znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 6/2012-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   januára   2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 2 a 3, čl. 42 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods.   1,   čl.   9   ods.   1,   čl.   10   ods.   1,   čl.   13   a čl.   14   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd a podľa čl. 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   v spojení   s čl.   1   ods.   1   a čl.   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Sžz 2/2011 a jeho rozsudkom z 27. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 5. decembra 2011 doručená sťažnosť J. Š., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 2 a 3, čl. 42 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 9 ods. 1, čl. 10 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa   čl.   2   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8   Sžz   2/2011   a jeho   rozsudkom   z 27.   októbra   2011   (ďalej   aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z priloženej kópie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom z 1. októbra 2011 podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   len   „OSP“)   adresovaným   najvyššiemu   súdu   domáhal   ochrany   pred   nezákonným zásahom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo“) do jeho práv,   ktorý   mal   podľa   neho   spočívať   v aplikácii „protiústavných“ ustanovení   vyhlášky Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   368/2008   Z.   z.,   ktorou   sa   vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody (ďalej len „poriadok výkonu trestu“); najvyšší súd o žalobe sťažovateľa rozhodol napadnutým rozsudkom tak, že jeho žalobu zamietol.

Sťažovateľ   v žalobe   konkrétne   namietal «...   aplikáciu   ustanovenia   §   5   ods.   2 vyhlášky, v dôsledku čoho sa musí pravidelne holiť a strihať pod hrozbou disciplinárnych sankcií, čím má dochádzať k porušovaniu práva na ochranu osobnosti podľa ustanovenia § 11   Občianskeho   zákonníka,   práva   zaručujúceho   rovnaké   zaobchádzanie   s   odsúdeným podľa ustanovenia § 3 ods. 25 zákona č. 475/2005 Z. z., resp. princípu podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR, práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života ako aj ďalších práv špecifikovaných v petite. Ďalej namietal nezákonnosť zásahu do jeho práv aplikáciou ustanovenia § 44 ods. 3 vyhlášky, podľa ktorého vysokoškolské vzdelanie možno povoliť iba odsúdenému, ktorý vykonáva trest v diferenciačnej skupine „A“, okrem ústavu s maximálnym   stupňom   stráženia,   čím   je   vytvorená   prekážka   k   právu   na   prístup k vysokoškolskému vzdelaniu a tiež aplikáciou ustanovenia § 75 ods. 1, 2, 3 vyhlášky, ktoré upravuje výkon trestu žien s prihliadnutím na ich fyziologické a psychické osobitosti, čím dochádza k odlišnému zaobchádzaniu s mužmi a ženami pri výkone trestu odňatia slobody, čo považuje za nezákonný zásah do práva na ochranu osobnosti a ďalších práv (citované z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, pozn.).».

Sťažovateľ   sa   svojou   žalobou   domáhal,   aby   najvyšší   súd   zakázal   ministerstvu pokračovať   v   porušovaní   práva   na   ochranu   osobnosti   a   ďalších   práv   vymenovaných v navrhovanom petite a prikázal mu obnoviť stav pred zásahom. Zároveň tiež navrhol, aby najvyšší súd prerušil konanie a postúpil jeho vec ústavnému súdu na zaujatie stanoviska o súlade   ním   označených   ustanovení   poriadku   výkonu   väzby   s   ústavou   a dohovorom. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom návrh sťažovateľa zamietol. Sťažovateľ v nadväznosti na to podal ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:«V   nadväznosti   na   obsah   skutkového   a právneho   stavu   vyplývajúceho   z príloh a originál.   admin.   súdneho   spisu   porušovateľa   č.   8   Sžz   2/2011,   na   ktorých   obsah sprostredkovanie odkazujeme (bez duplicitného prepisu a zvýšenej prácnosti rukopisu) si dovolím ako laik prejsť priamo k meritórnym námietkam.

Sťažovateľ   zastáva názor,   že napadnutým rozsudkom porušovateľa boli   porušené sťažovateľom   v petite   namietané   základné   ľudské   práva   najmä   tým,   že   porušovateľ svojvoľne procesne zamietol žalobu contra legem, bez rozhodnutia in meritum, teda odňal sťažovateľovi   možnosť   riadne   konať   pred   všeobecným   správnym   súdom   a zákonným senátom   (sudcom),   pričom   porušovateľ   absolútne   formalisticky   a svojvoľne   aplikoval a interpretoval prísl. reštriktívny pojem „zásah“, čím negoval zmysel a účel ustanovenia § 250v ods. 1 OSP a tým vylúčil svoju právomoc v príkrom rozpore o. i. aj s ust. § 2 ods. 3 zák.   o súdoch č. 757/04 Z.   z. podľa názoru sťažovateľa   treba pojem „zásah“   vykladať maximálne extenzívne, aby bolo možné podľa ut. § 250v ods. 1 OSP subsumovať každé protiprávne   konanie   ako   postup   (proces)   autoritatívnych   subjektov   (orgány   verejnej správy), ako aj iné formy zásahov,   okrem jedinej výnimky a to formy rozhodnutia, ako individuálnych správnych aktov, ktorých negatívne účinky priamo či nepriamo dopadajú na subjektívne   práva   dotknutých   osôb   (žalobcov)   majúcich   týmto   aktívnu   procesnú   vecnú legitimáciu, pričom pochopiteľne, že žaloba (návrh) podľa § 250v ods. 1 a nasl. OSP je procesne   prípustná   a legitímna   za   splnenia   všetkých   ostatných   procesných   podmienok vyplývajúcich z ust. § 250v ods. 1, 2, 3, 4, 6 OSP, ktoré boli v danej veci splnené, ibaže porušovateľom   protiprávne   neakceptované   s negatívnym   materiálnym   dopadom (porušovaním) do namietaných práv v petite tejto sťažnosti.

Porušenie práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 prvá veta   ústavy   tak   samostatne,   ako   aj   v organickom   spojení   s porušením   práva   na   súdnu ochranu,   prístup   k nej   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   vidí   sťažovateľ   v tom,   že porušovateľ nerešpektoval novšiu judikatúru ÚS SR a ESĽP k aplikácii § 109 od. 1 písm. b) OSP   a nepostupoval   v zmysle   uvedeného   ustanovenia,   čím   sťažovateľovi   odňal   možnosť riadne konať pred ÚS SR ako vedľajšiemu účastníkovi konania pri postupe podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, teda znemožnil mu postaviť sa pred zákonných sudcov (plénum ÚS SR) výsostne   oprávnených   rozhodovať   o   (ne)súlade   právnych   noriem   namietaných v napadnutom konaní pred porušovateľom, čím negatívne zasiahol do týchto subjektívnych práv   sťažovateľa   a neprípustným   spôsobom   obmedzil   sťažovateľovo   právo   na   prístup k ÚS SR, resp. k súdnej ochrane ku ktorej existuje iba nepriamy prístup podľa § 109 ods. 1 písm.   b)   OSP.   Na   margo   toho   je   treba   podotknúť,   že   všeobecný   súd   nemá   legitímnu právomoc na riešenie protiústavnosti právnej normy ani v rámci predbežnej otázky lebo v opačnom prípade by nelegálnym spôsobom zasahoval do výsostných kompetencií ÚS SR, preto prichádza do úvahy vždy iba postup podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP pri objektívnych pochybnostiach   o   (ne)súlade   právnej   normy,   čo   v   danom   prípade   porušovateľ   ani   len presvedčivo   nevyargumentoval,   ale   stroho   konštatuje   ústavnosť   namietaných   právnych noriem mimo svojich kompetencií (právomocí), teda contra legem.»

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby po jej prijatí na ďalšie   konanie   ústavný   súd   o nej   rozhodol   nálezom,   v ktorom   vysloví,   že   postupom najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Sžz   2/2011   a jeho   rozsudkom z 27. októbra 2011 boli porušené ním označené základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru   a dodatkového   protokolu,   pričom   zároveň   tiež   žiada,   aby   ústavný   súd   zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie a uhradil mu trovy konania pred ústavným súdom. Súčasťou sťažnosti je žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu pre konanie pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25 ods.   2   zákona o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ   sa   predovšetkým   domáha,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým tento súd zamietol jeho návrh vo veci ochrany pred nezákonným zásahom ministerstva,   došlo   k porušeniu   ním   označených   základných   práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sa ústavný súd zameral na posúdenie, či ju nemožno   považovať   za   zjavne   neopodstatnenú.   V tejto   súvislosti   vychádzal   zo   svojej ustálenej   judikatúry,   v   ktorej   zdôrazňuje,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m. II. ÚS 1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné   alebo arbitrárne   (svojvoľné),   a tak   z   ústavného hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné,   a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Zo sťažnosti vyplýva, že proti namietanému rozsudku najvyššieho súdu formuluje sťažovateľ dve zásadné námietky. Podstatou prvej námietky sťažovateľa je tvrdenie, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu boli „porušené sťažovateľom v petite namietané základné   ľudské   práva   najmä   tým,   že   porušovateľ   svojvoľne   procesne   zamietol   žalobu contra   legem,   bez   rozhodnutia   in   meritum“,   a to   tým,   že   «absolútne   formalisticky a svojvoľne aplikoval a interpretoval prísl. reštriktívny pojem „zásah“, čím negoval zmysel a účel ustanovenia § 250v ods. 1 OSP a tým vylúčil svoju právomoc...»; (ďalej aj «námietka reštriktívneho výkladu pojmu „nezákonný zásah“»).

Podstatou druhej námietky sťažovateľa je, že k porušeniu jeho v petite označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu došlo tým, že „porušovateľ nerešpektoval novšiu judikatúru ÚS SR a ESĽP k aplikácii § 109 od. 1 písm. b) OSP a nepostupoval v zmysle uvedeného ustanovenia, čím sťažovateľovi odňal možnosť riadne konať pred ÚS SR ako vedľajšiemu účastníkovi konania pri postupe podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, teda znemožnil mu postaviť sa pred zákonných sudcov (plénum ÚS   SR)   výsostne   oprávnených   rozhodovať   o   (ne)súlade   právnych   noriem   namietaných v napadnutom   konaní   pred   porušovateľom“,   keďže   najvyšší   súd „presvedčivo nevyargumentoval, ale stroho konštatuje ústavnosť namietaných právnych noriem mimo svojich   kompetencií   (právomocí),   teda   contra   legem“;   [ďalej   aj   „námietka   nesprávnej aplikácie § 109 ods. 1 písm. b) OSP“].

1. K námietke reštriktívneho výkladu pojmu „nezákonný zásah“

V súvislosti s námietkou reštriktívneho výkladu pojmu „nezákonný zásah“ ústavný súd poukazuje na nasledovnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu: «Účelom   konania   o   ochrane   pred   nezákonným   zásahom   orgánu   verejnej   správy   je poskytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný. Súdne konanie sa stáva zárukou, že súd vyslovením povinnosti odporcu nepokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom, vytvorí reálny predpoklad na eliminovanie nezákonného stavu, ktorý vznikol protiprávnym konaním, prípadne aj nekonaním orgánu verejnej správy. S ohľadom na obsah podaného návrhu a vyjadrenia odporcu súd ďalej posudzoval, či vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, resp. realizáciu jeho ustanovení možno považovať za nezákonný zásah orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím a ani nemá charakter opatrenia zameraného priamo proti navrhovateľovi (vzťahuje sa na všetky osoby vykonávajúce trest odňatia slobody) a dospel k záveru, že vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu a jeho následná aplikácia nespĺňa pojmové znaky nezákonného zásahu, ktorým by bol navrhovateľ ukrátený na svojich právach. O nezákonnom zásahu orgánu verejnej   správy   možno   hovoriť   v   prípade,   ak   ide   o   postup,   ktorý   nie   je   založený   na konkrétnom   rozhodnutí   orgánu   verejnej   správy,   ale   spočíva   vo   faktickej   činnosti   proti dotknutej osobe a realizuje sa v rozpore s požiadavkami zákonnosti, čo v prejednávanej veci nebolo splnené. Odporca vydal na základe zákonného splnomocnenia všeobecne záväzný právny predpis, ktorý neodporuje zákonu ani ústave a ten sa aplikuje pri výkone trestu odňatia   slobody.   Je   legitímne,   že   prináša   pre   odsúdených   určité   obmedzenia (napr. konkrétne   namietanú   povinnosť   odsúdených   holiť   sa   a   strihať,   či   diferencovanú možnosť povolenia vysokoškolského štúdia v rámci výkonu trestu odňatia slobody), ktoré sú opodstatnené a primerané a rovnako osobitná úprava výkonu trestu žien s prihliadnutím na ich   fyziologické   a   psychické   osobitosti   neodporuje   všeobecnej   zásade   „rovnakého zaobchádzania“ (takýto rozdielny prístup sa vyskytuje napr. aj v Zákonníku práce (ženy nesmú byť zamestnávané prácami, ktoré sú pre ne fyzicky neprimerané).»

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd konštatoval, že sťažovateľ podal svoj návrh (žalobu) v zmysle § 250v ods. 1 OSP, podľa ktorého fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá   tvrdí,   že   bola   ukrátená   na   svojich   právach   a   právom   chránených   záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

Podľa § 250v ods. 4 OSP súd o takom návrhu (o návrhu podľa § 250v ods. 1 OSP, pozn.) rozhodne rozsudkom. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku rozsudku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a lehotu, v ktorej má orgán verejnej správy túto povinnosť vykonať. Povinnosť spočíva v zákaze pokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom. Ustanovenie § 250u platí rovnako. Súd návrh zamietne, ak nie je dôvodný alebo návrh nie je prípustný.

V rámci   konania   o   návrhu   (žalobe)   podľa   §   250v   OSP   je   úlohou   príslušného všeobecného   súdu   preskúmať,   či   navrhovateľom   (žalobcom)   konkrétne   označeným postupom, príp. iným zásahom orgánu verejnej správy (v danom prípade ministerstva) došlo k nezákonnému zásahu do práv a chránených záujmov fyzickej alebo právnickej osoby, t. j. navrhovateľa   (žalobcu),   resp.,   že   tento   bol   ukrátený   na   svojich   právach   a chránených záujmoch.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá tvorí súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky alebo tvorí súčasť takých medzinárodných zmlúv, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy,   t.   j.   k   reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. II. ÚS 249/04, IV. ÚS 23/05, I. ÚS 236/06, III. ÚS 363/06).

Zo   sťažnosti   vyplýva   nespokojnosť   sťažovateľa   s výkladom   pojmu   „nezákonný zásah“ podaným v odôvodnení napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že táto skutočnosť sama osebe nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia čl.   46   ods.   1   ústavy   (čl.   6   ods.   1   ústavy)   a na toto   porušenie   nadväzujúcich základných   práv   podľa   ústavy   a práv   podľa   dohovoru,   resp.   dodatkového   protokolu označených sťažovateľom v petite jeho sťažnosti. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa výkladu pojmu „nezákonný zásah“ nestotožňuje, nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   jeho rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. S prihliadnutím na citovanú časť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd konštatuje, že výklad pojmu „nezákonný zásah“ v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu možno považovať za ústavne konformný a zodpovedajúci doterajšej judikatúre všeobecných súdov.

Za uvedených okolností možno považovať relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku   najvyššieho   súdu   vo   vzťahu   k prvej   námietke   sťažovateľa   za   ústavne akceptovateľnú, t. j. nemožno z nej vyvodiť také pochybenia, ktoré by signalizovali zásah do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na toto základné právo nadväzujúcich iných základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru, resp.   dodatkového   protokolu   označených   sťažovateľom   v petite   sťažnosti.   Ústavný   súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v časti týkajúcej sa prvej námietky sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K námietke nesprávnej aplikácie § 109 ods. 1 písm. b) OSP

V súvislosti s druhou námietkou sťažovateľa najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku predovšetkým uviedol:

„V   danom   prípade   sa   navrhovateľ   domáha   ochrany   pred   tvrdeným   zásahom odporcu, ktorý má spočívať v aplikácii ustanovení § 5 ods. 2, § 44 ods. 3 a § 75 ods. 1, 2, 3 jeho vyhlášky č. 368/2008 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody (vydanej v zmysle § 102 ods.   1 a 2 zákona č. 475/2005 Z.   z. o výkone trestu odňatia slobody).   Najvyšší   súd   predovšetkým   skúmal   opodstatnenosť   návrhu   navrhovateľa na prerušenie konania a postúpenie návrhu ústavnému súdu na zaujatie stanoviska podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP. Najvyšší súd by mal takúto povinnosť iba v prípade, ak by sám dospel k záveru, že namietané ustanovenia predmetnej vyhlášky sú v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. K takejto situácii však nedošlo, pretože najvyšší súd sa stotožňuje s názorom odporcu, že u osôb, ktoré vykonávajú trest odňatia slobody je legitímne, ak sú ich niektoré práva a slobody dočasne obmedzené, preto návrhu na prerušenie konania nevyhovel.

Predmetný   všeobecne   záväzný   predpis   vydal   odporca   na   základe   zákonného zmocnenia   na   ustanovenie   podrobností   o   prijímaní,   umiestňovaní,   premiestňovaní, podmienečnom prepustení a prepustení odsúdených, vnútornej diferenciácii, zaobchádzaní s odsúdenými,   zabezpečovaní   práv   odsúdených,   zaraďovaní   odsúdených   do   práce, zabezpečení poriadku a bezpečnosti v ústavoch, disciplinárnych odmenách, disciplinárnych trestoch, rozsahu disciplinárnej právomoci, zhabaní veci a disciplinárnom konaní, účasti orgánov   a   organizácií   na   výkone   trestu,   výkone   trestu   pri   niektorých   kategóriách odsúdených a o špecializovanom výkone trestu, podmienkach a výkone ochranného liečenia nariadeného súdom počas výkonu trestu, nakladaní s peňažnými prostriedkami odsúdeného, nosení   preukazu   odsúdeného,   použití   vreckového   a   úložného   a   zrážkach   a   rozdeľovaní dôchodkov odsúdených. Vyhláška teda bola vydaná v súlade s čl. 123 Ústavy SR, podľa ktorého ministerstvá a iné orgány štátnej správy na základe zákonov a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom. Tieto všeobecne záväzné právne predpisy sa vyhlasujú spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“

Sťažovateľ založil svoj návrh na preskúmanie nezákonného zásahu orgánu verejnej správy (ministerstva) na všeobecnom tvrdení o nesúlade poriadku výkonu trestu s ústavou, resp.   kvalifikovanými   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a   základných slobodách,   pričom   požadoval   od   najvyššieho   súdu,   aby   tento   v súlade   s   §   109   ods.   1 písm. b) OSP prerušil konanie a postúpil vec ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy prvej vety ak sa súd domnieva, že iný všeobecný záväzný predpis,   jeho   časť   alebo   jeho   jednotlivé   ustanovenie,   ktoré   sa   týka   prejednávanej   veci, odporuje ústave, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1.

Podľa   §   109   ods.   1   písm.   b)   OSP   súd   konanie   preruší,   ak   rozhodnutie   závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Sťažovateľ namietal, že najvyšší súd na jeho návrh neprerušil konanie a nepredložil ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade sťažovateľom označených ustanovení poriadku   výkonu   trestu   s príslušnými   ustanoveniami   ústavy,   dohovoru   a dodatkového protokolu.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (napr. I. ÚS 216/2010) uvádza, že z čl. 144 ods. 2 ústavy v spojení s § 109 ods. 1 písm. b) OSP   takáto   povinnosť   pre   všeobecné   súdy   nevyplýva.   Z   §   18   ods.   1   písm.   d)   zákona o ústavnom   súde   vyplýva,   že   subjektom   procesne   spôsobilým   podať   návrh   na   začatie konania pred ústavným súdom je súd v súvislosti s jeho rozhodovacou činnosťou, a nie účastník konania (I. ÚS 53/2010). V konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 259/09 ústavný súd uviedol, že „Samotná sťažovateľmi namietaná skutočnosť, že... súd neaplikoval v konaní postup podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, nie je odopretím prístupu sťažovateľa k súdu. Ústavný súd konštatuje, že prerušiť konanie podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) druhej vety OSP možno len vtedy, ak konajúci súd dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. K tomuto záveru musí však dospieť súd, a nie účastník konania. Je teda plne na posúdení všeobecného súdu, nakoľko tento postup aplikuje (m. m. IV. ÚS 84/08).“.

Postup najvyššieho súdu podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP bol vo veci sťažovateľa viazaný na výsledok procesu tvorenia jeho názoru na prejednávanú vec, ako aj na právnu úpravu, ktorej aplikácia prichádza v danom prípade do úvahy. Z citovanej časti napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd nedospel k názoru o tom, že sťažovateľom označené ustanovenia   poriadku   výkonu   trestu   sú   v rozpore   s   ústavou.   Za   týchto   okolností   nemal povinnosť prerušiť konanie a postúpiť návrh na zaujatie stanoviska ústavnému súdu podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, a to bez ohľadu na skutočnosť, že pochybnosti o ústavnosti označených ustanovení poriadku výkonu väzby mal sťažovateľ.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že aj vo vzťahu   k druhej   námietke   sťažovateľa   najvyšší   súd   postupoval   ústavne   konformným spôsobom,   a preto   svojím   postupom   ani   napadnutým   rozsudkom   nemohol   porušiť sťažovateľom   označené   základné   práva   podľa   ústavy   ani   práva   podľa   dohovoru a dodatkového   protokolu.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   aj   v tejto   časti   odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2012