozsúdenej   veci.   Preskúmať   právny   dôvod   rozhodcovským   rozsudkom judikovaného plnenia môže všeobecný súd iba v prípade, ak mu takúto právomoc zveruje zákon   (ustanovenie   § 40   ods. 1   zákona   o   rozhodcovskom   konaní   upravujúce   možnosť podania   žaloby   o   zrušenie   rozhodcovského   rozsudku).   Ak   spotrebiteľ   nepodá   žalobu o preskúmanie   rozhodcovského   rozsudku,   všeobecný   súd   nemôže   naprávať   toto   jeho opomenutie a ani nahrádzať celkovú pasivitu spotrebiteľa v rozhodcovskom konaní (už spomenuté   rozhodnutie   Súdneho   dvora   Európskej   únie   o   veci   C-40/08   Asturcom Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodríguez Nogueira). Napadnuté uznesenia krajského súdu považuje sťažovateľka za nedostatočne odôvodnené a ako také majúce za následok porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže predovšetkým z odôvodnenia napadnutých uznesení nemožno podľa nej zistiť, akým spôsobom a výkladom § 45 zákona o rozhodcovskom konaní súd dospel ku stotožneniu pojmu „plnenie priznané exekučným titulom“ s pojmom „právny dôvod plnenia priznaného exekučným titulom“.

Sťažovateľka zároveň navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie základných   práv „na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy...“ a „na   rovnosť účastníkov   v konaní   podľa   čl. 47   ods. 3   Ústavy...“ napadnutými   uzneseniami   krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V sťažnostiach je oddelený petit od ich ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   všeobecného   súdu   alebo   namietaným   rozhodnutím   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu alebo označeným rozhodnutím   a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých namietal,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť   na spoločné   konanie veci,   ktoré   sa   uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak   v súlade   s citovaným   § 31a   zákona o ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   použiť   na   prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 7434/2010 a sp. zn. Rvp 7435/2010 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť   uvedených   sťažností   a   taktiež   prihliadajúc   na   totožnosť   v osobe   sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B   K namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 47   ods. 3 ústavy

Sťažovateľka namietala porušenie v petite svojej sťažností označených základných práv uzneseniami   krajského   súdu   č. k.   19 CoE/15/2010-48   z 20.   augusta   2010   a č. k. 4 CoE/9/2010-54 z 12. augusta 2010.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   má   každý   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným spôsobom   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní.

Podľa   judikatúry   ústavného súdu   základné právo   na súdnu   ochranu a inú   právnu ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom   a nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho   naplnením   je   len   víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v príslušnej   medzinárodnej   zmluve. V nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Z obsahu sťažností vyplýva, že ich podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom krajského   súdu,   ktorý   na   základe   jej   odvolaní   potvrdil   uznesenia   okresného   súdu   č. k. 16 Er 2085/2009-11 z 10. novembra 2009 a č. k. 16 Er 1493/2009-15 z 13. novembra 2009, ktorými   boli   zamietnuté žiadosti   súdneho   exekútora   o   vydanie   poverenia   na vykonanie exekúcie   na   základe   exekučného   titulu   –   rozhodcovského   rozsudku   v celom   rozsahu, pretože povinný svojimi splátkami už uhradil sumu, ktorá prevyšovala istinu a poplatok za uzavretie úverovej zmluvy (Rvp 7434/2010), resp. v časti, „zmluvnej odmeny vo výške 274,98   Eur...   a   zmluvnej   pokuty   vo   výške   454,36   Eur...   a   v časti   úrokov   z omeškania vo výške   nad   8,5 %   ročne   zo   sumy   389,23   Eur   od   12. 9. 2008   do   zaplatenia“ (Rvp 7435/2010).

V nadväznosti na to sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym názorom krajského súdu, teda s jeho interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej exekučnej veci.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   o   predchádzajúcich   sťažnostiach   sťažovateľky analogického   skutkového   a   právneho   obsahu   ako   posudzovaná   sťažnosť   už   rozhodoval svojimi   skoršími   uzneseniami   (napr.   I. ÚS 202/2010,   I. ÚS 442/2010,   IV. ÚS 310/2010), a preto   pri   posudzovaní   týchto   sťažností   vychádzal   aj   z odôvodnenia   svojich   skorších uznesení,   na   ktoré   zároveň   v   podrobnostiach   odkazuje.   V nadväznosti   na   to   poukazuje aj na svoju   doterajšiu   judikatúru   (napr. IV. ÚS 55/09), podľa   ktorej za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť považuje aj takú sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie ústavou, prípadne kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručeného práva alebo slobody na   základe   takých   tvrdení   a argumentov,   ktoré   už   v rámci   svojej   predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, rozhodujúc o obdobnej sťažnosti (hoci aj iného sťažovateľa) posúdil a vyhodnotil ako neodôvodnené.

V reakcii na námietky sťažovateľky ústavný súd neposudzoval, či a do akej miery je napadnutý výklad danej problematiky krajským súdom optimálny, ale iba zisťoval, či nie je interpretáciou   natoľko   extrémnou,   a   teda   svojvoľnou,   že   by   vybočovala   z   postulátov spravodlivého procesu vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd nedospel k záveru, že by namietané uznesenie krajského súdu bolo svojvoľné a zasahovalo do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu   nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu a uznesení okresného súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi ním preskúmavaných uznesení okresného súdu (ktorý príslušné ustanovenia podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval a úvahy ktorého vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, legitímne a právne akceptovateľné) a na tieto vo svojom uznesení odkázal. Vzhľadom na uvedené nie je možné urobiť záver ani o   absencii   náležitého   odôvodnenia   napadnutých   uznesení   krajského   súdu.   Ústavný   súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutí okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúcich   možnosť   porušenia   základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy.

Pokiaľ sťažovateľka vo svojej argumentácii poukázala aj na už spomínaný rozsudok Súdneho dvora   Európskej   únie vo veci Asturcom   Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez   Nogueira   (C-40/08),   ktorý   pri   riešení   prejudiciálnej   otázky   v   súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku) v tom zmysle, či je oprávnený   konštatovať   ex   offo   nekalú   povahu   rozhodcovskej   doložky.   Súdny   dvor Európskej únie vo výroku svojho rozsudku konštatoval, že vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku   vydaného   bez účasti   spotrebiteľa   v   takom   rozsahu,   v   akom   mu   to   umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok rozhodcovského   súdu   v   právnej   veci   spotrebiteľa)   z   uvedeného   vyplýva,   že   pokiaľ   je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom Súdneho   dvora   Európskej   únie   považoval   skôr   svedčiacu   v   prospech   správnosti napadnutých rozhodnutí krajského súdu.

V   súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti   s   napadnutými rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd nemá   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nedospel k záveru o   zjavnej   neopodstatnenosti   alebo   arbitrárnosti   namietaných   rozhodnutí   krajského   súdu v súvislosti s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy, nemožno toto rozhodnutie kvalifikovať ako arbitrárne ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.

Ústavný   súd   nezistil   takú   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutými   uzneseniami krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3   ústavy,   ktorá   by   zakladala   možnosť   vysloviť   porušenie   týchto   základných   práv po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Preto   je   sťažnosť   v   tomto   rozsahu   zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalším   návrhom   sťažovateľky   na   ochranu   ústavnosti   (zrušenie   napadnutých   uznesení), keďže rozhodovanie o ňom je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. marca 2011