znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 6/2014-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a   sudcu   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť D.   B., zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Hrebenárovou, Grešova 7, Prešov, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b)   a   c)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tdo 41/2013 a jeho uznesením z 25. júla 2013, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 4/11 a jeho rozsudkom z 13. apríla 2011, postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 31 T 207/2008 a jeho rozsudkom z 21. júla 2010, postupom Krajskej   prokuratúry   v Prešove   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   Kv   17/05   a jej   uznesením zo 7. februára 2005 a postupom Krajskej prokuratúry v Trenčíne vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Kv 16/05, ktorý vyústil do podania obžaloby z 27. novembra 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2013 doručená   sťažnosť   D.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ústavy, základných práv podľa čl. 48 ods. 2 a čl.   50   ods.   3   ústavy,   základného   práva   podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny   základných   práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Tdo 41/2013 a jeho uznesením z 25. júla 2013, postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 4/11 a jeho rozsudkom z 13. apríla 2011,   postupom   Okresného   súdu   Prešov   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom pod sp. zn.   31 T 207/2008   a jeho   rozsudkom   z 21.   júla   2010,   postupom   Krajskej prokuratúry v Prešove vo veci vedenej pod sp. zn. Kv 17/05 a jej uznesením zo 7. februára 2005 a postupom Krajskej prokuratúry v Trenčíne vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Kv 16/05, ktorý vyústil do podania obžaloby z 27. novembra 2008.

Dňa   30.   decembra   2013   bolo   ústavnému   súdu   doručené   splnomocnenie   udelené sťažovateľom   advokátke   JUDr.   Ivete   Hrebenárovej,   Grešova   7,   Prešov,   na   jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 31 T 207/2008 z 21. júla 2010 uznaný za vinného z trestného činu vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona účinného do 31. januára 1998 za skutok úmyselného usmrtenia J. K., za ktorý boli odsúdení ako spolupáchatelia aj L. B. a A. H. Sťažovateľovi bol podľa § 219 ods. 2, § 35 ods. 2 a § 29 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. januára 1998   uložený   súhrnný   trest   odňatia   slobody   v trvaní   23   rokov,   na   výkon   ktorého   bol zaradený do tretej nápravnovýchovnej skupiny. Okresný súd zároveň zrušil výrok o treste uložený   sťažovateľovi   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   2   T   33/02 zo 14. decembra   2004   v spojení   s rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   To   4/05 z 23. novembra   2005,   ako   aj   ďalšie   rozhodnutia   na   tento   výrok   obsahovo   nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie,   o ktorom   rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 To 4/2011 z 13. apríla 2011, ktorým podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol tak, že uznal sťažovateľa za vinného z trestného činu vraždy spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 219 ods. 2 písm. b) Trestného zákona (v znení zákona č. 100/1996 Z. z.) a uložil mu súhrnný výnimočný trest odňatia slobody na 23 rokov so zaradením do tretej nápravnovýchovnej skupiny. Krajský súd zároveň zrušil výrok o treste predchádzajúceho právoplatného rozhodnutia.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku.   Sťažovateľ   v dovolaní   uviedol,   že   uznesením vyšetrovateľa   Úradu   boja   proti   organizovanej   kriminalite   Východ   Prezídia   Policajného zboru (ďalej len „ÚBOK“) ČVS: PPZ- 57/BOK-V-I-2004 z 26. januára 2005 bolo začaté trestné stíhanie a súčasne mu bolo vznesené obvinenie za skutok vraždy J. K. Uznesenie bolo doručené sťažovateľovi 27. januára 2005 a k obvineniu bol vypočutý 28. januára 2005.

Sťažovateľ   uvádza,   že   na   územie   Slovenskej   republiky   bol   vydaný   z Českej republiky rozhodnutím ministra spravodlivosti Českej republiky z 29. mája 2001 na trestné stíhanie   za   skutky   uvedené   v zatýkacom   rozkaze   vydanom   Okresným   súdom   Prešov sp. zn. Ntv   100/00   z 31.   augusta   2000,   v   zatýkacom   rozkaze   Okresného   súdu   Košice   I sp. zn. 8 Ntv 132/00 zo 6. novembra 2000 a v zatýkacom rozkaze Okresného súdu Košice I sp.   zn.   7   Ntv   147/00   z 28.   decembra   2000,   ktoré   boli   prerokúvané   v   trestnom   konaní vedenom Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 2 T 33/02.

V trestnom konaní vedenom pod ČVS: PPZ-57/BOK-V-I-2004 bola Česká republika o požiadaná   udelenie dodatočného   súhlasu   s trestným   stíhaním   sťažovateľa;   táto   žiadosť bola doručená českej strane 1. júna 2005. Trestná vec sťažovateľa bola následne uznesením vyšetrovateľa   ÚBOK   z 20.   júla   2005   vylúčená   na   samostatné   konanie   vedené pod ČVS: PPZ-35/BOK-V-I-2005. Na základe pokynu prokurátorky bolo uznesením podľa §   228   ods.   2   písm.   a)   Trestného   poriadku   (pre   neprítomnosť   obvineného,   pozn.) z 22. decembra 2006 trestné stíhanie sťažovateľa prerušené, aby nedochádzalo k márnemu plynutiu   premlčacej   doby,   a to   až   do   rozhodnutia   českej   strany   o európskom zatýkacom rozkaze.   Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   poukazuje   na účelovosť   uznesenia, pretože sa v tom čase nachádzal vo väzbe. Uznesením Krajského súdu v Ústí nad Labem sp. zn.   48   Nt   1506/2007   zo 16. februára   2007   (právoplatným   20. februára   2007)   bolo rozhodnuté   o rozšírení   vydania   sťažovateľa   na   trestné   stíhanie   za skutok   vraždy   J.   K. V nadväznosti   na   to   vyšetrovateľ   rozhodol   uznesením   z 21. januára   2008   o pokračovaní v trestnom   stíhaní   sťažovateľa   a jeho   trestnú   vec   spojil   na spoločné   konanie   k veci vedenej pod ČVS: PPZ-57/BOK-V-I-2004. Sťažovateľ bol následne vypočutý ako obvinený 6. a 11. februára 2008.

Sťažovateľ uvádza, že od 26. januára 2005 až do konca vyšetrovania boli úkony vykonávané bez prítomnosti jeho obhajcu ex offo P. P., ktorý o jeho vec nejavil záujem a nebol   vyšetrovateľom   ani   raz   vyrozumený   o realizovaných   úkonoch.   Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že od 27. januára 2005 do 20. februára 2007 bolo jeho trestné stíhanie neprípustné   z dôvodu   uplatnenia   zásady   špeciality   a do   21.   januára   2008   bolo   trestné konanie v jeho veci prerušené, pričom práve v tomto období boli vykonané všetky zásadné výsluchy   obvineného   A.   H.,   a to   26.   januára   2005,   2.   marca   2005,   11.   júla   2005, 30. septembra 2005 a 3. novembra 2005 bola vykonaná previerka jeho výpovede na mieste. Sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   výpoveď   obvineného   H.   z prípravného   konania   bola hlavným dôkazom tak pre súd prvého stupňa, ako aj pre odvolací súd, na základe ktorého bol odsúdený, pričom išlo o výmysly a klamstvá. Namieta, že práve tá časť vyšetrovania, ktorej   sa   vzhľadom   na   neprípustnosť   trestného   stíhania   nezúčastňoval   v procesnom postavení obvineného, ale len svedka, mala zásadný vplyv na ďalší priebeh jeho trestného konania a na jeho odsúdenie. V tomto období však nemohol využívať práva, ktoré priznáva Trestný poriadok obvinenému.

Podľa   názoru   sťažovateľa   žiaden   z dôkazov   vykonaných   od   27.   januára   2005 do 20. júla 2005   nemôže   byť použitý   proti   nemu,   pretože   jeho   trestné   stíhanie   v tomto období bolo neprípustné. Výpovede A. H. sú práve z tohto obdobia. Sťažovateľ uvádza, že po udelení dodatočného súhlasu na jeho trestné stíhanie a spojení vecí doslova „vpadol do hotovej veci“, keď úkony vykonané v období, keď bolo jeho trestné stíhanie neprípustné, boli v konečnom dôsledku podkladom na rozhodnutie súdu prvého stupňa aj odvolacieho súdu. Sťažovateľ uvádza, že ani skutočnosť, že obžaloba bola podaná až 10. decembra 2008 a súd   prvého stupňa vykonal pomerne rozsiahle dokazovanie, nemôže napraviť zásadné porušenie práva na obhajobu.

Sťažovateľ nesúhlasí s tým, ako súdy hodnotili výsledky vykonaného dokazovania. Tvrdí, že A. H. nebol prítomný pri vražde J. K., jeho výpoveď je nepravdivá, čo nakoniec vypovedal neskôr v trestnom konaní aj A. H. a vysvetlil, ako získal tieto informácie a prečo tak vypovedal. Súdy však na jeho zmenenú výpoveď neprihliadli.

Za ďalšie porušenie práva na obhajobu sťažovateľ považuje to, že súčasťou trestného spisu sú aj zápisnice o jeho výsluchoch v procesnom postavení svedka, ktoré boli vykonané v období, keď bola jeho trestná vec prerušená. Poukazuje na to, že aj súd prvého stupňa prevzal tieto jeho výpovede na s. 14 rozsudku v časti, v ktorej uvádza, ktoré skutočnosti mal za preukázané, o ktoré dôkazy opiera svojej skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri   hodnotení   dôkazov.   Odvolací   súd   sa   stotožnil   s konaním   súdu   prvého   stupňa aj so skutkovým stavom zisteným okresným súdom. Okresný súd podľa názoru krajského súdu pochybil len pri právnej kvalifikácii konania jednotlivých obžalovaných, keď uviedol nesprávnu konštrukciu právnej vety.

Najvyšší   súd   odmietol   dovolanie   sťažovateľa   podľa   §   382   písm.   c)   Trestného poriadku. V uznesení konštatoval, že chybám, ktoré vytýka sťažovateľ, zodpovedá okrem dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku aj dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. Najvyšší súd však preskúmaním spisového materiálu zistil, že sťažovateľ   neuplatnil   tieto   námietky   ešte   pred   právoplatným   skončením   veci, ako to vyžaduje   §   371   ods.   3   Trestného   poriadku,   ale   až   v mimoriadnom   opravnom prostriedku, a preto dovolanie odmietol.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   v odvolacom   konaní   namietal   porušenie   práv obhajoby aj nezákonný spôsob získania dôkazov, a to na s. 8, 9 a 10 podania, ktoré predložil v odvolacom konaní. Sťažovateľ tvrdí, že poukazoval aj na nezákonný postup orgánom prípravného konania, keď v prípravnom konaní podával sťažnosti a namietal proti postupu vyšetrovateľa a prokurátora. Sťažovateľ poukazuje aj na nečinnosť ustanoveného obhajcu a tvrdí, že obhajca P. P. nebol vopred upovedomený o žiadnom vyšetrovacom úkone.

Sťažovateľ   namieta   aj   postup   najvyššieho   súdu,   ktorý   odmietol   dovolanie na neverejnom zasadnutí, čo považuje za porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby mu ústavný súd ustanovil právneho zástupcu a prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie. Vo veci samej žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie dovolacieho súdu, rozsudok odvolacieho súdu aj rozsudok súdu prvého stupňa,   ako   aj   konania,   ktoré   im   predchádzali,   a aby   prikázal   súdu   prvého   stupňa   vec v potrebnom rozsahu znovu prerokovať a rozhodnúť.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Podľa   čl.   144   ods.   1   ústavy   sudcovia   sú   pri   výkone   svojej   funkcie   nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu,   má   tieto minimálne práva:

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Sťažovateľ nešpecifikoval v sťažnosti námietky vo vzťahu k jednotlivým orgánom, ktorých   postup   alebo   rozhodnutie   považuje   za   neprípustný   zásah   do   jeho   práv,   jeho námietky   smerujú   proti   zákonnosti   vykonaného   dokazovania,   a teda   proti   konaniu   ako celku. V podstate ide o tú istú argumentáciu, ktorou bolo odôvodnené dovolanie, doplnenú o námietku   proti   postupu   najvyššieho   súdu   v dovolacom   konaní,   keď   o odmietnutí dovolania rozhodol na neverejnom zasadnutí bez možnosti sťažovateľa vyjadriť sa k veci, a doplnenú   o námietku   porušenia   práv   obhajoby   v súvislosti   s činnosťou   ustanoveného obhajcu.

1. K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom Krajskej prokuratúry v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. Kv 17/05 a jej rozhodnutím zo 7. februára 2005,   postupom   Krajskej   prokuratúry   v   Trenčíne   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Kv 16/05   a jej   rozhodnutím   z 27.   novembra   2008   a postupom okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 31 T 207/2008 a jeho rozsudkom z 21. júla 2010

Ústavný súd sa zaoberá v prvom rade otázkou svojej právomoci na prerokovanie sťažnosti.   Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach,   ktorými   fyzické   osoby   a   právnické   osoby   namietajú   porušenie svojich základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Ústavný súd zo spisu vedeného okresným súdom pod sp. zn. 31 T 207/2008 zistil, že Krajská prokuratúra v Prešove vydala 7. februára 2005 pod sp. zn. Kv 17/05 uznesenie podľa § 148 ods. 1 písm. c) zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok   účinný do 31. decembra 2005“), ktorým zamietla sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o vznesení obvinenia z 26. januára 2005. Krajská prokuratúra v Trenčíne vyhotovila 27. novembra 2008 pod sp.   zn. Kv 16/05 obžalobu na sťažovateľa   a ďalších   troch   obvinených, ktorú podala   okresnému   súdu   2.   decembra   2008.   Obidve   rozhodnutia   boli   vydané   v trestnom konaní vedenom za skutok vraždy J. K. a bolo nimi rozhodnuté o dôvodnosti obvinenia sťažovateľa   v určitej   fáze   trestného   konania,   ktorá   predchádzala   rozhodovaniu o oprávnenosti trestného obvinenia v súdnom konaní. Sťažovateľ mal preto možnosť brániť sa proti účinkom týchto rozhodnutí uplatnením svojich práv v konaní pred okresným súdom vedenom pod sp. zn. 31 T 207/08, ako aj podaním odvolania a dovolania v konaní pred funkčne príslušnými všeobecnými súdmi.

Sťažovateľ   využil   svoje   právo   podať   riadny   a mimoriadny   opravný   prostriedok. V danom prípade bolo v právomoci odvolacieho a dovolacieho súdu, aby poskytli ochranu tým   právam   sťažovateľa,   ktorých   porušenie   namieta   postupom   Krajskej   prokuratúry v Prešove, Krajskej prokuratúry v Trenčíne a okresného súdu. Právomoc iného všeobecného súdu vylučuje v danom prípade právomoc ústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 4/11 a jeho rozsudkom z 13. apríla 2011

Ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti je podaná v zákonom ustanovenej lehote,   smerujúc   proti   rozhodnutiu,   ktoré   už   nemožno   napadnúť   žiadnym   opravným prostriedkom,   a nedostatky   sťažnosti   sú   odstrániteľné   v zásade   prostredníctvom   právnej zástupkyne, ktorú si sťažovateľ zvolil.

V súvislosti s konštatovaním, že sťažnosť bola podaná v lehote podľa § 53 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde   (dva   mesiace   od   nadobudnutia   právoplatnosti,   resp.   doručenia namietaného   rozhodnutia),   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   podľa   ktorej v prípadoch,   ak   sťažovateľ   uplatní   mimoriadny   opravný   prostriedok   (dovolanie),   avšak najvyšší   súd   ho   následne   odmietne   ako   neprípustný,   je   lehota   na   podanie   sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   všeobecného   súdu (ak je podaná v lehote počítanej vo vzťahu k rozhodnutiu dovolacieho súdu) s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (napr. vtedy, ak zákon výslovne vylučuje možnosť podania dovolania k rozhodnutiu všeobecného súdu ako celku). V takom prípade nemožno sťažnosť smerujúcu proti právoplatnému rozhodnutiu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, III. ÚS 227/2010, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010).

Uvedené však neznamená, že by ústavný súd mohol preskúmať v konaní o sťažnosti týkajúcej   sa   odvolacieho   konania   námietky   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu, ktoré sťažovateľ mohol uplatniť v dovolacom konaní ako niektorý z dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Ústavný súd nie je ďalšou opravnou inštanciou, v konaní o sťažnosti je viazaný princípom subsidiarity a neprináleží mu vyjadrovať sa k tým námietkam,   ktorých   súdny   prieskum   patrí   do   rozhodovacej   kompetencie   funkčne príslušného   všeobecného   súdu   v rámci   mimoriadneho   opravného   konania.   Iný   prístup by popieral zmysel a účel mimoriadneho opravného konania, ako aj princípov, na ktorých je budovaný   systém   súdnej   ochrany,   a   znamenal   by   atrahovanie   si   právomoci,   ktorá pri rešpektovaní princípov súdnej ochrany ústavnosti patrí najvyššiemu súdu.

Ústavný   súd   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   riadil   svojou   stabilnou judikatúrou,   podľa   ktorej   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   viedli   k rozhodnutiu   vo   veci   samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom   bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné alebo arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné, a zároveň by malo za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I. ÚS 13/00,   I.   ÚS   139/02,   III.   ÚS   180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   z   ktorej   vyplýva,   že   „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so   zreteľom na konkrétny   prípad.“   (napr.   Georgidias v.   Grécko z 29.   5. 1997, Recueil III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku vo veci Ruiz Torija v. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B, uviedol, že „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na   ten   argument   (argumenty),   ktorý   je   z   hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné   a   relevantné   dôvody,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil.   Dostatočnosť a relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak   skutkovej,   ako   i   právnej   stránky rozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).

Zároveň   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   poukázať,   ako   to   uviedol napr. v rozhodnutí IV. ÚS 325/08, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127   ods.   1   ústavy,   ktorého   podstatou   je   posúdenie   ústavnej   akceptovateľnosti namietaného   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   prípadne   iného   orgánu   verejnej   moci, nie je posudzovanie   jeho   právnej   perfektnosti   z hľadiska   formálnych   požiadaviek vyplývajúcich   zo   zákonov   a iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“.

Okresný súd rozsudkom vyhláseným na hlavnom pojednávaní 21. júla 2010 uznal sťažovateľa   za   vinného   z trestného   činu   vraždy   spolupáchateľstvom   podľa   §   9   ods.   2 a § 219 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona účinného do 31. januára 1998, za čo mu uložil súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 23 rokov,   na výkon   ktorého ho zaradil do   tretej nápravnovýchovnej   skupiny.   Sťažovateľ   podal   odvolanie   ihneď   po   vyhlásení   rozsudku. Odôvodnil   ho   svojím   podaním   z 10.   októbra   2010   a   prostredníctvom   obhajcu   podaním zo 7. apríla 2011.

V podaní   z 10.   októbra   2010   sťažovateľ   spochybňoval   pravdivosť   výpovede obvineného   A.   H.   z prípravného   konania a namietal,   že   súd   môže   prihliadať len na   tie dôkazy, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní, a preto môže brať do úvahy len výpoveď   A.   H.,   ktorú   urobil   na   hlavnom pojednávaní   a v ktorej   poprel   svoju   účasť na žalovanom skutku. Obhajca sťažovateľa P. P. (ďalej aj „obhajca sťažovateľa“) v podaní zo 7. apríla 2011 navrhol, aby bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby, pretože sa skutku nedopustil. Namietal, že jediným dôkazom, o ktorý súd prvého stupňa oprel svoje závery, bola výpoveď obvineného A. H., ktorý však na mieste činu nebol a nemá so skutkom vraždy nič spoločné, čo potvrdil aj svedok M. Č. a svedok A. K., brat poškodeného J. K. Poukázal na   to,   že A.   H.   viackrát   zmenil   svoju   výpoveď   a bol   znalcom   z odboru   psychológie označený   ako   nedôveryhodný.   V ďalšej   časti   obhajca   sťažovateľa   prezentoval   svoje hodnotenie   výsledkov   znaleckého   dokazovania   z odvetvia   súdneho   lekárstva   a balistiky a poukázal aj na výpoveď svedkyne M. H., ktorá nekorešponduje s výpoveďou A. H. Krajský súd konal o odvolaní sťažovateľa na verejnom zasadnutí 12. a 13. apríla 2011. Sťažovateľ bol prítomný na verejnom zasadnutí okrem časového úseku od 8:30 h do 13:00 h 13. apríla 2011, keď sa na základe svojej žiadosti a súhlasu s konaním bez jeho prítomnosti   verejného   zasadnutia   nezúčastnil.   Obhajca   sťažovateľa   bol   prítomný na verejnom   zasadnutí   okrem   obdobia   od   13.05   h   do   14.10   h   12.   apríla   2011,   kedy sa ospravedlnil a zastupovala ho náhradná obhajkyňa JUDr. Iveta Hrebenárová.

Obhajca   sťažovateľa   na   verejnom   zasadnutí   uviedol: „trvám,   na   písomných dôvodoch podaného odvolania a navrhujem, aby KS zrušil napadnutý rozsudok vo vine a treste a môjho klienta podľa § 285 písm. c) Tr. por. oslobodil. V prípade, ak by krajský súd dospel k záveru, že výpovede obž. H. sú pravdivé, navrhujem, aby bol zrušený výrok o treste, môjmu klientovi aby bol uložený miernejší trest a to s poukazom na tú skutočnosť, že od spáchania skutku uplynula doba 15 rokov, môj klient je už 11 rokov vo VTOS, kde je hodnotený kladne, ako aj s poukazom na závery znaleckých posudkov z odboru psychológie, z ktorých vyplýva, že resocializácia môjho klienta je vysoko pravdepodobná.“

Sťažovateľ v záverečnom prejave uviedol, že sa pripája k návrhu svojho obhajcu.

Krajský   súd   po   zhrnutí   priebehu   a výsledku   konania   pred   okresným   súdom v rozsudku sp. zn. 5 To 4/11 z 13. apríla 2011 uviedol:

„Krajský   súd   po   preskúmaní   napadnutého.   rozsudku,   odvolaní   odvolateľov, ako aj dôvodov rozhodnutia okresného súdu a dôkazov, ktoré boli vykonané v tejto trestnej veci dospel k záveru, že okresný súd na zistenie skutkového stavu vykonal všetky dôkazy, ako to má na mysli ustanovenie § 2 ods. 10 Tr. por. a tieto dôkazy aj náležitým spôsobom vyhodnotil v zmysle ustanovenia § 2 ods. 11 Tr. por. účinného od 1. 1. 2006. Krajský súd poukazuje   preto   na   dôvody   rozhodnutia   okresného   súdu,   s   ktorými   sa   stotožňuje a v podrobnostiach na nich poukazuje.

Krajský súd v súlade s názorom okresného súdu dospel k záveru, že v danej trestnej veci   je   priamym   svedkom   spáchaných   vrážd   a   v   podstate   oznamovateľom   týchto   vrážd obžalovaný A. H. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na jeho výpoveď z 2. 3. 2005, ktorá v   podstate   bola   zhodná   s   výpoveďou   vykonanou   26.   1.   2005,   ktorá   bola   namietaná obhajcami   ostatných   spoluobžalovaných   z   dôvodu   toho,   že   neboli   pri   tejto   výpovedi prítomní. Obžalovaný však aj pri výpovedi zo dňa 2. 3. 2005 podrobne popísal spáchanie jednotlivých skutkov, účasť jednotlivých obžalovaných na spáchaní týchto skutkov, svoju účasť   pri   zabití   poškodených   J.   K.   a P.   K.   Ako   to   vyplýva   z výpovedí   jednotlivých vyšetrovateľov a príslušníkov polície, ktorí boli prítomní pri jeho výsluchu, tento vychádzal pri výpovediach zo svojich poznámok, ktoré si sám napísal, ako aj rukou nakreslil zbraň, ktorá   mala   byť   použitá   pri   zabití   P.   K...   Obžalovaný   H.   vypovedal,   že   o   vraždách vyšetrovateľom a príslušníkom polície hovoril preto, lebo sa bál Č. a B., ktorí sa mu mali vyhrážať, pričom mal B. napadnúť aj jeho brata M. H. Táto výpoveď o napadnutí jeho brata vyplýva aj zo samotnej výpovede svedka M. H. V prípravnom konaní dňa 14. 10. 2005 bola vykonaná konfrontácia medzi svedkom M. H. a obžalovaným L. B. k tomuto napadnutiu, pričom svedok M. H. usviedčal obžalovaného, že ho mal napadnúť stým, aby mu jeho brat A. H. odovzdal svoje kazety a poznámky vo vzťahu k Č., lebo bude mať z toho problém. Obžalovaný L. B. pri tejto konfrontácii uviedol, že svedok M. H. nevypovedá pravdu. Ďalej je potrebné poukázať na previerku výpovede obžalovaného A. H. na mieste samom, t. j. tak vo   V.,   ako   aj   v K.   na   ul...,   ktorá   bola   vykonaná   3. 11. 2005   a   kde   obvinený   podrobne popísal, ako k jednotlivým vraždám došlo, pričom jeho výpoveď z tejto previerky sa zhoduje s výpoveďou z prípravného konania zo dňa 2. 3. 2005, ako aj 1. 4. 2005. Ako to vyplýva z výpovede obžalovaného B., tento uvádzal, že sa vraždy vo V. vôbec nezúčastnil, v tom čase spal doma,   nakoľko v noci   bol   na diskotéke.   Toto   mal potvrdiť   obžalovanému   aj   ďalší svedok, ktorý mal s ním byť na tejto diskotéke.

O účasti obžalovaného B. na vražde J. K. svedči okrem výpovede obžalovaného H. aj výpoveď   obžalovaného   B.,   ktorý   v   prípravnom   konaní,   ako   aj   na   hlavných pojednávaniach, konfrontáciách v prípravnom konaní a na hlavnom pojednávaní uviedol, že B. bol vo V., podieľal sa na zavraždení J. K. a obžalovaný B. aj popísal garáž rodinného domu vo V., krvné stopy, ktoré tam boli a popísal aj dobitú osobu. Následne uviedol, že síce na mieste, kde mal byť zastrelený K. nebol, avšak z výpovede ďalšieho zo spolupáchateľov, ktorý je už mŕtvy sa dozvedel, že do K. mal strieľať R. H., pričom tento sa ešte mal hádať s obžalovaným B., že tento nechcel do K. streliť.

B.   však   poprel   svoju   účasť   na   tomto   skutku,   uviedol,   že   síce   tam   bol   prítomný, ale na vražde K. sa vôbec nepodieľal. To, že v prípravnom konaní, resp. pred prípravným konaním   ako   svedok   vypovedal   niečo   iné,   odôvodňoval   na   hlavnom   pojednávam   tým, že chcel   sa   dostať   do   ochrany   svedkov   a   preto   na   nátlak   príslušníkov   polície a vyšetrovateľov vypovedal rozdielne ako v štádiu prípravného konania.

V   ďalšej   časti   k   tomuto   skutku   obžalovaný   A.   H.   pri   výpovedi,   dňa   30. 9.   2005 a následne na hlavných pojednávaniach uviedol, že sa necíti byť vinným zo spáchania tohto skutku, ani skutku vraždy K. Uviedol, že pri skutku 1) nebol, na výpoveď ohľadne vraždy K. a K. bol navádzaný S. a neskôr aj príslušníkmi polície, ktorí mu uvádzali, že ho chce Č. zabiť a že pokiaľ nebude vypovedať, nebude prijatý do programu pre ochranu svedkov. Pri skutku vraždy K. ďalej uvádzal, že v tom čase nemohol byť na mieste spáchania skutku na svojom motorovom vozidle, nakoľko motorové vozidlo bolo v oprave. Opravené vozidlo aj kúpil od majiteľa autoopravovne I. K. a následne navrhol vyslúchnuť aj pracovníkov autoopravovne   M.   P.   a P.   J.   Z   týchto   výpovedí   je   zrejmé,   že   svedkovia   si nepamätali, či v čase dňa 23. 9. 1997 od 22.00 hod. do 24. 9. 1997 opravovali H. osobné motorové vozidlo značky M..., avšak pripustili takúto možnosť, nakoľko mali N... Z výpovede majiteľa servisu I. K. však vyplýva, že A. H. od neho osobné motorové vozidlo M... nemohol zakúpiť, nakoľko on v tomto čase takéto motorové vozidlá nepredával.

Aj   podľa   názoru   krajského   súdu,   je   teda   zrejmé,   že   obžalovaný   A.   H.   zmenou výpovede   v   štádiu   prípravného   konania   a   na   hlavnom   pojednávaní   sa   snažil   zbaviť sa trestnej   zodpovednosti   za   svoju   účasť   na   tomto   skutku,   avšak   jeho   obrana   bola jednoznačne vyvrátená zistenými dôkazmi na mieste spáchania trestného činu, na mieste nájdenia mŕtvoly J. K. Čo sa týka vraždy P. K., aj tu obžalovaný H. neskôr zmenil výpoveď, uviedol, že pri tejto vražde nebol, v tom čase bol so svojou družkou doma. Tu je však potrebné uviesť, že sú tu znovu rozpory vo výpovedi obžalovaného H., keď tento uviedol, že síce v byte na ul. K. bol jedenkrát, ale za účelom tým, aby povedal J. H., že potrebuje peniaze   na   vybavenie   pasu   pre   jeho   brata   za   účelom   liečenia   v   zahraničí.   Výpoveď obžalovaného bola vyvrátená výpoveďou D. B., ktorý vypovedal, že v tom čase v byte bol, v tomto byte bol dvakrát A. H., ktorý pýtal od J. H. zbrane, nakoľko tieto potrebuje. J. H. mu vydal dve strelné zbrane. Následne B. odchádzal z tohto bytu a pri odchode z bytu videl A. H. stáť pred bytom a videl pri ňom aj človeka, o ktorom si myslel, že je to A. K... Hodnovernosť prvej výpovede obžalovaného A. H., podľa názoru krajského súdu, ktorý   je   totožný   s názorom   okresného   súdu,   potvrdzujú   listinné   dôkazy   a to   znalecké posudky   z odboru   súdneho   lekárstva,   psychológie,   psychiatrie   ako   aj   znalecké   posudky a odborné vyjadrenia Kriminalistických a expertíznych ústavov Policajných zborov K. a B., z ktorých záverov sú zrejmé stopy, ktoré boli zaistené pri ohliadkach miest trestných činov a ktoré   zodpovedajú   výpovedi   obžalovaného   H.   z prípravného   konania,   kde   priznal spáchanie jednotlivých skutkov. Ten opísal, kto tieto vraždy s ním spolu spáchal. Správne preto postupoval okresný súd, keď dospel k záveru, že skutky sa stali a tieto spáchali pri vražde J. K. L. B., A. H. a D. B. a pri vražde P. K. a pokuse vraždy J. H. L. B. A. H. a S. S. s ďalšími osobami, ktoré sú už v súčasnosti mŕtve...

Čo sa týka námietok obhajoby, ktoré boli uvedené v písomných dôvodoch podaných odvolaní,   krajský   súd   po   preskúmaní   obsahu   spisu,   ako   aj   zápisníc   o hlavných pojednávaniach   a dôkazov   na   týchto   vykonaných,   dospel   k záveru,   že   nie   sú   namieste. Podľa   názoru   krajského   súdu,   okresný   súd   vykonal   dokazovanie   po   procesnej   stránke v súlade s Trestným poriadkom účinným od 1. 1. 2003 a to vzhľadom na tú skutočnosť, že obžaloba bola podaná na Okresný súd Prešov dňa 2. 12. 2008. Pri vykonaní hlavných pojednávaní neboli porušené práva obhajoby, ani iné ustanovenia Trestného poriadku, na základe ktorých by bolo potrebné považovať niektorý z vykonaných dôkazov za nezákonný, resp. niektorý z dôkazov vo veci opakovať.“

Z citovanej časti rozsudku krajského vyplýva, že krajský súd sa zaoberal odvolacími námietkami sťažovateľa, jasne a zrozumiteľne uviedol, o ktoré dôkazy sa opieral pri svojich skutkových   a právnych   záveroch   a   akými úvahami sa   spravoval   pri   hodnotení   dôkazov samostatne   aj vo   vzájomných   súvislostiach.   Zvlášť sa   venoval posúdeniu   sťažovateľom namietanej   výpovede   obžalovaného   A.   H.   z prípravného   konania   a vysporiadal sa s odvolacími námietkami sťažovateľa a jeho obhajcu. Krajský súd sa rozsiahlo venoval posúdeniu hodnovernosti výpovedí obžalovaných a svedkov samostatne aj vo vzájomných súvislostiach   s ďalšími   dôkazmi   získanými   vykonávaním   procesných   úkonov   na   mieste činu,   na   mieste   nájdenia   tela   poškodeného,   prehliadkou   mŕtvoly,   znaleckým   skúmaním z odboru zdravotníctva, psychológie a balistiky.

Sťažovateľ mal možnosť namietať zákonnosť dokazovania aj prostredníctvom svojho obhajcu. Otázkou zásady špeciality sa zaoberali už orgány prípravného konania, keď dospeli k záveru,   že   pre   ďalšie   trestné   stíhanie   sťažovateľa   je   potrebné   vyžiadať   od justičných orgánov Českej republiky dodatočný súhlas s trestným stíhaním, pretože sťažovateľ nebol v roku 2001 vydaný na trestné stíhanie aj pre skutok vraždy J. K. Po získaní tohto súhlasu už nebol dôvod, ktorý by bránil pokračovať v trestnom konaní, pretože zásada špeciality sa už na trestné stíhanie sťažovateľa nevzťahovala.

Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že za rozhodujúci dôkaz o vine sťažovateľa považoval výpoveď obžalovaného A. H. z 2. marca 2005, ktorá bola vykonaná v prípravnom konaní po vznesení obvinenia sťažovateľovi a za prítomnosti jeho obhajcu, avšak   pred   tým,   ako   bola   požiadaná   Česká   republika   o udelenie   dodatočného   súhlasu s trestným stíhaním sťažovateľa za skutok vraždy J. K. Z obsahu trestného spisu vyplýva, že sťažovateľ   nenamietal   v konaní   pred   súdom   prvého   stupňa   ani   v odvolacom   konaní z uvedeného dôvodu nezákonnosť a procesnú nepoužiteľnosť výpovede A. H.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa §   316   ods.   1   alebo   nezruší   rozsudok   podľa   §   316   ods.   3,   preskúma   zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako   aj   správnosť   postupu   konania,   ktoré   im   predchádzalo.   Na   chyby,   ktoré   neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Krajský   súd   nezistil   v odvolacom   konaní   chyby,   ktoré   by   spĺňali   niektorý z dovolacích   dôvodov.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   nenamietal   v odvolacom   konaní porušenie   zásady   špeciality,   nemožno   zo   skutočnosti,   že   sa   krajský   súd   nevyjadril v rozsudku k tejto otázke, uvažovať o porušení princípov spravodlivého súdneho konania.

Vzhľadom na uvedené, posúdiac námietky sťažovateľa v rozsahu svojej kompetencie vo vzťahu k rozsudku krajského súdu, ústavný súd zastáva názor, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 To 4/11 z 13. apríla 2011 nemohlo dôjsť k porušeniu tých práv, ktoré označil sťažovateľ. Namietaný rozsudok krajského súdu je vo vzťahu k námietkam sťažovateľa, ktoré   uplatnil   v odvolaní,   primeraným   spôsobom   odôvodnený   a nemožno   ho   považovať (aj v konfrontácii   s príslušnými   ustanoveniami   Trestného   poriadku   a obsahom   spisu) ani za arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnymi   názormi   krajského   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu   nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.

Ústavný súd nezistil, že by namietaný rozsudok krajského súdu bol arbitrárny a nebol náležite odôvodnený, preto nemá príčinu zasahovať do sféry pôsobnosti krajského súdu (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04), a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. K   namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 6 Tdo 41/2013 z 25. júla 2013

3.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   opakovane   uvádza,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr.   II.   ÚS   88/01,   III.   ÚS   362/04),   ako   aj   zabezpečiť   konkrétne   procesné   garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak   by   bola   komukoľvek   odmietnutá   možnosť   domáhať sa   svojho   práva   na   nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).

Podľa   §   567j   ods.   1   Trestného   poriadku   ak   rozhodnutie   súdu   nadobudlo právoplatnosť pred 1. septembrom 2011, použije sa § 371 v znení účinnom do 31. augusta 2011.

Sťažovateľ podal dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku v znení účinnom   do   31.   augusta   2011,   podľa   ktorého   dovolanie možno   podať,   ak bolo zásadným spôsobom porušené právo na obhajobu.

Podľa   §   371   ods.   3   Trestného   poriadku   v znení   účinnom   do   31.   augusta   2011 (v súčasnosti § 371 ods.   4 Trestného poriadku) dôvody podľa odseku 1 písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti.

Najvyšší   súd   odmietol   dovolanie   sťažovateľa   podľa   §   382   písm.   c)   Trestného poriadku z dôvodu, že je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku.   Najvyšší   súd   konštatoval,   že   vytýkaným   chybám   zodpovedá   okrem   správne kvalifikovaného dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku aj dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. Sťažovateľ však tieto chyby nenamietal najneskôr v konaní pred odvolacím súdom, hoci mu museli byť známe, a preto podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. augusta 2011 nemožno sťažovateľom uplatnené dovolacie dôvody použiť.

Sťažovateľ tvrdí, že chyby konania, ktorými odôvodnil uplatnené dovolacie dôvody, uviedol aj v odvolacom konaní. Ústavný súd sa preto zameral na overenie tohto tvrdenia. Na tento   účel   preskúmal   obsah   trestného   spisu   s dôrazom   na   námietky   sťažovateľa prednesené aj prostredníctvom obhajcu na hlavnom pojednávaní v konaní pred okresným súdom, v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa a v konaní pred odvolacím súdom.

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   v konaní   pred   súdom   prvého   stupňa   ani pred odvolacím   súdom   nenamietal   neprípustnosť   dôkazov,   ktoré   boli   vykonané v prípravnom konaní v období, keď sa na jeho trestné stíhanie vzťahovala zásada špeciality. Sťažovateľ   namietal   v odvolacom   konaní   nepoužiteľnosť   výpovede   obvineného   A.   H. z prípravného   konania   z iného   dôvodu,   a to   pre   rozpor   s obsahom   jeho   výpovede na hlavnom   pojednávaní,   pričom   za   pravdivú   považoval   práve   výpoveď   vykonanú na hlavnom pojednávaní.

V   okolnostiach   danej   veci   ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   dovolanie ako mimoriadny   opravný   prostriedok   v   rámci   trestného   konania   je   spôsobilé   privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu. V tomto smere ústavný súd plne akceptuje, že najvyšší súd ako súd dovolací nie je už na   základe   samotného   vymedzenia   dovolacích   dôvodov   (§   371   Trestného   poriadku účinného   od   1.   januára   2006)   predurčený   na   úplný   prieskum   rozsudkov   nižších   súdov činných v rámci trestného konania. Pokiaľ by zákonodarca zamýšľal urobiť z najvyššieho súdu   tretí   stupeň   s   plnou   jurisdikciou,   neustanovil   by   katalóg   dovolacích   dôvodov. Už samotné chápanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku ospravedlňuje reštriktívny   prístup   najvyššieho   súdu   k   dovolacím   dôvodom.   Z   uvedených   dôvodov vo všeobecnosti   platí,   že   selektívne   chápanie   dovolania   nepredstavuje   ani   odopretie opravného prostriedku v trestnom konaní podľa čl. 13 dohovoru. Dohovor nežiada, aby bolo zabezpečených   viac   opravných   prostriedkov.   Požadovaný   jeden   opravný   prostriedok predstavuje v trestnom súdnom procese Slovenskej republiky inštitút odvolania. Slovenská republika   nemusí   mať   v   súvislosti   s   dohovorom   žiadnu   tretiu   inštanciu   trestného súdnictva. Môže   ju   mať   preto   (argumentum   ad   maiori   a   minus)   zriadenú   len   pre korekcie zákonodarcom určených chýb pri realizovaní trestnej represie (pozri I. ÚS 402/08, IV. ÚS 294/2010).

Ústavný   súd   sa   už   vo   svojej   judikatúre   vyjadril   k otázke   ústavne   konformnej aplikácie   §   371   ods.   3   Trestného   poriadku   v znení účinnom   do   31.   augusta   2011,   keď v náleze   sp.   zn.   IV.   ÚS   30/2013   uviedol,   že   ak   je   dovolanie   zakotvené   v   systéme mimoriadnych   opravných   prostriedkov   v Trestnom   poriadku,   je   ústavnou   povinnosťou najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho   postupovať   pri   rozhodovaní   o   ňom   ústavne konformným   spôsobom   (čl.   152   ods.   4   ústavy).   Normy   nižšieho   stupňa   právnej   sily ako je ústava   týkajúce   sa dôvodov   dovolania,   nesmú   byť   totiž   aplikované   na základe reštriktívneho   výkladu   tak,   že   sa   dovolanie   formalisticky   odmietne   aj   napriek   tomu, že sťažovateľ v dovolaní uvádza v rámci tvrdeného zásadného porušenia práva na obhajobu obdobné   skutočnosti,   ktoré   uvádzal   už   v   rámci   odvolacích   dôvodov,   a   navyše   uvádza okolnosti, z ktorých vyvodzuje zásadné porušenie práva na obhajobu samotným odvolacím súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor uplatnený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli normy nižšieho stupňa právnej sily   ako   je   ústava   interpretované   v   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti   v   dôsledku napr. prílišného formalizmu (m. m. IV. ÚS 192/08, obdobne právne názory Ústavného súdu Českej republiky vyjadrené vo veci napr. III. ÚS 150/99).

Nadväzujúc   na   uvedený   právny   názor   je   však   potrebné   uviesť,   že   za   prílišný formalizmus   nemožno   považovať   rešpektovanie   procesných   podmienok   prípustnosti dovolania, zvlášť v prípade, ak sa dovolaním napáda konanie, v ktorom obvinený musel mať obhajcu už od vznesenia obvinenia a počas celého konania uplatňoval svoje práva aj prostredníctvom obhajcu. Z obsahu spisu navyše vyplýva, že sťažovateľ podal dovolanie, v ktorom   namietal   porušenie   zásady   špeciality,   prostredníctvom   obhajkyne   JUDr.   Ivety Hrebenárovej,   ktorá   vystupovala   v konaní   ako   náhradný   obhajca   (bola   ustanovená opatrením   okresného   súdu   z 9.   januára   2009),   zúčastňovala   sa   na   hlavných pojednávaniach, v neprítomnosti   ustanoveného   obhajcu   P.   P.   aktívne   vykonávala   práva obhajoby (na hlavnom pojednávaní z 27., 28. a 29. apríla 2009, 5. a 6. mája 2009, 24. júna 2009   a   7.   júna   2010)   a mala   možnosť   priamo   uplatniť   práva   obhajoby   aj v odvolacom konaní, keď zastupovala ustanoveného obhajcu P. P. v čase jeho neprítomnosti na verejnom zasadnutí.   Obhajoba   však   námietku   nezákonného   vykonania   dokazovania   z dôvodu uplatnenia zásady špeciality do skončenia odvolacieho konania nevzniesla.

Na základe uvedeného je ústavný súd toho názoru, že najvyšší súd sa nedopustil formalizmu a reštriktívneho výkladu § 371 ods. 1 a 3 Trestného poriadku v znení účinnom do 31. augusta 2011, ktorým by obmedzil prístup sťažovateľa k súdnej ochrane jeho práv v rozpore s obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Ústavný   súd   teda   dospel   k záveru,   že   najvyšší   súd   postupoval   v konaní o dovolaní v súlade Trestným poriadkom, keď dovolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku.

Podľa čl. 51 ústavy sa možno základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Vzhľadom na to, že najvyšší   súd   posúdil   dovolanie   sťažovateľa   v súlade   s podmienkami   uplatnenia dovolacích   dôvodov   podľa   Trestného   poriadku,   ústavný   súd   posúdil   sťažnosť   v časti namietaného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietnutím jeho dovolania ako zjavne neopodstatnenú.

Uvedený   záver   ústavného   súdu   nemožno   chápať   ako   potvrdenie   postupu,   ktorý by umožňoval   ignorovať   síce   procesne   nesprávne   uplatnenú   ale   obsahovo   relevantnú námietku   odsúdeného.   V takom   prípade   by   sa   ústavný   súd   sám   dopustil   neprípustného formalizmu.   Nemožno   prehliadať   právnu   úpravu   odvolacieho   konania   ukladajúcu odvolaciemu   súdu   prihliadať   na   chyby,   ktoré   neboli   odvolaním   vytýkané,   ak   by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku (§ 317 ods. 1 Trestného poriadku). Ústavný súd však nepovažoval námietku sťažovateľa za dôvodnú.

Zo súdneho spisu vyplýva, že sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie za trestný čin vraždy   spolupáchateľstvom,   ktorého   sa   mal   dopustiť   úmyselným   usmrtením   J.   K., uznesením ÚBOK z 26. januára 2005. Namietaný výsluch obvineného A. H. bol vykonaný 2. marca 2005 a na tomto sa zúčastnil obhajca sťažovateľa P. P., ktorý využil možnosť klásť obvinenému   otázky.   Výsluch   bol   vykonaný   po   vznesení   obvinenia   a boli   dodržané aj ustanovenia Trestného poriadku zaručujúce uplatnenie práv obhajoby. Nemožno preto tvrdiť,   že   išlo   o absolútne   neúčinný   dôkaz.   Po   získaní   súhlasu   s trestným   stíhaním sťažovateľa nebola už prekážka, ktorá by bránila trestnému stíhaniu sťažovateľa.

Orgány činné v trestnom konaní si boli vedomé zásady špeciality a žiadali o udelenie dodatočného súhlasu s trestným stíhaním sťažovateľa. Po jeho udelení uznesením Krajského súdu v Ústí nad Labem č. k. 48 Nt 1506/2007-8 zo 16. februára 2007 sa už na trestné stíhanie sťažovateľa nevzťahovala zásada špeciality z dôvodu podľa § 12 ods. 2 písm. g) zákona č. 403/2004 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 403/2004 Z. z.“). Podľa uvedeného ustanovenia vydaná osoba môže byť stíhaná, odsúdená alebo podrobená ochrannému opatreniu alebo môže byť jej osobná sloboda inak obmedzená aj pre trestné činy spáchané pred vydaním, pre ktoré nebola vydaná,   ak   vykonávajúci   štát   sa   vzdal   uplatnenia   zásady   špeciality   podľa   rámcového rozhodnutia alebo sa jej vzdal justičný orgán tohto štátu, alebo tento orgán udelil súhlas so stíhaním pre iné trestné činy spáchané pred vydaním alebo na výkon trestu pre takýto trestný čin.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   vo   vzťahu   k prípadu   sťažovateľa   relevantný aj rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-388/08 PPU Leymann and Pustovarov z 1. 12. 2008, v ktorom Európsky súdny dvor stanovil medze aplikácie zásady špeciality podľa   čl.   27   ods.   2   Rámcového   rozhodnutia   Rady   EÚ   2002/584/SVV   z 13.   júna   2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (ďalej len „rámcové rozhodnutie“) a špecifikoval podmienky uplatnenia výnimky zo zásady špeciality podľa čl. 27 ods. 3 písm. c) rámcového rozhodnutia. Transpozíciou rámcového rozhodnutia do právneho poriadku Slovenskej republiky bol zákon č. 403/2004 Z. z., od 1. septembra 2010 je účinný zákon č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze.

Podľa   čl.   27   ods.   2   rámcového   rozhodnutia   s   výnimkou   prípadov   uvedených v odsekoch 1 a 3 odovzdaná osoba sa nemôže trestne stíhať, odsúdiť alebo inak pozbaviť slobody   pre iný   trestný   čin   spáchaný pred   jej odovzdaním   ako pre ten, pre   ktorý   bola odovzdaná.

Podľa   čl.   27   ods.   3   písm.   c)   rámcového   rozhodnutia   odsek   2   sa   neuplatní v nasledujúcich prípadoch:

c)   trestné   stíhanie,   ktoré   nemá   za   následok   uplatnenie   opatrenia   obmedzujúceho osobnú slobodu...

g)   ak vykonávajúci súdny orgán, ktorý   osobu odovzdal,   dá   svoj   súhlas v súlade s odsekom 4.

Európsky súdny dvor v označenom rozsudku uviedol, že výnimku uvedenú v čl. 27 ods. 3 písm. c) rámcového rozhodnutia treba vykladať v tom zmysle, že ak ide o „iný trestný čin“ ako ten, pre ktorý bola osoba odovzdaná, musí byť súhlas vyžiadaný v súlade s čl. 27 ods.   4   rámcového   rozhodnutia   a získaný,   ak   je   potrebné   vykonať   trest   alebo   opatrenie spojené s odňatím slobody. Osoba, ktorá bolo odovzdaná, môže byť stíhaná a odsúdená za takýto trestný čin pred získaním súhlasu, ak počas trestného stíhania za tento trestný čin alebo v rozsudku o ňom nebolo uložené nijaké opatrenie obmedzujúce slobodu. Výnimka uvedená v tomto čl. 27 ods. 3 písm. c) však v každom prípade nebráni tomu, aby osoba, ktorá bolo odovzdaná, podliehala opatreniu obmedzujúcemu slobodu pred získaním súhlasu, ak je toto obmedzenie podľa zákona odôvodnené ostatnými bodmi obžaloby uvedenými v európskom zatykači.

Sťažovateľ   bol   v roku   2001   vydaný   na   trestné   stíhanie   do   Slovenskej   republiky na základe uznesenia Krajského súdu v Ústí nad Labem č. k. 1 Nt 104/2001-50 z 3. mája 2001   o prípustnosti   vydania   a   rozhodnutia   ministra   spravodlivosti   Českej   republiky z 29. mája 2001 o povolení vydania. Trestné stíhanie sťažovateľa v Slovenskej republike bolo   vedené   väzobne.   Rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   č. k.   2   T   33/02-6553 zo 14. decembra   2004   v spojení   s rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3 To   44/2005 z 23. novembra 2005 bol sťažovateľ odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 14 rokov. Uznesením ÚBOK z 26. januára 2005 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie za trestný čin vraždy J. K., ktorý mal spáchať pred tým, ako bol v roku 2001 vydaný na trestné stíhanie a vydanie sa na tento skutok nevzťahovalo. V trestnom konaní vedenom za skutok vraždy J. K. nebolo rozhodované o väzbe sťažovateľa.

S odvolaním   sa   na   citovaný   rozsudok   Európskeho   súdneho   dvora   bola   v danom konaní podľa názoru ústavného súdu prípustná výnimka zo zásady špeciality podľa čl. 27 ods. 3 písm. c) rámcového rozhodnutia, ktorej transpozíciou bolo ustanovenie § 12 ods. 2 písm. c) zákona č. 403/2004 Z. z., a teda sťažovateľ mohol byť trestne stíhaný za iný trestný čin, ako bol vydaný aj pred udelením dodatočného súhlasu, ktorého získanie bolo potrebné pred   vyhlásením   rozhodnutia,   ktorým   mu   bol   uložený trest   odňatia   slobody.   V danom konaní bol dodatočný súhlas získaný ešte v prípravnom konaní.

Ústavný súd preto nepovažoval námietku sťažovateľa za dôvodnú a jeho sťažnosť v tejto časti odmietol vo vzťahu k rozsudku krajského súdu a aj vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu, ktorý jeho dovolanie odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku na neverejnom zasadnutí.

Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 62/02 konštatoval, že z čl. 48 ods. 2 prvej vety   ústavy,   ako aj z čl. 6   ods.   1 dohovoru   vyplýva   právo účastníka   súdneho konania, aby súd   jeho   vec   prejednal   na   pojednávaní   za jeho   prítomnosti,   ako   aj   za   prítomnosti ostatných účastníkov konania. Toto základné právo však nemožno chápať tak, že by bolo povinnosťou súdov takto postupovať na všetkých inštanciách, na ktorých súdne konanie prebieha, ale prihliada   sa   aj na povahu a predmet   konania na tej-ktorej   súdnej   inštancii (pozri napr. PL. ÚS 14/98, resp. Hakansson z roku 1986, A-99).

Podľa   judikatúry   ESĽP   nie   je   osobná   prítomnosť   obvineného   nevyhnutná v tom prípade,   ak   sa   v konaní   riešia   len   právne   otázky,   ako   je   to   typické   pre   kasačné konanie, za predpokladu, že obvinený mal možnosť zúčastniť sa konania na prvom stupni a toto   spĺňalo   podmienky   spravodlivého   súdneho   konania   podľa   čl.   6   dohovoru   (pozri napr. Hermi v. Taliansko, rozsudok z 18. 10. 2006, bod 61).

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku   dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371.

Podľa § 383 Trestného poriadku ak dovolací súd zistil, že sú dané dôvody dovolania uvedené v návrhu alebo predbežne zistené súdom v prospech   obvineného a sú splnené podmienky na jeho podanie, určí termín verejného zasadnutia.

Právna   úprava   dovolacieho   konania   podľa   Trestného   poriadku   predpokladá uskutočnenie   neverejného   zasadnutia,   na   ktorom   dovolací   súd   skúma,   či   sú   splnené podmienky   konania   a je   možné   vec   (dovolanie)   prerokovať.   Ak   dovolací   súd   zistí, že sú dané dôvody dovolania a sú splnené podmienky konania, určí na jeho prerokovania verejné zasadnutie   s výnimkou   možnosti   rozhodnúť o dovolaní   podľa   § 382a Trestného poriadku   aj   na   neverejnom   zasadnutí.   Právna   úprava   dovolacieho   konania   tak   zaručuje verejné prerokovanie veci za prítomnosti odsúdeného, ak sú   splnené všetky podmienky konania.

Najvyšší súd vo veci sťažovateľa zistil, že nie sú splnené všetky podmienky konania, a preto   sa   dovolaním   nemohol   vecne   zaoberať.   Ústavný   súd   už   v tomto   rozhodnutí konštatoval,   že   najvyšší   súd   nepostupoval   arbitrárne,   keď   dovolanie   sťažovateľa odmietol, pretože   jeho   zistenie   o nesplnení   podmienky   podľa   §   371   ods.   3   Trestného poriadku v znení účinnom do 31. augusta 2011 má oporu v priebehu trestného konania, ako je zadokumentovaný v trestnom spise.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej postup súdu   vychádzajúci   z aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy   nemožno hodnotiť ako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol o odmietnutí tejto jeho časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

3.3   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods.   3   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   b)   a   c)   dohovoru   s odôvodnením, že vyšetrovacie úkony v jeho veci boli vykonávané bez prítomnosti ustanoveného obhajcu P. P., ktorý o jeho vec nejavil záujem a nebol ani vyrozumievaný o termínoch vyšetrovacích úkonov vykonávaných v jeho veci.

Ústavný súd v prvom rade skúmal, či sťažovateľ využil na ochranu svojho práva na obhajobu   všetky   dostupné   právne   prostriedky,   a zistil,   že   sťažovateľ   v dovolaní   ani do právoplatného   skončenia   súdneho   konania   túto   námietku   nepredložil   a prvýkrát ju uviedol   až   v sťažnosti   ústavnému   súdu.   Sťažovateľ   nepredložil   žiadny   dôkaz   o tom, že v priebehu trestného konania žiadal o zmenu obhajcu z dôvodu nespokojnosti s postupom ustanoveného obhajcu P. P., a nezistil ho zo spisu ani ústavný súd.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní až v konaní pred ústavným súdom námietku, ktorú mohol efektívne uplatniť a neuplatnil v konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá   právomoc (IV. ÚS 76/2012, m. m. III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08), a preto túto časť sťažnosti z tohto dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd sa osobitne nezaoberal odôvodnením k námietke porušenia čl. 46 ods. 2 ústavy, pretože zo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že nie je aplikovateľné na vec   sťažovateľa,   ktorý   namieta   porušenie   svojich   práv   v trestnom   konaní,   nie rozhodnutím orgánu verejnej správy, čo bolo dôvodom na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.

Na základe uvedeného ústavný súd s poukazom na zistené dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v celom jej rozsahu rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014