znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 60/2010-66

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 20. januára 2011 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti   M., B., zastúpeného advokátom JUDr. M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 2/2007 z 21. mája 2008, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3 Obo 2/2007 z 21. mája 2008   p o r u š i l   základné   právo   M.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Obo   2/2007 z 21. mája 2008 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2008 doručená sťažnosť M., B. (ďalej len „sťažovateľ“ alebo „m.“),   zastúpeného advokátom JUDr. M. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obo 2/2007 z 21. mája 2008.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:„Dňa 21. mája 2008 rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.   3 Obo 2/2007 o zamietnutí návrhu Slovenskej republiky – M.   na vstup do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení, voči ktorému smeruje táto sťažnosť s konečnou platnosťou potvrdil, že Slovenská republika – M. nemá právo byť vedľajším účastníkom   konania   na   strane žalovaného,   pretože   nemá právny záujem na odvolacom konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Obo 2/2007.... Návrh na vstup do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného – C., B. podala Slovenská republika – M. na Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 30. apríla 2007. V konaní, vstupu do ktorého sa M. domáhalo, si spoločnosť B., a. s. ako žalobca uplatnila na Krajskom súde v Bratislave nárok na náhradu škody vo výške 10.315.774,- Sk a príslušenstva, pričom škoda mala vzniknúť dôsledkom protiprávneho úkonu žalovaného – C., B. Spoločnosť B., a. s. tvrdila, že z dôvodu nevykonania zápisu žalobcu C., B. ako akcionára k 98 kusom akcií spoločnosti T., a. s. neboli žalobcovi vyplatené dividendy za rok 2002   vo výške   105.263,16   Sk   na   jednu   akciu.   Svoj   nárok   na   dividendy   odôvodňovala spoločnosť B., a. s. tým, že sa stala riadnym akcionárom spoločnosti T., a. s. nadobudnutím 98 kusov akcií spoločnosti v exekúcii.

M. sa domáhalo vstupu do konania na Najvyššom súde Slovenskej republiky v štádiu, kedy Krajský súd v Bratislave už rozhodol v konaní v prvom stupni (č. k. 17 Cb 118/03-211) tak, že zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť spoločnosti B., a. s. ako žalobcovi sumu 10.315.774,- Sk s 9,07 % úrokom z omeškania p. a. od 6. júla 2006 do zaplatenia a sumu 81.423,- Sk ako náhradu trov konania. V uvedenom prvostupňovom rozsudku zo dňa 30. októbra 2006 Krajský súd v Bratislave uviedol, že vlastnícke právo žalobcu k 98 kusom akcií   spoločnosti   T.,   a.   s.   považuje   za   nesporné   a   touto   otázkou   sa   v   konaní   ďalej nezaoberal.

M. je riadnym akcionárom 51 % akcií v spoločnosti T., a. s. Počas celého roka 2002, za   ktorý   mali   byť   dividendy   vyplatené   akcionárom   spoločnosti   T.,   a.   s.   bolo   m.   a   v súčasnosti aj je ako jeden z dvoch akcionárov spoločnosti zapísané v zozname akcionárov a na jeho meno bola a je vystavená listinná akcia zodpovedajúca 51 percentnému podielu na akciách spoločnosti T., a. s. K dnešnému dňu neexistuje žiadna právotvorná skutočnosť, ktorá by vyvrátila fakt, že M. je akcionárom 51 % akcií spoločnosti T., a. s.

Ako riadny akcionár spoločnosti malo a má M. v súlade s ustanoveniami § 155 a § 178 Obchodného zákonníka právo podieľať sa na zisku spoločnosti na základe rozhodnutia o rozdelení a vyplatení zisku akcionárom spoločnosti vo forme dividend. Toto základné právo patrí   len   tomu,   kto   sa ako akcionár spoločnosti   riadne preukáže   a   spĺňa všetky náležitosti stanovené zákonom na to, aby mu mohlo byť priznané toto imanentné právo akcionára.

Pokiaľ teda spoločnosť T., a. s. rozhodla o vyplatení dividend za rok 2002, mohli tieto dividendy patriť len tomu, kto bol v tom čase riadnym akcionárom spoločnosti. Vyplatenie dividend predstavuje výkon jedného zo zásadných akcionárskych práv. V prípade,   ak   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   potvrdí   rozsudok   Krajského   súdu v Bratislave rozhodne zároveň o tom, že časť dividend prislúchajúcich k akciám, o ktorých žalobca tvrdí, že mu na úkor M. patria, nemali byť vyplatené Slovenskej republike – M., čo spochybní, a tým pádom ovplyvní, akcionárske práva M.

M.   považuje   za   jednoznačné,   že   jeho   právny   záujem   odôvodňujúci   oprávnenosť vstupu Slovenskej republiky do konania o určenie náhrady škody spočívajúcej v nevyplatení dividend z akcií spoločnosti T., a. s. za rok 2002 existoval a bol nespochybniteľný. Napriek uvedenému rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že vstup M. do konania sp. zn. 3 Obo 2/2007 ako vedľajšieho účastníka zamietol.

V   napadnutom   uznesení   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   oprel   o   nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 159/07-37 zo dňa 11. decembra 2007, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil právny názor, že všeobecný súd nemôže posudzovať zákonnosť priebehu exekúcie ako prejudiciálnu otázku....

Keďže Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 159/07-37 určil, že posudzovaním zákonnosti priebehu exekúcie dôjde k porušeniu základného práva na súdnu ochranu a na spravodlivý súdny proces, vzhľadom na ustanovenie § 135 ods. 1 OSP   nebude   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   konaní   so   sp.   zn.   3   Obo   2/2007 oprávnený zaoberať otázkou zákonnosti nadobudnutia akcií ako otázkou predbežnou. Aby však Najvyšší súd Slovenskej republiky mohol v odvolacom konaní so sp. zn. 3 Obo   2/2007   rozhodnúť   o   priznaní   alebo   nepriznaní   náhrady   škody   spočívajúcej v nevyplatení dividend k akciám spoločnosti T., a. s., bude sa musieť zaoberať otázkou, či spoločnosť B., a. s. mala alebo nemala postavenie alebo práva akcionára v čase prijatia uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti T., a. s. o vyplatení dividend. Zaoberanie sa touto otázkou nie je možné bez toho, aby zároveň nedošlo k preskúmavaniu práv M., a aby sa dôsledky takého skúmania nedotkli jeho právneho záujmu.

Fakt, že M. uvádzalo ako dôvod preukazujúci právny záujem na výsledku konania práve rozhodovanie súdu o predbežnej otázke vlastníctva akcií nemení nič na skutočnosti, že M. právny záujem na výsledku konania má.

Dovoľujeme si upozorniť na to, že ustanovenie § 93 ods. 1 OSP určuje objektívne kritérium predpokladu na vstup do konania, ktorým je existencia právneho záujmu.... Najvyšší súd Slovenskej republiky nevzal pri rozhodovaní o vstupe M. do konania do úvahy fakt,   že   M.   je riadny   akcionár   spoločnosti   T.,   a.   s.,   ktorý má právo hájiť   svoje akcionárske práva v každom konaní, ktoré sa ich akýmkoľvek spôsobom dotýka čím odňal m. možnosť hájiť svoje práva pred súdom a porušil tým jeho právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces....

O konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky so sp. zn. 3 Obo 2/2007 upovedomil M. sám žalovaný – C., B. s cieľom zabezpečiť, aby m. tiež vstúpilo do konania. Robil tak práve z dôvodu, že účasť M. mala pomôcť pri ochrane práv C., B. pri zamietnutí návrhu na náhradu škody....

M. je presvedčené, že predpoklady stanovené zákonom ako predpoklady vstupu do konania v postavení vedľajšieho účastníka splnilo. Napriek tomu sa účastníkom konania nestalo a nemohlo sa domáhať ochrany svojich práv a právom chránených záujmov pred súdom.“

M. navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné   právo   sťažovateľa,   Slovenskej   republiky   –   M.   na   rozhodnutie   na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Obo 2/2007 zo dňa 21. mája 2008, porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Obo 2/2007 zo dňa 21. mája 2008 ako nezákonné rozhodnutie a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

Ústavný   súd   vyzval   najvyšší   súd,   aby   sa   k sťažnosti   ešte   pred   jej   predbežným prerokovaním vyjadril. Najvyšší súd vo vyjadrení z 27. novembra 2009 uviedol:

„Slovenská republika – M. namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 2/2007 z 21. mája 2008. Porušenie uvedených práv sťažovateľ vidí v tom, že súd jeho návrh na vstup do konania ako vedľajšieho účastníka zamietol, pričom predmetom konania je vyplatenie dividend, prislúchajúcich k akciám spoločnosti T., a. s. a m. je v tejto spoločnosti akcionárom vo výške 51 %, a teda má právny záujem na výsledku tohto konania. Podľa sťažnosti sťažovateľ má právo hájiť svoje akcionárske práva v každom konaní, ktoré sa ich akýmkoľvek spôsobom dotýka.

Podľa nášho názoru senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri rozhodovaní o vstupe sťažovateľa do konania ako vedľajšieho účastníka (§ 93 O. s. p.) mal túto otázku posudzovať zo širšieho hľadiska a nepripustiť by ho mal v zásade iba vtedy, ak tento subjekt s prejednanou vecou nemá nič spoločné. V danom prípade sťažovateľa dané súdne konanie nepochybne sa dotýka, a to závažným spôsobom, keďže sa považuje za akcionára obchodnej spoločnosti,   za   akcie   ktorej   je   uplatňované   právo   na   vyplatenie   dividend.   Aj   keď v napadnutom   uznesení   sa   poukazuje   na   nález   Ústavného   súdu,   podľa   nášho   názoru pripustenie sťažovateľa do konania ako vedľajšieho účastníka nieje vylúčené, keďže toto konanie ešte nie je právoplatne skončené.

Aj   keď   o   správnosti   postupu   senátu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky vyslovujeme pochybnosti, to ešte bez ďalšieho neznamená, že ústavnú sťažnosť považujeme za dôvodnú.   V   tomto   smere rozhodnutie Ústavného súdu   ponechávame   na   jeho úvahu. K tomu   poznamenávame,   že   výklad   a   aplikácia   zákonného   ustanovenia   prináleží všeobecnému súdu.“

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) prijal sťažnosť po predbežnom prerokovaní uznesením   č. k. IV. ÚS 60/2010-17 z 10. februára 2010 na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd opakovane vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti a k otázke konania ústneho pojednávania.

Najvyšší súd vo svojom vyjadrení z 31. marca 2010 uviedol:„Sťažovateľ namieta, že uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. mája 2008 sp. zn. 3 Obo 2/2007 boli porušené jeho základné práva uvedené v čl. 46 ods. 1 Ústavy a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a navrhuje toto uznesenie zrušiť a vec vrátiť Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky navrhuje, aby Ústavný súd SR sťažnosti nevyhovel a teda rozhodol, že základné práva sťažovateľa porušené neboli. Sťažovateľ síce v podaní uvádza, že vo veci vyčerpal všetky opravné prostriedky, avšak zrejme to neurobil, keďže uznesenie sp. zn. 3 Obo 2/7007-267 nenapadol mimoriadnym opravným prostriedkom a to dovolaním. Tento mimoriadny opravný prostriedok bol podaný účastníkom konania B., a. s. H. proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. augusta 2008 č. k. 3 Obo 2/2007-307, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietol. O tomto dovolaní doposiaľ rozhodnuté nebolo a vec je vedená na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 1 Obdo/V/6/2010.

Aj v prípade, že by Ústavný súd SR zrušil uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obo 2/2007-267, sťažovateľ ako vedľajší účastník by sa do konania nedostal, pretože vec je právoplatne skončená. Iba ak by dovolací súd uvedenému dovolaniu vyhovel, o práve sťažovateľa   by   bolo   možné   znovu   procesne   rozhodnúť.   Keďže   ale   sťažovateľ   dovolanie vo veci nepodal, podľa nášho názoru jeho ústavná sťažnosť nie je dôvodná.

Napokon   Najvyšší   súd   SR   v   uznesení   z   21.   mája   2008   č.   k.   3   Obo   2/2007-267 poukázal   aj   na   nález   Ústavného   súdu   z   11.   decembra   2007   sp.   zn.   II.   ÚS   159/07-37, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal.

Najvyšší súd súhlasí, aby vo veci bolo upustené od ústneho pojednávania (§ 30 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z.).“

Sťažovateľ na výzvu ústavného súdu z 27. októbra 2010 k vyjadreniu najvyššieho súdu zaujal 8. novembra 2010 toto stanovisko:

„Vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu dňa 19. 4. 2010 Najvyšší súd SR navrhuje, aby Ústavný súd sťažnosti M. nevyhovel. Najvyšší súd tvrdí, že základné práva sťažovateľa porušené neboli. Dôvody absencie porušenia základných práv sťažovateľa vidí Najvyšší súd SR v tom, že (i) sťažovateľ nevyčerpal všetky opravné prostriedky a tiež v tom, že (ii) ak by aj Ústavný súd SR sťažnosťou napadnuté uznesenie zrušil, sťažovateľ by nemal možno stať sa účastníkom konania, vstupu do ktorého sa domáha, pretože toto konanie bolo medzičasom právoplatne skončené.

Podľa názoru sťažovateľa vychádza vyjadrenie Najvyššieho súdu SR z nesprávneho právneho posúdenia veci z nasledovných dôvodov:

(i) O vedľajšom účastníctve sťažovateľa – M. rozhodol Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 21. mája 2008 tak, že návrh sťažovateľa na vstup do konania vedeného v tom čase už na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 3 Obo 2/2007 ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného zamietol. O vstupe sťažovateľa rozhodoval Najvyšší súd SR ako súd prvého stupňa a nie ako odvolací súd. Najvyšší súd rozhodol tak, že vstup zamietol, pričom proti uzneseniu nepripustil odvolanie. Najvyšší súd SR týmto rozhodnutím vyjadril svoj právny názor, že M. nemá právny záujem na výsledku konania o náhradu škody vedeného na návrh spoločnosti B. voči C.

Proti   tomuto   uzneseniu   nemal   sťažovateľ   možnosť   podať   dovolanie.   Nešlo o rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   pretože   Najvyšší   súd   SR   rozhodoval   o   vedľajšom účastníctve   sťažovateľa   v   prvom   stupni   a   nebol   splnený   žiaden   z   dôvodov   na   podanie dovolania v zmysle ustanovení § 237 OSP alebo § 239 OSP. Z vyjadrenia Najvyššieho súdu SR   nie   je   zrejmé,   ktoré   ustanovenie   OSP   malo   odôvodňovať   podanie   dovolania   voči uzneseniu,   ktorým zamietol vstup sťažovateľa do konania ako vedľajšieho účastníka na strane   žalovaného.   Sťažovateľ   má   za   to,   že   v   tomto   prípade   z   Občianskeho   súdneho poriadku dôvod na podanie dovolania nevyplýva.

(ii)   Sám   Najvyšší   súd   SR   vo   svojom   vyjadrení   k   ústavnej   sťažnosti   potvrdzuje možnosť   opätovného   rozhodovania   v   konaní,   vstupu   do   ktorého   sa   sťažovateľ   domáha. Najvyšší súd SR potvrdil, že spoločnosť B., a. s. podala dovolanie voči rozsudku NS SR z 7. 8. 2008 č. k. 3 Obo 2/2007-37, ktorým bol zmenený rozsudok prvého stupňa a žaloba spoločnosti B., a. s. bola zamietnutá. Dovolacie konanie sa na najvyššom súde vedie pod sp. zn. 1 Obdo V6/2010.

Nie je vylúčené, že Najvyšší súd SR dovolaniu spoločnosti B., a. s. vyhovie, rozsudok zo dňa 7. 8. 2008 č. k. 3 Obo 2/2007-37 zruší a vec bude znovu prejednávaná. Táto možnosť ďalšieho   vedenia   konania   o   náhradu   škody   potvrdzuje,   že   ústavná   sťažnosť   M.   je opodstatnená.   Opodstatnenosť   ústavnej   sťažnosti   existuje   napriek   tomu,   že   konanie, vedľajšieho účastníctva v ktorom sa sťažovateľ domáha bolo právoplatne skončené. Rozhodnutie o ústavnej sťažnosti sťažovateľa je veľmi dôležité aj z toho dôvodu, že v obdobných súvislostiach sa vedie na slovenských súdoch viac ako 20 súdnych sporov, v ktorých má M. právny záujem na výsledku konania a uplatňuje svoj nárok na vedľajšie účastníctvo.

Spomínané súdne spory súvisia s kauzou 34,04 % akcií spoločnosti T., a. s., ktorá bola   iniciovaná   štyrmi   obchodnými   spoločnosťami   a   tromi   fyzickými   osobami.   Tieto subjekty tvrdia, že v roku 1998 nadobudli akcie spoločnosti T., a. s. v exekúcii napriek tomu, že v tom čase platná legislatíva vylučovala akúkoľvek dispozíciu s akciami spoločnosti T., a. s. z dôvodu, že išlo o strategický podnik, ktorý mal zostať vlastníctvom štátu.

Pre možnosť uplatnenia ústavných práv M. v konaniach vedených v kauze T., a. s. je rozhodnutie Ústavného súdu SR o vedľajšom účastníctve v konaní 3 Obo 2/2007 podstatné a to aj v prípade, ak by toto konanie zostalo právoplatne skončené. Nález ústavného súdu v tejto súvislosti by bol potvrdením principiálneho dodržiavania ústavnosti pri rozhodovaní o právach účastníka konania.

Ústne pojednávanie vo veci ústavnej sťažnosti vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. IV. ÚS 60/2010

Vo výzve zo dňa 27. 10. 2010 žiada Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľa o vyjadrenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Sťažovateľ po dôkladnom zvážení veci dospel k názoru, že ústne pojednávanie v tejto veci by prispelo k ďalšiemu objasneniu veci. Sťažovateľ sa domnieva, že dôležitosť tohto konania má dosah aj na ďalšie spory v už spomínanej kauze 34,04 % akcií spoločnosti T., a. s. a preto by rád uplatnil svoje právo na ústne prejednanie veci a mal možnosť vyjadriť sa pred Ústavným súdom Slovenskej republiky v tejto súvislosti.“

Ústavný súd zo spisu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 2/2007 zistil, že konanie vedené pod uvedenou spisovou značkou je odvolacím konaním, predmetom ktorého je rozhodnutie o odvolaní   žalovaného [C.,   a. s.   (ďalej   len   „žalovaný“)]   proti   rozsudku   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 Cb 118/03-211 z 30. októbra 2006, ktorým krajský súd rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi [obchodnej spoločnosti B., a. s. (ďalej len „žalobca“)] ním vyčíslenú pohľadávku s príslušenstvom.

Sťažovateľ (m.) svoj vstup do označeného odvolacieho konania navrhol 26. apríla 2007 s týmto odôvodnením:

«V   konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v   Bratislave   pod   spisovou   značkou 17 Cb 118/2003 sa žalobca domáhal zaplatenia 10.315.774,- Sk a príslušenstva z titulu náhrady škody, ktorá mu vznikla na základe protiprávneho úkonu žalovaného.

V tomto konaní rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 30. októbra 2006 (č. k. 17Cb 118/03-211) tak, že zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 10.315.774,- Sk s 9,07% úrokom z omeškania p. a. od 6. júla 2006 do zaplatenia a sumu 81.423,- Sk ako náhradu trov konania.

Vo svojej žalobe zo dňa 22. 12. 2003 žalobca tvrdil, že nadobudol 98 kusov akcií spoločnosti T., a. s. so sídlom B., číslo emisie 8809710000480 a, že mu tak ako riadnemu akcionárovi spoločnosti T., a. s. vznikol v roku 2002 nárok na výplatu dividend vo výške 105.263,16 Sk na jednu akciu.

V rozsudku zo dňa 30. októbra 2006 Krajský súd v Bratislave uviedol, že vlastnícke právo žalobcu k 98 kusom akcií spoločnosti T., a. s. považuje za nesporné a touto otázkou sa v konaní ďalej nezaoberal.

Žalovaný podal proti rozsudku Krajského súdu č. k. 17Cb 118/03-211 odvolanie a v súčasnosti   sa   vec   prejednáva   v   odvolacom   konaní   na   Najvyššom   súde   Slovenskej republiky pod spisovou značkou Obo 2/2007.

Vedľajší účastník na strane žalovaného má dôležitý právny záujem na výsledku tohto konania   vedeného   v   súčasnosti   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   pod   spisovou značkou   Obo   2/2007.   Preto   podáva   tento   návrh   na   vstúpenie   do   konania   ako   vedľajší účastník na strane žalovaného, pričom uvádza nasledovné dôvody na vstup do konania:

1. Ak mal Krajský súd v Bratislave v tomto konaní rozhodovať o náhrade škody, ktorá mala vzniknúť ako dôsledok nevyplatenia dividend prislúchajúcich k 98 kusom akcií spoločnosti T., a. s. žalobcovi, mal v prvom rade relevantne posúdiť otázku, či žalobca nárok na vyplatenie dividend mal.

2. Nárok na vyplatenie dividend má len riadny akcionár spoločnosti. Otázka, či je žalobca riadnym akcionárom spoločnosti T., a. s., respektíve či ním bol v rozhodnom čase je sporná otázka, od posúdenia ktorej závisí ďalšie vedenie konania a rozhodnutie o samotnej žalobe.

3.   Podľa   názoru   vedľajšieho   účastníka   na   strane   žalovaného   mala   byť   otázka vlastníctva k 98 kusom akcií spoločnosti T., a. s. v konaní vedenom Krajským súdom v Bratislave pod spisovou značkou 17 Cb 118/2003 riešená ako predbežná otázka, pretože jej zodpovedanie malo zásadný význam pre rozhodnutie o petite žaloby ako takom, ako aj pre právne postavenie vedľajšieho účastníka.

4. Vedľajší účastník na strane žalovaného tvrdí, že žalobca nikdy nebol a ani sa nikdy nemohol stať akcionárom spoločnosti T., a. s. a v plnej miere spochybňuje vlastníctvo 98 kusov akcií spoločnosti T., a. s. žalobcom.

5. Krajský súd v Bratislave sa pri prvostupňovom rozhodovaní v prejednávanej veci v súvislosti   s   vlastníctvom   98   kusov   akcií   spoločnosti   T.,   a.   s.   žalobcom   odvoláva   na potvrdenie tohto vlastníctva v rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. februára 2001 sp. zn.   M   Cdo   2/99,   ktorým   došlo   k   zamietnutiu   mimoriadneho   dovolania   generálneho prokurátora.

6.   Toto   zhodnotenie   veci   Krajským   súdom   v   Bratislave   nebolo   správne,   pretože uvedený   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   zamietol   dovolanie   generálneho   prokurátora z dôvodu absencie jednej z náležitostí podania mimoriadneho dovolania a to, že ochranu nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. V rozsudku Najvyššieho súdu SR M Cdo 2/99 sa výslovne uvádza, že Najvyšší súd SR ako dovolací súd neskúmal opodstatnenosť v dovolaní   uvedených   dovolacích   dôvodov,   teda   sa   nezaoberal   oprávnenosťou nadobudnutia vlastníctva 98 kusov akcií spoločnosti T., a. s. žalobcom.

7. Otázky posúdenia vlastníctva akcií spoločnosti T., a. s. sa však priamo dotklo niekoľko   zásadných   rozhodnutí   súdov   Slovenskej   republiky.   Pre   posúdenie   predbežnej otázky v tomto konaní je dôležitý najmä rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky IM Obdo 5/2005 zo dňa 28. júna 2006 vo veci žalobcu proti odporcovi T., a. s. o vydanie poverenia   zvolať   mimoriadne   valné   zhromaždenie   (konanie   začaté   na   základe mimoriadneho   dovolania   Generálneho   prokurátora   SR),   ktorým   Najvyšší   súd   SR   zrušil uznesenie Okresného súdu Bratislava I z 18. novembra 2007 č. k. 34 Exre 89/04-73.

8. V uvedenej veci sa žalobca domáhal vydania poverenia zvolať mimoriadne valné zhromaždenie   spoločnosti   T.,   a.   s.   Obdobne   ako   v   tomto   konám   (17   Cb   118/2003) vystupoval teda žalobca z pozície akcionára spoločnosti T., a. s.. Vo svojom rozsudku (IM Obdo 5/2005) Najvyšší súd SR usúdil, že pre riadne rozhodnutie uvedenej veci sa mal prvostupňový súd vysporiadať s otázkou, či je žalobca skutočne akcionárom spoločnosti T., a. s. a vyriešiť ju ako prejudiciálnu otázku.

9. V odôvodnení rozsudku Najvyššieho súdu SR (IM Obdo 5/2005) sa uvádza, že: „V predmetom konaní (pozn. v prvostupňovom konaní na Okresnom súde Bratislava I č. k. 34 Exre89/04-73)  ...   navrhovateľ   odvodzoval   nadobudnutie   vlastníctva   akcií   odporcu v rámci exekučného konania. V tejto súvislosti Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na jednoznačné znenie ustanovenia §114 zákona č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok), podľa   ktorého   exekúciou   nemožno   postihnúc   veci,   ktorých   predaj   je   podľa   osobitných predpisov   zakázaný,   alebo   ktoré   podľa   osobitných   predpisov   exekúcii   nepodliehajú.   Ak v zmysle citovaných ustanovení zákona č, 92/1991 7b. resp. zákona č. 192/1995 Z. z. v znení neskorších   predpisov   nemôže   byť   majiteľom   akcií   iný   subjekt   ako   štát,   potom   nemohol navrhovateľ v rámci exekučného konania platne nadobudnúť vlastnícke právo k akciám odporcu, nemohol byť teda ich majiteľom a nebol teda aktívne legitimovaný na podanie návrhu   aby   ho   súd   poveril   zvolaním   valného   zhromaždenia   odporcu.“   Kópia   úplného znenia citovaného rozsudku je priložená k tomuto návrhu.

Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že predmet konania vedeného v súčasnosti na Najvyššom súde v Bratislave pod spisovou značkou Obo 2/2007, najmä riešenie predbežnej otázky vlastníctva akcií spoločnosti T., a. s. žalobcom má zásadný význam pre vedľajšieho účastníka na strane žalovaného a môže závažným spôsobom zasiahnuť do jeho právneho postavenia ako riadneho akcionára spoločnosti T., a. s.

Vedľajší účastník má tiež za to, že zodpovedanie tejto prejudiciálnej otázky priamo závisí   od   posúdenia   viacerých   zásadných   faktov,   ktoré   môže   objasniť   najmä   vedľajší účastník na strane žalovaného.

Preto vedľajší účastník na strane žalovaného navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s ustanovením § 93 OSP rozhodol, že Slovenská republika – M. vstupuje do konania vo veci žalobcu B., a. s., proti žalovanému C., a. s. o zaplatenie 10.315.774,- Sk s príslušenstvom vedeného na Najvyššom súde Slovenskej republiky, č. k. Obo 2/2007 ako vedľajší účastník na strane žalovaného.»

Žalobca sa k tomuto návrhu vyjadril 30. apríla 2008 takto: „K uvedenému návrhu oznamuje žalobca súdu cestou svojej splnomocnenej právnej zástupkyne,   že   žalobca   nesúhlasí   s   tým,   aby   súd   pripustil   do   konania   ako   vedľajšieho účastníka na strane žalovaného Slovenskú republiku – M., B. z dôvodu, že navrhovateľ vedľajšieho účastníctva nemá právny záujem na výsledku tohto konania.

Odôvodnenie: Slovenská republika – M. (ďalej len navrhovateľ) v návrhu na vstup do konania ako vedľajší účastník na strane žalovaného tvrdí, že žalobca nikdy nebol a ani sa nikdy nemohol stať akcionárom spoločnosti T. a. s. a ďalej, že Krajský súd v Bratislave pochybil tým, že v konaní neriešil otázku vlastníctva k 98 kusom akcií T. a. s. ako otázku predbežnú poukazujúc najmä na dôležitý rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.   zn.   IM   Obdo   5/2005   zo   dňa   28.   júna   2006,   ktorý   v   prílohe   dokladá.   Vyriešenie predbežnej otázky vlastníctva akcií spoločnosti T. a. s. žalobcom má zásadný význam pre navrhovateľa   vedľajšieho   účastníctva   a   môže   závažným   spôsobom   zasiahnuť   do   jeho právneho postavenia ako riadneho akcionára spoločnosti T. a. s., tvrdí navrhovateľ. Dôvody   uvádzané   navrhovateľom   v   návrhu   na   vstup   do   konania   ako   vedľajší účastník na strane žalovaného sú nesprávne, lebo vychádzajú z mylných právnych záverov. Otázku vlastníctva 98 kusov akcií T. a. s. žalobcu v tomto konaní nie je potrebné riešiť, táto je vyriešená.

Žalobca v priebehu konania dostatočne preukázal súdu listinnými dôkazmi, že dňa 9. októbra 1998 nadobudol platne v exekúcii 98 kusov akcií T. a. s., B.

Súčasne poukazoval na tú skutočnosť že exekúcia bola skončená a v zmysle § 61 Ex. por. je navrátenie do predošlého stavu v exekučnom konaní vylúčené.

Krajský súd v Bratislave sa s tvrdením žalobcu stotožnil a v odôvodnení rozsudku vyslovil, že otázka vlastníctva 98 kusov akcií T. a. s., B. žalobcom nie je sporná.

Tento   záver   krajského   súdu   je   správny   a   potvrdený   nálezom   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

Žalobca   podaním   zo   dňa   28.   februára   2008   zaslal   súdu   nález   Ústavného   súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. decembra 2007, sp. zn. II. ÚS 159/07-37 o prerokovaní sťažnosti spoločnosti T. s. r. o. V. vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. IM Obdo 5/2005 zo dňa 28. júna 2006.

Uvedeným nálezom Ústavný súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. IM Obdo 5/2005 z 28. júna 2006 a vec vrátil v rozsahu zrušenia   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   na   ďalšie   konanie.   Rozsudok   o   ktorý navrhovateľ   vedľajšieho   účastníctva   opieral   svoje   mylné   právne   názory   bol   ako protiústavný zrušený.

V odôvodnení nálezu Ústavný súd Slovenskej republiky na strane ôsmej a deviatej uvádza:

... Okresný súd V. na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku z 13. januára 1997 sp. zn. 3C 565/96 poveril súdnu exekútorku uskutočniť exekúciu podľa § 44 ods. 2 zákl. 233/1995 Z. z. v konaní sp. zn. Er 3143/97, Ex 4575/97 bola poverená vykonať všetko, čo je potrebné na zachovanie a výkon práv z cenných papierov.

Nebolo   takisto   sporným,   že   M.   ako   aj   Generálna   prokuratúra   SR   sa   pokúšali   o zrušenie exekučného konania v širšom slova zmysle, neboli však úspešní, o čom svedčia rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 4Sž 143/01, 70bo 28/04, M Cdo 2/99 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 12Cob 180/04. Na tom základe stav pred 9. decembrom 1998 bol taký, že majiteľom akcií spoločnosti bol sťažovateľ a exekúcia sa stala právoplatnou a vykonateľnou.

Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   sťažovateľ   predmetné   akcie   nadobudol   a   že   ich nadobudol v exekúcii.

Je vylúčené, aby zákonnosť priebehu exekúcie posudzoval ako prejudiciálnu otázku súd   v   inom   konaní   a   to   i   v   prípade,   že   ide   o   súd   konajúci   o   mimoriadnom   dovolaní generálneho   prokurátora   smerujúcom   proti   rozhodnutiu   vydanom   v   inom   než preskúmavanom   exekučnom   konaní.   Uvedené   je   mimo   iného   dôsledkom   zásady   zákazu navrátenia do predošlého stavu v exekučnom konaní.

Ústavný sud Slovenskej republiky pri posudzovaní či bolo porušené ústavné právo navrhovateľa na spravodlivý proces v konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. IM Obdo 5/2005, ktorým tento súd vyslovil po 7 rokoch od skončenia exekúcie názor, že exekúcia   nebola   zákonná,   preskúmaval   zákonnosť   priebehu   exekúcie   vedenej   Okresným súdom   vo   Vranove   nad   Topľou   v   konaní   sp.   zn.   Er   3143/97,   Ex   4575/97   vedenom   na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku Okresného súdu V. z 13. januára 1997 sp. zn.   3C   565/96   a   došiel   k   záveru,   že   nadobudnutie   110   ks   akcií   T.   a. s.   v   exekúcii spoločnosťou T. spol. s r. o. V. bolo platné a je vylúčené posudzovať zákonnosť priebehu exekúcie v inom než exekučnom konaní ako otázku prejudiciálnu.

V tom istom exekučnom konaní nadobudol dňa 9. októbra 1998 aj žalobca 98 ks akcií T. a. s. B. a preto sa nález Ústavného súdu Slovenskej republiky v plnom rozsahu vzťahuje aj na žalobcu.

Dôkaz:

- komisionárska zmluva medzi súdnou exekútorkou Ing. M. K., V. a obchodníkom s cennými   papiermi   C.   o.   c.   p.   a.   s.   K.   zo   dňa   30.   septembra   1998   spolu   s   uznesením Okresného   súdu   vo   Vranove   nad   Topľou   sp.   zn.   Er   3143/97,   Ex   4575/97   zo   dňa   24. septembra 1998

-   komisionárska   zmluva   uzatvorená   medzi   žalobcom   a   obchodníkom   s   cennými papiermi zo dňa 9. októbra 1998 o kúpe 98 ks akcií T. a. s. v exekúcii č. Ex 4575/97 (č. l V bod 9 zmluvy)

- zmenový výpis z účtu žalobcu zo dňa 9. októbra 1998

- príkaz na prevod 98 ks akcií T. a. s. z účtu M., na účet žalobcu V opačnom prípade by nepochybne bol porušený princíp právnej istoty daný čl. 1 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ktorého   neopomenuteľným   komponentom   je predvídateľnosť práva (napr. PL. ÚS 36/95).

Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované.

Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 159/07-37 zo dňa 11. decembra 2007 sa týka porušenia základných ľudských práv a slobôd. (§ 135 ods. 1 0.s.p.)

Otázka vlastníctva 98 ks akcií T.   a.   s. žalobcu je nesporná a preto navrhovateľ vedľajšieho   účastníctva   nemá   právny   záujem   na   výsledku   tohto   konania,   jeho   práva   a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva výsledkom tohto konania nebudú nijako dotknuté a preto žalobca navrhuje, aby súd vydal toto uznesenie:

Najvyšší súd Slovenskej republiky vstup vedľajšieho účastníka Slovenská republika - M. B. do konania na stranu žalovaného nepripúšťa.“

Žalovaný sa k tomuto návrhu vyjadril 11. júla 2008 takto:„Žalovaný sa v plnej miere stotožňuje s obsahom návrhu Slovenskej republiky – M. a má   za   to,   že   sú   splnené   podmienky   na   vstup   tohto   subjektu   do   súdneho   konania   ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného.

Ustanovenie   §   93   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   hovorí:   Ako   vedľajší účastník   môže   sa   popri   navrhovateľovi   alebo   odporcovi   zúčastniť   konania   ten,   kto   má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo o určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Podľa   právnej   teórie   právny   záujem   na   vedľajšom   účastníctve   je   daný,   ak   sa výsledok   konania   priamo   alebo   čo   i   len   nepriamo   dotkne   hmotnoprávneho   postavenia vedľajšieho účastníka, jeho práv a povinností v konkrétnom hmotnoprávnom vzťahu. V   tejto   veci   sú   účastníci   konania   okrem   iného   v   spore   ohľadom   otázky,   kto   je majiteľom predmetných akcií spoločnosti T., a. s. Žalobca zastáva názor, že ich majiteľom je on, žalovaný je presvedčený, že vlastnícke právo žalobcu nebolo dostatočne preukázané a že majiteľom predmetných akcií je Slovenská republika - M. Skutočnosť, že súd sa v tomto súdnom   konaní   bude   musieť   vysporiadať   s   touto   právnou   otázkou   a   dospieť   k jednoznačnému   záveru,   má   za   následok,   že   rozhodnutie   v   tejto   veci   sa   dotkne hmotnopravného postavenia Slovenskej republiky – M. ako akcionára spoločnosti T., a. s. Ak súd žalobe vyhovie a dospeje k záveru, že žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi náhradu   škody   z   titulu   ušlých   dividend,   pretože   na   tieto   má   žalobca   ako   akcionár spoločnosti T.,   a.s.   nárok,   zmení sa hmotnoprávne postavenie Slovenskej republiky -M. Tejto ako akcionárovi spoločnosti T., a. s. totiž boli predmetné dividendy vyplatené. Vo svetle rozsudku,   ktorý by žalobe vyhovel,   by však vyplatené dividendy boli majetkovým prospechom   získaným   bez   právneho   dôvodu,   t.j.   bezdôvodným   obohatením,   z   čoho vyplývajú pre Slovenskú republiku –M. závažné právne dôsledky. Táto skutočnosť by sa nepochybne priamo dotkla hmotných práv a povinností Slovenskej republiky - M.

Je teda nepochybne, že Slovenská republika – M. má na výsledku tohto konania ako celku právny záujem. Výsledok tohto súdneho konania bude mať totiž vplyv na práva a povinnosti Slovenskej republiky – M.   ako akcionára spoločnosti   T.,   a.   s.,   ktorému boli vyplatené dividendy, ktorých náhrady sa v tomto konaní voči žalovanému domáha žalobca.“

Najvyšší súd návrh m. zamietol 21. mája 2008 s týmto odôvodnením:„Podaním zo dňa 30. apríla 2007 navrhla Slovenská republika – M. svoj vstup do konania v predmetnej veci ako vedľajší účastník na strane žalovaného.

V odôvodnení uviedla, že má dôležitý právny záujem na výsledku konania, keďže sa jedná o náhradu škody, spočívajúcej v nevyplatení dividend prislúchajúcich k 98 kusom akcií spoločnosti T., a. s. Nárok na vyplatenie dividend má len riadny akcionár, pričom otázka,   či   žalobca   bol   v   rozhodnom   období   riadnym   akcionárom,   je   sporná   a   od   jej posúdenia závisí rozhodnutie vo veci. V danom prípade ide o predbežnú otázku, pričom subjekt, ktorý chce vystupovať ako vedľajší účastník na strane žalovaného, vlastníctvo akcií žalobcom v plnej miere spochybňuje. Ďalej konkretizuje rozhodnutia, v ktorých súdy zaujali stanovisko k danému problému.

Je zrejmé, že konanie, vedené na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 Obo   2/2007,   najmä   riešenie   predbežnej   otázky   vlastníctva   akcií   spoločnosti   T.,   a.   s., žalobcom   má   zásadný   význam   pre   vedľajšieho   účastníka   na   strane   žalovaného   a   môže závažným   spôsobom   zasiahnuť   do   jeho   právneho   postavenia   ako   riadneho   akcionára spoločnosti T., a. s.

Žalobca vo vyjadrení zo dňa 5. mája 2008 so vstupom Slovenskej republiky –M. do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného nesúhlasil. Podľa jeho názoru otázku vlastníctva 98 kusov akcií žalobcu spoločnosti T., a. s., v predmetnom konaní nie je potrebné riešiť. V tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo   dňa   11.   decembra   2007   sp.   zn.   II.   ÚS   159/07-37   vo   veci   namietaného   porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1M 5/2005 zo dňa 28. júna 2006.

Navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vstup Slovenskej republiky –M. do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného nepripustil.

Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 2. mája 2008 so vstupom vedľajšieho účastníka, ktorý by mal v konaní vystupovať na jeho strane, súhlasil.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   po   prejednaní   veci   zistil,   že   nie   sú   splnené podmienky pre vstup Slovenskej republiky – M. do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného.

Podľa § 93 ods. 1 O. s. p. ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je. Slovenská   republika   –   M.   na   odôvodnenie   svojho   návrhu   na   vstup   do   konania uviedla, že otázka určenia vlastníctva akcií spoločnosti T., a. s., by mala byť v konaní riešená ako predbežná otázka, pričom jej riešenie môže závažným spôsobom zasiahnuť do jej právneho postavenia ako akcionára.

Vzhľadom   na   existenciu   nálezu   Ústavného   súdu   SR   II   ÚS   159/07-37   zo   dňa 11. decembra 2007, ktorým je súd v zmysle § 135 ods. 1 O. s. p. viazaný, nebude potrebné v konaní posudzovať otázku vlastníctva akcií žalobcom. Dôvod, pre ktorý chcela Slovenská republika – M. vstúpiť do konania, preto nie je daný.“

O odvolaní   žalovaného   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3   Obo   2/2007 zo 7. augusta   2008   tak,   že   žalobu   zamietol   a odvolanie   žalobcu   proti   výroku   o trovách konania odmietol podľa § 218 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) (sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 1. augusta 2008).

Z vyjadrenia   podpredsedníčky   najvyššieho   súdu   doručeného   ústavnému   súdu 19. apríla   2010   vyplynulo,   že   vo   veci   sp.   zn.   3   Obo   2/2007   žalobca   podal   dovolanie. Dovolacie konanie je vedené pod sp. zn. 1 Obdo/V/6/2010 a zatiaľ sa o dovolaní nerozhodlo (vo veci neboli dosiaľ urobené žiadne úkony).

Na verejnom ústnom pojednávaní konanom na ústavnom súde, ktoré sa uskutočnilo 9. decembra 2010, sa zúčastnil právny zástupca sťažovateľa JUDr. M. K.

Najvyšší   súd   svoju   neprítomnosť   na   verejnom   ústnom   pojednávaní   ospravedlnil svojou pracovnou zaneprázdnenosťou.

Právny zástupca k sťažnosti uviedol:„...   že   Slovenská   republika,   M.   ako   sťažovateľ   sa   domáha   základného   práva   na rozhodovanie na nezávislom a nestrannom súde podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože M. nebolo pripustené ako vedľajší účastník do konania, ktoré sa konalo pod spisovou značkou 17 Cb 118/2003. Išlo o konanie medzi spoločnosťou   B.   proti   spoločnosti   C.  ...   jednalo   sa   teda   o   uznesenie   najvyššieho   súdu, ktorým bola s konečnou platnosťou zamietnutá žiadosť alebo návrh sťažovateľa na vstup do tohto konania. V našom podaní, ešte v tom pôvodnom, sme sa snažili vysvetliť, prečo si myslíme, že máme byť v tomto konaní, a teda sme sa z tohto pohľadu zamerali na právny záujem, ktorý vyžaduje § 93 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Mám za to, že toto nie je sporná otázka, pretože najvyšší súd... už niekoľkokrát s konečnou platnosťou rozhodol o vstupe   m.   do   týchto   konaní.  ...   počas   priebehu   konania   na   najvyššom   súde   došlo k rozhodnutiu o veci s konečnou platnosťou, to znamená, predmetom sporu je náhrada škody a najvyšší súd zamietol návrh žalobcu spoločnosť B., avšak spoločnosť B. v konaní pokračuje, pretože spoločnosť B. podala dovolanie pod číslom 1 Obdo V6/2010, a teda z tohto   pohľadu   sa   domnievame,   že   aj   v   tomto   štádiu   konania   máme   právo   do   konania vstúpiť.   Vychádzame   z   toho,   že...   pre   konanie   na   dovolacom   súde   platia   primerane ustanovenia o konaní pred súdom 1. stupňa. Vylúčený je z toho § 92, ktorý sa týka len účastníctva na strane odporcu alebo na strane navrhovateľa, preto sa domnievame, že je možné aj v dovolacom konaní využiť § 93 ods. 1 a do takéhoto konania vstúpiť môžeme, a preto sa takéhoto práva stále od roku 2007 domáhame.... že najvyšší súd, samozrejme, sa vyjadril k našej sťažnosti a my sme sa vyjadrili k vyjadreniu najvyššieho súdu,... nám sa vytýkalo, že sme nevyčerpali všetky opravné prostriedky a tiež nám najvyšší súd vytkol, že v prípade, že by ústavný súd sťažnosťou napadnuté uznesenie zrušil, sťažovateľ by nemal možnosť stať sa účastníkom konania, do ktorého sa domáha vstupu, pretože toto konanie bolo medzičasom právoplatne skončené. My nie sme tohto názoru, my sme názoru toho, že sme vyčerpali všetky opravné prostriedky,... je pravda to, že proti uzneseniu najvyššieho súdu nebolo prípustné odvolanie, ale nebolo možné ani dovolanie, nepoznáme taký dôvod, pre ktorý by sme my mohli podať dovolanie, pretože odvolací súd rozhodoval o vedľajšom účastnictve   sťažovateľa   v   1.   stupni,   čiže   my   sme   nevideli   možnosť   podať   opravný mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie. My sme sa snažili vec zvrátiť tým, že sme podali   podnet   na   mimoriadne   dovolanie v súvislosti   s rozhodnutím   najvyššieho súdu   o zamietnutí vedľajšieho účastníctva mi. v konaní, generálna prokuratúra podnet zamietla z dôvodu,   že   konanie   17   Cb   118/2003   bolo   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   právoplatne skončené, čo je pravda.... práve tento spor, to konanie, ktoré bolo skončené a ktoré v tomto prípade pokračuje v rámci dovolacieho konania, čiže 17 Cb 118/2003, je súčasťou ôsmich aktuálne vedených konaní o náhradu škody a uloženie povinnosti proti C., ktoré iniciovalo 7 právnických a fyzických osôb spoločnosť B., spoločnosť G., spoločnosť G., spoločnosť S., fyzické   osoby   T.   K.,   M.   Š.   a M.   K.   Väčšina   týchto   spoločností   a   osôb   postúpila   svoje pohľadávky voči C. na spoločnú žalobu, ktorá sa na základe zámeny účastníka konania stala žalobcom vo väčšine týchto sporov.... m. bolo právoplatne pripustené ako vedľajší účastník na strane žalovaného, to znamená na strane C. najvyšším súdom, a to v sporoch 17 Cb 119/2003, 17 Cb 117/2003 a 17 Cb 115/2003....

Priamo súvisiace konania na ústavnom súde sú najmä konanie v II. senáte ústavného súdu pod číslom 70/2010, je to sťažnosť spoločnosti T. proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Obdo V 17/08 z 20. augusta 2009, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie proti rozhodnutiu o pripustení vstupu m. do konania 17 Cb 115/2003 ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného, čiže ide z hľadiska predmetu sporu o identické konanie s rozdielnym žalobcom, kde najvyšší súd m. pripustil a odmietol mimoriadny   opravný   prostriedok   spoločnosti   T.,   to   znamená,   s   konečnou   platnosťou potvrdil   našu   účasť,   vedľajšie   účastnictvo   v   tomto   konaní,   ide   o   identický,   z   hľadiska predmetu sporu identický spor.... naša vedomosť je teda tá, že sa prejednávajú dve ústavné sťažnosti... v II. senáte. Obidve ale tieto sťažnosti súvisia s nálezom ústavného súdu, ktorý bol vydaný pod spisovou značkou II.   ÚS 159/07 zo dňa 11.   decembra 2007,   v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol svoj právny názor, že spoločnosť T. nadobudla akcie spoločnosti T. v exekúcii....

... vidíme, že všeobecné súdy naozaj vychádzajú z toho predpokladu, že pokiaľ akcie T.   nebolo   možno   exekvovať,   sú   vylúčené   z   exekúcie,   sú   zakázané   prevádzať,   pretože existoval zákon o veľkej privatizácii a zákon o strategických podnikoch, tak jednoducho nemohlo prejsť právo na žiadny iný subjekt, vlastnícke právo na žiaden iný subjekt ako na štát, predsa štát má svoje možnosti v rámci ústavy vyhradiť si štátne vlastníctvo aj iné, ako je uvedené v ústave, a to zákonom a to aj urobil práve týmito dvoma zákonmi....

My máme veľké problémy a veľký problém a dlhodobo,... 12 rokov od roku 1998 presviedčame   súdy,   že   na   tento   prípad   je   nutné   pozerať   komplexne,   nie   je   možné   to rozhodovať   len   z   toho   spisu,   to   znamená,   keď   je   daná   žaloba   na   určenie   neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia touto skupinou subjektov, tak proste, samozrejme, a sú to rôzne   typy   teda   žalôb,...   že...   oni   sa   nemôžu   tohto   domáhať,   oni   nikdy   nemohli   byť vlastníkom akcií T., a pokiaľ oni preukazujú svoje vlastníctvo nejakým rozhodnutím, to je len jedno jediné najvyššieho súdu, ktorý len procesne zvrátil tú vec a nerozhodol hmotno- právne....

... na strane všeobecného súdu prebehlo aj trestné konanie, kde osoby, ktoré sú okolo tejto kauzy, boli trestne odsúdené na Krajskom súde v Žiline. Boli vynesené vysoké tresty nepodmienečné, avšak z dôvodu procesných vád najvyšší súd vec vrátil späť do Žiliny, ale v rozsudku Krajský súd v Žiline opätovne sa pridŕžal toho princípu, že nemožno rozhodovať o   hmotno-právnej stránke   veci   zo strany ústavného súdu   v   čase,   keď o tom rozhoduje všeobecný súd.... musím ešte raz zdôrazňovať to, že pre nás toto konanie neskončilo, ale pokračuje v dovolacom konaní, a teda má Slovenská republika právo byť účastníkom aj konania   dovolacieho   alebo   v   dovolacom   konaní,   pretože   to   nevylučuje   žiaden   právny predpis, naopak Občiansky súdny poriadok to povoľuje....

Čo sa týka právoplatných rozhodnutí o pripustení v týchto konaniach v sporoch proti C.,   tie   sú   17   Cb   119/2003,   tam   bolo   rozhodnuté,   uznesenie   4 Obo 104/2007,   17   Cb 117/2003, tam bolo rozhodnutie najvyššieho súdu 4 Obo 2/2007, a 17 Cb 115/2003 a tam rozhodlo   sa   uznesením   najvyššieho   súdu   2   Obo   202/2007   z 29. novembra   2007.  ...   v súvislosti s týmto konaním, tam je dovolanie pod číslom 1 Obdo V 17/2008 a definitívne bolo pripustené M. do tohto konania.... proti tomuto rozhodnutiu v dovolacom konaní podal účastník sťažnosť na ústavný súd a tá sa vedie pod číslom II. ÚS 70/2010. Okrem toho prebieha... 8 konaní s C...“

Ústavný   súd   uložil   právnemu   zástupcovi   povinnosť   predložiť   aktuálny   prehľad konaní, v ktorých sa sťažovateľ domáhal vstupu do konania ako vedľajší účastník.

Právny   zástupca   sťažovateľa   v určenej   lehote   predložil   požadovanú   informáciu, z ktorej   vyplynulo,   že   v obdobných   prípadoch   sa   o vedľajšom   účastníctve   sťažovateľa rozhodovalo   na   všeobecných   súdoch   v 17   konaniach.   Najvyšší   súd   rozhodoval   v 9 prípadoch;   z nich   vedľajšie   účastníctvo   sťažovateľa   pripustil   v 5   prípadoch,   v jednom prípade   konanie   zastavil   a v troch   prípadoch   postavenie   vedľajšieho   účastníka   v konaní sťažovateľovi nepriznal. Právny zástupca sťažovateľa predložil ústavnému súdu aj sedem rozhodnutí všeobecných súdov, ktoré sa týkali pripustenia vstupu sťažovateľa do konaní ako vedľajšieho účastníka, z nich boli štyri rozhodnutia najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   odročil   verejné   pojednávanie   na   20.   január   2011   na   vyhlásenie rozhodnutia vo veci samej.

V súvislosti s vyjadrením právneho zástupcu sťažovateľa, že na ústavnom súde sa vedie priamo súvisiace konanie pod sp. zn. II. ÚS 70/2010 na základe sťažnosti podanej obchodnou spoločnosťou T., spoločnosť s ručením obmedzeným, V., vo veci namietaného porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Obdo   V 17/2008   z 20.   augusta   2009, ktorým najvyšší súd zamietol dovolanie T., spoločnosť s ručením obmedzeným, V., ktoré smerovalo proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 202/2007 z 29. septembra 2007, ktorým najvyšší súd pripustil vstup m. ako vedľajšieho účastníka do konania vedeného pod sp.   zn.   17   Cb   115/2003,   ústavný   súd   uvádza,   že   o   tejto   sťažnosti   ústavný   súd   už medzičasom   rozhodol   uznesením   č. k.   II.   ÚS   70/2010-28   z 13.   januára 2011   tak,   že ju odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Najvyšší súd uznesenie sp.   zn. 1 Obdo V 17/2008 z 20. augusta 2009 odôvodnil takto: «Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.), po zistení, že dovolanie bolo podané včas a že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento   mimoriadny   opravný   prostriedok   prípustný,   dovolanie   prejednal   a po   preskúmaní napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   konania,   ktoré   mu   predchádzalo,   dospel   k záveru,   že dovolanie nie je dôvodné.

Podľa ustanovenia § 93 ods. 1 prvá veta O. s. p. ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi   alebo   odporcovi   zúčastniť   konania   ten,   kto   má   právny   záujem   na   jeho výsledku.

Pojem   „právny   záujem   na   výsledku   konania“   Občiansky   súdny   poriadok   bližšie nestanovuje, závisí od úvahy súdu, ako ho aplikuje. Zmyslom vedľajšieho účastníctva je posilnenie   postavenie   účastníka,   na   ktorého   strane   vedľajší   účastník   vstupuje,   ak   má vedľajší účastník na výsledku sporu právny záujem, inštitút vedľajšieho účastníka neslúži iba k ochrane záujmov tretej osoby - vedľajšieho účastníka,   ale aj k ochrane záujmov účastníka konania, na strane ktorého vstupuje.

V prejednávanej veci súd má rozhodnúť o nároku na náhradu škody, ktorá mala žalobcovi vzniknúť tým, že žalovaný nezaevidoval žalobcu v evidencii cenných papierov ako vlastníka 110 akcií T., a. s.

Je   potrebné   prisvedčiť   názoru   odvolacieho   súdu,   vyslovenému   v   napadnutom uznesení, že aby konajúci súd mohol rozhodnúť o nároku žalobcu na náhradu škody, musí sa vysporiadať s predbežnou otázkou, či sa žalobca v roku 1998 stal vlastníkom 110 akcií spoločnosti T., a. s. Na vyriešení otázky vlastníctva sporných akcií má i nepochybne záujem žalobca a Slovenská republika – M., pretože nie je sporné, že v čase vyplatenia sporných dividend spoločnosťou T., a. s., 110 akcií spoločnosti T., a. s., mal a aj v súčasnosti má vo vlastníctve a v držbe M. Rozhodnutia, na ktoré dovolateľ poukázal, o otázke vlastníctva sporných akcií nerozhodli a nebolo o ňom rozhodnuté ani v nálezoch Ústavného súdu SR, preto si súd v tomto konaní musí predovšetkým vyriešiť otázku vlastníctva sporných akcií a až následne rozhodnúť o nároku žalobcu na náhradu škody.

Z uvedeného dôvodu M. má na výsledku sporu právny záujem a vstupuje do konania nielen k ochrane svojich záujmov, ale aj k ochrane záujmov žalovaného.

Na   základe   uvedených   dôvodov   dovolací   súd   podľa   ustanovenia   §   243a   ods.   1 v spojení s § 243b ods. 1 O. s. p. dovolanie žalobcu zamietol.»

Ústavný   súd   v uznesení   č.   k.   II.   ÚS   70/2010-28   z 13.   januára   2011   odôvodnil odmietnutie v sťažnosti označeného uznesenia najvyššieho súdu takto: «V citovanej časti odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd   zrozumiteľným   a   jednoznačným spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   dovolaním   napadnuté   uznesenie   odvolacieho najvyššieho súdu vo vzťahu k sťažovateľke zamietol, pričom sa vysporiadal aj s citovaným nálezom ústavného súdu. V každom prípade tento postup dovolacieho najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený   alebo   arbitrárny,   teda   dovolací   najvyšší   súd   v   danom   prípade   neporušil označené základné právo sťažovateľky nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom dovolacieho najvyššieho súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho   súdu   svojím   vlastným.   V   konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad dovolacím najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne pripomína, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).

V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis   mutandis   II. ÚS 1/95,   I. ÚS 37/95,   II. ÚS 21/96,   II. ÚS 58/98,   I. ÚS 4/00, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, II. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   zaručuje,   že   každý sa môže   domáhať   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods.   4   ústavy   v spojení   s čl.   51   ods.   1   ústavy).   Táto   povinnosť   všeobecných   súdov vzhľadom   na   ich   postavenie   ako   primárnych   ochrancov   ústavnosti   a vzhľadom   na povinnosť   Slovenskej   republiky   rešpektovať   medzinárodné   záväzky   vyplývajúce z medzinárodných   zmlúv   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (pozri   napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vo vzťahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods.   1   dohovoru   totiž   ústavodarca   formuláciou   uvedenou   v čl.   46   ods.   1   ústavy,   t.   j. v základnom   právnom   predpise   Slovenskej   republiky,   vyjadril   zhodu   zámerov   vo   sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97), a preto nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Článok   46   ods.   1   ústavy   je   primárnym   ústavným   východiskom   pre   zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov verejnej moci Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie   právnej   ochrany,   a   tým   aj   východiskom   ústavnej   úpravy   jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (mutatis mutandis I. ÚS 56/01, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).

Základné právo vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístup k súdu a právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, inak povedané, právo na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 233/04, IV. ÚS 95/07). Ústavný súd   ale   zároveň   zdôrazňuje,   že   základné   právo   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nemožno interpretovať ako právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech   v súdnom   konaní   nemožno   automaticky   považovať   za   porušenie   základného práva.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon.   Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal taký výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy predpokladá, že účastníkovi súdneho alebo iného právom upraveného konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. m.   m.   II. ÚS 63/06).   Je   v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony. Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   ústavne   súladný   výklad   zákonov   týkajúcich   sa rozhodovacej   činnosti   súdov   a iných   orgánov   verejnej   moci   Slovenskej   republiky predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (I. ÚS 24/00, III. ÚS 119/03).

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo predovšetkým vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu   (žalobe)   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (napr.   I. ÚS 35/98),   ale   tiež v prípade, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda prejavom zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené. Pokiaľ výklad nie   je   arbitrárny   a je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd)   patrí   aj   právo   účastníka   konania   na odôvodnenie, ktorého rámec určuje § 157 ods. 2 OSP. Odôvodnenie rozhodnutí umožňuje účastníkom konania posúdiť, ako všeobecný súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné procesné a hmotnoprávne predpisy a akými úvahami sa riadil pri svojom rozhodovaní o veci samej.

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantne zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom aj   na   judikatúru   ESĽP,   podľa   ktorej   „Právo   na   spravodlivý   proces   zahŕňa   aj   právo   na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď.   Splnenie   povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz   Torija   c.   Španielsko   z   9.   decembra   1994,   Annuaire,   č.   303-B).   Odôvodnenie rozhodnutí   všeobecných   súdov   preto   tvorí   súčasť   spravodlivého   súdneho   procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 209/04) je súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Pritom všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (m. m. napr. IV. ÚS 115/03).

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového   základu,   prijať   rozhodnutie   (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 300/06).

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť jednak vo využití všetkých dostupných   a pritom   legálnych   zdrojov   zisťovania   skutkového   základu   na   rozhodnutie, ale aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   (musí   obsahovať)   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   uplatnenia   v   súlade s procesnými predpismi.

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v konaní   a pri   rozhodovaní v napadnutej   veci   aj   najvyšší   súd,   a preto   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   ich skutočne   rešpektoval,   a to   minimálne   v takej   miere,   ktorá   je   z ústavného   hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

Ústavný súd pred preskúmaním jednotlivých námietok sťažovateľa proti označenému uzneseniu najvyššieho súdu považoval za potrebné poukázať na svoje ústavné postavenie pri   preskúmavaní rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ako aj na svoju   doterajšiu   judikatúru k čl. 46   ods.   1   ústavy   aplikovateľnú   vzhľadom   na   obsah   námietok   sťažovateľa   aj   na rozhodovanie o tejto sťažnosti.

So zreteľom na podstatu sťažnosti a predovšetkým okruh právnych problémov, ktoré tvoria obsah namietaného uznesenia najvyššieho súdu, považoval ústavný súd v prvom rade za potrebné zaujať stanovisko k ústavne konformnej interpretácii pojmu „vedľajší účastník“ v kontexte s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 93 ods. 1 OSP ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

V zmysle § 93 ods. 3 OSP vedľajší účastník do konania vstúpi buď z vlastného podnetu,   alebo   na   výzvu   niektorého   z   účastníkov   urobenú   prostredníctvom   súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh, t. j. len vtedy, ak niektorý z účastníkov   (resp.   iný   vedľajší   účastník)   namietne   neprípustnosť   vstupu   vedľajšieho účastníka do konania. Súd z vlastnej iniciatívy túto otázku neskúma; ak nebola námietka neprípustnosti vznesená, je tretia osoba vedľajším účastníkom bez ďalšieho.

Podľa § 93 ods. 4 OSP v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.

Právny záujem na výsledku konania ako podmienka možnosti vstupu do konania v pozícii vedľajšieho účastníka konania na strane niektorého z účastníkov konania nie je v Občianskom súdnom poriadku bližšie definovaný, t. j. zákonodarca ponechal na úvahe súdu,   ako   bude   tento   pojem   v jednotlivých   individuálne   určených   prípadoch   vykladať a aplikovať. Úvaha súdu pri interpretácii tohto pojmu nie je ale neobmedzená, musí totiž rešpektovať podstatu a zmysel vedľajšieho účastníctva v kontexte s obsahom a rozsahom ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 a nasl. ústavy) a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s ústavnými princípmi.

Vychádzajúc   z obsahu   a rozsahu   ochrany   základného   práva   na   súdnu   ochranu formulovaných   v doterajšej   judikatúre   ústavného   súdu   a   prihliadnuc   aj   na   doterajšiu judikatúru   všeobecných   súdov   možno   právny   záujem   na   výsledku   konania   definovať v spojení   s podstatou   a zmyslom   inštitútu vedľajšieho   účastníctva,   ktorým   je   posilnenie postavenia   účastníka,   na   ktorého   strane   vedľajší   účastník   do   konania   vstupuje,   za podmienky, že objektívne existuje relevantný dôvod, z ktorého možno vyvodiť, že aj vedľajší účastník má na výsledku sporu právny záujem. O právny záujem ide spravidla vtedy, ak rozhodnutím vo veci môže byť dotknuté právne postavenie vedľajšieho účastníka/jeho práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva. Pritom § 93 ods. 1 OSP, od ktorého sa právo fyzickej osoby alebo právnickej osoby, či iného právneho subjektu na jeho vstup do konania ako vedľajšieho účastníka odvíja, nepodmieňuje predpoklad na úspešné uplatnenie tohto práva, t. j. vstupu do konania v postavení vedľajšieho účastníka, len existenciou právneho záujmu   na   výroku   rozhodnutia   v predmetnej   právnej   veci,   ale existenciou   akéhokoľvek právneho záujmu, t. j. aj právneho záujmu na skutkových a právnych záveroch, na ktorých je rozhodnutie v predmetnej veci založené, teda na celkovom výsledku konania. Z tohto dôvodu   právny   záujem vedľajšieho   účastníka   na   výsledku   konania nemožno spájať len s tým,   že   vedľajší   účastník   bude   dotknutý   výrokom   rozhodnutia,   ale   aj   zisťovaním skutkového   a   právneho   stavu,   od   ktorého   závisí   výsledok   konania.   Pri   posudzovaní dôvodnosti   návrhu   na   vstup   vedľajšieho   účastníka   do   konania   na   strane   jedného z účastníkov je bez právneho významu, a nemôže byť preto   ani predmetom   zisťovania skutočnosť, či účastník konania, na stranu ktorého vedľajší účastník vstupuje, spĺňa všetky predpoklady na úspešné uplatnenie svojich práv. Takémuto vymedzeniu právneho záujmu korešpondujú   aj   právne   názory   najvyššieho   súdu   vyjadrené   v rozhodnutiach   vydaných v konaniach (sp. zn. 3 Obo 28/2010, sp. zn. 4 Obo 44/2010, sp. zn. 1 Obdo V 18/2008, sp. zn. 4 Obo 2/2007) súvisiacich s konaním sp. zn. 3 Obo 2/2007. Aj na ich základe možno formulovať záver, že reštriktívna interpretácia pojmu „právny záujem“ v aplikačnej praxi nezodpovedá materiálne chápanej podstate ochrany základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, a teda je z ústavného hľadiska neakceptovateľná.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   vzhľadom   na   takmer   identickú   právnu   úpravu vedľajšieho   účastníka   konania   v českom   právnom   poriadku   poukazuje   aj   na   judikatúru Ústavného   súdu   Českej   republiky   (III.   ÚS   457/03,   I.   ÚS   553/03,   III.   ÚS   63/05, I.   ÚS   1384/10),   ktorá   je   koherentná   s uvedenou   charakteristikou   právneho   záujmu   na výsledku konania. Podľa uvedenej judikatúry Ústavného súdu Českej republiky hlavným účelom   vedľajšieho   účastníctva   je pomoc v spore   jednému z účastníkov konania, a jeho zmyslom   je   teda   posilniť   v konkrétnom   konaní   postavenie   toho   účastníka   konania,   na ktorého strane vedľajší účastník vystupuje, za predpokladu, že vedľajší účastník má právny záujem na výsledku sporu. Ide teda o právny záujem na víťazstve toho účastníka, ktorého vedľajší účastník v spore podporuje, pričom jeho procesné pôsobenie neslúži len na ochranu práv alebo záujmov tretej osoby (vedľajšieho účastníka), ale zároveň aj na ochranu záujmu hlavného účastníka konania, na ktorého stranu vedľajší účastník pristúpil. Účel skúmania právneho záujmu na výsledku sporu má za cieľ vylúčiť z vedľajšieho účastníctva subjekty, u ktorých je neexistencia právneho záujmu na veci evidentná, a tak nezaťažovať zbytočne občianske súdne konanie.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namieta,   že   boli   porušené   ním   označené   práva uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 2/2007 z 21. mája 2008 tým, že najvyšší súd zamietol   jeho   návrh   na   jeho   vstup   do   konania   ako   vedľajšieho   účastníka   na   strane žalovaného, hoci podľa jeho názoru dostatočne preukázal svoj právny záujem, a to tým, že ako   vlastník   51   %   akcií   obchodnej   spoločnosti   T.,   a. s.,   má   ako riadny   akcionár tejto spoločnosti v súlade s § 155 a § 178 Obchodného zákonníka právo podieľať sa na zisku tejto   spoločnosti   na   základe   rozhodnutia   o   rozdelení   a   vyplatení   jej   zisku   akcionárom vo forme dividend.

Nepripustiť   vstup   sťažovateľa   do   označeného   konania   „navrhol“   žalobca,   ktorý vo svojom vyjadrení z 30. apríla 2008 uviedol, že „podľa jeho názoru otázku 98 kusov akcií žalobcu spoločnosti T., a.s. v predmetnom konaní nie je potrebné riešiť. V tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. decembra 2007 sp. zn. II. ÚS 159/07- 37 vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M5/2005 zo dňa 28. júna 2006.“.

Najvyšší súd si v napadnutom uznesení „osvojil“ argument žalobcu odvolávajúc sa na nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 159/07-37 z 11. decembra 2007, pričom inak vôbec nereagoval ani na argumenty sťažovateľa uvedené v návrhu na jeho vstup do konania ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaného z 26. apríla 2007 a ani na vyjadrenie žalovaného k návrhu na vstup sťažovateľa do konania ako vedľajšieho účastníka konania na strane žalovaného z 30. apríla 2008.

Predmetom posudzovania ústavného súdu je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 2/2007 z 21. mája 2008 v konaní vedenom na najvyššom súde pod uvedenou spisovou značkou, ktoré v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu nebolo ešte právoplatne skončené.   Úlohou   ústavného   súdu   bolo   preto   posúdiť,   či   označeným   uznesením   došlo k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že nebol pripustený jeho vstup do konania ako vedľajšieho účastníka. Relevantným pre toto rozhodnutie bolo posúdenie otázky, či sťažovateľ mal/má právny záujem na jeho výsledku tak, ako to predpokladá aj § 93 ods. 1 OSP.

Ústavný súd v súvislosti s prejaveným nesúhlasom sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho   súdu   uvádza,   že   samotný   nesúhlas   sťažovateľa   s právnym   názorom všeobecného   súdu   nie   je   dôvodom   na   zásah   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov,   ak   napadnutým   rozhodnutím   nedošlo   k zásahu   do   jeho   ústavou zaručených práv alebo slobôd.

Najvyšší súd ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti   vo svojom vyjadrení z 27. novembra 2009 uznal, že sťažovateľa sa súdne konanie dotýka závažným spôsobom, keďže sa považuje za akcionára obchodnej spoločnosti T., a. s., pričom predmetom konania je   náhrada   škody   za   nevyplatenie   dividend   prislúchajúcich   k akciám   tejto   spoločnosti. Vyjadril aj svoj názor, že senát najvyššieho súdu pri rozhodovaní o vstupe sťažovateľa do konania ako vedľajšieho účastníka konania mal túto otázku posudzovať zo širšieho hľadiska a nepripustiť   by   ho   mal   v zásade   iba   vtedy,   ak   tento   subjekt   nemá   nič   spoločné s prerokúvanou vecou.

Ústavný súd sa stotožňuje s týmto názorom najvyššieho súdu. Je preukázané, že na všeobecných súdoch sa vedie viac ako 20 súdnych sporov (právny zástupca sťažovateľa vo svojom   prípise   z 20.   decembra   2010   uviedol   a označil   17   konaní)   v obdobných a súvisiacich veciach, v ktorých si sťažovateľ uplatnil svoje právo na vedľajšie účastníctvo. Pritom z 9 konaní, v ktorých najvyšší súd rozhodoval o vedľajšom účastníctve (strana 23) okrem   napadnutého   konania   sp.   zn.   3   Obo   2/2007,   štyri   ďalšie   konania   vedené   na najvyššom súde mali rovnaký predmet konania ako malo konanie sp. zn. 3 Obo 2/2007 – rozhodovanie   o   náhrade   škody   s príslušenstvom.   Najvyšší   súd   pripustil   vedľajšie účastníctvo   sťažovateľa   v štyroch   z   týchto   konaní,   v jednom   prípade   návrhu   nevyhovel a vstup   sťažovateľa   ako   vedľajšieho   účastníka   do   konania   nepripustil   (vrátane   konania sp. zn. 3 Obo 2/2007).

Posúdenie   toho,   či   ide   o relevantný   právny   záujem   sťažovateľa   byť   vedľajším účastníkom v uvedených konaniach, je vecou konajúceho súdu. Podľa názoru ústavného súdu však nemožno prehliadnuť počet konaní označených sťažovateľom s rovnakým alebo súvisiacim   predmetom   konania,   z ktorých   zjavne   vyplýva,   že   vec/otázka,   od   ktorej   sa odvíjajú označené konania, nie je ešte po právnej stránke uzavretá.

Práve   z tohto   dôvodu,   ako   aj   z dôvodu,   že   ide   o problematiku,   ktorá   sa   rieši prostredníctvom viacerých súdnych konaní, a vzhľadom na predmet sporu je aj vo verejnom záujme,   aby   sa   umožnila   účasť   na   tomto   konaní   všetkým   právnym   subjektom,   ktoré disponujú relevantnými informáciami na vyriešenie tohto problému.

Ústavný súd s ohľadom na tieto skutočnosti, ako aj argumenty, ktoré sťažovateľ uviedol   v návrhu   na   vstup   do   konania   ako   vedľajší   účastník   na   strane   žalovaného (z 30. apríla 2007),   ktoré musel   zohľadniť pri   svojom   rozhodovaní,   dospel   k záveru, že sťažovateľ   preukázal   dostatočným   spôsobom   svoj   právny   záujem   na   výsledku   konania vedeného pod sp. zn. 3 Obo 2/2007, ktorý založil na ústavne akceptovateľných argumentoch na   prezentovanie   svojho   záujmu   na   výsledku   konania   a   opodstatnenosť   jeho   účasti v označenom konaní v pozícii vedľajšieho účastníka konania.

Najvyšší súd sa pri odôvodnení svojho rozhodnutia obmedzil len na odvolanie sa na nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   159/07   a reagoval   len   na   riešenie   otázky   určenia vlastníctva akcií spoločnosti T., a. s., ako predbežnej otázky, čím síce reagoval na argument zásadného   významu   pre   sťažovateľa   z hľadiska   jeho   pozície   ako   vedľajšieho   účastníka konania,   ale   neuviedol   dôvody,   prečo   neakceptoval   ďalšie   argumenty   predložené sťažovateľom, ktorými preukázal svoj právny záujem, prečo chce vstúpiť do označeného konania a byť vedľajším účastníkom na strane žalovaného. Pritom najvyššiemu súdu muselo byť zrejmé, o akú vec ide, a tiež že súvisí s ďalšími konaniami vedenými najvyšším súdom, v ktorých   sa   taktiež   rozhodovalo   o pripustení   vstupu   sťažovateľa   do   týchto   konaní   ako vedľajšieho účastníka konania. Ústavný súd nielen z týchto dôvodov, ale aj z dôvodu, že takéto odôvodnenie   rozhodnutia   najvyššieho súdu   je založené na reštriktívnom   prístupe k možnosti   uplatnenia   ústavnoprocesných   práv   „tretích   osôb“   v postavení   vedľajšieho účastníka   konania   a na   v zásade   formálnom   a   ústavne   nekonformnom   výklade   pojmu „právny záujem na výsledku konania“ popierajúcom princíp spravodlivosti, rozhodol, že najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 3 Obo 2/2007 z 21. mája 2008 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s odvolaním   sa   najvyššieho   súdu   na   nález   č.   k. II. ÚS 159/07-37 z 11. decembra 2007 uvádza, že aj tento má význam pre konanie vedené pod sp. zn. 3 Obo 2/2007 (a aj súvisiace konania) a nemožno ho v okolnostiach danej veci ignorovať,   ale   ani   preceňovať.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   opakovane   uvádza,   že z prebiehajúcich konaní, na ktoré sa poukazuje v tomto náleze, totiž vyplýva, že otázka vlastníctva akcií ešte zjavne nie je právne uzavretá. Preto je nevyhnutné, aby v každom takomto konaní pred všeobecným súdom bola umožnená účasť všetkých subjektov (vrátane sťažovateľa),   ktoré   majú   právny   záujem   na   uzavretí   tohto   právneho   problému   a môžu ponúknuť argumenty pre účely jeho definitívneho vyriešenia.

III.

Vychádzajúc z čl. 124 ústavy, ktorý vymedzuje kľúčovú ústavnú funkciu ústavného súdu zabezpečovať ochranu ústavnosti, je jeho prioritnou úlohou v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy všestranne posúdiť a zhodnotiť namietané rozhodnutie orgánu verejnej moci z toho pohľadu, či prípadné nedostatky nevykazujú takú intenzitu, že ide o rozhodnutie, ktoré nie je z hľadiska požiadaviek na ochranu ústavou garantovaných a chránených hodnôt akceptovateľné a udržateľné. Ak zistenia ústavného súdu v konkrétnej veci takýto záver odôvodňujú, tak potom je aktuálne rozhodnúť o porušení základných práv alebo slobôd, resp.   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z kvalifikovanej   medzinárodnej zmluvy rozhodnutím orgánu verejnej moci a rovnako je aktuálne uplatniť právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a v nadväznosti na to zrušiť namietané rozhodnutie orgánu verejnej moci vzhľadom na organickú spojitosť čl. 127 ods. 1 a 2 ústavy.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   čl.   127   ods.   1   a   je   jeho   obligatórnou   povinnosťou   zrušiť   také rozhodnutie, opatrenie alebo iný   zásah. Na druhej   strane čl.   127 ods.   2 ústavy zveruje ústavnému súdu fakultatívnu právomoc zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa   § 56   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ak sa   základné   právo   alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Na základe citovaného čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde v danom prípade, napriek tomu, že konanie sp. zn. 3 Obo 2/2007 je právoplatne skončené, považoval ústavný súd za potrebné nielen zrušiť napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ale mu aj vec vrátiť na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu), v ktorom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v II. časti tohto nálezu [§ 56 ods. 3 písm. b) a ods. 6 zákona o ústavnom súde]. Dôvodom takého rozhodnutia bola jednak skutočnosť, že v súčasnosti   prebieha   na   najvyššom   súde   v predmetnej   veci   dovolacie   konanie   sp.   zn. 1 Obdo/V/6/2010 na základe dovolania podaného žalobcom, pričom   obsah tohto   nálezu ústavného súdu môže byť právne relevantný aj pre toto konanie, a jednak to, že zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že rozhodovacia prax všeobecných súdov vrátane najvyššieho súdu je v druhovo rovnakých otázkach rozdielna.

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už vyslovil, že k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého   súčasťou   je   tiež   požiadavka,   aby   sa   na   určitú   právne   relevantnú   otázku   pri opakovaní   v   rovnakých   podmienkach   dala   rovnaká   odpoveď   (napr.   I.   ÚS   87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o   tej   istej   právnej   otázke   za   rovnakej   alebo   analogickej   skutkovej   situácie,   pokiaľ   ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom   súdnom   systéme,   ktorý   je   založený   na   existencii   viacerých   nižších   súdov s obmedzenou územnou pôsobnosťou. Úlohou najvyššieho súdu je práve usmerňovať tieto protirečivé rozsudky (Zielinski, Pradal, Gonzales a ďalší v. Francúzsko, ESĽP – Veľká Komora, sťažnosti č. 24846/94 a č. 34165/96 až č. 34173/96, bod 59). Podľa názoru ESĽP je preto v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch dohovoru a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu, situácia, keď najvyšší súd (ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov) je sám zdrojom hlbokých a trvalých inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, Baranowski v. Poľsko). Rozporné právne názory najvyššieho súdu na identické situácie sú tak v konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať dôveru verejnosti v súdny systém (m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, ESĽP).

Z   rozsudku   ESĽP Beian v.   Rumunsko   (č.   1)   zo   6.   decembra   2007   vyplýva,   že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený   na   precedensoch   ako   prameňoch   práva).   K   rozdielnej   judikatúre   prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala   mechanizmus,   ktorý   zjednotí   rozdielne   právne   názory   súdov   v   skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v identických, resp. obdobných veciach týkajúcich sa interpretácie a aplikácie § 93 ods. 1 OSP uplatňuje rozdielnu   judikatúru,   čím   spochybňuje   princíp   právnej   istoty   ako   jeden   z   princípov právneho štátu, ktorý sú povinné pri svojej rozhodovacej činnosti rešpektovať všetky orgány verejnej   moci   a   ktorý   je   vždy   implicitnou   súčasťou   rozhodovania   ústavného   súdu o porušovaní základných práv alebo slobôd garantovaných ústavou (m. m. IV. ÚS 383/08).

K odchylnej judikatúre všeobecných súdov a k jej zjednocovaniu sa už ústavný súd opakovane vyslovil (IV. ÚS 342/2010, IV. ÚS 209/2010), keď uviedol, že právny poriadok Slovenskej republiky upravuje mechanizmus zabezpečujúci koherentnosť judikatúry v § 22 zákona č.   757/2004 Z.   z. o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania   súdnych   rozhodnutí   zásadného   významu   najvyšším   súdom   a   v   inštitúte prijímania   stanovísk   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

Hodnotenie toho, či najvyšší súd mechanizmus podľa § 22 zákona o súdoch fakticky a   riadne   využíva,   bude   v   každej   skupine   prípadov   rozdielnej   judikatúry   závislé   od konkrétnych okolností; spravidla bude potrebné zohľadniť predmet konkrétnych konaní, ich skutkovú a právnu náročnosť a z toho vyplývajúce primerané časové obdobie na uplatnenie mechanizmu podľa § 22 zákona o súdoch.

V tejto súvislosti ústavný súd tiež poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona o súdoch [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] patrí najvyššiemu súdu (m. m. I. ÚS 17/01, I. ÚS 199/07, I.   ÚS   18/08,   II.   ÚS   273/08,   IV.   ÚS   331/09).   Ústavný   súd   ale   môže   v rámci   svojej pôsobnosti najvyšší súd aspoň nepriamo iniciovať k tomu, aby (najvyšší) súd toto svoje poslanie aj reálne napĺňal, k čomu môže prispieť aj tento nález.

Vzhľadom na uvedené považoval ústavný súd za potrebné rozhodnúť tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2011