znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 60/09-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. apríla 2009 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho   a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti C. K., S.; S. K., Ž.; M. Š., K.; M. K., K., a J. N., Česká republika, zastúpených advokátom JUDr. M. S.,   K., ktorou   namietajú porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 252/1994, za účasti Okresného súdu Košice I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   C.   K.,   S.   K.,   M.   Š.,   M.   K.   a J.   N.   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 252/1994   p o r u š e n é   b o l o.

2. C. K., S. K., M. Š., M. K. a J. N.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume   3 200 €   [slovom   tritisícdvesto   eur   (96 403,20   Sk)],   ktoré   im j e   Okresný   súd Košice I   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť C. K., S. K., M. Š., M. K. a J. N. trovy   konania   v sume   1 132,36 €   [slovom   tisícstotridsaťdva   eur   a tridsaťšesť   centov (34 113,48 Sk)]   na účet   ich   právneho   zástupcu   JUDr.   M.   S.,   K.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 60/09 z 19. februára 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť C. K., S. K., M. Š., M. K. a J. N. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Košice I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 15 C 252/1994 [pôvodne   vedenom   pod   sp. zn.   15 C 289/1994 (ďalej   aj   „namietané konanie)].

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti poukázali na to, že konanie, ktoré začalo v roku 1994, nebolo dosiaľ právoplatne skončené.

Okrem toho, že sa sťažovatelia v sťažnosti domáhali, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy   rozhodol,   že   postupom   okresného   súdu   bolo   porušené   ich   základné   právo na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a právo na prejednanie ich   záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru,   súčasne žiadali, aby im ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie každému v sume po 6 500 € a úhradu trov konania.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr 2364/05 doručeným ústavnému súdu 17. marca 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Žalobu o odstránenie neoprávnenej stavby, resp. alternatívne zriadenie vecného bremena podala na Obvodnom súde Košice 1 dňa 10. 5. 1994 žalobkyňa M. K.

M. K. 9. 10. 1995 zomrela a do konania vstúpili jej právni nástupcovia C. K., S. K., Ing. C. Š., M. K. a J. N.

Sťažovatelia vystupujú v predmetnom konaní na procesnej strane žalobcu. Pri posudzovaní otázky, či v tomto súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom poukazujem na Nálezy Ústavného súdu SR, ktoré už v tejto veci boli vydané (III. ÚS 298/07- 38, IV. ÚS 319/07-25, II. ÚS 107/08-11, II. ÚS 222/07-40 a ďalšie) a v ktorých Ústavný súd SR dospel k záveru, že doterajším postupom Okresného súdu Košice I došlo k zbytočným prieťahom a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov.

Vec   po   právnej   stránke   nie   je   zložitá.   Je   však   náročná   po   stránke   skutkovej. Na zistenie   skutkového   stavu   bolo   potrebné   nariadiť   znalecké   dokazovanie.   Tieto skutočnosti mali za následok predĺženie konania.“

K vyjadreniu okresného súdu zaujali stanovisko sťažovatelia podaním   doručeným ústavnému súdu 1. apríla 2009, v ktorom okrem iného uviedli:

„Z   obsahu vyjadrenia vyplýva,   že predseda súdu v súlade s citovanými Nálezmi Ústavného súdu SR dospel k záveru, že doterajším postupom Okresného súdu Košice I došlo k zbytočným prieťahom a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov. Poukázal na to, že vec je náročná po skutkovej stránke, keďže na zistenie skutkového stavu bolo potrebné   nariadiť   znalecké   dokazovanie,   pričom   tieto   skutočnosti   mali   za   následok predĺženie konania.

Z dosiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že okresný súd bol v spore v podstate nečinný. Nečinnosť okresného súdu charakterizuje konanie ako celok, a preto nepovažujeme za potrebné hodnotiť sporadické úkony okresného súdu.

V tejto súvislosti nie je možné akceptovať argumentáciu okresného súdu spočívajúcu v   poukázaní   na   potrebu   nariadenia   znaleckého   dokazovania.   Táto   skutočnosť   nemôže odôvodňovať celkovú neprimeranú dĺžku posudzovaného súdneho konania, ktoré doteraz predstavuje takmer 15 rokov.

Vychádzajúc z uvedeného je nesporné, že doterajším postupom okresného súdu došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z týchto dôvodov považujeme podanie ústavnej sťažnosti za dôvodné.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o žalobe, ktorou sa sťažovatelia (v procesnom postavení žalobcov) domáhali odstránenia neoprávnenej stavby, resp. alternatívne zriadenia vecného bremena. Vzhľadom na nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj so zreteľom na vstupovanie ďalších účastníkov do konania v súvislosti s právnym   nástupníctvom   po   zomrelej   žalobkyni   možno   napadnuté   konanie   považovať po vecnej stránke za zložitejšie. Samotnú vecnú zložitosť, na ktorú poukázal vo svojom vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému súdu 17. marca 2009 aj predseda okresného súdu,   však   nemožno   dávať   do   súvislosti   s dlhotrvajúcou   nečinnosťou   okresného   súdu opísanou   v ďalšej   časti   tohto   nálezu.   Preskúmavané   konanie   nemožno   podľa   názoru ústavného súdu kvalifikovať ako zložité po právnej stránke, pretože výklad a používanie právnej úpravy vzťahujúcej sa na daný prípad sú stabilizované v judikatúre všeobecných súdov.

2. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   súdneho konania.   Sťažovatelia   vstúpili   do   konania   v   dôsledku   procesnoprávneho   nástupníctva na základe   univerzálnej   sukcesie   po   pôvodnej   žalobkyni   M.   K.,   ktorá   9.   októbra   1995 zomrela. Ústavný súd v súvislosti so zmenou účastníkov konania na základe univerzálnej sukcesie vychádza zo svojej judikatúry (napr. I. ÚS 197/05), podľa ktorej sťažovatelia môžu uplatňovať právo na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré tejto zmene predchádzalo. Ústavný   súd nezistil   takú   závažnú skutočnosť,   ktorá   by mala byť osobitne zohľadnená na ťarchu sťažovateľov pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní,   ústavný   súd prihliadal na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z dosiaľ vykonaných úkonov súdu vyplýva, že okresný súd bol v prevažnej časti konania   v podstate   nečinný.   Nečinnosť   súdu   charakterizuje   konanie   vedené   pod   sp. zn. 15 C 252/1994   počas   takmer   celého   jeho   priebehu,   a preto   ústavný   súd   nepovažuje za potrebné hodnotiť sporadické úkony súdu (nariadenie pojednávania po viac ako ôsmich rokoch, nariadenie znaleckého dokazovania po viac ako desiatich rokoch atď.). Napadnuté konanie   nebolo   dosiaľ   právoplatne   skončené   ani   po   takmer   15   rokoch   od   jeho   začatia a treba prihliadnuť aj na to, že vec je stále na súde I. stupňa.

V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre konštatoval, že je z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné, aby právna neistota účastníkov konania nebola odstránená ani po uplynutí bezmála 15 rokov od jeho začatia (m. m. napr. IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 127/08).

Ústavný   súd   najmä   so   zreteľom   na   dlhodobú   nečinnosť   okresného   súdu   dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 252/1994 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   síce   vyslovil   porušenie   základného   práva   sťažovateľov   podľa   čl. 48 ods. 2   ústavy,   ale   neprikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn. 15 C 252/1994   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   pretože   už   svojimi   predchádzajúcimi nálezmi o uložení tejto povinnosti rozhodol (napr. II. ÚS 95/06, II. ÚS 96/06, II. ÚS 255/06, IV. ÚS 239/08).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume každý po 6 500 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje   poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany,   nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne príkaz na ďalšie   konanie   bez   ďalšieho   pokračovania   v   porušovaní   základného   práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 15 C 252/1994,   berúc   do úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu,   ako   aj   skutočnosť, že namietané konanie nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd   považoval   priznanie   sumy   každému   zo   sťažovateľov   po   3 200 €   (96 403,20 Sk) za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľov, ktoré   im   vznikli   v dôsledku   ich   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom advokátom   JUDr.   M.   S.   Podľa   § 36   ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   ústavný súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvom úkone z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá bola 632,54 €, a pri druhom úkone z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 695,41 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky znížiť o 20 %, lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“.

Úhrada   za   jeden   úkon   právnej   služby   vykonaný   v roku   2008   predstavuje   spolu s režijným paušálom (6,31 €) u jedného sťažovateľa sumu 90,65 € a úhrada za jeden úkon právnej   služby   vykonaný   v roku   2009   spolu   s režijným   paušálom   (6,95 €)   predstavuje u jedného   sťažovateľa   sumu   99,67 €.   Úhrada   za   tieto   úkony   právnej   služby   u piatich sťažovateľov   zvýšená   o DPH   vo   výške   19 %   podľa   § 18   ods. 3   vyhlášky   a podľa   § 27 zákona   č. 222/2004   Z. z.   o dani   z pridanej   hodnoty   v znení   neskorších   predpisov predstavuje celkovú sumu 1 132,36 € (34 113,48 Sk).

Podanie právneho zástupcu sťažovateľov doručené ústavnému súdu 1. apríla 2009 (vyjadrenie   k stanovisku   okresného   súdu)   ústavný   súd   nevyhodnotil   vzhľadom   na   jeho obsah (sumarizácia dosiaľ známych skutočností) ako podanie relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Ústavný súd vo zvyšnej časti návrhu týkajúceho sa trov konania nevyhovel.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2009